Klosterneuburg - Wien

Nastupujem do vlaku. Je ráno a vypadá to na krásny deň. Na Slovensku je štátny sviatok, tak prečo to nevyužiť na návštevu našich západných susedov. Áno, chcem cestovať smerom do Viedne – ale nie tam pobývať – Viedeň je len prestupová stanica. Batoh sa mi hompáľa na chrbte, vypadá to však, že vlak bude plný. Postrehnem aj nastupovanie nejakých tých inokrajcov – vypadá to na študentov z ďalekého východu. Hodím batoh na policu a usadím sa. Vlak sa postupne zapĺňa. Vo vedľajšom kupé sa skôr opísaný mládenci a dievčence v šatkách, ukradomky pozerajú po mne. Hlavou mi prebehne taká story.

Roztrhla sa mi šnúrka na topánke, musím si ju vytiahnuť z batoha. Hľadám, šmátram, prevaľujem batoh, šomrem až ju nahmatám. Pomaly začnem ťahať šnúrku z batoha. Pritom si zaspievam od šťastia „Halleluja!“ – pozriem dookola a všetci vo vagóne ležia na podlahe a rukami si kryjú hlavy.

Ale to je len taká moja personifikácia na súčasnú situáciu vo svete.  Usmejem sa, aj keď táto téma by nemala byť veľmi popularizovaná.

Ale aj to sú väčšinou ľudia a tiež sa boja fanatikov, ako všetci ostatní. Aspoň to je môj názor. Ale to teraz nechcem rozpitvávať. Vlak sa pomaly rozbieha z bratislavskej stanice a mne v hlave znie popevok,  ako z otrepaných trampských pesničiek:

Zo zaplivanej, zasmradenej staničky

pohýňa sa so mnou môj vlak maličký,

vezie ma v diaľ, pár kilometrov opodiaľ.

V chodbičke robia toaletné dvere buch, buch,

vháňajú k nám čerstvý toaletný puch.

No dobre mám dobrú náladu, tak som si aj básničku napísal. Natiahnem nohy, treba mi ich šetriť. Veziem sa k prvej prestupovej zastávke - Viedni. Následne chcem ísť niekde, kde som ešte nebol, ale ani neviem ako sa tam dostať. Len som si to naštudoval na mape, tak som zvedavý, kam sa až dostanem.

Pootvorím očká, ďalší sníček na mňa počká – zas rým – ja viem, takže pootvorím oči, vykuknem a predo mnou sa už mihajú paneláky Viedne. Po hodinke jazdy vlakom medzi Bratislavou a Viedňou vystupujem na modernej, vzdušnej a preľudnenej stanici vo Viedni. Oni majú pracovný deň, takže tu je iný chaos. Nevadí. Musím pohľadať nástupisko U-bahn. Cedule v staničných priechodoch ma spoľahlivo dovedú až k U-1. Ja sa chcem dostať do Heiligenstadtu. Podľa mapy liniek musím prestúpiť na U-4 a potom sa previesť až na konečnú. Toto všetko ovládam, nerobí mi to problém. Môžem prestúpiť na zastávke Karlsplatz, alebo zastávke Swedenplatz. Tu to aj spravím a v U-štvorke si sadnem na prázdne sedadlo. Malo to svoje opodstatnenie. Po chvíli sa metro vynorí na denné svetlo a ja sledujem spoza okna dunajský kanál, ktorý bude viesť dráhu U-bahnu hodne dlho, skoro až do cieľa cesty. Tam budem asi nahratý aj so svojou nemčinou. Desím sa ďalšej dopravy a aj to, ako sa dostať do mestečka Klosterneuburg. Predsa len z konečnej v Heiligenstadt chodia už len autobusy a budem musieť zašušlať niečo svojou primitívnou nemčinou. Horšie by bolo ale kupovať si lístok cez automat. V tých automatoch sa vôbec, ale vôbec nevyznám. Asi by som musel dlho študovať a skúšať. Možno by som aj o vymyslenú túru prišiel. To ale veru nehodlám. Tak si skúšam nakloniť na svoju stranu predavačku v trafike. Naveľa, naveľa pochopila, že chcem lístok na miestnu dopravu a informovala ma, že lístky sa kupujú priamo v autobuse.

Voiláááá – veď to je ako na Slovensku. Takže sa staviam na zastávku a trpezlivo čakám. Autobus má byť pristavený zhruba o desať minúť. Ja si gratulujem, že som taký dobrý v zahraničnej doprave a ako som to rýchlo zvládol do cieľa svojej cesty. Autobus pripravený, ja pripravené drobáky.

„Ein Ticket please“ – vravím mu svojou anglomčinou. Šofér ku mne vzhliadne, ale hlavne že pochopil. Stláča tlačítko na pokladni a mne vylieza účtenka. Rýchlo na ňu pozriem. Radšej vidím totiž čísla na papieri, ako keby mi ich mal hovoriť šofér svojou viedenskou vravou. Podávam približnú sumu, čo som si odhadol – nejaké tri Eurá a ešte som aj dostal naspäť. Z mojej pokakanosti  z dopravy, sa stáva moja cestovateľská nadutosť a velikášstvo. Že aký si dobrý!!!! Veď dostať sa z Viedne do Klosterneuburgu – 15 km – to dá zabrať. Neviem ako by som cestoval lietadlom trebárs do Londýna. Ale mne stačí takýto malý ciel.

Vyzerám z okna, sledujem zastávky, itinerár zastávok mám v hlave dopredu naštudovaný a teším sa na to historické mestečko, ktoré sa mi má každú chvíľu zjaviť za oknom autobusu. Cesta sa ťahá popri Dunaji, ktorý ale nevidno. Skôr ho len tuším, sem-tam zazriem nejaké stožiare malých plachetničiek hompáľajúcich sa kdesi v slepých ramenách Dunaja. Ale aj to poteší. Mám dobrý smer. Autobus prechádza popod svetoznámy kláštor v Klosterneuburgu. Chcem tam ísť, ale zastávka nie je ešte tá, na ktorej som chcel vystúpiť. Chcem vystúpiť ďalej v  historickom centre. Aj tak som sa tam nedostal. Autobus zastavil na predposlednej zastávke, šofér vybral z mne neznámeho dôvodu mobil a bavil sa chatovaním. To nie je na mňa, ja už som nažhavený na chodenie, moje nohy už túžia po chodení. Keby ste vedeli čo Vás čaká???!!!!  Takže vybehnem z autobusu a nahodím batoh na chrbát.  Idem šliapať. To je pre mňa podstatnejšie. Dnes by som povedal, že to bude tak z polovice taká mestská turistika. Musím prejsť skoro celé mestečko Klosterneuburg, veru, ale je dlhé to mestečko neskutočne. Tvrdý povrch si podá moje krásne úžasné chodidlá. Dúfam, že nebudem jajkať. Ale budem – len to teraz ešte neviem.

Morový stĺp v Klosterneuburg

Prvý môj ciel si musím nájsť – je to ten kláštor a katedrála v Klosterneuburgu. Tak si naštelujem navigáciu a pohnem sa nevybúreným krokom. Predsa len vozenie autobusom nie je to pravé orechové pre mňa. Navigácia ma nasmeruje k tej krásnej historickej pamiatke z druhej strany, ako som išiel autobusom. Míňam nádherný morový stĺp, vôkol mňa sa objavujú a strácajú historické domčeky Klosterneuburgu. Ešte by to chcelo nedeľu, aby tu bol kľud a nemusel by som sa báť nejakej zrážky s motorovým vozidlom. Ruch tu ale panuje poriadny. No čo, je predsa pracovný deň. Po chvíli zatočím na pešiu zónu, kde je už pokojnejšie prostredie. Prechádzam starým historickým mestom. Je tu čisto, ticho a pohoda. Vybieham kopček ku kláštoru a kostolu a vnáram sa do duchovného ticha katedrály,  kláštora a priľahlých záhrad tohto krásneho historického miesta.

