streda 1. novembra 2017

Klosterneuburg - Wien


Nastupujem do vlaku. Je ráno a vypadá to na krásny deň. Na Slovensku je štátny sviatok, tak prečo to nevyužiť na návštevu našich západných susedov. Áno, chcem cestovať smerom do Viedne – ale nie tam pobývať – Viedeň je len prestupová stanica. Batoh sa mi hompáľa na chrbte, vypadá to však, že vlak bude plný. Postrehnem aj nastupovanie nejakých tých inokrajcov – vypadá to na študentov z ďalekého východu. Hodím batoh na policu a usadím sa. Vlak sa postupne zapĺňa. Vo vedľajšom kupé sa skôr opísaný mládenci a dievčence v šatkách, ukradomky pozerajú po mne. Hlavou mi prebehne taká story.

Roztrhla sa mi šnúrka na topánke, musím si ju vytiahnuť z batoha. Hľadám, šmátram, prevaľujem batoh, šomrem až ju nahmatám. Pomaly začnem ťahať šnúrku z batoha. Pritom si zaspievam od šťastia „Halleluja!“ – pozriem dookola a všetci vo vagóne ležia na podlahe a rukami si kryjú hlavy.

Ale to je len taká moja personifikácia na súčasnú situáciu vo svete.  Usmejem sa, aj keď táto téma by nemala byť veľmi popularizovaná.
Ale aj to sú väčšinou ľudia a tiež sa boja fanatikov, ako všetci ostatní. Aspoň to je môj názor. Ale to teraz nechcem rozpitvávať. Vlak sa pomaly rozbieha z bratislavskej stanice a mne v hlave znie popevok,  ako z otrepaných trampských pesničiek:

Zo zaplivanej, zasmradenej staničky
pohýňa sa so mnou môj vlak maličký,
vezie ma v diaľ, pár kilometrov opodiaľ.
V chodbičke robia toaletné dvere buch, buch,
vháňajú k nám čerstvý toaletný puch.

