nedeľa 2. júna 2019

Z Rače cez hory do Ivanky pri Dunaji.



Nástup na trasu : Rača – 08:00.

Veľakrát som odtiaľto nastupoval na túru do Malých Karpát. Ale to boli výjazdy spred čias dávno minulých.  Električka mala konečnú pri cintoríne v Rači a odtiaľ sme sa už vždy hrnuli hore do kopcov. Takisto aj teraz vychádzam smerom k námestiu. Už tadiaľ veľmi často nechodievam, tak ukradomky sledujem, čo sa tu všetko pomenilo.


Námestie v Rači

Staré námestie je krásne, čisté. Modrá turistická značka na Biely kríž ma vedie okolo bývalého vyhláseného hostinca „U troch zajacov“. Je zavretý. Bez otvorených dverí je to len taká obyčajná nezáživná budova. V dávnych časoch sme sa tu vždy zastavili. Kofola alebo pivo vždy bodlo, či to už bolo pred, alebo po túre. Smerom na Biely kríž už nebolo nič na občerstvenie, takže to bola posledná možnosť. Teda okrem pitiva v batohu.


Krčma bola za tými zamrežovanými dverami. 

Teraz sa už ani tu nemôžem zastaviť. Zatvorené, ovanie ma len nostalgia a spomienka na dobré dávne časy. Usmejem sa pri spomienke,  ako sme si trasu z Rače do Borinky zvolili ako tréningovú,  pred slávnym prechodom z Dukly do Bratislavy, po ceste hrdinov SNP. Tréning sme absolvovali dvakrát – raz len na Biely kríž a raz až do Borinky. Mladosť a pochabosť nás presvedčila, že to na absolvovanie Cesty hrdinov SNP stačí. Stačilo to tak na polovicu trasy. Ale už je to proste len spomienka.
Stúpam jarným lesom smerom k Bielemu krížu. Celkom nezáživná trasa. Ale keď som si to už vybral, nemôžem v duchu protestovať. Ani nechcem. Niekde musím predsa nabrať výšku. Jarný zelený les je ale krásny. Milujem takúto májovú atmosféru po daždi, keď je zelená fakt že sýto zelená a nádherná. Tak si to užívam.




Po ceste na Biely kríž

Vlastne prečo idem na Biely Kríž? No mám sa tam stretnúť s kamošmi , čo absolvujú prechod od Mohyly na Bradle až k Mohyle v Ivanke pri Dunaji. Záverečnú trasu som sa s nimi dohodol, že absolvujem s nimi. Nemali to predchádzajúce tri dni vôbec ľahké. Stále pršalo a bolo zima. Tak snáď im prinesiem lepšie podmienky na pochod.

Bod stretu je Včelín na Bielom Kríži, vyhlásená to občerstvovacia stanica pre turistov a bikerov nad Račou.

To píšem len o tom, aká bola predstava o túre. Chodník na Biely kríž stále postupne stúpa. Vedie lesom, ale neďaleko je cesta. Tadiaľ som neraz fučal na biku smerom do kopca. Nikdy som to nevyšiel na jeden raz. Hold, nie som Superman, len obyčajný chlapík. 
Biely kríž sa blíži. Jasné že to viem, veď som tu bol minimálne desať raz. Pri prieseku lesa pod vedením elektrického prúdu sa zastavujem. Pokiaľ človek chodí, je fajn. Nie je ani zima. Tak si tu cvaknem pár záberov a poberiem sa k horárni.





Zložím si tam batoh na sedenie a obzerám sa. Vyhlásený bufet je zatvorený. Vraj sa otvára až neskôr. Nevadí.


Na Bielom kríži.

 Len som tu príliš skoro a po chvíli odpočinku mi začína byť predsa len chladnejšie. Volám kamošom, že kde sú. Vypadá to na dlhú dobu čakania, akurát sú na vrchu Somár nad Limbachom. Hmm – to teda nie. To mi tu bude zima. Napíšem Tomášovi, že im idem oproti. Predpokladám, že sa stretneme na rázcestí  turistických značiek s menom „Salaš“. Aspoň uvidím, či tam skutočne niečo ako salaš je. Vlastne som rád, že idem takto, nechce sa mi ich viesť do rovín Podunajskej nížiny cez Biely Kríž. Sú aj zaujímavejšie trasy. Uvidím, ale čo povedia na moje návrhy.


Radar ma Javorníku. 