 Je to nádherná pamiatka, ľudia sa tu o to dosť starajú – ani sa nečudujem. Láka to tu poriadne turistov, ale teraz je tu tichšie. Predsa len nie je víkend. To je veľká výhoda. Z batohu mi vyletí fotoaparát a ja si svoje oči vnáram do sveta hľadáčika svojho Olíka. Vojdem do katedrály, niečo si pofotím. 

Z interiéru katedrály

V katedrále je malá omša, ale nik so mnou nemá problém. Našťastie som len na začiatku trasy, žiadne blato na nohaviciach, žiadne bodliaky na zadku – takže môžem aj reprezentovať. Nasýtim svoju fotografickú vášeň vnútri a obieham kláštor koldokola. Je tu čo obdivovať. Je krásny a pekne farebný. Okolo pekné záhrady. 

Ale podarí sa mi zablúdiť aj do skladového a priemyselného kúta kláštora a tam čuduj sa svete sa to podobá na podobný kút ako u nás. Takže super. Sme rovnaký.

Skryté miesta 

Vraciam sa pred kláštor a nasmerujem si to na hlavné námestie mestečka, popozerám ešte krásu tohto miesta a podľa navigácie si nájdem cestu smerom do kopcov medzi Klosterneuburgom a Viedňou. Jasné že sa nechcem vrátiť autobusom.

Zvesela vykročím cestou z betónu

na chrbte predsa nenesiem žiadnu tonu.

Nôžky sa na ceste mihajú,

oči rôzne kompozície hľadajú.

Veď foťák je pripravený. Ale veľa tu toho nie je. Niežeby sa nedalo fotiť , ale ja sa chcem aj niekam dostať. Takže nič mimoriadne na fotenie. Cesta cez mestečko je poriadne dlhá, ani som to netušil. Stále stúpam do mierneho kopčeka, raz aj zle odbočím, ale navigácia ma stiahne späť. Je to dobrá vec, hlavne v mestách, lebo na to nie som veľmi dobrý navigačný špecialista.

Z Hlavného námestia

A tak stúpam tým tvrdým podkladom mestskej cesty a nohy už začínajú pišťať a túžiť po niečom mäkšom – po lesnom machu, trávnatej lúke – môže byť aj hovňačinec – nevadí, len nech to je niečo príjemne mäkké. Cesta vedie honosnejšou štvrťou, niečo ako bratislavská Koliba. Domce bohatších domorodcov majú nádherné výhľady na údolie Dunaja, na stále viac sa vzďaľujúcu katedrálu a kláštor. Vpravo za linkou Dunaja postrehnem v diaľke hrad, niečo ako naše Bojnice. 

Z vinohradou

Hrad Kreuzenstein

Kláštor Klosteneubrug

Vypadá zaujímavo – musím sa pozrieť do mapy, ako sa volá – už to mám Kreuzenstein. Veľmi sa o ňom v našich končinách nehovorí, ale vypadá veľmi zaujímavo. Raz sa tam vyberiem.  Peknú vilovú štvrť na kraji Klosterneuburgu pomaly ale isto striedajú vinohrady miestnych vinárov. Krásne obrobené a prístupné. Vystúpim nad jeden, na akýsi vyvýšený val a prekvapí ma nádherný pohľad na Dunaj, poriadne vzdialený kláštor.

Čelo, Veterlín, Záruby od Viedne - vzdialenosť tak 80 km

 Je úžasná viditeľnosť, je po daždi, zaostrím zrak a vidím v diaľke koniec Malých Karpát – trojvršie Záruby, Veterlín, Čelo – to musí byť odtiaľto vzdialené aj 80 kilometrov a predsa je krásne na obzore vidieť linku týchto vrchov. A samozrejme aj celé naše malokarpatské pohorie. Super. Také výhľady som veru už dávno nezažil. Páči sa mi to. Niečo nacvakám do pamäte flešky a po asi 5 minútach sa vnorím do lesa Wienerwaldu. Konečne. Moje už úpejúce nôžky potrebovali zmenu podložia. Chodník, na ktorý som sa dostal, vypadá byť menej frekventovaný, ja som v tejto časti nestretol jediného človeka. Vedie celkom hustým lesom začínajúceho pohoria Wienerwald. Stúpal som presekanými krovinami k mnou tušenej vyhliadke na Viedeň. Už sa teším na pohľad zo západu na tok Dunaja tečúceho cez Viedeň. Asi po hodine stúpania sa dostanem k historickému objektu s názvom Leopoldsberg. Po asi troch kilometroch krásneho stúpania v lese sa znovu dostávam na civilizovanú asfaltovú cestu. Samozrejme, že som s tým na tejto túre počítal, ale nôžky si žiadali iný podklad.

Výhľad na Viedeň z Leopoldsbergu

Dunaj - Donau

Otvoril sa mi nádherný pohľad na Viedeň. Mal som ju pred sebou krásne rozloženú. Začal som sa baviť vyhľadávaním architektonických objektov Viedne historických aj moderných. Dunaj sa tiahol po ľavej strane mesta, lemovalo ho množstvo mostov a po bokoch ho sprevádzali v toku jeho odvodňovacie kanály. Pomaly som sa zahľadel do ulíc vzdialených tak 10 km. Nachádzam Hofburg, Schlossburg – ale ani za svet neviem určiť, kde je Stephansdom. Nasadím teleobjektív a hľadám.

Nič.

Pri koncentrovanom obhliadaní, sa mi do nosa dostáva neskutočná vôňa. Zo 10 metrov ďalej sediaci turisti rozbalia svoje saky-paky a vyťahujú rezne. Môj žalúdok úpí – dožaduje sa svojho práva na obľúbenú lahôdku.

„Máš pravdu, milé moje tráviace ústrojenstvo – treba mi dať niečo do seba.“

 Sadnem a ládujem do seba vopred pripravené žemle so salámou. Zapíjam vodou jemne reznutou pomarančovým sunquickom. Akosi som si na to v poslednej dobe zvykol. Je mi dobre. Pozriem na hodiny, no je to tak natesno. Aby som stihol ten vlak čo som chcel. Predo mnou je ale ešte celkom dosť cesty. A tak sa vydám viedenským lesoparkom. Slnko mi svieti na lebeňu a ja si vykračujem lesom popri príjazdovej ceste k Leopoldsbergu za mojim chrbtom. Veď aj dôchodcovia sa tam chcú dostať. Popri mojom asfaltovom chodníku objavujem parádny adrenalin park. Množstvo lanových opičích dráh obťiažností od nulovej po hardcore sa vinie po stromoch a vnárajú sa svojimi chápadlami ďalej do lesa. Prejdem kilometer a objaví sa mi stredisko tejto atrakcie. Atrakcia má názov Waldseilpark a nejaké info nájdete tu:

 http://www.waldseilpark-kahlenberg.at/

Waldseilpark

Nie je  najlacnejšie toto lezenie, ale je fakt, že je to krásne upravené. Nie je to úplne atrakcia pre mňa, ale ktovie, možno raz to vyskúšam. Prečo nie?! Raz aj s ferátami treba začať. A toto je dobrý tréning.

„He-he-he Vlado,  Ty si čo za optimistu?!“ – ozve sa posmešný hlas v mojej hlave.

„Pozri na svoje brucho, veď im to tam všetko polámeš!!!“ „Buď trošku ohľaduplný voči mladým nádejným horolezcom.“

No dobre, pustím teda myšlienku na zdolávanie najľahšej detskej opičej dráhy z hlavy, nech netečie slza z modrých očiek nevinných malých feratistov, ktorým zničil ich obľúbenú trasu nejaký potrhlý pupkáč, poskakujúci po tenkých linkách detskej opičej dráhy a  naprávajúci si svoje ego na ich detských lanách.

Kráčam ďalej, pri pohľade na okolité atrakcie aj nôžky trošku prestali reptať na asfalt a ja sa dostávam k ďalšiemu pútnickému miestu. 

