štvrtok 1. februára 2018

Ľadový dóm Hrebienok a malé problémiky s výstupom na Zámkovského chatu.

Znovu bol čas vianočný.



Opäť som sa rozhodol zaradiť sa do davu turistov a pozrieť si tzv. atrakciu – Ľadový dóm na Hrebienku. No nebolo to len o tom dóme. Proste sa mi žiadalo vypadnúť od tabule plnej žrádla, pitiva, špajzy plnej koláčov, údeného, pagáčov, rezňov a ktovieakých vianočných pochúťok, ktoré majú za následok zväčšovanie môjho útleho pásu.

Viem, že sa zaradím do davu návštevníkov Vysokých Tatier, ale akosi mi to nevadí. Ťahá ma tam šanca na fajnové pohľady na Vysoké Tatry. Už dávno som ich nevidel nezamračené, len s modrou oblohou a krásnymi bielymi štítmi. Šanca bola, realita však ako obyčajne ukázala niečo iné.
Ďalšou nezanedbateľnou skutočnosťou bolo, že ma stále pobolievala noha a nechcel som sa púšťať na žiadne divoké a ťažšie túry. Proste len takú pohodičku, vyprdieť sa, nadýchať sa čerstvého vzduchu a len si to tak užiť, niečo pofotiť v ľadovom dóme a pri studenovodských vodopádoch.
No to všetko boli len moje predstavy, ale ako to dopadlo?!

Vlak prešiel stanicu Štrba a mne sa na východnej strane Tatier otvárali nádherné pohľady na fakt, že krásne vysvietené Tatry. Obloha  bola modrá, na predhorí sa črtala zaujímavá inverzia prechádzajúca cez kopčeky pod Tatrami. Západná strana Tatier bola zamračená, tak, ako pri mojich posledných návštevách. Ani mincu som si nemohol hodiť, pohyb mračien bol od západu na východ, čiže podobne ladené pohľady z vlaku na krásne vysvietené Tatry,  boli asi tie posledné v ten deň. Vystúpiac z vlaku sa ponáhľam do električky smerom na Smokovec. Ejha – zapĺňa sa poriadne. Po chvíľke už stojím na jednej nohe, rukou zavesenou v stropnom držiaku  električky udržiavam rovnováhu, aby som sa nezvalil na okolostojacich. Aj tak by som im ale neublížil, tak to bolo natrieskané. Do xichtu sa mi strčil batoh ďalšieho turistu a hranami lyží ma pomaly oholil - načo som sa, ja blbec, vlastne holil?! Mohol som ušetriť žiletky. A tak tu visím, ako desiatky ďalších návštevníkov Tatier, ako sliepky v mäsiarstve na hákoch, vzduchu sa mi nedostáva. Túžobne vyčakávam na nasledujúcu zastávku električky, kedy sa mi cez otvorené dvere dostane trošku kyslíkovejšieho tatranského luftu. Mal som si pribaliť toho exportného, baleného v plechovkách.  Ešte keby sa na mňa tlačili aspoň nejaké úžasne vnadné turistky, nejakú pasiu nech z toho mám, ale nič také. A tak som to nejako vydržal, pripadal som si, ako kúsok mäsa v tlačenke.

25 minút a je tu Starý Smokovec. Nevystúpil som, doslova ma to vycuclo  pod tlakom dalších turistov a mohol som sa konečne nadýchať toho pravého čerstvého tatranského. To bolo vychutnávanie. Ani sa nečudujem, prečo sem turisti chodia za tým iným vzduchom. Keď vystúpia zo zaprdenej električky, musí sa im tento luft zdať ako zázrak prírody tak, ako sa zdal mne. Ale to mám za to, že sa sem vyberiem v strede prázdnin. Nevadí, síce si za to môžem sám, ale už dopredu som to vedel, tak by som nemal frflať. No ale čo si pomôžeme, človek iný nebude.

