nedeľa 3. februára 2019

Skialp na Velkú Homolu



Roky človeku utekajú. To musím na začiatku skonštatovať. Hmmm žiaľ – ale je tu aj spravodlivosť - pre všetkých rovnaké
.
S pribúdajúcim časom prichádzajú na oči nám postarším osobám rôzne novinky, mnohokrát neskutočné lákadlá. Času už je pomenej, fyzická konštrukcia už takého aktivity nemusia zvládnuť ale aj tak by sa patrilo tieto lákadlá využiť.

Čo sa týka mňa – dosť ma zaujala ski-alpová turistika. Je veľa článkov o nej, veľa zaujímavých fotiek sa dá pri nej spraviť. Dá sa nájsť veľa videozáznamov zo zjazdov v náročnom teréne.  Nie nebojte sa, na žiadne divočiny  by som sa určite nechystal. Žiadne brodenie sa v hlbokom snehu, prevýšenia 1000 a viac metrov, ski-alpovanie pod  nestabilnými snehovými stenami, v lavínových žľaboch. Zjazdy ako o život v 45-stupnovom sklone svahu  úzkej úžľabine, kde sa moja osoba pomaly ani nezmestí. Nejaké tie skoky pri ktorých by za mnou vial šál i vlasy (tie moje nevejú – sú 5 milimetrové a pod čapicou) a podobne frajerské kúsky. Jaaaaaj – veď viete, že moje achilovky by toto už nezniesli. Takže čo s tým lákadlom????

Chlape, čo váhaš,  veď sú aj jednoduché trasy, na ktorých môžeš vyskúšať pohodovú, nenáročnú skialpinistickú turistiku. Žiadne divočiny. Len Ty, les, biely sneh okolo a to ticho. To je najdôležitejšie.

Tak som si raz tú skialpovú výbavu požičal. Vyfučal som si to vraj ľahkými serpentínami  do sedla nad Losenheimom.  Pod vrchom Schneeberg.


Pod Schneebergom na vôbec prvých skialpinistických lyžiach
 Krajina je to pekná, vždy sa mi tam páčilo. Musím sa však priznať, na konci som mal dosť. Malo to svoje dôvody v nefunkčnosti brzdy na viazaní, ktorá sa neustále uvoľňovala. Keďže som dostal inštrukcie, že na skialpových lyžiach sa treba šúchať po zemi lyžami. Tá spustená brzda bola veľmi ale veľmi na obtiaž. Ťahal som lyže aj s brzdou v snehu. Nevedel som pochopiť, prečo mi to tak ťažko ide. Holt začiatočník. Kým som na to prišiel, bol som už v núdzovom režime nohy sa mi  triasli, tričko vytiahnuté z pračky je suchšie ako som ho mal ja vtedy. Mal som celkom vyťahané kroky. Proste na hov...

Treba si všetko na začiatok skontrolovať. Takisto zjazd bol neskutočne ťažký, bál som sa o achilovky, každú chvíľu som na tom lade v serpentínach stál, z dôvodu obáv, aby ma nesťahovali borci z rakúskej horskej služby z nejakého stromu. Mohol by som byť potom ako predloha pre kreslené postavičky narazené v plnej rýchlosti do steny. Bola by zo mňa proste placka. Serpentínová cesta bola celkom úzka a často ľadová, bolo tam plno nerovností, veď tam aj ratráky jazdili. No proste sranda. Ustál som to, nohy vydržali a napodiv som vôbec na skialpy nenadával. Po rozležaní v hlave som si povedal, prečo nie? Veď ako som niekde vpredu písal, nie sú skialpinistické cesty len v lavínových žľaboch. Ten adrenalín asi už nikdy nezažijem. Aj napriek tomu som ho mal celkom dosť po zjazdení tejto trasy. 

Po malej časovej odmlke som v rukách držal svoje skialpičky. Jasné, úplne začiatočnícke, ľahké skôr také lyže na turistickú úroveň. Čakalo ma učenie sa zapínať lyžiarky, poriadne vedieť manipulovať s viazaním i technikou skialpinizmu. To ale nie je veľmi  pre mňa. Skôr sa rovno na tie lyže postavím. Razím zásadu, že potrebujem nové lákadlá  používať a prax naučí. Viem-viem – niekedy na to doplatím, ale prečo nie, iný aj tak nebudem. 

A tak ako som rozmýšľal nad mojou skialpinistickou túrou napadla mi cesta zo Zochovej chaty na Veľkú Homolu. Veľká Homola je skoro môj materský kopec. Čnie sa nad mojou domovinou. Každý deň ma cestou do práce sprevádza pohľad na Homolu. Teda ak nie je hmla alebo tma. Zaslúži si, aby som svoje prvé kroky na vlastných skialpoch  venoval jej.




