Smer Praha

Večerný pražský hrad

„Tak pánko sa tu hrá hry s mobilom, nieže by sa pozrel vedľa seba, veď mne je taká zima.“ – zaznelo mi spoza chrbta. Aha zabudol som priblížiť situáciu.

Proste som sa v ten deň vybral len tak naverímboha do Prahy. Každý koho som v ten deň stretol  sa na mňa zadíval so zvláštnym pohľadom. V očiach bolo niečo ako:

„To len tak v tieto sviatočné dni?“ – ten chlapík sa ale má.

Ale veď každý môže – no nie?

Takže ráno o 06:10 mi vyrážal vlak z Bratislavy. Prišiel som na stanicu o 5:30. Nemám rád príchody na poslednú chvíľu. Vždy si môžem pozrieť radenie vlaku a v kľude si nájsť svoje miesto podľa miestenky. Mal som však čas, informáciu o mieste vagóna som vyčítal na informačnej celuly – je to na konci vlaku. Tak reku sadnem do čakárne a počkám polhodinku. Sadol som si asi medzi 20 čakajúcich. V tom sa objavila „dáma“ – sieťkované pančušky, krátke nohavice, nejaká bundička a prelietavý pátravý pohľad medzi zákazníkmi slovenských železníc a možno aj jej potencionálneho zákazníka.  Vypadala ako po šichte a po niečom prídavnom. Vonku bola poriadne zima. Musela sa určite posilniť.

Necítil som sa na to, že by som vypadal ako bohatší klient. No ale asi som ju nejako zaujal. Ona mňa nezaujala, ale to ju nemohlo zastaviť. Nevedela to. Nemôžem jej však zakazovať kam si sadne. A tak si sadla ako osa na med – na vedľajšie sedadlo. A po  chvíli som počul onú vetu zo začiatku môjho článku. Nereflektoval som na to. Fakt že som nepotreboval nejakú spoločnosť. V ten deň som chcel byť sám so sebou. A tak som sa viac venoval svojmu mobilu, kde som nehral hry, skôr som si pozeral správy a maily. Niečo si za mnou žundrala. Po očku som musel dávať pozor, predsa len batoh a foťák som mal uložené vo veľmi tesnej blízkosti dotyčnej dámy. Snažila sa zaujať, ale veľký odborník v komunikácii nebola.

Po chvíli postrehnem, že niečo ako servítka letelo na druhú stranu, pristálo to na sedadlách čakárne oproti. Pár sekúnd nato, tam letela použitá vreckovka.  To už som nevydržal:

„Zlatá pani, tam máte predsa kôš, prečo sa nezdvihnete a nehodíte to tam. Tá čakáreň pre cestujúcich je teraz otvorená a čistá. Asi ste nikdy nerobila upratovačku, ale ako sa na Vás pozerám, tak to máte v poradovníku.“ – nie nechcem zneúctiť týmto článkom upratovačky. Je to veľmi záslužné zamestnanie.

Zazrela na mňa a zaprskala:

„No pánko sa teraz prebudil a všimol si ma. A čo Vás potom, čo tu ja robím?“

Si myslela, že ma aroganciou dostane. Kašlal som na ňu, stačilo mi, že som videl ako sa snažila hrdo vstať, trošku sa zatackala a do nejakého vytiahnuvšieho igelitového sakla pozbierala ten neporiadok po sebe. Snažila sa dôstojne odkráčať, ale veľmi sa jej to nedarilo. Takže posledný pokus ohúriť ma:

„A vyprosím si, aby ste ma volali moja zlatá pani!!!!“

 – posledné slovko sa strácalo už v mojom smiechu. Čo som mal robiť, prišlo mi to neskutočne smiešne. Skôr som sa zahral v myšlienkach na básnika, takže jej myšlienka mohla byť aj takáto:

Všetci si tu strážia a vláčia svoje lyže,

nikto nemá záujem o moje neglyžé.

Vyparila sa mi zo života ako para nad hrncom a ja som po chvíli čakania mohol konečne vyštartovať do svojho vagóna – smer Praha.

Vlak pristavil, môj označený vagón nikde. Začal som tak trošku zmätkáriť. Tak som sa informoval sprievodcu s následným upravením radenia vagónov. Môj vagón nebol posledný ale prvý. Preradili ho. Dopadlo to dobre, akurát som za pohybu vlaku prešiel celý vlak. Ale fajn. Usadil som sa a driemkajúc som si užíval nasledujúcu načatú jazdu svojich túlačiek.

Mal som namierené do Prahy. Už som tam dávno nebol a vždy som zablúdil len na Václavske námestie, Karlov most, Staromestské námestie alebo Hradčany. Tak som si vytipoval nové ciele. Vyšehrad a vyhliadkový kopec Petřín. Tam som v živote nebol, tak spoznám niečo nové. V batohu vytlačené mapky metra, akými trasami sa dostanem tam kam chcem. Tešil som sa. Všetko už prebiehalo v to ráno dobre. Pochutnal som si na káve vo vlaku a niečo sa mi aj prisnilo v tých pár minútach driemania.

Hlavné nádraží v Prahe som už nepoznával. Pri prejazde vlakom z mojej vojenskej služby si pamätám úplne iné budovy. Ale veď to je už skoro 40 rokov, čo sa čudujem. Hneď pri prvej príležitosti  si kupujem denný lístok na mestskú dopravu v Prahe – nejakých 105 Kčs. To je skoro zadarmo, na to, čo chcem absolvovať. Bol som spokojný. Zabočil som do diery v zemi na príjazdové miesta v Metre a podľa rád internetovej kámošky z portálu Rajče som sa dopravil na stanicu Vyšehradská. Odtiaľ sa už pešo  dalo krásne dôjsť na mnou vytipované miesto podľa značiek. I v tomto mi veľmi pomohla   internetová kamoška Hajenas z portálu Rajče. Týmto jej veľmi pekne ďakujem.

Vyšehrad bol krásny, bol som neskutočne spokojný s výberom miesta na moje spoznávanie. Každým krokom som bol viac a viac zasypávaný úžasnou duchovnou atmosférou tohto miesta.

Z Vyšehradu

 Rotunda, valy, kostol i cintorín na mňa neskutočne zapôsobili. Vyhliadky na Prahu a Vltavu z miesta nad riekou nemali chyby. V dôsledku toho, že sa každú chvíľu mohol privaliť dážď tam ani nebolo extrémne veľa turistov a návštevníkov. To sa mi páčilo. Našťastie nepršalo a ja som si mohol podľa svojej chuti i ľubovôle kráčať týmto nádherným areálom. Atmosféra cintorína ma doslova pohltila, toľko známych i mne neznámych osobností asi človek nestretne nikde inde len na cintoríne.

 Taký český alebo pražský malý Perre Lachaise to bol. 

Zo zákutí vyšehradského cintorína.

Fakt že to bol pre mňa zážitok poprechádzať sa medzi toľkými známymi menami. Ale čakal ma Petřín, z ktorého som chcel prejsť trasou na Hradčany a tak som sa vybral smerom naspäť metrom.

 Je úžasné mať v takých veľkých mestách metro. Návštevník sa bez problémov dostane hockam. Na stanici Malostranská som sa po radách od domácich vybral na električku smerom pod Petřin. Po  časoch keď som ja jazdil mestskou dopravou sa nado mnou už zaprášilo, takže som si to aj celkom vychutnával. Dnes sa človek skoro všade chce dostať autom a fakt že mesto dvakrát nevyhľadávam. Ale dostal som sa električkou na stanicu Ujezd a odtiaľ som sa vybral do kopca smerom na Petřín. Musím podotknúť, že som sa stretol s neskutočnou ochotou všetkých Pražanov, ktorých som žiadal o radu na cestu. Bol som z toho milo prekvapený. Dnes sa každý niekam ponáhľa, ale ja som mal šťastie na vysvetlenie cesty. Bolo to úžasné. Pomaly som si kráčal smerom po ceste po chodníkoch betónových, kockových i asfaltových. Fakt som to neskúmal aké sú. Tak radšej vymenujem všetky tipy. Aj štrkopieskové.

Smerom na Petřín.

Asi v polovičke cesty – kvap – prvá kvapka mi dopadla na nos, druhá za krk poza vetrovku mi stekala dolu chrbtom. No už je tu dážď. Nahodil som kapucňu a vykračoval som si dalej. Pochvílu som míňal reštauráciu – Petřínske valy, no veď by nebolo na škodu si dať niečo teplé do brucha.

„Vážený zákazník, v dôsledku nepripojenia na internet nemôžeme v tomto období akceptovať Vaše platobné karty!“ – bol vyvesený v češtine oznam na dverách. Nemal som peniaze na plnohodnotné jedlo. Tak som sa spýtal, či si nemôžem dať len nejakú polievku a klobáskové cigáro pečené. Z pohľadu čašníka bolo celkom jasné, že sa mu to nepáči. Možno si ale len nahováram. Prívetivý teda nebol. Na to mám ale v Prahe šťastie. No ale čo, je to ich chyba, nie moja, že si nemôžem dať poriadne jedlo. Nakoniec sme to nejako vyriešili, dal som si hore menované jedlo. Pršalo však ďalej. Nechcel som tu veľmi zostávať a tak som sa dal na ďalšiu cestu smerom do kopca. Po chvíli fučania do schodov som pred sebou zbadal toľko mnou očakávanú rozhľadňu. Dosť pršalo a ja som nechcel byť veľmi mokrý. Zvolil som preto výstup na rozhľadňu výťahom. Cesta hore schodmi by nebola nejaká ťažká, ale nechcel som byť nasledujúce tri hodiny v Prahe celý mokrý. Aj tak som bol, ale o tom neskôr. Takže výstup na rozhľadňu – 150 Kčs, výťah k tomu 60 Kčs. Všetko OK. Bol som na to pripravený, ešte že som neminul peniaze v tej reštaurácii pod Petřinom.

Výhľady z Petřínskej rozhladne. Fotené za dažďa. 

 Rozhľadňu som si parádne užil a bol som rád, že som to nevystúpal hore schodmi. Návštevníci prichádzali hore totálne mokrý. Výhľady sú z vyhliadkovej plošiny krásne, akurát, že ja som ich mal trošku obmedzené poveternostnými vplyvmi. K tomu veľmi ochotné usmernenia môjho pohľadu od prísediaceho informátora. Nemalo to až na počasie chybu. Splnil som si týmto všetko čo som si predsavzal. Spoznal nové miesta, to bolo fajn. Môj ciel bol viac menej splnený. Pešiu prechádzku na Hradčany som v dôsledku dažďa, vetra a snehu vypustil. Pôjdem dolu cez Malú Stranu, Karlov most na Staromestské námestie pozrieť vianočné trhy. Tak aj bolo. Predtým som chcel ešte pod rozhľadňou navštíviť hygienické miesto. A to ma dostalo.

Po zaplatení 210 Kčs som si myslel, že aspoň použitie jedného pisoáru by si mohli v cene vstupu dovoliť miestny.  Ale nie. Otvorenou náručou ma pred vchodom vítal turniket s požiadavkou na 20,- Kčs. Tak to teda nie, to sa mi už nepáčilo. Turistov a návštevníkov by si mali všade vážiť. Veď keď raz niečo zaplatím, tak by som v tom mal mať full-servis. Možno sa asi dožijem časov, kedy aj vo vlaku budem po zaplatení lístka platiť ešte aj vstup na toaletu. Prežil som reštiku, dalo sa to zvládnuť, toto jediné sa mi v tomto dni nepáčilo. Ale nemôžme mať všetko úplne super. Vybral som sa lesom dolu. . A ďalej som si užíval krásne miesta na petřínskych svahoch.

Mal som sa držať upravených chodníkov! Pršalo, všetko mokré ale ja som sa pozeral do diaľky, hľadal nové a zaujímavé kompozície pre svoj objektív. Našiel som krásne miesto na fotenie. Bolo krásne vidieť v diaľke Týnsky chrám, proste krása. Naštelujem si fotoaparát, ale v pravom hornom rohu mi stále trčal konár. Nevadí, veď si stúpnem viac doľava. Tak som aj urobil, vykročil som.

Nohy vyleteli hore. Ja na chrbte v parádnom blate, batoh sa podo mnou rozpleštil, riť som mal úplne celú v bahne a ako som sa tam rochnil v blate ako prasiatko v ležovisku, tak som sa nemohol dostať na nohy. Ruky sa mi zabárali do bahna a ja som sa tam prevaľoval zo strany na stranu ako účinkujúci v bahnovej zápasníckej aréne. Akurát som bojoval sám so sebou. Nechcite počuť moje nadávky. Tie sú nepublikovateľné. Zadok blatový studený, na rukách blatové rukavice. Našťastie foták pri dopade na mňa neutrpel žiadnu újmu. Zvládol to celkom dobre. Chudák on ešte nevie, čo všetko si pri mne užije.

 Našťastie nikto okolo. Nemal som žiadneho svedka. Zašil som sa tam za akúsi kaplnku a trávou i papierovými vreckovkami som sa snažil dať sa akosi do poriadku. Doma pri vyzlečení nohavíc som sa zhrozil ako som takto mohol chodiť po najpamätnejších miestach matičky Prahy. Kľudne ma mohla kopnúť do prdele a vyšmariť von z mesta. Ale zvládla to so mnou. Vpredu som ako tak vypadal, tak som sa opatrne dal do akého takého zostupu z inkriminovaného miesta. Dúfam, že sa pražáčky nepozerajú po zadkoch, lebo ten môj by ich odradil na chvíľu od tejto neresti.

Ale zvládol som to, na zadok som natiahol z plnej sily vetrovku, čo najviac sa dalo. Veľmi sa ale nedalo. Zachránil ma slabý dážď prichádzajúca tma a nezáujem o moju schick-postavu. Aspoň som v to pevne veril.

Momentky z Karlovho mostu

 Po chvíli som sa ocitol na Karlovom moste. Krásne som si to tam užil. Nebolo až tak veľa národa, dokonca som nadviazal jednominútové turistické priateľstvo s nejakými azijskými turistkami (nevideli samozrejme môj zadok, inak by utiekli). Pekne sme sa pofotili, vymenili si slovka uznania – že – super, super a každý sme išli na svoju stranu.

Minutové turistické kamarátstvo z Karlovho mostu. 

Návšteva vianočných trhov bola krásna čerešnička na torte tohto krásneho upršaného, zablateného dňa, ktorý som v Prahe prežil. Trhy boli podľa mňa nádherné. Bol som na trhoch v Bratislave, Viedni, Krakove. Tieto mali ale úplne inú a krásnu atmosféru. Veľmi pekné. Odporúčam si to každému pozrieť. Ale nie so zablatenými zvrškami. 

Ten anjel, viem, že to je asi nejaká špinka na chipe alebo objektíve, ale mne sa to páči. 

Momentky z vianočného trhu v Prahe. Všetko fotené v daždi, takže kvalita nie je najúžasnejšia. 

Takže v daždi by som asi nabudúce Petřín vynechal. Z trhov sa mi vôbec nechcelo odísť. Zabudol som aký som mokrý a špinavý a užíval som si to tam. Radšej som ale zmizol v tej chvíli, keď mi pri nohách pristála desaťkorunová minca od nejakého ľútostivého turistu. Asi na nové gate J.

Tak som sa pobral na vlak, sadol som si pekne na miesto, čo najviac zakrývajúc svoje inkriminované partie tela a tak som čakal. Nie dlho, jedálny vozeň a hlad je veľmi veľký súper. Veď ani tam ma nie je vidieť.

Takže som to celkom dobre zvládol, deň to bol pekný a určite sa budem snažiť ešte v budúcnosti vyjsť pozrieť nejaké nové pražské ciele. Už sa na to teším.

 Tak zatiaľ.