Smer Praha

Večerný pražský hrad

„Tak pánko sa tu hrá hry s mobilom, nieže by sa pozrel vedľa seba, veď mne je taká zima.“ – zaznelo mi spoza chrbta. Aha zabudol som priblížiť situáciu.

Proste som sa v ten deň vybral len tak naverímboha do Prahy. Každý koho som v ten deň stretol  sa na mňa zadíval so zvláštnym pohľadom. V očiach bolo niečo ako:

„To len tak v tieto sviatočné dni?“ – ten chlapík sa ale má.

Ale veď každý môže – no nie?

Takže ráno o 06:10 mi vyrážal vlak z Bratislavy. Prišiel som na stanicu o 5:30. Nemám rád príchody na poslednú chvíľu. Vždy si môžem pozrieť radenie vlaku a v kľude si nájsť svoje miesto podľa miestenky. Mal som však čas, informáciu o mieste vagóna som vyčítal na informačnej celuly – je to na konci vlaku. Tak reku sadnem do čakárne a počkám polhodinku. Sadol som si asi medzi 20 čakajúcich. V tom sa objavila „dáma“ – sieťkované pančušky, krátke nohavice, nejaká bundička a prelietavý pátravý pohľad medzi zákazníkmi slovenských železníc a možno aj jej potencionálneho zákazníka.  Vypadala ako po šichte a po niečom prídavnom. Vonku bola poriadne zima. Musela sa určite posilniť.

Necítil som sa na to, že by som vypadal ako bohatší klient. No ale asi som ju nejako zaujal. Ona mňa nezaujala, ale to ju nemohlo zastaviť. Nevedela to. Nemôžem jej však zakazovať kam si sadne. A tak si sadla ako osa na med – na vedľajšie sedadlo. A po  chvíli som počul onú vetu zo začiatku môjho článku. Nereflektoval som na to. Fakt že som nepotreboval nejakú spoločnosť. V ten deň som chcel byť sám so sebou. A tak som sa viac venoval svojmu mobilu, kde som nehral hry, skôr som si pozeral správy a maily. Niečo si za mnou žundrala. Po očku som musel dávať pozor, predsa len batoh a foťák som mal uložené vo veľmi tesnej blízkosti dotyčnej dámy. Snažila sa zaujať, ale veľký odborník v komunikácii nebola.

Po chvíli postrehnem, že niečo ako servítka letelo na druhú stranu, pristálo to na sedadlách čakárne oproti. Pár sekúnd nato, tam letela použitá vreckovka.  To už som nevydržal:

„Zlatá pani, tam máte predsa kôš, prečo sa nezdvihnete a nehodíte to tam. Tá čakáreň pre cestujúcich je teraz otvorená a čistá. Asi ste nikdy nerobila upratovačku, ale ako sa na Vás pozerám, tak to máte v poradovníku.“ – nie nechcem zneúctiť týmto článkom upratovačky. Je to veľmi záslužné zamestnanie.

Zazrela na mňa a zaprskala:

„No pánko sa teraz prebudil a všimol si ma. A čo Vás potom, čo tu ja robím?“

Si myslela, že ma aroganciou dostane. Kašlal som na ňu, stačilo mi, že som videl ako sa snažila hrdo vstať, trošku sa zatackala a do nejakého vytiahnuvšieho igelitového sakla pozbierala ten neporiadok po sebe. Snažila sa dôstojne odkráčať, ale veľmi sa jej to nedarilo. Takže posledný pokus ohúriť ma:

„A vyprosím si, aby ste ma volali moja zlatá pani!!!!“

 – posledné slovko sa strácalo už v mojom smiechu. Čo som mal robiť, prišlo mi to neskutočne smiešne. Skôr som sa zahral v myšlienkach na básnika, takže jej myšlienka mohla byť aj takáto:

Všetci si tu strážia a vláčia svoje lyže,

nikto nemá záujem o moje neglyžé.

Vyparila sa mi zo života ako para nad hrncom a ja som po chvíli čakania mohol konečne vyštartovať do svojho vagóna – smer Praha.

Vlak pristavil, môj označený vagón nikde. Začal som tak trošku zmätkáriť. Tak som sa informoval sprievodcu s následným upravením radenia vagónov. Môj vagón nebol posledný ale prvý. Preradili ho. Dopadlo to dobre, akurát som za pohybu vlaku prešiel celý vlak. Ale fajn. Usadil som sa a driemkajúc som si užíval nasledujúcu načatú jazdu svojich túlačiek.

Mal som namierené do Prahy. Už som tam dávno nebol a vždy som zablúdil len na Václavske námestie, Karlov most, Staromestské námestie alebo Hradčany. Tak som si vytipoval nové ciele. Vyšehrad a vyhliadkový kopec Petřín. Tam som v živote nebol, tak spoznám niečo nové. V batohu vytlačené mapky metra, akými trasami sa dostanem tam kam chcem. Tešil som sa. Všetko už prebiehalo v to ráno dobre. Pochutnal som si na káve vo vlaku a niečo sa mi aj prisnilo v tých pár minútach driemania.

