V lete neodporúčam !!!!

Môj príspevok je tak trošku varovaním. Niekedy človek musí aj upozorniť, kam sa nevydať turistickým krokom, že to bol aj môj omyl.  Ale proste život to tak dal. Nemôžem povedať, že by som ľutoval toho, že by som zablúdil do Červeného Kláštora do prírodného parku Pieniny. Práveže táto oblasť je veľmi krásna a aj fotogenická. Návšteva kláštora je veľmi inšpiratívna a takisto si myslím, že tamojší chrám je jeden z najkrajších aký som kedy navštívil. Celé miesto dýcha históriou a zaslúži si pozornosť každého, kto tam zablúdi. Duchovno tohto miesta ma dostalo. Kláštor má krásnu a fantastickú atmosféru.  Áno, je tam fajn. Tak som si s obdivom prezrel kostol a aj priľahlé budovy kláštora. Naši predkovia vedeli postaviť krásne objekty a vytvoriť nádherné umelecké diela.

Červený Kláštor a Tri Koruny

V chráme

Freska na stene

V chráme

V lekárni

Lenže to je len krátky časový úsek výjazdu do tejto lokality. Na splav plťami po Dunajci nemáme chuť. Ale zas spoznať prielom Dunajca nie je na škodu, keď som sa sem dotrepal z takej diaľky – myslím z Blavy. A tak sme sa vybrali turistickým chodníkom popri toku Dunajca smerom na Lesnicu. Tam končia aj plavby slovenských pltníkov smerom dolu riekou. Prieskum profilu chodníka nesľuboval žiadne veľké prevýšenia a namáhavé úseky. Proste pohoda popri brehu rieky. Pri ceste popri Dunajci môžete obdivovať riečne zákutia, točenie sa Dunajca medzi zalesnenými kopcami, popri vysokých bralách i preskakovanie vĺn rieky cez skalné prahy brániace vode v toku.

Prečo neísť?

Nechcel som sa nejako veľmi ničiť, tak ideme. Mali ma však varovať všetky požičovne bikov, plné parkoviská s autami. Myslel som si, že všetci idú na plte. A tých tam bolo veru požehnane.

Dunajec sa v prielome cez Pieniny mení v plťovú diaľnicu. S úžasom a otvorenou hubou som sledoval ten reťazec za sebou idúcich pltí. Snáď každý 20-30 metrov na rieke bola nová a nová plť. Už to nebola pohodová plavba po prázdnej rieke.  Poľské alebo slovenské plte, to je jedno, sa nám producírovali pred očami každých pár sekúnd. Medzitým sa objavovali aj rafty, kanojky i kajaky súkromných vodákov. Proste diaľničná premávka. Pltníci sa neskutočne nadrú, každý deň ich čaká neskutočná drina s prevozom. Nezávidím im.

Ale my sme nastúpili na turistickú cestu lesom popri rieke. Ešte sme pomaly ani nevkročili na turistický chodník a už som videl tú riavu ľudí a cyklistov, ktorý si to valili po turistickom chodníku, ktorým sme sa vybrali. Vlastne to bola skôr lesná cesta. Žiadne oddelenie na cyklistickú a turistickú časť, proste sa išlo rovno za nosom. Každú chvíľu som počul nejaké to vykrikovanie a  upozorňovanie na prítomnosť cyklistu, nadávky turistov, ktorý si šliapali svojou stopou. Ten dav ľudí mi pripomenul niektoré davové výstupy na Hrebienok vo Vysokých Tatrách. Tu to bolo ešte pestrejšie. Požičovne bicyklov na oboch stranách trasy, či už v Lesnici, alebo v Červenom Kláštore majú nevyčerpateľnú zásobu bicyklov pre prípadných záujemcov a turistov. A to všetko sa vydáva na trasu popri rieke medzi týmito dvoma bodmi. Bicykle od výmyslu sveta, niekedy som sa až čudoval, čo všetko nepožičajú v požičovniach. Cyklisti zverujú svoje ratolesti do závesných vozíkov bicyklu, ktoré vo mne nevzbudzovali mnoho raz ani trošku dôvery. Proste radosť v úvodzovkách na to pozerať.

Ale keď sa na to odhodlajú – mňa by to nemalo trápiť. Šliapnu do pedálov a dajú sa na kľučkovaciu trasu popri Dunajci. Vozík s ratolesťami lieta za bicyklom zo strany na stranu a decká si čuchnú k  adrenalínu už od samej mladosti. Technický stav niektorých vozíkov vo mne vyvolával divné pocity.  Počul som tam aj prípadoch, kedy celá súprava zaparkovala neplánovane v Dunajci.

 No radosť.

Cez množstvo ľudí sa pomaly dostávame k Jánošíkovmu skoku. Najužšie miesto Dunajca je obsadené zamestnanými fotografmi, ktoré cvakajú turistov a návštevníkov Pienin sediacich na pltiach. Následne a okamžite to zasielajú do fototlačiarni v Lesnici. 

Na Jánošíkovom skoku

Turisti pri príchode do Lesnice vítajú prichystané fotky z tohto nezabudnuteľného splavu. Pred úžinou brzdia a spomaľujú svoje plte skúsený pltníci.  Nedá sa tam prejsť len tak, vedľa seba sa nezmestia a tak pltníci brzdia lode ako sa len dá. Možno si fotografi  potrebujú zaostriť svoje objektívy a vyhovuje im to. Jánošíkov skok je ale veľmi pekný zaujímavý úsek rieky. Pochybujem však, že by tam hockto rieku preskočil. Je tam ale pekne, len tie davy ľudí. To je fakt sila. Tiež som si pofotil. Síce po mne profíci zazerali že z akej som fotografickej  spoločnosti.  Ale po nadviazaní kontaktov boli spokojný. Nechcem im brať samozrejme kšeft. Nepotrebujem to.

Na brehu Jánošikovho skoku sme si odpočinuli, podarilo sa nájsť miesto, kde nebol žiadny dav, tak nám to veľmi bodlo. Ja som si aspoň mohol vyskúšať nejaké techniky fotenia rieky. Nedarilo sa veľmi, ale som optimista. Takisto som veľmi nechválil som svoj výber túry, ale fakt by ma ani vo sne nenapadlo, že tu budú také davy návštevníkov. Poučil som sa. A to bol, prosím pekne pracovný deň. No ale dovolenky si nevyberajú pracovné dni, že áno. Inak scenérie okolo Dunajca boli krásne. Kopce sa strmo zdvíhali do výšky. Kamenné steny sa striedali s lesmi a ponúkali zaujímavé pohľady na celý prielom. Proste prostredie je to krásne.

Skalné partie pri Dunajci

Dlho sme však nemohli posedkávať, treba sa nám pobrať ďalej. A tak sme znovu vhupli do valiaceho sa davu na turistickom chodníku, zrak sa nám nastavil do krajnej pohotovosti a postupovali sme ďalej po toku rieky. Nie, nebolo ticho, žiadne tiché prostredie – okolo nás sa prelínali hlavne slovenské, poľské a české slová prechádzajúcich turistov. K tomu výkriky splavujúcich pridávali do tohto chorálu rečí štipľavé korenie.

 Pomaly ale iste sa k nám dostávala únava z tejto prechádzky. Bolo toho moc na nás  človiečikov milujúcich ticho. Omyl, jeden velikánsky  omyl.

Aj napriek krásnemu prostrediu, v ktorom sme sa nachádzali sme proste chceli čo najskôr ukončiť túto túru a byť v Lesnici, nech sa deje, čo sa deje čo najskôr. Z poľskej strany sa z Dunajca zdvíhali strmé vysoké bralá, chcel by som to obdivovať dlhšie. No každú chvíľu do mňa niekto vráža, uhýbam sa manévrom cyklistov. Nie – nie už to chcem mať za sebou. Radšej sa na druhý deň vyberiem na túru niekde tam na Sokolicu, tam to snáď nebude také hrozné.

http://popluhar.blogspot.com/2018/10/dve-sokolie-vyhliadky-v-jednom-tyzdni.html

 Kde sú moje milé Malé Karpaty. Tam síce stretneš ľudí, ale máš aj možnosti vychutnať si samotu a ticho hôr a lesov.

Žiadne spievanie vtákov z okolo rastúcich lesov som nepočul. Cvrčky nehrali svoje melódie a vietor som nepočul ani náhodou. Pieniny sú veľmi pekne pohorie, to áno, ale nie v lete. Čo je veľa, to je veľa. Radšej sem prídem niekedy na konci jesene alebo v zime, či na jar. Bude to pre mňa asi prijateľnejšie.

Pred odbočkou k Lesnici

Hlava už z toho rýchleho otáčania sa vpravo, vľavo a nepretržitého dávania si pozor na blížiace nebezpečenstvo začínala bolieť. Našťastie sa cesta rozdeľovala. Jedna cesta viedla do Lesnice a druhá do poľskej časti – Szciawnice. Už to nebolo ďaleko. Na začiatku v Červenom Kláštore sme plánovali vrátiť sa popri rieke znovu naspäť. To ale v tom okamihu neprichádzalo do úvahy. A tak sme si počkali v Lesnici na autobus, ktorý zvážal turistov späť do Červeného Kláštora. Cesta cez Haligovce bola pekná.

Viem, že tu veľmi frflem, ale táto turistická trasa nie je absolútne vhodná pre pokojamilovných turistov. Treba sa jej vyhnúť, hlavne v lete a cez víkendy. Ešte teraz mi vlasy na hlave vstávajú ako po pripojení na elektrickú sieť, keď si spomeniem na tento výjazd.

Aby som len nefrflal. Musím sa vrátiť ešte k zastávke pri krčmičke v dedine Haligovce. Už po ceste ráno smerom k Červenému Kláštoru som si ju všimol. A hlavne nápis – Cigánske špeciality. Tak sme sa tam samozrejme zastavili po ceste do Starej Ľubovne, kde sme spali. Dal som si Goju – zemiakovú špecialitu, niečo ako jaternicu, ale do  črievok sú natlačené  zemiaky a nie ryža s mäsom. K tomu bolo pridané bravčové koleno, aby mi nebolo ľúto, že len zemiaky jem.  Neskutočne chutné jedlo, ktoré zaplnilo snáď všetky prázdne dutiny, ktoré som mal vo svojom bruchu. No veľmi som si pochutil. Super to bolo. Doteraz neviem ako som sa  s tým preplneným bruchom dostal do auta.

 Toto mi vždy zlepší náladu, aj keď ma hlava z hluku desaťkilometrového šlapania bolela. Nevadilo. Jedlo mi to všetko napravilo. Som rád, že som si to dal.

Tak zatiaľ.

Ďalšie obrázky :

Červený Kláštor:

 https://photos.app.goo.gl/Pk1FzFPcrHvQrn6m6

Prielom Dunajca:  

https://photos.app.goo.gl/x9TT94DwzgXj5Tk69