Tak sa nahodím na môj pešomód, pomaly vystúpam asfaltkou k stanici lanovky. Hriešne myšlienky o vyvezení sa lanovkou podporuje aj lenivosť sviatočných chvíľ, takisto sa k nim hlási moje celkom dobre prejedené brucho zo sviatočných dní.  Ale toto rýchlo zaháňam a pomalým krokom sa vydávam smer Hrebienok. V snehu to je fajn, len na ceste sú aj ľadové vyfúkané úseky. A tak nahadzujem svoje mačiatka – turistické želiezka, ktoré mi cestu celkom fajn zaisťujú. Je to dobrá vec a mali by to nosiť všetci návštevníci tejto lokality. Žiaľ, pri neskoršom pohľade na návštevníkov (nie turistov) zisťujem, že to je len moje zbožné prianie. Nie však realita. Ako to zisťujem neskôr pri výstupnej stanici lanovky na Hrebienku, pomaly by sem ľudia prišli aj vo večerných garderóbach. Topánky rôznych druhov, nevhodných na pohyb v týchto, pritom ľahkých častiach Tatier, sa mi promenádujú pred očami. Ani nechcem vidieť stav podrážok. Pravdepodobne niečo ako letné pneumatiky na snehové pláne pri jazde autom. Keby boli kontroly pri vstupoch na turistické chodníky za Hrebienkom, tak ja by som určite každého piateho návštevníka nepustil ďalej. Ani len po Rainerku.
No ale skončím s týmto mentorovaním. Vyšuchtal som sa snehovým chodníčkom na Hrebienok a spokojne som odfukoval s tým, že som vošiel aj do Ľadového dómu. 





Na počudovanie bol celkom priechodný. To by som pripisoval akurát chvíli, kedy bolo ďaleko do príchodu lanovky a takisto blízko k odchodu pozemnej lanovky smerom dolu. Tak som si to po prvýkrát patrične obzrel. Mne osobne sa páčil. Bolo to oku lahodiace, aj keď človek spotený z výstupu tam nemôže dlho zotrvať. A tak som sa pohol ďalej, veď času dosť – odskočím si na Zámkovského. Tam si dám obed. Moja naivita v tom, že by sa tam tiahol menší dav ľudí, ma po chvíli prešla. Ale ako som už spomínal, s tým všetkým som počítal, veď som v Tatrách. A tak si vykračujem ponad Rainerovú chatu, spokojný hlavne preto, že mám celkom istý krok. 

Pri Rajnerovej chate
Veľký vodopád


Prejdem okolo Veľkého vodopádu a pohodovým krokom sa pustím do serpentínového chodníka smerom hore. Nie je ťažký, išiel som ho už veľakrát. Ľudí pomenej, predbehnem rodinku, ktorej členom bol aj zhruba 15-ročný vytiahnutý pubertiak. Ten sa ale v prítomnosti rodičov zjavne nudil a ja som sa javil ako vhodná alternatíva k pochodu smerom hore. A tak sa na mňa zavesil a ťahal to za mnou zhruba štyri-päť metrov. Nevadilo mi to. Teda zatiaľ nie. Len ja mám trošku problém pri stúpaní do vrchu. Nazývam to štartovanie raketových motorov v mojom tele, konkrétnejšie v brušnej dutine. Samozrejme je to uvoľňovanie vzduchových bublín z brucha. Keď chodím sám, mi to nevadí, niekedy tomu uvalím poriadne. S tým mladým holobriadkom som ale nepočítal. Ťahal to za mnou a ja som mu to veľmi nechcel chrstnúť do xichtu. Pomaly ale iste som to zadržiaval ako sa len dalo, ale postupom času som zisťoval že to bude veľká, hlasitá metánová rana, pretože otvorenie stavidiel  sa odkladá na naurčito. Zastanem. Holobriadok zastaví za mnou - tesne za mnou.
„Veď choď dopredu“ – vravím mu „ja si trošku vydýchnem a potiahnem ďalej“.
To že si chcem vydýchnuť zadkom, mu predsa vravieť nebudem.
„Ale nie, nie – ja tiež počkám, veď mama s otcom tu budú hneď.“ – oponuje mi.
Super – pomyslím si, veď tých 50 metrov od neho vydržím. Pohnem sa  a 5 metrov  za mnou už sa ma opäť drží mladík. Brucho sa mi nadúva, črevá vydávajú podozrivé zvuky,  možno sa pomaly aj vznesiem. Pohodový krok je ta tam. Pologule na zadku tlačím k sebe celou silou, ako sa len dá a oči mám vypučené, gúlajú sa mi v rytme krokov. Všetko moje úsilie sa pretavuje do zadržiavania môjho gigantického prdu. Ešte že nikto nejde proti mne, inak by sa asi dobre ušklebil tej grimase zavesenej na mojej tvári. Zastavím, snáď prejde okolo mňa – iba zbožné prianie! Znovu zastaví, pol metra za mojim zadkom. Pri štarte na ďalšiu časť tohto výstupu, vypustím pomedzi stisknuté pologule zlomok brušných výparov, trošku sa uľaví. Idem ďalej v nádeji, že snáď už na ďalšej zastávke ma predsa len predbehne. Nebude ho baviť môj pomalý krok. Ale smola.
A tak kráčam so svojou brušnou kalváriou, pomáličky, veľmi obozretne sa pokúšam nenápadne vypustiť nejaký ten tlak pomedzi stisnuté polovičky. Červený som nie od zimy, ale od premáhania sa a za mnou si vykračuje veselo dlhý adolescentík a určite si myslí, ako mu to dobre ide. No super, nie?! Človeku hneď napadajú nejaké tie veršíky – napr.:
A tak si šliapem svojou kalváriou pomyselnou
v hlave s myšlienkou zlomyseľnou
vypustiť neodkladne svoje vetry
a odér sa usalaší v cudzom svetri.

