Morava alebo "Na Veliké řece".

Dáme plavbu? Dáme?

A viete čo, dajme!

Už je tomu rok, čo som sa nikde neplavil. Tak prečo by som si zase raz nemohol užiť trošku vody okolo a pod sebou. Bolo by to super. Trošku som sa informoval o možnostiach zaujímavých plavieb a moja voľba padla na rieku Moravu. Konkrétne na lokalitu „Osypané břehy“.

Je to úsek rieky, ktorý nebol upravovaný, riečisko je pôvodné civilizáciou nedotknuté. Aspoň sa to tak opisuje vo všetkých turistických lákadlách k návšteve tejto lokality. Tak samozrejme bolo rozhodnuté. Niekedy v článku trošku presedlám na češtinu, keďže sa mi to hodí do tohto textu, ale snáď to nebude rušivé. Takže poplujeme!

Na internete som si našiel východisko plavby a to konkrétne v prístave Vnorovy. Je tam požičovňa lodí, ktorú vedie sympatický párik vodákov. Link tu: https://www.batacanal.cz/plavba/vnorovy.html

Prístav Vnorovy.

Spoznal som len tú nežnejšiu polovičku páru – pani Šulcovú. S tou som viedol telefonicky všetky rozhovory a bol som milo prekvapený, že aj bez akýchkoľvek mailových potvrdení a ďalších „poistiek“, keď som prišiel – mal som. Nevedel som, či pôjdeme dvaja alebo sám, tak som si preventívne objednal aj kánojku a aj kajak. Nakoniec to vyšlo na ten kajak. Aj som sa na neho tešil. V mladosti som na kajaku splavil Hron, Hnilec a aj Hornád. Len som nevedel, ako to teraz celé bude vypadať s mojou plavbou – nebo plutím.

Zvládol som a bolo to super, aj keď zo začiatku pri nastupovaní s dosť veľkým kŕčom. Už proste nie som tak ohybný, ako za čias mojej mladosti, takže s tým som sa musel pri nastupovaní do malého člnka vyrovnať. Ďalší problém bol v pádlovaní. Pri vyššie spomenutých splavoch som mal veslo obojručné, ktoré nebolo prispôsobené pohybom rúk, ale všetko pekne rovno. Teraz bolo veslo na každej strane inak otočené. A aj po 40 rokoch som fakt nevedel s takto upraveným veslom úplne plynulo veslovať. Koľkokrát som sa pristihol, že veslujem s opačne otočeným pádlom. Ale išlo. Počiatočný rešpekt teda bol. Niekto aj zahlásil, že strach – ale to určite nie. Nebál som sa, skôr naopak, tešil som sa - neskutočne.

Prívodný kanál od prístavu Vnorovy ma nasmeroval až k rieke Morave, kde som musel kajak preniesť zhruba 100 metrov k hlavnému toku rieky. Pani Šulcová ma na toto všetko upozornila a aj mi zhruba vysvetlila, kde a ako začínajú najzaujímavejšie časti rieky a takisto, kde bude drina, kde plavba končí. Žiadna mapka, ale všetko pekne zrozumiteľné. A to bolo naozaj výborné.

Preniesol som si kajak k rieke, k čomu je rozhodne potrebná chlapská ruka. Je to totiž trošku väčšia námaha. Hlavne dole brehom k rieke je to trošku namáhavé. Ale som pri rieke. Pod haťou – keď som to povedal neskôr šéfke požičovne – tak nevedela o čom točím. No hať je predsa jez. Pochopili sme sa i keď dodatočne.

Pod haťou, či jezom.

Dal som si niečo na posilnenie a musel som si vybrať dobré miesto na nástup do kajaku. Tu neboli rozhodne ideálne miesta na nástup do člna, hlavne nie pre začiatočníkov. Ale dobrá vôľa všetko zdolá. A ja som už bol v člne a nechal som sa unášať prvým prúdom pod haťou, teda jezom. Super to bolo.

Prvé metre.

Cestný most. Za ním začína najzaujimavejšia časť splavu.

Po pár minútach ma obklopilo neskutočné ticho, doplnené len príjemným vetríkom, ktorý vanul a kopíroval brehy rieky a robil vlnky okolo lode. Začínala moja parádna a neskutočná plavba nádhernými meandrami rieky. Teda tu to ešte nebolo úplne ono. Ale podľa inštrukcii som musel dopádlovať k cestnému mostu a za nim začínala tá pravá orechová plavba. Tok rieky neustále meandroval, vždy z jednej strany boli krásne piesočnaté alebo štrkové plážičky obohnané vyššou zeleňou a z druhej strany vysoké pieskové brehy ukazovali svoju mohutnosť. Rieka sa tu vyšantila na tvarovaní krajiny.

Ticho mi sem tam prerušila len nejaká tá ryba, niektoré skákali nad hladinu aj meter od lode. Ja som teda nemal šťastie nejakú vidieť. Všetky vyskakovali tam, kam som sa ja nepozeral. Ani som nemal nárok nejako sa obzerať. Keď bol voľný tok, nechal som sa unášať vodou. Kajak sa mi rôzne točil, dôvodom bolo hlavne to, že som fotil a rieka si z môjho člnka spravila svoju hračku. A tak som sa točil a fotil a užíval si to neskutočné ticho prerušované žblnkotom rýb. Sem tam prišli chvíle, kedy z vody trčali staré veľké pahýle stromov. Nahusto boli poskladané riekou a vtedy som sa musel chytiť vesla a nasmerovať svoj prostriedok najlepšou možnou cestou. Aj tak to bolo super. Až na pár momentov, keď som sa dostal na plytčinu a až tak som niekedy uviazol, že som sa musel miesto vesla rukami posúvať. 

Ale takéto zážitky k tomu patria. Vôbec ma to nerozhádzalo. Krajina okolo mňa ma neustále prekvapovala novou  architektúrou prírodného koryta, ktorá zdobila brehy či už plážové alebo tiahnuce sa do výšky. Takisto ako šperky v koryte trčali z vody staré kríky a stromy. Bolo sa stále na čo pozerať. Najkrajšie boli do neba trčiace pne, na ktorých rástli nové rastliny a niektoré aj s kvetmi. To bola symbióza ako sa patrí.

Zhruba v polovičke plavby som sa dostal k akémusi srdcu rezervácie Osypané břehy. Vesloval som a užíval si to už asi dve hodiny. Tu by sa dalo veru aj okúpať. Ja som sa však na to nedal, keďže som veľa času minul fotením okolitej krajiny a kochaním sa. Posilniť som sa však musel. Tak som pekne vyšiel na breh na boso. 

Voda ma chladila medzi prstami na nohách a ja som vybral druhého zlepenca a vychutnával som si to. Čakala ma tá ťažšia polovička plavby. Tú prvú krásnu polovicu som musel akosi zaplatiť  tou druhou. P. Šulcová by mi povedala, že to bude úsek „ťěžký jak prase!“, alebo niečo v tom zmysle.

Nevadilo, ja som bol nadmieru spokojný. A tak som fučal a vesloval v pomalom toku civilizáciou upraveného koryta rieky. Bolo to už niečo úplne iné, nebolo to krásne povodie ako z praveku, ktoré som videl v prvej časti rieky. Nevadí. Fučal som a rozprával som sa s rybármi. Ocenili to, že som sa vždy snažil vyhnúť ich natiahnutým vlascom a každý mi mával – Ahooooj.

No proste malý moravský raj.

Veru bol to na veslovanie ťažký úsek, ale zažil som už aj horšie – viď veslovanie v Lednickom zámockom parku, kde voda stále a mne prdel odchádzala. Toto bolo lepšie. Musel som doveslovať do prístavu Rohatec- Kolonie. Vraj to bude za železničným mostom cez rieku. Toť ďalšia inštrukcia od p. Šulcovej.

Most prišiel a za ním mólo prístavu. Fúúha – pozrel som na vysoké betónové mólo a vôbec som si nevedel predstaviť, ako sa z kajaku dostanem hore na suchú zem. Bolo to veľmi vysoké.

A tak som  pomaly prešiel popod mólo až na koniec, kde bol pristavený starší katamaran a vedľa neho starší čln. Do katamaranu som vyhádzal svoje veci a cez okraj člna som sa nejako prehupol, či skôr pregúľal z kajaku na starý čln a odtiaľ na breh. Dostať kajak cez čln a katamaran na plavebné mólo bol tiež dosť problematický počin. Škoda, že tam nemajú nejaké schody k vode. Pomohli mi rybári, ktorí sa práve chystali na vodu. Samozrejme by som to zvládol aj sám, bolo to však omnoho lepšie.

Nasledovalo vyčistenie člna, zavolanie p. Šulcovej po odvoz, naukladanie mokrých tričiek k sušeniu. V bufete som si dal dobrú kávičku a tá trištvrte hodina mi ubehla celkom rýchlo. Najprv prišiel jeden povoz  pre čln, ktorý tam ale nechali v prívese. Potom samostatne ešte prišla po mňa p. Šulcová – no proste super servis. Fakt musím za to všetko poďakovať nie raz ale veľakrát.

Môjho spoločníka – kajak – tam nechali len tak v stojane nepriviazaného.

„To sa nebojíte, že Vám zmizne?“ pýtam sa po ceste mojej spoločníčky.

„Na vodě sa přece nekrade“ – znela odpoveď – aj keď!!!   

Tu je príbeh:

„My sme pri prevádzkovaní požičovne ešte nemali problémy s nijakou krádežou a všade deklarujeme, že na vode sa nekradne. Naši známy majú však požičovňu hausbótov. Všetky majú namaľované na rovnakú farbu, len mená hausbótov sú iné. Veď sú z jednej požičovne – no nie?

A tak sme boli všetci prekvapený nemilo, keď nám známy volali, že im zákazník nahlásil krádež fotoaparátu, dokladov a nejakého oblečenia. To snáď nie. Tak sa dohodli, že po plavbe, ktorá trvala asi týždeň, ich v cieľovom prístave bude čakať polícia a spíšu zápisnicu o krádeži, aby sa to mohlo posunúť poisťovni. Tak aj bolo, po tom časovom úseku sa nájomcovia hausbótu stretli s policajnými príslušníkmi a spisovali zápisnicu o zmiznutých veciach. Nikomu stále nešlo do hlavy, ako sa to mohlo stať. Až ako na zavolanie, sa pri spisujúcich objavila pani. Mala v ruke dokumenty, fotoaparát a nejaké oblečenie –  to zmiznuté.

Ako to vlastne bolo? Úplne jednoduché – zakotvili v jednom prístave vedľa seba a vlastník fotoaparátu a všetkých vecí si odložil  do podobne nafarbeného hausbótu, ktorý však bol niekoho iného. A tak tam boli tie veci zavesené asi dva-tri dni, kým to prenajímateľom iného haubótu bolo čudné, čo to tam je. A úplne náhodou sa stretli v prístave, kde polícia spisovala dokumenty o odcudzení, ktorým nebolo ani odcudzenie. Len odloženie si v nesprávnom hausbote.

„No vidíte pane Popluháři, na vodě se nekrade. Já to stále deklaruji!“ zakončila story p. Šulcová.

Neviem prečo mi všade v Česku a na Morave hovoria p. Popluháři. J

Ďakujem touto cestou veľmi pekne p. Šulcová za všetko, čo mi spríjemnilo deň Vašou zásluhou.

Tak zatiaľ.