štvrtok 13. septembra 2018

Lednickým parkom po rieke Dyji



Prvá myšlienka na vodný splav – hriešna a veľmi optimistická:
 „Len si tak človek sedí, sem tam začrie veslom do vody, buzeruje svojho háčka tam niekde vpredu na kánojke, voda ho unáša, je mu proste fajn“.

Áno – veľmi fajná predstava a keď si spomeniem na krásne časy  „mládí“,  keď som na obstarožnom kajaku splavoval Hron, Hornád a i Hnilec – tak moja romantická predstava len narástla. Všetko obťiažne a zlé z plavby vyplývajúce už dávno vyfučalo z hlavy a bolo tam len to super. Napríklad, keď je taký úžasný prúd, že vlastne človek ani veslovať nemusí, len si vystrie nohy a vyzerá dopredu, či nejaký ten hnusný kameň netrčí z vody. Hmmmm – teraz som si spomenul na prvé negatívum – veru kamene netrčali, boli pod hladinou, tým pádom som ichnevidel. Na Hnilci veru často trhali dno kajaku. Večere som netrávil romanticky pri gitare ale laminovaním a lepením člna. Už mi z toho hrabalo, ruky mi smrdeli od laminátového lepidla. Ale čln bolo treba udržovať. Kdeže by sme zohnali nejakú nové úžasné. Mali sme staré akože „rachotiny“ vyradené niekde z vysokej školy. Ale dali sa opraviť a to bolo na tom úžasné. Ale tieklo do nich – hlavne po prebrúsení tými skalkami. Ale inak romantika.

Čo takto vyskúšať nejaký ten splav? Dobrá to myšlienka, veru dobrá, ale nie som na to už poriadne starý??? Mám už svoje roky, svoje kilá a veru neviem, neviem ako sú dnešné lode stavané. Či sú prispôsobené aj takým bombám ako som ja? A nezabúdať samozrejme na nosnosť takého člna. Zavoláme do požičovne. Našiel som si krásnu trasu. Prečo neskúsiť – že áno. A tak som aj urobil. Potúlal som sa trošku po nete, nech nájdem niečo zaujímavé, primerané môjmu telesnému stavu a primerané mojej fyzickej spôsobilosti. Našiel som!!!


Aj s popisom trasy, na ktorú som si trúfal. Boooože to sa teraz ľahko hovorí. Už to že je to stojatá voda ma malo varovať. Žiadne romantické unášanie prúdom – nič. Ale pekne po poriadku.
Celý nadšený som sa do toho vrhol, všetko šlo úžasne. Veď dnes za prašule ide všetko super. Ale aby som bol spravodlivý, splnili mi všetko čo som si predniesol. Takže si ich – tie prašule – samozrejme zaslúžili.

Nafukovací čln – kanojka - hmmmm – to je niečo úplne iné ako som v mladosti používal. Zákony veslovania sú tu úplne iné, zosúladiť sa s parťákom dá poriadne zabrať. Ale keď nevyskúšame, tak nevieme, či to zvládneme.

Čln pripravený k štartu na brehu Dyje. S pochybnosťami sebe vlastnými sa pozerám na prúd rieky Dyje. Nejako to prudko tečie. Na čo som sa to vlastne dal. Kde je ten profík, ktorý sa hrdil splavovacou minulosťou. Nafukovacie kanoe sa všelijako krútilo, už na zemi som na tom nevedel poriadne ustáť rovnováhu.

„Preboha, čo bude na vode???“  - hnala sa mi hlavou negatívna myšlienka. A to nie som zvyknutý plaviť sa vo dvojici. Robí mi veľký problém prispôsobovať sa aj druhému v člne. Sem-tam som proste egoista. Ale to len preto, že sám za seba zodpovedám bez problému.
„Preč všetky hnusné myšlienky!!!!!“ – „Dajme to na vodu!!!“ – čím dlhšie budem rozmýšľať, tým budem nerozhodnejší. Takže šup, šup na vodu.

A to je asi najväčší problém pri týchto splavoch. Nastupovanie a vystupovanie mojich neznalých starých kostí do týchto pohyblivých gumových člnkov. Na nováčika som mal pri nastupovaní šťastie. Akosi som to ustál za ochkania parťáka, že čo robím. Ufffff – bolo to tvrdé, ale po chvíli sa to ustálilo. Odrazenie a šup – ideme na to.
„Kde je ten vodný prúd??? Veď z brehu sa mi to javilo ako prudký tok.“
Pri týchto myšlienkach som prišiel na to, že ten člnok sa ani veľmi nehýbe. Neochotne ale odhodlane začieram s veslom do vody, vyrovnávam čln do polohy súbežnej s pomalým hnusným tokom rieky Dyje a púšťam sa do veslovania.
„Musíme sa zosumarizovať!!!“ – zaznievajú tony od predného háčka. Pche, že zosumarizovať. Aj tak sa nám člnok točí z jednej strany na druhú, jednu chvíľu ideme k pravému a v druhej chvíli k ľavému brehu. Ale zas nie sme až taký neohrabaný. Začína sa nám to dostávať do kostí. Len keby sa nemuselo toľko veslovať.
Po pár sto metroch nám to už celkom dobre ide, začínam si to užívať, aj keď tá rýchlosť vody je dosť slabá.