No dobre mám dobrú náladu, tak som si aj básničku napísal. Natiahnem nohy, treba mi ich šetriť. Veziem sa k prvej prestupovej zastávke - Viedni. Následne chcem ísť niekde, kde som ešte nebol, ale ani neviem ako sa tam dostať. Len som si to naštudoval na mape, tak som zvedavý, kam sa až dostanem.
Pootvorím očká, ďalší sníček na mňa počká – zas rým – ja viem, takže pootvorím oči, vykuknem a predo mnou sa už mihajú paneláky Viedne. Po hodinke jazdy vlakom medzi Bratislavou a Viedňou vystupujem na modernej, vzdušnej a preľudnenej stanici vo Viedni. Oni majú pracovný deň, takže tu je iný chaos. Nevadí. Musím pohľadať nástupisko U-bahn. Cedule v staničných priechodoch ma spoľahlivo dovedú až k U-1. Ja sa chcem dostať do Heiligenstadtu. Podľa mapy liniek musím prestúpiť na U-4 a potom sa previesť až na konečnú. Toto všetko ovládam, nerobí mi to problém. Môžem prestúpiť na zastávke Karlsplatz, alebo zastávke Swedenplatz. Tu to aj spravím a v U-štvorke si sadnem na prázdne sedadlo. Malo to svoje opodstatnenie. Po chvíli sa metro vynorí na denné svetlo a ja sledujem spoza okna dunajský kanál, ktorý bude viesť dráhu U-bahnu hodne dlho, skoro až do cieľa cesty. Tam budem asi nahratý aj so svojou nemčinou. Desím sa ďalšej dopravy a aj to, ako sa dostať do mestečka Klosterneuburg. Predsa len z konečnej v Heiligenstadt chodia už len autobusy a budem musieť zašušlať niečo svojou primitívnou nemčinou. Horšie by bolo ale kupovať si lístok cez automat. V tých automatoch sa vôbec, ale vôbec nevyznám. Asi by som musel dlho študovať a skúšať. Možno by som aj o vymyslenú túru prišiel. To ale veru nehodlám. Tak si skúšam nakloniť na svoju stranu predavačku v trafike. Naveľa, naveľa pochopila, že chcem lístok na miestnu dopravu a informovala ma, že lístky sa kupujú priamo v autobuse.
Voiláááá – veď to je ako na Slovensku. Takže sa staviam na zastávku a trpezlivo čakám. Autobus má byť pristavený zhruba o desať minúť. Ja si gratulujem, že som taký dobrý v zahraničnej doprave a ako som to rýchlo zvládol do cieľa svojej cesty. Autobus pripravený, ja pripravené drobáky.
„Ein Ticket please“ – vravím mu svojou anglomčinou. Šofér ku mne vzhliadne, ale hlavne že pochopil. Stláča tlačítko na pokladni a mne vylieza účtenka. Rýchlo na ňu pozriem. Radšej vidím totiž čísla na papieri, ako keby mi ich mal hovoriť šofér svojou viedenskou vravou. Podávam približnú sumu, čo som si odhadol – nejaké tri Eurá a ešte som aj dostal naspäť. Z mojej pokakanosti  z dopravy, sa stáva moja cestovateľská nadutosť a velikášstvo. Že aký si dobrý!!!! Veď dostať sa z Viedne do Klosterneuburgu – 15 km – to dá zabrať. Neviem ako by som cestoval lietadlom trebárs do Londýna. Ale mne stačí takýto malý ciel.
Vyzerám z okna, sledujem zastávky, itinerár zastávok mám v hlave dopredu naštudovaný a teším sa na to historické mestečko, ktoré sa mi má každú chvíľu zjaviť za oknom autobusu. Cesta sa ťahá popri Dunaji, ktorý ale nevidno. Skôr ho len tuším, sem-tam zazriem nejaké stožiare malých plachetničiek hompáľajúcich sa kdesi v slepých ramenách Dunaja. Ale aj to poteší. Mám dobrý smer. Autobus prechádza popod svetoznámy kláštor v Klosterneuburgu. Chcem tam ísť, ale zastávka nie je ešte tá, na ktorej som chcel vystúpiť. Chcem vystúpiť ďalej v  historickom centre. Aj tak som sa tam nedostal. Autobus zastavil na predposlednej zastávke, šofér vybral z mne neznámeho dôvodu mobil a bavil sa chatovaním. To nie je na mňa, ja už som nažhavený na chodenie, moje nohy už túžia po chodení. Keby ste vedeli čo Vás čaká???!!!!  Takže vybehnem z autobusu a nahodím batoh na chrbát.  Idem šliapať. To je pre mňa podstatnejšie. Dnes by som povedal, že to bude tak z polovice taká mestská turistika. Musím prejsť skoro celé mestečko Klosterneuburg, veru, ale je dlhé to mestečko neskutočne. Tvrdý povrch si podá moje krásne úžasné chodidlá. Dúfam, že nebudem jajkať. Ale budem – len to teraz ešte neviem.

Morový stĺp v Klosterneuburg

Prvý môj ciel si musím nájsť – je to ten kláštor a katedrála v Klosterneuburgu. Tak si naštelujem navigáciu a pohnem sa nevybúreným krokom. Predsa len vozenie autobusom nie je to pravé orechové pre mňa. Navigácia ma nasmeruje k tej krásnej historickej pamiatke z druhej strany, ako som išiel autobusom. Míňam nádherný morový stĺp, vôkol mňa sa objavujú a strácajú historické domčeky Klosterneuburgu. Ešte by to chcelo nedeľu, aby tu bol kľud a nemusel by som sa báť nejakej zrážky s motorovým vozidlom. Ruch tu ale panuje poriadny. No čo, je predsa pracovný deň. Po chvíli zatočím na pešiu zónu, kde je už pokojnejšie prostredie. Prechádzam starým historickým mestom. Je tu čisto, ticho a pohoda. Vybieham kopček ku kláštoru a kostolu a vnáram sa do duchovného ticha katedrály,  kláštora a priľahlých záhrad tohto krásneho historického miesta.


 Je to nádherná pamiatka, ľudia sa tu o to dosť starajú – ani sa nečudujem. Láka to tu poriadne turistov, ale teraz je tu tichšie. Predsa len nie je víkend. To je veľká výhoda. Z batohu mi vyletí fotoaparát a ja si svoje oči vnáram do sveta hľadáčika svojho Olíka. Vojdem do katedrály, niečo si pofotím. 




Z interiéru katedrály

V katedrále je malá omša, ale nik so mnou nemá problém. Našťastie som len na začiatku trasy, žiadne blato na nohaviciach, žiadne bodliaky na zadku – takže môžem aj reprezentovať. Nasýtim svoju fotografickú vášeň vnútri a obieham kláštor koldokola. Je tu čo obdivovať. Je krásny a pekne farebný. Okolo pekné záhrady. 



Ale podarí sa mi zablúdiť aj do skladového a priemyselného kúta kláštora a tam čuduj sa svete sa to podobá na podobný kút ako u nás. Takže super. Sme rovnaký.

Skryté miesta 

Vraciam sa pred kláštor a nasmerujem si to na hlavné námestie mestečka, popozerám ešte krásu tohto miesta a podľa navigácie si nájdem cestu smerom do kopcov medzi Klosterneuburgom a Viedňou. Jasné že sa nechcem vrátiť autobusom.


Zvesela vykročím cestou z betónu
na chrbte predsa nenesiem žiadnu tonu.
Nôžky sa na ceste mihajú,
oči rôzne kompozície hľadajú.

Veď foťák je pripravený. Ale veľa tu toho nie je. Niežeby sa nedalo fotiť , ale ja sa chcem aj niekam dostať. Takže nič mimoriadne na fotenie. Cesta cez mestečko je poriadne dlhá, ani som to netušil. Stále stúpam do mierneho kopčeka, raz aj zle odbočím, ale navigácia ma stiahne späť. Je to dobrá vec, hlavne v mestách, lebo na to nie som veľmi dobrý navigačný špecialista.

Z Hlavného námestia

A tak stúpam tým tvrdým podkladom mestskej cesty a nohy už začínajú pišťať a túžiť po niečom mäkšom – po lesnom machu, trávnatej lúke – môže byť aj hovňačinec – nevadí, len nech to je niečo príjemne mäkké. Cesta vedie honosnejšou štvrťou, niečo ako bratislavská Koliba. Domce bohatších domorodcov majú nádherné výhľady na údolie Dunaja, na stále viac sa vzďaľujúcu katedrálu a kláštor. Vpravo za linkou Dunaja postrehnem v diaľke hrad, niečo ako naše Bojnice. 

Z vinohradou

Hrad Kreuzenstein

Kláštor Klosteneubrug

Vypadá zaujímavo – musím sa pozrieť do mapy, ako sa volá – už to mám Kreuzenstein. Veľmi sa o ňom v našich končinách nehovorí, ale vypadá veľmi zaujímavo. Raz sa tam vyberiem.  Peknú vilovú štvrť na kraji Klosterneuburgu pomaly ale isto striedajú vinohrady miestnych vinárov. Krásne obrobené a prístupné. Vystúpim nad jeden, na akýsi vyvýšený val a prekvapí ma nádherný pohľad na Dunaj, poriadne vzdialený kláštor.

