utorok 12. júna 2018

Zaujimavé fotomiesta VI. - Potulky južnou Moravou



Konečne vonku!!!!

 Hurá, neskutočne som sa tešil na nejaké tie túlačky po okolitom svete. Skoro 5 mesiacov byť pripútaný  k domu po úraze, nie je nič extra pre človeka, ktorý rád behá kade-tade vo voľnom priestore. Ale o úraze sa teraz nechcem zmieňovať. Síce ešte nemôžem robiť nejaké priemerne a ľahké túry, ktoré som pred úrazom považoval ako neskutočne ťažké, ale skôr sa zameriavam na výjazdy autom, zbadám niečo zaujímavé – šup von z auta a niečo si zvečním foťákom a zas pokračujem ďalej. Alebo len také prechádzky do 10 kilometrov, čo mi nohu nenačnú znovu.
Teraz chcem napísať niečo o takom motorizovanom výjazde . Je jar, všetko v prírode hrá sviežimi farbami a ja som mal cestu do Brna. Po ceste som si obzeral okolité pahorky Južnej Moravy a normálne ma lákalo strhnúť volant na bočné cesty a tárať sa bezcieľne kade-tade. Lenže ten prvý deň som mal vybavovačky. Ale samozrejme som si kúpil diaľničnú českú známku, tak prečo neprísť na druhý deň?

Veľa som nad tým nemusel premýšľať. Myšlienka dala myšlienku a pristihol som sa, ako sedím v  aute a potulujem sa po krásnej farebnej južnej Morave. K popisu tejto výpravy musím pridať slovíčko – Skratky. S tým slovom som sa stretol pri otázkach na cestu po tomto kraji veľakrát. Zastavím pri krajnici a preverujem si cestu. Pýtam sa slušne, írečito západnou slovenčinou, ľudia sú tu preochotný. Fakt – som veľmi prekvapený. A každý z nich ma posiela na nejakú skratku, ktorá mi priblíži o pár kilometrov ďalší môj cieľ. Alebo aj totálne zablúdim. 

No ale po poriadku. Samozrejme som z diaľnice neodbočil na Velké Pavlovice, lebo som si myslel, že tam je odbočka, no nebola. Tak som prešiel diaľnicou až za Hustopeče a cez celé mestečko som sa vracal naspäť. Nevadí, mám čas, mám predsa dovolenku. Za Hustopečami už som mal plné zuby  diaľnic a ciest prvej triedy, tak som to strihol na okresky. Hneď po kilometri sa pýtam, či idem správne na Velké Pavlovice.

„No jo, pane, to by jste se musel vrátit, ale víte co, 5 minut jízdy a dáte to doprava skratkou na Nemčičky, tudy projdete.“


Pahorky pred Němčičkami

Fajn – žiadny problém. Skratka bola dobrá, len ked sa človek stretával s protiidúcim autom, musel byť trochu opatrný. Nechcel som prísť o spätné zrkadlo. Miernym stúpaním som sa dostal na akýsi pahorok. Samozrejme hlava pozerala kade tade dookola a čo nevidí???

Červený vrch – teda polovičný červený vrch – ale to bola iná paráda. Šup s autom na poľnohospodársku výmoľovú cestu, zaparkoval som, vytiahol moje zvečňovadlo a poď ho stúpať do poľa na pahorok. Po piatich minútach som bol obklopený nádherou  červeňou  divých makov. Vyškriabal som sa až na vrchol rozložitého pahorku a mal som krásny panoramatický výhľad na túto časť Južnej Moravy. Nádhera. Okolitá krajina sa mi predstavovala v pestrých farbách.
No veď foto.




Na vrchu červených divých makov

 Tak som sa táral po tom poli po kolená v divých červených makoch a bola to jedna veľká paráda. Také pole som ešte nikdy nevidel. Vlastne to tam bolo ako burina ale veľmi, až veľmi fotogenická.


Farby južnej Moravy

Farby južnej Moravy

Vlnovky krajiny

 Hodina na poli prešla, ani neviem ako, ja však musím pokračovať.

Nemčičky som minul, vidím odbočku – rozhľadňa na Kravej hore. Fíha – to môže byť zaujímavé – myslím si. Veď to by som mohol  aj pešo vybehnúť. Nebuď taký lenivý – povedal som si.
 Lenže z Nemčičiek ma poslali na dedinku Bořetice, že odtiaľ to je SKRATKOU – bližšie. No dobre teda. Odbočil som pri prvej šípke na rozhľadňu do svahu a viníc nad dedinkou Bořetice. Každých 100 metrov som mal nejakú odbočku, tak je úplne samozrejmé, že ma moja cesta priviedla až niekde, kde sa nedalo ani otočiť, ani parkovať, proste nič. Našťastie boli vôkol mňa vinné pivnice a zas ochotný vinári ma ponavigovali na ďalšiu SKRATKU, ktorá ma privedie na cestu k rozhľadni. Ufff – ledva som sa na tú skratku zmestil. Jeden úsek bol tak strmý, ako jazda niekde v zapadákove, v horách Chorvátska. Našťastie to ale nebolo veľmi dlhé a po zhruba 200 metroch som sa dostal na akú takú asfaltku. Pri hľadaní parkoviska som sa nakoniec dostal autom až k rozhľadni. No pekné šťastie, že???

Že vraj turista. Lenivý panák si Ty a nie nejaký horlivý turista. No čo, keď som už tu, nebudem to auto vliecť dolu. Pekne som si užil ďalšie výhľady na okolitú krajinu. Je fakt super, ako krásne sa tam starajú o vinohrady, všetko čistučké, chodníky parádne vyčistené, takisto aj cesty. Jedna nádhera.


Rozhladňa na Kravej hore



Výhľady z rozhladne


Výhľady z rozhladne - vpravo pohľad na Vrbice

Krivky pahorkov lákali vždy znovu a znovu nasmerovať moje zvečňovadlo na ďalší snímok. V diaľke na kopci ma oslňoval odraz veže kostola v neznámej dedine. Lákalo ma to tam. Ale mal som namierené na juh a nie na východ. Proste ďalšie krásne miesto, ktoré odporúčam k návšteve. Aj keď cestou k nemu sa nedávajte veľmi skratkami. Zbehol som dolu do Bořetic a keďže som zhora videl ďalšiu rozhľadňu – Slnečná – pri Velkých Pavloviciach namieril som si to tým smerom, podľa plánu k juhu. Pomalou jazdou som sa dostal na koniec Bořetic, kde ma zastavila cestná uzávera. Smer Velké Pavlovice je uzavretý. Treba isť obchádzkou naspäť cez Nemčičky. No tak to sa mi teda veľmi nechcelo. Chlapík vyfešákovaný ako na svadbu, mi oznámil, že tadiaľ to proste nejde. Žiadna skratka – nič. Pýtam sa na ten kostol, čo sa mi predvádzal na tom ďalekom pahorku.

„Jo myslíte Vrbice, tak tudy – tady tou cestou se tam dostanete a odtud skratkou pomädzi vinohrady na Velké Bílovice.“
Zas skratka – uf – už som si zvykol, neva. Vybral som sa teda do Vrbíc. Krásne som sa dostal do nádhernej uličky s vínnymi pivničkami pri kostole. 




Vo Vrbiciach 

Ten pravý obraz Južnej Moravy. Proste krása. Dvere na jednej pivničke otvorené, tak nakuknem, snáď nedostanem po frňáku. Ujec stáčal víno. Reku – nemáte na predaj?  Jasné – tak sme sa zjednali na cene. Ledva ledva som naškriabal posledné drobáky českých korún, ale dalo sa. Všetku úkony v pivnici robil ako môj otec za starých čias. Pekne do heveru nasal víno a nalial do fľaše.
„Ešte koštovku!!!“ – rozkázal. No tak to bol problém.
„Som tu autom.“ – vravím. Ale to akoby som stene hovoril. Naveľa, naveľa sa uspokojil s tým, že som jeho červené vínko aspoň ovoňal.
V hlave mi zaznelo: „Vlado ešte umyjeme tie tri 50-litrové demižóny, potom pretočíme toto červené.“ a pokračovalo to ďalej: „Vieš, som veľmi zvedavý na túto zmesku iršaja a vavrinca, čo sme minule stočili, možno z toho bude hlavybôl, alebo super vínko.“
To bola vôňa – neskutočná. Vrátila ma do čias, keď som sa s už nebohým otcom staral o naše víno. Toto malo ale lepšiu vôňu, ešte teraz pri písaní sa mi zbiehajú všetky sliny v ústach. Bolo to neskutočné. No ale umývanie 50-litrových demižónov žiadnemu z čitateľov neprajem. Riadne som sa musel namáhať pri tomto úkone.





