Svitanie na Chopku.

Otvoril som oči.

Tma už nebola taká hustá, znamenalo to blížiace sa svitanie. Nepredpokladal som, že sa zobudím. Večer som sa ukladal k spánku na Kamienke celkom unavený a moji parťáci Mirko a Janka z hliadky Nízkotatranskej stíhačky takisto. Bol to celkom únavný deň. Lietať okolo pretekárov na ich behu podujatím „Nízkotatranská stíhačka“  dá celkom zabrať. Niežeby sa z tých pretekárov  stali primadony – nie to nie, oni sú fajn.

V očiach im človek číta - len keby sa dalo priniesť pitie, keby sa dalo priniesť polievočku, len podať jontový nápoj.

Pomôcť pri rôznych úkonoch na stanovišti hliadky stíhačky na Chopku od zhruba sobotnajšieho obeda do večera zhruba do 21:00 to dá zabrať. Ale keď sme sa  na to dali musíme to aj vydržať.  Neviem, či sa parťáci dajú na to aj budúci rok, ja pravdepodobne áno. Každý rok stretávam známych i neznámych ľudí. Je to ale dobrý relax.

 Ale odbočil som.

Večer sme padli do postelí na nocľahárni a užívali sme si zaslúžený odpočinok. Hlavou mi prešla myšlienka:

 „ Čo takto vstať a ísť pozrieť svitanie z vrcholu Chopku?“.

Negatívna myšlienka sa okamžite ozvala:

„Čo si sa zbláznil? Nemáš toho dosť?!“  – priznávam dobrovoľne - mal som. Ale ten nápad pozitívnej myšlienky sa vôbec nestratil z hlavy.

„Viete čo  myšlienky? Necháme to na náhodu.“  

„Keď sa zobudím a bude čo len trošku pekné nezamračené nebo, tak idem.“

Proti tomuto argumentu samozrejme nemala ani jedna z myšlienok žiadny argument.

Takže. 

Zobudil som sa. Otvoril som oči do ešte poriadnej tmy. Mobil hlásil 4:30. Ak isť na svitanie, tak najvyšší čas. Ale z toho pelechu sa mi tak strááááášne nechcelo.

„Prekonaj sa Vlado!!!“ – zaznelo rázne v mojej hlave.

Jasné – idem na to. Potichu – aspoň som si myslel som sa vystrojil, nahmatal som fotoaparát a aby som mal čisté svedomie tak som zaševelil do tmy  otázku.  Trošku hlasnejšie:

„Ide niekto na svitanie?“

Odpoveď prišla znenazdajky – z jednej strany priletela papuča a z druhej nejaká časť výstroja. Svojou obratnosťou som sa tým letiacim predmetom  vyhol a domyslel som si, že na žiadnu kladnú odpoveď už nemusím čakať.

Vyšiel som z chaty. Bolo trošku chladnejšie – ale čo chcem – som vo výške 2000 m.n.m.  a aj v lete sa tu zíde teplejšie oblečenie a poriadne topánky. To všetko som mal. Takže som sa s tým netrápil. Nahmatal som fotoaparát. Trošku som mal obavy, či budú dosť nabité baterky. Ja som si totižto zabudol nabíjačku a mal som len požičanú  dobíjaciu šnúru. Fotoaparát bol nabitý tak na 20% - no na celodenné fotenie to vôbec nebolo. Aspoň budem rozmýšľať nad tým, čo odfotiť. Ono sa to ale ľahko povie. To nie je ako za starých čias klasického fotenia, keď mal fotografujúci k dispozícii len 32 snímok na filme a maximálne ešte jeden film. V súčasnosti už sme zvyknutí  na cvakanie o sto-dvesto na každú stranu. Veď zapisovacie karty toho pojmú neskutočne veľa. Len baterka nemusí vydržať. A to bol môj prípad. Ešte jedna vec ma nahnevala. Mal som len 50mm portrétový objektív – ten druhý, určený na fotenie krajiny.  som zabudol na izbe. No to je radosť, ale pri myšlienke na nejakú ťažšiu formu napomenutia od spachtošov som upustil od návratu.

 Nevadí – užijem si to aj tak bez nejakého veľkého fotenia. 

A pustil som sa do stúpania. Veru už sa začínalo brieždiť. Je to zvláštny pocit isť sám miestom, kde sa každý deň premelie množstvo návštevníkov. Bol som však úplne sám a bol som tomu rád. Stúpanie od Kamienky je taká malina, žiadna veľká námaha a tak som bol po chvíli hore. Kruhové výhľady sú fantastické, no na sever neboli najúžasnejšie. Vysoké Tatry pokrývala nejaká smogová inverzia. Ale čo už, veď počkám.

Po zhruba 15 minútach čakania zdvihlo oponu divadlo s názvom „Svitanie.“

Ak sa vydarí – nemá to chybu a na to predstavenie nikdy v živote nezabudnete. Síce som už mal studený zadok od kameňa na ktorom som sedel, ale to po chvíli pozerania na vychádzajúce slnko prešlo. Je to krásny pocit byť sám a hora a slnko, ktoré sa z diaľky vynorí nad Vysokými  Tatrami. Lúče si prerážajú cestu na osvetlenie podhorských oblastí a ukončujú vládu noci. Tieto chvíle treba zažiť, tie sa veľmi nedajú opísať. Niekto si ich užije a niekto ich zatratí. Je to na každom z nás.

Divadlo „Svitanie“ však netrvá dlho. Je div vidieť ako sa slnko veľmi rýchlo vyhupne na oblohu. Slnko naberá na sile a jeho svetlo už nie je také mäkké a teplé. Pre fotografujúceho je dôležité to jemné svetlo v zlatej hodinke. Postupom času už to nie je ono. Slnko stúpa stále vyššie na oblohu a ovláda svetlo pod sebou.

Po polhodinke ma mäkké svetlo  opustilo a ja som sa vybral chodníkom dolu. Veď už nič iné nezažijem. To som si ale len myslel. Posledná zatáčka na chodníku pri zostupe z Chopka. Už som sa videl znovu v teplom pelechu. Zrazu sa predo mnou otvoril pohľad na severný kotol Chopku a tam sa niečo hemží.

Neskutočné – pretrel som si  oči či nesnívam. Nie, nie  je to sen? Zíram na stádo asi 30 kamzíkov. Predvádzajú sa predo mnou, lietajú po stráni, pasú sa a šantia. Videl som už kamzíky, ale také veľké stádo veru ešte nie. Veľká skupina kamzíkov  si žila svojim životom a na mňa vôbec nebrala ohľad. Bol som ale ďaleko, mal som len portrétny objektív a veru som až teraz  ľutoval, že som si nevzal niečo viac približovacie. Ale čo už, fotil som, čo sa dalo aj s takým objektívom. Už som nebral ani ohľad na baterku. Veď koľko vydrží toľko vydrží. Je fantastické pozerať sa na mladé kamzíčatá ako sa hrajú, skáču cez kamene a proti sebe, nehrozí im žiadne nebezpečenstvo, lanovkoví turisti ich nevyrušujú. Proste jedna veľká paráda.

Musím sa opakovať, toto treba zažiť. Môžem ja vymýšľať prirovnania, básnické zvraty opisu a  chvály tých chvíľ. Aj tak nedokážem vystihnúť tie úžasné sekundy, ktoré som trávil v spoločnosti týchto tvorov. Žiadna fotka a ani veta však úplne verne nepriblíži to čo som zažíval v tej chvíli.

Všetkého ale do času. Kamzíky sa po chvíli stratili mne z dohľadu, zlákala ich asi lepšia paša niekde v údolí pod Chopkom a ja som sa mohol vrátiť do chaty, kde som si dal ešte nejakú tú hodinku šlofíka.

Bodla mi (myslím tá hodinka).

Po raňajkách sme sa s Mirkom ešte rozhodli pre nejakú menšiu túru smerom na Ďumbier a Štefánikovu chatu. Tadiaľ som ešte nešiel. Ráno o ôsmej sa krásne išlo prázdnou nízkotatranskou hrebeňovkou. Stretávali sme len hrebeňovkárov, ktorý sa snažili ešte za ránky urobiť svoje naplánované kilometre. Čím sme sa ale viac blížili k Štefáničke, tým viac už bolo turistov na magistrále.

Nebolo ich však až tak veľa aby sme nezaregistrovali na skale asi dvadsať metrov od chodníka vyvaľujúceho sa svišťa. Svišťa som ešte vo voľnej prírode nevidel, takže som to pokladal za úspešné zavŕšenie tohto krásneho dňa. Aj keď pán Svištík nám nedal veľa možností na fotenie. Keď sme sa k nemu totižto priblížili, v tom momente zmizol v diere pod skalami. Vrátili sme sa na chodník, obzreli sme sa a svištík si leží na pôvodnom mieste vyvalený ako nejaký skalný pupkatý futbalový fanúšik pre televíznym prenosom z obľúbeného podujatia.

Nechali sme ho v jeho prírodnej skalnej obývačke a my sme sa pobrali ku Štefáničke v ústrety napeneným krígľom známeho nápoja. Chutilo neskutočne. Čakal nás však zostup ku Trangoške a cesta domov – takže sme sa dlho nezdržovali.

Aj tak to bol jeden z krásnych dní tohto roka a ja Vám všetkým prajem plno takýchto dní aj v Novom roku 2020.    

Klenovsky Vepor.

Klenovský Vepor.

Vyšli sme z chaty. Veľká skupina horymilujúcich ľudí si to namierila priamo cez potok do hory. Bolo nám treba prejsť do druhej doliny. To znamenalo vyjsť na nejaký ten kopčúlik, podľa Tomáša, zbehnúť zas dolu.

No ono sa to ľahko povie.

Keď si mladé kone udajú tempo, starý Pudlo (kôň môjho deda – bol starý, unavený a krivý) ako ja sa im nemôže rovnať. Ani som nechcel. Uponáhľaných hodín mám celý týždeň dosť a dosť. To veru nepotrebujem. Ja si chcem ten les a kroky v ňom poriadne vychutnať. Nebudem sa naháňať aby som niekde prišiel o desať minút skôr. Ja už proste musím svojim tempom. Vlastne nielen ja, záverečná skupinka išla v počte – traja členovia. A išlo sa nám dobre. Ja, Pali a Monika. Na to, že sme sa poznali len málo sa rozbehla komunikácia slušným tempom. Prispievalo k tomu aj porovnávanie máp v navigácii, každý mal tú svoju a keďže sme išli po lesných cestičkách, tak sme každú chvíľu mobil vyťahovali a mapy v ňom naťahovali.

Pekne sa nám šlape.

Výstup sme zvládli, hore na malom rúbanisku sa nám ukázal náznak dnešného dňa. Bude krásne, výhľady budú určite parádne, veď je vidieť celá hrebeňovka Nízkych Tatier a to je veru super. Znovu vytiahnuť navigácie a vybrať tú správnu cestu dolu kopcom do doliny, ktorou tečie Čierny Hron. Tam vedie turistická značka. Trafili sme dobre, nie sme veru do starého železa. Vynorili sme sa z lesa a vykročili kúsok po asfaltke. Nie dlho. Predsa len to nebol náš ciel.

Nie je to ani Klenovský Vepor, na ktorého svahy sme sa vybrali. Náš ciel je proste užiť si les, nechať sa ovievať lesným vánkom, štekliť farebnými listami stromov pri ceste, pokropiť sa kvapkami rosy, namočiť si nohy v potoku, ktorý nám zurčí pod nohami pri ceste dolu zvážnicou. To sú tie naše sny. Niekto si povie, že to nie je veľa. Mýli si – je to premnoho. Aspoň pre nás. 

Naše kroky idú našim dosiahnutým cieľom, nepotrebujú niečo dosiahnuť.  Veď my to už máme.

V družnej debate i veľkom tichu odbáčame z doliny doľava. Lesná cesta nás ešte trošku povedie dolinou. Prichádzame k neskutočne blatovému úseku cesty – dôsledok lesnej ťažby a hospodárstva s lesom. No čo, topánky to musia zvládnuť. Aj to zvládli, necítim žiadnu vlhkosť vnútri topánok. to je super. Sú síce špinavé poriadne, ale to sa ďalšou cestou dá do turistickej čistoty. Veď nás čakajú krásne lúky, divoké lesy a stráne Pálenice ponúkajúce nádherné výhľady na Veporské vrchy ale i Muránsku planinu a Nízke Tatry.

Otvárajú sa nám výhľady. 

Pomaly stúpame našim tempom cez prvú lúku, konzultujeme o smere a vyberáme cestu kadiaľ sa vydáme. Je správna. O chvíľu sme na nádherných lúkach Pálenice. Stromy ešte nie sú úplné sfarbené akademickým maliarom menom Jeseň. Ale to nevadí. Už si na nich pán maliar skúša prvé tony svojej farebnej palety a my si to vychutnávame. Zhruba kilometer vedie  lesná cesta nádhernou krajinou síce bočným svahom ale krásnymi scenériami.

Lúky Pálenice.

 Nedá mi to, vyšplhám sa hore na vrchol a kochám sa pohľadom do doliny, ktorou sme pred hodinou vyšli k tomuto miestu. Keby som bol vedel, že o pár metrov aj tak bude cestička viesť tým istým vrcholom len o kúsok ďalej, tak by som sa tam neštveral. Ale to nikto nevie, čo bude za ďalšou zákrutou. Neľutoval som. Na lúke som si pofotil parádne solitéry a vydal som sa za kamarátmi ďalej. Klenovský Vepor spredu už na nás pokukoval, slnko cez neho žmurkalo a lákalo nás k výstupu na horu.

Cez Pálenicu.

Prešli sme lúkami Pálenice a vnorili sme sa znovu do lesa. Lesná cesta sa pomaly, ale iste menila na lesný chodník. Všetko sme však mali naznačené v našej mape, takže nejakého zablúdenia sme sa vôbec nebáli. Ale stúpanie bolo celkom dlhé a čoraz viac únavnejšie. Na mape bola označená nejaká búda. K tej sme došli a Pali a Monika si povedali, že je čas na siestu, čajík a obed. Jasné – to si treba dať. Veď sme stále v našom cieli, čiže v lese.  

Ja som sa cítil na ďalšie pokračovanie a vykročil som po stále sa viac strácajúcej cestičke. Pomaly prechádzala do lesného chodníka a niekedy som len tušil, kade ten chodník vedie. Ale vedel som kde som a to je podstatné. Objala ma tak mnou obľúbená atmosféra lesa. Len ja sám a hustý les. Je jasné, že predstavivosť pracovala. Čo všetko na mňa zíra spod kríkov. A tak som si zas po neviem koľký krát falošne zanôtil : „Na Královej holi“.

V lesoch pod Klenovským Veprom. 

Pekne falošne a pekne nahlas. Keby som spieval krásne, určite by som prilákal nejakú tú lesnú vílu a verím tomu, že by som sa na Klenovský nikdy nedostal. Takto som odplašil všetko čo mi stálo v ceste. A to bol účel.

Cestička bola zaznačená na mojej navigácii, takže stratenia som sa neobával. Mal by som vyjsť na červenú turistickú značku, ktorá ma už dovedie smerom na vrchol. Išiel som veru dosť dlho a už som si aj myslel, že som ju minul. Všetko ale bolo dobre. Po zhruba polhodine som natrafil na vychodený chodník smerom k vrcholu. Ešte ma čakal poriadny stupák na náhornú plošinu Klenovského Vepora. Ešte na neznačenom chodníku som si všimol odbočku k prameňu Jánošíková slza. Nemal som však veľmi času zájsť k nemu.

A tak si to šiniem po červenej turistickej značke v optimistickom očakávaní stúpania. Stále nič, ale vedel som, že bude. Veru aj bolo. Dosť tvrdý stupák to bol, hlavne v tom, že bol prudký a vlhká zem v stúpaní bola veľmi nestabilná, podšmykovalo sa mi. Pozerám hore, bola to poriadna výška. Nie a nie dovidieť do konca toho stúpania. Všetko ale raz skončí samozrejme. Fučal som poriadne. Keď sa trasa vyrovnala, naraz vidím odbočkovú značku – Prameň Jánošíková slza.

„To sa potom musí spájať aj s neznačkovaným chodníkom.“ – vravím si. Tadiaľ asi pôjdem naspäť. Ešte ma čakal prechod celej náhornej plošiny Klenovského Vepora. Bolo by to ľahšie, nebyť popadaných stromov a rôznych cestičiek. Stále som vyzeral tú lesnú vílu (no jasné, medveďa si vyzeral!) ale až na malé stádo sŕn som nevidel nikoho. Aj to sa len v diaľke mihlo, aby sa ma čo najskôr zbavilo.

Zarastená náhorná plošina je krásna, zelená a pôvabná vo svojej divokosti. Možno som ňou išiel minútu, možno som ňou išiel hodinu – neviem, nevnímal som čas. Vnímal som život farbami ozdobených stromov  i smrť stromov vyvalených okolo mňa. Všetko ako krásne do seba zapadá a les má svoj vlastný svet. Nikto s ním nevychcaje. Môžeme sa snažiť akokoľvek, les si nájde svoje cestičky k vlastnému životu.

Vrcholové partie Klenovského Vepra.

Konečne vrchol – ale čo to, skupina mladých koní už si odchádza z vrcholu. Zamával som, ale veľmi ma neevidovali. Domnieval som sa, že sa už najedli a idú ďalej. Nebudem ich zdržiavať.

Na vrchole. 

Sadol som si k upravenému ohnisku, samozrejme bez ohňa a pustil som sa konečne obedovať. Všetko mi chutilo náramne. Dokonca som okolo náhodne idúcej turistiky dostal povestnú zbojskú buchtu. Ak toto bude niekedy čítať, tak len odkazujem, že fakt bola výborná a veľmi pekne ďakujem.

Spoza stromov som ale stále počul hlasy – dokonca známe hlasy. Idem sa tam pozrieť a čože to je, naše vitálne mladé koníky tam obedujú. Tak som asi nie veľmi za nimi meškal. Takže super, ešte nie som veľmo starý Pejo. Len taký postarší.

Foto so zbojníkom. 

Výhľad z Klenovského Vepra. 

Pokecali sme, pofotili sme a ja, keďže som chcel preskúmať tú cestičku k prameňu Jánošíková slza, tak som sa znovu pobral cestou naspäť. Ale samozrejme som odbočil k studničke. Bola to dobrá divočina a nad Klenovským Veporom sa znovu vznášala falošná tónina tentoraz mojej obľúbenej „To tá Heľpa“.  

Chodníkom od prameňa Jánošíková slza. 

Víly sa neukázali , ani žiadne iné zvery a ja som sa v pohode dostal  až na lúky Pálenice.
A viete čo?

Na spiatočnej ceste. 

Ja som si tam ľahol a trošku si aj zdriemol. Veľmi mi to prospelo a bolo to super. Nepotreboval som k tomu ani vílu a ani medvedicu. Bolo mi proste fajn. Ale všetko dobré rýchlo skončí a ja som sa pobral znovu na cestu. Zbehol som do doliny a ešte ma čakal jeden malý stupáčik na úbočia, ktoré ma oddeľovali od Brôtovskej doliny. Zvládol som a veľmi spokojne som sa mohol pridať k Palimu a Monike, ktorí už kúrili v krbe. Jedno pivko a bolo nám spolu fajn.

Bol to proste krásny deň.

Tak zatiaľ.

Volovec

Volovec. 

Zdravím. 

 Konečne raz aj pozdravím. Patrí sa to, že áno.

Začiatok dobrý – takže. Sú kopce na ktoré sa rád vraciam a celkom mi prirástli k srdcu. Jeden sa nachádza v Západných Tatrách – Roháčoch. Nie, nie je to Ostrý Roháč, ani Baníkov. Je to ten krajný  s názvom Volovec. Je z neho nádherný výhľad na celú západnú časť Tatier. Vrchol je rozložitý, dá sa tam prejsť z jednej strany na druhú a venovať sa foteniu. Teda ak práve nesneží, neprší a nie ste v mrakoch. Co sa mi dosť často stávalo. Niekedy som na vrchol ani nevyšiel. Nevyhováram sa len na počasie, proste nebola kondícia. Veru aj to sa mi stalo.

Prvýkrát som Volovec absolvoval pri prechode celého hrebeňa od Brestovej a končil som na Volovci, pardon – posledný je Rákoň – ale to je skôr tak predkopček v západnom úbočí od Volovca. Od Tatliakovej chaty je to celkom slušný stupák. A monotónny až hrôza. Neznášam hlavne tú časť od sedla Zábrať až na vrchol Rákoňa. Všetko ostatné sa dá, dokonca aj cesta od Zverovky po Tatliakovú chatu sa dá zvládnuť, ale tento stupák nemám rád. No keď človek chce niečo dosiahnuť, musí isť aj po cestách, ktoré nie sú v jeho obľube. Raz som vyšiel na Rákoň – zbehol som do sedla pod Volovcom a prišli také mraky, že som sa mohol rovno otočiť.

Kedysi dávno, keď som sa musel vrátiť spod Volovca.

 Priamo do neskutočného dažďa som sa vnoril a na izbu som prišiel s tým, že už mám prsty na nohách dokonale rozmočené a mám tam blany. No prsty tam boli. Ale mokrý som bol ako myš v mláke. Všetko všetulinko som mal premočené a to som mal vetrovku. Nemal som pršiplášť a to bola asi chyba. Tento výstup si asi najviac zapamätám. Ten bol predposledný. Volovec mi to ale vynahradil.

A tak som si po pár rôčkoch vynahradil zas jeden deň pre Volovec. Absolútne som nepočítal, že by som to vyšliapal. V robote toho je v septembri veľmi veľa a ja denne nachodím po betónovej ploche 15 až 20 km, čo je dosť a nôžky sa postupne opotrebuvávajú. Potreboval som však tento výjazd. Tak prečo nevyskúšať. Ako som už napísal, nepočítal som, že to vyjdem ale veď pokiaľ dôjdem, tam budem. Stačilo by aj na Rakoň.

Počasie v to sobotné ráno vypadá dobre, prsty štípu, ešte je taký jemný mrazík. To som v septembri skoro nikdy nezažil. Ejha – ale parkovisko pod zjazdovkou plné. Nájdu sa sice miesta, ale s toľkými turistami som nepočítal. Hop – ide lanovka, čiže to nebudú len turisti – tí pravoverný. Budú tam aj lanovkári. Ale aj to treba. Ja nabehnem na červenú turistickú značku, ktorá ma privedie až k Tatliakovej chate. 

Aspoň pekné výhľady na nudnej ceste k Tatliakovej chate. 

Neskutočne nudné štyri kilometre po asfaltke. Celkom dosť národa si to šinie po ceste. Našťastie prevažná väčšina ide k Roháčskemu vodopádu, čiže od polovičky ceste k Tatliakovej chate už je to celkom v norme. Aj keď ľudia idú a na Tatliakovej už je pomerne dosť veľké zhromaždenie turistov.  Bufet je však prázdny, takže jeden horský čaj bodne. Sadnem k Tatliakovému plesu a kochám sa pohľadom na Ostrého Roháča i Plačlivô. 

Ostrý Roháč, Plačlivô, Hrubá Kopa od Tatliakového plesa.

Prvý ľad. 

Zboku na mňa ešte kývajú Tri kopy, aby som nezabudol aj tam švihnúť pohľadom. Veď prečo nie. Krásne sa zrkadlia v plese, ktoré je už spolovice pod tenkou vrstvou ľadu. Pomaly ale začínam cítiť ranný chlad. Obliekať sa mi veľmi nechce – tak poďho stúpať do sedla Zábrať. Serpentínky sú zo začiatku ľahšie, potom už je to náročnejšie. Dvojica turistov v mojom veku mi vraví, že ich je 16. Ja som to nepočítal. Oni ale chodia častejšie, takže vedia. 

V stúpaní do sedla Zábrať. 

Takisto idú tým našim dôchodcovským tempom. Ale aj tak ich predbieham. Musím svoje tempo nazvať ešte preddôchodcovské. Ešte to nie je také hrozné. Vlastne všetci tzv. turisti, ktorí ma predbehli na serpentínach zaostávajú neskôr a ja som na Volovci skôr. Ten je ešte stále skrytý za Rákoňom, aj keď viem, že je pod popraškom snehu. Nezaoberám sa nim, neverím, že ho zdolám. V podstate je mi to jedno.

Pred sedlom Zábrať.

A tak si fučím do sedla Zábrať a míňam aj studničku v serpentínach. To sa mi nikdy nestalo. Vody mám však dosť. Pokračujem svojim tempom. Vždy som odpočíval v sedle Zábrať. Teraz nie. Čo sa to so mnou deje. Veď nemám také rozpoloženie síl, aby som vyliezol bez odpočinku na Rákoň. Nohy ma však nesú, ja si to pomaličky serpentínujem v stúpaní a vyzerám vrchol. Ešte ho nevidieť, ale ide sa mi dobre. Čo som dosť prekvapený. Po chvíli už vidím striešku smerovníka. Neskutočné. Ani som veľmi neodpočíval a som na Rákoňi. A tie výhľady!!!!

Hory mi asi plnou hrsťou vracajú to, čo mi pri minulej návšteve odopreli. Všetky štíty sú posypané bielym snehom. Vypadajú ako posypané práškovým cukrom, svahy od vrcholov hrajú farbami od bielej cez zelenú, žltú i červenú. Neskutočná krása. Zíram s otvorenými ústami a je to úžasné. Volovec mi však zakrýva výhľad ďalej na Vysoké Tatry.

Stúpanie na Rákoň.

Osobitá.

To teda nie! To chcem vidieť v tomto počasí.

Z Rákoňa.

A tak začínam ďalšiu dávku stúpania. Nič hrozné, len dosť veľa šľapajúcich. Veľa turistov sa napája zo sedla pod Volovcom z poľskej strany. Keďže čím vyššie idem, tým je to viac zľadovatené a terén je dosť nestabilný a klzký, musím si dávať pozor kam šliapem. 

V stúpaní na Volovec.

Ľutujem, že som si nevzal svoje turistické želiezka, mačičky alebo ako tomu mám hovoriť. Tie by mi v tomto teréne neskutočne pomohli a ja by som sa cítil neporovnateľne istejšie. Mohol by som isť dokonca po ťažšom teréne a nie vo vyšmýkaných stopách na chodníku. Ale pokračujem. Dá sa a je mi super.

Popritom sa každú chvíľu zastavím na rozhliadnutie sa.

Trt rozhliadnutie Ešus – vraví mi niečo zvnútra. Máš už toho celkom dosť. Musíš sa vydýchať. No tak dobre aj jedno je pravda a aj druhé. Ale stúpam! Nenechám sa zlomiť! To nehrozí.

Po asi trištvrte hodinovom stúpaní som dosiahol najvyšší bod dnešného putovania. Teda vrchol Volovca.  

2063 metrov nad morom.

Roháčske plesá. 

Vysoké a Západné Tatry. 

Ostrý Roháč a Plačlivô

Jamnické pleso a Ostrý Roháč.

Pohľad na východ k Hrubému vrchu. 

Jamnické plesá. 

Ešte jeden pohľad na východ. Smerok k Deravej a Hrubému vrchu. 

Národa je tam celkom dosť. Slniečko pripeká, veľa ľudí sa tu doslova opaľuje vyvalených na skalách i batohoch. Ja si to však obchádzam a hľadám si miesta s krásnymi výhľadmi. Dlho netreba hľadať. Každá strana Volovca má svoje čaro. Pohľad na Roháčske plesá je nádherný. Ešte krajší je pohľad na Jamnické plesá. Zrkadlia sa v odrazoch slnka a hádžu po mne flirtovné žmurkanie z hĺbky podo mnou.

Najviac ma dostal pohľad smerom k východu  k Deravej. Zo severnej strany sú strane posypané čerstvým bielym snehom, z južnej slovenskej sa to ešte zelená, žltí a červená. To všetko je osvetlené nádherným slnečným svetlom a ja sa kochám ako už dávno nie. Tatry celé – Západné, Poľské i Vysoké sú ako modelky na móle a ja ako divák v hľadisku sa kochám. Predvádzajú sa v každom mojom uhle pohľadu. Prajem ten pohľad každému. Tak som ho aspoň trošku nafotil, aj keď tie fotky úplne nevystihnú skutočnosť a moje pocity.

 Je to proste paráda. Stálo to za to, že som sem vybehol. Ha-ha-ha – musím sa smiať tom slovnému zvratu, že vybehol. Ledva si sem vyfučal. Teraz sa tu naparuješ, že si hore. Pred polhodinou si ani nevedel že ako ďalej.

„Proše pána – mohli by ste foto zrobiť?“ – zaštebotal za mnou tichý príjemný hlások.

Prečo nie, zahral som sa konečne na profesionálneho fotografa, ktorý ma k dispozícii peknú modelku. Nastavil som si ju podľa mojich predstáv. Dúfam, že bola s fotkou spokojná. Taktiež som ju poprosil o odfotenie seba. Lebo ja akosi neviem tie selfie robiť. A tak ma odfotila. Ja som chcel s Jamnickým sedlom podo mnou a ona mi spravila takú portrétnu fotku. 

Portréty z Volovca. 

Chcel som to u tej žienky reklamovať, ale tá už bola niekde fuč. Zmizla mi zo života. Tak to ale má byť. Bude tu v týchto riadkoch. Tam na vrchole sa mi tá fotka nepozdávala, nakoniec však z toho boli fotky tri a doma po stiahnutí sa mi celkom pozdávali. Takže aspoň takto imaginárne ďakujem.

Čakal ma už len zostup dole šmykľavým svahom, čo som zvládol s gráciou obstarožného turistu. Ďalej prestávka s jedlom na Rákoni a poďho dolu do Tatliačky. 

Nealkoholické pivko bodlo. Vychutnával som si každú sekundu týchto chvíľ. Bolo to fantastické.

Ani neviem ako mi prešla štvorkilometrová cesta k autu. Bol za mnou znovu krásny deň na horách. 

Pre tie dni sa oplatí žiť.

Och básniku samá fráza z Teba vypadáva.

Tak zatiaľ.