Severný Velebit

„Zas ideš dovolenkovať na to isté miesto???“

Stále znovu a znovu dostávam túto otázku, keď po zvedavom zisťovaní okolia, kam idem na dovolenku tentoraz, poviem – Novi Vinodolski. Už som si na to zvykol a ani sa veľmi nesnažím vysvetľovať, že je to pre mňa ideálne miesto, ktoré poskytuje toľko možností na odpočinok a popri tom aj nakŕmi moje koníčky. Hory, lesy, fotografické scenérie, vyhliadky,  k tomu ešte more – vodu síce až tak nemusím, ale prispôsobiť sa treba. Viem, že raz pôjdem aj inde, určite si vyberiem aj inú destináciu, veď  dovolenkovať sa dá úplne všade. Ale tu sa cítim dobre, tak prečo by som to zatiaľ menil?!  Koniec koncov – išiel som tam asi 5x za sebou a stále tam nachádzam lokality, ktoré by som rád videl a spoznal, tak niet dôvodu na zmenu. Samozrejme treba spoznávať aj nové miesta – tento rok som k tomu pribral trojdňový pobyt v slovinských Julských  Alpách. Veľmi sa mi páčili a je dosť možné, že na budúci rok si to zopakujem. Pár dni v horách a pár dni pri mori s horami za chrbtom – he-he-he,  to sa mi páči.  No ale aby som sa vrátil k tomu čo chcem dnes opísať -  je to chorvátsky národný park Severný Velebit. Mimochodom – krásne miesto, je tam čo obdivovať a dajú sa tam prejsť celkom pekné miesta. Proste super. Bol som tam minulý rok – len chvíľočku, tento rok som si tam chcel pozrieť nejaké ďalšie výhľadové miesta a to sa mi podarilo. Teda samozrejme nie všetky, lebo to sa nedá,  ale zas som niečo nové pochodil.

No poďme pekne poporiadku. Do Severného Velebitu som sa vybral cez mestečko Senj, cesta viedla popri pobreží, takže poskytovala nádherné pohľady na ostrovy Kvarnerského zálivu v podstate neustále. Po mestečku Senj si to namierime ešte 10 km na juh do dediny Sveti Juraj. Tu odbočíme z hlavnej prímorskej cesty smerom na dedinky Oltari, Krasno - pripravte sa na poriadny výšvih. Serpentíny sú tu poriadne – v priebehu zhruba  troch kilometrov sa dostanem od mora až do výšky zhruba 700 metrov.

Z odbočky pri dedine Oltari

 Tu je cesta najprudšia a treba sa plne venovať volantu, aj keď výhľady sú tu dych berúce – predo mnou sa objavujú nové pohľady na ostrovy v mori. Pútajú moju pozornosť a lákajú ma ako morské víly do hlbín. Vynárajú sa nové a nové fotopohľady, ktoré sa priam pýtajú na zvečnenie do pamäťovej karty. Ale to sa dá len na pár miestach, kde sú aké také odstavné plochy na zaparkovanie auta. To všetko človeku odkrajuje z času, ktorý ma vyhradený na návštevu Severného Velebitu. Nieže by mi to vadilo, veď som na dovolenke, ale treba sa zamerať na hlavný ciel dnešného výjazdu. No niekedy sa fakt nedá. Treba kvíliacemu motoru dopriať aj nejaké to vydýchnutie. Čo už so mnou - amatérskym fotografom. Vytiahnem aparát, niečo pofotím a opäť pokračujem. Po chvíli sa stúpanie serpentínami zmení na cestu krútiacu sa v útrobách lesa a pomedzi kopce Velebitu. Stále si treba však dávať pozor, povrch nie je najlepší, niekedy sa vyskytne nejaký ten výmoľ, sem-tam stretávam aj väčšie auta, vyhnúť sa nie je veľmi kam. V podstate tu ale veľmi veľa aut nejazdí, čo je výhodou. Po  polhodinke jazdy sa dostávam k osade Oltari - tu je odbočka do národného parku Severný Velebit. Treba dávať pozor, je dosť nenápadná – prvýkrát som ju minul. Druhýkrát už nie a presne viem, kde odbočiť. V tejto chvíli šoférujem po slušnej ceste. Tá ma dovedie priamo pred vstup do národného parku s názvom Babič Siča. Neviem to preložiť, ale zaujímavý názov. Treba zaplatiť vstupné,  myslím,  že to bolo okolo 40 Kuna, presne neviem. Ale miestny strážca je milý. Prekvapil ma. Nebudem sa veľmi snažiť hovoriť chorvátsky, ale spomenul si na mňa, že sme tu boli pred rokom, čo ma šokovalo. To som taký povedomý xicht, alebo čo?! Určite som sa s ním zakecal pred rokom a potom sa mu ľahko spomínalo. Alebo som od neho pýtal nejaké mapy – ktovie. Problém je, že ja som si ho nepamätal. Holt - je dobrý. Tak sme sa dostali do celkom inej roviny komunikácie a bolo to fajn. Odtiaľto už nevedie veľmi kvalitná cesta. Dá sa aj po turistických chodníkoch isť do centra Severného Velebitu. Ja však chcem absolvovať nejaké to chodenie až od chaty Zavižan.

