štvrtok 2. mája 2019

Hrady - Hričov, Lietava

Hričov


Lietava



Mnohokrát čítam články o turistike
-            t.j. o turistických pochodoch,
-           t.j. o náročných trasách trvajúcich niekoľko dní,
-          t.j. o rekordných prevýšeniach čo sa rátajú na tisícky metrov,
-           a množstvo prejdených kilometrov radšej ani nepozerám.
Trošku sa aj do turistiky dostalo to naháňanie sa za diaľkami, výškami, rekordmi. Vlastne je to aj o naháňaní osobných rekordov, ktoré sa zapisujú do štatistiky tej ktorej zúčastnenej osoby. Samozrejme aj ja sa rád hrdím tým
          -  že som vyliezol toľko a toľko metrov v rámci jednej túry,
          -  že som prešiel veľa kilometrov
          -  a takisto časový údaj som často pokladal za nezanedbateľný.


Áno, je to v pohode a treba si to vyskúšať. Ale sú aj túričky alebo skôr prechádzky, ktoré zaujmú nie rekordmi ale pohodou počas nej.

Je veľmi veľa lokalít v prírode, ktoré síce človek pozná. 
Vystihnúť však pri návšteve tej-ktorej lokality fotogenické počasie v ročnom období, ktoré hýri farbami, to je absolútne výnimočný zážitok. Proste niečo  neskutočné. Tá atmosféra, ktorú pritom človek zažije je proste nezabudnuteľná. Pre takéto návštevy hôr je veľmi vhodná neskorá jeseň. Túlanie sa koncom októbra alebo začiatkom novembra má všetky atribúty hore spomínaného.

Tak som sa vybral v rámci jedného dňa na dva hrady. Hlavne pri výstupe na prvý – Hričovský hrad – som nečakal, že ma príroda v lese prekvapí svojou krásou, tajomnosťou a nádherou.
To sú proste  Súľovské skaly - krásne miesto v každom ročnom období – ale na jeseň a pri správnom počasí je nezabudnuteľné. Človek si kráča lesom vo chvíľu sychravom počasí, ktoré sa za pár okamihov zmení na slnečné pastorále. Po stráňach medzi stromami sa prevaľuje jemná hmla, ktorá ozvláštnieva tie svahy či ten les plný popadaných farebných listov. Pri pohľade hore ku korunám stromov sa sem-tam objaví aj modrá obloha, ktorá je každú chvíľu zatiahnutá oponou oblakov alebo aj oparu. Čo sa skrýva za oponou? Nejaká dráma, či slnečná veselohra? 








 Dá sa to sledovať neustále. Turista má zo štvorkilometrovej prechádzky závratný a neskutočný pocit. Ísť medzi skalnými útvarmi, ktoré dopĺňajú kmene stromov nádherného farebného lesa je neskutočný pôžitok. Ako keď herci v dráme na chvíľu ustrnú aby sa človek zamyslel nad predvedeným kúskom.  Nevnímam ani že stúpam tak trošku do kopca. Skôr ma hnevá, že ten úsek od Hričovského Podhradia ku hradu Hričov je v podstate taký krátky. V ten deň by som tam rád zlomil rekord v túlaní sa na krátku vzdialenosť. Proste sa len otáčať a túlať vo svojich myšlienkach v jesennom lese.  No všetko raz skončí.

Poďme ale k realite. Treba si aj pozor dávať, nielen sa kochať nádhernou jesennou prírodou. Listy na skalách pri prudšom stúpaní sú šmykľavé. Treba vyčistiť hlavu od snenia a dávať si pozor, kam stúpam. A pri zostupe je treba byť ešte opatrnejší. Radšej niekedy po zadku ako padať po hlave. To nechcem.




No ale som len na začiatku – stúpam si turistickým a náučným chodníkom ku hradu Hričov a je mi super. Každú chvíľu ma parťák pristavuje pri  informačných tabuliach, z ktorých mi predkladajú stále nové fakty  o histórii tohto miesta. Keď k tomu započítam aj časné fotografické zastávky, tak sa vlastne nemám ani kedy zapotiť. Uchvátený týmto malým výstupom na hrad ani neviem ako sme na odbočke k ruine hradu Hričov. Je na vysokej skale. V ruinách si treba dávať pozor. Pracuje sa tam na konzervácii múrov, v skalách sú aj technické pomôcky, ale v každom prípade si treba dávať pozor kam človek stupne a kde sa postaví. 




Dostávame sa na najvyššiu vyhliadku na hrade. Okolo mňa sa preháňajú oblaky ako veľké periny. Chvíľu zakrývajú pohľady na krajinu pod hradom a chvíľu ju na moju radosť znovu odhŕňajú. Vtedy som rád, že mam fotoaparát pripravený na rýchle cvaky krásnej jesennej krajiny podo mnou i vôkol mňa.








Snažím sa spraviť aké také dobré kompozície, netreba sa mi pri tom pohýňať, podo mnou sú celkom strminy. Takže radšej opatrne. Odtiaľto sa dá len ťažko pohnúť na návrat. Ale raz sa musí. Čaká nás zostup nádherným lesom, takže sa prehovorím k návratu, nie je čo riešiť.

Ako som už spomínal – na hrade sa pracuje na konzervácii múrov, podľa toho to tam aj tak vypadá. Niektoré miesta sú zastavané lešením, v jednom výklenku miešačka, pod vstupom do hradu akási chajda pre reštauratérov. No treba to, aby sa nám niečo do budúcnosti zachovalo.

Zostup bol krásny, po hodine pochodu tou nádherou sa dostávame do Hričovského Podhradia. Ešte nechcem isť preč. Vraj tu niekde je skalná ihla. Tak prečo sa k nej nepozrieť. Veď kedy sa sem znovu dostanem. Popýtame sa domácich pri ceste na cestu ku skalnej ihle a vydám sa naznačeným smerom. Nie je to už taká atraktívna cesta, skôr sa ide na hranici lesa a pasienkov a obrábaných polí pod kopcami. Len po chvíli sa cesta stočí dohora – vlastne sú tam cesty dve, obe turistu dovedú k Hričovskej skalnej ihle.



Hričovská skalná ihla.

Našiel som ju. Je poriadne strmá a v spodnej časti má skalné okno ako naozajstná pichľavá ihla. Len tam by sa dali prevliekať aj nite s metrovým priemerom. Chvíľu sa pokocháme a užijeme si túto skalnú atrakciu a druhom cestou pod skalou sa vraciame naspäť k autu v Hričovskom Podhradí.
Chceme sa ešte dostať ku hradu Lietava. K tomu musíme cez Žilinu a odbočiť smerom na Rajec. Cesta ubieha fajn, aj som dobre trafil.

Po chvíli sme pri penzióne v dedinke Lietava časť Majer. Dedinku obkolesujú krásne skalné  aj lesné partie, ktorými sa dá dostať do Lietavskej Lúčky. Tam však nechceme, náš ciel sa týči na druhej strane údolia. Autom odstavím pred penzioóom, kde máme rezervovanú izbu a hajde – vyberáme sa ešte na druhú zaujímavú prechádzku v ten deň.

Na hrad Lietava.



Ku hradu Lietava.


Jasné nebude to znovu nejaké ničenie sa. To som avizoval už na začiatku tohto príspevku. Nemáme v úmysle sa zničiť, proste si to užívame.  Napojíme sa na modrú turistickú značku, ktorá prechádza touto časťou dediny a poďho znovu do stráne a stúpania ku hradu. Hrad vytŕčajuci nad nami akoby mal patronát nad prichádzajúcimi návštevníkmi. . Týči sa vpravo od turistického chodníka. Vypadá omnoho majestátnejšie ako hrad Hričov. Ale je aj na rozľahlejšom a nižšom kopčeku. Po značke ho obchádzame skoro po celom jeho obvode a dostávame sa ku vchodu z druhej strany kopca.


Po ceste na Lietavský hrad nás míňa omnoho viac hradu chtivých návštevníkov. Ide víkend, ľudia chcú chodiť.  Je stále pekne a turisti využívajú každé dobré počasie. Veď tento hrad je aj atraktívny cieľ. Síce časom sa počasie kazí. No nevadí to.

Proste sme zvedavý aj na tento historický objekt. Po chvíli sa dostávam na prístupovú cestu k hradu. Neodporúčam isť po nej. Sú tam chodníčky, ktoré  odbočujú vpravo, kde sa dostávame na krásne vyhliadkové miesta – nielen pohľady na ruinu hradu, ale aj pohľady na Lietavu, Žilinu. Každú chvíľu sa dá zastaviť a aj pokochať. Zastaví ma až posledné vyhliadkové miesto, odkiaľ je majestátny pohľad na hrad.




Nádherný pohľad.





Tak sa ho snažím aj zvečniť.  Následne zostúpime pred hrad na  prístupovú cestu a vykročime na prvé nádvorie hradu. Tu sa už viac pracuje. Stretávam pracovníkov - murárov i reštaurátorov. Končí im smena a oni sa ešte idú schovať do turistovi neprístupným komnát. Po chvíli mierneho stúpania sa dostávam pre hlavnú hradnú bránu. Tá nás vcucne do útrob hradu. Samozrejme, že s upozornením, že prehliadka je na vlastné nebezpečie. Ale to je na každej ruine u nás. A tak si to tam krásne prechádzam.  






Je to veľmi mohutná stavba, jedna z najväčších, ktoré som na Slovensku navštívil. Prekvapila ma jej rozmernosť. Práce na nej je ako na kostole, ale je vidieť, že sa tam už dosť pracuje. Dokonca je tam aj uzavretá expozícia – nejaké to hradné múzeum. Tam som sa kvôli pokročilej dobe už nedostal. Zato sme si chvíľu pokecali s odchádzajúcimi pracovníkmi. Najlepšie je tam prísť cez víkend a vtedy sa dá dostať aj dovnútra. Trošku ma to mrzelo, ale nemôžem predsa chcieť všetko. Som rád, že som sa sem vôbec dostal.