Z cesty na Velkú Homolu

Snehu je tento rok požehnane – tak prečo nie. Pravdepodobne to budem šliapať sám a možno to ani nevyjdem. S tým všetkým som sa na túto trasu vybral. Nevadilo mi, keď sa aj spustím z polovičky kopca. Samozrejme, že viete, že budem bojovať.
Ráno som si dal záležať, chcel som byť na Zoške ešte pred spustením všetkých detských vlekov. Pekne pomaličky vyjdem po zjazdovke. Po ruke bol fotoaparát. V prípade veľkého funenia budem samozrejme fotiť. Popritom sa vydýcham a môžem šúchať nohami  ďalej. Aj tak pôjdem sám – nikto ma nebude okukovať. Mýlil som sa.
Na zjazdovke už boli nejaký lyžiari s deťmi. Veľa ich nebolo a to bolo dobre. Po chvíľke stúpania som už šúchal lyžami po lesnej ceste smerom k hvezdárni. Naraz zhora začujem šuchot lyží. Jooooj ako som závidel. Prvý skialpinista. Jeho ahoj znelo ešte dlho po prefičaní okolo mňa. Ejha – tak aj tu chodia skialpinisti. Musim aj dodať, že tento skialpinista to robil viackrát. Aj tak ma potešilo, že túto trasu skialpinisti zvyknú absolvovať. Tak som si šliapal, pomaličky som naberal metrík za metríkom smerom do výšky.



Ticho a kľud - bol čas aj na fotenie

Snehu bolo celkom dosť, ale stopa bola fajn prešliapaná. Nič mi nechýbalo. Zima nebolo – mal som akurát takú dobrú prevádzkovú teplotu. Bolo to proste super. Viazania držali, lyže sa dozadu nešmýkali, topánky netlačili a nohy neboleli. Čo som chcel viac. Prišiel prvý kopček. Moja technika šúchania nie je dokonalá. V kopci si chcem zdvihnúť pätku na chodidle. Samozrejme viazanie sa vyplo. Nevadí, treba sa mi naučiť zapínať si lyže. Ale podchvíľou sa mi to šmýkalo smerom dolu. Ale len trošku. Snažil som sa viac traverzovať tento malý stupák. Išlo to aj keď s vypínaním viazania.  Nerobil som z toho problém. Po chvíli bolo to mierne väčšie stúpanie za mnou a ja som znovu mohol vychutnávať cestu skoro po rovine. Dobre trošku to do kopca išlo. Ďalšie stúpanie, celkom fajn. Akurát som začal rozmýšľať, ako otáčať pätkou tak, aby som nemusel vypínať lyže. Skúšal som to, samozrejme sa mi viazanie vyplo. Otočil som pätkami na vypnutých lyžiach už neviem po koľký krát, nahodil lyže na nohy a poďme ďalej hore svahom.  Na konci stúpania sa leňochovi na lyžiach sa však nechcelo na pätku vracať naspäť a tak som ďalších pár metrov robil v takom miernom kačacom režime krokov. Bolo to únavné, dlho som nevydržal, to mi verte.  Znovu lyže dolu a napravil som pätku na viazaní. Také malé štrapácie. Už sa teším, keď budú moje pätky na viazaní tak vybehané, aby som toto nemusel stále absolvovať.


Je to pasia ísť takýmto snežným lesným tunelom. 

Som však v lese, míňajú ma len skialpinisti, väčšinou poradia čo a ako a ja  skúšam nové veci. Vôbec mi to nevadilo. Po čase som dorazil pod Veľkú Homolu. Dole keby mi povedali, že sem dôjdem, vysmial by som ich. Ale došiel som. Pomaly ale predsa. Minulo ma pár skialpinistov smerom dolu i pár čo išli zdola. Ale žiadne úsmešky – skôr slová podpory. Bolo to super.



Pod rozhľadňou na Veľkej Homole

Nabieham na  strmý svah pod rozhľadňou na Veľkej Homole. Bolo na ňom naviateho snehu a snehu. Nič lepšie ma v mojom poslednom úseku lyžovania nenapadlo ako si to nasmerovať bezhlavo a nerozvážne smerom do kopca. Bol som tak nadšený, že som až sem prišiel, že som sa vôbec nevenoval úpravám pätky, žiadne preverenie viazania. V polovičke svahu v najväčšom snehu sa mi viazanie vyplo, nebolo totiž vôbec zaistené. Veď kto by na to v záverečnom finiši myslel. Lyža sa mi stratila niekde v hlbokom snehu a ja som lovil v snehu a hľadal svoju drahú lyžu. Samozrejme sa mi pri tejto činnosti vypla aj druhá lyža a pri následných pokusoch pri lovení lyží v sypkom snehu som zapadol po pás do snehu. Dúfam, že ma takto nikto nevidel ako sa metám v tom velikánskom záveji a hľadám svoje lyže. To by bolo veľmi neprofesionálne a niekto by sa ušťával ešte teraz nad pohľadom, ktorý mal priamo pred očami. Lyže som vylovil. Samozrejme som si ich nevedel nahodiť na nohy. Stále som strácal vo svahu rovnováhu a takisto sa mi zabáralo. Čo s tým???

Dolu nepôjdem!!!.

„Nie je nad to, upraviť si všetko pre stúpaním.“
 Ale na to som prišiel až neskôr. Nevadí. Chytil som svoju vzácnu skialpovú lyžu, hodil som ju tri metre pred seba. Druhú čakal ten istý osud. A ja poďho v hlbokom snehu za nimi. Samozrejme, že to bol len kúsok svahu. Tak som hádzal lyže pred sebou – samozrejme opatrne, ale veľmi skialpinisticky neprofesionálne. Alebo lepšie povedané, to nie je to pravé skialpinistické zdolávanie svahu.
Serkám na to!!!

 Potrebujem sa dostať z toho svahu s hlbokým závejom a účel proste svätí prostriedky. No nie? A tak mi tých výškových 25 metrov chvíľu trvalo. Nakoniec sa dostávam na akú takú plošinku asi v polovičke stúpania k rozhľadni. Skúšam nahodiť lyže. Vôbec mi to nešlo. Tak som to na svoju skialpinisticku hanbu vyniesol celé hlbokým snehom až k rozhľadni.

 Ale vyšiel som to. Sranda. Aspoň mám nad čím rozmýšľať, kde som chybu spravil. Hore odpočinok, rozhľadňa bola celá v hmle. Takže žiadny výstup na jej vrchol. Bol som tam mnohokrát. Neľutoval som to.



Na Veľkej Homoli
 Dal som dolu pásy, pekne zmotal do batohu, nahodil podľa návodu viazanie na zjazd a následne si pripol lyže. Ejha – nejako rýchlo to ide. V tom hlbokom snehu a s mojim lyžiarskym umením musím veľmi opatrne dolu. Tu hore sa nedalo ani pluhovať. A tak som sa so stisnutými pologuľami svojho pozadia pomaličky šúchal dolu bokmi lyží.  
Tých 40 výškových metrov som celkom zvládol. Dole už pohodová cestička zvažujúca sa dolu lesom. Najprv som vyskúšal prechodený chodník. 





Fotenie cestou dolu.

Ale čo to? Na tých lyžiach sa to nejako rozbehlo. Stromy sa začali vôkol mňa akosi rýchlo mihotať. Nie som nejaký extra lyžiar. Tak som to šupol do hlbokého snehu popri vyšliapanom chodníku. To už bola iná pasia. Ja viem pomalá, ale vždy lepšie ako skončiť ako placka na dube. To radšej nie. Vychutnával som si to parádne. Jazda dolu svažíkom dlhá asi dva kilometre bola úžasná. Chytilo ma to.


A tak som si to o dva týždne zopakoval znovu. V rámci učenia sa skialpinizmu. Vyvaroval som sa všetkých chýb, ktoré som robil. Dokonca som na lyžiach vyšiel až hore. Žiadne hádzanie lyžiarskeho výstroja. Bol som viac  sebavedomejší aj výstup trval omnoho kratšie.




O dva týždne.

 Proste krása. Jazdu dolu pod rozhľadňou som si spestril zabočením do parádneho čistého nedotknutého snehu v lese. Síce veľmi neobratne som to točil okolo stromov. Nemôžete sa mi čudovať. Bola to však pasia akú na upravenom svahu nikto nezažije. Žiadne zabáranie sa, viac zabrať do nôh a dokonca sa lyža aj bez pluhovania otočila.

 Nie to nie je to upravený terén, nie nie je to veru jednoduché. Ale ide to. Tak že som sa dokonca odvážil aj pre rýchlejšiu jazdu. Ani neviem kde sa predo mnou objavil asi pol metra vysoký prah snehu. A môj prvý pád na skialpoch. Nohy domotané, lyže zapichnuté niekde tam v hĺbke snehu. Kýval som sa zo strany na stranu aby som si uvoľnil svoje haksne aj s lyžami. Ale nevadilo. Ešte nie som  taký dobrý, ako som si to predstavoval. Taká frčka do stredu môjho sebavedomia sa veru hodila.  No aspoň som lyže pokrstil – aj to treba.




Ešte pár záberov z novej rozhľadne. 

A tak sa teraz môžem rozhodovať medzi zjazdom v dave ľudí a čistým kľudným prostredím zasneženými cestičkami hôr. No hádajte čo momentálne vyhráva!!!

Už sa teším na ďalšie amatérske skialpovanie. Len dúfam, že nohy vydržia. Fakt ako vravím, už nie som najmladší. Nebráni mi to však vo vyskúšaní niečoho nového.

Tak zatiaľ.