Mal by prísť – jez – stále neviem ako sa po slovensky povie – možno splav, možno hať. Nepreveroval som to. Vraj je to tam ľahké, dá sa to zísť. Znelo v inštrukciach od požičovne. No dobre – ideme si to radšej pozrieť. To bol problém – vystúpiť z toho člna na betónové mólo tróniace dosť vysoko nad mojou hlavou. Všetkými rukami som sa pridržiaval betónu móla. Úbohé na toto netrénované svaly mi nabehli, ale ustál som to. Háčik vystúpil a následne som to s vratkými a roztrasenými nohami skúsil ja.
Pozrieme na splav-jez. Hmmmmm – to asi nie. V člne máme mobily, foťáky. Síce máme batoh aj vodácke vrece. Nikto nám však neukázal ako sa to viaže J - tak som prišiel na jedinú chybičku krásy od požičovne. Ani vodácke vesty neboli zrovna šité na moju veľkosť.



Jez na Dyji

„No nič – prenesieme – nie?“ – tak aj bolo. Vytiahli sme naše plavidlo a zo 50 metrov sme ho preniesli na lenivú vodu. No sa to povie, ale tam neboli nijaké nástupné miesta. Kým som svoju postavu usídlil tak ako sa má, spadlo mi pár kvapiek potu z oroseného čela. Ale dalo sa. Teraz treba nájsť stavidlo, ktoré prepúšťa vodu zo Starej Dyje do koryta rieky. Na mape sa to krásne dá nájsť. Len či to tak bude aj v realite. Zatiaľ sme si užívali super plavbu. Začínalo sa mi to páčiť.
Po necelej hodinke sa objavilo niečo ako stavidlo. Iný prítok tam nikde nebol, tak sme nehodlali riskovať plavbu do Břeclavi. Problém nie je ani tak nájsť trasu, problém je nájsť aké také miesto, kde by sa moja telesná schránka bez problémov dostala na pevnú zem. Tu sa aj dostala, ale bolo treba ten čln vytiahnuť zhruba do 5 metrovej výšky. Zo zeme trčali akési železné tyče, omnoho väčší pozor trebalo dávať. Nechcelo sa mi vracať prepichnutý čln. Všetko sme zvládli, čln sme museli preniesť asi 100 metrov na ďalšie vhodné miesto na nalodenie sa. Ale medzitým dáme niečo k jedlu, niečo na pitie. Pred nami sa ukazovala celkom zaujímavá plavba – Dyje bola celkom zarastená, stromy boli popadané do rieky, na brehoch plno rákosia. Vypadalo to úžasne aj s volavkami i velikánskou ropuchou, ktorá sa s nami zviezla zadarmo. Našťastie nás celkom dobrovoľne opustila.
Nahodíme čln do vody, ja sa zapriem do brehu, cítim sa už ako starý harcovník. Veď som do člna už dvakrát nastupoval. Nie – nebola to moja vina, že podmáčaný breh podo mnou povolil a ja som sa ocitol skoro po pás vo vode. Pekná mútna, bahnová zelenými žabačincami ozdobená voda skrášlila blatom moje úžasné nôžky. Svaly na stehnách som mal potetované lepivým bahnom. Jedna sandála dostala taký šok, že už sa s ňou nedalo počítať a ja som zbytok plavby absolvoval s jednou funkčnou sandálov a druhou totálne rozsypanou. Aspoň si to zapamätám. No skúsme ten nástup na druhý krát.
Podarilo sa.

Začína plavba po Starej Dyji


Na Starej Dyji

Moja mokrá riť sa uvelebila na sedátko, dostal som sa do rovnováhy a mohli sme sa plaviť ďalej. Ufff – dúfam, že to bude naposledy.
Táto časť splavu bola krásna, myslím si, že najviac neupravené a najdivokejšie miesto, kadiaľ sme sa plavili. Samozrejme som chcel aj niečo fotiť, prsty ma svrbeli a po obidvoch stranách Starej Dyje sa ukazovali nádherné scenérie. Ale akonáhle som začal niečo robiť so svojim telom, kanojka to asi zacítila, všetko sa začalo triasť, kanojka sa otáčala ako hodiny a ja som sa začal obávať, že skončím vo vode až po krk. Alebo aj v bahne.