Ako som už spomínal, hrad je veľmi majestátny, sú tam však aj časti hradu a múrov, pod ktorými by som sa nerád prechádzal. Vypadajú zvetralo a chatrne ale určite sa aj na ne dostane rada pri konzervovaní múrov.






Pri obchádzke som našiel znovu vyhliadkové miesta, z ktorých sa dalo nádherne sledovať okolitú krajinu i civilizáciu v podobe miest a dedín v diaľke. Pokochal som sa, pofotil si a môžeme sa vydať smerom k penziónu na zaslúžený odpočinok. Ešte predtým sa však musíme dostať cez stádo kôz, ktoré zatarasilo cestu k hradu. To však bola len maličkosť.

Páčil sa mi tento deň strávený spoznávaním dvoch zaujímavých miest Slovenska. Na výstup k hradu Hričov jesenným lesom plným farieb a krásnych zákutí sa mi nebude len tak ľahko zabúdať. Vlastne ani nechcem.

Takže to je všetko – tak zatiaľ.

Viac foto k hradu Hričov:
https://vladko00.rajce.idnes.cz/Ruina_hradu_Hricov

sobota 13. apríla 2019

Bilancovanie sezóny.


Na Veľkom Fatranskom Kriváňi. 



Bolo by krásne začať básniť o tom, ako sa mi krásne skončila moja prvá ski-alpinistická sezóna. Veru mohol by som. Ale srdce mi nedá.

Nie som totižto žiadny ski-alpinista.  Som v týchto činnostiach úplne totálny amatér a začiatočnik, ktorý si skúša pripnúť lyže, aby mohol na nejaký ten vršok vybehnúť do kopca. 


Proste začiatočník v skialpe - ako decko. 

A potom keď ste hore na kopci, vydýchavate sa a vychutnávate si ten krásny pocit zdolania stúpania, však začína iná sranda. Lebo aj keď sa človek trápi a nadrie do kopca, stále to je v pohode. Sranda so zmrznutým úsmevom je ten kopec aj zlyžovať. Je totižto absolutne jasné, že skialpinisti musia byť veľmi, veľmi skúsení lyžiary. Povedal by som, že by to mali byť tí najväčší machri na upravených zjazdovkách.
Machri, ktorých to tam už vôbec nebaví.

Niektorí zimu oblubujúci ľudia v podstate prichádzajú na to, že už ich nebaví zliezť umelo upravenú zjazdovku. Myšlienky skialpinistov sa uberajú stale vyššie a vyššie. Čo takto vyliezť niekde do výšky, do neupravenej zóny kopca, tam potom prichádza to pravé - orechové.
A pre takých lyžiarov ako som ja, je to aj celkom o držku. Nie celkom, je to divočina!
 Naštastie ja som aj trošku rozumný človek – viete to prichádza s vekom. Čim starší, tým múdrejší. Viem, že na žlaby a svahy v neupravenom snehu a na ľade niekde v strmých kopcoch, na to ja nemám.
Nechce sa mi byť zákazníkom horskej služby, následne byť vydaný napospas zdravotným sestrám, ktoré by Vás chceli vycievkovať pri prvej možnej príležitosti.
Napr. ako mňa po operácii. Ked som si necítil nič od vtáka dolu, tak okolo mňa behala nejaká dračica v bielom plášti a stále do mňa hustila:
“Vyčúrajte sa, vyčúrajte sa!!!”
A čo, ked som si vlastné haksne necítil, tým pádom som svoje ústrojenstvo, počnúc pišulákom vôbec nevedel naštartovať k tomuto úkonu. A ona hneď:
“Ja Vás vycievkujem, ja Vás vycievkujem, keď to okamžite nebude!!!”
Proste romantika ako vyšitá. Polnoc v izbe po operácii, z umyvadla tečie voda, aby ma to povzbudilo vo vyššie spomínanej činnosti. V ruke pripravená flaša na moč – teraz neviem ako to volajú – tušim bocian. Vznešený názov.  Ja vypúlené oči od silenej snahy. Nadomnou sestrička dračica (ale inak celkom pekná) máva s cievkami a snaží sa vrhnúť na moje ústrojenstvo. Sado-maso salón je šuviks proti tomuto.
No pekné, pomyslel som si,  veď ani nebudem vedieť dokázať, aký som ja chlap. Domyslel som si ale, že to cievkovanie nie je nič príjemné.
Ale prišla štastná chvíľa, keď sa mi podarilo po pár hodinách pohnúť palcom na nohe. Síce len minimálne, ale bolo to super. Budem chodiť – bola prvá krásna optimistická myšlienka. Po daľšej dlhej polhodine v častej spoločnosti cievkovania chtivej sestry, som vycedil pár kvapiek toho čo chcela a mal som zas chvílu kľud a pokoj pre svoje rozjímanie.

Ale to som samozrejme odbočil, proste som si pritom spomenul nato, čo by sa mi mohlo stať pri zjazde na neupravenom kopci.

