Emócie nielen vianočné.

Pomaly sa blíži starý rok k novému, ako vždy to veľmi rýchlo ubehlo. A ja sedím v autobuse cestou z ďalšieho môjho výjazdu a dochádza na mňa splín. Za oknom sa mi mihajú rozsvietené okná domov a bytov. Tie sú ešte veselšie, skrývajú osudy. Tie nerozsvietené temné skrývajú smútok, opustenosť. Alebo možno len obyvatelia nie sú doma.

Hlavu mám opretú o sklo okná autobusu a v hlave mi behajú rôzne predstavy o osudoch obyvateľov  za oknami utekajúcimi za mnou do minulosti.

Aha – tamto okno už je ozdobené vianočnými motívmi. Určite je tam rodinka s deťmi a tešia sa na nasledujúce obdobie. Emócie tohto okna i moje myšlienky vyžarujú veľkú pohodu a kľud. Sála to z vianočných hviezd vysvietených v tomto okne. Doslova v hlave vidím veselý pohľad štrbavého chlapca ako sa nedočkavo nevie dočkať  svojho Ježiška. Veď mu prinesie darčeky. Mama a oco sa za ním škeria a vedia svoje. Oviala ma veľmi príjemná nálada z tohto výjavu.

Radosť a smútok sa vedia vždy rýchlo vystriedať. Stačí pozrieť o pár okienok ďalej. Spoza obstarožnej záclony vykúkajú smutné oči staršieho pána. Ošumelý nábytok akoby pripomínal väzenie v jeho byte. Vyhliada von oknom tiež, ale nie Ježiška. Oči by mu poskočili i nabrali iskru, keby zbadal niekoho blízkeho, možno i niekoho vzdialenejšieho. Možno by bodol aj niekto úplne neznámy, ktorý si s ním pár slov vymení.  Môžu si aj trošku pobrblať, pokritizovať okolitý svet. Len nech počuje svoj hlas. Lebo sám je obklopený len smútkom. Lepšie je povedať si par slovíčok. Netreba stromček, netreba darčeky, netreba ozdoby i koláče. Treba len úsmev a nejakú tú spriaznenosť. Mihá sa mi toto okno pred očami a ja pevne verím, že v tom okamihu sa objaví pri tomto okne spriaznená duša.

Autobus poskočil na výmole, hlava mi drgne do okna, preruší mi tok myšlienok. Ale to len na chvíľu. Mihajúce okná ma znovu uspávajú a prichádzajú ďalšie a ďalšie myšlienky.

Emócie sú pred Vianocami omnoho silnejšie. Môžu byť krásne, veselé, smutné i otrasné. Aháááá tam objal priateľ svoju priateľku, úsmev od ucha k uchu. Verím tomu, že sa dozvedel krásnu správu, ktorá mu spríjemní sviatky ale i celý život. Sú spolu dvaja a sú šťastný. Tak to má byť.

Sekunda a následne pod tmavým oknom postrehnem ťažko sa kývajúcu osobu. Určite má v hlave a pravdepodobne by sa chcela vrátiť znovu do krčmy, lebo za tým oknom ju nečaká nič. Len osamelosť. V krčme sú ľudia, za pár poldeci pripitému aspoň dodajú pocit, že je s niekým. Dočasný pocit. Na Vianoce sú však krčmy zavreté a tak ho čakajú dosť ťažké dni. Vlastne pre takýchto sú Vianoce to najväčšie zlo. Sedieť doma a čakať, kým sa opäť dostanú ku svojim kamarátom z mokrej štvrte nie je nič úžasné. A to je prosím pekne dvakrát za rok. No nechajme ho osudu, pevne verím, že si v budúcom roku nastaví  iný smer života.

Pred očami mi prebehlo nové svetlo okna. Okno mi ponúkne krásnu scénku matky i dospievajúcej dcéry. Sedia spolu a chichocú sa na svojich zážitkoch z minulosti mamy a z prítomnosti dcéry. Aké sú tie zážitky podobné. Až neskutočné. Minúty pohody týchto dvoch sálajú z okna až neskutočne úžasne. Ano Ano !!! Nech ten večer pre nich nikdy neskončí.

Ahaho – tam je nedorozumenie, párik sa na seba mračí a tie pohľady, ktorými sa obdaruvávajú neveštia nič dobre. Možno žiarlivosť, možno domýšľavosť, možno sklamanie. Negatívne emocie ovládli toto okno. Ľudkovia boží, je to také malicherné. Možno z toho všetkého, z čoho sa obviňujú  nie je nič pravda. Len fantázia jedného môže pokaziť život druhému. Ale jeden neverí a druhý mu nemá ako dokázať to čo by chcel. Zbytočne pokazený vzťah, obetoval by som aj Vianoce aby sa to časom dalo všetko do poriadku. Možno to ale nebude to čo by mohlo byť. Ale verím tomu, že áno. 

A v nasledujúcom okne sa mi marí o podávanej pomoci, o tom, že jeden trpí a druhý sa ho nechce vzdať. Bojuje aj za neho. Každá hodina, každá minúta je dobrá. Je to smutná ale pesimistická ľudská emócia, bez nej by sme neboli tým čím sme - ľudia.

Ale nie – ten usmiaty chlap na balkóne pred bytom. Na tvári mu je vidieť, že niekoho stretol, niekoho spoznal. V jeho úsmeve je  vidieť ten prísľub budúcich snáď pekných dní, mesiacov, rokov. V tvári chlapa stredného veku je možno aj vidieť, že už dlho nikoho nestretol. Emocia samoty, ktorú možno vystrieda niečo pekné je zreteľná a veľmi uspokojivá.

A tak sa mihajú okná, za každým z nich je nejaká tá emócia, buď dobrá alebo zlá. Buď zlostná, či liečivá. Buď s nádejou do budúcnosti, alebo skeptická – chmúrna ako keď dohára sviečka. Dobrá emócia môže byť často ale falošná, zas naopak zlá emócia môže naštartovať k novému napredovaniu.

 Zabudnime na tieto pocity pred sviatkami. Verme, že budúcnosť bude pekná. Poďme na optimistické myšlienky – trebárs od týchto Vianoc, alebo nie – s každým nasledujúcim načatým dňom. Lebo bez toho sme len prežívajúci – nie šťastne žijúci.

To prajem každému, kto sa svojim okom dopracoval mojimi filozofickými, unavujúcimi oči, písmenkami až sem.

Nie každý to musí zvládnuť, ale prajem všetkým Krásne Vianoce a Šťastný Nový rok.