„Žiadne fotenie kámo!!!!“ – tak som si zavelil, takže z tejto akcie mi chýba podstatná časť fotodokumentácie. Ale spomienky zostávajú.
A tak sme sa preplietali kanálom Starej Dyje smerom k Janovmu hradu. Po čase krásnej opatrnej a pozornej (to znamená bez foťáku) plavby, prepletaním sa medzi rákosím, starými stromami – celkom dobrodružnej sme zazreli mostík cez Dyje smerom k Janovmu hradu. Uffff – je nízko, to nedáme, to sa musí znovu preniesť. S rozčaptanou sandálou, mokrými gaťami som si pripadal ako vodník, ale ten by vyliezol úchvatne z člnka alebo z vody. Ja som to zvládol s vypätím všetkých svojich rovnovážnych síl. Ale zvládol. 




Pri Janovom hrade

Pri Janovom hrade ľudí ako maku ale aj tak sme si odpočinuli. Nemali sme sa kam ponáhľať. Bolo to fajn, aj som niečo pofotil. Musíme ale ďalej. Preniesli sme čln za mostík a hybaj do člna. Aj som tam nasadol, ale rovnováha je neskutočná sviňa – ako som sa snažil, tak som sa snažil – vodná príťažlivosť bola tentokrát omnoho silnejšia ako moja telesná schránka. Ťahalo ma to doprava, prevážil som sa doľava. Ale veľmi prudko. Tento pohyb som už neustál a rútil som sa do blatovej, mútnej vody za obdivných pohľadov turistov stojacich na mostíku. Po brucho som sa ocitol vo vode. Tak ma Dyje pokrstila. Našťastie batoh s fotoaparátom  bol v suchu, ale mobil vo vačku to dostal plnou dávkou žabacej mútnej vody.
„Už je po mobile.“ – vravím si. Radšej som sa ani nepozeral. Nasadol som do člna trošku ďalej a odvtedy to už bolo s rovnováhou dobre. Asi to moje okúpanie stačilo starenke Dyji  na moje pokrstenie.
Po čase som sa opatrne pozrel na mobilček. Išiel. Hurááááá. To ma veľmi potešilo. To som bol rád. Okúpanie sa neľutujem, aspoň bol zážitok. O drahú hračku by som nerád prišiel. A to radšej ani foťák nevyťahujem. Nechcem ho okúpať. Aj keď by sa tu dalo všeličo pofotiť. A tak sa plavíme po stojatých vodách Dyje v Lednickom parku. Trebalo máknuť s veslami. Hlavne sme museli vypadať ako skúsený vodáci pred návštevníkmi tohto areálu, ktorých okolo nás prepravovali na motorových člnoch. Každý po nás kričal:  
„Ahoooooj!!!“ .
Bolo to smiešne ako sa starý pupkáč škerí z člna, snažiac sa udržať rovnováhu ale tváriac sa ako najskúsenejší vodák na svete. Ešte že to nikto nespoznal.

Koryto Dyje stojatej sa klukatilo raz doprava, raz doľava, prestával som si už cítiť aj rameno čo som toľko vesloval. Holt netrénovaná časť tela dostávala zabrať. Aj riť akosi začala pobolievať. Už som sa nevedel dočkať Minaretu, kedy vystúpim z tej mučiacej lavice. Mohol som sa prevaľovať ako som chcel, akurát som spredku člna počúval výroky tipu: „Nemrv sa, vypadneme!!!“ a tak podobne. Čo mi už zostávalo. Vydržať!!!
„Viete ako je ťažko vystúpiť z člna so stŕpnutou riťou???“
Na to je jediná odpoveď – hrôza J.  Božínku keď som stál na vlastných – to bola neskutočná úľava. Po chvíli všetko prešlo a mohli sme sa znovu bez problémov nalodiť.



Minaret v Lednickom parku

 Pri minarete sme zavolali do požičovne, že kde nás môžu vyzdvihnúť. Napodiv, ten posledný úsek plavby bol úžasný, naladili sme sa skoro na spoločnú vlnu a išlo sa nám parádne. Akoby sme si chceli možno naposledy užiť ten pocit plavby, kĺzanie sa člnka a ohrev lúčov Oskara nad hlavami.
Prišlo už len vylodenie.
Viem, že som si možno niekde v článku aj trošku pofrflal nespokojne ohľadne plavby.
Ale poviem Vám, každý by si to mal vyskúšať. Je to proste super, zážitok parádna a spomienka úžasná.
Tak zatiaľ.

