Vrbovce - Javorina - Velký Lopeník - Mikulčin vrch 1.deň

„Osobný vlak do Nového Mesta nad Váhom je na druhom nástupišti pripravený na odchod. Ukončite nástup“ – zaznelo z ampliónov v hale stanice Púchov.

„No do prdele – čo teraz“ – mal som asi tak dve sekundy na rozhodnutie. Ale lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche, preto som rozkýval svoje telo rýchlosťou jemu vlastnou do podchodu stanice. Ale vlastne ja som Vám zabudol povedať – čo sa to vlastne deje. Že áno.

Takže pekne poporiadku, od začiatku. Už dávno som bol dohodnutý s kamošom Mirom na nejakej viacdennej túre. Nadišiel čas ju zrealizovať a po elektronicko-mailovej korešpondencii sme sa dohodli, že si ju dáme znovu po moravsko-slovenskej hranici, ale južnejšie ako minule. Aby som okolo toho veľmi obšírne nekecal, tak východzí bod bol z dedinky Vrbovce a mali sme v pláne prejsť cez Veľkú Javorinu, Veľký Lopeník smerom na Mikulčin vrch a ukončiť túru v Starom Hrozenkove.  Predstava bola síce takáto, ale itinerár trasy sa nám trochu zmenil, keďže na Mikulčinom vrchu sme nezohnali ubytovanie. No ale o tom neskôr, ak sa k tomu vôbec dostanem.

Ale čo ten Púchov?! To je jednoduché – proste som si tu zjednal opravu auta u kamaráta. Tak som mu ho skoro ráno priviezol s tým, že o ôsmej hodine rannej sadnem na rýchlik, ktorý ma privezie k prípoju na Myjavské kopanice do Nového Mesta nad Váhom. Ten odtiaľ vychádzal o 09:20 hodine. Vypadalo to tak krásne!!!!

Takže cesta autom prebehla super. neodolal som a kúpil som si kávu do auta. Neskutočne rád pochlipkávam kávu pri jazde. Vychutnávam si ju a to bolo moje šťastie v tom smere, že som si dával rezervy. Prišiel som ku kamošovi a hneď prvá otázka: „Dáš si kávu?“

„Nie Feri, radšej by som bol na stanici a v kľude, aj keď v predstihu si kúpil lístok“  - po mojich skúsenostiach so Slovenskými železnicami, a.s. som si chcel všetko vybaviť vopred.  A tak ma kamoš vysadil na stanici, odstál som si drobnú radu pri pokladni a kúpil lístok priamo do Vrboviec. Otočil som sa a pohľad mi zavadil o informačnú tabulu. Ejha, rýchlík na ktorý som chcel nasadnúť, mešká 25 minút a to je skoro práve tá rezerva, ktorú som mal mať na prestup v Novom Meste nad Váhom. Ja neskúsený v železničnej preprave som začal mať pochybnosti. Vôbec som si nevšimol na info-tabuli nejaký osobák do Nového Mesta. Ani som nevedel, kedy tam má prísť.

 Až zaznelo to hlásenie.  A ja som dal na toho vrabca v hrsti. Schody do podchodu som bral po troch, nabral som celkom slušnú rýchlosť. Zátačka doprava do podchodu ma zbrzdila. Rád by som napísal, ako krásne som ju vybral. Ale to nie je pravda. Ešte teraz sú tam v betóne vyrité moje šlapy. Utekal som v podchode až k východu na druhé nástupište. Vpredu sa mi brucho natriasalo, vzadu sa mi natriasal nabalený batoh – moje rýchle šprintérske bežecké umenie dosiahlo maximum. Nie som totižto šprintér, skôr vytrvalec, takže náhodný okoloidúci určite videl celkom obézneho maxi-slimáka s úsilím vyvinúť rýchlosť vetra – ale v skutočnosti to bol len taký vánok. No dobre, ten pomalý šprint nechám bokom a začal som brať schody na nástupište po dvoch. Vyšiel som. Hurá – vlak bol ešte pristavený, vhupol som do otvorených dverí a skoro som sa zadusil. Interiér vagóna bol nevyvetraný, nepríjemne vydýchaný vzduch a ja som nevedel nabrať prvé sekundy po mojom bežeckom výkone dych. Našťastie sa mi to so sebazaprením potom podarilo. Sadol som si do prvej štvorsedačky, batoh hodil na policu a začal som si vychutnávať prvé chvíle jazdy osobákom po neviem koľkých rokoch – aká to nostalgia.