Čelo, Veterlín, Záruby od Viedne - vzdialenosť tak 80 km

 Je úžasná viditeľnosť, je po daždi, zaostrím zrak a vidím v diaľke koniec Malých Karpát – trojvršie Záruby, Veterlín, Čelo – to musí byť odtiaľto vzdialené aj 80 kilometrov a predsa je krásne na obzore vidieť linku týchto vrchov. A samozrejme aj celé naše malokarpatské pohorie. Super. Také výhľady som veru už dávno nezažil. Páči sa mi to. Niečo nacvakám do pamäte flešky a po asi 5 minútach sa vnorím do lesa Wienerwaldu. Konečne. Moje už úpejúce nôžky potrebovali zmenu podložia. Chodník, na ktorý som sa dostal, vypadá byť menej frekventovaný, ja som v tejto časti nestretol jediného človeka. Vedie celkom hustým lesom začínajúceho pohoria Wienerwald. Stúpal som presekanými krovinami k mnou tušenej vyhliadke na Viedeň. Už sa teším na pohľad zo západu na tok Dunaja tečúceho cez Viedeň. Asi po hodine stúpania sa dostanem k historickému objektu s názvom Leopoldsberg. Po asi troch kilometroch krásneho stúpania v lese sa znovu dostávam na civilizovanú asfaltovú cestu. Samozrejme, že som s tým na tejto túre počítal, ale nôžky si žiadali iný podklad.

Výhľad na Viedeň z Leopoldsbergu

Dunaj - Donau

Otvoril sa mi nádherný pohľad na Viedeň. Mal som ju pred sebou krásne rozloženú. Začal som sa baviť vyhľadávaním architektonických objektov Viedne historických aj moderných. Dunaj sa tiahol po ľavej strane mesta, lemovalo ho množstvo mostov a po bokoch ho sprevádzali v toku jeho odvodňovacie kanály. Pomaly som sa zahľadel do ulíc vzdialených tak 10 km. Nachádzam Hofburg, Schlossburg – ale ani za svet neviem určiť, kde je Stephansdom. Nasadím teleobjektív a hľadám.
Nič.
Pri koncentrovanom obhliadaní, sa mi do nosa dostáva neskutočná vôňa. Zo 10 metrov ďalej sediaci turisti rozbalia svoje saky-paky a vyťahujú rezne. Môj žalúdok úpí – dožaduje sa svojho práva na obľúbenú lahôdku.
„Máš pravdu, milé moje tráviace ústrojenstvo – treba mi dať niečo do seba.“
 Sadnem a ládujem do seba vopred pripravené žemle so salámou. Zapíjam vodou jemne reznutou pomarančovým sunquickom. Akosi som si na to v poslednej dobe zvykol. Je mi dobre. Pozriem na hodiny, no je to tak natesno. Aby som stihol ten vlak čo som chcel. Predo mnou je ale ešte celkom dosť cesty. A tak sa vydám viedenským lesoparkom. Slnko mi svieti na lebeňu a ja si vykračujem lesom popri príjazdovej ceste k Leopoldsbergu za mojim chrbtom. Veď aj dôchodcovia sa tam chcú dostať. Popri mojom asfaltovom chodníku objavujem parádny adrenalin park. Množstvo lanových opičích dráh obťiažností od nulovej po hardcore sa vinie po stromoch a vnárajú sa svojimi chápadlami ďalej do lesa. Prejdem kilometer a objaví sa mi stredisko tejto atrakcie. Atrakcia má názov Waldseilpark a nejaké info nájdete tu:

Waldseilpark

Nie je  najlacnejšie toto lezenie, ale je fakt, že je to krásne upravené. Nie je to úplne atrakcia pre mňa, ale ktovie, možno raz to vyskúšam. Prečo nie?! Raz aj s ferátami treba začať. A toto je dobrý tréning.
„He-he-he Vlado,  Ty si čo za optimistu?!“ – ozve sa posmešný hlas v mojej hlave.
„Pozri na svoje brucho, veď im to tam všetko polámeš!!!“ „Buď trošku ohľaduplný voči mladým nádejným horolezcom.“
No dobre, pustím teda myšlienku na zdolávanie najľahšej detskej opičej dráhy z hlavy, nech netečie slza z modrých očiek nevinných malých feratistov, ktorým zničil ich obľúbenú trasu nejaký potrhlý pupkáč, poskakujúci po tenkých linkách detskej opičej dráhy a  naprávajúci si svoje ego na ich detských lanách.
Kráčam ďalej, pri pohľade na okolité atrakcie aj nôžky trošku prestali reptať na asfalt a ja sa dostávam k ďalšiemu pútnickému miestu. 

Kostol sv. Jozefa na Kahlenberg-u

Na Kahlenbergu sa nachádza pekný kostolík Sv. Jozefa, je otvorený.  Nazriem dovnútra, nie je tam ale nič mimoriadne pre zdokumentovanie. Paradoxne okolo neho pobehujú páriky iného náboženstva. Spoznávam to samozrejme podľa ich odevov. Ale kostolík je pekný a aj 50 metrov vzdialený hotel. Pri ňom ďalšia nádherná vyhliadka na Viedeň, tak sa ešte kochám.


Výhľad na Viedeň od Kahlenberg-u

Šípka na smerovníku ma láka na vyhliadkovú vežu pri telekomunikačnej veži. Neodolávam a vyberiem sa tým smerom. Fúha, aká pekná vyhliadková  veža sa predo mnou vynára. Pristúpim bližšie s úmyslom ešte sa na ňu dostať. Všetko je však pozatvárané. 

Turistická rozhladňa Kahlenberg - pri mojej návšteve zatvorená.

Takže nič z toho. Vraciam sa na svoju turistickú trasu a cestou sa vydávam k Heiligenstadtu – okrajovej časti Viedne. Krásna cesta sa vinie medzi vinohradmi. 


Pomädzi vinohradu ku Viedni

Po pravej strane cesty mi do očí vlezie vinohradnícky obchodík s občerstvením, jedlom ale aj predajom sadeníc vinnej révy. Kúpim si ako atrakciu vínny mušt – Weinsaft, vylogám to a keďže mi čas veľmi uteká, poberiem sa rýchlo k mestu. Nestíham – tuším to. A to sa musím každú chvíľu pozerať kvôli uliciam na navigáciu. No vlak asi nestihnem. Prichádzam ku konečnej električky. Nejaká odchádza, tak do nej naskočím. Len tak bez rozmyslu. Podľa mapy určujem, že ide smerom k zastávke U-štvorky. Mám lístok na vlak s tým, že môžem jazdiť aj mestskou dopravou, ale nie som si úplne istý, či to platí aj v týchto okrajových štvrtiach. V hlave si už hotujem myšlienky v nemčine na nejaké vysvetlenie mojej čiernej jazdy, ak by ma Herr instruktor vzal do svojich osídiel. Ale prejde pár zastávok a nič, len ja to nevydržím. Nechce sa mi veľmi riskovať, tak jednu zastávku pred U-bahnom vystúpim a na stanicu sa prišuchcem po vlastných. Nevadí. Sadnem do pristavenej súpravy a aj s prestupom sa dostávam na Hauptbahnhof. Vlak mi samozrejme utiekol. Čo s tým.?! Tak sa ešte odveziem k zámočku Belvedér a pokochám sa krásnymi záhradnými scenériami s vodotryskami. Tí šľachtici sa mali kedysi dobre.



Na záver pár snímkov z Belvedéru. 

A to je všetko – bol to krásny deň, už dávno som chcel spraviť túto trasu. Možno pre niekoho nezaujímavú – ale mňa zaujala a páčila sa mi.

Tak zatiaľ.
PS: „Ešte sme tu mi nohyýýýý – nepočúvajte ho. 75% cesty po asfalte – ak nás máte radi, rozmyslite si to!!!!“




2 komentáre:

  1. Vielen vielen Dank. Ich hoffe, dass der Artikel mit Deiner Trauer zufrieden war

    OdpovedaťOdstrániť