Trošku viac fotiek:



piatok 3. augusta 2018

Ťažký život Orga




Zase som Org. Hmmmm – ja viem, slušne po slovensky sa to povie organizátor. Ale keďže chcem byť v kontakte s mladšou generáciou, teda keď chcem byť -in- tak som Org. No organizátor znie fakt honosnejšie, ale čo už. Aj Ing je vlastne Inžinier, tak potom Org môže byť tiež dobré. Zbytočne polemizujem. Proste sa s tým zmierim. Poďme Org na to.

Tento rok som sa nedostal na Chopok – smrk, smrk  (pre neznalých – to nie je kopec Smrk, ale fňukanie) – fakt som tam chcel ísť. Ale nedalo sa. Tak som vzal nové pôsobisko, vraj tam má Org ťažký život. No ale čo, iné mi nezostáva. Spoznám nových ľudí, budem vo väčšom kolektíve. Bude sranda.

V Bratislave naberám Mira, zopárkrát sme spolu boli, kecali sme až do Trnavy. Na pumpe na obchvate mám dohodnuté stretnutie s Kadlom. Tohto Orga vôbec nepoznám ale ani na chvíľu nepochybujem, že to bude s ním dobré. Veď už týždeň predtým ma spucoval do telefónu.  Vraj prečo som ho nevyzdvihol podľa dohody, keď som išiel na Nízkotatranskú. Ja v šoku na Roháčoch, on zas v šoku zbalený v Trnave na pumpe. Čo si budeme nahovárať. Ani jeden nevedel čo a ako. Našťastie ja mám lepšiu pamäť a vravím mu, že veď na stíhačku ideme za týždeň. Kadlo onemel od prekvapenia a zdekoval sa do telefonickej imunity. To bol prvý organizátorský kontakt s Kadlom.  O 5 hodím keď som si spokojne odfukoval po prejdení časti Kvačianskej doliny a pri plných ústach skvostného a úžasného jedla mi zvoní telefón.
„To som zas ja – Kadlo – prepáč telefón mi zahaproval a vytočil mi Teba“ – vraví mi. No nič – podarený chlapík to je, akurát že by ma nemusel rušiť pri bohu ľúbych činnostiach. Radšej vravím o jedení, nie o inom.
„Jasné Kadlo – nič sa nedeje, utekaj spať!“ – zavelím – „A dávaj pozor, nieže Ti budem zdvíhať telefon pri inej bohu ľúbej činnosti!!!“ – brrrr, to by som nechcel.
Ale spoznanie bolo fajn, som rád, že som ho spoznal. Na môj vkus sú obaja veľmi ukecaný  (zato Vás samozrejme nezatracujem), len upozorňujem, že nestíham odpovedať na všetky Vaše komentáre v aute a musím šoférovať.
O piatej večer vystupujeme na Donovaloch. Pohádžeme batohy do pridelenej izby a  ......   – kdeže žiadne pivo.
„Ideme von“ – zavelia. Len tam hore k osade Polianka. Nič ďaleké. Veď vieme že máš problémy s nohou. Som rád, lebo pôvodne chceli na Zvolen – myslím vrch. Tam by som nemohol.
„Nepočkáme na šéfku??? Soňu???“ – pýtam sa. Ale pýtajte sa dvoch nažhavených chlapov, čo majú to najkrajšie pre nich na dosah. Samozrejme myslím hory, nie Soňu.

Pohľad na Donovaly

Tak sme ten výbeh nazvali – Rekognoskácia terénu pre pretekárov – a úprava trate. Kto by sa ale štrachal po asfaltke hore svahom. Máme to predsa ťažké. Ideme autom hore k osade Polianka. Ani jeden sa nebránil. Prvé prevýšenie sme mali za sebou. „Poďme len tam k vodárni, budú tam krásne výhľady na Donovaly i na príchodziu cestu pre pretekárov.“  - vravím. Samozrejme prišiel súhlas. Vyškriabali sme sa ťažko s dvadsaťmetrovým prevýšením na kopček a ticho sme si užívali hory, ktoré sa nám dostali na dohľad.
Ďalší návrh:
 „Poďme po tomto lyžiarskom svahu smerom do osady Polianka.“

Kontrola trate 
  
Jasné prečo nie, a vlastne keď máme tú ťažkú kontrolnú činnosť, poďme ďalej po trase. Treba vyzbierať všetky prekážky, ktoré by viac zaujali pretekárov. Musíme ich predsa ušetriť rôznych nástrah rastúcich na pretekárskej trase.  A ani nie 100 metrov v lese – už sme tie rozptylovacie veci ponachádzali. Obrovské boli. 