Po chvíli prišiel sprievodca - úžasný, milý, ústretový chlapík a to som si len pred chvíľou hovoril, že už ma na železnici nič neprekvapí.

„Myslíte si, že budeme v Trenčíne púšťať ten meškajúci rýchlik?“ – pýtam sa. „Lebo by som tam potom doňho hneď prestúpil.“

„Neviem, neviem, aké má meškanie, skúste si to sledovať, pozrieť na mobile“ – vraví mi -  „ale keď bude mať meškanie viac ako 40 minút, tak ho určite nebudeme pred výlukou v Trenčíne čakať. Tento vlak príde do Nového Mesta o 09:06 hod.“ – dodal sprievodca.

Jój,  to je dobre – pomyslel som si, mám tam rezervu 15 minút. Pomaly som sa dostával do zvyklostí železničnej prepravy. Vybral mobil z vrecka a pozrel, ako chodia vlaky na stránke železníc. Môj plánovaný rýchlik mal meškanie pred Žilinou už vyše 50 minút, takže bolo rozhodnuté. Len tak pre zaujímavosť som sa cestou pozeral na pohyb a meškania vlakov na stránke našich železníc. A pomaly ale iste som dochádzal k názoru, že som v tom najlepšom vlaku, aký ma mohol postretnúť. Tento vlak totiž, ako jeden z mála, nemal meškanie. Super.

Blížili sme sa ku konečnej – teda stanici Nové Mesto nad Váhom – všetko išlo ako po masle – na minútu presne, ale dva kilometre pred stanicou vlak zastavil.

„Moje nervy!!!!!“ – prehnalo sa mi hlavou. „Nestihnem to a Miro bude čakať, vlastne prídem určite neskoro na východzie miesto a ani sa nebude dať isť.“ – proste myšlienky najpesimistickejšieho rangu. Nebudem tu však nikoho napínať. Vlak sa po desiatich minútach pohol a ja som mal znovu približne tri minúty na zorientovanie sa v stanici - nájsť vlak a to som si tam chcel kúpiť bagetu a fajn sa najesť. Bagetu som si kúpil pri rýchlej chôdzi pravou rukou, ľavou som si pridržiaval batoh a po peróne som mašíroval svižnou chôdzou k lokálke. Stihol som všetko. Bol som rád. Konečne si môžem vychutnávať pohodové cestovanie a to veru aj bolo.

Cesta lokálkou Čachtickými Karpatmi a Myjavskými kopanicami bola vskutku úžasná. Odporúčam každému sa ňou len tak previezť. Proste poézia a ja som sa dostával do pohodového trávenia času, ktorý mal trvať tri dni. Aj tak bolo. Pozerajúc z okna na Čachtický hrad, dedinku Višňové – cestu pahorkami Myjavskej pahorkatiny, som si vychutnával spolu z bagetou z novomestskej železničnej stanice a ani neviem ako, som mal prázdne ruky, zababrané majonézou a cesta bola za mnou. Vystúpil som vo Vrbovciach na konečnej a dal som sa do čakania na parťáka Mirka. 

Vrbovce - železničná stanica

Na stanici nič nebolo – žiadny bufet , len voda z vodovodu. Zaujala ma ale staničná toaleta, kde boli nainštalované staré kachle na pevné palivo. V zime to tu pri prevádzanej potrebe môže byť dosť divoké. Ale idem radšej ďalej od takýchto myšlienok.

A už tu mám parťáka

Vlak z Moravy sa objavil pred staničnou budovou a ja som vyhliadal Mirka. Mali meškanie, takže si cestovanie užil asi tak ako ja. Naštastie spoje na seba čakali, inak by som už kráčal sám horou ku svahom Velkej Javoriny.