Ale aj tak idem, aj tak som somár, ktorý sa znovu o to pokúsi. Po zjazde zo sedla pod Schneebergom, kde mi fakt cukalo, som zažil krajšie zjazdy pri výstupoch na kopec Velkú Homolu. 

To bolo už celkom super. Veď jasné – bolo to ideálne pre začínajúceho maníka, ktorý skúša svoje novonadobudnuté skialpové príslušenstvo. Ale o tom som už písal.

Nasledovali výstupy i zjazdy v strediskách Rakúska - Unterberg a Stuhleck. Na tieto výstupy som sa pripravil naplánovaním až tak, že som zjazdy vykonaval dole po upravených zjazdovkách. Najprv musim zvládnuť výstupy a potom si naplánujem aj nejakú ľahulinkú freejazdu dolu kopcom. Zatiaľ stačilo na zjazdovkach, aj keď bočných a menej upravených svahoch.

A tak prichádzam k ukončeniu sezony chlapíka, ktorý to skúša na skialpových lyžiach. Ďaleko, preďaleko to mám ešte k slušnejším skialpovým výjazdom. Ani si nejaké náročné nemôžem dovoliť. Ale snívať snáď môžem. To by bolo fajn, keby som to mal v hlave už usporiadané a s odvahou by som to aj zvládol.

Veď keď tak bilancujem, musim povedať, že na mojich posledných výstupoch vo svahoch Malej Fatry a Západných Tatier mi aj celkom lepilo. Nie na pásoch, ale mojich zadných pologuliach. Vlastne keby som spadol na zadok a lepilo by mi, asi by moje pozadie pôsobilo ako skialpové pásy. Udržal by som sa vo svahu. Ale nie, to je len poznámka, samozrejme, že to chápete. Je to sranda.
No dobre v prvý deň svojho výjazdu do Západnych Tatier som cestou zastavil na konci Vrátnej doliny.  Vyliezol som z auta, zaboril hlavu do všetkych svojich spakovaných vecí v kufri. Po chvíli námahy som mal na nohach lyžiarky, v rukách lyže určené na skialpinizmus a už som si to štrádoval smerom k lanovke.

Jasné – povytiahnete obočie, vravím k lanovke.

Nie som  namakaný borec, ktorý to za hodinu vylezie hore do Snilovského sedla. Úplne vedome sa nezverím do rúk cievkujúcej dračici. Pekne sa vyveziem. Ved dolu aj tak sneh nie je, hore je ho plno. A tak sa zverím radšej do rúk vymoženostiam moderného veku a po chvíli vystúpim z lanovky v Snilovskom sedle.
Nájdem si miestečko na pásoch pristaveného ratráku, nahodím lyže na čongále a poďho na Veľký Fatranský Kriváň. Ľudí tu bolo ako maku, veď lanovka. Ale inak krása, neskutočné výhľady. Každý si to predsa chce užiť. A tak som sa vydriapal až hore na najvyšší vrch Malej Fatry. Čím vyššie, tým menej ľudí, ale aj tak ich bolo dosť. A hore som zažil neskutočné výhľady. Tak nádherne som Vysoké Tatry ešte nevidel. Na západ sa vlnili krivky Beskýd a samozrejme vrcholy Malého Fatranského Kriváňa, Suchého i Bielych skál (Ťavých hrbov). 


Snilovské sedlo, Stoh, Rozsutce

Zľava - Malý Rozustec, Velký Rozsutec, Stoh

Chleb a za ním Vysoké Tatry.

Malý Fatranský Kriváň.

Proste jedna veľká nádhera. Dalo by sa tam sedieť dlho, ale ja som sa chcel spustiť. Prečo nie?  Už cestou hore som scanoval očami svah, kade by som mohol isť dolu a tak som si vybral peknú, veľmi oblúkovú zjazdovú trasu, ktorá ma vôbec nezničila. Ale dobre, trošku som sa spotil. Počítam však, že to bolo od hladu.

Môj žalúdok mi nástojčivo pripomenul čas obeda. No čo mu odpoviete? To je jasné – dva kilometre zo Snilovského je Chata pod Chlebom. Času je dosť, prečo tam nezájsť. Veď mám lyže. A jesť v reštike na konci lanovky sa mi fakt nechcelo. Nemám rád umelé taniere a príbory. Tak sa vydám na pre mňa nezabudnutú cestu, ktorú som už absolvoval bez lyží i bez snežníc a ktorá ma kedysi dávno totálne vyčerpala. Teraz je to fajn, akurát som si myslel, že tam bola cesta. Bol tam len chodník v hlbokom snehu nad dolinou. Ale išlo to na lyžiach fajn a od polovičky trasy som sa pekne pustil zjazdom až celkom k svojmu cieľu. Paráda. Na spiatočnú cestu sa mi myslieť nechcelo. Na chate trošku viac ľudí ako som počítal, ale to je tam určite stále. Náladu mi napravil super baraní guláš v malom kotlíku. Bol perfektný, k tomu velký hrnčisko čaju a moje brucho hlásilo pohodu a kľud. Len ma akosi ťahalo k zemi a čas ukončenia prevádzky lanovky sa tiež hlásil. No nič. Nahodím pásy na lyže a fakt že pomalým šúchaním sa snažim prebudiť svoje brucho k akej takej spolupráci s ostatnými časťami tela. Zatial ma však len ťahalo k zemi. Naveľa naveľa som všetko dostal do patričnej symbiózy a začal ukrajovať z metrov smerom do Snilovského sedla. Pekne som sa rozchodil. Ako tak idem po turistickom chodníku, vidím stopy po lyžiach, ktoré akoby skracovali moju trasu.  Nechal som sa zlákať týmito stopami. 