Pridať popis

Bez komentára

Neviem síce ako ich Kadlo vie tak rýchlo nájsť, ale šťastný bol v tvári – to je vidieť. Ani zbalenie krásnej ženy mu lepšiu náladu neprinesie.
Miro sa na dôvažok snažil navrhnúť rôzne spôsoby privítania pretekárov v cieli. Samozrejme mnohé sme zavrhli, ale aj tak to premýšľanie nad srdečným príjmom pretekárov v cieli a zbieranie dubákov na trati dalo celkom zabrať.

"Myslíš, že takýmto stiskom ich môžem vítať?"

Po chvíli zazvoní telefón. Šéfka!!!!
 „Kde ste, čo ste na mňa nepočkali, Kadlo mi sľúbil Zvolen a Vy sa túlate kade-tade.“
 Jasné, že sme vysvetlili dôvody nášho pohybu v inom teréne. Veď sme Orgovia, musíme ten terén prekontrolovať a zrekognoskovať. To by mala šéfka pochopiť.
„Ale ja som chcela ísť s Vami!“
„Veď prídi za nami, nie sme ďaleko – to zvládneš.“
Tak aj bolo.

Ani nevieme ako, dostávame sa do sedla pod Kečku. V nej tabula – Utulňa. Ešte sme o nej nepočuli. Hmmm to musíme preštudovať. Ale najprv chcem vyliezť na Kečku – kým je svetlo a zlatá hodinka. Nech si aspoň tie predzápadové výhľady trošku užijeme. Tak sme sa vyštverali. Pre náš objektív sme mali vhodného modela – Mira. Síce bol do svojej úlohy dosť zažraný, trošku ufrflaný, že najviac práce musí odmakať. Tváriť sa ako model to je pre neho drina – ale zvláda. Pomôžeme si – je to proste celebrita. Aj tak z tých fotiek nič nebolo.

Stúpanie na Kečku

Úplne úžasné výhľady boli z Kečky, krása. Opreli sme sa o bicyklový stojan na tomto mieste zaparkovaný a kochali sme sa kruhovým výhľadom, ktorý bol úžasný. Prekrásny. 




Pohľady z Kečky

Ale my sme už boli zničený z ťažkej práce Orgov a tak nás to ťahalo dolu do útulne. Boli tam nejaký turisti, my sme ale zvedavý, musíme zistiť, čo všetko tam majú. Okrem toho sme išli len na vodáreň s prevýšením asi 20 metrov. A tak sme aj boli oblečený. Žiadne čelovky, žiadne náhradné oblečenie, len tričko a kraťasy – Miro teda nemal kraťasy. Ale postupujúci večer už začal načahovať svoje studené chápadlá po našich odhalených údoch.
Našťastie to napravil úžasný bylinkový čaj v útulni. Nie pivo. Môžeme sa hanbiť, že sme dali pauzu od piva a dali sme si ten čaj. Ale fakt bol výborný. Povesť naprávaš len Ty Kadlo, teda TyKadlo – ten jediný zdolal jednu plechovku.
Po chvíli k nám už po vysokej tráve cupká v sukničke a plátenkách šéfová. V očiach zdesenie, oblečenie ako do nákupného centra a ocitne sa na bohom zabudnutej útulni. To sa jej asi ani nesnívalo. Holt aj ona to má ťažké. Ale potom to už bolo OK.

Príchod k útulni

Dokonca mi aj v okienku zapózovala. Mohol by som povedať, že to je vhodná fotografia do nejakého šláger programu. 



Ešte keby tam zaspievala

„V záhradôčke tam v okienku stojí Sonička
Za chrbtom sa na šporáku varia vajíčka.
Mám ja turistu, čo ho milujem,
Aj pierko za klobúčik mu darujem.“

Ufff, radšej jej ten šláger nebudem vkladať do úst. Práve sa vrátila z Pohody. Mohol by som vyfásnúť. Môj verš sa jej do punkového nápevu nehodí. No veď ťažký život Orga.
Cesta naspäť už bola celkom fajn, dorazili sme na naše pôsobisko, hodili večeru a piatok nás tak zmohol, že sme sa rovno hodili do postele. Veď zajtra náš čaká ťažší deň.
Veru ťažký deň sme strávili na izbe, monitorovaním pohybu pretekárov, ťažkým a zložitým lámaním pripojenia na notebooku, rozhodovaním sa o čase stavby privítacieho portálu a podobne.





