Volovec

Volovec. 

Zdravím. 

 Konečne raz aj pozdravím. Patrí sa to, že áno.

Začiatok dobrý – takže. Sú kopce na ktoré sa rád vraciam a celkom mi prirástli k srdcu. Jeden sa nachádza v Západných Tatrách – Roháčoch. Nie, nie je to Ostrý Roháč, ani Baníkov. Je to ten krajný  s názvom Volovec. Je z neho nádherný výhľad na celú západnú časť Tatier. Vrchol je rozložitý, dá sa tam prejsť z jednej strany na druhú a venovať sa foteniu. Teda ak práve nesneží, neprší a nie ste v mrakoch. Co sa mi dosť často stávalo. Niekedy som na vrchol ani nevyšiel. Nevyhováram sa len na počasie, proste nebola kondícia. Veru aj to sa mi stalo.

Prvýkrát som Volovec absolvoval pri prechode celého hrebeňa od Brestovej a končil som na Volovci, pardon – posledný je Rákoň – ale to je skôr tak predkopček v západnom úbočí od Volovca. Od Tatliakovej chaty je to celkom slušný stupák. A monotónny až hrôza. Neznášam hlavne tú časť od sedla Zábrať až na vrchol Rákoňa. Všetko ostatné sa dá, dokonca aj cesta od Zverovky po Tatliakovú chatu sa dá zvládnuť, ale tento stupák nemám rád. No keď človek chce niečo dosiahnuť, musí isť aj po cestách, ktoré nie sú v jeho obľube. Raz som vyšiel na Rákoň – zbehol som do sedla pod Volovcom a prišli také mraky, že som sa mohol rovno otočiť.

Kedysi dávno, keď som sa musel vrátiť spod Volovca.

 Priamo do neskutočného dažďa som sa vnoril a na izbu som prišiel s tým, že už mám prsty na nohách dokonale rozmočené a mám tam blany. No prsty tam boli. Ale mokrý som bol ako myš v mláke. Všetko všetulinko som mal premočené a to som mal vetrovku. Nemal som pršiplášť a to bola asi chyba. Tento výstup si asi najviac zapamätám. Ten bol predposledný. Volovec mi to ale vynahradil.

A tak som si po pár rôčkoch vynahradil zas jeden deň pre Volovec. Absolútne som nepočítal, že by som to vyšliapal. V robote toho je v septembri veľmi veľa a ja denne nachodím po betónovej ploche 15 až 20 km, čo je dosť a nôžky sa postupne opotrebuvávajú. Potreboval som však tento výjazd. Tak prečo nevyskúšať. Ako som už napísal, nepočítal som, že to vyjdem ale veď pokiaľ dôjdem, tam budem. Stačilo by aj na Rakoň.

Počasie v to sobotné ráno vypadá dobre, prsty štípu, ešte je taký jemný mrazík. To som v septembri skoro nikdy nezažil. Ejha – ale parkovisko pod zjazdovkou plné. Nájdu sa sice miesta, ale s toľkými turistami som nepočítal. Hop – ide lanovka, čiže to nebudú len turisti – tí pravoverný. Budú tam aj lanovkári. Ale aj to treba. Ja nabehnem na červenú turistickú značku, ktorá ma privedie až k Tatliakovej chate. 

Aspoň pekné výhľady na nudnej ceste k Tatliakovej chate. 

Neskutočne nudné štyri kilometre po asfaltke. Celkom dosť národa si to šinie po ceste. Našťastie prevažná väčšina ide k Roháčskemu vodopádu, čiže od polovičky ceste k Tatliakovej chate už je to celkom v norme. Aj keď ľudia idú a na Tatliakovej už je pomerne dosť veľké zhromaždenie turistov.  Bufet je však prázdny, takže jeden horský čaj bodne. Sadnem k Tatliakovému plesu a kochám sa pohľadom na Ostrého Roháča i Plačlivô. 

Ostrý Roháč, Plačlivô, Hrubá Kopa od Tatliakového plesa.

Prvý ľad. 

Zboku na mňa ešte kývajú Tri kopy, aby som nezabudol aj tam švihnúť pohľadom. Veď prečo nie. Krásne sa zrkadlia v plese, ktoré je už spolovice pod tenkou vrstvou ľadu. Pomaly ale začínam cítiť ranný chlad. Obliekať sa mi veľmi nechce – tak poďho stúpať do sedla Zábrať. Serpentínky sú zo začiatku ľahšie, potom už je to náročnejšie. Dvojica turistov v mojom veku mi vraví, že ich je 16. Ja som to nepočítal. Oni ale chodia častejšie, takže vedia. 

V stúpaní do sedla Zábrať. 

Takisto idú tým našim dôchodcovským tempom. Ale aj tak ich predbieham. Musím svoje tempo nazvať ešte preddôchodcovské. Ešte to nie je také hrozné. Vlastne všetci tzv. turisti, ktorí ma predbehli na serpentínach zaostávajú neskôr a ja som na Volovci skôr. Ten je ešte stále skrytý za Rákoňom, aj keď viem, že je pod popraškom snehu. Nezaoberám sa nim, neverím, že ho zdolám. V podstate je mi to jedno.

Pred sedlom Zábrať.

A tak si fučím do sedla Zábrať a míňam aj studničku v serpentínach. To sa mi nikdy nestalo. Vody mám však dosť. Pokračujem svojim tempom. Vždy som odpočíval v sedle Zábrať. Teraz nie. Čo sa to so mnou deje. Veď nemám také rozpoloženie síl, aby som vyliezol bez odpočinku na Rákoň. Nohy ma však nesú, ja si to pomaličky serpentínujem v stúpaní a vyzerám vrchol. Ešte ho nevidieť, ale ide sa mi dobre. Čo som dosť prekvapený. Po chvíli už vidím striešku smerovníka. Neskutočné. Ani som veľmi neodpočíval a som na Rákoňi. A tie výhľady!!!!

Hory mi asi plnou hrsťou vracajú to, čo mi pri minulej návšteve odopreli. Všetky štíty sú posypané bielym snehom. Vypadajú ako posypané práškovým cukrom, svahy od vrcholov hrajú farbami od bielej cez zelenú, žltú i červenú. Neskutočná krása. Zíram s otvorenými ústami a je to úžasné. Volovec mi však zakrýva výhľad ďalej na Vysoké Tatry.

Stúpanie na Rákoň.

Osobitá.

To teda nie! To chcem vidieť v tomto počasí.

Z Rákoňa.

A tak začínam ďalšiu dávku stúpania. Nič hrozné, len dosť veľa šľapajúcich. Veľa turistov sa napája zo sedla pod Volovcom z poľskej strany. Keďže čím vyššie idem, tým je to viac zľadovatené a terén je dosť nestabilný a klzký, musím si dávať pozor kam šliapem. 

V stúpaní na Volovec.

Ľutujem, že som si nevzal svoje turistické želiezka, mačičky alebo ako tomu mám hovoriť. Tie by mi v tomto teréne neskutočne pomohli a ja by som sa cítil neporovnateľne istejšie. Mohol by som isť dokonca po ťažšom teréne a nie vo vyšmýkaných stopách na chodníku. Ale pokračujem. Dá sa a je mi super.

Popritom sa každú chvíľu zastavím na rozhliadnutie sa.

Trt rozhliadnutie Ešus – vraví mi niečo zvnútra. Máš už toho celkom dosť. Musíš sa vydýchať. No tak dobre aj jedno je pravda a aj druhé. Ale stúpam! Nenechám sa zlomiť! To nehrozí.

Po asi trištvrte hodinovom stúpaní som dosiahol najvyšší bod dnešného putovania. Teda vrchol Volovca.  

2063 metrov nad morom.

Roháčske plesá. 

Vysoké a Západné Tatry. 

Ostrý Roháč a Plačlivô

Jamnické pleso a Ostrý Roháč.

Pohľad na východ k Hrubému vrchu. 

Jamnické plesá. 

Ešte jeden pohľad na východ. Smerok k Deravej a Hrubému vrchu. 

Národa je tam celkom dosť. Slniečko pripeká, veľa ľudí sa tu doslova opaľuje vyvalených na skalách i batohoch. Ja si to však obchádzam a hľadám si miesta s krásnymi výhľadmi. Dlho netreba hľadať. Každá strana Volovca má svoje čaro. Pohľad na Roháčske plesá je nádherný. Ešte krajší je pohľad na Jamnické plesá. Zrkadlia sa v odrazoch slnka a hádžu po mne flirtovné žmurkanie z hĺbky podo mnou.

Najviac ma dostal pohľad smerom k východu  k Deravej. Zo severnej strany sú strane posypané čerstvým bielym snehom, z južnej slovenskej sa to ešte zelená, žltí a červená. To všetko je osvetlené nádherným slnečným svetlom a ja sa kochám ako už dávno nie. Tatry celé – Západné, Poľské i Vysoké sú ako modelky na móle a ja ako divák v hľadisku sa kochám. Predvádzajú sa v každom mojom uhle pohľadu. Prajem ten pohľad každému. Tak som ho aspoň trošku nafotil, aj keď tie fotky úplne nevystihnú skutočnosť a moje pocity.

 Je to proste paráda. Stálo to za to, že som sem vybehol. Ha-ha-ha – musím sa smiať tom slovnému zvratu, že vybehol. Ledva si sem vyfučal. Teraz sa tu naparuješ, že si hore. Pred polhodinou si ani nevedel že ako ďalej.

„Proše pána – mohli by ste foto zrobiť?“ – zaštebotal za mnou tichý príjemný hlások.

Prečo nie, zahral som sa konečne na profesionálneho fotografa, ktorý ma k dispozícii peknú modelku. Nastavil som si ju podľa mojich predstáv. Dúfam, že bola s fotkou spokojná. Taktiež som ju poprosil o odfotenie seba. Lebo ja akosi neviem tie selfie robiť. A tak ma odfotila. Ja som chcel s Jamnickým sedlom podo mnou a ona mi spravila takú portrétnu fotku. 

Portréty z Volovca. 

Chcel som to u tej žienky reklamovať, ale tá už bola niekde fuč. Zmizla mi zo života. Tak to ale má byť. Bude tu v týchto riadkoch. Tam na vrchole sa mi tá fotka nepozdávala, nakoniec však z toho boli fotky tri a doma po stiahnutí sa mi celkom pozdávali. Takže aspoň takto imaginárne ďakujem.

Čakal ma už len zostup dole šmykľavým svahom, čo som zvládol s gráciou obstarožného turistu. Ďalej prestávka s jedlom na Rákoni a poďho dolu do Tatliačky. 

Nealkoholické pivko bodlo. Vychutnával som si každú sekundu týchto chvíľ. Bolo to fantastické.

Ani neviem ako mi prešla štvorkilometrová cesta k autu. Bol za mnou znovu krásny deň na horách. 

Pre tie dni sa oplatí žiť.

Och básniku samá fráza z Teba vypadáva.

Tak zatiaľ.