Po zvítaní sme hneď a zaraz začali naberať prvé metre tohto trojdňového výjazdu. Prvý nocľah bol zabezpečený na Holúbyho chate na Veľkej Javorine. Čakalo nás skoro 20 km stúpania, ktorého začiatok bol nádherný – po prechode železnice sme kráčali pomedzi nádherné, zelené bielokarpatské lúky, ošperkované stromami - solitérmi.

Prvé metre a kilometre

 Vypadalo to tam ako v nejakom parku. Pri prechádzaní okolo informačnej tabule sme sa dozvedeli, že je to vlastne niečo na spôsob anglického parku – U sabotov.  Prírodná rezervácia pod kopcom Machová. Na tých lúkach bolo vidieť, že sa o ne starajú. Zo strání rezervácie sa na nás chichotali tisícky veselých prvosienok. Príjemné pohľady. Neviem, či tie prvosienky zdieľali s nami príjemný pohľad na nás - dvoch tulákov. Ale aspoň mali z toho pohľadu dobrú náladu.

Naraz nám preletela ponad cestu chmára. Potom prišlo zahrmenie, obloha sa začala poriadne zaťahovať. Búrky vo voľnej prírode nemusím. Zažil som ich už zopár, takže by sa nemuseli opakovať.

Vzbudzovalo to obavy

„Vrátime sa?“ – pýtam sa Mirka. Bolo to zhruba hodinu od stanice. Ale Mircov postoj byl „nesmlouvavý“

 „Ideme ďalej!“.

Dobre – ideme ďalej – veď pršiplášte máme, nejako bude.

A už je veselšie

Mali sme šťastie – kopec Machová nás od búrky oddelil. Obišlo nás to celkom  natesno a my sme sa pomaly vnorili do bielokarpatských lesov. Tu toho síce na fotenie veľa nie je, ale cesta nám ubiehala úplne super, veď sme si mali toho čo povedať. Dlhšie sme sa nevideli, tak sme toho patrične  využili.

Po zhruba hodine sme sa dostali ku križovatke turistických ciest – Kamenné vráta  – o skaly sa tu nedá príliš zavadiť, takže neviem odkiaľ je ten názov, ale budiš.  

Kamenné vráta

Ďalšia zastávka  „Krúžok“, následne „Kubíkov vrch“. Pekne po lese sme  šliapali, znenazdajky sa nám žalúdky začali ozývať,  zvrchu nás začal osviežovať jarný dáždik, ktorý pomaly prerastal v poriadny dážď, takže vetrovky na seba a sviežo do kopca na Šibeničný vrch. Tam celkom dobre pršalo.

Zo Šibeničného vrchu

Rozhliadli sme sa po okolí a ako dvaja chlapci sme vliezli pod hustý smrek - neskutočná chvíľa pohody. Vytiahli sme obživu určenú na doplnenie energii. Na nos nám smrek sem tam poslal nejakú tú kvapku vody, takže nám to cinkalo na hlavu, za krk. Ale to nás nemohlo rozhodiť. Tie chvíle sme si tam parádne užili - jeden z krásnych vrcholov pohody tejto túry. Aspoň teda podľa mňa. Lenže nič netrvá večne a my sme sa museli pobrať ďalej, dážď-nedážď. Tak sme znovu vhupli na trasu a poď ho šliapať. Prešli sme asi 500 metrov a dažďová sprcha bola ta-tam.  Prejdená lokalita – Šibeničný vrch – bol posledný úsek pred Veľkou Javorinou, kde sa otvárajú výhľady. Žiaľ, kvôli dažďu nám nebolo dopriate nejaké dokumentovanie tejto lokality a tak sme šliapali ďalej v nádeji, že sa počasie umúdri a slniečko predsa len vylezie.

A aj vyliezlo.

Po daždi

My sme prešli okolo Dibrovovho pamätníka, cestička bola celkom rozbahnená po daždi. Ešte že sa nevynoríme niekde v príliš civilizovanej oblasti. Moje nohavice zašpinené až po kolená, by tam neboli príliš na obdiv a neslúžili by na reprezentáciu mojej maličkosti. Ale to len tak okrajom. Stretli sme cyklistu, predtým sme sa s ním rozprávali už na rázcestí „Krúžok“. Dal si na Holúbyho chate pivko a pomaly sa vracal na slovenskú stranu. Pivo vraj čaká, tak sme nabrali taký cieľový rytmus a dali sme sa do posledného stupáku pred Veľkou Javorinou. Po chvíli sme vyšli z lesa a v zajatí slnečných lúčov sme sa kochali na vrcholovej lúke Veľkej Javoriny. 

Pár záberov z Veľkej Javoriny

Tá nám dopriala nádherné výhľady - jedna neopísateľná krása. Videli sme všade. Smerom na sever sme sa ale príliš nepozerali, bol tam totiž Veľký Lopeník a ten nás čaká zajtra a to bude ťažšie ako dnes. Ale s tým sme sa veľmi nezaoberali. Uchvátilo nás fotenie na vrcholovej lúke. 

Holúbyho chata čaká

Pomaly sme prešli okolo vysielača na Veľkej Javorine a pomaly sme sa spúšťali smerom k Holúbyho chate. Tam čakala dobrá večera, pivko, kofolka a rovnako dobrá nálada. Tak prečo o to prísť?!

Tak zatiaľ.

https://photos.google.com/share/AF1QipN2flAwVKLUGmAqbaEYXbtNfLkMlefK_CfYhAL766pJzGW9gF-3SS6YwMhXINTDVw?key=TThxbmp5LU1URHJwTzNtQUwwLUZaZTRVY3dEZzZ3

Bezovec - Piešťany

Lúky a pasienky pri Bezovci

A tak som sa zas vybral. Znovu sa vo mne prebudila mánia túlať sa. Čo si pomôžem?!  Je to síce na jeden deň,  ale mne sa také túry páčia a po druhé, fakt nemám časový priestor na viacdňové túry. Nevadí , takto mi to vyhovuje.

Odstavil som auto v nedeľu ráno v Piešťanoch na platenom parkovisku. Jasné že sa mi nechcelo cestovať vlakom do Piešťan - som pohodlný, ja viem. Ďalej som sa však rozhodol cestovať autobusom. Mojim cieľom bolo postaršie rekreačné stredisko Bezovec. Prišiel som polhodinu pred odchodom autobusu, vedľa parkoviska bolo trhovisko. Aj napriek dňu voľna tam boli trhovníci, tak reku pozriem čo ponúkajú. Už pri druhom stánku sa ma zmocnila svojim obchodným šarmom postaršia trhovníčka – veď aj ja som postarší – ale táto bola ešte postaršejšia.

“Mladý pánko, reďkovku mám – úžasnú, mladučkú, je krásne maslová, nekúpite?” – zahrala to na moje chuťové poháriky omamnými rečami.

Reku: “Dajte mladá pani.” – prešiel som na jej predajno-nákupnú rétoriku. Trhovníčke sa rozžiarili očká dokorán.

“Ej Vy lichotník!”  kontruje mi a natíska poriadne veľký zväzok červenej reďkovky. Pochyboval som, že bude maslová. Bola totiž fakt veľká, tipoval som na drevnatosť,  ale už som sa nechcel vyhovárať. Kúpil som si zväzok. Moje lichotenie ale nezabralo – zľava nebola žiadna – ale nevadí. Hodil som reďkovku do batohu a poďho na druhú stranu cesty na autobusovú zastávku.

Keďže nie som veľmi zvyknutý na cestovanie autobusom, dal som si 15-minútovú rezervu, tak som si ju odsedel, ale autobus prišiel načas. Nastúpil som do dopravného prostriedku, ktorý som za posledné roky viac menej zabudol používať, zvedavo som sa rozhliadol po cestujúcich. Babky s košíkmi sa uvelebili na predných sedadlách. Posadil som sa za nich. Vzadu sa mi nechcelo  natriasať. Zaregistroval som turistku osamotenú na sedadle opodiaľ. Samozrejme, že som si neprisadol. Možno pôjde tiež na Bezovec, pomyslel som si. Tak som sa uvelebil a začal si vychutnávať cestu. Po dlhom čase som sa zúčastnil katolíckej omše. Síce len pasívne - audiovizuálne, ale bolo to aj tak poriadne nahlas. Šofér ju mal totižto naladenú na rádiu a všetci zbožne počúvali. Tak som  aj ja, chtiac-nechtiac  zaregistroval božie slovo. Veď čo, raz za čas nezaškodí.