Momentky z monitorovania preteku

„Ale veď ten portál má čas. Stačí o štvrtej.“ – utešujeme sa. Pomaly sa chystáme na dlhšiu noc, ktorá nás čaká.
Ale čo to, prvý pretekár má asi v zadku tryskové motory, láme všetky časové limity, nebezpečne blízko sa blíži do cieľa.
Nič sa nedá robiť – privítací portál Nízkotatranskej stíhačky treba postaviť. No ale čo to. Celý deň slnko, teraz sa na nás ženie neskutočný mrak. Nedá sa nič robiť. Ideme fúkať. Najprv sme to zle pripojili, kompresor pôsobil ako vysávač, skoro nám to vcuclo všetko dovnútra. Ale veď na prvýkrát nejde všetko dokonale. Bolo treba ale rýchlo. Hnusný tmavý mrak a prvé kvapky dažďa, ktorým nás počastovala tmavá obloha nás hnali do veľkej rýchlosti. A tak staviame za najvyššieho dažďa. 




Stavba portálu v parádnom lejaku

Nie, to nie je pretekár!!!

No čo už. Zvládli sme to. Sme šikovný Orgovia a tú ťažkosť si vyrábame aj sami. Všetko hotové. Idem naproti pretekárom, reku nech niečo pofotím. Ešte som sa ani hore na vysnívané foto miesto nedostal a už vidím ako prvý rekordér trieli oproti mne. Do spotených rúk beriem rýchlo telefón. Vytáčam Kadla:
 „TyKadlo, za tri minúty tam máte prvého!“
A viac menej si predstavujem aké modrozelené tryskové plamene museli vyšľahnúť zo zadkov privítacieho teamu. Vidím to až zvrchu. Všetko sa zrýchlilo a práca začína.
Celú noc sme srdečne a s potleskom a samozrejme i s neskonalým obdivom privítali každého bežca, ktorý to zvládol až pod nami nafúknutý privítací portál. Každý z nich si zaslúžil ten potlesk. Presne sme sa držali manuálu orga – proste všetko pre pohodu pretekárov.

No teda musím uznať, že boli aj chvíle, kedy sa niektorý manuálu nedržali a nešklebili sa na každú stranu. Aj hluché chvíle musia byť.


 Vždy ale keď prišlo k potrebe držať sa manuálu, tak sa ho držalo.
Noc utiekla, nevravím, že človek bol pri každej chvíli, každom privítaní pretekára – veď predsa – je to ťažký ten osud Orga. Ale spoločne sa to zvládlo.
Ráno prišlo ticho – s ním prišli aj posledný pretekári, nastali chvíle vyhodnotenia, odmeňovania, balenia a lúčenia.


Súzvuk balenia

Niektoré kreácie balenia sme nacvičovali pod choreografiou vedúceho preteku. Radšej som odfotil len predtanečníkov, nám ostatným to až tak dobre nešlo.


Dajte sa dokopy Orgovia

Hlavne ale išlo o to, aby boli pretekári spokojný a to sa nám dúfam podarilo. Takže bolo to síce ťažké ale samozrejme aj krásne. Proste nezabudnuteľné.  Tak zatiaľ – snáď sa stretneme v budúcom roku.




  




utorok 12. júna 2018

Zaujimavé fotomiesta VI. - Potulky južnou Moravou



Konečne vonku!!!!

 Hurá, neskutočne som sa tešil na nejaké tie túlačky po okolitom svete. Skoro 5 mesiacov byť pripútaný  k domu po úraze, nie je nič extra pre človeka, ktorý rád behá kade-tade vo voľnom priestore. Ale o úraze sa teraz nechcem zmieňovať. Síce ešte nemôžem robiť nejaké priemerne a ľahké túry, ktoré som pred úrazom považoval ako neskutočne ťažké, ale skôr sa zameriavam na výjazdy autom, zbadám niečo zaujímavé – šup von z auta a niečo si zvečním foťákom a zas pokračujem ďalej. Alebo len také prechádzky do 10 kilometrov, čo mi nohu nenačnú znovu.
Teraz chcem napísať niečo o takom motorizovanom výjazde . Je jar, všetko v prírode hrá sviežimi farbami a ja som mal cestu do Brna. Po ceste som si obzeral okolité pahorky Južnej Moravy a normálne ma lákalo strhnúť volant na bočné cesty a tárať sa bezcieľne kade-tade. Lenže ten prvý deň som mal vybavovačky. Ale samozrejme som si kúpil diaľničnú českú známku, tak prečo neprísť na druhý deň?

Veľa som nad tým nemusel premýšľať. Myšlienka dala myšlienku a pristihol som sa, ako sedím v  aute a potulujem sa po krásnej farebnej južnej Morave. K popisu tejto výpravy musím pridať slovíčko – Skratky. S tým slovom som sa stretol pri otázkach na cestu po tomto kraji veľakrát. Zastavím pri krajnici a preverujem si cestu. Pýtam sa slušne, írečito západnou slovenčinou, ľudia sú tu preochotný. Fakt – som veľmi prekvapený. A každý z nich ma posiela na nejakú skratku, ktorá mi priblíži o pár kilometrov ďalší môj cieľ. Alebo aj totálne zablúdim. 