Vo vinnej pivničke

Víno Ťa vráti do spomienok. A to pritom stačí len vôňa. Musel som odtiaľ utiecť, lebo by som zhrešil. Ale ešte predtým som si pofotil  interier starej vinnej pivničky, ktorý bol taký úplne klasický. Nie ten turistický, čistučký a vyleštený. Proste pavučiny, povešané hadice, poukladané staré archívne vína. Proste krása. Tiež pekný foto zážitok.
Aby som sa dostal zo spomienok pobehal som to ešte okolo kostola vo Vrbiciach, našiel som veterný mlyn a potúlal som sa pomädzi vínne pivničky. Také tie klasické – juhomoravské.
Pomaly mi ale dochádzal čas a ja som sa chcel ešte dostať ku známej kaplnke – rotunde z filmu Bobule vo Velkých Bíloviciach. To by som sa ale nesmel dať ďalšou skratkou z Vrbíc do Velkých Bilovic. Niežeby to bolo na škodu, ale na tých skratkách človek vidí také krásne veci, že som každú chvíľu stál niekde. Lovil zvečňovadlo zo zadného sedadla a zavadzal prechádzajúcim autám.





Cestou skratkou do Velkých Bílovic

No dobre, priznám sa, aj som zablúdil. Ale kto chce chodiť skratkami – tak s tým musí počítať, že áno? To by som zas nenašiel krásne zákutia v moravských viniciach. Proste krása vykúpená časom. Takže k rotunde som sa nedostal, lebo som ju proste nenašiel.
Čas, ktorý som mal vyhradený pre moje potulky, sa už dávno minul. A to som ešte nebol vo Velkých Bíloviciach. S ťažkým srdcom som odložil hľadanie rotundy na iné časy a pomaly som sa približoval k diaľnici pri Velkých Bíloviciach, ktorá ma priviedla až k môjmu domovu.
V tomto článku som nechcel popisovať presnú trasu, kadiaľ som sa túlal. Len názvy dedín a lokalít. Po južnej Morave sa treba túlať, zablúdiť na skratkách a nájsť neznámych a úžasných ľudí, ktorí Vás navedú na ďalšiu skratku. Na tej nájdete určite to Vaše krásne miesto, na ktoré sa oplatí spomínať.
Tak zatiaľ.

Foto z výjazdu:


nedeľa 6. mája 2018

Poloostrov Pelješac, výstup na horu Sv. Ilija



Sedím doma už štvrtý mesiac. Keďže nemám veľa čo na programe pustil som sa do prehliadky archívov svojich fotografii. Vraciam sa touto prehliadkou do digitálneho praveku môjho fotenia. Spomínam na svoj prvý digital – bol zn. HP – Hewlett-Packart – aby som sa priznal v tom období – okolo roku 2000 ma fotenie až tak nebralo, nezaoberal som sa akými značkami by som mal ohurovať svoje okolie. Značky  Nikon a Canon – to mi veľa nehovorilo. Ešte tak Olympus. Ale toto HP- čko – to bolo niečo. Malo 10-násobný zoom a čo viac chlap potrebuje ked si vyjde niekam na dovolenku k moru.  Veď nejaké tie opaľujúce sa žienky pofotiť.  Hmmm – tak som sa vybral – s novým digi-foťákom.  Organizovaný zájazd k moru – poloostrov Peršejac, mestečko Orebič, vidina vlastnej opekačky na pláži, vyvaľovania sa a podobne. No jasné, bude to dobré.

Hotel v Orebiči, nad ním časť hory Sv. Ilija

V mestečku Orebič

Pláž - miesto úžasné – rozhliadam sa po okolí, fotoaparát pripravený a moje zoomovacie úmysly sú kryté v hĺbke mojej krivej duše. Takže to skúšam – veď 10-násobný zoom je fajn. Fotky som nejaké spravil, následne však prišlo velikánske vytriezvenie. Všetko to bolo digitálne zazoomované a na mňa sa z náhľadov fotiek škerili krásne skockovatelé, pixelové krasavice naviac zmaľované digitálnym zoomom, no proste jedna radosť. No čo už, prešla ma chuť na takéto fotenie. Musím sa porozhliadnuť po inom mieste, na ktoré by som zameral svoj digitálny fotoaparát.
 Nad hlavou sa mi rozprestierala nádherná skalnatá hora. Moje ležanie na pláži ma prestavalo už po dvoch dňoch baviť, nie je to veru nič pre mňa. Tak som si požičal bicykel a začal som sa premávať po pobreží tohto poloostrova. Vnímal som chorvátsku krásu. Mestečko mi pripomínalo kubánske lokality. Domy mali podobný štýl, palmy k tomu dávali charakteristiku prímoria. Proste krása.

Bikovanie mi spestrovali takéto kvietky

Pobrežie poloostrova

 Pri výjazdoch na biku som ale natrafil na turistickú značku, ktorá upozorňovala na výstup na horu Sv. lija – jedna z najvyšších hôr poloostrova Peršejac. Moje myšlienky sa týmto začali zaoberať. Bol som však  na organizovanom zájazde, ktorý si potrpel na ľudí obľubujúcich vyvalovanie svojich špekov na pláži, nemal som žiadnu šancu niekoho zlanáriť na výstup na túto cca 960 vysokú horu. 


Hora Sv. Ilija - pohľad z ostrova Korčula

Chvíľu som sa tým prestal zaoberať, ale ako plynuli dni a dovolenka sa krátila, nedalo mi to pokoj stále viac a viac. Proste ma tá masa skál nado mnou lákala viac ako by som chcel. Až to bolo neúnosné. Rozhodnutie prišlo jeden večer a neváhal som, hneď na druhý deň som sa vybral do tých skalnatých plání nado mnou. Jasné – musel som túru začať ešte za tmy. Horúčavy na polostrove boli neúnosné, okolo obeda sa to blížilo k 40-tke. Čiže nič iné nezostávalo. Len skoro vstať a ešte za tmy vyraziť z mestečka Orebič. Svitanie som chcel zažiť už niekde za mestom – pri stúpaní do hôr. Začiatok cesty som dobre poznal, každý večer sme chodili ku kláštoru nad mestom. Je to teraz už skôr taká turistická lokalita – ale výhľady smerom k ostrovu Korčula sú odtiaľ úchvatné.  More je krásne a skrášľujú ho malé opustené  ostrovčeky.

Výhľady po ceste na vrchol

Aby som pravdu povedal, nepamätám si úplne cestu, viem, že pri kláštore som bol už za svetla. Prešiel som nejaké tie opustené, prispaté dedinky – alebo skôr zoskupenia domov  a následne hurá po značke do kopca. Bol strmý – to si pamätám – aspoň zo začiatku. Celkom mi aj teplo začínalo byť, dvojlitrová fľaša vody bola stále ľahšia a ľahšia. Musel som to ale zaraziť. Neviem koľko ešte pôjdem a rozhodne som chcel na vrchol doraziť. Poriadne teplo ešte len začne byť. Takže som len tak pomaly uchlipkával z vody. Prechádzal som cez oplotené pasienky, statok sa tam veselo napchával suchou trávou. Ja som sa skôr obával rôznych hadov – varovanie pred hadmi mi bolo zdupľované dolu pri mori veľakrát. Nemal som veru chuť na nejakého šliapnuť. Tým pádom som výhľady na krajinu okolo seba som dosť obmedzoval a radšej som dával pozor na to, čo bolo pod nohami. Preliezol som zopár plotov i bráničiek, ktoré ohradzovali pasienky domácich.

Turistický chodní

Pohľady okolo

 Sem tam som sa vyľakal zvukmi v kroví okolo seba. Vždy sa na mňa len zahľadeli mierumilovné očká pasúceho sa dobytka. Ale kým to človek nevidí, tak nevie čo ma čaká. V stúpaní som dosť pokročil. Pomalým tempom som sa okolo ôsmej doplazil chate pod kopcom – hovoria tomu planinarsky dom. Bol prázdny, čakal som aspoň nejaký vodný zdroj, no nič len tieň – ale ten bol super – nič lepšie som si nevedel predstaviť. Okolo mňa sa pásli domorodé koníky a ja som si sadol pod figovník, vylovil som fľašu a skontroloval obsah. Ci brdo – veľa vody tam nebolo – nasal som jej až sem poriadne – zostávalo mi tak jedna tretina fľaše. Takže jeden glg a začal som študovať smerovník k vrcholu.

Záverečné kamenné more

Už budem hore.

 Čakal ma záverečný výstup po kamenných platniach. Bolo už celkom teplo, ale ja som to už polhodiny pred cieľom nemienil absolútne vzdať. Proste to sa nedalo. Tak som sa pobral. Ťahal som sa ako slimák preskakujúc z plochého kameňa na ďalší a pomaly som naberal výšku.
„Ten vrchol tu predsa každú chvíľu musí byť“ – vravím si. Ale bolo to ešte celkom slušné stúpanie. Nevadilo.  Vôkol mňa ani živáčka, žiaden turista – spomínam si, že dolu som stretol dvoch Nemcov ako si to tiež štrádovali hore. Ale nechal som ich niekde za sebou, alebo si to dali nejakou skratkou – ktovie. Je to cudzia zem. Navigácie ešte neboli, takže som sa akurát tak mohol  len na to úbohé značkovanie spoľahnúť. Chodník bol ale vychodený, takže fajn. Ďalšia vec je, že za chatou už to bolo len a len do kopca. Z kopca som už nemohol ísť. Takže jednoduché. A tak som tam nakoniec doliezol – vo fľaši asi tri deci vody.  „No čo, veď pôjdem už len z kopca.“ – utešovala ma myšlienka vo vnútri mojej hlavy.  
Zato výhľady – tak tie boli neskutočné. Jedna veľká nádhera. Skoro z kilometra nad morom som si to vychutnával na všetky strany miesta. Tak krásne kruhové výhľady som dlho nevidel. Rýchlo som niečo pofotil, zdokumentoval som sa aj sám a predsa len teplo človeka ženie dolu. 

Výhľady z vrcholu

Takto to dopadne ked si to naštelujem proti slnku. 

Hory Peršejaku

Vrcholový kríž v roku 2002

Doobeda by som chcel byť už pri mori. Predsa len, prehriaty organizmus je veľmi nevyspytateľný. Ale nechcelo sa mi odtiaľ. To mi verte. Bola to fakt výhľadová krása. Nedalo sa inak a proti svojej vôli som nasmeroval svoje kroky opatrne po velikánskych skaliskách dolu kopcom. A koho nestretnem – známy párik zo začiatku stúpania mi už zďaleka mával. Predsa len potešilo, že nie som tu úplne sám. Aspoň sme sa na seba usmiali a každý poďho na svoju stranu. Tešil som sa ešte na nejaké to fotenie dolu kopcom. Nastavil som si fotoaparát na ďalšie samofotenie, nastavil som svoju vážnu pózu, cvaklo to a následne fotoaparát skĺzol z kameňa. 

Ostrov Korčula, mestečko Korčula

Posledný obrázok pre pokazením fotoaparátu

Buchol sa chudáčik o nejakú skalu a následne  ten chatrný digitálik začal veľmi protestovať. No vlastne neprotestoval, on sa ani nenaštartoval. Dobre som si zanadával, hodil som ho do batohu aj s brašnou a hurá dolu. Dokonca som nemohol zvečniť ani jediného hada, ktorého som stretol už hlboko dolu v osade. Šinul si to svojim hadím esíčkom pekne cez cestu a ja vidiac ho už z veľkej diaľky som ho pekne krásne nechal prejsť. Nepotrebujem sa s nejakým takým živočíšnym jedincom zoznamovať bližšie. To teda nie. Pri kláštore som už nemal ani kvapku vody. Ale to už bolo len nejaké dva kilometre. To som už musel zvládnuť.
Okolo jedenástej som prikvitol na pláž, v tom teple toho už bolo dosť. Rovno som sa vrhol do chladivej vode a fakt že som si to užíval. Ešte že delegát zájazdu nemal ani tucha kam som sa vybral. Asi by som dostal dobrú hubovú polievku. No čo už – bolo to rozhodnutie na výstup z večera do rána. Nebudem sa s tým predsa zaťažovať.
Bol to krásny výstup, prevýšenie do 1000 metrov a dĺžkovo to bolo zhruba 13 kilometrov. To nebolo nič hrozné. Najhoršie na tom je to teplo, ktoré sa na človeka valí zdola od mora a vysáva mu z tela všetky tekutiny, ktoré má vo vnútri nazhromaždené. Dva litre vody sú absolútne minimum, ktoré si treba vziať na túto túru. Dá sa to zvládnuť ale komfortné na vodu by to bolo ešte aspoň o liter vody viac. Ale na túto túru budem vždy rád spomínať. Prekonal som sám seba, prekonal som strach z neznáma. Samozrejme rešpekt z cudzej krajiny tu bol, ten však treba mať. Rešpekt je dôležité na kontrolu a sebaovládanie.

Už zas mudruješ – že Ešus.

A foťák? Ten mi skolaboval, neposlúchal. Našťastie som ho mal v záruke. Takže po záručnej oprave som mohol veselo fotiť ďalej. Fakt je, že zoomovanie ma rýchlo prešlo. To fotenie krajiny a dokumentovanie mojich výjazdov je predsa len o niečo krajšie.
Dalšie fotky k článku:


Tak zatiaľ.  

pondelok 2. apríla 2018

Roklina Johannesbachklamm a k ruine hradu Schrattenstein


Vstup do rokliny Johannesbachklamm


Zahučalo v hore, zahučalo v lese – nie to nie je ako v tej pesničke – že :
„Zahučali hory, zahučali lesy,
a ďalší rým kdeže si???“

Ten hukot sa tiahol stráňami kopca, pozastavil sa pod skalnými bralami a po krátkej pauze sa vyšvihol do oblakov, kde sa nadobro stratil. Nie však v našej hlave. Ďalší ryk tu bol znovu. Bolo to od lesného zvera, nevedel som to však identifikovať.
Janka sebou trhla a v očiach a následne i v ústach otázka: „Medveď???“
Taký zvuk som naživo ešte nezažil, ale je fakt, že medveď asi takto nehučí. Veď je to len zo dva kilometre od ľudských obydlí a je deň. To musí byť niečo iné. Prebehlo mi hlavou. Samozrejme pre zľahčenie situácie, keďže som nevedel z toho vybrdnúť som nadhodil:
„Asi nejaký býk zo stáda, určite sú zavretý. Medveď predsa tak neručí. Aspoň som o tom nič nepočul.“

Odpoveď uspokojila a tak sme sa vybrali znovu svojou cestou na túre.
Kde a ako sme sa k tomuto okamihu dopracovali a ako to dopadlo sa dozviete onedlho. Pôjdem pekne po poriadku.
Mám prejdené skoro všetky rokliny v mnohokilometrovom okolí Bratislavy. A tak keď som sa dostal k mape roklín našich susedov, pozrel som, či niekde na okolí v blízkosti nie je nejaká mne neznáma roklina.

 Po chvíli študovania mapy som na jednu natrafil.
Johannesbachklamm.

Podľa fotiek sa nezdala nejaká dvakrát úžasná, ale na jednodňový výlet z Bratislavy to bol celkom dobrý tip. Keď som k tomu našiel na mape aj blízke umiestnenie ruin hradu s názvom Schrattenstein, bolo rozhodnuté. Jeden z pekných jesenných dní mohol krásne začať. A tak som naštartoval auto, naložil parťáčku na vedľjšie sedadlo a poďho do neznámych končín, ktoré na mňa zďaleka v hlave žmurkali, že poď, príď spoznať niečo nové. A to na mňa takáto lokalita nemusí dvakrát žmurkať. Diaľnicou na mesto  Graz od Viedne som minul prvú severnú odbočku pri Wiener Neustadt ale následne som na ďalšej zbehol dolu na západný smer – na mestečko Neunkirchen.  Nebola to nejaká veľká okluka, takže som sa netrápil. Bočné cesty viedli aj z tejto odbočky. Potreboval som najsť dedinku Würflach. Asi po polhodinke jazdy bočnými cestami sme aj na túto dedinku natrafili. Smerové tabule v dedine ma neomylne naviedli na parkovisko k miestnej atrakcii – tiesňave Johannesbachklamm. Len tak pomimo – konajú sa tu celkom známe Vianočné trhy, takže ak má niekto záujem, môže to tu pred Vianocami navštíviť. My sme si to prihasili po úzkej cestičke až na parkovisko pod roklinou. Tradičné nahadzovanie turistickej výstroje ani nebudem spomínať. Nebral som nič špeciálne, nečakal som nejakú náročnú túru. Čo sa mi aj splnilo. Zvesela sme sa vybrali do rokliny. Vlastne to je taká strmšia dolina medzi dvoma skalnými stenami, ktoré sa na niektorých miestach približujú k sebe. Nie je to však nič extrémne – niečo ako Juráňová dolina v Západných Tatrách.


V rokline

Potôčik uprostred rokliny spestruje prechod a dodáva mu viac atrakcii. Až na pár kameňov a zopár prudších zatáčok však neukáže nič viac. Žiadne vodopády, hrnce, pereje. Proste pohodová prechádzka. Povedal by som že roklina je určená pre postarších ľudí a rodiny s deťmi. Nehovorím, že nie je zaujimavá, ale videl som atraktívnejšie. A k tomu je dosť krátka. Polhodinka chôdze a sme von.

Roklina pomaly končí


Ešte, že som si vyhliadol tú následnú atrakciu. Ruiny hradu Schrattenstein. Je to však trošku vzdialené, ale neprekáža. A tak sme sa zvesela za modrej oblohy, pekného slnečného počasia a pasienkovej prírody v okolí cesty pobrali na návštevu tejto lokality. Mal som vyhliadnutú trasu cez les. Vypadalo to na náročnejší  stupák. Celkom som sa tešil na spestrenie našej ľahkej túry. Prichádzame do dedinky, skôr osady Greith.

V dedinke Greith - na uzavretej ceste

 Cesta sa tu rozdvojuje. Do cieľa na ruinu sa dá dostať oboma smermi, akurát že vpravo je to dlhšia obchádzka a aj viac cesty po miestnej komunikácii. Síce prázdnej, možno dve auta  prešli okolo nás, ale je to komunikácia. Tak sme sa dali doľava – na les a na predtým spomínaný stupák. Pripravil som si tempo chôdze – nabehli sme do stúpacieho ´módu a poďho. Lenže to nebolo dlho. Asi len 500 metrov. Za zatáčkou v lese nás zastavila tabuľka „Gesperrt“ niečo ako zákaz vstupu. No fasa, nemal som chuť sa svojou chabou nemčinou dohadovať, že som vstúpil do zakázanej zóny pri prípadnom oslovení miestnych lesných robotníkov. Janka samozrejme tiež odstúpila od tejto cesty a tak sme sa vrátili na križovatku a dali sme sa tou obchádzkovou trasou smerom na osadu Schrattenbach.

Niekde hore na kopci je ruina Schrattenstein


Popri ceste

Cesta ale dobre ubiehala, v družnom hovore sme asi po trištvrtehodine prišli na miesto, kde sme sa znovu mohli vnoriť do hlbokého lesa a začať naberať výškové metre. Chodník viedol zo začiatku akýmsi úvozom. Nemali sme výhľad ani na jednu stranu. Nevadilo. Raz to predsa skončí. Veď aj skončilo. Po chvíli sme sa ocitli v krásnom lese. Po pravej strane sa začala tvoriť nádherná skalná stena a my sme sa priblížili chodníkom k miestu, kde cestu tvorili skalné bralá z jednej a aj z druhej strany. Nebol to nejaký veľký ani náročný stupák. Proste pohoda. Po chvíli sme sa dostali na odbočku k ruine hradu. Je jasné kam sme odbočili. Lenže zhruba po 300 metroch nás zastavila plotová uzávera. Znovu „Gesperrt!!!“. Do prdelovic, to snáď dnes nie je pravda. Ani hrad si neužijem, tešil som sa na výhľady na skalné steny Hohe Wand a tuším sa mi dnes nič takého nedostane. Takéto myšlienky človeku prebiehajú hlavou. My sme ale šikovný turisti. Nedáme sa len tak zastaviť. V navigácii viedla ďalej turistická značka a išla na nejaké skalné bralá.

„Hop Vlado, tam by mohli byť nejaké vyhliadky!!!“ – pomyslel som si. Parťáčku nebolo treba dlho presviedčať. Veď to vypadalo na nejakých 10 minút cesty. A tak sme sa vybrali. Po chvíli sme sa dostali pod poriadne prudké stúpanie v akomsi sedle. Zhora som až cítil parádne výhľady.
„Aspoň niečo!!!“ – prosím pan-božka. A tu by ma už nezastavilo nič pred výstupom na tieto skalné partie. Janka to vedela, ani nič nenamietala. Veď čo bude hovoriť bláznivému fotografovi, ktorý má pred očami len tie svoje výhľady. Vie ako na mňa.


Pohľad k Hohe Wand

Pohľad k Schneebergu

Krajina pod vyhliadkou

„Ja počkám tu v sedle.“ – vraví mi. Oj – to je dobre, nechal som batoh dolu, nech sa vyhrievajú spoločne na slnku a ja poďho do prudkého svahu. 10 minút hore kopcom a predo mnou sa otvorili krásne severné a severozápadné výhľady na skalné partie lokality Hohe Wand. Ako čerešnička na torte sa mi na západe objavil aj Schneeberg. To som ani nečakal. Tak som sa po vydýchaní zo stúpania dal do fotenia. Krásne to bolo. Ale zas Janka vie, prečo zostala dole. Vie, že moja zodpovedná povaha ju tam dlho nenechá. Aj tak bolo. Po chvíli som sa pobral dolu. Dali sme si zopár glgov vody a poďme dolu tou istou cestou. Že vraj nie je dobre chodiť po tých istých cestičkách. Ale teraz mi to prinieslo prekvapenie v podobe už na začiatku spomínaného hučania.

Takže som znovu na tom začiatku. V krátkych intervaloch sa ozýval stále bližšie. Akurát sme však boli na tom chodníku v úvoze, nič som nevidel. No čo zostáva zvedavému človeku, keď vie, že tam je niečo neznáme a tým pádom určite aj zaujimave. Hlavne pre jeho fotografické zážitky. A tak – batoh dole a ja som sa po prudkom asi štvormetrovom svahu, preťahujúc sa v hustej húštine dopracoval na hranu úvozu. Nohami som balansoval na pár korienkoch, ktoré vyrastali zo svahu. Pridržiavajúc sa tenkých už vopred nespoľahlivých konárikoch som sa porozhliadal po okolí. A stálo to za to. Nádherné stádo sŕn a jeleňov sa tam páslo na lúke. Mohutný jeleň si tam ručaním robil poriadok s mužským a aj so ženským osadenstvom stáda. Proste zážitok.




Krásny zážitok s jelením stádom

 Jednou rukou som sa pridržiaval húštiny, v druhej ruke fotoaparát a snažil som sa spraviť akú takú fotku. Snáď sa niečo podarí. Po chvíli sa mi už na tom malom koreni začali aj nohy triasť, tak voľky-nevoľky som musel zliezť. A pobrať sa dolu. Po chvíli som narazil na Janku, ktorá pri bráne nazerala z diaľky na mnou popísané  stádo jeleňov. Bola to pravdepodobne veľká zvernica. Takže stádo bolo odhradené ale vo velikánskom priestore. Aj tak to bol pre mňa veľký zážitok. Som rád, že po všetkých – Gesspert – zákazoch som zažil aspoň takéto krásne stretnutie s lesnými obyvateľmi. Takže to pre mňa a moje objektívy dopadlo celkom fajn.
Pomaly sme sa pobrali tou istou cestou znovu k rokline – alebo skôr skalnej úžine – Johannesbachklamm. Po chvíli sme narazili na krásne sedenie, takže prečo si nedať aj prestávku s posilnením sa. Na slniečku, opražiť sa trošku na skoro jesennom slnku. Proste paráda. Pozriem za lavičku a tam krásne tri masliaky. Úplne voľne rástli v tráve pri odpočívadle. To sa mi pri slovenských lavičkách určite nemôže prihodiť. Asi preto, že hubárčenie v Rakúsku nemá veľkú tradíciu.
Túra je to ľahká – vhodná pre rodiny s deťmi a nás postarších. Máme v nohách zhruba 12 km s prevýšením 450 metrov. Som spokojný a som veľmi rád, že som spoznal zas niečo nové.


V prípade záujmu som našiel link na zhruba rovnakú túru:

A tu sú aj moje ďalšie fotky:
photos.app.goo.gl/kMbYM4jss8hWXquz2