Moja "Nízkotatranská stíhačka 2017"

Uplynuli dva roky odvtedy, ako som vystúpil pri hoteli Srdiečko, stretol sa s Tomášom a vyviezli sa hore ku Kamennej chate na Chopok, aby sme sa znovu a radi stali dobrovoľníkmi na stanovisku preteku Nízkotatranská stíhačka. Vtedy som nevedel zaparkovať, všade plno aut. Neskutočné.

Za ten čas sa dala ale do prevádzky nástupná stanica novej lanovky na Chopok na Krupovej a ja som celkom v pohode na parkovisku pri hoteli Srdiečko vytiahol batoh z kufra, zabuchol dvere auta a vybral sa hľadať Tomáša. Mal by mať aj dve ďalšie spoločníčky na naše tradičné stanovisko Nízkotatranskej stíhačky – tak som samozrejme zvedavý. Z diaľky vidím spoločenstvo omnoho mladších odo mňa, spĺňať pitný režim na terase hotela Srdiečko. Tam asi Tomáš nebude. Taký cichý človek. Ale bol tam!!! Okolo neho davy žien a samozrejme jeden turista.

Aj s mojou ctenou veličkosťou

„Čo sa to deje?“ znie mi v hlave otázka. Pripadá mi to akoby sa Tomáš v playboya zmenil. Veď mali byť len dve dobrovoľníčky, vidím ich tam najmenej štyri. No nič poručeno pánubohu – vtrhnem do tejto spoločnosti. Ten úžas v očiach dobrovoľníčok pri pohľade na mňa. Nevedel som ho zaradiť – čo je, čo sa deje? Nie som až taký fešák, veď som sa ráno ani neoholil!

„Ideme pešo hore!!!“

Už je to jasné - úžas v ich očiach nebol spôsobený mojou príťažlivosťou, ale skôr otázkou v ich očiach: „Zvládne to ten tučko? Cipána toho budeme musieť asi hore vytiahnuť!“.

Zalapal som po dychu, pozrel do tej strminy nado mnou. Predpokladal som, že pôjdeme ako po minulé roky  – teda raz – lanovkou a už dopredu mi vyrazili na čele a chrbte kvapky potu. S tým som veru nepočítal. Samozrejme že moja ctená ješitnosť, ktorá mala za divákov krásne spoločenstvo Tomášových kámošiek, nemohla dopustiť nejakú tú porážku – to teda nie. Musím sa s tým teda nejako vysporiadať. Veď už teraz som mal problémy s dychom pri pravidelnom vťahovaní bachora pod hrudné kosti a to som ešte nešiel do kopca. Tomáš a spol sa len usmiali možno po treťom pive, nahodili batohy a poďho do kopca. Čo mi iné zostávalo?! Mal som zbehnúť na lanovku a isť hore za nimi trapácky na nej?! Hmmmmm – toť ťažká otázka pre človeka môjho kalibru.

„Poručeno pánu bohu“ – povedal som si, nahodil batoh a poďme. Započala moja „Nízkotatranská stíhačka“.

 „A žiadne naháňačky a predvádzačky Vlado. Aj tak už nemáš čím ohúriť. Pekne pomaličky“ – myslím si. A myšlienky pokračovali:

 „Veď ak to zdolám po Kosodrevinu a nebudem vládať, nasadnem tam na lanovku.“

Zo začiatku to bolo dobré – predo mnou sa mihali krásne postavy turistiek, mali síce väčšie batohy, na nich zavesené karimatky, čo mi zastieralo výhľady na určité partie, ktoré sa mi mohli stať dopingom pre moje obstarožné telo, ale držal som sa. No už v polovičke prvej polovičky som sa začal držať svojho plánu, pomaly, pomáličky, žiadne naháňačky – na serpentínach k hotelu Kosodrevina som sa ocitol sám a tak som si to šinul svojim tempom. Vraj sa neponáhľame. Po chvíli sa ale ozvalo iné trápenie. Ja som nič nejedol od rána a potrebujem doplniť energiu na výstup a aj do náročného dňa, ktorý ma čakal. No nič – prestávka na Kosodrevine bola nutná. Mali len kapustovú, neznášam síce kapustovú polievku, ale prázdny žalúdok je väčší pán, ako moje chute. Nepomohol som si, nadžgal som sa kapustnicou a chlebom. Moji spoločníci si dali horkú polievku a mohli sme isť ďalej. Prvé metre ďalšieho postupu boli  po horskej ceste – asi dôležitej pre vlekárske spoločenstvo a po chvíli to Tomáš, ako správny vodca dal strmo do kopca pomedzi kosodrevinu. Teraz neviem, či som bol spotený už predtým, alebo pohľad na ten chodník priamo na Chopok nado mnou vyvolal na mojom čele a aj tele, to väčšie množstvo potných tekutín.

Zabudol som ale napísať, že po polievke som ani nepomyslel na vyvezenie sa lanovkou. Nebudem predsa nejaký trapák. Nevadí, že som od všetkých o 20 rokov starší.

„Mal som veru na to pomyslieť“ – prebehla hriešna myšlienka na po prvých 100 metroch stúpania na Chopok. Jasné, nie je to veľmi atraktívne stúpať v lyžiarskom stredisku hore svahom, ale musím sa s tým popasovať. Samozrejme atraktívne dopingové pozadia mi po 100 metroch zmizli zo zorného pola a ja som sa musel biť sám so sebou.

Z výstupu na Chopok

Krok sa mi ustálil, nemusel som na nikoho brať ohľad, na nikoho som nečakal, veď ma všetci aj tak prebiehali. Moje občerstvovacie pauzy na mojej súkromnej Nízkotatranskej stíhačke boli veľmi, ale veľmi variabilné. Zo začiatku to bola hrdinská pauza po 50 výškových metroch – ale verte, neverte v priebehu mojich súkromných pretekov sa dychové a fotiace pauzy zmenšili pomaly aj na 10 výškových metrov. Holt – to je tak, keď všade okolo vidíte krásne kompozície zložené so starých drôtov po vlekoch. Úžasné výhľady na lanovkové drôty tiež mali niečo do seba. To sa proste človek musí zastaviť – s tým si nepomôžem.

Skoro hore

Ale!!!!

Vrchol sa blížil, to je ten veľký doping – miesto toho predchádzajúceho – zbadať cieľ cesty, že už to nie je až tak ďaleko. A tak som najprv zbadal vrcholovú stanicu lanovky, potom som zbadal Kamienku a odo mňa až po vrchol sa tiahol celkom dobrý rad turistov. Aspoň nezablúdim – vravím si. Ani navigáciu človek nemusí zapínať. Trošku moje sebavedomie utlmovalo to, že všetci čo tam boli predo mnou, ma predbehli. No dobre, nie úplne všetci – ten fučiaci dedko s vnučkou za mnou, to mali tiež ešte ďaleko. Ale cieľ sa blížil. Dodalo to sily. Moji spoločníci tam hore už budú v dobrej náladičke, určite si vravia odkiaľ som sa asi vrátil. Ale ja som išiel – ako v tej pesničke:

 „Šiel, šiel za neznámym cieľom.

   Šiel, šiel – kráčal pláňou bielou.

   Šiel, šiel v nelútostných búrkach – hladať ten svoj pól.“

No pláň to nebola biela, ale skôr zelená od kosodreviny, červeno-sivá od skál a popretkávaná nitkami poprepletanými zo starých vlekárskych odpadkov a  lán. Proste úžas.

Ale!!!!

Vyšiel som – huráááááá – vkročil som do preplnenej chaty, okuliare sa mi automaticky zahmlili skôr, ako som stačil zachytiť nejaký výraz prekvapenia mojich spoločníkov, dávajúcich si do tela po výstupe.  Nevadí – bolo mi to absolútne jedno, bol som rád koncu mojej Nízkotatranskej stíhačky. Aj keď to koniec ešte nebol. Teraz bol ale na rade vrcholový zaslúžený drink – alebo Kamienkový čaj. Jooooj – ten chutil neskutočne – bolo to super.

„Máme čas“ vraví Tomáš „pretekári sú ešte ďaleko. Vyšiel si to veľmi rýchlo.“

Ten človek si zo mňa tuším srandu robí - bola moja myšlienka – ale bol som radšej ticho. Dobrý obed aj čaj mi zlepšili ešte viac moju aj tak dobrú náladu a všetko bolo fajné. Ešte nie som do starého železa, aj keď tam už pravdepodobne patrím samozrejme.