Hlavné nádraží v Prahe som už nepoznával. Pri prejazde vlakom z mojej vojenskej služby si pamätám úplne iné budovy. Ale veď to je už skoro 40 rokov, čo sa čudujem. Hneď pri prvej príležitosti  si kupujem denný lístok na mestskú dopravu v Prahe – nejakých 105 Kčs. To je skoro zadarmo, na to, čo chcem absolvovať. Bol som spokojný. Zabočil som do diery v zemi na príjazdové miesta v Metre a podľa rád internetovej kámošky z portálu Rajče som sa dopravil na stanicu Vyšehradská. Odtiaľ sa už pešo  dalo krásne dôjsť na mnou vytipované miesto podľa značiek. I v tomto mi veľmi pomohla   internetová kamoška Hajenas z portálu Rajče. Týmto jej veľmi pekne ďakujem.

Vyšehrad bol krásny, bol som neskutočne spokojný s výberom miesta na moje spoznávanie. Každým krokom som bol viac a viac zasypávaný úžasnou duchovnou atmosférou tohto miesta.

Z Vyšehradu

 Rotunda, valy, kostol i cintorín na mňa neskutočne zapôsobili. Vyhliadky na Prahu a Vltavu z miesta nad riekou nemali chyby. V dôsledku toho, že sa každú chvíľu mohol privaliť dážď tam ani nebolo extrémne veľa turistov a návštevníkov. To sa mi páčilo. Našťastie nepršalo a ja som si mohol podľa svojej chuti i ľubovôle kráčať týmto nádherným areálom. Atmosféra cintorína ma doslova pohltila, toľko známych i mne neznámych osobností asi človek nestretne nikde inde len na cintoríne.

 Taký český alebo pražský malý Perre Lachaise to bol. 

Zo zákutí vyšehradského cintorína.

Fakt že to bol pre mňa zážitok poprechádzať sa medzi toľkými známymi menami. Ale čakal ma Petřín, z ktorého som chcel prejsť trasou na Hradčany a tak som sa vybral smerom naspäť metrom.

 Je úžasné mať v takých veľkých mestách metro. Návštevník sa bez problémov dostane hockam. Na stanici Malostranská som sa po radách od domácich vybral na električku smerom pod Petřin. Po  časoch keď som ja jazdil mestskou dopravou sa nado mnou už zaprášilo, takže som si to aj celkom vychutnával. Dnes sa človek skoro všade chce dostať autom a fakt že mesto dvakrát nevyhľadávam. Ale dostal som sa električkou na stanicu Ujezd a odtiaľ som sa vybral do kopca smerom na Petřín. Musím podotknúť, že som sa stretol s neskutočnou ochotou všetkých Pražanov, ktorých som žiadal o radu na cestu. Bol som z toho milo prekvapený. Dnes sa každý niekam ponáhľa, ale ja som mal šťastie na vysvetlenie cesty. Bolo to úžasné. Pomaly som si kráčal smerom po ceste po chodníkoch betónových, kockových i asfaltových. Fakt som to neskúmal aké sú. Tak radšej vymenujem všetky tipy. Aj štrkopieskové.

Smerom na Petřín.

Asi v polovičke cesty – kvap – prvá kvapka mi dopadla na nos, druhá za krk poza vetrovku mi stekala dolu chrbtom. No už je tu dážď. Nahodil som kapucňu a vykračoval som si dalej. Pochvílu som míňal reštauráciu – Petřínske valy, no veď by nebolo na škodu si dať niečo teplé do brucha.

„Vážený zákazník, v dôsledku nepripojenia na internet nemôžeme v tomto období akceptovať Vaše platobné karty!“ – bol vyvesený v češtine oznam na dverách. Nemal som peniaze na plnohodnotné jedlo. Tak som sa spýtal, či si nemôžem dať len nejakú polievku a klobáskové cigáro pečené. Z pohľadu čašníka bolo celkom jasné, že sa mu to nepáči. Možno si ale len nahováram. Prívetivý teda nebol. Na to mám ale v Prahe šťastie. No ale čo, je to ich chyba, nie moja, že si nemôžem dať poriadne jedlo. Nakoniec sme to nejako vyriešili, dal som si hore menované jedlo. Pršalo však ďalej. Nechcel som tu veľmi zostávať a tak som sa dal na ďalšiu cestu smerom do kopca. Po chvíli fučania do schodov som pred sebou zbadal toľko mnou očakávanú rozhľadňu. Dosť pršalo a ja som nechcel byť veľmi mokrý. Zvolil som preto výstup na rozhľadňu výťahom. Cesta hore schodmi by nebola nejaká ťažká, ale nechcel som byť nasledujúce tri hodiny v Prahe celý mokrý. Aj tak som bol, ale o tom neskôr. Takže výstup na rozhľadňu – 150 Kčs, výťah k tomu 60 Kčs. Všetko OK. Bol som na to pripravený, ešte že som neminul peniaze v tej reštaurácii pod Petřinom.

Výhľady z Petřínskej rozhladne. Fotené za dažďa. 

 Rozhľadňu som si parádne užil a bol som rád, že som to nevystúpal hore schodmi. Návštevníci prichádzali hore totálne mokrý. Výhľady sú z vyhliadkovej plošiny krásne, akurát, že ja som ich mal trošku obmedzené poveternostnými vplyvmi. K tomu veľmi ochotné usmernenia môjho pohľadu od prísediaceho informátora. Nemalo to až na počasie chybu. Splnil som si týmto všetko čo som si predsavzal. Spoznal nové miesta, to bolo fajn. Môj ciel bol viac menej splnený. Pešiu prechádzku na Hradčany som v dôsledku dažďa, vetra a snehu vypustil. Pôjdem dolu cez Malú Stranu, Karlov most na Staromestské námestie pozrieť vianočné trhy. Tak aj bolo. Predtým som chcel ešte pod rozhľadňou navštíviť hygienické miesto. A to ma dostalo.

Po zaplatení 210 Kčs som si myslel, že aspoň použitie jedného pisoáru by si mohli v cene vstupu dovoliť miestny.  Ale nie. Otvorenou náručou ma pred vchodom vítal turniket s požiadavkou na 20,- Kčs. Tak to teda nie, to sa mi už nepáčilo. Turistov a návštevníkov by si mali všade vážiť. Veď keď raz niečo zaplatím, tak by som v tom mal mať full-servis. Možno sa asi dožijem časov, kedy aj vo vlaku budem po zaplatení lístka platiť ešte aj vstup na toaletu. Prežil som reštiku, dalo sa to zvládnuť, toto jediné sa mi v tomto dni nepáčilo. Ale nemôžme mať všetko úplne super. Vybral som sa lesom dolu. . A ďalej som si užíval krásne miesta na petřínskych svahoch.

Mal som sa držať upravených chodníkov! Pršalo, všetko mokré ale ja som sa pozeral do diaľky, hľadal nové a zaujímavé kompozície pre svoj objektív. Našiel som krásne miesto na fotenie. Bolo krásne vidieť v diaľke Týnsky chrám, proste krása. Naštelujem si fotoaparát, ale v pravom hornom rohu mi stále trčal konár. Nevadí, veď si stúpnem viac doľava. Tak som aj urobil, vykročil som.

Nohy vyleteli hore. Ja na chrbte v parádnom blate, batoh sa podo mnou rozpleštil, riť som mal úplne celú v bahne a ako som sa tam rochnil v blate ako prasiatko v ležovisku, tak som sa nemohol dostať na nohy. Ruky sa mi zabárali do bahna a ja som sa tam prevaľoval zo strany na stranu ako účinkujúci v bahnovej zápasníckej aréne. Akurát som bojoval sám so sebou. Nechcite počuť moje nadávky. Tie sú nepublikovateľné. Zadok blatový studený, na rukách blatové rukavice. Našťastie foták pri dopade na mňa neutrpel žiadnu újmu. Zvládol to celkom dobre. Chudák on ešte nevie, čo všetko si pri mne užije.

 Našťastie nikto okolo. Nemal som žiadneho svedka. Zašil som sa tam za akúsi kaplnku a trávou i papierovými vreckovkami som sa snažil dať sa akosi do poriadku. Doma pri vyzlečení nohavíc som sa zhrozil ako som takto mohol chodiť po najpamätnejších miestach matičky Prahy. Kľudne ma mohla kopnúť do prdele a vyšmariť von z mesta. Ale zvládla to so mnou. Vpredu som ako tak vypadal, tak som sa opatrne dal do akého takého zostupu z inkriminovaného miesta. Dúfam, že sa pražáčky nepozerajú po zadkoch, lebo ten môj by ich odradil na chvíľu od tejto neresti.

Ale zvládol som to, na zadok som natiahol z plnej sily vetrovku, čo najviac sa dalo. Veľmi sa ale nedalo. Zachránil ma slabý dážď prichádzajúca tma a nezáujem o moju schick-postavu. Aspoň som v to pevne veril.

Momentky z Karlovho mostu

 Po chvíli som sa ocitol na Karlovom moste. Krásne som si to tam užil. Nebolo až tak veľa národa, dokonca som nadviazal jednominútové turistické priateľstvo s nejakými azijskými turistkami (nevideli samozrejme môj zadok, inak by utiekli). Pekne sme sa pofotili, vymenili si slovka uznania – že – super, super a každý sme išli na svoju stranu.

Minutové turistické kamarátstvo z Karlovho mostu. 

Návšteva vianočných trhov bola krásna čerešnička na torte tohto krásneho upršaného, zablateného dňa, ktorý som v Prahe prežil. Trhy boli podľa mňa nádherné. Bol som na trhoch v Bratislave, Viedni, Krakove. Tieto mali ale úplne inú a krásnu atmosféru. Veľmi pekné. Odporúčam si to každému pozrieť. Ale nie so zablatenými zvrškami. 

Ten anjel, viem, že to je asi nejaká špinka na chipe alebo objektíve, ale mne sa to páči. 

Momentky z vianočného trhu v Prahe. Všetko fotené v daždi, takže kvalita nie je najúžasnejšia. 

Takže v daždi by som asi nabudúce Petřín vynechal. Z trhov sa mi vôbec nechcelo odísť. Zabudol som aký som mokrý a špinavý a užíval som si to tam. Radšej som ale zmizol v tej chvíli, keď mi pri nohách pristála desaťkorunová minca od nejakého ľútostivého turistu. Asi na nové gate J.

Tak som sa pobral na vlak, sadol som si pekne na miesto, čo najviac zakrývajúc svoje inkriminované partie tela a tak som čakal. Nie dlho, jedálny vozeň a hlad je veľmi veľký súper. Veď ani tam ma nie je vidieť.

Takže som to celkom dobre zvládol, deň to bol pekný a určite sa budem snažiť ešte v budúcnosti vyjsť pozrieť nejaké nové pražské ciele. Už sa na to teším.

 Tak zatiaľ.

Emócie nielen vianočné.

Pomaly sa blíži starý rok k novému, ako vždy to veľmi rýchlo ubehlo. A ja sedím v autobuse cestou z ďalšieho môjho výjazdu a dochádza na mňa splín. Za oknom sa mi mihajú rozsvietené okná domov a bytov. Tie sú ešte veselšie, skrývajú osudy. Tie nerozsvietené temné skrývajú smútok, opustenosť. Alebo možno len obyvatelia nie sú doma.

Hlavu mám opretú o sklo okná autobusu a v hlave mi behajú rôzne predstavy o osudoch obyvateľov  za oknami utekajúcimi za mnou do minulosti.

Aha – tamto okno už je ozdobené vianočnými motívmi. Určite je tam rodinka s deťmi a tešia sa na nasledujúce obdobie. Emócie tohto okna i moje myšlienky vyžarujú veľkú pohodu a kľud. Sála to z vianočných hviezd vysvietených v tomto okne. Doslova v hlave vidím veselý pohľad štrbavého chlapca ako sa nedočkavo nevie dočkať  svojho Ježiška. Veď mu prinesie darčeky. Mama a oco sa za ním škeria a vedia svoje. Oviala ma veľmi príjemná nálada z tohto výjavu.

Radosť a smútok sa vedia vždy rýchlo vystriedať. Stačí pozrieť o pár okienok ďalej. Spoza obstarožnej záclony vykúkajú smutné oči staršieho pána. Ošumelý nábytok akoby pripomínal väzenie v jeho byte. Vyhliada von oknom tiež, ale nie Ježiška. Oči by mu poskočili i nabrali iskru, keby zbadal niekoho blízkeho, možno i niekoho vzdialenejšieho. Možno by bodol aj niekto úplne neznámy, ktorý si s ním pár slov vymení.  Môžu si aj trošku pobrblať, pokritizovať okolitý svet. Len nech počuje svoj hlas. Lebo sám je obklopený len smútkom. Lepšie je povedať si par slovíčok. Netreba stromček, netreba darčeky, netreba ozdoby i koláče. Treba len úsmev a nejakú tú spriaznenosť. Mihá sa mi toto okno pred očami a ja pevne verím, že v tom okamihu sa objaví pri tomto okne spriaznená duša.

Autobus poskočil na výmole, hlava mi drgne do okna, preruší mi tok myšlienok. Ale to len na chvíľu. Mihajúce okná ma znovu uspávajú a prichádzajú ďalšie a ďalšie myšlienky.

Emócie sú pred Vianocami omnoho silnejšie. Môžu byť krásne, veselé, smutné i otrasné. Aháááá tam objal priateľ svoju priateľku, úsmev od ucha k uchu. Verím tomu, že sa dozvedel krásnu správu, ktorá mu spríjemní sviatky ale i celý život. Sú spolu dvaja a sú šťastný. Tak to má byť.

Sekunda a následne pod tmavým oknom postrehnem ťažko sa kývajúcu osobu. Určite má v hlave a pravdepodobne by sa chcela vrátiť znovu do krčmy, lebo za tým oknom ju nečaká nič. Len osamelosť. V krčme sú ľudia, za pár poldeci pripitému aspoň dodajú pocit, že je s niekým. Dočasný pocit. Na Vianoce sú však krčmy zavreté a tak ho čakajú dosť ťažké dni. Vlastne pre takýchto sú Vianoce to najväčšie zlo. Sedieť doma a čakať, kým sa opäť dostanú ku svojim kamarátom z mokrej štvrte nie je nič úžasné. A to je prosím pekne dvakrát za rok. No nechajme ho osudu, pevne verím, že si v budúcom roku nastaví  iný smer života.

Pred očami mi prebehlo nové svetlo okna. Okno mi ponúkne krásnu scénku matky i dospievajúcej dcéry. Sedia spolu a chichocú sa na svojich zážitkoch z minulosti mamy a z prítomnosti dcéry. Aké sú tie zážitky podobné. Až neskutočné. Minúty pohody týchto dvoch sálajú z okna až neskutočne úžasne. Ano Ano !!! Nech ten večer pre nich nikdy neskončí.

Ahaho – tam je nedorozumenie, párik sa na seba mračí a tie pohľady, ktorými sa obdaruvávajú neveštia nič dobre. Možno žiarlivosť, možno domýšľavosť, možno sklamanie. Negatívne emocie ovládli toto okno. Ľudkovia boží, je to také malicherné. Možno z toho všetkého, z čoho sa obviňujú  nie je nič pravda. Len fantázia jedného môže pokaziť život druhému. Ale jeden neverí a druhý mu nemá ako dokázať to čo by chcel. Zbytočne pokazený vzťah, obetoval by som aj Vianoce aby sa to časom dalo všetko do poriadku. Možno to ale nebude to čo by mohlo byť. Ale verím tomu, že áno. 

A v nasledujúcom okne sa mi marí o podávanej pomoci, o tom, že jeden trpí a druhý sa ho nechce vzdať. Bojuje aj za neho. Každá hodina, každá minúta je dobrá. Je to smutná ale pesimistická ľudská emócia, bez nej by sme neboli tým čím sme - ľudia.

Ale nie – ten usmiaty chlap na balkóne pred bytom. Na tvári mu je vidieť, že niekoho stretol, niekoho spoznal. V jeho úsmeve je  vidieť ten prísľub budúcich snáď pekných dní, mesiacov, rokov. V tvári chlapa stredného veku je možno aj vidieť, že už dlho nikoho nestretol. Emocia samoty, ktorú možno vystrieda niečo pekné je zreteľná a veľmi uspokojivá.

A tak sa mihajú okná, za každým z nich je nejaká tá emócia, buď dobrá alebo zlá. Buď zlostná, či liečivá. Buď s nádejou do budúcnosti, alebo skeptická – chmúrna ako keď dohára sviečka. Dobrá emócia môže byť často ale falošná, zas naopak zlá emócia môže naštartovať k novému napredovaniu.

 Zabudnime na tieto pocity pred sviatkami. Verme, že budúcnosť bude pekná. Poďme na optimistické myšlienky – trebárs od týchto Vianoc, alebo nie – s každým nasledujúcim načatým dňom. Lebo bez toho sme len prežívajúci – nie šťastne žijúci.

To prajem každému, kto sa svojim okom dopracoval mojimi filozofickými, unavujúcimi oči, písmenkami až sem.

Nie každý to musí zvládnuť, ale prajem všetkým Krásne Vianoce a Šťastný Nový rok.

V lete neodporúčam !!!!

Môj príspevok je tak trošku varovaním. Niekedy človek musí aj upozorniť, kam sa nevydať turistickým krokom, že to bol aj môj omyl.  Ale proste život to tak dal. Nemôžem povedať, že by som ľutoval toho, že by som zablúdil do Červeného Kláštora do prírodného parku Pieniny. Práveže táto oblasť je veľmi krásna a aj fotogenická. Návšteva kláštora je veľmi inšpiratívna a takisto si myslím, že tamojší chrám je jeden z najkrajších aký som kedy navštívil. Celé miesto dýcha históriou a zaslúži si pozornosť každého, kto tam zablúdi. Duchovno tohto miesta ma dostalo. Kláštor má krásnu a fantastickú atmosféru.  Áno, je tam fajn. Tak som si s obdivom prezrel kostol a aj priľahlé budovy kláštora. Naši predkovia vedeli postaviť krásne objekty a vytvoriť nádherné umelecké diela.

Červený Kláštor a Tri Koruny

V chráme

Freska na stene

V chráme

V lekárni

Lenže to je len krátky časový úsek výjazdu do tejto lokality. Na splav plťami po Dunajci nemáme chuť. Ale zas spoznať prielom Dunajca nie je na škodu, keď som sa sem dotrepal z takej diaľky – myslím z Blavy. A tak sme sa vybrali turistickým chodníkom popri toku Dunajca smerom na Lesnicu. Tam končia aj plavby slovenských pltníkov smerom dolu riekou. Prieskum profilu chodníka nesľuboval žiadne veľké prevýšenia a namáhavé úseky. Proste pohoda popri brehu rieky. Pri ceste popri Dunajci môžete obdivovať riečne zákutia, točenie sa Dunajca medzi zalesnenými kopcami, popri vysokých bralách i preskakovanie vĺn rieky cez skalné prahy brániace vode v toku.

Prečo neísť?

Nechcel som sa nejako veľmi ničiť, tak ideme. Mali ma však varovať všetky požičovne bikov, plné parkoviská s autami. Myslel som si, že všetci idú na plte. A tých tam bolo veru požehnane.

Dunajec sa v prielome cez Pieniny mení v plťovú diaľnicu. S úžasom a otvorenou hubou som sledoval ten reťazec za sebou idúcich pltí. Snáď každý 20-30 metrov na rieke bola nová a nová plť. Už to nebola pohodová plavba po prázdnej rieke.  Poľské alebo slovenské plte, to je jedno, sa nám producírovali pred očami každých pár sekúnd. Medzitým sa objavovali aj rafty, kanojky i kajaky súkromných vodákov. Proste diaľničná premávka. Pltníci sa neskutočne nadrú, každý deň ich čaká neskutočná drina s prevozom. Nezávidím im.

Ale my sme nastúpili na turistickú cestu lesom popri rieke. Ešte sme pomaly ani nevkročili na turistický chodník a už som videl tú riavu ľudí a cyklistov, ktorý si to valili po turistickom chodníku, ktorým sme sa vybrali. Vlastne to bola skôr lesná cesta. Žiadne oddelenie na cyklistickú a turistickú časť, proste sa išlo rovno za nosom. Každú chvíľu som počul nejaké to vykrikovanie a  upozorňovanie na prítomnosť cyklistu, nadávky turistov, ktorý si šliapali svojou stopou. Ten dav ľudí mi pripomenul niektoré davové výstupy na Hrebienok vo Vysokých Tatrách. Tu to bolo ešte pestrejšie. Požičovne bicyklov na oboch stranách trasy, či už v Lesnici, alebo v Červenom Kláštore majú nevyčerpateľnú zásobu bicyklov pre prípadných záujemcov a turistov. A to všetko sa vydáva na trasu popri rieke medzi týmito dvoma bodmi. Bicykle od výmyslu sveta, niekedy som sa až čudoval, čo všetko nepožičajú v požičovniach. Cyklisti zverujú svoje ratolesti do závesných vozíkov bicyklu, ktoré vo mne nevzbudzovali mnoho raz ani trošku dôvery. Proste radosť v úvodzovkách na to pozerať.

Ale keď sa na to odhodlajú – mňa by to nemalo trápiť. Šliapnu do pedálov a dajú sa na kľučkovaciu trasu popri Dunajci. Vozík s ratolesťami lieta za bicyklom zo strany na stranu a decká si čuchnú k  adrenalínu už od samej mladosti. Technický stav niektorých vozíkov vo mne vyvolával divné pocity.  Počul som tam aj prípadoch, kedy celá súprava zaparkovala neplánovane v Dunajci.

 No radosť.

Cez množstvo ľudí sa pomaly dostávame k Jánošíkovmu skoku. Najužšie miesto Dunajca je obsadené zamestnanými fotografmi, ktoré cvakajú turistov a návštevníkov Pienin sediacich na pltiach. Následne a okamžite to zasielajú do fototlačiarni v Lesnici. 

Na Jánošíkovom skoku

Turisti pri príchode do Lesnice vítajú prichystané fotky z tohto nezabudnuteľného splavu. Pred úžinou brzdia a spomaľujú svoje plte skúsený pltníci.  Nedá sa tam prejsť len tak, vedľa seba sa nezmestia a tak pltníci brzdia lode ako sa len dá. Možno si fotografi  potrebujú zaostriť svoje objektívy a vyhovuje im to. Jánošíkov skok je ale veľmi pekný zaujímavý úsek rieky. Pochybujem však, že by tam hockto rieku preskočil. Je tam ale pekne, len tie davy ľudí. To je fakt sila. Tiež som si pofotil. Síce po mne profíci zazerali že z akej som fotografickej  spoločnosti.  Ale po nadviazaní kontaktov boli spokojný. Nechcem im brať samozrejme kšeft. Nepotrebujem to.

Na brehu Jánošikovho skoku sme si odpočinuli, podarilo sa nájsť miesto, kde nebol žiadny dav, tak nám to veľmi bodlo. Ja som si aspoň mohol vyskúšať nejaké techniky fotenia rieky. Nedarilo sa veľmi, ale som optimista. Takisto som veľmi nechválil som svoj výber túry, ale fakt by ma ani vo sne nenapadlo, že tu budú také davy návštevníkov. Poučil som sa. A to bol, prosím pekne pracovný deň. No ale dovolenky si nevyberajú pracovné dni, že áno. Inak scenérie okolo Dunajca boli krásne. Kopce sa strmo zdvíhali do výšky. Kamenné steny sa striedali s lesmi a ponúkali zaujímavé pohľady na celý prielom. Proste prostredie je to krásne.

Skalné partie pri Dunajci

Dlho sme však nemohli posedkávať, treba sa nám pobrať ďalej. A tak sme znovu vhupli do valiaceho sa davu na turistickom chodníku, zrak sa nám nastavil do krajnej pohotovosti a postupovali sme ďalej po toku rieky. Nie, nebolo ticho, žiadne tiché prostredie – okolo nás sa prelínali hlavne slovenské, poľské a české slová prechádzajúcich turistov. K tomu výkriky splavujúcich pridávali do tohto chorálu rečí štipľavé korenie.

 Pomaly ale iste sa k nám dostávala únava z tejto prechádzky. Bolo toho moc na nás  človiečikov milujúcich ticho. Omyl, jeden velikánsky  omyl.

Aj napriek krásnemu prostrediu, v ktorom sme sa nachádzali sme proste chceli čo najskôr ukončiť túto túru a byť v Lesnici, nech sa deje, čo sa deje čo najskôr. Z poľskej strany sa z Dunajca zdvíhali strmé vysoké bralá, chcel by som to obdivovať dlhšie. No každú chvíľu do mňa niekto vráža, uhýbam sa manévrom cyklistov. Nie – nie už to chcem mať za sebou. Radšej sa na druhý deň vyberiem na túru niekde tam na Sokolicu, tam to snáď nebude také hrozné.

http://popluhar.blogspot.com/2018/10/dve-sokolie-vyhliadky-v-jednom-tyzdni.html

 Kde sú moje milé Malé Karpaty. Tam síce stretneš ľudí, ale máš aj možnosti vychutnať si samotu a ticho hôr a lesov.

Žiadne spievanie vtákov z okolo rastúcich lesov som nepočul. Cvrčky nehrali svoje melódie a vietor som nepočul ani náhodou. Pieniny sú veľmi pekne pohorie, to áno, ale nie v lete. Čo je veľa, to je veľa. Radšej sem prídem niekedy na konci jesene alebo v zime, či na jar. Bude to pre mňa asi prijateľnejšie.

Pred odbočkou k Lesnici

Hlava už z toho rýchleho otáčania sa vpravo, vľavo a nepretržitého dávania si pozor na blížiace nebezpečenstvo začínala bolieť. Našťastie sa cesta rozdeľovala. Jedna cesta viedla do Lesnice a druhá do poľskej časti – Szciawnice. Už to nebolo ďaleko. Na začiatku v Červenom Kláštore sme plánovali vrátiť sa popri rieke znovu naspäť. To ale v tom okamihu neprichádzalo do úvahy. A tak sme si počkali v Lesnici na autobus, ktorý zvážal turistov späť do Červeného Kláštora. Cesta cez Haligovce bola pekná.

Viem, že tu veľmi frflem, ale táto turistická trasa nie je absolútne vhodná pre pokojamilovných turistov. Treba sa jej vyhnúť, hlavne v lete a cez víkendy. Ešte teraz mi vlasy na hlave vstávajú ako po pripojení na elektrickú sieť, keď si spomeniem na tento výjazd.

Aby som len nefrflal. Musím sa vrátiť ešte k zastávke pri krčmičke v dedine Haligovce. Už po ceste ráno smerom k Červenému Kláštoru som si ju všimol. A hlavne nápis – Cigánske špeciality. Tak sme sa tam samozrejme zastavili po ceste do Starej Ľubovne, kde sme spali. Dal som si Goju – zemiakovú špecialitu, niečo ako jaternicu, ale do  črievok sú natlačené  zemiaky a nie ryža s mäsom. K tomu bolo pridané bravčové koleno, aby mi nebolo ľúto, že len zemiaky jem.  Neskutočne chutné jedlo, ktoré zaplnilo snáď všetky prázdne dutiny, ktoré som mal vo svojom bruchu. No veľmi som si pochutil. Super to bolo. Doteraz neviem ako som sa  s tým preplneným bruchom dostal do auta.

 Toto mi vždy zlepší náladu, aj keď ma hlava z hluku desaťkilometrového šlapania bolela. Nevadilo. Jedlo mi to všetko napravilo. Som rád, že som si to dal.

Tak zatiaľ.

Ďalšie obrázky :

Červený Kláštor:

 https://photos.app.goo.gl/Pk1FzFPcrHvQrn6m6

Prielom Dunajca:  

https://photos.app.goo.gl/x9TT94DwzgXj5Tk69

Dve sokolie vyhliadky v jednom týždni.

Je to celkom divné. 

Ani vo sne by ma nenapadlo, že v jednom týždni navštívim dve vyhliadkové miesta, ktoré majú skoro rovnaké názvy. No nie je to úplne rovnaké ale meno sokol sa v nich vyskytuje. Jedna sa volá Sokolovica a druhá Sokolica. Sú od seba vzdialené pomerne dosť -  takých 400 km a aj tak som ich obe neplánovane navštívil.

O Sokolovici nad Trenčianskými Teplicami som ani nevedel že existuje. Zistil som to až na turistickom chodníku na túre smerom na Omšenskú Babu.

 Keby že som sokol, možno by so o nej vedel. Nie som sokol, neviem lietať, prirovnal by som sa k nelietavému ťažkotonážnemu  pštrosovi, po ktorom ale nie sú žiadne pštrosie názvy v slovenských a poľských lokalitách. Možno v Afrike. Ktovie. Žeby som to skočil preveriť?

Proste som sa vybral znovu spoznávať okolie Trenčianskych Teplíc. Funel som si to do kopca po červenej turistickej značke od mestskej časti Baračka. Už som mal v nohách nejaký 3,5 kilometra, stále v lese, čo mi celkom vyhovovalo v tých horúčavách tohto leta. Prešiel som turistický smerovník Kamenné vráta, mimochodom na bočnej skale sú tiež krásne výhľady a následne po ďalšom kilometri stúpania som našiel nejakú miestnu odbočku na vyhliadku s názvom Sokolovica.  

Prístupový chodník k Sokolovici

Prečo nepozrieť – že áno?  Tak som tam zbehol. Aj keď neznášam strácať výšku, keď som ju už s toľkou námahou nastúpal. Tu to však nebolo nič hrozné, išlo to asi 50 metrov dolu kopcom, pomädzi malé skalné vežičky a útvary a naraz som sa dostal na trávnatú plošinu nad kamenným previsom. 

Bralá Sokolovice

Nebol nejako monumentálny, dolu padali skalné steny nejakých dvadsať-tridsať  metrov.  To však stačí na krásny ale obmedzený výhľad tejto lokality. Výhľad bol polokruhový, smerom na juh, západ aj východ. Veď za mnou bol kopec. Vidieť krásne časť Trenčianskych Teplíc s menom Baračka. Omšenie ku ktorému som sa vybral bolo však  schované za kopcom. Takisto sú tam krásne výhľady na Strážovské vrchy.

A ticho !!!

Ale to asi preto, že som tam bol v pracovný deň. Fakt, že som tam nestretol jediného človiečika. Bol to balzam na nervy. 

Strážovské vrchy zo Sokolovice

Tak som si tam pekne sadol, dal do brucha nejakú tú energiu, veď ešte potiahnem ďalej. Ale o tom v inom článku v inom periodiku. Tu sa mi jedná len o tú zhodu náhod, že som navštívil jednu zo sokolích vyhliadok. Pozerám napravo, pozerám naľavo no sokol mi nad hlavou žiadny nekrúžil, nič vtáčie mi do záberu nevletelo. Aj keď bol foťák pripravený. Tak som si aspoň zdokumentoval tie zaujímavé pohľady, ktoré je vidieť z tejto lokality. A bolo mi fajn. Rozmýšľal a tešil som sa na svoj nasledujúci výjazd. Bol naplánovaný do Pienin a mal som v pláne vybrať sa tam za tri dni. Vtedy som  tiež ani netušil, že je na svete vyhliadkové miesto s názvom Sokolica.

Bolo.

Pri potulkách a spoznávaní kraja okolo Starej Ľubovne som sa o nejaké štyri dni ocitol v regióne Pienin. Ľudí ako maku všade, pomaly som sa potkýnal o bicyklistov, rafterov alebo len normálnych dovolenkujúcich, ktorý sa veľmi preveľmi chceli zviesť na pltiach dolu Dunajcom. Z Dunajca vyliezali padlí cyklisti s kolesami biku do osmičky. To bola samozrejme sranda,  ale vraj sa to tam stáva. Že ich zopár zahučí do rieky.  Takže neskutočné šóry turistov.  V Lesnici, lebo tam som zablúdil, som na informačných tabuliach zbadal šípku na trasu k vyhliadke Sokolica. Zas sokol v názve. Tak to by som mal navštíviť. Nad Dunajcom je pár pekných brál, odkiaľ môžu byť parádne výhľady. Vyskúšame – no nie?

