Je to celkom divné.
Ani
vo sne by ma nenapadlo, že v jednom týždni navštívim dve vyhliadkové
miesta, ktoré majú skoro rovnaké názvy. No nie je to úplne rovnaké ale meno
sokol sa v nich vyskytuje. Jedna sa volá Sokolovica a druhá Sokolica.
Sú od seba vzdialené pomerne dosť - takých
400 km a aj tak som ich obe neplánovane navštívil.
O Sokolovici nad Trenčianskými Teplicami som ani
nevedel že existuje. Zistil som to až na turistickom chodníku na túre smerom na
Omšenskú Babu.
Keby že som sokol,
možno by so o nej vedel. Nie som sokol, neviem lietať, prirovnal by som sa
k nelietavému ťažkotonážnemu pštrosovi, po ktorom ale nie sú žiadne
pštrosie názvy v slovenských a poľských lokalitách. Možno
v Afrike. Ktovie. Žeby som to skočil preveriť?
Proste som sa vybral znovu spoznávať okolie Trenčianskych
Teplíc. Funel som si to do kopca po červenej turistickej značke od mestskej
časti Baračka. Už som mal v nohách nejaký 3,5 kilometra, stále
v lese, čo mi celkom vyhovovalo v tých horúčavách tohto leta. Prešiel
som turistický smerovník Kamenné vráta, mimochodom na bočnej skale sú tiež
krásne výhľady a následne po ďalšom kilometri stúpania som našiel nejakú
miestnu odbočku na vyhliadku s názvom Sokolovica.
 |
| Prístupový chodník k Sokolovici |
Prečo nepozrieť – že áno? Tak som tam zbehol. Aj keď neznášam strácať
výšku, keď som ju už s toľkou námahou nastúpal. Tu to však nebolo nič
hrozné, išlo to asi 50 metrov dolu kopcom, pomädzi malé skalné vežičky
a útvary a naraz som sa dostal na trávnatú plošinu nad kamenným
previsom.
 |
| Bralá Sokolovice |
Nebol nejako monumentálny, dolu padali skalné steny nejakých dvadsať-tridsať
metrov.
To však stačí na krásny ale obmedzený výhľad tejto lokality. Výhľad bol polokruhový,
smerom na juh, západ aj východ. Veď za mnou bol kopec. Vidieť krásne časť
Trenčianskych Teplíc s menom Baračka. Omšenie ku ktorému som sa vybral
bolo však schované za kopcom. Takisto sú
tam krásne výhľady na Strážovské vrchy.
A ticho !!!
Ale to asi preto, že som tam bol v pracovný deň. Fakt,
že som tam nestretol jediného človiečika. Bol to balzam na nervy.
 |
| Strážovské vrchy zo Sokolovice |
Tak som si
tam pekne sadol, dal do brucha nejakú tú energiu, veď ešte potiahnem ďalej. Ale
o tom v inom článku v inom periodiku. Tu sa mi jedná len
o tú zhodu náhod, že som navštívil jednu zo sokolích vyhliadok. Pozerám
napravo, pozerám naľavo no sokol mi nad hlavou žiadny nekrúžil, nič vtáčie mi
do záberu nevletelo. Aj keď bol foťák pripravený. Tak som si aspoň
zdokumentoval tie zaujímavé pohľady, ktoré je vidieť z tejto lokality. A
bolo mi fajn. Rozmýšľal a tešil som sa na svoj nasledujúci výjazd. Bol
naplánovaný do Pienin a mal som v pláne vybrať sa tam za tri dni.
Vtedy som tiež ani netušil, že je na
svete vyhliadkové miesto s názvom Sokolica.
Bolo.
Pri potulkách a spoznávaní kraja okolo Starej Ľubovne
som sa o nejaké štyri dni ocitol v regióne Pienin. Ľudí ako maku
všade, pomaly som sa potkýnal o bicyklistov, rafterov alebo len normálnych
dovolenkujúcich, ktorý sa veľmi preveľmi chceli zviesť na pltiach dolu
Dunajcom. Z Dunajca vyliezali padlí cyklisti s kolesami biku do
osmičky. To bola samozrejme sranda, ale
vraj sa to tam stáva. Že ich zopár zahučí do rieky. Takže neskutočné šóry turistov. V Lesnici, lebo tam som zablúdil, som na
informačných tabuliach zbadal šípku na trasu k vyhliadke Sokolica. Zas sokol
v názve. Tak to by som mal navštíviť. Nad Dunajcom je pár pekných brál,
odkiaľ môžu byť parádne výhľady. Vyskúšame – no nie?
Tu bola prístupová trasa k vyhliadke omnoho strmšia, ale to
len pre informáciu na začiatok. Najprv som sa musel dostať cez Dunajec. Poliaci
to majú dobre vymyslené. Priamo na turistickej značke smerom na vyhliadku
Sokolica prevážajú člnkom alebo skôr pramicou cez Dunajec. Samozrejme nie zadarmo.
Nejaké dve Eurá sa musí obetovať na to aby sa človek dostal na druhú stranu. Ale
kto by nedal.
 |
| Už nám ide |
Na člnok sa čaká nejakých desať minút. Teda ak nie je to šťastie,
že ho stihnete na svojej strane. Ak nie, sadnem si na lavičku a voľným
okom monitorujem prácu pltníka. Ide mu to dobre. Prevoz je plynulý
a o chvíľu sme nastupovali do člnka. Inak prevoznik je poriadne vytrénovaný,
odráža sa s palicou od dna rieky a štráduje si to skoro celý deň z jedného
brehu k druhému a naspäť. Síce veľmi neverím, že to vydrží celý deň ale
ktovie. Love sú love. Člnok prevezie tak
desať pasažierov. Prevozník neustále dáva pozor na prechádzajúce poľské
plte, ktoré si to šinú po rieke do prístavu. Kľučkuje a odhaduje
vzdialenosti s ľahkosťou jemu vlastnou. Slovenské plte sa už nakladajú v Lesnici.
Takže je to redšie. No ale
o pltiach stačilo.
Hneď po vystúpení z pramice nastupujeme na celkom ostré
stúpanie, ktorý sa bude ťahať až na vrchol vyhliadky. Je to asi 300 metrov
prevýšenia. Nie je to samozrejme nič hrozné, no človek sa zadýcha. Samozrejme je tam aj odpočinkové miesto,
nejakých 200 metrov miernejšieho terénu a následne potom serpentínami až
hore. Niekto to zvláda pomaly, niekto rýchlo. Asi po dvesto metroch som bol
ponúkaný pivkom od skupiny turistov. Že treba si aj odpočinúť. Oj nie, mne
stačí voda. Aj z toho sa človek dosť spotí. Na vrchnej časti miernejšieho
terénu sú lavičky. Tu sa dá dobre vydýchať s výhľadom na poľské mestečko
Szczawnica.
 |
| Pohľad k mestečku Szczawnica |
Jasné vydýchali sme sa s mojou parťáčkou a hajde do
serpentín. Tie sa krútili hore raz doprava a raz doľava. Bol tu jasný
úmysel smerovania turistov tak aby sa nedriapali priamo hore. Mnohí by to veru
nedali. A tak sme sa pomaly dokotúlali až výbercovi poplatku ku vstupu na
vyhliadku Sokolica. Našťastie bral aj Euráče, lebo inak by sme sa hore
nedostali. Nasledoval úsek skalnatý osadený technickými pomôckami a so zábradlím.
Dalo by sa aj bez toho isť hore, ale pre bezpečnosť výstupu je to lepšie. Bol fajn upravený, len pri tom väčšom množstve
ľudí, ktorý neviem, kde sa tam nabrali to bolo celkom náročné. Hlavne dávať
pozor na druhých. Ale zvládli sme to
a hore nás čakal monumentálny panoramatický výhľad na celý tok Dunajca cez
Pieniny. Bolo to fakt úžasné. Pod nami taká tristometrová skalná priepasť,
skoro až k toku Dunajca. Bolo krásne vidieť koľko pltí premáva po toku.
Ale národa – jooooj – tam bolo požehnane. Bol veru problém
nájsť miesto na fotenie. No pri trošku trpezlivosti sa mi podarilo niečo
odfotiť aj bez turistov. Mohol som však zabudnúť na tiché rozjímanie niekde na
vyhliadke. To sa proste nedalo. Bolo mi aj trošku ľúto za našou slovenskou
Sokolovicou. A tým tichom, čo som na nej zažil.
 |
| Výhľady zo Sokolice |
 |
| Výhľady zo Sokolice |
No ale aspoň som videl jeden z najfotografovanejších
stromov v Poľsku. Poznám jeden v Malých Karpatoch na Skalnatej. Teraz
mám na fotografiách zdokumentovaný aj ten poľský fotogenický strom. Je fakt na krásnom mieste. Rastie nad tou
priepasťou a užíva si každodenné pohľady na túto krásnu krajinu pod ním.
 |
| Známy strom na Sokolici |
Fakt by to ale chcelo trošku menej
návštevníkov na skalných partiách Sokolice. No nemôžem chcieť všetko. Nevadí.
A tak sme sa pomaly a opatrne hlavne v prvých častiach zostupu
pobrali smerom dolu k Dunajcu. To
dopĺňanie energie som uskutočnil na lavičkách dolu pod serpentínami. Aj tam to
dobre bodlo.
Za džavotu detí turistov, ktoré sa hrali na priľahlej lúčke
to nebolo také ako na trenčianskej Sokolovici, ale čo už, každý má nárok na
vstup do lesa. Že áno?
Obe vyhliadkové miesta sú krásne svojim spôsobom. Jedna mi
dopriala požehnane kľudu a rozjímania, druhá zas parádne panoramatické
výhľady na krásnu časť krajiny. Oplatí sa ku obom zablúdiť – neobanujete.
Tak zatiaľ.