Veľký Fatranský Kriváň z cesty na Chatu pod Chlebom. 

Lyžiarske krivky z Veľkého Fatranského Kriváňa.

Tiahli sa v polovičke kopca Chleb medzi turistickým chodníkom pre peších a vrcholovými partiami kopca Chleb. Prišiel ale celkom problematický úsek a tam to bolo sem-tam celkom strmé. Teda pripomínam, že pre mňa. Totálneho začiatočníka tohto športového odvetvia. Pre každého iného by to bola malina, pre mňa to bol spúšťací mechanizmus pre stisnutie môjho pozadia. V tomto úseku by som nechcel, aby sa mi odopli lyže, ako sa mi to stávalo niekedy v začiatkoch. Ten dvadsaťmetrový úsek si budem dobre pamätať. Nadomnou hora snehu, podomnou celkom strmý svah. Že vraj keď sa v postoji na lyžiach dotknem rukou priľahlého svahu, tak je to už celkom náročný 45-stupňový sklon. No čo Vám poviem – dotkol som sa. A mašíroval som odtial preč rychlosťou obstarožného slimáka. Ale zvládol som. Potom už všetko bola brnkačka a mňa čakali Roháče.

Týžden utiekol ako voda. Striedal som lyžovanie s treningom na skialpovom náčiní. Posledný deň ma však lyžovanie nebavilo. Bolo nádherne, hory sa so mnou asi chceli rozlúčiť a ja som si povedal, že tento deň venujem útrobam Spálenej doliny. Nie svojim útrobám – tie by boli určite  v činnosti pri výstupe na Salatín. To je však terén inej kategórie. Nie pre mňa. Take niečo si ani nepripúšťam. Ale čo tak isť na Predný Salatín.


Salatín.

Opúšťam zjazdovku a špičky lyží nasmerujem smerom k Roháčskym štítom. Teda konkrétne ku Salatínu. Ale len dočasne. Potom si to stočím smerom na Brestovú a Predný Salatín. Cestou nemíňam, skôr mňa míňajú účastníci nejakého lavínového kurzu. Zdá sa mi, že ma míňajú rýchlosťou blesku. Naštastie nie všetci. S tými poslednými držím celkom krok.

„Mám prezradiť, že mám o dvadsať rokov viac?“

Budem ticho. Aj tak za nasledujúcim pahorkom zastavujú a chystajú sa učiť   kopať záhraby. Ja ich opúštam, nechcem aby si mysleli, že sa tam chcem priživiť. Pomaly svojim tempom pokračujem popod Salatín smerom k doline Parichvostu.


Podľa mňa sedlo Parichvost.

 Asi na sto metrovom úseku sa necítim veľmi príjemne pri pohlade na preveje, ktoré sa nadomnou majestátne týčia na vrchole Salatínu. Ale hlásia, že lavínové nebezpečenstvo nehrozí, takže sa tým ukľudňujem. Predsa len si ale dávam  menej prestávok, aby som sa čo najskôr dostal z tohoto úseku. Pred dolinou Parichvostu to stáčam doprava na svahy Predného Salatína. Som tu sám, je tu nasnežené, všade okolo mňa majestátne ticho ohraničeného Roháčskymi štítmi.




Fotky cestou popod Salatín


 Nádhera.

 Som tu len sám pre seba. Nikde žiadna stopa, len pár vlnoviek po lyžiaroch z minulého dňa. A tak si stúpam. Čím som vyššie, tým sa mi na obzore otvárajú krajšie a vzdialenejšie výhľady na Vysoké a Poľské Tatry. Všetko zasnežené a všetko majestátne. Pri tom kochaní si pomaly stúpam a zároven si uvedomujem, že už stúpam do trochu náročnejšieho terénu pre začínajúceho amatéra. 


Moja stopa.

Som asi v polovici svahu na Predný Salatín, alebo I viac, kedy sa predsa len rozhodujem, že stačí. Človek musí predsa len vedieť čo a ako, hlavne keď si uvedomujem, že asi idem zle. Otočím lyže, pomaličky sa spustím k najbližšej akej-takej plošinke, v ktorej vytŕčajú skaly a kosodrevina. Dávam si prestávku. Samozrejme dolu aj pásy. Pozerám dolu kopcom.





Fotené spod Predného Salatína pred zjazdom. 