No ale po poriadku. Samozrejme som z diaľnice neodbočil na Velké Pavlovice, lebo som si myslel, že tam je odbočka, no nebola. Tak som prešiel diaľnicou až za Hustopeče a cez celé mestečko som sa vracal naspäť. Nevadí, mám čas, mám predsa dovolenku. Za Hustopečami už som mal plné zuby  diaľnic a ciest prvej triedy, tak som to strihol na okresky. Hneď po kilometri sa pýtam, či idem správne na Velké Pavlovice.

„No jo, pane, to by jste se musel vrátit, ale víte co, 5 minut jízdy a dáte to doprava skratkou na Nemčičky, tudy projdete.“


Pahorky pred Němčičkami

Fajn – žiadny problém. Skratka bola dobrá, len ked sa človek stretával s protiidúcim autom, musel byť trochu opatrný. Nechcel som prísť o spätné zrkadlo. Miernym stúpaním som sa dostal na akýsi pahorok. Samozrejme hlava pozerala kade tade dookola a čo nevidí???

Červený vrch – teda polovičný červený vrch – ale to bola iná paráda. Šup s autom na poľnohospodársku výmoľovú cestu, zaparkoval som, vytiahol moje zvečňovadlo a poď ho stúpať do poľa na pahorok. Po piatich minútach som bol obklopený nádherou  červeňou  divých makov. Vyškriabal som sa až na vrchol rozložitého pahorku a mal som krásny panoramatický výhľad na túto časť Južnej Moravy. Nádhera. Okolitá krajina sa mi predstavovala v pestrých farbách.
No veď foto.




Na vrchu červených divých makov

 Tak som sa táral po tom poli po kolená v divých červených makoch a bola to jedna veľká paráda. Také pole som ešte nikdy nevidel. Vlastne to tam bolo ako burina ale veľmi, až veľmi fotogenická.


Farby južnej Moravy

Farby južnej Moravy

Vlnovky krajiny

 Hodina na poli prešla, ani neviem ako, ja však musím pokračovať.

Nemčičky som minul, vidím odbočku – rozhľadňa na Kravej hore. Fíha – to môže byť zaujímavé – myslím si. Veď to by som mohol  aj pešo vybehnúť. Nebuď taký lenivý – povedal som si.
 Lenže z Nemčičiek ma poslali na dedinku Bořetice, že odtiaľ to je SKRATKOU – bližšie. No dobre teda. Odbočil som pri prvej šípke na rozhľadňu do svahu a viníc nad dedinkou Bořetice. Každých 100 metrov som mal nejakú odbočku, tak je úplne samozrejmé, že ma moja cesta priviedla až niekde, kde sa nedalo ani otočiť, ani parkovať, proste nič. Našťastie boli vôkol mňa vinné pivnice a zas ochotný vinári ma ponavigovali na ďalšiu SKRATKU, ktorá ma privedie na cestu k rozhľadni. Ufff – ledva som sa na tú skratku zmestil. Jeden úsek bol tak strmý, ako jazda niekde v zapadákove, v horách Chorvátska. Našťastie to ale nebolo veľmi dlhé a po zhruba 200 metroch som sa dostal na akú takú asfaltku. Pri hľadaní parkoviska som sa nakoniec dostal autom až k rozhľadni. No pekné šťastie, že???

Že vraj turista. Lenivý panák si Ty a nie nejaký horlivý turista. No čo, keď som už tu, nebudem to auto vliecť dolu. Pekne som si užil ďalšie výhľady na okolitú krajinu. Je fakt super, ako krásne sa tam starajú o vinohrady, všetko čistučké, chodníky parádne vyčistené, takisto aj cesty. Jedna nádhera.


Rozhladňa na Kravej hore



Výhľady z rozhladne


Výhľady z rozhladne - vpravo pohľad na Vrbice

Krivky pahorkov lákali vždy znovu a znovu nasmerovať moje zvečňovadlo na ďalší snímok. V diaľke na kopci ma oslňoval odraz veže kostola v neznámej dedine. Lákalo ma to tam. Ale mal som namierené na juh a nie na východ. Proste ďalšie krásne miesto, ktoré odporúčam k návšteve. Aj keď cestou k nemu sa nedávajte veľmi skratkami. Zbehol som dolu do Bořetic a keďže som zhora videl ďalšiu rozhľadňu – Slnečná – pri Velkých Pavloviciach namieril som si to tým smerom, podľa plánu k juhu. Pomalou jazdou som sa dostal na koniec Bořetic, kde ma zastavila cestná uzávera. Smer Velké Pavlovice je uzavretý. Treba isť obchádzkou naspäť cez Nemčičky. No tak to sa mi teda veľmi nechcelo. Chlapík vyfešákovaný ako na svadbu, mi oznámil, že tadiaľ to proste nejde. Žiadna skratka – nič. Pýtam sa na ten kostol, čo sa mi predvádzal na tom ďalekom pahorku.

„Jo myslíte Vrbice, tak tudy – tady tou cestou se tam dostanete a odtud skratkou pomädzi vinohrady na Velké Bílovice.“
Zas skratka – uf – už som si zvykol, neva. Vybral som sa teda do Vrbíc. Krásne som sa dostal do nádhernej uličky s vínnymi pivničkami pri kostole. 




Vo Vrbiciach 

Ten pravý obraz Južnej Moravy. Proste krása. Dvere na jednej pivničke otvorené, tak nakuknem, snáď nedostanem po frňáku. Ujec stáčal víno. Reku – nemáte na predaj?  Jasné – tak sme sa zjednali na cene. Ledva ledva som naškriabal posledné drobáky českých korún, ale dalo sa. Všetku úkony v pivnici robil ako môj otec za starých čias. Pekne do heveru nasal víno a nalial do fľaše.
„Ešte koštovku!!!“ – rozkázal. No tak to bol problém.
„Som tu autom.“ – vravím. Ale to akoby som stene hovoril. Naveľa, naveľa sa uspokojil s tým, že som jeho červené vínko aspoň ovoňal.
V hlave mi zaznelo: „Vlado ešte umyjeme tie tri 50-litrové demižóny, potom pretočíme toto červené.“ a pokračovalo to ďalej: „Vieš, som veľmi zvedavý na túto zmesku iršaja a vavrinca, čo sme minule stočili, možno z toho bude hlavybôl, alebo super vínko.“
To bola vôňa – neskutočná. Vrátila ma do čias, keď som sa s už nebohým otcom staral o naše víno. Toto malo ale lepšiu vôňu, ešte teraz pri písaní sa mi zbiehajú všetky sliny v ústach. Bolo to neskutočné. No ale umývanie 50-litrových demižónov žiadnemu z čitateľov neprajem. Riadne som sa musel namáhať pri tomto úkone.





Vo vinnej pivničke

Víno Ťa vráti do spomienok. A to pritom stačí len vôňa. Musel som odtiaľ utiecť, lebo by som zhrešil. Ale ešte predtým som si pofotil  interier starej vinnej pivničky, ktorý bol taký úplne klasický. Nie ten turistický, čistučký a vyleštený. Proste pavučiny, povešané hadice, poukladané staré archívne vína. Proste krása. Tiež pekný foto zážitok.
Aby som sa dostal zo spomienok pobehal som to ešte okolo kostola vo Vrbiciach, našiel som veterný mlyn a potúlal som sa pomädzi vínne pivničky. Také tie klasické – juhomoravské.
Pomaly mi ale dochádzal čas a ja som sa chcel ešte dostať ku známej kaplnke – rotunde z filmu Bobule vo Velkých Bíloviciach. To by som sa ale nesmel dať ďalšou skratkou z Vrbíc do Velkých Bilovic. Niežeby to bolo na škodu, ale na tých skratkách človek vidí také krásne veci, že som každú chvíľu stál niekde. Lovil zvečňovadlo zo zadného sedadla a zavadzal prechádzajúcim autám.





Cestou skratkou do Velkých Bílovic

No dobre, priznám sa, aj som zablúdil. Ale kto chce chodiť skratkami – tak s tým musí počítať, že áno? To by som zas nenašiel krásne zákutia v moravských viniciach. Proste krása vykúpená časom. Takže k rotunde som sa nedostal, lebo som ju proste nenašiel.
Čas, ktorý som mal vyhradený pre moje potulky, sa už dávno minul. A to som ešte nebol vo Velkých Bíloviciach. S ťažkým srdcom som odložil hľadanie rotundy na iné časy a pomaly som sa približoval k diaľnici pri Velkých Bíloviciach, ktorá ma priviedla až k môjmu domovu.
V tomto článku som nechcel popisovať presnú trasu, kadiaľ som sa túlal. Len názvy dedín a lokalít. Po južnej Morave sa treba túlať, zablúdiť na skratkách a nájsť neznámych a úžasných ľudí, ktorí Vás navedú na ďalšiu skratku. Na tej nájdete určite to Vaše krásne miesto, na ktoré sa oplatí spomínať.
Tak zatiaľ.

Foto z výjazdu: