štvrtok 4. októbra 2018

Dve sokolie vyhliadky v jednom týždni.



Je to celkom divné. 
Ani vo sne by ma nenapadlo, že v jednom týždni navštívim dve vyhliadkové miesta, ktoré majú skoro rovnaké názvy. No nie je to úplne rovnaké ale meno sokol sa v nich vyskytuje. Jedna sa volá Sokolovica a druhá Sokolica. Sú od seba vzdialené pomerne dosť -  takých 400 km a aj tak som ich obe neplánovane navštívil.
O Sokolovici nad Trenčianskými Teplicami som ani nevedel že existuje. Zistil som to až na turistickom chodníku na túre smerom na Omšenskú Babu.
 Keby že som sokol, možno by so o nej vedel. Nie som sokol, neviem lietať, prirovnal by som sa k nelietavému ťažkotonážnemu  pštrosovi, po ktorom ale nie sú žiadne pštrosie názvy v slovenských a poľských lokalitách. Možno v Afrike. Ktovie. Žeby som to skočil preveriť?

Proste som sa vybral znovu spoznávať okolie Trenčianskych Teplíc. Funel som si to do kopca po červenej turistickej značke od mestskej časti Baračka. Už som mal v nohách nejaký 3,5 kilometra, stále v lese, čo mi celkom vyhovovalo v tých horúčavách tohto leta. Prešiel som turistický smerovník Kamenné vráta, mimochodom na bočnej skale sú tiež krásne výhľady a následne po ďalšom kilometri stúpania som našiel nejakú miestnu odbočku na vyhliadku s názvom Sokolovica.  




Prístupový chodník k Sokolovici


Prečo nepozrieť – že áno?  Tak som tam zbehol. Aj keď neznášam strácať výšku, keď som ju už s toľkou námahou nastúpal. Tu to však nebolo nič hrozné, išlo to asi 50 metrov dolu kopcom, pomädzi malé skalné vežičky a útvary a naraz som sa dostal na trávnatú plošinu nad kamenným previsom. 




Bralá Sokolovice
Nebol nejako monumentálny, dolu padali skalné steny nejakých dvadsať-tridsať  metrov.  To však stačí na krásny ale obmedzený výhľad tejto lokality. Výhľad bol polokruhový, smerom na juh, západ aj východ. Veď za mnou bol kopec. Vidieť krásne časť Trenčianskych Teplíc s menom Baračka. Omšenie ku ktorému som sa vybral bolo však  schované za kopcom. Takisto sú tam krásne výhľady na Strážovské vrchy.

A ticho !!!

Ale to asi preto, že som tam bol v pracovný deň. Fakt, že som tam nestretol jediného človiečika. Bol to balzam na nervy. 


Strážovské vrchy zo Sokolovice

Tak som si tam pekne sadol, dal do brucha nejakú tú energiu, veď ešte potiahnem ďalej. Ale o tom v inom článku v inom periodiku. Tu sa mi jedná len o tú zhodu náhod, že som navštívil jednu zo sokolích vyhliadok. Pozerám napravo, pozerám naľavo no sokol mi nad hlavou žiadny nekrúžil, nič vtáčie mi do záberu nevletelo. Aj keď bol foťák pripravený. Tak som si aspoň zdokumentoval tie zaujímavé pohľady, ktoré je vidieť z tejto lokality. A bolo mi fajn. Rozmýšľal a tešil som sa na svoj nasledujúci výjazd. Bol naplánovaný do Pienin a mal som v pláne vybrať sa tam za tri dni. Vtedy som  tiež ani netušil, že je na svete vyhliadkové miesto s názvom Sokolica.

Bolo.

Pri potulkách a spoznávaní kraja okolo Starej Ľubovne som sa o nejaké štyri dni ocitol v regióne Pienin. Ľudí ako maku všade, pomaly som sa potkýnal o bicyklistov, rafterov alebo len normálnych dovolenkujúcich, ktorý sa veľmi preveľmi chceli zviesť na pltiach dolu Dunajcom. Z Dunajca vyliezali padlí cyklisti s kolesami biku do osmičky. To bola samozrejme sranda,  ale vraj sa to tam stáva. Že ich zopár zahučí do rieky.  Takže neskutočné šóry turistov.  V Lesnici, lebo tam som zablúdil, som na informačných tabuliach zbadal šípku na trasu k vyhliadke Sokolica. Zas sokol v názve. Tak to by som mal navštíviť. Nad Dunajcom je pár pekných brál, odkiaľ môžu byť parádne výhľady. Vyskúšame – no nie?

Tu bola prístupová trasa k vyhliadke omnoho strmšia, ale to len pre informáciu na začiatok. Najprv som sa musel dostať cez Dunajec. Poliaci to majú dobre vymyslené. Priamo na turistickej značke smerom na vyhliadku Sokolica prevážajú člnkom alebo skôr pramicou cez Dunajec. Samozrejme nie zadarmo. Nejaké dve Eurá sa musí obetovať na to aby sa človek dostal na druhú stranu. Ale kto by nedal.


Už nám ide

Na člnok sa čaká nejakých desať minút. Teda ak nie je to šťastie, že ho stihnete na svojej strane. Ak nie, sadnem si na lavičku a voľným okom monitorujem prácu pltníka. Ide mu to dobre. Prevoz je plynulý a o chvíľu sme nastupovali do člnka. Inak prevoznik je poriadne vytrénovaný, odráža sa s palicou od dna rieky a štráduje si to skoro celý deň z jedného brehu k druhému a naspäť. Síce veľmi neverím, že to vydrží celý deň ale ktovie. Love sú love.  Člnok prevezie tak desať pasažierov. Prevozník neustále dáva pozor na prechádzajúce poľské plte, ktoré si to šinú po rieke do prístavu. Kľučkuje a odhaduje vzdialenosti s ľahkosťou jemu vlastnou.  Slovenské plte sa už nakladajú v Lesnici. Takže je to redšie.  No ale o pltiach stačilo.
Hneď po vystúpení z pramice nastupujeme na celkom ostré stúpanie, ktorý sa bude ťahať až na vrchol vyhliadky. Je to asi 300 metrov prevýšenia. Nie je to samozrejme nič hrozné, no človek sa zadýcha.  Samozrejme je tam aj odpočinkové miesto, nejakých 200 metrov miernejšieho terénu a následne potom serpentínami až hore. Niekto to zvláda pomaly, niekto rýchlo. Asi po dvesto metroch som bol ponúkaný pivkom od skupiny turistov. Že treba si aj odpočinúť. Oj nie, mne stačí voda. Aj z toho sa človek dosť spotí. Na vrchnej časti miernejšieho terénu sú lavičky. Tu sa dá dobre vydýchať s výhľadom na poľské mestečko Szczawnica. 


Pohľad k mestečku Szczawnica

Jasné vydýchali sme sa s mojou parťáčkou a hajde do serpentín. Tie sa krútili hore raz doprava a raz doľava. Bol tu jasný úmysel smerovania turistov tak aby sa nedriapali priamo hore. Mnohí by to veru nedali. A tak sme sa pomaly dokotúlali až výbercovi poplatku ku vstupu na vyhliadku Sokolica. Našťastie bral aj Euráče, lebo inak by sme sa hore nedostali. Nasledoval úsek skalnatý osadený technickými pomôckami a so zábradlím. Dalo by sa aj bez toho isť hore, ale pre bezpečnosť výstupu je to lepšie.  Bol fajn upravený, len pri tom väčšom množstve ľudí, ktorý neviem, kde sa tam nabrali to bolo celkom náročné. Hlavne dávať pozor na druhých.  Ale zvládli sme to a hore nás čakal monumentálny panoramatický výhľad na celý tok Dunajca cez Pieniny. Bolo to fakt úžasné. Pod nami taká tristometrová skalná priepasť, skoro až k toku Dunajca. Bolo krásne vidieť koľko pltí premáva po toku.
Ale národa – jooooj – tam bolo požehnane. Bol veru problém nájsť miesto na fotenie. No pri trošku trpezlivosti sa mi podarilo niečo odfotiť aj bez turistov. Mohol som však  zabudnúť na tiché rozjímanie niekde na vyhliadke. To sa proste nedalo. Bolo mi aj trošku ľúto za našou slovenskou Sokolovicou. A tým tichom, čo som na nej zažil.




Výhľady zo Sokolice

Výhľady zo Sokolice


No ale aspoň som videl jeden z najfotografovanejších stromov v Poľsku. Poznám jeden v Malých Karpatoch na Skalnatej. Teraz mám na fotografiách zdokumentovaný aj ten poľský fotogenický strom.  Je fakt na krásnom mieste. Rastie nad tou priepasťou a užíva si každodenné pohľady na túto krásnu krajinu pod ním. 



Známy strom na Sokolici


 Fakt by to ale chcelo trošku menej návštevníkov na skalných partiách Sokolice. No nemôžem chcieť všetko. Nevadí. A tak sme sa pomaly a opatrne hlavne v prvých častiach zostupu pobrali smerom dolu k Dunajcu.  To dopĺňanie energie som uskutočnil na lavičkách dolu pod serpentínami. Aj tam to dobre bodlo.
Za džavotu detí turistov, ktoré sa hrali na priľahlej lúčke to nebolo také ako na trenčianskej Sokolovici, ale čo už, každý má nárok na vstup do lesa. Že áno?
Obe vyhliadkové miesta sú krásne svojim spôsobom. Jedna mi dopriala požehnane kľudu a rozjímania, druhá zas parádne panoramatické výhľady na krásnu časť krajiny. Oplatí sa ku obom zablúdiť – neobanujete.
Tak zatiaľ.


1 komentár:

  1. Best casinos in Las Vegas (2021) - MapyRO
    3.7 mi (3.8 고양 출장마사지 km) From Sands, the strip is one of 부천 출장안마 the most popular places in the city. It offers 부산광역 출장샵 over 2,000 slot 평택 출장마사지 machines, 광양 출장안마 over 2,500 table games

    OdpovedaťOdstrániť