 Čaká ma celkom dobrý zjazd. Sneh je čerstvý prašan, pod ním desaťcenty tvrdý starý sneh. Treba mi prilbu nahodiť. Skaly trčia, nenechám nič na riziko. A pomaly sa spúšťam do absolútne neskutočného orgastického zážitku, ktorý som si vydrel svojim výstupom do týchto pasáži. Nedá sa to opísať, je to proste nádhera. Sice sa to striedalo so skalnými i ľadovými partiami svahu, ale všetko to bolo optimálne a nádherné. Nevedel som sa nabažiť. Chcel by som sa tak spúštať ešte veľmi-veľmi – a ešte raz veľmi dlho. No dobre – tak do konca života.  Krása lyžovať v takom tichu a prostredí.


A posledná z tohto úžasného malého výšlapu.

Žial všetko raz skončí – aj môj zjazd. Neviem prečo – ale skončí. A tak som si po vzore spúštajúcich sa skialpinistov zaujúkal v tej pomalšej rýchlosti, tom nádhernom zážitku proste v tom zjazde. Myslím si, že som si ten zjazd ani nezaslúžil. Cestou dolu stretávam postaršieho skialpinistu, ktorý si to šinie hore kopcom. Prehodím pár slov. Jeho cieľ je Brestová. Pýta sa,  koľko mám rokov. On že má skoro 70-tku na krku.
“No paráda, požehnajte mi, aby som tu štrádoval aj ja vo Vašich rokoch.” – vravím mu.
On pozdvihol ruku a normálne mi profesionálne po farársky požehnal. To som nečakal. Ale potešilo ma to. Takže mu veľmi pekne ďakujem.
Všetko sa teda skončí a ja dúfam, že sa raz niekedy zahryznem do svahov Predného Salatínu a možno i Brestovej.




nedeľa 3. marca 2019

Ako sme hladali





Skalné brány a okná.

Tajomné útvary vytvorené dlhodobou trpezlivosťou a  silou prírody,  vedia človeka uchvátiť, dokonca očariť. Najmä ten, kto je označkovaný ako turista, nikdy neodolá objavom a obhliadkam nejakých takýchto skalnatých výtvorov. Tvoria sa tisícky rokov, sú poschovávané a pozašívané v rôznych kútoch obcí i miest. Verte mi, je ich veľa, len ich treba nájsť. K niektorým vedú turistické chodníky, niektoré sú tak populárne, že pre nával návštevníkov, ochotných vidieť ich, sa tam človek ani nepretlačí. Matka príroda ich za tisíce rokov vytvorila na rôzne spôsoby a ich architektúra sa nikdy, ale nikdy neopakuje. Podaktoré z toho nespočetného množstva majú to šťastie alebo nešťastie, že sú neobjavené. Ja by som povedal, že šťastie.

Človek si chodí celý život po turistickom chodníku, ktorý už pozná naspamäť a pritom by ani neuveril, že 500 metrov od tohto chodníka je krásny skalný útvar. Len ho treba hľadať, dostať na neho tip. Na tom je super to, že hľadať sa dá aj na internetových portáloch - moderný vek v podobe prehliadačov a fotoalbumov vie z času na čas ponúknuť prekvapenie vo forme nejakej prírodnej atrakcie, o ktorej turista vo svojom domovskom chotári ani nechyroval. Pritom sa ale nachádza  tak blízko blizúčko jeho obľúbených trás, že je to až na počudovanie, že  o danej atrakcii nevie.

Aj ja som jednu skalnú bránu našiel v albumoch na portáli – Rajče.idnes.cz. Rád si totižto prezerám albumy z prírody a keď tam vidím zábery z lokalít mne blízkych – čiže napr. z Malých Karpát, tak si to rád pozriem. Samozrejme že 95% lokalít zverejnených  na fotkách poznám, ale niekedy nájdem niečo, čo ma zaujme. Tak to bolo aj s touto skalnou bránou. Pozeral som ako puk na nádhernú skalnú bránu na novo objavených fotkách v albume neznámeho prispievateľa. Pretieram oči, či dobre vidím, že to je v Malých Karpatoch. Je.

Viem, že o Malých Karpatoch hlavne v blízkosti Bratislavy sa deklaruje, že takýchto skalných atrakcii je tam neskutočne málo, preto ma to  prekvapilo. Napísal som autorovi galérie a poprosil ho o súradnice. Bol veľmi ústretový a milý, okamžite mi poslal súradnice. Nahodím do mapy -a čože????!!!!

Miesto sa mi ukázalo neskutočne blízko chodníkov, ktoré navštevujem pravidelne. Každý rok tadiaľ chodievam, či už v zime, alebo v lete – proste v každom ročnom období. Je to blízko červenej turistickej značky na druhý najvyšší vrch Malých Karpát - kopec Vysoká. Kto by povedal, že pri odbočení 500 metrov od chodníka, nájdem takúto krásnu scénu. Teda ešte som ju nenašiel. Len ju vidím na mape.

Moja tohtoročná situácia po zdravotnej stránke ma však nabádala k opatrnosti, pretože veľké túlanie sa po skalách, mi nebolo samému absolútne odporúčané. Dotyčná osoba mala pravdu. Vyvrtnutie členku by pre mňa malo dosť blbé následky, tak som poprosil Martina, či by si niekedy nenašiel čas a išiel by so mnou hľadať túto  skalnú bránu. To bolo neskoro na jar. Leto sme už mali obaja v programoch vyčlenené na iné aktivity, tak som ho ani nenaháňal v tom období. Po čase som už ani nedúfal, že by to mohlo vyjsť. Ale trošku času sa mi naskytlo začiatkom novembra minulého roku, reku opäť oslovím Martina. Našťastie to aj jemu vyhovovalo. Takže super.
Mailová korešpondencia nám dopomohla k určeniu miesta stretnutia v lokalite  Zochova chata. Na parkovisku ma čakal Martin – plodný autor portálu Hiking.sk. Ja až taký plodný nie som, ale nemusia byť všetci.

„Vieš čo Martin?“ – oslovil som ho po zvítaní.

„Nebudeme parkovať tu na parkovisku pri Kolibe, poď za mnou autom – lepšie parkovanie je asi o kilometer ďalej - pri Chate pod lesom. Rovno vbehneme do lesa a nemusíme šliapať po asfaltke.“
Tak aj bolo. Tradičné nahodenie batohov, kontrola zamknutia auta a už sme šliapali. Teda videli sme sa v živote len raz a to na autorskom stretnutí Hikingu.sk aj to sme prehodili iba zopár slov. Komunikácia písomná na nete síce nejaká bola, ale to neznamená, že si musíme sadnúť.

Aaaale – už hneď od začiatku, sme sa nevedeli dostať k slovu, pretože každý z nás mal toho nejako veľa na jazyku a veru mali sme si vzájomne čo povedať, čo sa mi často nestáva. A okrem toho, väčšinou nechávam rozprávať druhých.

A tak sme šliapali do kopca, ktorý nebol príkry, smerom na lúku Čermák. Od Čermáka okolo vynoveného náhrobného kameňa lesníka Csermáka sme sa vydali smerom na križovatku turistických ciest –  Hubalová.

Stále po turistickej značke. Po známych cestách.

Stále v družnom rozhovore, takže som ani nevnímal, ako nám to po stranách chodníka ubieha. Veľmi známe miesta, ktoré som očami sledoval mnohokrát pri výjazdoch, sa strácali v diaľke.  V každom období a dokonca každučký deň sú ale iné, to je pravda.

Červená značka nás priviedla cez Hubalovú, až na križovatku turistických ciest Panské Uhliská. Tu sme už nepokračovali po červenej na Taricové skaly, ale dali sme sa doľava na modrú turistickú značku. Len na krátko - smerom ku kopcu Vysoká. Tu niekde už sme museli zísť z turistického chodníka a hľadať lokalitu podľa danej súradnice. Najprv sme ale zle odbočili. Trošku sme sa pomotali po konármi a krovinami zarastenom lese, až sme prišli k záveru, že to nebude úplne ono. Tak sme sa vrátili na modrú turistickú značku a prešli sme po nej ešte zopár stoviek metrov ďalej. Tu je to dôležité pre každého, kto by chcel nájsť onú skalnú bránu. Treba prísť až k informačnej tabuly,  ktorá označuje začiatok rezervácie Vysoká. Na tomto mieste už fakt natvrdo odbočujeme z chodníka a ideme po hraniciach rezervácie dolu do údolia. Nie však dlho. Po chvíli sa nám pod nohami už vinie aká taká lesná cestička, ktorá je stále výraznejšia. Zvedavo rekognoskujeme terén, skalné útvary, kde by sa mohla brána nachádzať. Veď je jasné, že skalné útvary môžu byť len v skalách. Po asi 500 metroch sa nám vpravo objavujú skalné bralá. Neverím, že by sme našli tú bránu hneď na prvýkrát. Ale našli sme. Treba len vojsť do skalného zoskupenia asi dvesto metrov vpravo od lesnej cestičky. A ani neviem ako, už zíram s prekvapeným pohľadom  na krásnu skalnú bránu predo mnou. 



Martin sa neondie - rovno ide cez skalnú bránu.

Nad skalnou bránou

Sme nad ňou, čiže ju ešte nevidieť vo veľmi dobrom uhle. Ale je krásna, atraktívna a celkom veľká.  Traja štyria ľudia vedľa seba sa do nej pohodlne vojdú. Aj keď na skalu nad bránou neodporúčam liezť. Skala alebo špunt pôsobí dosť zvetralo a vratko. Fotoaparát vyletí z batohu ako kolt z puzdra pištoľníka. A ja  hľadám dobré miesto na zdokumentovanie i komponovanie obrazu tohto skalného útvaru. Je pekný a myslím, že aj Martinovi sa páči. Tiež to tu obieha. 





Obehnem po skalách bránu a teraz ju vidím i z podhľadu. Pripomína mi skalnú bránu ako do nejakého rozprávkového mestečka. Len za bránou nie je nič rozprávkové. Zato vpravo objavujeme ako čerešničku na torte ešte skalné okno. Takže rozprávkový domček s bránou i oknom. No paráda. Spredu sa dosť zle fotila. Slnko aj keď za mrakmi mi robilo dosť šarapatu. V protisvetle vidno odlesky na snímkach. Nevadí, prídem aj inokedy. Zlostí ma, že som sa tam nedostal v zasnežených podmienkach. Ale to len tak mimochodom.




A ešte skalné okno.


A tak sa ako obyčajne neviem dostať z ošiaľu fotografovania. Martin už netrpezlivo prešľapuje. On to tak nežerie J. Možno už aj ľutuje, že sa dal do grupy s takým šialeným fotografistom. Ale naveľa už som pripravený na ďalšiu cestu. Nejdeme naspäť. Chcem mu ešte ukázať vyhliadku na vrch Vysoká z Horného vrchu. Máme času a času. Podľa navigácie pokračujeme ďalej po lesnej cestičke. Vľavo sa nám predvádzajú skalné masívy severovýchodnej časti Východnej. Martin si ju pozorne prezerá. Už sa mu v hlave rodí plán. Určite ho zrealizuje. Nateraz prichádzame ale k iným skalným útvarom pri ceste. Sú pekné a ostré. Ešte chvíľu sa ťaháme lesnou cestičkou a potom prudko doprava na hrebeň, kde by sa mali nachádzať Taricové skaly. Ani to ďaleko nebolo.


Vpravo skaly Horného vrchu - tam mierime.

Severovýchodný hrebeň Vysokej. 




Cestou k Taricovým skalám. 

Vyfučal som si to a znovu som bol na známych miestach. Len dolu z Taricových skál po červenej smerom na Skalku sa mi nechcelo. Je to nepríjemný úsek turistickej trasy. Skaly sa podšmykujú, kývajú a je to dosť prudké. Zídeme dolu a následne hneď zas hore. Taká divná turistická trasa. No vyšliapali sme ju. Naspäť už tadiaľto nepôjdeme – to je nám obom jasné. Po chvíli trasy pozdĺž oplotenia zvernice sa prudko stáčame doľava smerom hore na Horný vrch. Prejdeme jeho hrebeňom, aby sme sa dostali na krásnu vyhliadku, známu mne spred pár rokov. Tu sme si dali posilňovaciu prestávku. 





Na skalnej plošine Horného vrchu - vzadu Taricové skaly. 

Výhľady zo skalnej plošiny Horného Vrchu - Vysoká.


Pod nami sa nachádzali skalné útvary Horného vrchu a naproti skalné útvary Vysokej, ktoré sme videli zdola z cesty. Martin sa rozhoduje. Ide prudko dolu po skalách a následne chce vyjsť po skalách na Vysokú. Toto ja zavrhujem. Noha mi to zatiaľ nedovoľuje. Nechcem riskovať. A tak sa po nasýtení pribaleným jedlom a rozhovore pozdravíme, stisneme ruky a každý ideme na inú stranu. Ja samozrejme nie na Taricove skaly. Nechce sa mi ísť tým nepríjemným úsekom zas hore. Nájdem si dieru v plote a orientujem sa podľa navigácie. Smerom dolu kopcom už vo zvernici nájdem najbližšiu cestu k Panskému domu. Pánsky dom je síce zrúcanina, ale je to dobrý orientačný bod.



Výhľady vo zvernici.

Zas som sám, počúvam šuchot listov pod nohami a zvuky vetra v korunách stromov. Vtáci mi do toho notujú svoju otrepanú vtáčiu pesničku. Ale do kroku pasuje a mne je fajn. Prudší zostup mi je milší ako zostup a výstup na Taricové skaly po značke. A idem v neznámom prostredí. Nájdem aj nejaký ten výhľadový bod. Pofotím a idem ďalej. Po zhruba pol kilometri som na ceste k hore spomínanému Panskému domu. 



Pri panskom dome. 


Je tu krásna lúka a normálne závidím pôvodným obyvateľom tejto horárne, či čo to bolo. Muselo sa tu krásne ale aj ťažko žiť. Ale ten kľud je tu fantastický. Asi preto, že tadiaľto nevedú značené cesty. Obídem si to, spravím len pár fotiek, už som tu fotil, tak nebudem sa zdržovať. 




Zábery z lesa pri spiatočnej ceste.
 Ešte asi kilometer a pol po lesnej ceste a som pri bráne zo zvernice na turistickom rázcestí Hubalová. všetko ok. Už len dôjsť po dôverne známej ceste smerom cez Čermák k Chate pod Lesom.

Vyskúšam?
Áno vyskúšam sa spýtať v tejto chate, či nemajú náhodou uvarenú hríbovú polievku. Už som ju tu jedol a je fantastická. Kladné stanovisko kuchára ma priviedlo do rajského rozpoloženia. Bože, to je krásne zavŕšenie tohto výjazdu. Fakt to stojí za to si ju tam dať. Po vychádzke v Karpatoch je to ako balzam na dušu i telo.

Takže už len naskočiť do auta a znovu zabrúsiť do všedných dní nášho žitia.

Tak zatiaľ.

Apropó – skoro som zabudol GPS súradnice skalnej brány:

N48.4194° E17.2293

A ešte nejaké to foto naviac: