Volovec

Volovec. 

Zdravím. 

 Konečne raz aj pozdravím. Patrí sa to, že áno.

Začiatok dobrý – takže. Sú kopce na ktoré sa rád vraciam a celkom mi prirástli k srdcu. Jeden sa nachádza v Západných Tatrách – Roháčoch. Nie, nie je to Ostrý Roháč, ani Baníkov. Je to ten krajný  s názvom Volovec. Je z neho nádherný výhľad na celú západnú časť Tatier. Vrchol je rozložitý, dá sa tam prejsť z jednej strany na druhú a venovať sa foteniu. Teda ak práve nesneží, neprší a nie ste v mrakoch. Co sa mi dosť často stávalo. Niekedy som na vrchol ani nevyšiel. Nevyhováram sa len na počasie, proste nebola kondícia. Veru aj to sa mi stalo.

Prvýkrát som Volovec absolvoval pri prechode celého hrebeňa od Brestovej a končil som na Volovci, pardon – posledný je Rákoň – ale to je skôr tak predkopček v západnom úbočí od Volovca. Od Tatliakovej chaty je to celkom slušný stupák. A monotónny až hrôza. Neznášam hlavne tú časť od sedla Zábrať až na vrchol Rákoňa. Všetko ostatné sa dá, dokonca aj cesta od Zverovky po Tatliakovú chatu sa dá zvládnuť, ale tento stupák nemám rád. No keď človek chce niečo dosiahnuť, musí isť aj po cestách, ktoré nie sú v jeho obľube. Raz som vyšiel na Rákoň – zbehol som do sedla pod Volovcom a prišli také mraky, že som sa mohol rovno otočiť.

Kedysi dávno, keď som sa musel vrátiť spod Volovca.

 Priamo do neskutočného dažďa som sa vnoril a na izbu som prišiel s tým, že už mám prsty na nohách dokonale rozmočené a mám tam blany. No prsty tam boli. Ale mokrý som bol ako myš v mláke. Všetko všetulinko som mal premočené a to som mal vetrovku. Nemal som pršiplášť a to bola asi chyba. Tento výstup si asi najviac zapamätám. Ten bol predposledný. Volovec mi to ale vynahradil.

A tak som si po pár rôčkoch vynahradil zas jeden deň pre Volovec. Absolútne som nepočítal, že by som to vyšliapal. V robote toho je v septembri veľmi veľa a ja denne nachodím po betónovej ploche 15 až 20 km, čo je dosť a nôžky sa postupne opotrebuvávajú. Potreboval som však tento výjazd. Tak prečo nevyskúšať. Ako som už napísal, nepočítal som, že to vyjdem ale veď pokiaľ dôjdem, tam budem. Stačilo by aj na Rakoň.

Počasie v to sobotné ráno vypadá dobre, prsty štípu, ešte je taký jemný mrazík. To som v septembri skoro nikdy nezažil. Ejha – ale parkovisko pod zjazdovkou plné. Nájdu sa sice miesta, ale s toľkými turistami som nepočítal. Hop – ide lanovka, čiže to nebudú len turisti – tí pravoverný. Budú tam aj lanovkári. Ale aj to treba. Ja nabehnem na červenú turistickú značku, ktorá ma privedie až k Tatliakovej chate. 

Aspoň pekné výhľady na nudnej ceste k Tatliakovej chate. 

Neskutočne nudné štyri kilometre po asfaltke. Celkom dosť národa si to šinie po ceste. Našťastie prevažná väčšina ide k Roháčskemu vodopádu, čiže od polovičky ceste k Tatliakovej chate už je to celkom v norme. Aj keď ľudia idú a na Tatliakovej už je pomerne dosť veľké zhromaždenie turistov.  Bufet je však prázdny, takže jeden horský čaj bodne. Sadnem k Tatliakovému plesu a kochám sa pohľadom na Ostrého Roháča i Plačlivô. 

Ostrý Roháč, Plačlivô, Hrubá Kopa od Tatliakového plesa.

Prvý ľad. 

Zboku na mňa ešte kývajú Tri kopy, aby som nezabudol aj tam švihnúť pohľadom. Veď prečo nie. Krásne sa zrkadlia v plese, ktoré je už spolovice pod tenkou vrstvou ľadu. Pomaly ale začínam cítiť ranný chlad. Obliekať sa mi veľmi nechce – tak poďho stúpať do sedla Zábrať. Serpentínky sú zo začiatku ľahšie, potom už je to náročnejšie. Dvojica turistov v mojom veku mi vraví, že ich je 16. Ja som to nepočítal. Oni ale chodia častejšie, takže vedia. 

V stúpaní do sedla Zábrať. 

Takisto idú tým našim dôchodcovským tempom. Ale aj tak ich predbieham. Musím svoje tempo nazvať ešte preddôchodcovské. Ešte to nie je také hrozné. Vlastne všetci tzv. turisti, ktorí ma predbehli na serpentínach zaostávajú neskôr a ja som na Volovci skôr. Ten je ešte stále skrytý za Rákoňom, aj keď viem, že je pod popraškom snehu. Nezaoberám sa nim, neverím, že ho zdolám. V podstate je mi to jedno.

Pred sedlom Zábrať.

A tak si fučím do sedla Zábrať a míňam aj studničku v serpentínach. To sa mi nikdy nestalo. Vody mám však dosť. Pokračujem svojim tempom. Vždy som odpočíval v sedle Zábrať. Teraz nie. Čo sa to so mnou deje. Veď nemám také rozpoloženie síl, aby som vyliezol bez odpočinku na Rákoň. Nohy ma však nesú, ja si to pomaličky serpentínujem v stúpaní a vyzerám vrchol. Ešte ho nevidieť, ale ide sa mi dobre. Čo som dosť prekvapený. Po chvíli už vidím striešku smerovníka. Neskutočné. Ani som veľmi neodpočíval a som na Rákoňi. A tie výhľady!!!!

Hory mi asi plnou hrsťou vracajú to, čo mi pri minulej návšteve odopreli. Všetky štíty sú posypané bielym snehom. Vypadajú ako posypané práškovým cukrom, svahy od vrcholov hrajú farbami od bielej cez zelenú, žltú i červenú. Neskutočná krása. Zíram s otvorenými ústami a je to úžasné. Volovec mi však zakrýva výhľad ďalej na Vysoké Tatry.

Stúpanie na Rákoň.

Osobitá.

To teda nie! To chcem vidieť v tomto počasí.

Z Rákoňa.

A tak začínam ďalšiu dávku stúpania. Nič hrozné, len dosť veľa šľapajúcich. Veľa turistov sa napája zo sedla pod Volovcom z poľskej strany. Keďže čím vyššie idem, tým je to viac zľadovatené a terén je dosť nestabilný a klzký, musím si dávať pozor kam šliapem. 

V stúpaní na Volovec.

Ľutujem, že som si nevzal svoje turistické želiezka, mačičky alebo ako tomu mám hovoriť. Tie by mi v tomto teréne neskutočne pomohli a ja by som sa cítil neporovnateľne istejšie. Mohol by som isť dokonca po ťažšom teréne a nie vo vyšmýkaných stopách na chodníku. Ale pokračujem. Dá sa a je mi super.

Popritom sa každú chvíľu zastavím na rozhliadnutie sa.

Trt rozhliadnutie Ešus – vraví mi niečo zvnútra. Máš už toho celkom dosť. Musíš sa vydýchať. No tak dobre aj jedno je pravda a aj druhé. Ale stúpam! Nenechám sa zlomiť! To nehrozí.

Po asi trištvrte hodinovom stúpaní som dosiahol najvyšší bod dnešného putovania. Teda vrchol Volovca.  

2063 metrov nad morom.

Roháčske plesá. 

Vysoké a Západné Tatry. 

Ostrý Roháč a Plačlivô

Jamnické pleso a Ostrý Roháč.

Pohľad na východ k Hrubému vrchu. 

Jamnické plesá. 

Ešte jeden pohľad na východ. Smerok k Deravej a Hrubému vrchu. 

Národa je tam celkom dosť. Slniečko pripeká, veľa ľudí sa tu doslova opaľuje vyvalených na skalách i batohoch. Ja si to však obchádzam a hľadám si miesta s krásnymi výhľadmi. Dlho netreba hľadať. Každá strana Volovca má svoje čaro. Pohľad na Roháčske plesá je nádherný. Ešte krajší je pohľad na Jamnické plesá. Zrkadlia sa v odrazoch slnka a hádžu po mne flirtovné žmurkanie z hĺbky podo mnou.

Najviac ma dostal pohľad smerom k východu  k Deravej. Zo severnej strany sú strane posypané čerstvým bielym snehom, z južnej slovenskej sa to ešte zelená, žltí a červená. To všetko je osvetlené nádherným slnečným svetlom a ja sa kochám ako už dávno nie. Tatry celé – Západné, Poľské i Vysoké sú ako modelky na móle a ja ako divák v hľadisku sa kochám. Predvádzajú sa v každom mojom uhle pohľadu. Prajem ten pohľad každému. Tak som ho aspoň trošku nafotil, aj keď tie fotky úplne nevystihnú skutočnosť a moje pocity.

 Je to proste paráda. Stálo to za to, že som sem vybehol. Ha-ha-ha – musím sa smiať tom slovnému zvratu, že vybehol. Ledva si sem vyfučal. Teraz sa tu naparuješ, že si hore. Pred polhodinou si ani nevedel že ako ďalej.

„Proše pána – mohli by ste foto zrobiť?“ – zaštebotal za mnou tichý príjemný hlások.

Prečo nie, zahral som sa konečne na profesionálneho fotografa, ktorý ma k dispozícii peknú modelku. Nastavil som si ju podľa mojich predstáv. Dúfam, že bola s fotkou spokojná. Taktiež som ju poprosil o odfotenie seba. Lebo ja akosi neviem tie selfie robiť. A tak ma odfotila. Ja som chcel s Jamnickým sedlom podo mnou a ona mi spravila takú portrétnu fotku. 

Portréty z Volovca. 

Chcel som to u tej žienky reklamovať, ale tá už bola niekde fuč. Zmizla mi zo života. Tak to ale má byť. Bude tu v týchto riadkoch. Tam na vrchole sa mi tá fotka nepozdávala, nakoniec však z toho boli fotky tri a doma po stiahnutí sa mi celkom pozdávali. Takže aspoň takto imaginárne ďakujem.

Čakal ma už len zostup dole šmykľavým svahom, čo som zvládol s gráciou obstarožného turistu. Ďalej prestávka s jedlom na Rákoni a poďho dolu do Tatliačky. 

Nealkoholické pivko bodlo. Vychutnával som si každú sekundu týchto chvíľ. Bolo to fantastické.

Ani neviem ako mi prešla štvorkilometrová cesta k autu. Bol za mnou znovu krásny deň na horách. 

Pre tie dni sa oplatí žiť.

Och básniku samá fráza z Teba vypadáva.

Tak zatiaľ.  

Morava alebo "Na Veliké řece".

Dáme plavbu? Dáme?

A viete čo, dajme!

Už je tomu rok, čo som sa nikde neplavil. Tak prečo by som si zase raz nemohol užiť trošku vody okolo a pod sebou. Bolo by to super. Trošku som sa informoval o možnostiach zaujímavých plavieb a moja voľba padla na rieku Moravu. Konkrétne na lokalitu „Osypané břehy“.

Je to úsek rieky, ktorý nebol upravovaný, riečisko je pôvodné civilizáciou nedotknuté. Aspoň sa to tak opisuje vo všetkých turistických lákadlách k návšteve tejto lokality. Tak samozrejme bolo rozhodnuté. Niekedy v článku trošku presedlám na češtinu, keďže sa mi to hodí do tohto textu, ale snáď to nebude rušivé. Takže poplujeme!

Na internete som si našiel východisko plavby a to konkrétne v prístave Vnorovy. Je tam požičovňa lodí, ktorú vedie sympatický párik vodákov. Link tu: https://www.batacanal.cz/plavba/vnorovy.html

Prístav Vnorovy.

Spoznal som len tú nežnejšiu polovičku páru – pani Šulcovú. S tou som viedol telefonicky všetky rozhovory a bol som milo prekvapený, že aj bez akýchkoľvek mailových potvrdení a ďalších „poistiek“, keď som prišiel – mal som. Nevedel som, či pôjdeme dvaja alebo sám, tak som si preventívne objednal aj kánojku a aj kajak. Nakoniec to vyšlo na ten kajak. Aj som sa na neho tešil. V mladosti som na kajaku splavil Hron, Hnilec a aj Hornád. Len som nevedel, ako to teraz celé bude vypadať s mojou plavbou – nebo plutím.

Zvládol som a bolo to super, aj keď zo začiatku pri nastupovaní s dosť veľkým kŕčom. Už proste nie som tak ohybný, ako za čias mojej mladosti, takže s tým som sa musel pri nastupovaní do malého člnka vyrovnať. Ďalší problém bol v pádlovaní. Pri vyššie spomenutých splavoch som mal veslo obojručné, ktoré nebolo prispôsobené pohybom rúk, ale všetko pekne rovno. Teraz bolo veslo na každej strane inak otočené. A aj po 40 rokoch som fakt nevedel s takto upraveným veslom úplne plynulo veslovať. Koľkokrát som sa pristihol, že veslujem s opačne otočeným pádlom. Ale išlo. Počiatočný rešpekt teda bol. Niekto aj zahlásil, že strach – ale to určite nie. Nebál som sa, skôr naopak, tešil som sa - neskutočne.

Prívodný kanál od prístavu Vnorovy ma nasmeroval až k rieke Morave, kde som musel kajak preniesť zhruba 100 metrov k hlavnému toku rieky. Pani Šulcová ma na toto všetko upozornila a aj mi zhruba vysvetlila, kde a ako začínajú najzaujímavejšie časti rieky a takisto, kde bude drina, kde plavba končí. Žiadna mapka, ale všetko pekne zrozumiteľné. A to bolo naozaj výborné.

Preniesol som si kajak k rieke, k čomu je rozhodne potrebná chlapská ruka. Je to totiž trošku väčšia námaha. Hlavne dole brehom k rieke je to trošku namáhavé. Ale som pri rieke. Pod haťou – keď som to povedal neskôr šéfke požičovne – tak nevedela o čom točím. No hať je predsa jez. Pochopili sme sa i keď dodatočne.

Pod haťou, či jezom.

Dal som si niečo na posilnenie a musel som si vybrať dobré miesto na nástup do kajaku. Tu neboli rozhodne ideálne miesta na nástup do člna, hlavne nie pre začiatočníkov. Ale dobrá vôľa všetko zdolá. A ja som už bol v člne a nechal som sa unášať prvým prúdom pod haťou, teda jezom. Super to bolo.

Prvé metre.

Cestný most. Za ním začína najzaujimavejšia časť splavu.

Po pár minútach ma obklopilo neskutočné ticho, doplnené len príjemným vetríkom, ktorý vanul a kopíroval brehy rieky a robil vlnky okolo lode. Začínala moja parádna a neskutočná plavba nádhernými meandrami rieky. Teda tu to ešte nebolo úplne ono. Ale podľa inštrukcii som musel dopádlovať k cestnému mostu a za nim začínala tá pravá orechová plavba. Tok rieky neustále meandroval, vždy z jednej strany boli krásne piesočnaté alebo štrkové plážičky obohnané vyššou zeleňou a z druhej strany vysoké pieskové brehy ukazovali svoju mohutnosť. Rieka sa tu vyšantila na tvarovaní krajiny.

Ticho mi sem tam prerušila len nejaká tá ryba, niektoré skákali nad hladinu aj meter od lode. Ja som teda nemal šťastie nejakú vidieť. Všetky vyskakovali tam, kam som sa ja nepozeral. Ani som nemal nárok nejako sa obzerať. Keď bol voľný tok, nechal som sa unášať vodou. Kajak sa mi rôzne točil, dôvodom bolo hlavne to, že som fotil a rieka si z môjho člnka spravila svoju hračku. A tak som sa točil a fotil a užíval si to neskutočné ticho prerušované žblnkotom rýb. Sem tam prišli chvíle, kedy z vody trčali staré veľké pahýle stromov. Nahusto boli poskladané riekou a vtedy som sa musel chytiť vesla a nasmerovať svoj prostriedok najlepšou možnou cestou. Aj tak to bolo super. Až na pár momentov, keď som sa dostal na plytčinu a až tak som niekedy uviazol, že som sa musel miesto vesla rukami posúvať. 

Ale takéto zážitky k tomu patria. Vôbec ma to nerozhádzalo. Krajina okolo mňa ma neustále prekvapovala novou  architektúrou prírodného koryta, ktorá zdobila brehy či už plážové alebo tiahnuce sa do výšky. Takisto ako šperky v koryte trčali z vody staré kríky a stromy. Bolo sa stále na čo pozerať. Najkrajšie boli do neba trčiace pne, na ktorých rástli nové rastliny a niektoré aj s kvetmi. To bola symbióza ako sa patrí.

