Ťažký život Orga

Zase som Org. Hmmmm – ja viem, slušne po slovensky sa to povie organizátor. Ale keďže chcem byť v kontakte s mladšou generáciou, teda keď chcem byť -in- tak som Org. No organizátor znie fakt honosnejšie, ale čo už. Aj Ing je vlastne Inžinier, tak potom Org môže byť tiež dobré. Zbytočne polemizujem. Proste sa s tým zmierim. Poďme Org na to.

Tento rok som sa nedostal na Chopok – smrk, smrk  (pre neznalých – to nie je kopec Smrk, ale fňukanie) – fakt som tam chcel ísť. Ale nedalo sa. Tak som vzal nové pôsobisko, vraj tam má Org ťažký život. No ale čo, iné mi nezostáva. Spoznám nových ľudí, budem vo väčšom kolektíve. Bude sranda.

V Bratislave naberám Mira, zopárkrát sme spolu boli, kecali sme až do Trnavy. Na pumpe na obchvate mám dohodnuté stretnutie s Kadlom. Tohto Orga vôbec nepoznám ale ani na chvíľu nepochybujem, že to bude s ním dobré. Veď už týždeň predtým ma spucoval do telefónu.  Vraj prečo som ho nevyzdvihol podľa dohody, keď som išiel na Nízkotatranskú. Ja v šoku na Roháčoch, on zas v šoku zbalený v Trnave na pumpe. Čo si budeme nahovárať. Ani jeden nevedel čo a ako. Našťastie ja mám lepšiu pamäť a vravím mu, že veď na stíhačku ideme za týždeň. Kadlo onemel od prekvapenia a zdekoval sa do telefonickej imunity. To bol prvý organizátorský kontakt s Kadlom.  O 5 hodím keď som si spokojne odfukoval po prejdení časti Kvačianskej doliny a pri plných ústach skvostného a úžasného jedla mi zvoní telefón.

„To som zas ja – Kadlo – prepáč telefón mi zahaproval a vytočil mi Teba“ – vraví mi. No nič – podarený chlapík to je, akurát že by ma nemusel rušiť pri bohu ľúbych činnostiach. Radšej vravím o jedení, nie o inom.

„Jasné Kadlo – nič sa nedeje, utekaj spať!“ – zavelím – „A dávaj pozor, nieže Ti budem zdvíhať telefon pri inej bohu ľúbej činnosti!!!“ – brrrr, to by som nechcel.

Ale spoznanie bolo fajn, som rád, že som ho spoznal. Na môj vkus sú obaja veľmi ukecaný  (zato Vás samozrejme nezatracujem), len upozorňujem, že nestíham odpovedať na všetky Vaše komentáre v aute a musím šoférovať.

O piatej večer vystupujeme na Donovaloch. Pohádžeme batohy do pridelenej izby a  ......   – kdeže žiadne pivo.

„Ideme von“ – zavelia. Len tam hore k osade Polianka. Nič ďaleké. Veď vieme že máš problémy s nohou. Som rád, lebo pôvodne chceli na Zvolen – myslím vrch. Tam by som nemohol.

„Nepočkáme na šéfku??? Soňu???“ – pýtam sa. Ale pýtajte sa dvoch nažhavených chlapov, čo majú to najkrajšie pre nich na dosah. Samozrejme myslím hory, nie Soňu.

Pohľad na Donovaly

Tak sme ten výbeh nazvali – Rekognoskácia terénu pre pretekárov – a úprava trate. Kto by sa ale štrachal po asfaltke hore svahom. Máme to predsa ťažké. Ideme autom hore k osade Polianka. Ani jeden sa nebránil. Prvé prevýšenie sme mali za sebou. „Poďme len tam k vodárni, budú tam krásne výhľady na Donovaly i na príchodziu cestu pre pretekárov.“  - vravím. Samozrejme prišiel súhlas. Vyškriabali sme sa ťažko s dvadsaťmetrovým prevýšením na kopček a ticho sme si užívali hory, ktoré sa nám dostali na dohľad.

Ďalší návrh:

 „Poďme po tomto lyžiarskom svahu smerom do osady Polianka.“

Kontrola trate 

  

Jasné prečo nie, a vlastne keď máme tú ťažkú kontrolnú činnosť, poďme ďalej po trase. Treba vyzbierať všetky prekážky, ktoré by viac zaujali pretekárov. Musíme ich predsa ušetriť rôznych nástrah rastúcich na pretekárskej trase.  A ani nie 100 metrov v lese – už sme tie rozptylovacie veci ponachádzali. Obrovské boli. 

Pridať popis

Bez komentára

Neviem síce ako ich Kadlo vie tak rýchlo nájsť, ale šťastný bol v tvári – to je vidieť. Ani zbalenie krásnej ženy mu lepšiu náladu neprinesie.

Miro sa na dôvažok snažil navrhnúť rôzne spôsoby privítania pretekárov v cieli. Samozrejme mnohé sme zavrhli, ale aj tak to premýšľanie nad srdečným príjmom pretekárov v cieli a zbieranie dubákov na trati dalo celkom zabrať.

"Myslíš, že takýmto stiskom ich môžem vítať?"

Po chvíli zazvoní telefón. Šéfka!!!!

 „Kde ste, čo ste na mňa nepočkali, Kadlo mi sľúbil Zvolen a Vy sa túlate kade-tade.“

 Jasné, že sme vysvetlili dôvody nášho pohybu v inom teréne. Veď sme Orgovia, musíme ten terén prekontrolovať a zrekognoskovať. To by mala šéfka pochopiť.

„Ale ja som chcela ísť s Vami!“

„Veď prídi za nami, nie sme ďaleko – to zvládneš.“

Tak aj bolo.

Ani nevieme ako, dostávame sa do sedla pod Kečku. V nej tabula – Utulňa. Ešte sme o nej nepočuli. Hmmm to musíme preštudovať. Ale najprv chcem vyliezť na Kečku – kým je svetlo a zlatá hodinka. Nech si aspoň tie predzápadové výhľady trošku užijeme. Tak sme sa vyštverali. Pre náš objektív sme mali vhodného modela – Mira. Síce bol do svojej úlohy dosť zažraný, trošku ufrflaný, že najviac práce musí odmakať. Tváriť sa ako model to je pre neho drina – ale zvláda. Pomôžeme si – je to proste celebrita. Aj tak z tých fotiek nič nebolo.

Stúpanie na Kečku

Úplne úžasné výhľady boli z Kečky, krása. Opreli sme sa o bicyklový stojan na tomto mieste zaparkovaný a kochali sme sa kruhovým výhľadom, ktorý bol úžasný. Prekrásny. 

Pohľady z Kečky

Ale my sme už boli zničený z ťažkej práce Orgov a tak nás to ťahalo dolu do útulne. Boli tam nejaký turisti, my sme ale zvedavý, musíme zistiť, čo všetko tam majú. Okrem toho sme išli len na vodáreň s prevýšením asi 20 metrov. A tak sme aj boli oblečený. Žiadne čelovky, žiadne náhradné oblečenie, len tričko a kraťasy – Miro teda nemal kraťasy. Ale postupujúci večer už začal načahovať svoje studené chápadlá po našich odhalených údoch.

Našťastie to napravil úžasný bylinkový čaj v útulni. Nie pivo. Môžeme sa hanbiť, že sme dali pauzu od piva a dali sme si ten čaj. Ale fakt bol výborný. Povesť naprávaš len Ty Kadlo, teda TyKadlo – ten jediný zdolal jednu plechovku.

Po chvíli k nám už po vysokej tráve cupká v sukničke a plátenkách šéfová. V očiach zdesenie, oblečenie ako do nákupného centra a ocitne sa na bohom zabudnutej útulni. To sa jej asi ani nesnívalo. Holt aj ona to má ťažké. Ale potom to už bolo OK.

Príchod k útulni

Dokonca mi aj v okienku zapózovala. Mohol by som povedať, že to je vhodná fotografia do nejakého šláger programu. 

Ešte keby tam zaspievala

„V záhradôčke tam v okienku stojí Sonička

Za chrbtom sa na šporáku varia vajíčka.

Mám ja turistu, čo ho milujem,

Aj pierko za klobúčik mu darujem.“

Ufff, radšej jej ten šláger nebudem vkladať do úst. Práve sa vrátila z Pohody. Mohol by som vyfásnúť. Môj verš sa jej do punkového nápevu nehodí. No veď ťažký život Orga.

Cesta naspäť už bola celkom fajn, dorazili sme na naše pôsobisko, hodili večeru a piatok nás tak zmohol, že sme sa rovno hodili do postele. Veď zajtra náš čaká ťažší deň.

Veru ťažký deň sme strávili na izbe, monitorovaním pohybu pretekárov, ťažkým a zložitým lámaním pripojenia na notebooku, rozhodovaním sa o čase stavby privítacieho portálu a podobne.

Momentky z monitorovania preteku

„Ale veď ten portál má čas. Stačí o štvrtej.“ – utešujeme sa. Pomaly sa chystáme na dlhšiu noc, ktorá nás čaká.

Ale čo to, prvý pretekár má asi v zadku tryskové motory, láme všetky časové limity, nebezpečne blízko sa blíži do cieľa.

Nič sa nedá robiť – privítací portál Nízkotatranskej stíhačky treba postaviť. No ale čo to. Celý deň slnko, teraz sa na nás ženie neskutočný mrak. Nedá sa nič robiť. Ideme fúkať. Najprv sme to zle pripojili, kompresor pôsobil ako vysávač, skoro nám to vcuclo všetko dovnútra. Ale veď na prvýkrát nejde všetko dokonale. Bolo treba ale rýchlo. Hnusný tmavý mrak a prvé kvapky dažďa, ktorým nás počastovala tmavá obloha nás hnali do veľkej rýchlosti. A tak staviame za najvyššieho dažďa. 

Stavba portálu v parádnom lejaku

Nie, to nie je pretekár!!!

No čo už. Zvládli sme to. Sme šikovný Orgovia a tú ťažkosť si vyrábame aj sami. Všetko hotové. Idem naproti pretekárom, reku nech niečo pofotím. Ešte som sa ani hore na vysnívané foto miesto nedostal a už vidím ako prvý rekordér trieli oproti mne. Do spotených rúk beriem rýchlo telefón. Vytáčam Kadla:

 „TyKadlo, za tri minúty tam máte prvého!“

A viac menej si predstavujem aké modrozelené tryskové plamene museli vyšľahnúť zo zadkov privítacieho teamu. Vidím to až zvrchu. Všetko sa zrýchlilo a práca začína.

Celú noc sme srdečne a s potleskom a samozrejme i s neskonalým obdivom privítali každého bežca, ktorý to zvládol až pod nami nafúknutý privítací portál. Každý z nich si zaslúžil ten potlesk. Presne sme sa držali manuálu orga – proste všetko pre pohodu pretekárov.

No teda musím uznať, že boli aj chvíle, kedy sa niektorý manuálu nedržali a nešklebili sa na každú stranu. Aj hluché chvíle musia byť.

 Vždy ale keď prišlo k potrebe držať sa manuálu, tak sa ho držalo.

Noc utiekla, nevravím, že človek bol pri každej chvíli, každom privítaní pretekára – veď predsa – je to ťažký ten osud Orga. Ale spoločne sa to zvládlo.

Ráno prišlo ticho – s ním prišli aj posledný pretekári, nastali chvíle vyhodnotenia, odmeňovania, balenia a lúčenia.

Súzvuk balenia

Niektoré kreácie balenia sme nacvičovali pod choreografiou vedúceho preteku. Radšej som odfotil len predtanečníkov, nám ostatným to až tak dobre nešlo.

Dajte sa dokopy Orgovia

Hlavne ale išlo o to, aby boli pretekári spokojný a to sa nám dúfam podarilo. Takže bolo to síce ťažké ale samozrejme aj krásne. Proste nezabudnuteľné.  Tak zatiaľ – snáď sa stretneme v budúcom roku.

Ostatné foto:     https://photos.app.goo.gl/qDZxGVjudjMJgLeK7