100 metrov k cieľu.

Ufff

– vytrasené nohy ma  s veľkými problémami priniesli domov. Bicykel sa o mňa opieral.  Nie, nie,  nie  ja som sa opieral o bike. Veru dlho som nešiel takú dlhú trasu. Ale nebola až taká dlhá. Nejakých 60-70 kilometrov.  Dal som si okruh po hrádzi do Vojky po petržalskej strane s plánom preplaviť sa na kompe cez Dunaj a isť naspäť. Problém s únavou bol ale niekde inde.

Prvá polovička,  to bola iná parádička nechať sa unášať vetrom smerom do Vojky. Bol som ako plachta na lodi. Vetrík bol môj priateľ a unášal ma do diaľav. Takto by som vedel isť až do Budapešti. Moje telo zadržiavalo všetok veterný pohon a ja som ten vetrík využíval k pohybu smerom vpred.  Smerom k môjmu polovičnému cieľu – ku kompe na Dunaji pri dedine  Vojka. Prišiel som tam na najťažších prevodoch, necítil som žiadnu únavu.  Polhodinku som si počkal na kompu, zažil som zadarmo plavbu po Dunaji a už ma kompa vyklopila na druhej strane toku Dunaja pri Dobrohošti, v prístave Kyselica. S dobrou náladou som nasadol na bicykel, vyšiel na hrádzu a……

Narazil som do steny.

Do steny neskutočného protivetra, ktorý mi bránil v rýchlejšej jazde, zastavoval môj  dopravný prostriedok. Predo mnou skoro 25 kilometrov a ja som mal hlavu v smútku. Nič sa nedalo robiť, musel som.  Nahodil som prevody, akoby som do kopca išiel a veľmi pomalým tempom som začal bojovať už nie s vetríčkom-bratríčkom ale s nepriateľským  protivetrom, ktorý ma nechcel pustiť do cieľa mojej cesty. Trasa je to však zaujímavá, hlavne pri Šamoríne, sú tam pekné pláže. Avšak za  Šamorínom sa k tomu pridal aj nejaký ten dážď. Aspoň ma trochu osviežil. Z čela prilby mi kvapkalo na nos a okuliare. Proste iná zábava ako sa zaoberať len vetrom.

Zvládal som, lebo som musel. Lebo môj ciel bol pri začiatku. Auto sa neposunulo ani centimeter bližšie. Prišiel som do ciele mokrý, vytrasený, odraná riťka bolela neskutočne – ale spokojný. Zvládol som to.

A tak tu teraz sedím a neklepú sa mi od únavy len prsty na rukách. To musím využiť. Prsty som prinútil ku  klepaniu na klávesnici. Ostatné  telesné orgány slastne krochkajú pri ďalšom a ďalšom dúšku nealko pivka. Hlava sa zaoberá textom a moja únava pomaličky odoznieva.

Hurá myšlienky prišli.

Myšlienky o dosiahnutí cieľa.

Veľakrát som ho nedosiahol. Nielen ten fyzický, niekedy aj ten citový. Neviem čo je horšie. Ci ten vnútorný, duchovný, imaginárny, alebo ten fyzický. Asi ten vnútorný. Ten človeka omnoho viac bolí a štve.

Posledný fyzický ciel bol smerom na kopec Unterberg v Gutensteinských Alpách. Stúpal som na vrchol pred týždňom. Bol som tam  v zime, skúšal som tam skialpovať a bolo to pekné. Kedže som mal čas, tak som si povedal, že idem preskúmať nejaké nové cestičky, ktoré by sa hodili na moje kvázi skialpovanie a popritom vyjdem až na vrchol. Tak som si to premyslel.

Auto som nechal na známom lyžiarskom parkovisko za usadlostou Thal. Bolo prázdne. Aký rozdiel medzi zimnou a letnou sezónou. V zime, keď je sneh sa tu ani zaparkovať veľakrát nedá. Teraz – žiadny problém.

Počul som, že by tu mala byť nejaká sprístupnená mala jaskyňa. Myralucke ju volajú. To bol môj prvý ciel. Pozrieť do nej. Našiel som ju asi dvesto metrov od parkoviska. Zložil batoh, nasadil čelovku. Veď len pozriem na začiatok tejto diery.  Ani začiatok som nepozrel. Čelovka neskutočne slabo svietila, pri tom svetle sa tam nedalo isť. Nie som blbec, určite nepôjdem s takým svetlom niekde do tmavej neprehľadnej diery.  

Vrátil som sa k batohu a len tak zo zvyku som pozrel či tam nemám rezervné baterky.

Boli – hurááááá – s nedočkavými rukami som vymenil baterky v čelovke a poďho naspäť k jaskyni. Čelovka super svietila, nemal som už žiadne pochybnosti o úspešnom preskúmaní jaskyne.

Jaskyňa sa po pár metroch zmenila len na úzku chodbu, ktorá mohla mať miestami 40 cm. Nič pre ľudí neznášajúcich uzavreté priestory. Nemal som batoh, takže som sa mohol vrtkejšie pohybovať. Vraj to má len 50 metrov. No pohybujte sa v tme a v úzkom priestore 50 metrov stále do neznámej diaľky a hĺbky. V každej podzemnej tmavej  jaskyni sa 50 metrov zmení na 500 metrov.

 Je to psychicky dosť náročné, kto má klaustrofóbiu ten to určite nezvládne, radšej nech nejde. Ja som išiel. Už som niečo prešiel. Chodba sa zo dvakrát lomila, až som prišiel k cieľu – ku koncu jaskyne. Cieľ som tentokrát dosiahol . Bolo to krásne jazierko s úplne úžasnou čistou vodou, bolo krásne vidieť ako jaskyňa pokračuje pod vodou. Ale to už bolo pre potápačov. Nie pre mňa. Spravil som pár záberov pri svetle čelovky a pobral som sa naspäť. Cestou späť som ešte obchádzal malé jazierko do ktorého kvapkala voda zo stropu. Robilo to parádne obrazce na vode.

Pri východe z jaskyne ma zaplavil super adrenalín z dosiahnutia prvého cieľa, ktorý som chcel spoznať.

Nahodiac batoh som sa pustil do dlhého tiahleho stúpania, ktoré malo koniec až hore na vrchole Unterbergu. To stúpanie nebolo ani veľmi ťažké. Skôr ma ničilo to teplo. Aj keď som bol v lese, bolo neskutočne dusno, normálne som cítil búrku alebo dážď. Po pár metroch stúpania som mal na sebe všetko mokré.

„Poručeno bohu“ – pomyslel som si a neprestával som stúpať. Zhruba hodinu a pol som šliapal po chodníkoch v lese, ktoré si to sem tam nasmerovali priamo na pokosené lyžiarske svahy, teraz skôr pasienky.  Tam to bolo trošku ťažšie. Predsa len tam bolo dusnejšie. Následne sa znovu ukázala lesná cesta a zase svah. 

Ale miesto odpočinku a občerstvenia sa blížilo. Bola to chata Unterberg Shutzhaus. V zime to tu bolo preplnené ale teraz neskutočné pohodové miesto, kde som stretol zopár turistov. Mal som síce v batohu lepeňák, ale neodolal som gulášovej polievke.

 Bodla.

Na terase si mi k nohám ľahol pastiersky pes a nechal sa poškrabkať.  Vytvorili sme spolu také chvíľkové pohodové duo. On určite čakal nejaký ten plátok salámy.

Kaplnka pri chate

Interier kaplnky.

Tiež mu muselo byť poriadne teplo. Cítil asi tiež ten dážď.

Zopárkrát kvaplo. Zdvihol som sa  a pobral sa sadnúť si na chvíľu do chaty. Jedno nealkoholické bodne vždy. Tak som si dal jedného Paulanera. Po chvíli sa zdalo, že oblačnosť sa predsa len potrhá. No čo, vyberiem sa ďalej. K vrcholu je to len nejakých 170 výškových metrov. To by som mal bez problémov zvládnuť. Za chatou som našiel smerovník na mnou nepoznanú prístupovú cestu k vrcholu a vybral som sa po nej. Chodník znovu pretínal lyžiarsky svah a nado mnou sa nad zjazdovkou  týčil vrchol. Zbožne som k nemu pozrel. Poznal som ho vedel som, že, už to nie je ďaleko.

Moje oči to ale radšej nechceli vidieť. Hore sa zablýskalo, niekde v diaľke zahrmelo a tmavé mraky viseli na vrchole ako ťažké závesy v chráme.

Pár rozkvitnutých kvetov pri chate. 

Ani som veľmi neváhal. Nohy sa samé stočili smerom dolu po zjazdovke. Nedosiahnem ciel, nedosiahnem vrchol. Nebudem s tým bojovať.

Moje skúsenosti a myšlienky ma presvedčili k ústupu a k spiatočnej ceste:

Nedá sa všetko. Nedá sa napríklad vyjsť s parťákom na Ostrý Roháč alebo Tri kopy, keď sa spoločník v tých miestach necíti komfortne. Mám sa stať egoistom a pokaziť niekomu pobyt v horách???  Nie to ja nemôžem. Proste na to je tu jeden trik – jedno pravidlo i nariadenie. Ide sa proste dolu. Po vlastných stopách a s vlastnými v hlave schovanými myšlienkami. Že sa vrátim a skúsim to znovu. Ale kaziť pobyt v prírode niekomu, len preto, že chcem zvládnuť svoj vlastný ciel? Hmmm – to nie.

To bol len jeden príklad nedokončenia túry. Teraz tu mám druhý. Prírodné podmienky. Isť do búrky a dažďa sám, noooo – beriem to, môže byť idem na vlastné riziko.Ale prečo, veď môžem prísť hockedy inokedy.  Ja som si vybral druhú alternatívu. Vrch mi neutečie. Čas možno áno, ale ak bude osud priaznivý, tak to na budúce zvládnem. A keď nie – no čo aspoň som to skúsil.

A tak si vykračujem dolu svahom, za mnou si to trielia mračná z vrcholu a ja viem, že pred nimi neutečiem. He-he-he – mám pršiplášť. Tento rok som ho použil už asi tretíkrát. Niekedy ho nepoužijem aj tri roky za sebou a tento rok – suchý rok podotýkam, mám šťastie na dážď v horách. A tak som nahodil tesne pred vyliatím krhly z nebies na seba pršiplášť a v tom momente sa spustila prietrž mračien. Našťastie nie búrka, ale pršalo neskutočne.

Ale poviem Vám – po tej spare, ktorou som išiel hore bolo úplne neskutočné a nádherné isť v tom daždi po horských pasienkoch dolu kopcom. Viem že to nie je jazdenie na lyžiach ale aj toto malo svoje čaro. Proste velikánska pasia na tej túričke ktorú som si predsavzal spraviť ale nedokončil som ju.

A tak som zase raz nedošiel do cieľa. Bolo to zlé? Pýtam sa sám seba.

Moja odpoveď je, že absolútne nie. Bola to pasia a bolo to o tom, že som prekonal sám seba a sám sebe som prikázal, že proste to otočíš. Že nedosiahneš ciel aj keď bol na dosah ruky. Veľmi veľmi blizko.

A viete čo, omnoho horšie je, keď máte niečo na dosah ruky v kamarátstve, keď ste si už istý, že sa to nemôže zmeniť, že tej osobe, ktorej na kamarátstve záleží, že je pri mne. To je veľký optimizmus. Nie nikdy si človek nemôže byť istý.  Kamarátstvo môže byť proste len džbán, ktorý sa veľmi ľahko vie rozbiť.

Nikdy nevidíte dovnútra toho druhého.

Áno – radšej tisíckrát sa sklamať v nedosiahnutí vrcholovej plošiny kopca ako raz sa sklamať v kamarátstve.

Tak zatiaľ.   

Obir

Obir

 Zvláštne slovíčko – že?

Je jednoduché, ale stále sa pletie a pripomína to taký menší hlavolam - preskáčku. Koľkokrát po dlhšom čase keď si spomínam, akože sa to volá tá jaskyňa na hraniciach medzi Rakúskom a Slovinskom – tak sa mi to pletie. Orib, Obar – nieeee, to je zabijačková polievka,  Orab – a viac ďalších názvov. No ale väčšinou si spomeniem. Ale stačí o názve pre túto jaskyňu – aby som bol presnejší. Nachádza sa v Rakúsku asi 10 km od Slovinskej hranice. V pohorí menom Karavanky.

Chcel by som túto lokalitu – hlavne tú jaskyňu zaradiť do svojej rady článkov -  Zaujímavé fotomiesta. Ale nedá sa!

V jaskyni je prísne zakázané fotiť. Akceptujem to, ale aby nikto neprišiel ku škode, mali tam predajný priestor, kde si človek mohol za desať Eur kúpiť USB kľúč s názvom jaskyne, na ktorom bolo 25 fotiek z jaskyne. Keď niektoré z nich zverejním v tomto článku hádam neporuším žiadne zákony ohľadne zverejňovania fotiek. Poctivo som si to zaplatil.  Veď veľa ľudí sa tam nemá šancu dostať. Tak nech vidia a vedia o tomto zaujímavom mieste.  Beriem to ako propagáciu  návštevy tejto krásnej jaskyne i keď mám aj trošku negatívne pripomienky. Ale ako obyčajne na začiatok som začal veľmi o tom špiritizovať. Radšej poďme k mojim skúsenostiam.

Niekedy sa rád túlam po internete, po turistických stránkach aj okolitých štátov a na stránke: https://sk.bergfex.com/  som si tam zo srandy len tak dal vyhľadávanie jaskýň v Rakúsku. Viac ma ich zaujalo. Tie zaujímavejšie sú však dosť ďaleko od Slovenska.

Človek je tvor mysliaci, takže keď zapneme modzgové závity, porozmýšľame a spojíme návštevu tejto lokality s nejakým iným výjazdom tak sa to dá celkom lacno zrealizovať. Napríklad ako som si ja povedal, že pri ceste do Slovinska na viacdňovú dovolenku by sa tam oplatilo cestou  zastaviť.

 Lenže hop – treba si tam rezervovať vstup. S mojou chabou nemčinou som preto poprosil svoju milú učiteľku nemčiny na firemnom vyučovaní a tak sme sa celú jednu hodinu a možno aj viac venovali slovným frázam a vetám, ktoré by som mohol použiť v telefónnom hovore, ktorý by mi zabezpečil rezerváciu vstupenky do tejto jaskyne. Lenže viete ako to je, aj v Rakúsku sú východniari, záhoráci, stredoslováci a každý vraví tým svojim dialektom. To ja vôbec nemám šancu nejako vybaviť telefonicky. Aj keď pri pomalšom jednaní by som to zvládol. Jasné optimista.

 Nakoniec som poprosil kolegu a rezerváciu vstupenky na konkrétny dátum  vstupu do jaskyne som mal v priebehu pár minút vybavenú. Tešil som sa na výjazd na dovolenku. Veď hneď v prvý deň budem mať takúto atrakciu v pláne. Na tejto internetovej stránke sa dajú nájsť podrobné informácie a telefónne číslo:  https://www.hoehlen.at/

A tak sme jednu sobotu vyrazili s Jankou – smer juh. Aha zabudol som napísať názov mestečka, do ktorého sa máme dostaviť.  Takže – Bad Eisenkappel – to zovú. Po slovinsky – Železná kapla. Pekný názov.

Cesta po diaľnici krásne ubiehala, nemal som žiadne problémy a zhruba po viac ako štyroch hodinách sme vstupovali do hore uvedeného mestečka. Vraj tu je problém s parkovaním, ale v sobotu bolo všetko zadarmo. To parkovanie bude na dlhšie. Od centra, kde sa nachádza predajné miesto a prezentácie sa musí isť ešte autobusom 12 km do hôr. Najprv som si myslel, že sa tam môže aj autom. V informačnom centre ma však vyviedli z omylu. Treba autobusom. Aj to je jeden z dôvodov rezervácie. Autobusov tam nemôže isť bohviekoľko. Dôvod – napíšem.

Zaparkujem a prihrniem sa k informačnému  pultu. Tak trošku sebavedomo zahlásim nemeckou rečou, že tu mám rezerváciu na lístok a vstup do jaskyne. Predávajúci to akosi nevie pochopiť. Jasné – ja hovorím slovenskou nemčinou a on slovinskou. Trvalo dosť dlho, kým našiel moju rezerváciu a to som mu musel ešte hodinu zarezervovaného vstupu napísať na lístok. No zvládlo sa a po piatich minútach opakovania nemeckej komunikácie o rezervovaní lístkov som držal v ruke dva lístky oprávňujúce ma na vstup do jaskyne. Huráááá.

Pre prípadných návštevníkov – lístok stál 18,- Eur a jazda autobusom ešte 6,- Eur k tomu. Dá sa ísť aj pešo, je to také dve tri hodiny poriadnym stupákom, ale to by som musel vyraziť skoro ráno, aby som sa dostal hore a neviem kedy by som sa dostal do cieľa našej cesty v Slovinsku. Takže autobus.

Ufff – dobrá adrenalínová jazda – cesta bola uzučká, vinula sa serpentínami hore do kopca. Sem tam ma stískalo na riťke, keď som videl tie priepasti pod mojim oknom v autobuse. Trvalo to zhruba polhodinku až autobus posledný raz vzdychol pri jazde na chatu, v ktorej sa nachádzal aj vstup do jaskyne. Návštevníci z autobusu sa rozdelili na tri skupinky návštevníkov. Zhruba po 15 ľudí. Treba si dávať  veľký pozor, aby sme sa dostali do správnej skupiny a nasadili si správnu helmu podľa lístka. Jasné – prvá skupina – červená helma, druhá tuším oranžová a tretiu skupinu si nepamätám. Hovorím si, po 15 ľudí – to bude v pohode prehliadka. Trošku to tam ale zahaprovalo.

A tak stádočko 15 návštevníkov v červených helmách vstúpilo do rozprávkovej jaskyne alebo aj starej bane, ktorá sa zmenila  na jaskyňu. Trasa viedla zo začiatku dlhou banskou chodbou, ktorá nás priviedla vždy do zaujímavých sektorov. Sprievodca tam niečo vždy povedal, veľmi som tomu nerozumel. Ale až tak ma to netrápilo. Bolo tam toho dosť na pozeranie. Len problém bol v tom, že aj na 15 návštevníkov v skupine tam boli malé plošiny na obdivovanie výtvorov podzemia. Vždy sme sa tam natlačili, sprievodca niečo povedal, následne prišla krásna zvuková a svetelná frekvencia a show a mohli sme pokračovať v prehliadke.

 Ok – bolo to fakt krásne, len neústretové voči zadným alebo posledným návštevníkom. Kým prišli dopredu, svetlá sa pozhasínali a nebolo toho veľa čo vidieť. Navštívil som tento rok Punkevnú jaskyňu v Moravskom krase a tam bolo dosť času na pozeranie krás podzemia. Aj na fotenie. Ale čo už. Fotiť som nefotil a čo sa dalo, to som si pozrel. Je to veľmi pekné, ale uponáhľané. Už sa za nami tlačila ďalšia skupina. Priestory jaskyne nie sú veľmi objemné,  skupiny sa zopárkrát stretli. Hlavne z dôvodu slepých zachádzok v jaskyni.  Takže aj to bol asi dôvod zhasínania svetiel. Také jemné popostrkávanie návštevníkov dopredu.

Zážitok z jaskyne?

Áno – nádherná akustika, hlavne keď nám v jednej sále pustili skladbu z tvorby Ludviga van Beethovena. Pri počúvaní sa spustila pekná svetelná show. Bolo to nádherné.

Tu sme počúvali hudbu.

A tak sme zhruba hodinu prechádzali jaskynnými priestormi. Jednotlivé sály boli pospájané banskými chodbičkami. V nich som veľakrát postrehol pozastrkované gýčové modely dinosaurov. Nerozumel som, prečo sú tam. Ale asi to tak chcú. Mne to tam nepasovalo. Ale deti to mohlo zaujať.

Takisto sa mi páčili niektorí návštevníci jaskyne, hlavne ich vybavenie. Super boli turisti v sandáloch, v ktorých museli absolvovať aj celkom studené prechody cez mláky vody a takisto v jaskyni nebolo najteplejšie. Niektoré zastávky boli dlhšie a pri tom chlade si to asi aj užili. Ale  zvládli to. Každý to berie asi inak.

Zábery z jaskyne. 

Po hodine zaujímavej prehliadky jaskyne sme sa vynorili v lese asi pol kilometra nad chatou.  Cesta dolu blatovým chodníkom musela byť dosť nepríjemná hlavne pre tých sandálových. Takýchto ale stretneme všade. Aj u nás. Je asi škoda sa nad tým pozastavovať.

Jaskyňa bolo krásna – keď to mám zhodnotiť, tak svetelná a zvuková show a prezentácia histórie objavenia  jaskyne bola veľmi zaujímavá. To je k tomu pozitívnemu.

 Fakt že sa mi nepáčilo, že nie všetci návštevníci skupiny si mohli dostatočne pozrieť všetky krásy jaskyne. Na plošinu jednotlivých sál sa síce 15 ľudí zmestilo, vpredu však stáli piati. Vypočuli sme si výklad, pozreli prezentáciu, zadní návštevníci však nevideli všetko. Keď sa po vypočutí výkladu chceli tiež pozrieť  z pozície tých predných návštevníkov, svetlá v jaskynnej sále zhasli a tí vzadu toho nevideli toľko ako tí čo boli vpredu. Ja  to vidím ako veľký nedostatok prehliadky v jaskyni. Môže za to určite aj malý priestor jednotlivých jaskynných sál, ale aj tak by stačilo, keby svetlá svietili aspoň o minútu-dve dlhšie. Aby sa všetci mohli pokochať tou krásou, ktorú prišli navštíviť. No a gumených dinosaurov ani nespomínam. Pre mňa dosť nepochopiteľné zaujatie návštevníka jaskyne.

Jaskyňa je to však pekná, oplatí sa ju navštíviť, nie však v turistickej sezóne. Vtedy je  to – ako všade inde – pretláčanie sa davmi ľudí na krásnej lokalite.

Dúfam, že som nikoho neodradil aj svojimi negatívnymi poznatkami. To by sa neoplatilo. Jaskyňa je to krásna a vidieť že sa na jej zveľadení a atraktivite stále pracuje.

Tak zatiaľ.  

Fotky v tomto článku som zakúpil v chate pri vstupe do jaskyne. Nie sú moja tvorba.

Z Rače cez hory do Ivanky pri Dunaji.

Nástup na trasu : Rača – 08:00.

Veľakrát som odtiaľto nastupoval na túru do Malých Karpát. Ale to boli výjazdy spred čias dávno minulých.  Električka mala konečnú pri cintoríne v Rači a odtiaľ sme sa už vždy hrnuli hore do kopcov. Takisto aj teraz vychádzam smerom k námestiu. Už tadiaľ veľmi často nechodievam, tak ukradomky sledujem, čo sa tu všetko pomenilo.

Námestie v Rači

Staré námestie je krásne, čisté. Modrá turistická značka na Biely kríž ma vedie okolo bývalého vyhláseného hostinca „U troch zajacov“. Je zavretý. Bez otvorených dverí je to len taká obyčajná nezáživná budova. V dávnych časoch sme sa tu vždy zastavili. Kofola alebo pivo vždy bodlo, či to už bolo pred, alebo po túre. Smerom na Biely kríž už nebolo nič na občerstvenie, takže to bola posledná možnosť. Teda okrem pitiva v batohu.

Krčma bola za tými zamrežovanými dverami. 

Teraz sa už ani tu nemôžem zastaviť. Zatvorené, ovanie ma len nostalgia a spomienka na dobré dávne časy. Usmejem sa pri spomienke,  ako sme si trasu z Rače do Borinky zvolili ako tréningovú,  pred slávnym prechodom z Dukly do Bratislavy, po ceste hrdinov SNP. Tréning sme absolvovali dvakrát – raz len na Biely kríž a raz až do Borinky. Mladosť a pochabosť nás presvedčila, že to na absolvovanie Cesty hrdinov SNP stačí. Stačilo to tak na polovicu trasy. Ale už je to proste len spomienka.

Stúpam jarným lesom smerom k Bielemu krížu. Celkom nezáživná trasa. Ale keď som si to už vybral, nemôžem v duchu protestovať. Ani nechcem. Niekde musím predsa nabrať výšku. Jarný zelený les je ale krásny. Milujem takúto májovú atmosféru po daždi, keď je zelená fakt že sýto zelená a nádherná. Tak si to užívam.

Po ceste na Biely kríž

Vlastne prečo idem na Biely Kríž? No mám sa tam stretnúť s kamošmi , čo absolvujú prechod od Mohyly na Bradle až k Mohyle v Ivanke pri Dunaji. Záverečnú trasu som sa s nimi dohodol, že absolvujem s nimi. Nemali to predchádzajúce tri dni vôbec ľahké. Stále pršalo a bolo zima. Tak snáď im prinesiem lepšie podmienky na pochod.

Bod stretu je Včelín na Bielom Kríži, vyhlásená to občerstvovacia stanica pre turistov a bikerov nad Račou.

To píšem len o tom, aká bola predstava o túre. Chodník na Biely kríž stále postupne stúpa. Vedie lesom, ale neďaleko je cesta. Tadiaľ som neraz fučal na biku smerom do kopca. Nikdy som to nevyšiel na jeden raz. Hold, nie som Superman, len obyčajný chlapík. 

Biely kríž sa blíži. Jasné že to viem, veď som tu bol minimálne desať raz. Pri prieseku lesa pod vedením elektrického prúdu sa zastavujem. Pokiaľ človek chodí, je fajn. Nie je ani zima. Tak si tu cvaknem pár záberov a poberiem sa k horárni.

Zložím si tam batoh na sedenie a obzerám sa. Vyhlásený bufet je zatvorený. Vraj sa otvára až neskôr. Nevadí.

Na Bielom kríži.

 Len som tu príliš skoro a po chvíli odpočinku mi začína byť predsa len chladnejšie. Volám kamošom, že kde sú. Vypadá to na dlhú dobu čakania, akurát sú na vrchu Somár nad Limbachom. Hmm – to teda nie. To mi tu bude zima. Napíšem Tomášovi, že im idem oproti. Predpokladám, že sa stretneme na rázcestí  turistických značiek s menom „Salaš“. Aspoň uvidím, či tam skutočne niečo ako salaš je. Vlastne som rád, že idem takto, nechce sa mi ich viesť do rovín Podunajskej nížiny cez Biely Kríž. Sú aj zaujímavejšie trasy. Uvidím, ale čo povedia na moje návrhy.

Radar ma Javorníku. 

Les je sem-tam trošku preriedený. Nikdy som nevidel pracovisko a radar na Javorníku. Teraz ho krásne vidím. Podchádzam ho po červenej turistickej značke. Zas mi je teplo, jasné že to je chodením. Ale ticho a vôňa lesa mi pridáva k nálade dostatok optimizmu. Viem, že ma čaká len cesta lesom, ale aj tak sa mi pritrafilo príjemné prekvapenie. Jurské jazierko na hrebeni je veľmi zaujímavé. Nepoznal som ho, vôbec si nepamätám, že by som okolo neho niekedy išiel. Tak vytasím fotoaparát z batohu a spravím pár záberov. 

Jurské jazero.

Fotografovanie veru zaberá dosť času. Ja ho však dnes asi mám celkom dosť. Páči sa mi v tejto lokalite. Je tu pekne. Takto ráno nestretávam žiadnych ľudí, čo mi celkom vyhovuje. Ešte na Bielom kríži bolo pár cyklistov, ale to bolo tak všetko.

Idem ďalej. Nech som na tom „Salaši“. Nechcel by som sa samozrejme už vracať, tak by som uvítal, aby išli budúci parťáci podľa mojej predstavy.

Neviem prečo, ale myslím si, že som dobrý. Fakt som dobrý! Myslím vo vypočítaní miesta stretnutia. Prichádzam k rázcestníku a z druhej strany už vidím Tomáša prichádzať zo severu. Neskutočné, ako dobre som si to vyrátal. Úsmev, podanie rúk, zoznámenie sa s novými kamošmi, privítanie so starými. Toto sú krásne chvíle v objatí lesa. Zložíme batohy a ja im predostriem môj návrh pochodu. Nechce sa mi isť od Jura po cyklistickej asfaltovej trase do Ivanky pri Dunaji. Zhruba 10 km po jednej, do diaľky sa tiahnucej trase je na psychiku veľmi veľa. To teda nie.

Vravím : “Nechce sa Vám isť radšej teraz smerom na Jur? Keď to nasmerujeme smerom na Jur, podľa mňa pôjdeme po krajšej trase.”

Po vysvetlení, že Včelín je zavretý a pivo na trase nebude, sa môj návrh stáva príliš reálnym. Pridám k tomu cestu po pútnickej trase na Marianku, návštevu ruiny Bieleho Kameňa, pekne upravené námestie vo Sv. Jure a prechod okolo Šúrskeho lesa, misky váh rozhodovania sa začali prikláňať na môj návrh. Posledný ťažký argument som si nechal na koniec. Vo Sv. Jure  je tiež dobrá krčma, v ktorej čapujú pivo. Tým som zlomil akýkoľvek náznak odporu a predsavzatie isť po oficiálnej trase.

A len tak mimochodom – Salaš je len názov. Nie je tam nič len les a turistický rázcestník.

Cestou do Svätého Jura.

Vlastne im to asi celkom bolo jedno. Mali za sebou ťažkú noc na Šenkárke, pred sebou ešte celkom dosť kilometrov. Nebolo ťažké ich presvedčiť. Len Tomáš samozrejme nechcel isť po značke, ktorá sa vinula cestou až do Sv. Jura. Tak sme to strihli priamo po lese od modrej turistickej na žltú. Je to tá, ktorá kopíruje pútnickú cestu zo Sv. Jura do Marianky. Krížov je na nej požehnane. Súhlasím ale s Tomášom - po tom lese mimo značiek, to bolo aj celkom zaujímavé. Blúdenie žiadne. Dnešné navigácie človeka prevedú neznámymi časťami lesov a hôr bez akýchkoľvek problémov.

Prichádzajúc na žltú pútnickú trasu sme hodili trošku prestávku, posilnenie bolo potrebné. Usadili sme sa na mieste zvanom Dušičky. 

Dušičky

Modrý kríž.

Jasné, že červený kríž. 

Nasledoval po trase modrý, červený, kamenný kríž, až sme dorazili na ruinu hradu Biely Kameň nad Sv. Jurom. Nebol som tam už dlhšie. Prekvapilo ma, že je viac rozľahlý, ako som si pamätal. Ale asi sa tam niečo robí a pár miest sa vyčistilo a sprístupnilo. Niežeby to bolo nejaké reprezentatívne, ale aj tak to bolo fajn.

Ruiny hradu Biely Kameň. 

Po zhruba kilometri cesty z ruiny hradu sme sa z lesa vynorili vo Sv.  Jure pri Bratislave, v časti Neštich –tak sa to tu nazýva.

Teraz to už ide len dolu kopcom. Svätý Jur je krásne mesto. V poslednom čase tam zapracovali na skrášlení a námestie i pamiatky sú fakt pekné. Aspoň podľa mňa. Atmosféra starého vinárskeho mestečka na nás dýcha z každého rohu budov, z každej ulice.

Vo Svätom Jure.

 Kráčame okolo Kostola sv. Juraja. Dá sa krásne dostať do areálu z jednej i z druhej strany okolia kostola. Z plošiny pred kostolom je nádherne vidieť krajinu, ktorou pôjdeme v nasledujúcich hodinách. Pred nami je námestie vo Sv.  Jure, za ním sa v diaľke rozprestiera Šúrský les. Je to asi posledná pravá divočina v okolí Bratislavy. Dovnútra lesa sa ale nedá dostať. Je to za prvé prírodná rezervácia a za druhé je celé les prakticky pod vodou. Nedá sa tam chodiť. Po okraji sa však dá prejsť smerom na Ivanku pri Dunaji. To nás ale ešte len čaká.

Nejaké informácie sa dajú aj na tejto stránke prečítať: http://www.svatyjur.sk/content/pamiatky

Dolu schodmi od kostola sa dostávame do historického centra Sv. Jura. Je krásne, udržiavané a oplatí sa ho prejsť. Dolu pri hlavnej ceste nás už čaká stará jurská krčma U jeleňa. Pivko a kofola bodli.

Ozýva sa nám v bruchu prázdnota a túžba po niečom teplom. Po chvíli hľadania sme uhasili aj túto ľudskú potrebu a mohli sme sa vydať ďalej po našej trase.

Treba sa nám dostať na druhú stranu šúrskeho kanála. To bola asi najväčšia prekážka ak nerátam ešte hlavnú železničnú trať. Musím sa priznať, že z tejto strany končiny okolo Šúru nepoznám. A tak sme kráčali popri kanáli. V diaľke sa črtal most ponad kanál, svižne sme sa k nemu vybrali. Ale on bol stále akosi ďaleko. Po dlhej rovnej ceste to bolo akoby sme sa k nemu nepribližovali. Utrpenie. Spomenul som si, ako by to asi bolo, keby sme išli popri kanáli po turistickom chodníku k Mohyle M.R. Štefánika. To je cesta dlhá zhruba 10 km, toto bolo len asi dva kilometre ale stačilo. Na dôvažok po prekročení mosta sme sa museli zhruba jeden kilometer vrátiť naspäť. Čo by som dal za jednu fošňu cez kanál!!!!

Možno by ma ale neuniesla.

Len našou vytrvalosťou sme zdolali túto prekážku a mohli sme vykročiť po ceste smerujúcej popri Šúrskom lese smerom k Čiernej Vode.

Čo to? – Cesta sa po chvíli stratila a na mňa doľahla veľká zodpovednosť za to, kam som parťákov doviedol. Brrrr.

“Zakufrovali sme???” – počujem zozadu.

“Kdeže” – ozvala sa moja ješitnosť. To v žiadnom prípade. Matne rozoznávam chodníky na tri strany, ktoré sa strácajú v hustom poraste rákosia, kríkov a ostatnej flóry.

Dáme sa prvým chodníkom – zle.

Druhý vypadá veľmi dobre – ale končí v močiari.

Tretí vypadá hrozne, dlho aj premýšľam, či tadiaľ isť, ale nakoniec som to skúsil. Bola to tretia možnosť a správna. Našťastie sa ukázali dosky zapadnuté v tráve, ktoré nám uľahčili dosť problematický prechod týmto úsekom. Po prekonaní tejto prekážky sa už okolo nás rozprestierali len pláne a lesy šúrskej lokality. Po chvíli mi to už bolo známe, mohol som sa vrátiť k svojmu profesionálnemu zjavu vodcu – nie zvodcu. Nepomýliť si prosím pojmy.

Popri Šurskom lese. 

Jediná prekážka bola – otrasné mraky komárov. Nikde inde som ich v túto jar nevidel, ale tu ich bolo neúrekom. Vyvažovali tú krásu zaujímavej prírody dookola. Aj keď len z kraja prírodnej rezervácie, inak sa nedalo isť. Komáre boli také veľké, že by mohli kľudne  uniesť na pleciach injekčné striekačky na prečerpanie našej krvi do foroty.

Za nepretržitého pohybu rúk i nôh sme prešli týmto úsekom. Využil som jeden posed na krásny pohľad do vnútra močiara. Prekvapivo pekný pohľad to bol. Stál za všetky problémy, ktoré sme si užili v tomto úseku trasy.

Pohľady z posedu. 

Mohli sme isť ďalej. Na Čiernu vodu sme už  v pokročilom čase dorazili. Nohy boli už celkom unavené. Bolo to vidieť na parťákoch, hlavne toho nežnejšieho pohlavia. No ale do Ivanky ešte zhruba 5 kilometrov, z toho polovica po asfaltke. Tomu sa už nedalo vyhnúť.

Ako ich povzbudiť??? – z hlavy sa mi parí, ako im dodať energie. No nič iné mi nezostáva.

„Viete, že v Ivanke je tiež parádna krčma?“

„Volá sa La Paloma, a je to parádna typická krčma, pivo v nej dobré čapujú.“ Oznamujem.

No čo treba ľudom potulujúcim sa po všemožných ďalekých a blízkych končinách. Spomenieš pivo a nálada sa zlepší, krok sa zrýchli a do cieľa je to omnoho, omnoho bližšie.

Ani neviem ako a hodnotili sme posledný deň  ich pochodu a môj jediný deň. Bolo to fajn a som veľmi rád, že som stretol týchto ľudkov z inej časti Slovenska.

Len tak mimochodom, skoro mi vypadol krokomer z ruky, keď som sa pozrel na prejdenú vzdialenosť.

37 km.

To som prešiel len za časov môjho skvostného ohybného mladého tela.

Tak zatiaľ.

Dalšie foto: 
https://vladko00.rajce.idnes.cz/Z_Race_cez_hory_do_Ivanky_pri_Dunaji.