Zhruba v polovičke plavby som sa dostal k akémusi srdcu rezervácie Osypané břehy. Vesloval som a užíval si to už asi dve hodiny. Tu by sa dalo veru aj okúpať. Ja som sa však na to nedal, keďže som veľa času minul fotením okolitej krajiny a kochaním sa. Posilniť som sa však musel. Tak som pekne vyšiel na breh na boso. 

Voda ma chladila medzi prstami na nohách a ja som vybral druhého zlepenca a vychutnával som si to. Čakala ma tá ťažšia polovička plavby. Tú prvú krásnu polovicu som musel akosi zaplatiť  tou druhou. P. Šulcová by mi povedala, že to bude úsek „ťěžký jak prase!“, alebo niečo v tom zmysle.

Nevadilo, ja som bol nadmieru spokojný. A tak som fučal a vesloval v pomalom toku civilizáciou upraveného koryta rieky. Bolo to už niečo úplne iné, nebolo to krásne povodie ako z praveku, ktoré som videl v prvej časti rieky. Nevadí. Fučal som a rozprával som sa s rybármi. Ocenili to, že som sa vždy snažil vyhnúť ich natiahnutým vlascom a každý mi mával – Ahooooj.

No proste malý moravský raj.

Veru bol to na veslovanie ťažký úsek, ale zažil som už aj horšie – viď veslovanie v Lednickom zámockom parku, kde voda stále a mne prdel odchádzala. Toto bolo lepšie. Musel som doveslovať do prístavu Rohatec- Kolonie. Vraj to bude za železničným mostom cez rieku. Toť ďalšia inštrukcia od p. Šulcovej.

Most prišiel a za ním mólo prístavu. Fúúha – pozrel som na vysoké betónové mólo a vôbec som si nevedel predstaviť, ako sa z kajaku dostanem hore na suchú zem. Bolo to veľmi vysoké.

A tak som  pomaly prešiel popod mólo až na koniec, kde bol pristavený starší katamaran a vedľa neho starší čln. Do katamaranu som vyhádzal svoje veci a cez okraj člna som sa nejako prehupol, či skôr pregúľal z kajaku na starý čln a odtiaľ na breh. Dostať kajak cez čln a katamaran na plavebné mólo bol tiež dosť problematický počin. Škoda, že tam nemajú nejaké schody k vode. Pomohli mi rybári, ktorí sa práve chystali na vodu. Samozrejme by som to zvládol aj sám, bolo to však omnoho lepšie.

Nasledovalo vyčistenie člna, zavolanie p. Šulcovej po odvoz, naukladanie mokrých tričiek k sušeniu. V bufete som si dal dobrú kávičku a tá trištvrte hodina mi ubehla celkom rýchlo. Najprv prišiel jeden povoz  pre čln, ktorý tam ale nechali v prívese. Potom samostatne ešte prišla po mňa p. Šulcová – no proste super servis. Fakt musím za to všetko poďakovať nie raz ale veľakrát.

Môjho spoločníka – kajak – tam nechali len tak v stojane nepriviazaného.

„To sa nebojíte, že Vám zmizne?“ pýtam sa po ceste mojej spoločníčky.

„Na vodě sa přece nekrade“ – znela odpoveď – aj keď!!!   

Tu je príbeh:

„My sme pri prevádzkovaní požičovne ešte nemali problémy s nijakou krádežou a všade deklarujeme, že na vode sa nekradne. Naši známy majú však požičovňu hausbótov. Všetky majú namaľované na rovnakú farbu, len mená hausbótov sú iné. Veď sú z jednej požičovne – no nie?

A tak sme boli všetci prekvapený nemilo, keď nám známy volali, že im zákazník nahlásil krádež fotoaparátu, dokladov a nejakého oblečenia. To snáď nie. Tak sa dohodli, že po plavbe, ktorá trvala asi týždeň, ich v cieľovom prístave bude čakať polícia a spíšu zápisnicu o krádeži, aby sa to mohlo posunúť poisťovni. Tak aj bolo, po tom časovom úseku sa nájomcovia hausbótu stretli s policajnými príslušníkmi a spisovali zápisnicu o zmiznutých veciach. Nikomu stále nešlo do hlavy, ako sa to mohlo stať. Až ako na zavolanie, sa pri spisujúcich objavila pani. Mala v ruke dokumenty, fotoaparát a nejaké oblečenie –  to zmiznuté.

Ako to vlastne bolo? Úplne jednoduché – zakotvili v jednom prístave vedľa seba a vlastník fotoaparátu a všetkých vecí si odložil  do podobne nafarbeného hausbótu, ktorý však bol niekoho iného. A tak tam boli tie veci zavesené asi dva-tri dni, kým to prenajímateľom iného haubótu bolo čudné, čo to tam je. A úplne náhodou sa stretli v prístave, kde polícia spisovala dokumenty o odcudzení, ktorým nebolo ani odcudzenie. Len odloženie si v nesprávnom hausbote.

„No vidíte pane Popluháři, na vodě se nekrade. Já to stále deklaruji!“ zakončila story p. Šulcová.

Neviem prečo mi všade v Česku a na Morave hovoria p. Popluháři. J

Ďakujem touto cestou veľmi pekne p. Šulcová za všetko, čo mi spríjemnilo deň Vašou zásluhou.

Tak zatiaľ.

100 metrov k cieľu.

Ufff

– vytrasené nohy ma  s veľkými problémami priniesli domov. Bicykel sa o mňa opieral.  Nie, nie,  nie  ja som sa opieral o bike. Veru dlho som nešiel takú dlhú trasu. Ale nebola až taká dlhá. Nejakých 60-70 kilometrov.  Dal som si okruh po hrádzi do Vojky po petržalskej strane s plánom preplaviť sa na kompe cez Dunaj a isť naspäť. Problém s únavou bol ale niekde inde.

Prvá polovička,  to bola iná parádička nechať sa unášať vetrom smerom do Vojky. Bol som ako plachta na lodi. Vetrík bol môj priateľ a unášal ma do diaľav. Takto by som vedel isť až do Budapešti. Moje telo zadržiavalo všetok veterný pohon a ja som ten vetrík využíval k pohybu smerom vpred.  Smerom k môjmu polovičnému cieľu – ku kompe na Dunaji pri dedine  Vojka. Prišiel som tam na najťažších prevodoch, necítil som žiadnu únavu.  Polhodinku som si počkal na kompu, zažil som zadarmo plavbu po Dunaji a už ma kompa vyklopila na druhej strane toku Dunaja pri Dobrohošti, v prístave Kyselica. S dobrou náladou som nasadol na bicykel, vyšiel na hrádzu a……

Narazil som do steny.

Do steny neskutočného protivetra, ktorý mi bránil v rýchlejšej jazde, zastavoval môj  dopravný prostriedok. Predo mnou skoro 25 kilometrov a ja som mal hlavu v smútku. Nič sa nedalo robiť, musel som.  Nahodil som prevody, akoby som do kopca išiel a veľmi pomalým tempom som začal bojovať už nie s vetríčkom-bratríčkom ale s nepriateľským  protivetrom, ktorý ma nechcel pustiť do cieľa mojej cesty. Trasa je to však zaujímavá, hlavne pri Šamoríne, sú tam pekné pláže. Avšak za  Šamorínom sa k tomu pridal aj nejaký ten dážď. Aspoň ma trochu osviežil. Z čela prilby mi kvapkalo na nos a okuliare. Proste iná zábava ako sa zaoberať len vetrom.

Zvládal som, lebo som musel. Lebo môj ciel bol pri začiatku. Auto sa neposunulo ani centimeter bližšie. Prišiel som do ciele mokrý, vytrasený, odraná riťka bolela neskutočne – ale spokojný. Zvládol som to.

A tak tu teraz sedím a neklepú sa mi od únavy len prsty na rukách. To musím využiť. Prsty som prinútil ku  klepaniu na klávesnici. Ostatné  telesné orgány slastne krochkajú pri ďalšom a ďalšom dúšku nealko pivka. Hlava sa zaoberá textom a moja únava pomaličky odoznieva.

Hurá myšlienky prišli.

Myšlienky o dosiahnutí cieľa.

Veľakrát som ho nedosiahol. Nielen ten fyzický, niekedy aj ten citový. Neviem čo je horšie. Ci ten vnútorný, duchovný, imaginárny, alebo ten fyzický. Asi ten vnútorný. Ten človeka omnoho viac bolí a štve.

Posledný fyzický ciel bol smerom na kopec Unterberg v Gutensteinských Alpách. Stúpal som na vrchol pred týždňom. Bol som tam  v zime, skúšal som tam skialpovať a bolo to pekné. Kedže som mal čas, tak som si povedal, že idem preskúmať nejaké nové cestičky, ktoré by sa hodili na moje kvázi skialpovanie a popritom vyjdem až na vrchol. Tak som si to premyslel.

Auto som nechal na známom lyžiarskom parkovisko za usadlostou Thal. Bolo prázdne. Aký rozdiel medzi zimnou a letnou sezónou. V zime, keď je sneh sa tu ani zaparkovať veľakrát nedá. Teraz – žiadny problém.

Počul som, že by tu mala byť nejaká sprístupnená mala jaskyňa. Myralucke ju volajú. To bol môj prvý ciel. Pozrieť do nej. Našiel som ju asi dvesto metrov od parkoviska. Zložil batoh, nasadil čelovku. Veď len pozriem na začiatok tejto diery.  Ani začiatok som nepozrel. Čelovka neskutočne slabo svietila, pri tom svetle sa tam nedalo isť. Nie som blbec, určite nepôjdem s takým svetlom niekde do tmavej neprehľadnej diery.  

Vrátil som sa k batohu a len tak zo zvyku som pozrel či tam nemám rezervné baterky.

Boli – hurááááá – s nedočkavými rukami som vymenil baterky v čelovke a poďho naspäť k jaskyni. Čelovka super svietila, nemal som už žiadne pochybnosti o úspešnom preskúmaní jaskyne.

Jaskyňa sa po pár metroch zmenila len na úzku chodbu, ktorá mohla mať miestami 40 cm. Nič pre ľudí neznášajúcich uzavreté priestory. Nemal som batoh, takže som sa mohol vrtkejšie pohybovať. Vraj to má len 50 metrov. No pohybujte sa v tme a v úzkom priestore 50 metrov stále do neznámej diaľky a hĺbky. V každej podzemnej tmavej  jaskyni sa 50 metrov zmení na 500 metrov.

 Je to psychicky dosť náročné, kto má klaustrofóbiu ten to určite nezvládne, radšej nech nejde. Ja som išiel. Už som niečo prešiel. Chodba sa zo dvakrát lomila, až som prišiel k cieľu – ku koncu jaskyne. Cieľ som tentokrát dosiahol . Bolo to krásne jazierko s úplne úžasnou čistou vodou, bolo krásne vidieť ako jaskyňa pokračuje pod vodou. Ale to už bolo pre potápačov. Nie pre mňa. Spravil som pár záberov pri svetle čelovky a pobral som sa naspäť. Cestou späť som ešte obchádzal malé jazierko do ktorého kvapkala voda zo stropu. Robilo to parádne obrazce na vode.

Pri východe z jaskyne ma zaplavil super adrenalín z dosiahnutia prvého cieľa, ktorý som chcel spoznať.

Nahodiac batoh som sa pustil do dlhého tiahleho stúpania, ktoré malo koniec až hore na vrchole Unterbergu. To stúpanie nebolo ani veľmi ťažké. Skôr ma ničilo to teplo. Aj keď som bol v lese, bolo neskutočne dusno, normálne som cítil búrku alebo dážď. Po pár metroch stúpania som mal na sebe všetko mokré.

„Poručeno bohu“ – pomyslel som si a neprestával som stúpať. Zhruba hodinu a pol som šliapal po chodníkoch v lese, ktoré si to sem tam nasmerovali priamo na pokosené lyžiarske svahy, teraz skôr pasienky.  Tam to bolo trošku ťažšie. Predsa len tam bolo dusnejšie. Následne sa znovu ukázala lesná cesta a zase svah. 

Ale miesto odpočinku a občerstvenia sa blížilo. Bola to chata Unterberg Shutzhaus. V zime to tu bolo preplnené ale teraz neskutočné pohodové miesto, kde som stretol zopár turistov. Mal som síce v batohu lepeňák, ale neodolal som gulášovej polievke.

 Bodla.

Na terase si mi k nohám ľahol pastiersky pes a nechal sa poškrabkať.  Vytvorili sme spolu také chvíľkové pohodové duo. On určite čakal nejaký ten plátok salámy.

Kaplnka pri chate

Interier kaplnky.

Tiež mu muselo byť poriadne teplo. Cítil asi tiež ten dážď.

Zopárkrát kvaplo. Zdvihol som sa  a pobral sa sadnúť si na chvíľu do chaty. Jedno nealkoholické bodne vždy. Tak som si dal jedného Paulanera. Po chvíli sa zdalo, že oblačnosť sa predsa len potrhá. No čo, vyberiem sa ďalej. K vrcholu je to len nejakých 170 výškových metrov. To by som mal bez problémov zvládnuť. Za chatou som našiel smerovník na mnou nepoznanú prístupovú cestu k vrcholu a vybral som sa po nej. Chodník znovu pretínal lyžiarsky svah a nado mnou sa nad zjazdovkou  týčil vrchol. Zbožne som k nemu pozrel. Poznal som ho vedel som, že, už to nie je ďaleko.

Moje oči to ale radšej nechceli vidieť. Hore sa zablýskalo, niekde v diaľke zahrmelo a tmavé mraky viseli na vrchole ako ťažké závesy v chráme.

Pár rozkvitnutých kvetov pri chate. 

Ani som veľmi neváhal. Nohy sa samé stočili smerom dolu po zjazdovke. Nedosiahnem ciel, nedosiahnem vrchol. Nebudem s tým bojovať.

Moje skúsenosti a myšlienky ma presvedčili k ústupu a k spiatočnej ceste:

Nedá sa všetko. Nedá sa napríklad vyjsť s parťákom na Ostrý Roháč alebo Tri kopy, keď sa spoločník v tých miestach necíti komfortne. Mám sa stať egoistom a pokaziť niekomu pobyt v horách???  Nie to ja nemôžem. Proste na to je tu jeden trik – jedno pravidlo i nariadenie. Ide sa proste dolu. Po vlastných stopách a s vlastnými v hlave schovanými myšlienkami. Že sa vrátim a skúsim to znovu. Ale kaziť pobyt v prírode niekomu, len preto, že chcem zvládnuť svoj vlastný ciel? Hmmm – to nie.

To bol len jeden príklad nedokončenia túry. Teraz tu mám druhý. Prírodné podmienky. Isť do búrky a dažďa sám, noooo – beriem to, môže byť idem na vlastné riziko.Ale prečo, veď môžem prísť hockedy inokedy.  Ja som si vybral druhú alternatívu. Vrch mi neutečie. Čas možno áno, ale ak bude osud priaznivý, tak to na budúce zvládnem. A keď nie – no čo aspoň som to skúsil.

A tak si vykračujem dolu svahom, za mnou si to trielia mračná z vrcholu a ja viem, že pred nimi neutečiem. He-he-he – mám pršiplášť. Tento rok som ho použil už asi tretíkrát. Niekedy ho nepoužijem aj tri roky za sebou a tento rok – suchý rok podotýkam, mám šťastie na dážď v horách. A tak som nahodil tesne pred vyliatím krhly z nebies na seba pršiplášť a v tom momente sa spustila prietrž mračien. Našťastie nie búrka, ale pršalo neskutočne.

Ale poviem Vám – po tej spare, ktorou som išiel hore bolo úplne neskutočné a nádherné isť v tom daždi po horských pasienkoch dolu kopcom. Viem že to nie je jazdenie na lyžiach ale aj toto malo svoje čaro. Proste velikánska pasia na tej túričke ktorú som si predsavzal spraviť ale nedokončil som ju.

A tak som zase raz nedošiel do cieľa. Bolo to zlé? Pýtam sa sám seba.

Moja odpoveď je, že absolútne nie. Bola to pasia a bolo to o tom, že som prekonal sám seba a sám sebe som prikázal, že proste to otočíš. Že nedosiahneš ciel aj keď bol na dosah ruky. Veľmi veľmi blizko.

A viete čo, omnoho horšie je, keď máte niečo na dosah ruky v kamarátstve, keď ste si už istý, že sa to nemôže zmeniť, že tej osobe, ktorej na kamarátstve záleží, že je pri mne. To je veľký optimizmus. Nie nikdy si človek nemôže byť istý.  Kamarátstvo môže byť proste len džbán, ktorý sa veľmi ľahko vie rozbiť.

Nikdy nevidíte dovnútra toho druhého.

Áno – radšej tisíckrát sa sklamať v nedosiahnutí vrcholovej plošiny kopca ako raz sa sklamať v kamarátstve.

Tak zatiaľ.