Kostol sv. Jozefa na Kahlenberg-u

Na Kahlenbergu sa nachádza pekný kostolík Sv. Jozefa, je otvorený.  Nazriem dovnútra, nie je tam ale nič mimoriadne pre zdokumentovanie. Paradoxne okolo neho pobehujú páriky iného náboženstva. Spoznávam to samozrejme podľa ich odevov. Ale kostolík je pekný a aj 50 metrov vzdialený hotel. Pri ňom ďalšia nádherná vyhliadka na Viedeň, tak sa ešte kochám.

Výhľad na Viedeň od Kahlenberg-u

Šípka na smerovníku ma láka na vyhliadkovú vežu pri telekomunikačnej veži. Neodolávam a vyberiem sa tým smerom. Fúha, aká pekná vyhliadková  veža sa predo mnou vynára. Pristúpim bližšie s úmyslom ešte sa na ňu dostať. Všetko je však pozatvárané. 

Turistická rozhladňa Kahlenberg - pri mojej návšteve zatvorená.

Takže nič z toho. Vraciam sa na svoju turistickú trasu a cestou sa vydávam k Heiligenstadtu – okrajovej časti Viedne. Krásna cesta sa vinie medzi vinohradmi. 

Pomädzi vinohradu ku Viedni

Po pravej strane cesty mi do očí vlezie vinohradnícky obchodík s občerstvením, jedlom ale aj predajom sadeníc vinnej révy. Kúpim si ako atrakciu vínny mušt – Weinsaft, vylogám to a keďže mi čas veľmi uteká, poberiem sa rýchlo k mestu. Nestíham – tuším to. A to sa musím každú chvíľu pozerať kvôli uliciam na navigáciu. No vlak asi nestihnem. Prichádzam ku konečnej električky. Nejaká odchádza, tak do nej naskočím. Len tak bez rozmyslu. Podľa mapy určujem, že ide smerom k zastávke U-štvorky. Mám lístok na vlak s tým, že môžem jazdiť aj mestskou dopravou, ale nie som si úplne istý, či to platí aj v týchto okrajových štvrtiach. V hlave si už hotujem myšlienky v nemčine na nejaké vysvetlenie mojej čiernej jazdy, ak by ma Herr instruktor vzal do svojich osídiel. Ale prejde pár zastávok a nič, len ja to nevydržím. Nechce sa mi veľmi riskovať, tak jednu zastávku pred U-bahnom vystúpim a na stanicu sa prišuchcem po vlastných. Nevadí. Sadnem do pristavenej súpravy a aj s prestupom sa dostávam na Hauptbahnhof. Vlak mi samozrejme utiekol. Čo s tým.?! Tak sa ešte odveziem k zámočku Belvedér a pokochám sa krásnymi záhradnými scenériami s vodotryskami. Tí šľachtici sa mali kedysi dobre.

Na záver pár snímkov z Belvedéru. 

A to je všetko – bol to krásny deň, už dávno som chcel spraviť túto trasu. Možno pre niekoho nezaujímavú – ale mňa zaujala a páčila sa mi.

Tak zatiaľ.

PS: „Ešte sme tu mi nohyýýýý – nepočúvajte ho. 75% cesty po asfalte – ak nás máte radi, rozmyslite si to!!!!“

  Dalšie foto : https://photos.app.goo.gl/DNL30YpnObssvjsZ2

Moja "Nízkotatranská stíhačka 2017"

Uplynuli dva roky odvtedy, ako som vystúpil pri hoteli Srdiečko, stretol sa s Tomášom a vyviezli sa hore ku Kamennej chate na Chopok, aby sme sa znovu a radi stali dobrovoľníkmi na stanovisku preteku Nízkotatranská stíhačka. Vtedy som nevedel zaparkovať, všade plno aut. Neskutočné.

Za ten čas sa dala ale do prevádzky nástupná stanica novej lanovky na Chopok na Krupovej a ja som celkom v pohode na parkovisku pri hoteli Srdiečko vytiahol batoh z kufra, zabuchol dvere auta a vybral sa hľadať Tomáša. Mal by mať aj dve ďalšie spoločníčky na naše tradičné stanovisko Nízkotatranskej stíhačky – tak som samozrejme zvedavý. Z diaľky vidím spoločenstvo omnoho mladších odo mňa, spĺňať pitný režim na terase hotela Srdiečko. Tam asi Tomáš nebude. Taký cichý človek. Ale bol tam!!! Okolo neho davy žien a samozrejme jeden turista.

Aj s mojou ctenou veličkosťou

„Čo sa to deje?“ znie mi v hlave otázka. Pripadá mi to akoby sa Tomáš v playboya zmenil. Veď mali byť len dve dobrovoľníčky, vidím ich tam najmenej štyri. No nič poručeno pánubohu – vtrhnem do tejto spoločnosti. Ten úžas v očiach dobrovoľníčok pri pohľade na mňa. Nevedel som ho zaradiť – čo je, čo sa deje? Nie som až taký fešák, veď som sa ráno ani neoholil!

„Ideme pešo hore!!!“

Už je to jasné - úžas v ich očiach nebol spôsobený mojou príťažlivosťou, ale skôr otázkou v ich očiach: „Zvládne to ten tučko? Cipána toho budeme musieť asi hore vytiahnuť!“.

Zalapal som po dychu, pozrel do tej strminy nado mnou. Predpokladal som, že pôjdeme ako po minulé roky  – teda raz – lanovkou a už dopredu mi vyrazili na čele a chrbte kvapky potu. S tým som veru nepočítal. Samozrejme že moja ctená ješitnosť, ktorá mala za divákov krásne spoločenstvo Tomášových kámošiek, nemohla dopustiť nejakú tú porážku – to teda nie. Musím sa s tým teda nejako vysporiadať. Veď už teraz som mal problémy s dychom pri pravidelnom vťahovaní bachora pod hrudné kosti a to som ešte nešiel do kopca. Tomáš a spol sa len usmiali možno po treťom pive, nahodili batohy a poďho do kopca. Čo mi iné zostávalo?! Mal som zbehnúť na lanovku a isť hore za nimi trapácky na nej?! Hmmmmm – toť ťažká otázka pre človeka môjho kalibru.

„Poručeno pánu bohu“ – povedal som si, nahodil batoh a poďme. Započala moja „Nízkotatranská stíhačka“.

 „A žiadne naháňačky a predvádzačky Vlado. Aj tak už nemáš čím ohúriť. Pekne pomaličky“ – myslím si. A myšlienky pokračovali:

 „Veď ak to zdolám po Kosodrevinu a nebudem vládať, nasadnem tam na lanovku.“

Zo začiatku to bolo dobré – predo mnou sa mihali krásne postavy turistiek, mali síce väčšie batohy, na nich zavesené karimatky, čo mi zastieralo výhľady na určité partie, ktoré sa mi mohli stať dopingom pre moje obstarožné telo, ale držal som sa. No už v polovičke prvej polovičky som sa začal držať svojho plánu, pomaly, pomáličky, žiadne naháňačky – na serpentínach k hotelu Kosodrevina som sa ocitol sám a tak som si to šinul svojim tempom. Vraj sa neponáhľame. Po chvíli sa ale ozvalo iné trápenie. Ja som nič nejedol od rána a potrebujem doplniť energiu na výstup a aj do náročného dňa, ktorý ma čakal. No nič – prestávka na Kosodrevine bola nutná. Mali len kapustovú, neznášam síce kapustovú polievku, ale prázdny žalúdok je väčší pán, ako moje chute. Nepomohol som si, nadžgal som sa kapustnicou a chlebom. Moji spoločníci si dali horkú polievku a mohli sme isť ďalej. Prvé metre ďalšieho postupu boli  po horskej ceste – asi dôležitej pre vlekárske spoločenstvo a po chvíli to Tomáš, ako správny vodca dal strmo do kopca pomedzi kosodrevinu. Teraz neviem, či som bol spotený už predtým, alebo pohľad na ten chodník priamo na Chopok nado mnou vyvolal na mojom čele a aj tele, to väčšie množstvo potných tekutín.

Zabudol som ale napísať, že po polievke som ani nepomyslel na vyvezenie sa lanovkou. Nebudem predsa nejaký trapák. Nevadí, že som od všetkých o 20 rokov starší.

„Mal som veru na to pomyslieť“ – prebehla hriešna myšlienka na po prvých 100 metroch stúpania na Chopok. Jasné, nie je to veľmi atraktívne stúpať v lyžiarskom stredisku hore svahom, ale musím sa s tým popasovať. Samozrejme atraktívne dopingové pozadia mi po 100 metroch zmizli zo zorného pola a ja som sa musel biť sám so sebou.

Z výstupu na Chopok

Krok sa mi ustálil, nemusel som na nikoho brať ohľad, na nikoho som nečakal, veď ma všetci aj tak prebiehali. Moje občerstvovacie pauzy na mojej súkromnej Nízkotatranskej stíhačke boli veľmi, ale veľmi variabilné. Zo začiatku to bola hrdinská pauza po 50 výškových metroch – ale verte, neverte v priebehu mojich súkromných pretekov sa dychové a fotiace pauzy zmenšili pomaly aj na 10 výškových metrov. Holt – to je tak, keď všade okolo vidíte krásne kompozície zložené so starých drôtov po vlekoch. Úžasné výhľady na lanovkové drôty tiež mali niečo do seba. To sa proste človek musí zastaviť – s tým si nepomôžem.

Skoro hore

Ale!!!!

Vrchol sa blížil, to je ten veľký doping – miesto toho predchádzajúceho – zbadať cieľ cesty, že už to nie je až tak ďaleko. A tak som najprv zbadal vrcholovú stanicu lanovky, potom som zbadal Kamienku a odo mňa až po vrchol sa tiahol celkom dobrý rad turistov. Aspoň nezablúdim – vravím si. Ani navigáciu človek nemusí zapínať. Trošku moje sebavedomie utlmovalo to, že všetci čo tam boli predo mnou, ma predbehli. No dobre, nie úplne všetci – ten fučiaci dedko s vnučkou za mnou, to mali tiež ešte ďaleko. Ale cieľ sa blížil. Dodalo to sily. Moji spoločníci tam hore už budú v dobrej náladičke, určite si vravia odkiaľ som sa asi vrátil. Ale ja som išiel – ako v tej pesničke:

 „Šiel, šiel za neznámym cieľom.

   Šiel, šiel – kráčal pláňou bielou.

   Šiel, šiel v nelútostných búrkach – hladať ten svoj pól.“

No pláň to nebola biela, ale skôr zelená od kosodreviny, červeno-sivá od skál a popretkávaná nitkami poprepletanými zo starých vlekárskych odpadkov a  lán. Proste úžas.

Ale!!!!

Vyšiel som – huráááááá – vkročil som do preplnenej chaty, okuliare sa mi automaticky zahmlili skôr, ako som stačil zachytiť nejaký výraz prekvapenia mojich spoločníkov, dávajúcich si do tela po výstupe.  Nevadí – bolo mi to absolútne jedno, bol som rád koncu mojej Nízkotatranskej stíhačky. Aj keď to koniec ešte nebol. Teraz bol ale na rade vrcholový zaslúžený drink – alebo Kamienkový čaj. Jooooj – ten chutil neskutočne – bolo to super.

„Máme čas“ vraví Tomáš „pretekári sú ešte ďaleko. Vyšiel si to veľmi rýchlo.“

Ten človek si zo mňa tuším srandu robí - bola moja myšlienka – ale bol som radšej ticho. Dobrý obed aj čaj mi zlepšili ešte viac moju aj tak dobrú náladu a všetko bolo fajné. Ešte nie som do starého železa, aj keď tam už pravdepodobne patrím samozrejme.

A tak sme po chvíli nachystali stoly, naše spoločníčky sa nastajlovali do uvítacieho výzoru každého pretekára (veru, menej odolný pretekári mali veľké problémy vymotať sa z osídiel nášho uvítacieho výboru, kebyže mužské osadenstvo rázne nezasiahne a nepošle ich na trať – na konci NZS by sme mali viac členov v hliadke ako pretekárov), porozdeľovali sme si úlohy, kto čo a ako. Samozrejme ma Tomáš poveril fotením tak, ako predtým. Moja Nízkotatranská stíhačka neskončila. Fotenie pre mňa neznamená, že budem sedieť na riti na plošine, obdivovať parťáčky a pokúšať sa o ich priazeň. Teraz mi to došlo, to si chcel Tomáš nechať pre seba. Fiškus jeden – tak ma poveril úlohou, pri ktorej nemôžem zavadzať. No nič. Prijal som to. A tak som pobehoval ako taký kohút na chodníku – 500 metrov od chaty, 500 metrov k chate. Našťastie tam nejaké tie prevýšenia neboli. Ale prevýšenia – pardon – som zblbnutý – pretekári nikde. Mám vraj šéfovi zavolať, keď sa prví objavia. Tak fotiť alebo volať?! - to bola dilema, hlavne pri prvom mužstve. Fakt, to bolo niečo neuveriteľné.

Pri pobehovaní po turistickom chodníku

„Oni snáď zosadli zo sedačky.“ – pomyslím si, keď už boli sto metrov za mnou. Nebadal som žiadnu veľkú únavu, z tej dvojice išla neskutočná pohoda a odhodlanie. Jasný víťazi, ale to som nemohol povedať druhej dvojici. Nemôžem ich nakaziť náladou porazených, tak som pridal do povzbudzovania: „Už ich máte, sú Vaši!“

Prvý z druhej dvojice zastrihal svojimi ušami a: „To fakt?“ – znelo za ním vo zvukových vlnách vzďaľujúcej sa dvojice.

Pár záberov z trasy NZS

Tento rok boli ale na Chopku prestávky medzi jednotlivými dobehmi na občerstvovačku dosť dlhé. Nachodil som sa celkom dosť v tých časových oknách. Nevadilo mi to, aspoň mi nebolo zima, lebo to som zabudol spomenúť - po dvoch hodinách na hliadke, nás zakryla hmla svojou duchnou a bolo po výhľadoch, sem tam spŕchlo, bolo vlhko, žiadne leto. 

S konečnou platnosťou toho dňa nás hmla prikryla.

Pre pretekárov úplne super, pre nás až tak nie, ale vydržali sme to. Dalo sa – odhodlanie doviezť tento pretek do zdarného konca držalo snáď každého z nás. Samozrejme aj mňa, lebo som fakt nevedel, kedy moja Nízkotatranská stíhačka skončí. Nakoniec som sa v tej hmle uchýlil k spoločníkom na terasu chaty a keďže bolo stále chladnejšie, nasmerovali sme sa do chaty. To bolo už príjemné. Pekne sme pokecali, spoznali sa – nielen medzi sebou, ale aj s pretekármi. Pretekárom sa nechcelo od ženského osadenstva našej hliadky, ktorá ale, musím uznať, bola veľmi prívetivá a my sme zas dbali na to, aby bolo všetko v medziach slušnosti. Inak na hliadke sa veru neudiali nejaké mimoriadne udalosti. Ak nepomyslím, že sledovať tých úžasných pretekárov je samo o sebe úžasné. Nechápem doteraz, ako takéto niečo môžu zvládnuť. Vo svojich mladých časoch som ani nepomyslel na to, že ľudské odhodlanie dokáže byť také veľké. A keby mi povedal niekto za komančov, že sa takého niečoho zúčastním, tak by som si ťukal na čelo, že také niečo sa ani nemôže organizovať. Ale organizovalo sa.

Tak by som chcel veľmi pekne poďakovať členom mojej hliadky, že mi poskytli pri výstupe morálnu aj dopingovú podporu – keby si Majka zavesila karimatku na batoh a nie pod batoh, mohlo by to byť lepšie – ale lepší vrabec v hrsti ako holub na streche - tak sa u nás vraví. Takisto za ich trpezlivosť, ktorú so mnou mali. Ja im za to odpustím, že sa mi nedostalo žiadnej podpory z ich strany pri behaní a dokumentovaní pretekárov pri ich prirodzenom pohybe. Vždy totiž zaznelo:

„Poďmeeeee, idemeeeeee, do tohoooooo!!!!“ pri každom objavení stíhačkového pretekára s číslom. Dokonca sa to ozvalo aj pri objavení príťažlivého športovo nahodeného rýchlejšie chodiaceho turistu. Ale nie pretekára. Holt baby sú baby. Pri objavení môjho pupka sa ozvalo len úžasné ticho. Mal som, čo som chcel.

Tak zatiaľ.

Moje foto z pretekov:

http://vladko00.rajce.idnes.cz/Nizkotatranska_stihacka_2017_-_stanovisko_Chopok/

http://vladko00.rajce.idnes.cz/Chopok_-_v_den_Nizkotatranskej_stihacky/

Ako som sa snažil o fotenie pod vodou

Novi Vinodolski z morskej hladiny

Svieži morský vetrík – taký slabý mistrálik by som povedal – si pekne povieva pomedzi koruny stromov, ktorými je posiata pláž v Novom Vinodolskom. Preháňa sa stromami a schladzuje svalnaté i nesvalnaté trupy návštevníkov pláže. Naolejované i nenaolejované svaly si užívajú ten pekný letný deň. I moja brušná svalovina i ostatné netrénované svaly si krochkajú blahom nad tým, že ich používateľ plní sluby. Bol daný mnou taký – že tri dni túlanie sa po horách a potom tri dni flákanie na pláži. Lepšie predsavzatie pre moje brušné svalstvo sa ani nemohlo vymyslieť.  Konečne si aj ono užíva, nemusia stále len nohy behať, treba sa aj vyvaliť a len tak roztápať tuky na slnku.

Sľub je sľub – treba mi ho plniť, aj keď som si ho dal sám sebe. Lenže už druhý deň ma to prestáva baviť. Ja viem, knižky sú fajn, dajú sa čítať, šnorchlovanie má niečo do seba – ale dobrá prechádzka po horách – to je predsa len to, čo ma baví. Rozhliadam sa svojim orlím dioptrickým zrakom, čo by ma tak zabavilo a rozohnalo tieto chvíle plné vyvaľovania sa a ničnerobenia. Na pláži sú fakt pekné ženy, to zaujme, voda je fajn, nevravím – ale všetkého dočasu. Na vlnách sa plavia loďky, v diaľke krúži nejaký kataraman s hemžiacimi sa ľudkami na palube. Typická prímorská atmosféra. POČKAŤ – STOP – vraciam sa očami predchádzajúcemu okamihu. Katamaran – krúži okolo blízkeho ostrovčeka a ľudia vchádzajú do trupu lode. Fúúúúúha – čo to je? Loď s preskleným dnom.

 TO JE ONO!!! To chcem absolvovať. Veď fotenie pod morskou hladinou môže byť veľmi zaujimavé. Hneď mi nad hlavou vyskakujú  bublinky myšlienok ako v komikse. Moje myšlienkové predstavy sú veľmi pestré. Samozrejme ovplyvnené prírodopisnými filmami z podmorských expedícii. Vidím farebné rybičky, hmýriace sa medzi pestrofarebnými koralmi z ktorých smerom k hladine stúpajú morské liany. Vlnia sa v lúčoch slnka, ktoré sa snaží dostať do tohto pestrofarebného podmorského sveta. A ja za pevným sklom si cvakám svoje fotečky o sto-dvesto. Neviem na ktorú stranu lode sa skôr obrátiť, ktorú kompozíciu skôr cvaknúť. Lebo všetky tieto kompozície si mi mihajú pri pohybe lode a strácajú sa v diaľke. Lúče sa mihocú cez stáda malých rybiek za sklom a ja sa snažím čo mi prsty stačia nafotiť niečo krásne. Naraz sa objaví väčšia ryba, možno žralok – nie biely samozrejme – a majestátne si razí cestu medzi svojou budúcou stravou. Nie je hladný, takže všetko je to veľmi mierumilovné a krásne. Nafotím si v myšlienkach morskú karelu, ktorá si to hasí do diaľky za svojim partnerom a zameriam oko objektívu k ostrým farebným koralom, na ktorých sú prilepené morské živočíchy, lastúry i mušle. Morské koníky a medúzy do toho vnášajú krásny pocit výnimočnosti mojich predstáv.

Moja nuda sa stratila. Predstava fotenia niečoho takého je silnejšia a ja sa rád túžbe podriadim. Vyberiem sa do prístavu Nového Vinodolského zistiť ako je to s tou presklenou loďou, kedy sa môžem nalodiť a čo ma to vyjde. Pri stolíku mi všetko vysvetlili, cena je 12,- Euráčov, ale dnes už loď nepôjde. Nevadí – pôjdem zajtra.

Aspoň si nabijem batériu do fotoaparátu, pripravím si všetko čo budem potrebovať vo fotobrašni. Tak sa aj stalo, vybral som všetky drobnosti, hlavne filtre, samospúšťový káblik, náhradnú baterku a všetky blbosti o ktorých som bol vždy presvedčený, že sa na niečo hodia. Veď to poznáte.  Presvedčil som sa, aby mi foták správne zapadol do fotobrašne, aby sa mi nezavadil o niečo pri rýchlom vyťahovaní k expozíciam. Holt správny fotograf by mal byť ako správny pištolnik. Na rýchlosti záleží a keď človek potrebuje rýchly záber musí rýchlo vytiahnuť svoj kolt – sorry fotoaparát. Viem si sám seba predstaviť ako sústredene a napäto čakám za sklom na všetky moje vysnívané podmorské scenérie.

Nastal deň „D“ – teda druhý deň, nebolo velmi pekne, lepšie bolo deň predtým. Zamračené počasie, vietor vytváral malé vlny na morských pláňach. Ale teplo bolo a ja som sa tešil. S veľkými očakávaniami som naklusal na mólo prístavu. Aj keď bolo zamračené, aj tak bolo teplo, loď s preskleným dnom sa vedľa mňa hompálala priviazaná lanom k molu ako žrebec priviazaný pri Lokále na divokom západe. Bola pripravená vyštartovať. O desiatej sa mal začať môj zážitok s podmorským svetom. Ale ešte ani 10 minút po desiatej sa nič nedialo. Po 15 minútach čakania pribehla predavačka lístkov, že kapitán uviazol v zápche. A to ja som si myslel, že tu zápchy neexistujú. Nechcem byť veľký kritik, ale určite pri svojom džobe by mal p. kapitán isť s predstihom za svojimi povinnosťami. To sa vo mne zas ozval vedúci. Ale až tak ma to netrápilo. Veď som na dovolenke, čaká ma niečo nové tak počkám. Zhruba po polhodinke sa objavil kapitán tejto bárky a ospravedlňoval sa za neskorý príchod. To som mu pripočítal k plusovým bodom. Ľudia okolo už ale boli dosť netrpezlivý. Bolo nás asi 10. Kapitán spravil všetko preto aby sme rýchlo nastúpili na loď, otvoril vchod do podpalubia. Nikoho tam však nepustil. Že to je ešte zbytočné. Až neskôr som pochopil, že ten podpalubný priestor by bolo dobré vyvetrať čo najviac a nielen pri jazde k mnou vysnívanej koralovej destinácii. Nevadí. Nechať sa unášať vlnami na lodi nepatrí medzi moje pravidelné činnosti, takže aj na palube bolo fajn. A tak sme vyrazili. Motor i vietor nás unášal k ostrovčeku, ktorý som poznal len pohľadom z pláže. Nepotreboval som isť do podpalubia, veď náš sprievodca a kapitán lode v jednej osobe určite pozná kedy budú pod vodou zaujímavé miesta.

Priblížili sme sa k ostrovu na ktorom bola pekná chorvátska kaplnka. Tá sa mi vždy páčila, tak som si spravil pár záberov. Dostali sme pokyn vliezť do podpalubia. To nám nebolo potrebné viackrát opakovať. Všetci sme sa nahrnuli dolu rebríkom, sadli k priehľadným sklám. Oči všetkých sa zabodli do modrého podvodného sveta a sústredene vyzerali a vyzerali. Zatiaľ bola len modrá voda a bublinky z vĺn ktoré našu cestu sprevádzali. Po chvíli som začal pociťovať nedostatok vzduchu z nie príliš vyvetraného priestoru, plynúca voda okolo mi tiež dvakrát nerobila dobre s mojou motolikou. Sedieť a pozerať sa do modrého plynúceho nudného priestoru a čakať nebolo to pravé orechové čo by som chcel vidieť. Fotoaparát som zvieral v brašni, popruh zavesený na hrdle, náhodou sa mi pri rýchlej akcii foťák vyšmykne z ruky a rozbije to sklenené dno – to by asi nebolo nejaké víťazstvo. Hmmmm.  A kedže ja mám rád voľné priestranstvo a pláne okolo seba po desiatich minútach čakania som vybehol zas hore. 

Kaplnka na ostrove

Na palube nikoho – to mi vyhovovalo,  aspoň som si mohol pofotiť okoloidúce scenérie morského letoviska. Aj to malo niečo do seba. Po chvíli som zas nabehol dolu, lebo už bolo vidieť že sme blízko brehu tak reku niečo uvidím. Z mojej predstavy o úžasných scenériach mi vyšla len jedna fotka. Rád sa s ňou s Vami podelím. Nech sa páči: 

Pod morskou hladinou

A tak sa stalo, že z môjho vysnívaného korálového sna som v ten deň na tom mieste za 12 Euráčov neočakávane videl len jednu veľkú traktorovú pneumatiku, ktorú som od úžasu, že ju na tomto mieste vidím ani nestihol odfotiť.

Môžem len poznamenať na koniec, že niekedy človek očakáva niečo veľké, úžasné a nedostáva nič. Keď neočakáva nič, tak sa mu pripletie do cesty nádherný zážitok. O tom bude asi život. Netreba mať veľké očakávania, treba si všetko užiť. Tak zatiaľ J

Bojka pred prístavom

Severný Velebit

„Zas ideš dovolenkovať na to isté miesto???“

Stále znovu a znovu dostávam túto otázku, keď po zvedavom zisťovaní okolia, kam idem na dovolenku tentoraz, poviem – Novi Vinodolski. Už som si na to zvykol a ani sa veľmi nesnažím vysvetľovať, že je to pre mňa ideálne miesto, ktoré poskytuje toľko možností na odpočinok a popri tom aj nakŕmi moje koníčky. Hory, lesy, fotografické scenérie, vyhliadky,  k tomu ešte more – vodu síce až tak nemusím, ale prispôsobiť sa treba. Viem, že raz pôjdem aj inde, určite si vyberiem aj inú destináciu, veď  dovolenkovať sa dá úplne všade. Ale tu sa cítim dobre, tak prečo by som to zatiaľ menil?!  Koniec koncov – išiel som tam asi 5x za sebou a stále tam nachádzam lokality, ktoré by som rád videl a spoznal, tak niet dôvodu na zmenu. Samozrejme treba spoznávať aj nové miesta – tento rok som k tomu pribral trojdňový pobyt v slovinských Julských  Alpách. Veľmi sa mi páčili a je dosť možné, že na budúci rok si to zopakujem. Pár dni v horách a pár dni pri mori s horami za chrbtom – he-he-he,  to sa mi páči.  No ale aby som sa vrátil k tomu čo chcem dnes opísať -  je to chorvátsky národný park Severný Velebit. Mimochodom – krásne miesto, je tam čo obdivovať a dajú sa tam prejsť celkom pekné miesta. Proste super. Bol som tam minulý rok – len chvíľočku, tento rok som si tam chcel pozrieť nejaké ďalšie výhľadové miesta a to sa mi podarilo. Teda samozrejme nie všetky, lebo to sa nedá,  ale zas som niečo nové pochodil.

No poďme pekne poporiadku. Do Severného Velebitu som sa vybral cez mestečko Senj, cesta viedla popri pobreží, takže poskytovala nádherné pohľady na ostrovy Kvarnerského zálivu v podstate neustále. Po mestečku Senj si to namierime ešte 10 km na juh do dediny Sveti Juraj. Tu odbočíme z hlavnej prímorskej cesty smerom na dedinky Oltari, Krasno - pripravte sa na poriadny výšvih. Serpentíny sú tu poriadne – v priebehu zhruba  troch kilometrov sa dostanem od mora až do výšky zhruba 700 metrov.

Z odbočky pri dedine Oltari

 Tu je cesta najprudšia a treba sa plne venovať volantu, aj keď výhľady sú tu dych berúce – predo mnou sa objavujú nové pohľady na ostrovy v mori. Pútajú moju pozornosť a lákajú ma ako morské víly do hlbín. Vynárajú sa nové a nové fotopohľady, ktoré sa priam pýtajú na zvečnenie do pamäťovej karty. Ale to sa dá len na pár miestach, kde sú aké také odstavné plochy na zaparkovanie auta. To všetko človeku odkrajuje z času, ktorý ma vyhradený na návštevu Severného Velebitu. Nieže by mi to vadilo, veď som na dovolenke, ale treba sa zamerať na hlavný ciel dnešného výjazdu. No niekedy sa fakt nedá. Treba kvíliacemu motoru dopriať aj nejaké to vydýchnutie. Čo už so mnou - amatérskym fotografom. Vytiahnem aparát, niečo pofotím a opäť pokračujem. Po chvíli sa stúpanie serpentínami zmení na cestu krútiacu sa v útrobách lesa a pomedzi kopce Velebitu. Stále si treba však dávať pozor, povrch nie je najlepší, niekedy sa vyskytne nejaký ten výmoľ, sem-tam stretávam aj väčšie auta, vyhnúť sa nie je veľmi kam. V podstate tu ale veľmi veľa aut nejazdí, čo je výhodou. Po  polhodinke jazdy sa dostávam k osade Oltari - tu je odbočka do národného parku Severný Velebit. Treba dávať pozor, je dosť nenápadná – prvýkrát som ju minul. Druhýkrát už nie a presne viem, kde odbočiť. V tejto chvíli šoférujem po slušnej ceste. Tá ma dovedie priamo pred vstup do národného parku s názvom Babič Siča. Neviem to preložiť, ale zaujímavý názov. Treba zaplatiť vstupné,  myslím,  že to bolo okolo 40 Kuna, presne neviem. Ale miestny strážca je milý. Prekvapil ma. Nebudem sa veľmi snažiť hovoriť chorvátsky, ale spomenul si na mňa, že sme tu boli pred rokom, čo ma šokovalo. To som taký povedomý xicht, alebo čo?! Určite som sa s ním zakecal pred rokom a potom sa mu ľahko spomínalo. Alebo som od neho pýtal nejaké mapy – ktovie. Problém je, že ja som si ho nepamätal. Holt - je dobrý. Tak sme sa dostali do celkom inej roviny komunikácie a bolo to fajn. Odtiaľto už nevedie veľmi kvalitná cesta. Dá sa aj po turistických chodníkoch isť do centra Severného Velebitu. Ja však chcem absolvovať nejaké to chodenie až od chaty Zavižan.

Pohlad k chate Zavižan

 Takže ma čaká cesta so šotolinovým podkladom asi 30-kilometrovou rýchlosťou. Trvá to zhruba 20-30 minút a väčšinou sa krúti lesmi Velebitu.  Žiadne veľké výhľady. Túto cestu dokonca zvládajú aj autobusy, čo som bol fakt prekvapený. No ale o tom nechcem písať. Po tejto pomalej „jazde“ sa dostávam na parkovisko pod chatou Zavižan. Ráz krajiny sa úplne zmení . Sme vo výške zhruba 1400 metrov nad morom a krajina tu pripomína slovenské hory, i keď biele vápencové skaly sú predsa len trochu iné.

Nahodíme s Jankou vibramy, turistické oblečenie, nejakú tu mikinu do batohu a vyberieme sa trošku chodiť. Ak človek chce isť mimo hlavných turistických chodníkov, tak pevná turistická obuv je v týchto horách priam nevyhnutná. Skaly po kopcoch sú neskutočne ostré a nepríjemné, ľahko sa dá pošmyknúť. Niektoré skalky sú ako žiletka – po prechode niektorých skalných pasáži Vám z drahých tenisiek zostane len obuv vhodná na rýľovanie v záhrade. Je jasné, že tým chcem upozorniť, že keď sa už vyberieme na menej upravené miesta v tejto lokalite, treba tomu upraviť aj krok a poriadne sa pozerať. Vôbec sa nevyplatí kochať pohľadom, rozhliadať sa pri chôdzi a nepozerať sa pod nohy. Pod trávou sa skrývajú rôzne nepríjemne tvarované skaly a k poraneniu nohy môže prísť raz dva. Proste treba zastaviť, vydýchať sa a pokochať sa nádhernými výhľadmi z 1600-metrovej výšky. Samozrejme na hlavných trasách Velebitu to nie je až také nepríjemné. 

Zo stúpania na kopec Velika kosa

Ja som však chcel vybehnúť na kopec Velika Kosa a následne odtiaľ ďalej ak sa podarí. A tam už veľmi prešliapané chodníky pravdepodobne nebudú. Trošku už to poznám. Tak aj bolo. Na Velikú Kosu sme sa dostali hladko - stúpanie nie je nejaké strmé a počasie vo výške 1600 metrov je predsa len omnoho príjemnejšie, ako tá spara pri mori.

Výhlady na Kvarnerský záliv

 Po pobudnutí na Velikej Kose sme sa vybrali smer kopec Balinovac – do sedla medzi Velikou Kosou a Balinovacom. Nikam sme sa neponáhľali, máme predsa dovolenku, treba sa mi aj prispôsobiť. Dostali sme sa do neskutočne skalnatých terénov, aké som už predtým spomínal. Cesta tým pádom značne spomalila. 

Skál vela, chodník žiadny - až dolu

Chodník medzi ostrými skalnými partiami sa veľmi ťažko hľadá, lebo v podstate tam nie je. Každý krok medzi ostrými vápencovými skalami treba poriadne premyslieť. V niektorých častiach treba používať všetky končatiny – horné aj dolné. A to som už videl, že nie je veľmi po chuti Janke. Ona také terény proste nemusí a ja jej nechcem znechucovať tento výjazd v rámci dovolenky. Dostali sme sa do sedla medzi oboma spomínanými kopcami. Tam bolo krásne. Výhľady do vnútrozemia a takisto aj na more boli parádne. Tak sme si dali odpočinok a ja som pobehal pofotiť kade tade. 

V sedle - pohlad na kopec Velika kosa

Zo sedla viedol prudký chodník smerom k Botanickému vrtu. Zliezli sme ním obdivovať flóru Severného Velebitu. Mňa to síce ťahalo aj na vrch Balinovac na tejto trase. Ktovie aké výhľady sú odtiaľ, že áno.  Nemôžem však mať všetko, čo si zaumienim. alebo povedzme, že si to nechám na inokedy. Určite sa sem chcem znovu vrátiť. Chodník botanického vrtu – alebo akoby som to nazval, sa točí okolo velikánskeho závrtu podobného akémusi lavóru.  Z dna tohto lavóru na mňa ide tajomnosť neznámeho. Prístup tam veľmi dobrý nie je, ani žiadny chodník dolu do spodku som nepostrehol. 

Zopár snímkov flóry Severného Velebitu.

V každom prípade je to zaujímavé, pri chodníku je vidieť tabuľky s pomenovaním rastúcich rastlín. Skaly tu vytvárajú bizarné scenérie. dokonca som v nich videl aj akýsi sexi akt medvedieho páru.

No veď pozrite. Chodníkom sme sa dostali na hlavnú turistickú cestu pod chatou Zavižan. Ja som bol veľmi, veľmi zvedavý na povestnú Premužičovú stážu, ktorá začína zhruba dvadsať minút odtiaľto. A tak sme sa vybrali, veď času máme toľko, koľko si ho udelíme. Premužičova stáža je dlhá zhruba 50 kilometrov a tiahne sa celým Severným Velebitom. Je to vlastne hrebeňovka Velebitu. Jedna jeho odbočka končí aj v zátoke Zavratnica – o ktorej som písal niekedy v minulom roku: http://popluhar.blogspot.sk/2016/08/zaujimave-fotomiesta-i.html.
 Je to pekne upravený turistický chodník – išiel som po ňom zhruba kilometer – vedel som, že ma to bude ťahať ďalej a ďalej, aj tak bolo. Musel som sa veľmi premáhať, aby som to otočil po kilometri za Jankou, ktorá ma čakala na odbočke od cesty. Prial by som si to prejsť celé. Snáď sa niekedy zadarí.

Začiatok hrebeňovky s nazvom Premužičova Staža

Na Premužičovej stáži je to už celkom turisticky frekventované, netvrdím ale, že je to ako v Tatrách – ale turistov sme tam celkom postretávali. Možno aj preto, že bol víkend.

My sme sa však pomaly pobrali k autu, fotiek som mal habadej – výhľady nad i spod oblakov na ostrovy v mori boli parádne, ja som sa nekrotil – aspoň bude čo vymazávať a prezerať a tak mi ku spokojnosti nič nechýbalo. Vlastne predsa len - dobré jedlo. A na to sme sa celkom tešili. Patrí to k dovolenke, že áno?!

Na parkovisku sme sa dali do auto-cestovného kroja a poďho ešte chvíľu pokecať s „rangerom“ pri vstupe do parku. Treba aj nejakú pamiatku kúpiť. K tričku z minulého roku pribudlo ďalšie tričko s motívom Severného Velebitu, minule to bol vlk – teraz medvedia tľapa. Tak som zvedavý čo to bude na budúci rok. Už sa teším.

Ale k tomu jedlu – to je dôležité. Serpentínami sme sa zviezli znovu k dedine  Svety Juraj, nabehli sme na hlavnú prímorskú cestu a po chvíli sme sa vovalili do mestečka Senj. Odbočili sme znovu do hôr. Pri ceste do hôr máme obľúbenú reštiku  Jablon – tak sa tuším volá a robia tam neskutočný vyprážaný syr. No proste paráda. Znovu mi tečú sliny do klávesnice, pri spomienke na túto pochúťku. A potom že nechoď do tejto lokality. Veď už len kvôli tomuto syru by som tam išiel znovu a znovu. Dal by som si aj teraz.

Tak zatiaľ.  

Dalšie foto:

https://goo.gl/photos/eZc8QzMVqyPGm3m3A

Zaujimavé fotomiesta IV. - rieka Soča - Velika Korita, Slovinsko

Tak som sa znovu vybral na ďalekú cestu: Rakúsko, Taliansko, Slovinsko – vôbec by ma ani nenapadlo, že ráno, keď budem zdvíhať z postele svoju ctenú riť, tak sa večer budem nachádzať na ďalšom mieste, ktoré doplním do mojej série bedekrov – Zaujímavé fotomiesta. Ale aj keď som s tým nepočítal – stalo sa. Vlastne to bolo asi aj dosť pravdepodobné, pretože som sa vybral na okružný ďaleký trek spojený s dovolenkou cez naozaj atraktívne miesta.

Tak potom sa milý Ešús nečuduj, že natrafíš na také zaujímavé miesto - síce vzdialené 500 kilometrov, ale veď je dovolenka. Kilometre nerozhodujú. Takže som sa navečer ocitol v dedinke Bovec v Slovinsku. Náhoda chcela, že som tam stretol svoje krstňa, ktoré tam už trávilo pár dní.

„Majka, máš nejaký tip, kde by sa teraz večer dalo isť?”

“Jeeej – krstný, choď pozrieť Velika Korita na Soči.”

– dostal som tip, tak prečo nie. Síce prístup po jej vysvetlení mi nebol úplne jasný, ale trafili sme. Zhruba 15 km od Bovca proti prúdu rieky Soča smerom na stredisko a dedinku Trenta, pri autocampe Soča som prudko stočil dolu menšou serpentínou smerom k rieke a mostu. Značka “Velika koryta” sa tam nachádzala, takže problém nebol až taký veľký. Za mostom vpravo a po zhruba 300 metroch sa dalo krásne zaparkovať.

Tak som aj spravil. Dni sú koncom júna dlhokánske, večer o 18:00 hod. mi zostávali zhruba dve hodiny na spoznanie tohto miesta. Za 10 minút som však vedel, že toto bude to pravé pre náhľady cez hľadáčik môjho foťáku. Tak som sa ovešaný brašnou na fotoaparát  a  statívom v ruke, po boku s Jankou,  vybral hľadať nejaké tie pozoruhodné miesta, kde by som zvečnil pre seba krásu tohto miesta. Je to známa lokalita - veľmi fotogenická, napriek tomu si myslím, že každý si tu nájde ten svoj pohľad na zvečnenie svojich náhľadov na rieku Soča, pretekajúcu cez hlbokú ostrú roklinu. Kryštálová voda, priezračná a zelenomodrá ostro kontrastovala s bielymi skalami, ktoré zovierali jej driek a robili ju v tomto mieste dravšou a studenšou. V koryte sa mihali tiene a chrbty pstruhov a iných rýb. Proste paráda.

Nahodil som na statív svoj obstarožnejší aparát, sadol som si na breh toku rieky a začal premýšľať, ako čo odfotiť. Samozrejme pri tom som už nejaké tie zábery spravil. Mám rád fotenie na dlhšie časy, fotenie vodných tokov a okolitých scenérii. Síce môj olík už na takéto svetlo nie je stavaný, sem-tam sa šum objaví – ale aj tak ma to baví. Strčil som si prsty pomaly do vody, nakoniec som sa namočil po kolená. Parádne studená voda, chlpy na koži sa mi postavili od toho zmrazenia. Ale bolo to príjemné po celodennej jazde a hicoch, ktoré sme si v ten deň užili.

Pomaly sa dostávam do svojho foto-tranzu – ako to nazýva Janka. Vtedy necítim, nepočujem, nevnímam iné činnosti okolo seba. Len som sa naučil raz za čas skontrolovať pozíciu Janky, lebo sa mi veľakrát stalo, že som ju stratil z obzoru. A to všetko len kvôli fotkám. Zabúdam, že sú aj dôležitejšie veci. No ale proste všetci sme taký, keď robíme to, čo nás baví.

A tak sem-tam kútikom oka skontrolujem pozíciu Janky, kde sa nachádza. Usadila sa na vyvýšeninu brehu Soče, nohy po kolená vo vode a spod zadnej časti tela jej vychádzajú parádne korene zo stromu, o ktorý je opretá - zaujímavá fotka do súkromného albumu. Prečo neodfotiť?! Prestavím svoju pozíciu zo skaly nad strmým kaňonom. Nastavím foťák tak, aby som vzal čo najlepší náhľad spolu s tými koreňmi, tŕpnem pri tom, aby sa za mnou neotočila. Predsa len neplánované fotky sú tie najlepšie.

Oko priložím k hľadáčiku a prst sa blíži k spúšti. To bude super s tými koreňmi.

Ale čo to?!

Do obrazovky hľadáčika mi z pravého horného rohu náhľadu prilietajú na zaujímavé korene komponovaného stromu nepatričné veci. Najprv priplachtil krásny kanárikovo sfarbený uterák, v ďalšej sekunde pribudlo na kôpku tričko a ako čerešnička na torte jedna po druhej prilietajú dve ponožky. Radšej si nechcem predstaviť ich vôňu.  Do riti!!!!!

Čo to má byť?! Tá hŕba šatstva mi pokazila celú moju naplánovanú kompozíciu. Vyzriem spod foťáku a zbadám nejakého frajera, ako sa predvádza. Nevypadal ako by chcel niekoho zbaliť, proste len taký miestny narcis. Dôležitú súčasť jeho imidžu – mobil – stískal v ruke.  Pomaly vstupuje do vody, v ruke mobil, jeho šatstvo ešte stále v mojom zornom poli foťáku, ho vôbec nezaujíma. Vstúpi do vody do pol pása, natiahne ruku s foťákom a prvá z veľkého množstva selfie je na svete. Postupom času ho vidím na vrchole balvana – selfie, v kaňone s vodou – selfie, natiahnutého vo vodnej prírodnej vírivke – selfie, nos trčiaci z vody a ruka nad perejami – selfie, preskakujúci z balvanu na balvan – selfie, ladne plávajúci so pstruhmi trúci sa o kamene v zelenomodrej vode Soče – selfie, visiaci za jednu ruku na bielych skalách hlbokých korýt – selfie. No dobre prebieham, to už nebolo. Ale dojalo ma to. Prišiel som o krásnu fotku do súkromného albumu, lebo smradľavé ponožky niekoho iného ja predsa nebudem upratovať na tom krásnom mieste.

No proste ľudia sú nevyspytateľní. Nepomôžem si.

A tak sa – hlboko sklamaný z nenaplnenia mojej súkromnej tvorby, znovu vraciam  k foteniu zákutí hlbokých a ostrých zárezov kaňonu modrozelenej slovinskej rieky. Na tomto mieste je zviazaná pevnými skalami brehov, ktoré ale aj tak postupom času ustúpia veľkej a vytrvalej sile vody. Budú sa vytvárať nové a nové tvary brehov krásnej riečky. Na bokoch je vidieť, že niekedy vie byť z nej aj poriadne divoká šelma. Stopy po výške hladiny sú niekde na tých bielych skalách  poriadne vysoko. Ale to je pravdepodobne záležitosť konca zimy, topiaceho sa snehu, alebo návalových búrok. Stačí len predstava.

Postupujem popri koryte proti prúdu rieky. Na zhruba dvestometrovej vzdialenosti sa dá nájsť plno pozoruhodných momentiek, či už priamo v rieke alebo na bielych skalách zovierajúcich Soču. Škoda, že nebolo viac času, aby som si to mohol preskúmať lepšie. Bolo by to zaujímavé. No ale snáď nabudúce. S pribúdajúcim šerom som zbalil svoje saky paky a pomaly sme sa vybrali smerom k ubytovaniu.

V okolí Bovca sa dajú nájsť krásne a zaujímavé miesta, je to lokalita vhodná aj na dlhší pobyt, nie ako ten, čo som si ja naplánoval.

Na druhý deň kvalitne pršalo a búrky naplnili korytá riek. Využili sme chvíľu po daždi a vybrali sa pozrieť vodopád Boka vzdialený od Bovca nejakých 5 km. Pripájam nejaké fotky.

Vodopád Boka

A tak som celkom spokojný večer po namáhavom dni zaliezol do postieľky a zaspal spánkom unaveného cestovateľa.

Po chvíli sa však strhnem – pred očami sa mi zjaví miestny frajer a začne si cvakať selfie u nás v kuchyni, za chvíľu počujem cvak z kúpeľne, následne sa na mňa niekto škerí za oknom a vysiela ku mne selfistický blesk. Jaaaaj – pakuješ sa z môjho sna, selfista jeden otravný!!!! Ešte mi tak pristane nejaká Tvoja ponožka na nose!!!!

Tak zatiaľ.

Ostatné fotky:

https://photos.app.goo.gl/N8mAvid38F04iImm2