Ešte k tomu musím pridať sem-tam zľadovatený terén, pri ktorom som sa musel sústrediť na chôdzu a nie na hermetické stískanie pologúľ. Keby som však spriechodnil pologule, mladý turista za mnou by sa razom ocitol možno aj 100 metrov nižšie, omámený mojim brušným odérom a ešte by si otecko mohol myslieť, že si niečo šupol do seba. Takže dvojaký pozor. Ale všetko raz skončí.
Ocitol som sa v lese na odbočke k Zámkovského chate. Ako inak – mladý prenasledovateľ sa usalašil pol metra za mojim zadkom. To mi už nedalo a vravím:
„Chlapče si dobrý, ale niekedy musíš akceptovať to, že keď  Ťa niekto vyzve, aby si išiel predo mňa, tak choď. Vieš, na niektoré veci treba súkromie. A na poriadne prdnutie, by som povedal, že to tak je!!!“
Mládenček očervenel, zostal zarazený na sekundu, ale to bolo fakt len na sekundu a v druhej sekunde zmizol, ako opar nad hrncom. Fakt som si nemyslel, že je taký rýchly. A bol. Ale mne to len vyhovovalo. Konečne som bol sám so sebou, uvoľnené pologule rite krochkali blahom a užívali si slobodu a slasť.

Zámkovského chata

Nakoniec som dorazil aj ja na Zámkovského chatu. Bola plná, preplná, takže žiadny obed hore sa nekonal a to som sa neskutočne tešil na moje obľúbené plnené guľky s mäsom a kapustou. No nič, tlačiť sa tam nebudem. Pobral som sa v pohode dolu. Zostup trošku zľadovateným chodníkom bol úplne v pohode, nik sa ma nesnažil nasledovať. To bolo super.
 Neskorý obed v preplnenej Bílikovej chate bol tiež dobrý, podstatné bolo, že sa už na mňa nikto nelepil a neobmedzoval moje brušné činnosti vo zvyčajnej pohode. Následne som znovu vybehol do Ľadového dómu a trošku som si pofotil na statíve. Dalo sa, veľa ľudí tam už nebolo, i keď som sem tam musel zniesť aj turistov selfiových, ktorí sa snažili vtesnať do záberu aj s panorámou celého ľadového dómu, čo ale fakt nebolo možné. Ale chlad sa vkrádal do kostí, takže som to po chvíli zbalil a pobral som sa dolu kopčekom smerom na Starý Smokovec.




Pár záberov z ľadového dómu na Hrebienku.


Inak ale celá túrička bola v totálne nefotogenickom prostredí, žiadna modrá obloha, žiadne štíty okolo mňa, len hmla a počiatok sneženia ma sprevádzali celou cestou. To mi ale nevadilo, som bol rád, že som v horách a aj napriek obmedzeniu v určitej časti výšľapu som sa poriadne vyluftoval i vyprdel.

Ešte káfíčko v Starom Smokovci a mohol som nabrať znovu smer – domov.


Tak zatiaľ. 

Ešte viac záberov z tohoto výjazdu: