štvrtok 2. mája 2019

Hrady - Hričov, Lietava

Hričov


Lietava



Mnohokrát čítam články o turistike
-            t.j. o turistických pochodoch,
-           t.j. o náročných trasách trvajúcich niekoľko dní,
-          t.j. o rekordných prevýšeniach čo sa rátajú na tisícky metrov,
-           a množstvo prejdených kilometrov radšej ani nepozerám.
Trošku sa aj do turistiky dostalo to naháňanie sa za diaľkami, výškami, rekordmi. Vlastne je to aj o naháňaní osobných rekordov, ktoré sa zapisujú do štatistiky tej ktorej zúčastnenej osoby. Samozrejme aj ja sa rád hrdím tým
          -  že som vyliezol toľko a toľko metrov v rámci jednej túry,
          -  že som prešiel veľa kilometrov
          -  a takisto časový údaj som často pokladal za nezanedbateľný.


Áno, je to v pohode a treba si to vyskúšať. Ale sú aj túričky alebo skôr prechádzky, ktoré zaujmú nie rekordmi ale pohodou počas nej.

Je veľmi veľa lokalít v prírode, ktoré síce človek pozná. 
Vystihnúť však pri návšteve tej-ktorej lokality fotogenické počasie v ročnom období, ktoré hýri farbami, to je absolútne výnimočný zážitok. Proste niečo  neskutočné. Tá atmosféra, ktorú pritom človek zažije je proste nezabudnuteľná. Pre takéto návštevy hôr je veľmi vhodná neskorá jeseň. Túlanie sa koncom októbra alebo začiatkom novembra má všetky atribúty hore spomínaného.

Tak som sa vybral v rámci jedného dňa na dva hrady. Hlavne pri výstupe na prvý – Hričovský hrad – som nečakal, že ma príroda v lese prekvapí svojou krásou, tajomnosťou a nádherou.
To sú proste  Súľovské skaly - krásne miesto v každom ročnom období – ale na jeseň a pri správnom počasí je nezabudnuteľné. Človek si kráča lesom vo chvíľu sychravom počasí, ktoré sa za pár okamihov zmení na slnečné pastorále. Po stráňach medzi stromami sa prevaľuje jemná hmla, ktorá ozvláštnieva tie svahy či ten les plný popadaných farebných listov. Pri pohľade hore ku korunám stromov sa sem-tam objaví aj modrá obloha, ktorá je každú chvíľu zatiahnutá oponou oblakov alebo aj oparu. Čo sa skrýva za oponou? Nejaká dráma, či slnečná veselohra? 








 Dá sa to sledovať neustále. Turista má zo štvorkilometrovej prechádzky závratný a neskutočný pocit. Ísť medzi skalnými útvarmi, ktoré dopĺňajú kmene stromov nádherného farebného lesa je neskutočný pôžitok. Ako keď herci v dráme na chvíľu ustrnú aby sa človek zamyslel nad predvedeným kúskom.  Nevnímam ani že stúpam tak trošku do kopca. Skôr ma hnevá, že ten úsek od Hričovského Podhradia ku hradu Hričov je v podstate taký krátky. V ten deň by som tam rád zlomil rekord v túlaní sa na krátku vzdialenosť. Proste sa len otáčať a túlať vo svojich myšlienkach v jesennom lese.  No všetko raz skončí.

Poďme ale k realite. Treba si aj pozor dávať, nielen sa kochať nádhernou jesennou prírodou. Listy na skalách pri prudšom stúpaní sú šmykľavé. Treba vyčistiť hlavu od snenia a dávať si pozor, kam stúpam. A pri zostupe je treba byť ešte opatrnejší. Radšej niekedy po zadku ako padať po hlave. To nechcem.




No ale som len na začiatku – stúpam si turistickým a náučným chodníkom ku hradu Hričov a je mi super. Každú chvíľu ma parťák pristavuje pri  informačných tabuliach, z ktorých mi predkladajú stále nové fakty  o histórii tohto miesta. Keď k tomu započítam aj časné fotografické zastávky, tak sa vlastne nemám ani kedy zapotiť. Uchvátený týmto malým výstupom na hrad ani neviem ako sme na odbočke k ruine hradu Hričov. Je na vysokej skale. V ruinách si treba dávať pozor. Pracuje sa tam na konzervácii múrov, v skalách sú aj technické pomôcky, ale v každom prípade si treba dávať pozor kam človek stupne a kde sa postaví. 




Dostávame sa na najvyššiu vyhliadku na hrade. Okolo mňa sa preháňajú oblaky ako veľké periny. Chvíľu zakrývajú pohľady na krajinu pod hradom a chvíľu ju na moju radosť znovu odhŕňajú. Vtedy som rád, že mam fotoaparát pripravený na rýchle cvaky krásnej jesennej krajiny podo mnou i vôkol mňa.








Snažím sa spraviť aké také dobré kompozície, netreba sa mi pri tom pohýňať, podo mnou sú celkom strminy. Takže radšej opatrne. Odtiaľto sa dá len ťažko pohnúť na návrat. Ale raz sa musí. Čaká nás zostup nádherným lesom, takže sa prehovorím k návratu, nie je čo riešiť.

Ako som už spomínal – na hrade sa pracuje na konzervácii múrov, podľa toho to tam aj tak vypadá. Niektoré miesta sú zastavané lešením, v jednom výklenku miešačka, pod vstupom do hradu akási chajda pre reštauratérov. No treba to, aby sa nám niečo do budúcnosti zachovalo.

Zostup bol krásny, po hodine pochodu tou nádherou sa dostávame do Hričovského Podhradia. Ešte nechcem isť preč. Vraj tu niekde je skalná ihla. Tak prečo sa k nej nepozrieť. Veď kedy sa sem znovu dostanem. Popýtame sa domácich pri ceste na cestu ku skalnej ihle a vydám sa naznačeným smerom. Nie je to už taká atraktívna cesta, skôr sa ide na hranici lesa a pasienkov a obrábaných polí pod kopcami. Len po chvíli sa cesta stočí dohora – vlastne sú tam cesty dve, obe turistu dovedú k Hričovskej skalnej ihle.



Hričovská skalná ihla.

Našiel som ju. Je poriadne strmá a v spodnej časti má skalné okno ako naozajstná pichľavá ihla. Len tam by sa dali prevliekať aj nite s metrovým priemerom. Chvíľu sa pokocháme a užijeme si túto skalnú atrakciu a druhom cestou pod skalou sa vraciame naspäť k autu v Hričovskom Podhradí.
Chceme sa ešte dostať ku hradu Lietava. K tomu musíme cez Žilinu a odbočiť smerom na Rajec. Cesta ubieha fajn, aj som dobre trafil.

Po chvíli sme pri penzióne v dedinke Lietava časť Majer. Dedinku obkolesujú krásne skalné  aj lesné partie, ktorými sa dá dostať do Lietavskej Lúčky. Tam však nechceme, náš ciel sa týči na druhej strane údolia. Autom odstavím pred penzioóom, kde máme rezervovanú izbu a hajde – vyberáme sa ešte na druhú zaujímavú prechádzku v ten deň.

Na hrad Lietava.



Ku hradu Lietava.


Jasné nebude to znovu nejaké ničenie sa. To som avizoval už na začiatku tohto príspevku. Nemáme v úmysle sa zničiť, proste si to užívame.  Napojíme sa na modrú turistickú značku, ktorá prechádza touto časťou dediny a poďho znovu do stráne a stúpania ku hradu. Hrad vytŕčajuci nad nami akoby mal patronát nad prichádzajúcimi návštevníkmi. . Týči sa vpravo od turistického chodníka. Vypadá omnoho majestátnejšie ako hrad Hričov. Ale je aj na rozľahlejšom a nižšom kopčeku. Po značke ho obchádzame skoro po celom jeho obvode a dostávame sa ku vchodu z druhej strany kopca.


Po ceste na Lietavský hrad nás míňa omnoho viac hradu chtivých návštevníkov. Ide víkend, ľudia chcú chodiť.  Je stále pekne a turisti využívajú každé dobré počasie. Veď tento hrad je aj atraktívny cieľ. Síce časom sa počasie kazí. No nevadí to.

Proste sme zvedavý aj na tento historický objekt. Po chvíli sa dostávam na prístupovú cestu k hradu. Neodporúčam isť po nej. Sú tam chodníčky, ktoré  odbočujú vpravo, kde sa dostávame na krásne vyhliadkové miesta – nielen pohľady na ruinu hradu, ale aj pohľady na Lietavu, Žilinu. Každú chvíľu sa dá zastaviť a aj pokochať. Zastaví ma až posledné vyhliadkové miesto, odkiaľ je majestátny pohľad na hrad.




Nádherný pohľad.





Tak sa ho snažím aj zvečniť.  Následne zostúpime pred hrad na  prístupovú cestu a vykročime na prvé nádvorie hradu. Tu sa už viac pracuje. Stretávam pracovníkov - murárov i reštaurátorov. Končí im smena a oni sa ešte idú schovať do turistovi neprístupným komnát. Po chvíli mierneho stúpania sa dostávam pre hlavnú hradnú bránu. Tá nás vcucne do útrob hradu. Samozrejme, že s upozornením, že prehliadka je na vlastné nebezpečie. Ale to je na každej ruine u nás. A tak si to tam krásne prechádzam.  






Je to veľmi mohutná stavba, jedna z najväčších, ktoré som na Slovensku navštívil. Prekvapila ma jej rozmernosť. Práce na nej je ako na kostole, ale je vidieť, že sa tam už dosť pracuje. Dokonca je tam aj uzavretá expozícia – nejaké to hradné múzeum. Tam som sa kvôli pokročilej dobe už nedostal. Zato sme si chvíľu pokecali s odchádzajúcimi pracovníkmi. Najlepšie je tam prísť cez víkend a vtedy sa dá dostať aj dovnútra. Trošku ma to mrzelo, ale nemôžem predsa chcieť všetko. Som rád, že som sa sem vôbec dostal.

Ako som už spomínal, hrad je veľmi majestátny, sú tam však aj časti hradu a múrov, pod ktorými by som sa nerád prechádzal. Vypadajú zvetralo a chatrne ale určite sa aj na ne dostane rada pri konzervovaní múrov.






Pri obchádzke som našiel znovu vyhliadkové miesta, z ktorých sa dalo nádherne sledovať okolitú krajinu i civilizáciu v podobe miest a dedín v diaľke. Pokochal som sa, pofotil si a môžeme sa vydať smerom k penziónu na zaslúžený odpočinok. Ešte predtým sa však musíme dostať cez stádo kôz, ktoré zatarasilo cestu k hradu. To však bola len maličkosť.

Páčil sa mi tento deň strávený spoznávaním dvoch zaujímavých miest Slovenska. Na výstup k hradu Hričov jesenným lesom plným farieb a krásnych zákutí sa mi nebude len tak ľahko zabúdať. Vlastne ani nechcem.

Takže to je všetko – tak zatiaľ.

Viac foto k hradu Hričov:
https://vladko00.rajce.idnes.cz/Ruina_hradu_Hricov