Tu bola prístupová trasa k vyhliadke omnoho strmšia, ale to len pre informáciu na začiatok. Najprv som sa musel dostať cez Dunajec. Poliaci to majú dobre vymyslené. Priamo na turistickej značke smerom na vyhliadku Sokolica prevážajú člnkom alebo skôr pramicou cez Dunajec. Samozrejme nie zadarmo. Nejaké dve Eurá sa musí obetovať na to aby sa človek dostal na druhú stranu. Ale kto by nedal.

Už nám ide

Na člnok sa čaká nejakých desať minút. Teda ak nie je to šťastie, že ho stihnete na svojej strane. Ak nie, sadnem si na lavičku a voľným okom monitorujem prácu pltníka. Ide mu to dobre. Prevoz je plynulý a o chvíľu sme nastupovali do člnka. Inak prevoznik je poriadne vytrénovaný, odráža sa s palicou od dna rieky a štráduje si to skoro celý deň z jedného brehu k druhému a naspäť. Síce veľmi neverím, že to vydrží celý deň ale ktovie. Love sú love.  Člnok prevezie tak desať pasažierov. Prevozník neustále dáva pozor na prechádzajúce poľské plte, ktoré si to šinú po rieke do prístavu. Kľučkuje a odhaduje vzdialenosti s ľahkosťou jemu vlastnou.  Slovenské plte sa už nakladajú v Lesnici. Takže je to redšie.  No ale o pltiach stačilo.

Hneď po vystúpení z pramice nastupujeme na celkom ostré stúpanie, ktorý sa bude ťahať až na vrchol vyhliadky. Je to asi 300 metrov prevýšenia. Nie je to samozrejme nič hrozné, no človek sa zadýcha.  Samozrejme je tam aj odpočinkové miesto, nejakých 200 metrov miernejšieho terénu a následne potom serpentínami až hore. Niekto to zvláda pomaly, niekto rýchlo. Asi po dvesto metroch som bol ponúkaný pivkom od skupiny turistov. Že treba si aj odpočinúť. Oj nie, mne stačí voda. Aj z toho sa človek dosť spotí. Na vrchnej časti miernejšieho terénu sú lavičky. Tu sa dá dobre vydýchať s výhľadom na poľské mestečko Szczawnica. 

Pohľad k mestečku Szczawnica

Jasné vydýchali sme sa s mojou parťáčkou a hajde do serpentín. Tie sa krútili hore raz doprava a raz doľava. Bol tu jasný úmysel smerovania turistov tak aby sa nedriapali priamo hore. Mnohí by to veru nedali. A tak sme sa pomaly dokotúlali až výbercovi poplatku ku vstupu na vyhliadku Sokolica. Našťastie bral aj Euráče, lebo inak by sme sa hore nedostali. Nasledoval úsek skalnatý osadený technickými pomôckami a so zábradlím. Dalo by sa aj bez toho isť hore, ale pre bezpečnosť výstupu je to lepšie.  Bol fajn upravený, len pri tom väčšom množstve ľudí, ktorý neviem, kde sa tam nabrali to bolo celkom náročné. Hlavne dávať pozor na druhých.  Ale zvládli sme to a hore nás čakal monumentálny panoramatický výhľad na celý tok Dunajca cez Pieniny. Bolo to fakt úžasné. Pod nami taká tristometrová skalná priepasť, skoro až k toku Dunajca. Bolo krásne vidieť koľko pltí premáva po toku.

Ale národa – jooooj – tam bolo požehnane. Bol veru problém nájsť miesto na fotenie. No pri trošku trpezlivosti sa mi podarilo niečo odfotiť aj bez turistov. Mohol som však  zabudnúť na tiché rozjímanie niekde na vyhliadke. To sa proste nedalo. Bolo mi aj trošku ľúto za našou slovenskou Sokolovicou. A tým tichom, čo som na nej zažil.

Výhľady zo Sokolice

Výhľady zo Sokolice

No ale aspoň som videl jeden z najfotografovanejších stromov v Poľsku. Poznám jeden v Malých Karpatoch na Skalnatej. Teraz mám na fotografiách zdokumentovaný aj ten poľský fotogenický strom.  Je fakt na krásnom mieste. Rastie nad tou priepasťou a užíva si každodenné pohľady na túto krásnu krajinu pod ním. 

Známy strom na Sokolici

 Fakt by to ale chcelo trošku menej návštevníkov na skalných partiách Sokolice. No nemôžem chcieť všetko. Nevadí. A tak sme sa pomaly a opatrne hlavne v prvých častiach zostupu pobrali smerom dolu k Dunajcu.  To dopĺňanie energie som uskutočnil na lavičkách dolu pod serpentínami. Aj tam to dobre bodlo.

Za džavotu detí turistov, ktoré sa hrali na priľahlej lúčke to nebolo také ako na trenčianskej Sokolovici, ale čo už, každý má nárok na vstup do lesa. Že áno?

Obe vyhliadkové miesta sú krásne svojim spôsobom. Jedna mi dopriala požehnane kľudu a rozjímania, druhá zas parádne panoramatické výhľady na krásnu časť krajiny. Oplatí sa ku obom zablúdiť – neobanujete.

Tak zatiaľ.