A tak sme po chvíli nachystali stoly, naše spoločníčky sa nastajlovali do uvítacieho výzoru každého pretekára (veru, menej odolný pretekári mali veľké problémy vymotať sa z osídiel nášho uvítacieho výboru, kebyže mužské osadenstvo rázne nezasiahne a nepošle ich na trať – na konci NZS by sme mali viac členov v hliadke ako pretekárov), porozdeľovali sme si úlohy, kto čo a ako. Samozrejme ma Tomáš poveril fotením tak, ako predtým. Moja Nízkotatranská stíhačka neskončila. Fotenie pre mňa neznamená, že budem sedieť na riti na plošine, obdivovať parťáčky a pokúšať sa o ich priazeň. Teraz mi to došlo, to si chcel Tomáš nechať pre seba. Fiškus jeden – tak ma poveril úlohou, pri ktorej nemôžem zavadzať. No nič. Prijal som to. A tak som pobehoval ako taký kohút na chodníku – 500 metrov od chaty, 500 metrov k chate. Našťastie tam nejaké tie prevýšenia neboli. Ale prevýšenia – pardon – som zblbnutý – pretekári nikde. Mám vraj šéfovi zavolať, keď sa prví objavia. Tak fotiť alebo volať?! - to bola dilema, hlavne pri prvom mužstve. Fakt, to bolo niečo neuveriteľné.

Pri pobehovaní po turistickom chodníku

„Oni snáď zosadli zo sedačky.“ – pomyslím si, keď už boli sto metrov za mnou. Nebadal som žiadnu veľkú únavu, z tej dvojice išla neskutočná pohoda a odhodlanie. Jasný víťazi, ale to som nemohol povedať druhej dvojici. Nemôžem ich nakaziť náladou porazených, tak som pridal do povzbudzovania: „Už ich máte, sú Vaši!“

Prvý z druhej dvojice zastrihal svojimi ušami a: „To fakt?“ – znelo za ním vo zvukových vlnách vzďaľujúcej sa dvojice.

Pár záberov z trasy NZS

Tento rok boli ale na Chopku prestávky medzi jednotlivými dobehmi na občerstvovačku dosť dlhé. Nachodil som sa celkom dosť v tých časových oknách. Nevadilo mi to, aspoň mi nebolo zima, lebo to som zabudol spomenúť - po dvoch hodinách na hliadke, nás zakryla hmla svojou duchnou a bolo po výhľadoch, sem tam spŕchlo, bolo vlhko, žiadne leto. 

S konečnou platnosťou toho dňa nás hmla prikryla.

Pre pretekárov úplne super, pre nás až tak nie, ale vydržali sme to. Dalo sa – odhodlanie doviezť tento pretek do zdarného konca držalo snáď každého z nás. Samozrejme aj mňa, lebo som fakt nevedel, kedy moja Nízkotatranská stíhačka skončí. Nakoniec som sa v tej hmle uchýlil k spoločníkom na terasu chaty a keďže bolo stále chladnejšie, nasmerovali sme sa do chaty. To bolo už príjemné. Pekne sme pokecali, spoznali sa – nielen medzi sebou, ale aj s pretekármi. Pretekárom sa nechcelo od ženského osadenstva našej hliadky, ktorá ale, musím uznať, bola veľmi prívetivá a my sme zas dbali na to, aby bolo všetko v medziach slušnosti. Inak na hliadke sa veru neudiali nejaké mimoriadne udalosti. Ak nepomyslím, že sledovať tých úžasných pretekárov je samo o sebe úžasné. Nechápem doteraz, ako takéto niečo môžu zvládnuť. Vo svojich mladých časoch som ani nepomyslel na to, že ľudské odhodlanie dokáže byť také veľké. A keby mi povedal niekto za komančov, že sa takého niečoho zúčastním, tak by som si ťukal na čelo, že také niečo sa ani nemôže organizovať. Ale organizovalo sa.

Tak by som chcel veľmi pekne poďakovať členom mojej hliadky, že mi poskytli pri výstupe morálnu aj dopingovú podporu – keby si Majka zavesila karimatku na batoh a nie pod batoh, mohlo by to byť lepšie – ale lepší vrabec v hrsti ako holub na streche - tak sa u nás vraví. Takisto za ich trpezlivosť, ktorú so mnou mali. Ja im za to odpustím, že sa mi nedostalo žiadnej podpory z ich strany pri behaní a dokumentovaní pretekárov pri ich prirodzenom pohybe. Vždy totiž zaznelo:

„Poďmeeeee, idemeeeeee, do tohoooooo!!!!“ pri každom objavení stíhačkového pretekára s číslom. Dokonca sa to ozvalo aj pri objavení príťažlivého športovo nahodeného rýchlejšie chodiaceho turistu. Ale nie pretekára. Holt baby sú baby. Pri objavení môjho pupka sa ozvalo len úžasné ticho. Mal som, čo som chcel.

Tak zatiaľ.

Moje foto z pretekov:

http://vladko00.rajce.idnes.cz/Nizkotatranska_stihacka_2017_-_stanovisko_Chopok/

http://vladko00.rajce.idnes.cz/Chopok_-_v_den_Nizkotatranskej_stihacky/