Les je sem-tam trošku preriedený. Nikdy som nevidel pracovisko a radar na Javorníku. Teraz ho krásne vidím. Podchádzam ho po červenej turistickej značke. Zas mi je teplo, jasné že to je chodením. Ale ticho a vôňa lesa mi pridáva k nálade dostatok optimizmu. Viem, že ma čaká len cesta lesom, ale aj tak sa mi pritrafilo príjemné prekvapenie. Jurské jazierko na hrebeni je veľmi zaujímavé. Nepoznal som ho, vôbec si nepamätám, že by som okolo neho niekedy išiel. Tak vytasím fotoaparát z batohu a spravím pár záberov. 



Jurské jazero.

Fotografovanie veru zaberá dosť času. Ja ho však dnes asi mám celkom dosť. Páči sa mi v tejto lokalite. Je tu pekne. Takto ráno nestretávam žiadnych ľudí, čo mi celkom vyhovuje. Ešte na Bielom kríži bolo pár cyklistov, ale to bolo tak všetko.
Idem ďalej. Nech som na tom „Salaši“. Nechcel by som sa samozrejme už vracať, tak by som uvítal, aby išli budúci parťáci podľa mojej predstavy.
Neviem prečo, ale myslím si, že som dobrý. Fakt som dobrý! Myslím vo vypočítaní miesta stretnutia. Prichádzam k rázcestníku a z druhej strany už vidím Tomáša prichádzať zo severu. Neskutočné, ako dobre som si to vyrátal. Úsmev, podanie rúk, zoznámenie sa s novými kamošmi, privítanie so starými. Toto sú krásne chvíle v objatí lesa. Zložíme batohy a ja im predostriem môj návrh pochodu. Nechce sa mi isť od Jura po cyklistickej asfaltovej trase do Ivanky pri Dunaji. Zhruba 10 km po jednej, do diaľky sa tiahnucej trase je na psychiku veľmi veľa. To teda nie.
Vravím : “Nechce sa Vám isť radšej teraz smerom na Jur? Keď to nasmerujeme smerom na Jur, podľa mňa pôjdeme po krajšej trase.”
Po vysvetlení, že Včelín je zavretý a pivo na trase nebude, sa môj návrh stáva príliš reálnym. Pridám k tomu cestu po pútnickej trase na Marianku, návštevu ruiny Bieleho Kameňa, pekne upravené námestie vo Sv. Jure a prechod okolo Šúrskeho lesa, misky váh rozhodovania sa začali prikláňať na môj návrh. Posledný ťažký argument som si nechal na koniec. Vo Sv. Jure  je tiež dobrá krčma, v ktorej čapujú pivo. Tým som zlomil akýkoľvek náznak odporu a predsavzatie isť po oficiálnej trase.
A len tak mimochodom – Salaš je len názov. Nie je tam nič len les a turistický rázcestník.


Cestou do Svätého Jura.

Vlastne im to asi celkom bolo jedno. Mali za sebou ťažkú noc na Šenkárke, pred sebou ešte celkom dosť kilometrov. Nebolo ťažké ich presvedčiť. Len Tomáš samozrejme nechcel isť po značke, ktorá sa vinula cestou až do Sv. Jura. Tak sme to strihli priamo po lese od modrej turistickej na žltú. Je to tá, ktorá kopíruje pútnickú cestu zo Sv. Jura do Marianky. Krížov je na nej požehnane. Súhlasím ale s Tomášom - po tom lese mimo značiek, to bolo aj celkom zaujímavé. Blúdenie žiadne. Dnešné navigácie človeka prevedú neznámymi časťami lesov a hôr bez akýchkoľvek problémov.
Prichádzajúc na žltú pútnickú trasu sme hodili trošku prestávku, posilnenie bolo potrebné. Usadili sme sa na mieste zvanom Dušičky. 

Dušičky

Modrý kríž.

Jasné, že červený kríž. 

Nasledoval po trase modrý, červený, kamenný kríž, až sme dorazili na ruinu hradu Biely Kameň nad Sv. Jurom. Nebol som tam už dlhšie. Prekvapilo ma, že je viac rozľahlý, ako som si pamätal. Ale asi sa tam niečo robí a pár miest sa vyčistilo a sprístupnilo. Niežeby to bolo nejaké reprezentatívne, ale aj tak to bolo fajn.




Ruiny hradu Biely Kameň. 

Po zhruba kilometri cesty z ruiny hradu sme sa z lesa vynorili vo Sv.  Jure pri Bratislave, v časti Neštich –tak sa to tu nazýva.
Teraz to už ide len dolu kopcom. Svätý Jur je krásne mesto. V poslednom čase tam zapracovali na skrášlení a námestie i pamiatky sú fakt pekné. Aspoň podľa mňa. Atmosféra starého vinárskeho mestečka na nás dýcha z každého rohu budov, z každej ulice.



Vo Svätom Jure.

 Kráčame okolo Kostola sv. Juraja. Dá sa krásne dostať do areálu z jednej i z druhej strany okolia kostola. Z plošiny pred kostolom je nádherne vidieť krajinu, ktorou pôjdeme v nasledujúcich hodinách. Pred nami je námestie vo Sv.  Jure, za ním sa v diaľke rozprestiera Šúrský les. Je to asi posledná pravá divočina v okolí Bratislavy. Dovnútra lesa sa ale nedá dostať. Je to za prvé prírodná rezervácia a za druhé je celé les prakticky pod vodou. Nedá sa tam chodiť. Po okraji sa však dá prejsť smerom na Ivanku pri Dunaji. To nás ale ešte len čaká.

Nejaké informácie sa dajú aj na tejto stránke prečítať: http://www.svatyjur.sk/content/pamiatky
Dolu schodmi od kostola sa dostávame do historického centra Sv. Jura. Je krásne, udržiavané a oplatí sa ho prejsť. Dolu pri hlavnej ceste nás už čaká stará jurská krčma U jeleňa. Pivko a kofola bodli.
Ozýva sa nám v bruchu prázdnota a túžba po niečom teplom. Po chvíli hľadania sme uhasili aj túto ľudskú potrebu a mohli sme sa vydať ďalej po našej trase.

Treba sa nám dostať na druhú stranu šúrskeho kanála. To bola asi najväčšia prekážka ak nerátam ešte hlavnú železničnú trať. Musím sa priznať, že z tejto strany končiny okolo Šúru nepoznám. A tak sme kráčali popri kanáli. V diaľke sa črtal most ponad kanál, svižne sme sa k nemu vybrali. Ale on bol stále akosi ďaleko. Po dlhej rovnej ceste to bolo akoby sme sa k nemu nepribližovali. Utrpenie. Spomenul som si, ako by to asi bolo, keby sme išli popri kanáli po turistickom chodníku k Mohyle M.R. Štefánika. To je cesta dlhá zhruba 10 km, toto bolo len asi dva kilometre ale stačilo. Na dôvažok po prekročení mosta sme sa museli zhruba jeden kilometer vrátiť naspäť. Čo by som dal za jednu fošňu cez kanál!!!!

Možno by ma ale neuniesla.

Len našou vytrvalosťou sme zdolali túto prekážku a mohli sme vykročiť po ceste smerujúcej popri Šúrskom lese smerom k Čiernej Vode.
Čo to? – Cesta sa po chvíli stratila a na mňa doľahla veľká zodpovednosť za to, kam som parťákov doviedol. Brrrr.

“Zakufrovali sme???” – počujem zozadu.
“Kdeže” – ozvala sa moja ješitnosť. To v žiadnom prípade. Matne rozoznávam chodníky na tri strany, ktoré sa strácajú v hustom poraste rákosia, kríkov a ostatnej flóry.

Dáme sa prvým chodníkom – zle.
Druhý vypadá veľmi dobre – ale končí v močiari.
Tretí vypadá hrozne, dlho aj premýšľam, či tadiaľ isť, ale nakoniec som to skúsil. Bola to tretia možnosť a správna. Našťastie sa ukázali dosky zapadnuté v tráve, ktoré nám uľahčili dosť problematický prechod týmto úsekom. Po prekonaní tejto prekážky sa už okolo nás rozprestierali len pláne a lesy šúrskej lokality. Po chvíli mi to už bolo známe, mohol som sa vrátiť k svojmu profesionálnemu zjavu vodcu – nie zvodcu. Nepomýliť si prosím pojmy.





Popri Šurskom lese. 

Jediná prekážka bola – otrasné mraky komárov. Nikde inde som ich v túto jar nevidel, ale tu ich bolo neúrekom. Vyvažovali tú krásu zaujímavej prírody dookola. Aj keď len z kraja prírodnej rezervácie, inak sa nedalo isť. Komáre boli také veľké, že by mohli kľudne  uniesť na pleciach injekčné striekačky na prečerpanie našej krvi do foroty.
Za nepretržitého pohybu rúk i nôh sme prešli týmto úsekom. Využil som jeden posed na krásny pohľad do vnútra močiara. Prekvapivo pekný pohľad to bol. Stál za všetky problémy, ktoré sme si užili v tomto úseku trasy.






Pohľady z posedu. 

Mohli sme isť ďalej. Na Čiernu vodu sme už  v pokročilom čase dorazili. Nohy boli už celkom unavené. Bolo to vidieť na parťákoch, hlavne toho nežnejšieho pohlavia. No ale do Ivanky ešte zhruba 5 kilometrov, z toho polovica po asfaltke. Tomu sa už nedalo vyhnúť.

Ako ich povzbudiť??? – z hlavy sa mi parí, ako im dodať energie. No nič iné mi nezostáva.

„Viete, že v Ivanke je tiež parádna krčma?“
„Volá sa La Paloma, a je to parádna typická krčma, pivo v nej dobré čapujú.“ Oznamujem.

No čo treba ľudom potulujúcim sa po všemožných ďalekých a blízkych končinách. Spomenieš pivo a nálada sa zlepší, krok sa zrýchli a do cieľa je to omnoho, omnoho bližšie.

Ani neviem ako a hodnotili sme posledný deň  ich pochodu a môj jediný deň. Bolo to fajn a som veľmi rád, že som stretol týchto ľudkov z inej časti Slovenska.

Len tak mimochodom, skoro mi vypadol krokomer z ruky, keď som sa pozrel na prejdenú vzdialenosť.
37 km.

To som prešiel len za časov môjho skvostného ohybného mladého tela.



5 komentárov:

  1. Tak som si zase trošku ponamáhala svoj zrak... Naposledy som išla cez staré námestie v Rači koncom septembra. Tiež sme sa s kamarátkou vybrali na Biely kríž, no nejako sa nám tá správna cesta stratila. Ja som tam bola zatiaľ iba raz, vtedy sme išli opačne z konečnej 43. Tiež sa mi podarilo nafotiť kríže troch farieb :-) Objavila som Pánovú lúku, o ktorej som dovtedy ani netušila. Nakoniec sme prišli k Malému Slavínu a tam sme si povedali, že nevadí, vyjdeme von z lesa v Marianke a odtiaľ pôjdeme domov autobusom. Nakoniec sme ani do tej Marianky netrafili, zrazu sme sa ocitli na Kačíne. Odtiaľ sme pokračovali do Lamača. Čo sa týka toho Šúru, aj tam sa chystám už dosť dlho, neviem, kedy sa mi podarí plány zrealizovať. Keď sa v budúcnosti nebude dariť nájsť chodníky, poradím, že sa treba držať cyklistických značiek. Vlani v jeseni som sa bicyklovala opačne - od Ivanky do Sv. Jura a cesta úplne v pohode až na to, že na jednom úseku ešte nebol dokončený cyklistický chodník. Dnes je už azda hotový.
    Dovolím si nechať odkaz na ten príspevok - https://nacestachskellysom.blogspot.com/2018/09/novy-bicykel-som-uz-stihla-pokrstit.html

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To ste sa dobre potúlali Daniela. Inak tam je to dosť jednoduché na orientáciu, ale samozrejme každý vieme niečo iné. Ty sa vieš dobre bikovať, ja mám možno lepšiu orientáciu. Dôležité je, že ste vyšli dobre z lesa a užili ste si to. Dakujem za link - velmi rád si ho pozriem. Drž sa a pozdravuj Peťa.

      Odstrániť
    2. Lebo som sa nechala viesť sľubom, že prídeme na miesto, odkiaľ budem mať pekné výhľady na fotenie. Ani tam sme neprišli. Do tej Marianky nás nasmeroval nejaký bežec lesom, zjavne nie správne. Nevadí, aspoň sme spoznali nové cestičky a ešte sme si priniesli aj zopár húb na večeru.

      Odstrániť
    3. Aj tak si dobrá, že si tak pekne vyšla z lesa a ešte aj s hríbami. Si lepšia ako ja, mne sa to tak často nepodarí a Tebe na prvý šup :-)

      Odstrániť
    4. Pozdrav som odovzdala, ďakuje a pozdravuje tiež.

      Odstrániť