Fešná turistka vystúpila tri zastávky pred mojim cieľom, hmmm, nebudem mať s kým pokecať. Nevadilo mi to, aj tak som potreboval isť sám. Páči sa mi chodiť len so svojimi myšlienkovými pochodmi, dávať pritom pozor, aby som sa pritom nestratil a zároveň aj obdivovať krajinu vôkol seba. Proste je to pre mňa super relax.

Vystúpil som na Bezovci.

“Pán turista – nechcete isť do Hornej Dolnej? Viete tu v nasledujúcej dedine – Novej Lehote sa nakrúca ten seriál.“ – lákal ma šofér na ďalšiu cestu. Ale nie, nepozerám ten seriál a vôbec ma to neinteresovalo. Tešil som sa na sériu lúk pod Bezovcom a na cestu Považským Inovcom.

Pasienky pred Kostolným vrchom

Takže som urýchlene vystúpil z autobusu, aby ma do tej Hornej-Dolnej neuniesli a vytiahol z batohu svoje dve rôzne paličky. Prečo rôzne?! No to je jasné - pri dvoch pároch paličiek som vždy jednu z páru ohol. Naposledy v Salatínskej doline, keď sa mi zaborila meter do záveja, na paličku som sa zvalil ja a už bolo po súmerne zladenom páre. Takže mám jednu paličku čiernu, druhú mám červenú. Je mi ich ľúto vyhodiť, predsa len sú funkčné a dobre sa mi s nimi ide. A teraz som Vám prezradil, ako ma v nasledujúcich dňoch - ale len dočasne, spoznáte.

A načal som prvé metre nastávajúcej 20-kilometrovej túry. Aha,  to som vám nepovedal, takže už to viete. Moje kroky viedli úžasne zelenými lúkami a pasienkami po červenej turistickej značke vedúcej ku Kostolnému vrchu. Táto časť túry bola úžasná - výhľady s mráčikmi nádherné a ja som sa kochal. Metre a kilometre aj pri fotení mi doslova ubiehali, veľmi sa mi páčilo. Stále sa išlo hore, potom chvíľu dolu. Na každej vyvýšenine som vytiahol svojho foto-kamoša a snažil som sa zvečniť krajinu vôkol. A bolo čo fotiť. I keď na fotografii už to tak krásne neukáže, ako sa príroda tejto lokality predvádzala pred mojimi očami. Proste krása, ale všetkého dočasu. 

Lesy Povážskeho Inovca

Šlapanie lesom

Lúky sa pomaly míňali, boli stále menšie a ja som sa pomaly, ale isto vnáral do Inoveckého lesa, až som sa dostal ku križovatke pri Horárni pod Kostolným vrchom.      Napájala sa k červenej turistickej značke aj modrá a všetko to viedlo po lesnej lesníckej ceste. Les bol krásny, no tie najkrajšie časti som mal pre tentoraz za sebou. Niežeby som nerád chodil lesom, ale predsa len lúky sú úplne o inom. Po kilometri súbežnej modrej a červenej značky som sa dostal na rázcestie Kostolný vrch – sedlo. A koho nevidím - fešná turistka z autobusu si to štrádovala proti mne. Aj sa ma zľakla. Jasné - samá dievka v lese zbadá niekoho s mojou vyzážou – tak sa ani nečudujem. Ale samozrejme – tu sa dalo už aj prihovoriť a dať priestor svojmu rečníckemu šarmu. Ale aby ste si nemysleli, vo všeobecnosti rečník nie som. Tak sme hodili pár slov kam ideme, odkiaľ sme a tak podobne. Moje ego dostalo poriadnu ranu, lebo ona si ma v autobuse nevšimla. Popravde,  otriaslo to so mnou, ale snáď to zvládnem. Rozlúčili sme sa a pobrali každý na svoju stranu. A samozrejme po kilometri už moje ego ani nevedelo, že dostalo ranu a ješitnosť tiež.

Život naučí!!!

Už zas mudruješ Vlado. Takže na tejto križovatke som sa dal po modrej smerom k lokalite Gonové lazy - zvláštny názov. 

Križovatka Gonové lazy

Ale takých je v slovenských horách neúrekom. Cesta viedla krásnym vynoveným jarným lesom. Nohy pod bruchom sa mi dostávali do pravidelného chodeckého rytmu a mne sa fakt že dobre išlo. Za smerovníkom Gonové lazy ma čakalo tiahle stúpanie lesom k vrchu menom Grnica - ďalší divný názov. Nevyšiel som až na vrchol, pred vrcholom turistický chodník spravil traverz okolo vrcholu. Zbadal som odbočku na vyhliadku. 

Zarastená vyhliadka na Piešťany

Nebola veľmi na mapách značená a tak som odbočil asi 300 metrov do lesa a po významovej značke som sa dostal na pomerne zarastenú vyhliadku. Ale medzi stromami sa dalo celkom pekne vidieť mesto Piešťany a jeho okolie. Takisto pri dobrom počasí je vidieť aj Malé Karpaty. Tak som tam niečo cvakol a pri návrate na hlavnú trasu som zas pomaly naberal rýchlosť smerom dolu z kopca Grnica smerom k sedlu Skalka. 

Krásne sa tu išlo

To viete také statné telo keď naberie rýchlosť, to už potom ťažko zastaviť. A tak primeranou rýchlosťou som sa dostal do sedla pod Skalkou. Čakal ma kratší výstup na krásny výhľadový kopec. Bolo síce už asi hodinu po dvanástej, no ja som si naplánoval obed na Skalke. Reku vybalím tú giga maslovú reďkovku – nakrájam si ju do zlepencov a bude mi fajn. Ale ešte urobím ten kratší výstup, ktorý som si akože skrátil priamo do kopca. 

V sedle pod Skalkou

Pri stúpaní na Skalku

Po chvíli som sa dostal medzi kroviny a na navigácii mi pribúdali cikcak krivky po tom, ako som blúdil na svahu v snahe nájsť medzi krovinami čo najrýchlejšiu cestu k vrcholu. V konečnom dôsledku som si cestu neskrátil – nevadilo, bol som na Skalke. Nádherný výhľadový vršok s dvojkrížom. 

Skalka

Tu sa bude obedovať. Napodiv nikde nikoho v tomto krásnom počasí, o to som bol radšej. Trošku som si to prešiel po vrchole, aby som sa vydýchal, zvalil som sa do trávy a vytiahol všetku poživeň. Musím podotknúť, že babka neklamala – neviem či to bolo hladom, alebo tou reďkovkou,  ale nakrájaná medzi chlebom s nátierkou oškvarkovou mi neskutočne chutila. Vôbec nebola drevená, ako som predpokladal. Ona bola super, mne bolo super. Nohy natiahnuté na lúke, napchával som sa zlepencami a imaginárne som ďakoval trhovníčke, že mi tú červenú pochúťku predala. Potom som už len odfukoval a následne si vytiahol foťák a dal som sa do fotenia z tohto úžasného miesta. Viditeľnosť bola tuším od malokarpatských Zárub cez Čachtický hrad, Veľkú Javorinu až po Trenčín. Možno až ďalej. Mal som pod sebou celé dolné Považie, polia sa podo mnou vlnili, pripadal som si ako niekde v Toskánsku. Je fakt, že mi výhľady kazili nejaké priemyselné objekty a lomy, ale to už patrí k slovenskej krajine - nevadí. Nabúchal som do foťáku pár záberov a aj keď nerád, musel som sa pobrať. No chvíľu som ešte čakal na osvetlenie hradu Tematín. Stále bol zahalený v mrakoch, pri odchode som však pobadal, že smerom k ruine hradu sa tiahne slnečný pás, tak som to ešte dal a počkal som. Bolo to síce dlhšie, ale kam sa mám ponáhľať. Na spoj sa nenáhlim, takže super. Dočkal som sa.

Výhľady zo Skalky

Výhľady zo Skalky

Výhľady zo Skalky

Ruina hradu Tematín zo Skalky

Nasledoval zostup do dediny Hubina. Pomaly ale isto som strácal nadmorskú výšku a v dedine som vyšiel pri kostole. Odtiaľto sa ťahala turistická značka po asfaltovej ceste. Dúfal som, že to bude len krátko.  

No to som si ale dal. Žiadna odbočka – všetko pekne priamo po asfaltke. Nohy mi na tom povrchu stvrdli, slnko pripekalo a ja som sa ťahal ako slíž z pod noža skúsenej gazdinej. Pôvodne som chcel vyjsť na hradisko Ducové, ale fakt že sa nedalo. Predo mnou ešte dlhá cesta a mal som neblahé tušenie, že to nebude nič extra. Ani nebolo. Po chvíli som prešiel hlavnú cestu z Piešťan a vydal som sa po modrej k hrádzi pri Váhu. Prečo??? No jasné, lebo čo si vezmem do hlavy, to musím spraviť aj keď je to o ...... Radšej som mal nastúpiť na autobus a odviezť sa do Piešťan. Stihol by som ešte aj to hradisko. Ale nie – moja hlava trvala na tom. A tak som sa dostal na turisticko-sado-masochistický úsek cesty. 

Otrasný úsek cesty

Takéto ceste sú pohromou pre každého turistu. Asfaltová cesta cez polia dlhá tak tri kilometre, nekončiaca trasa, slnko mi pieklo na hlavu a ja som si nadával a banoval za lúkami na Bezovci. Ešte že som si vzal svoju klobúkovú pokrývku na hlavu. Inak neviem, neviem. Popri majeri ma táto turistická trasa doviedla do silážnej jamy,  respektíve – ľudovo povedané či napísané - do hnojiska. Omámený vôňou hovien, som si až na poslednú chvíľu na hnojovej jame všimol turistickú odbočku doľava. Brrrrr – neviem si ani len predstaviť, ako by som sa omámený motal po členky zaborený v hnojovej jame. Kto mohol takúto trasu vyznačiť?! Lepšie by to bolo do Piešťan okolo vodnej nádrže Striebornica. Mal som isť tade naslepo. Ale nie – si starý vôl – čo si vezmeš do hlavy to musí byť.

Ešte asi kilometer k hrádzi pri Váhu to bolo trápenie, ale postupne sa to lepšilo.

Cesta ku Váhu

 Už nebola asfaltová, ale len poľná cesta. Po štvrťhodinke som sa dostal na hrádzu. Bolo to predsa o kúsok lepšie, ale že by to bolo nejaké víťazstvo, to teda nie. Stále rovno po hrádzi a poľnej ceste, ale aspoň boli vôkol stromy, listy mi ševelili svoje pesničky a mňa čakalo ešte zhruba 5 kilometrov do Piešťan. 

Na hrádzi pri Váhu

Pri Váhu

Jedna odbočka k Váhu ma zaujala – tam bolo pekne. Ale inak stále rovnaká dlhá rovná trasa. Čim bližšie som bol ku kúpeľnému ostrovu, tým častejšie som stretával kúpeľných hostí. Naveľa - naveľa som sa popri Váhu dostal ku kúpeľnému ostrovu pri Piešťanoch. 

Pri Váhu

Pri vstupe na Kúpeľný ostrov

Prešiel som hrádzou stredom golfového ihriska, ktorého jamky sa nachádzali aj na pravej a ľavej strane. Chvíľu som sa posadil a pozeral som na ľudí oháňajúcich sa paličkami. Každého baví niečo iné – že áno. Dopil som všetku tekutinu z fľaše a záverečným finišom som sa doplazil ku Sklenenému mostu v Piešťanoch. Zostával mi už len finiš po moste a posledné vyklusanie  smerom k parkovisku. Zvládol som to.

Pohľad zo Skleneného mostu na Váh, vzadu ruina hradu Tematín

Navigácia mi ukázala prejdených 21,5 km, smerom dohora vraj 650 metrov a smerom dolu 1023 metrov.

Tak zatiaľ.

https://goo.gl/photos/XzWMZxRhubXwcKPd8