Pohlad k chate Zavižan

 Takže ma čaká cesta so šotolinovým podkladom asi 30-kilometrovou rýchlosťou. Trvá to zhruba 20-30 minút a väčšinou sa krúti lesmi Velebitu.  Žiadne veľké výhľady. Túto cestu dokonca zvládajú aj autobusy, čo som bol fakt prekvapený. No ale o tom nechcem písať. Po tejto pomalej „jazde“ sa dostávam na parkovisko pod chatou Zavižan. Ráz krajiny sa úplne zmení . Sme vo výške zhruba 1400 metrov nad morom a krajina tu pripomína slovenské hory, i keď biele vápencové skaly sú predsa len trochu iné.

Nahodíme s Jankou vibramy, turistické oblečenie, nejakú tu mikinu do batohu a vyberieme sa trošku chodiť. Ak človek chce isť mimo hlavných turistických chodníkov, tak pevná turistická obuv je v týchto horách priam nevyhnutná. Skaly po kopcoch sú neskutočne ostré a nepríjemné, ľahko sa dá pošmyknúť. Niektoré skalky sú ako žiletka – po prechode niektorých skalných pasáži Vám z drahých tenisiek zostane len obuv vhodná na rýľovanie v záhrade. Je jasné, že tým chcem upozorniť, že keď sa už vyberieme na menej upravené miesta v tejto lokalite, treba tomu upraviť aj krok a poriadne sa pozerať. Vôbec sa nevyplatí kochať pohľadom, rozhliadať sa pri chôdzi a nepozerať sa pod nohy. Pod trávou sa skrývajú rôzne nepríjemne tvarované skaly a k poraneniu nohy môže prísť raz dva. Proste treba zastaviť, vydýchať sa a pokochať sa nádhernými výhľadmi z 1600-metrovej výšky. Samozrejme na hlavných trasách Velebitu to nie je až také nepríjemné. 

Zo stúpania na kopec Velika kosa

Ja som však chcel vybehnúť na kopec Velika Kosa a následne odtiaľ ďalej ak sa podarí. A tam už veľmi prešliapané chodníky pravdepodobne nebudú. Trošku už to poznám. Tak aj bolo. Na Velikú Kosu sme sa dostali hladko - stúpanie nie je nejaké strmé a počasie vo výške 1600 metrov je predsa len omnoho príjemnejšie, ako tá spara pri mori.

Výhlady na Kvarnerský záliv

 Po pobudnutí na Velikej Kose sme sa vybrali smer kopec Balinovac – do sedla medzi Velikou Kosou a Balinovacom. Nikam sme sa neponáhľali, máme predsa dovolenku, treba sa mi aj prispôsobiť. Dostali sme sa do neskutočne skalnatých terénov, aké som už predtým spomínal. Cesta tým pádom značne spomalila. 

Skál vela, chodník žiadny - až dolu

Chodník medzi ostrými skalnými partiami sa veľmi ťažko hľadá, lebo v podstate tam nie je. Každý krok medzi ostrými vápencovými skalami treba poriadne premyslieť. V niektorých častiach treba používať všetky končatiny – horné aj dolné. A to som už videl, že nie je veľmi po chuti Janke. Ona také terény proste nemusí a ja jej nechcem znechucovať tento výjazd v rámci dovolenky. Dostali sme sa do sedla medzi oboma spomínanými kopcami. Tam bolo krásne. Výhľady do vnútrozemia a takisto aj na more boli parádne. Tak sme si dali odpočinok a ja som pobehal pofotiť kade tade. 

V sedle - pohlad na kopec Velika kosa

Zo sedla viedol prudký chodník smerom k Botanickému vrtu. Zliezli sme ním obdivovať flóru Severného Velebitu. Mňa to síce ťahalo aj na vrch Balinovac na tejto trase. Ktovie aké výhľady sú odtiaľ, že áno.  Nemôžem však mať všetko, čo si zaumienim. alebo povedzme, že si to nechám na inokedy. Určite sa sem chcem znovu vrátiť. Chodník botanického vrtu – alebo akoby som to nazval, sa točí okolo velikánskeho závrtu podobného akémusi lavóru.  Z dna tohto lavóru na mňa ide tajomnosť neznámeho. Prístup tam veľmi dobrý nie je, ani žiadny chodník dolu do spodku som nepostrehol. 

Zopár snímkov flóry Severného Velebitu.

V každom prípade je to zaujímavé, pri chodníku je vidieť tabuľky s pomenovaním rastúcich rastlín. Skaly tu vytvárajú bizarné scenérie. dokonca som v nich videl aj akýsi sexi akt medvedieho páru.

No veď pozrite. Chodníkom sme sa dostali na hlavnú turistickú cestu pod chatou Zavižan. Ja som bol veľmi, veľmi zvedavý na povestnú Premužičovú stážu, ktorá začína zhruba dvadsať minút odtiaľto. A tak sme sa vybrali, veď času máme toľko, koľko si ho udelíme. Premužičova stáža je dlhá zhruba 50 kilometrov a tiahne sa celým Severným Velebitom. Je to vlastne hrebeňovka Velebitu. Jedna jeho odbočka končí aj v zátoke Zavratnica – o ktorej som písal niekedy v minulom roku: http://popluhar.blogspot.sk/2016/08/zaujimave-fotomiesta-i.html.
 Je to pekne upravený turistický chodník – išiel som po ňom zhruba kilometer – vedel som, že ma to bude ťahať ďalej a ďalej, aj tak bolo. Musel som sa veľmi premáhať, aby som to otočil po kilometri za Jankou, ktorá ma čakala na odbočke od cesty. Prial by som si to prejsť celé. Snáď sa niekedy zadarí.

Začiatok hrebeňovky s nazvom Premužičova Staža

Na Premužičovej stáži je to už celkom turisticky frekventované, netvrdím ale, že je to ako v Tatrách – ale turistov sme tam celkom postretávali. Možno aj preto, že bol víkend.

My sme sa však pomaly pobrali k autu, fotiek som mal habadej – výhľady nad i spod oblakov na ostrovy v mori boli parádne, ja som sa nekrotil – aspoň bude čo vymazávať a prezerať a tak mi ku spokojnosti nič nechýbalo. Vlastne predsa len - dobré jedlo. A na to sme sa celkom tešili. Patrí to k dovolenke, že áno?!

Na parkovisku sme sa dali do auto-cestovného kroja a poďho ešte chvíľu pokecať s „rangerom“ pri vstupe do parku. Treba aj nejakú pamiatku kúpiť. K tričku z minulého roku pribudlo ďalšie tričko s motívom Severného Velebitu, minule to bol vlk – teraz medvedia tľapa. Tak som zvedavý čo to bude na budúci rok. Už sa teším.

Ale k tomu jedlu – to je dôležité. Serpentínami sme sa zviezli znovu k dedine  Svety Juraj, nabehli sme na hlavnú prímorskú cestu a po chvíli sme sa vovalili do mestečka Senj. Odbočili sme znovu do hôr. Pri ceste do hôr máme obľúbenú reštiku  Jablon – tak sa tuším volá a robia tam neskutočný vyprážaný syr. No proste paráda. Znovu mi tečú sliny do klávesnice, pri spomienke na túto pochúťku. A potom že nechoď do tejto lokality. Veď už len kvôli tomuto syru by som tam išiel znovu a znovu. Dal by som si aj teraz.

Tak zatiaľ.  

Dalšie foto:

https://goo.gl/photos/eZc8QzMVqyPGm3m3A