Moja prvá jazýčková

Toš priatelia moji: „Ako začať tento príspevok?!“.

Mal by byť bez fotiek, iba také spísané myšlienky z mojej mladosti. Mohol by som začať asi takto – na  dôchodcovsky štýl :

„Jáááj dietky moje, to  keď som bol mladý, to ja bol onakvejší  švihák a junák. Všetky baby sa za mnou obzerali, nevedel som si napreberať...“

Alebo aj takto:

„Ja som bol taký turista a tulák, že onakvejšieho nebolo. Do kopca som vybiehal v polovičných limitoch, ktoré boli vypísané na informačných cedulečkách, moje nohy neskutočne kmitali, ostatne ako nikomu a v batohu som nemal nič odľahčené, pekne krásne som šiel cestou Hrdinov SNP z Dukly cez Bardejov, Prešov, Kysak, Košice, Rožňavu, Telgárt – durch cez Nízke Tatry až po Donovaly. A zas som pri babách, nedokázal som všetky tie východonemecké baby v kempe na Donovaloch od seba odháňať“.

Takže dúfam, že mi tieto písmenká neuveríte. Baby sa po mne vôbec neobzerali, bol som len taký obyčajný chalan, ktorý rád po horách chodil. A to nielen vtedy ale aj teraz. V tých limitoch mi však môžete veriť. Darilo sa mi dobre šliapať, ale to je už tak dáááávno. Teraz mám problém nejaký ten limit z informačnej cedule splniť (nebude to tým fotením?)

„Vlado nevyhováraj sa. Samozrejme s tým pivným bruchom – pozostatkom z mladosti – na tých tenkých nôžkach máš vôbec problém vyfučať sa do kopca. Nezvaľuj vinu na fotenie, proste mladý už nebudeš!“.

No dobre, mladý som bol, tak Vám o tom niečo porozprávam (to viete, nostalgia) :

Vynoril som sa z lesov Nízkych Tatier, bolo krásne leto, také aké býva v spomienkach. Slnko pripekalo, okolo mňa voňali nízkotatranské lesy, cvrčky mi hrali do rytmu môjho kroku. Vysoká tráva mi šteklila lýtka. Vibramy boli už dobre vyšľapané, boli úplne super, taká tá poctivá obuvnícka robota - samá koža. Veď mi aj vydržali skoro 20 rokov. Batoh so stanom ma už trošku ťažil a rezal ma do ramien. Ale už som to nemal ďaleko. Dohodol som sa s priateľmi na stretávke – takej mládežníckej – SMZ-áckej - ako sa za starých čias hovorilo a nazvali to Dňami horehronskej mládeže.  

Ako názov pekný, ale opijáš to bol neskutočne realistický. Neviem či to takto dopadlo aj niekde inde. Ale asi áno. Vošiel som do campu, kde sa uvedená akcia konala. Priplietol som sa medzi davy mladej uvedomelej generácie – tej mojej, preskakoval som nohy presvedčenej, jemne otrávenej horehronskej mládeže, vyvalenej v tráve, ktorá sa tu stretla s myšlienkou hviezdnych, šťastných zajtrajškov. Niektorí  ležali vo vlastných zvratkoch, iní hlasne chrápali a svojim snami sa pripravovali na ďalší nočný ťah v mene svetlých červených zajtrajškov, vyšperkovaných pozlátenými prekríženými koláčikmi a kladivkami. Tie zajtrajšky vôbec neboli a ani nebudú také krásne a úžasné, ako sa to hovorí v plamenných heslách všetkých partajníkov. Bola len boľavá hlava, prázdne brucho a neskutočne trúchlivé poopičné myšlienky. Ale to už predbieham udalosti.

Teraz sa tomu hovorí „párty“ – my sme mali tiež za mojich mladých čias svoje party. Niekedy sme si už pomaly po takých opijášoch mohli aj parte písať, čo sme boli takí zdevastovaní a kým sme sa ponachádzali, to bola hotová udalosť dňa.

To ako kamoš vybehol zo stanu, oči červené z nočnej štafety fľašou a vyčíta spolunoclažníkovi:

„Počuvaj nabudúce blvaj v tom stane na druhú stranu a nie mne na chrbát!“

Vlastne to ani nebolo hovorené slovo,  ale kvílenie zdevastovaného prepitého hlasu.  A ten spolubývajúci mu na to hovorí:

„A čo Tebe šibe? Veď to si sa sám oblval. Toť ja som mal Anču pri sebe a tá mi dosvedčí, že to tak bolo.“ – zamilovaná Anča len kývla hlavou, veď ani nevie, o čom bola reč.

„No jasné“ – vraví oblvaný – „To som si akože v noci otočil hlavu na chrbát a poriadne som to tam vyložil?!l“ – no predstava tohto všetkých ostatných dostala do divokého rehotu.

Proste jedna z opijášskych akcii, ktorými som prešiel – tak mi napadla pri prechádzaní stanovým mestečkom, plným horehronskej uvedomelej mládeže. Sem tam bolo vidieť aj nejakú tú zväzácku košeľu. Svoje si už odslúžila – uvádzací ceremoniál bol niekde v minulosti a to modré čo sa nazývalo  zväzácka košeľa,  sa ledva dala po dvoch dňoch pitiek identifikovať.

Možno to bolo aj niečo iné – čo ja už viem.

Ale dobre, prešiel som popri amfíku vidiac v diaľke moju cieľovú partiu, ktorá mi už z diaľky mávala. Len tak pomimo som v kúte oka postrehol, že horehronské víly šalejú pri vtedajšom popovom hite – Citrónová holka – alebo ako sa to volalo. Na pódiu sa tam za bubnami divoko oháňal idol vtedajších študentiek Československa, sám velikánsky spevák Víťa Vávra. Bol fakt vysoký, pri svojej výške mu kolená trčali nad bubnovou súpravou, nohy lietali kade-tade okolo bubnov a on stále dookola vyspevoval refrén o Citrónové dívce. Vlasy mu viali pri kmitaní paličkami a ako v tranze neustále opakoval to isté. Asi by som to nedokázal spievať celý rok, tento hit – už by mi muselo z toho – s prepáčením švitoriť. Dá sa to aj inak povedať, ale nebudem zachádzať do podrobností. Predsa len som už starší distingvovaný pán. A „dívky“ v hľadisku šaleli pri ďalšom hite o dívce Glórii, skákali, pod napnutými zväzáckymi košieľkami im poskakovali  vŕšky, aké som doteraz absolvoval. Jasné že som si to všimol, bol som predsa chlap, ktorý možno týždeň nevidel poriadnu ženskú. A tak som si pospevoval pri predstave nasledujúcich hodín:  Glóry, Glóry – alelúúúja – to bude jááááázda.....

No ale už ma vítala zmiešaná partia kamarátov,  niektorých a niektoré som poznal, s inými som sa spoznal pri nasledujúcom štamprlíku domácej pálenky. Ani sme si nemuseli vypisovať, hádzať po sebe smailíky a like či podobné hovadiny, špamprlík nás dal okamžite do správnej zoznamovacej roviny. Jasné, že to všetko smerovalo k divokému večeru, trošku som sa šetril, trošku som sa prespal a večer sa zas išlo na koncert. Teda nešlo – privrávoralo sa tam. Ani neviem, ktorá z oných populárnych kapiel vystupovala, to mi už vyšumelo z hlavy – dôležitý bol hit o citrónové holce, ktorý navždy zostane v mojej hlave v súvislosti so Stretnutím horehronskej mládeže niekde pri Telgárte.

A tak kolovala medzi nami fľaštička takej domácej terkelice od Brezna, ktorú vystriedala fľaštička domáceho páleného od Štiavnice a ukončila to fľaštička domácej od Bratislavy. Pomaly ale iste sme sa dostávali do stavu hodného tejto úžasnej akcie.

„Nemohol by si isť so mnou tam niekde za potok?  Potrebujem sa vyčúrať“ – zaševelila za mnou akási horehronská víla. Nevedel som, či to bolo pre mňa, ale som predsa nejaký gentlas, čo by som nespravil pre vílu. V tom momente som veľmi nepremýšľal, prečo vždy musia ísť ženy na tieto chúlostivé výjazdy  vždy vo dvojici. Teda aspoň minimálne vo dvojici. Nám to až taký problém nerobí. Ale dobre, vtedy som bol podgurážený a aj polichotený, že som vyvolený, sprevádzať horehronskú vílu. Spolu sme sa začali kymácať k bystrine, ktorá pretekala za campom.

Po príchode k potoku mi ale vraví:

„Vieš tu je to veľmi na očiach, nájdime nejaký mostík, prejdeme na druhú stranu.“

„Ho-ho-ho“ – já na to:  „som predsa nejaký chlap, nejaký potok ma nemôže zastaviť v pomoci takej úžasnej krasavici.“

„Vezmem Ťa na ruky a prenesiem Ťa cez potok“ – vypol som kohútí hrudník, to nezvládnem, pche.

No pri našom stave ani nebolo treba veľa prehovárania, vyskočila mi do náručia a ja som vykročil smerom k tečúcej, zurčiacej vode. Bolo to fajn niesť takú vílu a cítiť sa ako správny horehronec. Už som sa videl ako v romantickom filme, kde mužný hrdina ladným krokom, s vlajúcou hrivou umytých vlasov hravo zvládne skok nad trojmetrovou riekou s devou v náručí a dostane za to zaslúženú odmenu.

A tak som sa dovliekol k brehu potoka.

„Nič to nie je, ani nie si ťažká – preskočím to troma krokmi-skokmi“ – to som len chcel povedať. Miesto toho zapracovala vlhká tráva pod nohami a aj zemská príťažlivosť. Nohy sa dostali do sklzu, nabrali poriadnu rýchlosť len nesprávnym smerom - k nebesám. Pred očami sa mi zatmelo, môj ctený zadok dopadol do mäkkej mokrej trávy, ktorá rašila z malej kaluže vody, nohy do vody a do úst mi vletel, akoby nedopatrením,   slimák. Klzký a vlhký a metal sa ako šialený. Svojim pohybom sa mi ovíjal okolo zdreveneného jazyka a čistil mi zuby. Snažil som sa nadýchnuť, zacítil som zmes vzduchu premiešanú arómou domácej pálenôčky.

Vlastne som nevedel, čo mám skôr vnímať. Moja víla sa na mne celá rozpleštila po tvrdom páde a po pravde, nebola až taká ľahká. To som pocítil až pri dopade na tvrdú zem. Do vibrám mi začala tiecť studená potočná voda, na zadok sa mi prilepili menčestráky premočené vlhkou rosou z trávy a ten hnusný domnelý slimák sa mi nedal vypľuť z úst.  

„To čo je???“.  Otvorím oči a ledva cez alkoholické opojenie začínam vnímať, že na moje ústa sú prilepené pery horehronskej divy.

„Veď to je jazýčková Vlado!“ – „To snaď nie, to je ten preslávený bozk-bozkov, ktorý je úžasný a jedinečný?“

„Ako si ho mám užiť, keď mi v topánkach žblnká studená horehronská voda, na riti mám fľaky lúčnej rosy zmiešané s bahnom z mláky. Nie je to žiadna romantika, ani tanec na lúčnych kvetoch!  Skôr sa metám v snahe dostať sa z tej mláky pod sebou, nájsť polohu na nejakých suchších kameňoch. Nohy by som potreboval dostať na opačnú stranu svojho pádu. Aby som nemal všetko mokré, nielen v dutine ústnej, no nedá sa.

„Tak si vyber Vlado!!!!“ vravím si v duchu. Chcel si mať už konečne jazýčkovú – tak ju máš. Vybodni sa na nohy v potoku, zadok v kaluži rosy, sústreď sa na to, čo má byť najpríjemnejšie.  A bolo????

Svetlý zajtrajšok mojej mladosti začal šialeným  hlavebôľom po prebudení sa v stane. Kamarát mi podal fľašu vody, ktorú som, úplne vyprahnutý, vydzunkal jedným vrzom.

Horehronskú vílu som už viac v živote nevidel, zmizla v prepadlisku mojej minulosti, no nezmizla z mojich spomienok.

A to je všetko, čo by som k tomu chcel dodať. (ale vážne – bol to len nevinný bozk, nič viac – to viem presne).

Darček k narodeninám na vrchu Zobor

No jasné, tak,  ako každoročne mi stránka kalendára pripomenula ten deň, v ktorý váham či ho mám oslavovať , alebo ho oplakávať. Vždy dva dni pred Vianocami má Starý ešus narodeniny. Čím viac – v počte ich mám, tým sa mi chce viac plakať, i keď, zrením napr. archívne víno stúpa na cene. Nemám už náladu na  spev, bujaré oslavy s rukou hore. Pozriem sa na seba, ako som každým rokom obéznejší, zošúverenejší, čim ďalej, tým menej príťažlivejší. Pre opasok si musím isť do predajne pre moleťákov, lebo také dlhé kusy už v normálnych predajniach nepredávajú, proste na zaplakanie.  Kedysi dávno, keď ešte hory boli čistejšie, zelenšie, lebo v nich kraľovalo viac stromov ako domov,  bolo lepšie tieto dni oslavovať.

Ale žiaľ – je to proste čas, ktorý mne a aj každému z nás odkrajuje zo  životnosti, no keďže tento jav je ale nepísaným zákonom života na tejto planéte,  my ľudia to oslavujeme a užívame si to aj v stovke.

A tak som dospel k svojmu 55. míľniku – vysoký to vek,  poviem Vám. Ale zatiaľ sa cítim celkom fajn, ešte zvládnem porýľovať  záhradu (teda ak ma znenazdajky neprepadne nejaký ten menší alebo väčší hexenšusík), ešte zvládnem aj nejaký ten výstup, či túru. Hlavne, aby bola k tomu motivácia.

Minulý rok, keďže tento rok som ešte narodky nemal, som si vyberal dovolenku a v hlave mi prelietali  nejaké tie plány, či podnety v rámci voľných dní. Všetci boli ešte v práci, dobiehali  zameškané úlohy, ktoré mali do dovolenky stihnúť. Iní pre zmenu doma pečú koláče, medovníky. Každé druhé okno sa pýšilo veľmi pracovitou čistoty chtivou domácou pani, alebo výsledkami nejakej  upratovacej  služby. Koberce na bránach vzdychali pod buchnátmi prakerov v rukách zanietených gazdiniek a domáci páni sa pre zmenu snažili uniknúť z tohto nebezpečného priestoru  do všetkých možných dostupných zariadení. Pod zámienkou nákupov sa im to zväčša darí. Veď aj ja si niečo vymyslím. Prečo nie?!

Ráno som tak trošku rozmýšľal, čo teda podniknem. Najprv som sa chcel vybrať do kopcov nad Hundsheim – zopakovať si trasu z minulého roku:

http: //hiking.sk/hk/ar/3439/hundsheimska_osmicka.html

Nebolo by to zlé, ale ako obyčajne, ma na poslednú chvíľu osvietila myšlienka – zamieriť svojim vozidlom smerom východným. Smer Nitra. Tieto končiny nemám veľmi preskúmané, vždy keď som tadiaľ išiel, tak som si hovoril, že raz sa na ten Zobor musím vybrať.

Pri výjazde z mojej rodnej obce som ešte  stále nebol pevne rozhodnutý. Stočím to na západ, alebo na východ? Ale potom som si spomenul na poriadne zápchy na obchvate Bratislavy, ktorých som si užil pred sviatkami nad rámec normálnosti. Tak to teda nie! V tom momente som strhol volant smerom východným – k Nitre. Cesta mi začala ubiehať  v pocite pohodlia, rádio hralo obľúbenú rockovú hudbu a ja som si to parádne užíval. Do Nitry je to od Bratislavy zhruba hodinka cesty, čo stačí na to, aby som ako obyčajne úplne automaticky prestal dávať pozor na odbočky. Takže jazda ubiehala, jedna ruka klopkala v hárdrockovom  rytme na volant, druhá sa starala o rýchlostnú páku. Časť mojej hlavy šoférovala a dávala pozor na cestu, tá druhá časť mozgovej tkaniva sa zapodievala myšlienkovými pochodmi úplne iného charakteru. A tak sa stalo, že pred Nitrou som si pomýlil odbočku. Nie aby som to dal smerom na Topoľčany, ja som sa vybral smerom na obchvat Nitry do Banskej Bystrice. Stačí malá nepozornosť a ste v rici. A to som sa hrdil sám pred sebou tým, že nič sa nemôže stať, mám krásne rozplánovaný čas v najkratšom dni roka.

Ale nič – hovorím si, na najbližšom výjazde to stočím naspäť. Prišiel nasledujúci výjazd – vyšiel som z diaľnice. Ale nikde som nezbadal vjazd na diaľnicu z druhej strany. Moje vízie o tom, ako rýchlo prídem do Drážoviec – tie boli cieľom mojej cesty – sa začali rozplývať. A s myšlienkami, že snáď budem mať šťastie, som auto nasmeroval do centra Nitry. Veď možno sa cez tú Nitru akosi premotkám. Lenže hop – smerovky cez Nitru som buď prehliadol, alebo neboli, dokonca na kruháčoch ani neboli pooznačované výjazdy, že kam vedie tá ktorá odbočka. Proste cesta pre domácich a nie pre človeka, ktorý  tadiaľto jazdí prvýkrát v živote. Tak sa ani nečudujte, že som sa  síce dostal za Nitru, ale niekde do šírych polí, prešiel som popod diaľnicu a cesta sa stočila niekam k východu, namiesto k severu.

Tak znovu – vraciam sa na miesto môjho posledného mylného odbočenia a rozbieham sa ďalej. Samozrejme ma čakalo centrum Nitry a s ním aj zápchy spojené s mestskou dopravou. Mal som len jediné šťastie, že ma cesta doviedla až k hlavnej ceste na Levice a ja som sa pomaly, ale isto zorientovával. A tak som sa dal po starej ceste naspäť smerom k Bratislave. Už som vedel kde som a vedel som, kam mám odbočiť a takisto mi bolo jasné, že žiadne poklepkávanie v rockovom rytme a zamyslenia sa nad svojou úžasnosťou, sa už konať nebudú. Našťastie teraz už všetko klaplo. Mal som síce zdržanie vyše hodiny, čo mi na kľude veru nepridávalo, ale čo už. Nemusí sa všetko podariť.  

V obci Drážovce pri kostole sa pýtam, či sa dá zaparkovať a ako ďaleko je ku románskemu kostolíku sv. Michala-archanjela  na skalnatom kopci. Okolostojaci ľudia ma nasmerovali až niekde do lesa. Nikde na ceste som nevidel  značky zákazu státia a potešil som sa preto, že aspoň trošku zmažem moje manko, ktoré som nabral svojou ľahkovážnou a nepozornou jazdou. Vybral som sa ku kostolíku, niečo pofotiť. Samozrejme som stretol tri grácie, ktoré sa na mňa vyrútili s tým, že parkovisko je dolu v obci. Hmmmm,  zákaz nebol, tak som im povedal, že po obhliadke kostolíka sa zveziem dolu.

Románsky kostolík sv. Michala Archanjela

Pohlad od kostolíka k Zoboru

Teraz sa už všetko začalo meniť, lebo románsky kostolík aj svetlo na vršku nad Drážovcami bolo fajn a ja som sa rozhodol predsa len spraviť okruh nad Nitrou cez vrch Zobor tak, ako som si to naplánoval.

Nasmeroval som si sa na zelenú značku smerom na Pliešky, Meškov vrch a Zobor. Naspäť sa vrátim spodom popri liečebnom ústave a budem mať taký fajn okruh spravený. Keby tak všetko vychádzalo, ako si človek naplánuje v hlave. Ale v tento deň som mal súdené zmeniť  naplánované trasy.

Takže zelená – postupné stúpanie – ja celý nažhavený dohnať stratu svojím blúdením som sa doslovne rozbehol do kopca. Rýchly a náhlivý krok sa pomaly ale iste menil na normálne tempo, ktoré už pred Zoborom malo celkom pomalú frekvenciu. Raz darmo, keď sa človek rozbehne do kopca, musí čakať aj odozvu a k tomu tá 55-ka (môj vek). Ale nepredbiehajme. Cesta mi ubiehala lesom fajn, pri Plieškoch som sa dostal k prvým výhľadom, vyzeralo to, že bude pekne, ale od juhu sa zbierala nenormálna oblačnosť. Nie, nebál som sa dažďa, iba som si myslel, že budem mať zo Zoboru výhľad na celučičkú Nitru. Pod Meškovým vrchom, na mieste akéhosi kultového kamenného kruhu, som sa pristavil a fotil. 

Pod Meškovým vrchom

Bol som celkom spotený, tak som si dal čiapku za batohový pás, reku, tam ju budem mať po ruke. Niežeby som si ju dal do vrecka, ach jaj, a tak po kilometri na Meškovom vrchu som zistil, že som bez čiapky. Ja totiž pravidelne strácam čiapky a táto bola darček, takže som bol dosť nasraný na seba, ale pokračoval som ďalej.

Meškov vrch za mnou

 Pri stúpaní na Zobor pred miestom Tri duby som sa dostal na krásne miesto s výhľadom,  ktoré zaujalo moje fotografické ego. Pohľad na zrúcaniny hradu  Gýmeš bol nádherný, a ešte k tomu keď ho spestrovala nádherne sa tvoriaca inverzia v dolinách. Tak nízko som ešte v živote nebol, aby som ešte aj inverziu pod sebou zažil. To mi nedalo pokoj a po uspokojení mojich foto-chúťok som sa s ešte väčšou vervou vydal smerom k Zoboru.

Pohlad na pohorie Tribeč spod Zobora

  Čakal ma stupáčik, fučal som ako lokomotíva, ale odmena za toto všetko bola úžasná. Proste príroda mi dala nádherný darček k tým narodeninám a ja som si v duchu spieval, oslavoval som, imaginárne tancoval od radosti, že som také niečo zažil. Už neboli myšlienky na moju otrasnú vekovú identitu, bola len spokojnosť nad tým,  aké krásne miesto a v akom super čase som našiel. Proste nádhera. Také chvíle treba zažiť – oni sa ťažko opisujú. Po výstupe na vrch Zobor som sa vydal ešte k sedlu Zoboru a následne k stavbe vysielača na Zobore – Pyramída, kde bola nad skalami nádherná vyhliadka na nič!!!! Teda skôr na velikánske more oblakov, ktoré zahaľovali celučičkú Nitru a tiahli sa na juh, západ i k východu. Ako príliv, sa oblaky zastavovali na vrchoch pohoria Tribeč  a vytvárali ilúziu pohľadu z vtáčej perspektívy. Samozrejme bol som na skalách, nie na helikoptére, ale predstavy sú nádherné – no nie?

Inverzia nad Nitrou

Inverzia nad Nitrou pri západe slnka

Nemal som ale veľa času, predsa len – krátky deň, veľké zdržanie po ceste a blúdenie v Nitre mi neponúkalo nejaké veľké časové možnosti na fotografické orgie, a tak som sa rozhodol, keďže mi bolo ľúto tej stratenej čapice, vrátiť sa tou istou trasou, ako som prišiel. Snáď sa zadarí čiapku nájsť a nebudem musieť vysvetľovať, aký som ľahkovážny.

Cesta dolu kopcom  a svahmi Zoboru ubiehala parádne. Prispievalo k tomu svetlo zlatej hodinky -nastávajúceho západu slnka a ja som až na čapicu, začínal byť spokojný s práve prebiehajúcim dňom. Mám narodky, zažil som parádne scenérie výhľadov na úžasnú inverziu a ešte som mal pred sebou zaujímavý západ slnka. 

Západ slnka z Meškovho vrchu

Aspoň sa mi to tak marilo pri pohľade na zapadajúce slnko, ktorému som kráčal v ústrety. Malo to proste svoje magické čaro. Ešte tak stretnúť druida, ktorí vzýva slnko a napĺňa sa pokojom nastávajúceho večera, tak  to by bolo ono. Vedel som, že čiapka bude spadnutá niekde na úbočiach Meškovho vrchu, smerom k Plieškom. Tak som na tomto úseku zbystril pozornosť, pomaly kráčajúc som striedal pohľad smerom k zemi a takisto k zapadajúcemu slnku, takto som sa dostal znovu k magickému kruhu z kameňa odkiaľ sa dalo krásne sledovať západ slnka. Pozrel som do slnka, v očiach sa mi od tej žiary zatmelo, pretrel som si oči a v strede toho magického kruhu stál on – moderný druid. Ruky mal natiahnuté smerom slnku, dlhé vlasy mu povievali vo vetríku. Stál tam nehybne ako socha a nasával do seba všetku energiu toho javu prírody.

Moderný druid vo svojom rozjímaní

Teraz čo??? Ešus – čiapku ešte nemáš, čo spravíš?!  Zišla by sa, keď som sa už toľko vracal. Mám tohto vznešeného druida otravovať v jeho duchovnom rozjímaní takou nemiestnou malichernou otázkou, či nenašiel čapicu? Veru dlho som sa hotoval. Tak som sa najprv tak potichu spýtal:

„Pane, nenašli ste tu takú čiernu čiapku s nápisom vpredu?“ – Nič – môj hlas zanikol v šepote vetra, ktorý sa vznášal okolo povievajúcich vlasov druida nasávajúceho energiu slnka.

A tak moderný zástupca turizmu na Slovensku – to akože ja – svoju otázku zopakoval omnoho mohutnejším hlasom. Druidovi sa zachveli zavreté oči, skoro som očakával že z nosa a z úst mu vyšľahne plameň – ale nie – otvoril oči a usmial sa na mňa. Siahol do vrecka svojich nohavíc a vytiahol moju čiapku. Podal mi ju a poprial mi krásny večer. Bol krásny  - ten večer.

Pobral som sa o úctivý kúsok ďalej a snažil som sa zachytiť objektívom všetku tú krásu a ticho, ktoré prichádzalo tým nádherným západom slnka.

Následne som sa otočil a popri meditujúcom druidovi a načal som záverečnú časť svojho narodeninového výjazdu. 

Dalšie foto:

https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6248595807381089457

Ve Valašském království

„Tož vitaj Ogare v tom našem Valašském království“ – boli prvé slová, ktoré som počul od kámoša na dohodnutom mieste. Túto stretávku a samozrejme aj túru sme si dohodli už dávnejšie, no až teraz sa podarila. So svojim tátošom som sa dopravil do mestečka Zubří pri Rožnově pod Radhosťěm, skoro priamo do srdca Valašska,  pod krásny vrch Radhošť. Cesta od diaľnice v Bytči bola ubíjajúca, ťahal som sa za kamiónmi v serpentínach Javorníkov. Pomaly, ale iste som sa dopracoval sem na parkovisko pri Tescu v Zubři. A tu ma čakal rozložitý statný chlap, ktorý mňa - starého odroňa, nazval Ogarom. Akoby som bol nejaký dvadsaťročný mládenec, čo má všetko pred sebou, ktorý  všetko zvládne ľavou zadnou a nie päťdesiatnik,  ktorý sa snaží byť trošku atraktívny a nejaké tie dobré výkony zo seba vydať na turistike.

Sadol na bicykel a s príkazom: „ Pojeď za mnů, půjdem prve ke mne domů“, a ja som sa poslušne zaradil do vidieckej premávky. Kamoš šliapol do pedálov a ja sledujúc ten neskutočný elán s ktorým sa dal na výstup do kopčeka, som vypleštil oči, že: 

„Tak toto nie!!!“

Trielil na biku tak, že som si začal všímať bočné únikové cesty z tohto kráľovstva, kde sú všetci namakaný. Reku,  najbližšia ulička, švihnem tam autom a radšej sa po špičkách vytratím domov. Veď  ten chlap ma zničí. Budem mu na smiech pri našej naplánovanej túre. Ale nakoniec som sa nejako premohol a moje auto, ktoré ledva stíhalo cyklistickému výkonu tohto  valašského cyklisticky-zdatného kmeťa,  po chvíli zaparkovalo pred jeho domom.

Kamoš vbehol do domu a o chvíľu som ho privítal s batôžkom – nasadli sme do auta – smer Staré Zubří a vydali sme sa v ústrety novému dňu.

Po zaparkovaní, prezutí sa a nahodení batohu sme sa vydali cez Staré Zubří smerom k Veřovickým vrchom. Naplánovali sme si túru na Velký Javorník. Zo Starého Zubří akosi neviedla značka na hrebeň hôr a tak sme sa vydali len tak, naslepo, cez dedinu do hôr v nádeji, že na značku  určite naďabíme. Veď sa snáď nestratíme, mám predsa slávnu navigáciu, keby niečo, aspoň nám pomôže pri orientácii.

Cesta viedla hore miernym kopčekom okolo krásnej kaplnky, ktorú si tunajší ľudia svojpomocne postavili. Fotografie od tejto kaplnky sa mi žial nepodarili, takže sa ospravedlňujem. Bola veľmi zaujímavá a pekná, škoda len, že sa nedalo dovnútra pozrieť. A tak sa valašsko-slovenská dvojica dala naberať prvé metre po lúkach a lesoch Veřovických vrchov.

Stále sme boli mimo značiek,  no môj spoločník všetko vedel – aspoň som to tak vycítil.

Ale pre istotu sme sa spýtali miestnych pri ceste, či ideme správne na Velký Javorník.

Odpoveď bola pozitívna :  „To je jednoduché chlopi, nejdřiv půjdete rovně přes samotu Boňkov,  za ňů přijdete na cestu, dáte se doleva, potom po chvilce doprava, pozor, další znovu doprava, pak doleva, půjdete stale do kopce, potom vpravo, následne vlevo a po 500 metrech přímo do kopce. A ste na červené značce vedoucí na Javorník!“

Trafili by ste, že?

A tak naša trasa zo začiatku viedla cez romantické malebné samoty Starého Zubrí. Samota Boňkov nebol žiaden problém, je tam prekrásne a aj napriek zamračenej oblohe sme si užívali výstup a kecali sme v tej našej čechoslovácčine říznutej valaštinou aj bratislavčinou.

Samota Boňkov

Chalúpky na samote Boňkov

 Cestičkami sme sa dostali do lesa a stále sme naberali výšku smerom do kopca. To bolo dôležité, lebo ako náhle idete zdolať nejaký vrchol a naraz sa pristihnete, že idete dolu kopcom – tak asi niečo nie je dobre J.

Luxusne farebná jesenná cestička

Z cesty viedli rôzne odbočky, už sme ani nevedeli že či vpravo, alebo vľavo. Vlastne ten pojem sme stratili asi už pri tom vysvetľovaní cestou na Javorník od miestneho dobráka. Nakoniec sme prišli na rázcestie, kde sme už nevedeli, či máme isť vpravo, či vľavo, hore, či dolu a tak sme to po našej chybnej úvahe švihli doprava. Lenže po 500 metroch sa neobjavoval žiaden chodník do kopca k značke. Hmmm – nejako dlho sme šliapali lesnou cestou. Pravdepodobne sme obaja tušili, že je zle. Našťastie sa oproti nám zjavila Valašská bežecká víla. 

A môj spoločník, ktorý je povestný vo svojej lokalite svojim šarmom a úsmevom,  sa jej prihovoril. Vlastne prečo len on, svoj šarm sme uplatňovali obaja a víla dokonca prerušila svoj bežecký tréning a pekne krásne nám ochotne povysvetľovala čo a ako ďalej. Určite by s nami chcela konverzovať aj dlhšie, ale problémom bolo, že musela pokračovať v tréningu. A keďže nemohla ísť s nami a ani nechcela medzi nami vzbudzovať nejaké nálady dvoch súperiacich kohútov na jednom smetisku, ktorí sa naparujú, dala nám vale. Po 500 metroch nášho postupu sme o nej už mohli len snívať. Bola rýchla. Konečne som sa mohol poriadne nadýchnuť a uvoľniť svoje rýchlo stiahnuté ploché brucho, na rýchlo vymodelované pre tento účel. Mohlo dostať svoje tradičné pivárske parametre.

Po tých 500 metroch sme pomaly ale iste začali znovu nachádzať nejaké nejasnosti na trase. Stále sme išli mimo značiek a stále nám to nešlo do hlavy, že sa skôr od Javorníka vzďaľujeme, ako sa k nemu približujeme.

Zachránila nás modrá značka – supeeeer ! Nebola síce na mojej navigácii, ktorú som použil tuším  prvýkrát v Čechách,  ale nevadí, značka je značka. Javorník musí byť vpravo. Nepôjdeme predsa od Javorníka. Lenže hop – cesta sa po chvíli stočila a začala klesať.

Blúdenie na modrej má svoje čaro

Žiadne klesanie, žiadne klesanie – to sme si tu už predsa povedali.

A tak zhruba po kilometri  nám bolo jasné, že musíme isť pravdepodobne opačne. A tak sme  znovu zmenili smer – malo to byť naposledy, ale nebolo. Pri návrate na miesto omylu  sme sa po modrej dali stúpať na vrch Kamenárka. Nepríjemné tiahle stúpanie, ktoré veľmi nemusím, nás predsa len nezdolalo. Les okolo nás bol vlhký, studený ale boli sme na značkovanej ceste a to bolo dobre. Aspoň sme už orientačne vedeli,  kde sa nachádzame. To je predsa úspech nie?!

Po popísanom dlhom, tiahlom stúpaní, sme sa aj my dotiahli na vrchol kopca Kamenárka – 862 m.n.m. – posledná značka, zarúbaný vrchol plný popadaných stromov,  chodníček sa rozdvojil. Jedna vetva viedla vľavo, ďalšia sa ťahala rovno cez popadané stromy. A tak sme si to nasmerovali doľava. Žiadna modrá, nikde nič, traverzoval som cez ten kopček v nádeji, že  nájdem dôverne známy symbol našich turistických výjazdov – turistickú značku. Až nakoniec – tu je!!! Lenže chyba lávky, to miesto mi bolo akési známe. Bol som znovu na tom istom mieste,  odkiaľ sme vyšli z konca stúpania na Kamenárku. Sklamanie.

Vrchol Kamenárka - chodníky sa strácali takisto ako značka

Tak znovu. S týmto javom som sa v mojej turistickej kariére ešte nestretol. Prisámbohu – obišli sme Kamenárku dookola ešte trikrát s tým istým výsledkom. To bolo čosi neskutočné. Prestal som dôverovať svojmu vrodenému orientačnému zmyslu, ktorý ma predtým (prisahám so zdvihnutým prstom, alebo aj dvoma) nikdy nesklamal.

Čo teraz?!  Vracať sme sa veru nechceli. Značky nikde. Ešte že som mal moju novú navigáciu v mobile – LOCUS. V navigacii bola zaznačená ďalšia značka, ale červená, ktorá viedla pod kopcom Kamenárka. No čo už,  riskneme to a tak sme sa spustili dolu strmým kopcom z Kamenárky. Až mi bolo ľúto, že sme museli to tiahle stúpanie absolvovať, aby sme sa potom spustili príkrym zrazom naslepo znovu dolu. Už som si fakt myslel, že sa stratíme, keď vtom môj spoločník s úľavou v hlave (to som zreteľne postrehol) zakričal : “Ešús – vualáááá  - tu to poznám”.

Neuľavilo sa len jemu, moja turistická orientačná ješitnosť dostávala do daného okamihu poriadne kvapky pokory, pred týmto blúdením Veřovickými vrškami. A to sa nebudem vyhovárať, že som tu prvýkrát. To ste dúfam, postrehli.

Ale boli sme na červenej značke vedúcej k Malému Javorníku, čo bolo úplne super. Užívali sme si značkovaný prechodený chodník tak, ako už dávno nie. Dokonca sme sa vrátili k našej nepodstatnej debate, ktorá akosi vymizla pri orientačnom zákyse vo vrchoch.

A tak pomaly po červenej sme sa doplahočili na najvyšší bod našej túry – k chate a rozhľadni na Veľkom Javorníku – 917 m.n.m. To bolo radosti a veselosti – ako sme to krásne zvládli. Všetky naše strasti a únavu zahnala super klobása a dobré pivko, či kofola hore na Javorníku. Tam to bolo fantastické. Na vrchole stojí krásna nová rozhľadňa na valašský štýl. Celodrevená stavba je tou najväčšou atrakciou tohto kopca.

Na vrchole Velkého Javorníka

Vybehol som (ešus zas si nenamýšľaj) – no dobre nejako som sa tam vyplazil – na vrchol tej rozhľadne. Môžu tu byť krásne výhľady, ale dnes neboli – bolo zamračené, kopce boli zahalené v opare, ale aj tak to bol celkom zážitok, mať pred sebou Beskydy a chvíľu si ich užívať z tejto krásnej rozhľadne.

Výhlady z rozhľadne na Velkom Javorníku

 Ale zdola už zaznievalo mocné valašské nariadenie, že aby sme už išli, predsa len, trošku sme boli v sklze. A tak sme sa vybrali dolu. Najprv po červenej turistickej značke a následne aby sme sa nevracali po tej istej ceste, sme prešli na zelenú, smerom k časti Rožnova pod Radhoštěm s názvom Dolní Paseky.

Cesta lesom

Cesta nám ubiehala vo veľmi príjemnej atmosfére a v dobrej nálade. Veď cesta domov ani iná nemôže byť. Pomaly sme sa vynorili z lesa a pred nami sa rozprestierali Dolní Paseky. Ale Staré Zubří bolo stále ďaleko za kopcom. Znamenalo to znovu sa pustiť do zápasu s kopcom, ktorý nás oddeľoval od cieľa našej cesty. Nebudem tu popisovať útrpné asfaltové tiahle stúpanie.

Dlhé tiahle asfaltové stúpanie medzi Dolními Pasekami a Starym Zubřím

To pozná každý turista a každý bude pri spomienke na také stúpanie len krútiť hlavami a lamentovať, že horšie nepozná. Ale zvládli sme aj to a stále sme neboli úplne na konci. Ale to som už spustil brušný zostup – čiže nohy sa ťahali voľnopádom za mojim bruchom, ktoré ma ťahalo pomaličky ale iste dolu. A tak sme to zvládli. Obaja sme boli radi, že nám tento spoločne strávený deň vyšiel a taktiež našej vzájomnej spoločnosti a to bolo na tom všetkom to najdôležitejšie. Takže ahoooj najmilší valach zo Zubří,  ktorého som vo svojom živote stretol a ako obyčajne – tak zatiaľ – už sa teším.

A to už je cieľ našej trasy 

Po prepočítaní na mape aj so všetkými orientačnými zradnosťami, som dospel k výsledku, že túra merala 21 km a prevýšenie bolo zhruba 930 metrov. Tak snáď to nebolo až také ľahké. 

Dalšie foto tu:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6237730782170371889

Hochstaff a Reisalpe

Večer pred:

Zrkadlo pravdy si viselo na stene. Bolo potomkom rôznych zrkadiel pravdy, ktoré hovoria ľudom pravdu o ich vzhľade, príťažlivosti a tak. Jeho predchodcov sa ľudia častokrát vypytovali na to aký sú krásny, úžasný, príťažlivý a podobne. Zrkadlo v tejto dobe si vôbec nepamätá na niečo podobné. Väčšinou je na stene v kúpeľni a keď aj príde nejaký návštevník, väčšinou pustí sprchu. Kupeľna je plná pary a zrkadlo sa zarosí. No ako potom má robiť nejaký posudok o kráse, príťažlivosti, úžasnosti dotyčnej osoby? To sa proste nedá. Aj dnes – prišiel návštevník kúpeľne. Hovorí si Starý ešus, pche – odkiaľ to tí ľudia berú. Pustil si sprchu, celé to tam zarosil, zrkadlo si nevidelo ani centimeter pred svojimi sklami a nieto ešte na tvár tohto človiečika. Proste zas si musí asi odtrpieť len to, že Ešúšisko si pri holení vlhkou rukou pretrie jeho odrazovú plochu a len tak po pamäti začne škriabať svoju bradu. Ale čo to – čo sa deje – Starý ešus osloví zrkadlo. Neobvyklú otázku má – teraz nevie či pre zrkadlo alebo pre jeho odraz:

„Povedz že mi zrkadlo, kto je najúžasnejší a najodolnejší turista čo chodí po zemi. Čo zvláda všetky možné aj nemožné trasy a pritom je príťažlivý a neodolateľný?“

No a čo je toto – veď ja zrkadlo pravdy cez ten nános zarosenosti nevidím ani centimeter pred seba a nieto ešte na toho zarasteného turistu. Veď môžem len predpokladať.  Ale zas som zrkadlo pravdy - som potomkom slávnych prorockých zrkadiel rozprávkových, tak sa nemôže nechať zahanbiť a vyriekne:

No predsa Ty - turista zvaný Starý ešús – Ty si najkrajší, najúžasnejší, najodolnejší a najperfektnejší turista akého som ja v živote videl.

Starý ešus si odfúkol a rovno sa rozhodol, že dá tú naplánovanú túru do Rakúska, kde ešte nikdy nebol. Veď to musí byť malina.

Túra:

No dosť bolo vymýšľania. Po trošku dlhšej dobe som sa znovu dohodol s Franzom, že spravíme nejakú spoločnú medzinárodnú túričku. Keďže sme boli predtým v Malých Karpatoch na Slovensku, kde sme prešli Záruby, Čelo aj Veterlín, tak sme boli na rade s rakúskymi horskými partiami hôr. Dávno som chcel vidieť také vyššie hory za Viedňou. Niekde na internete som si našiel kopce s menom Hochstaff a Reisalpe, Franz ich samozrejme poznal. Rád tam chodil – tak som sa ho spýtal , či sa tam nevyberieme. Samozrejme nemusel som Franza 2x prehovárať.

Ako obyčajne sme si dali zraz v Mödlingu na známom parkovisku pri chate Bockerl. Prišiel som skôr. Trošku to tam poznám a viem, že blízko je krásna vyhliadka na Mödling a následne aj na Viedeň. Tak som tam zbehol pozrieť.

Pohlad na Modling

 Bolo super svetlo, niečo som pofotil, ale myšlienkami som bol už niekde na túre. Vrátil som sa na parkovisko a Franz ma už čakal aj s dvoma priateľmi. Po krátkej dohode som sadol do jeho auta a vyrazili sme. Franz už bol taký nadržaný na túru, že by predbehol  autom aj Nicki Laudu na pretekoch. Sadol som si na predné sedadlo a už po chvíli som sa držal všetkého možného, nohy zapreté do podlahy, ruky stískali sedadlo, možno po chvíli by z neho vytiekol aj pot z mojich rúk. Oči som mal na stopkách vypleštené a prilepené na prednom okne. Keby ma zbadali nejaký okoloidúci, budú si myslieť, že sa tu deje nejaký únos.

„Franz – Ty si vari automobilový pretekár?“ – vyhŕklo zo mňa v mojej začiatočníckej nemčine. Aj som sa vôbec čudoval, že pri tom strese som to dokázal vysloviť. Trošku som sa bál aj o auto, moje brzdiace nohy určite po chvíli spravia dieru v podlahe k motoru. Uffff – to bolo na mňa trošku veľa. Ale dobre, snáď to zvládneme. A tak sme sa z Mödlingu vybrali na západ cez Gaaden, Mayerling, Alland – odbočili sme doľava a pred Altenmarkt sme prišli na hlavnú cestu v smere na Hainfeld. Tie názvy mestečiek a dedín si ale nepamätám, to by som nezvládol pri tom mojom myšlienkovom brzdení. Následne som si to pozrel v mape. Za Hainfeldom sme odbočili doľava na dedinku Kleinzel. Išli sme krásnymi horskými pasážami, škoda, že som si to nevedel vychutnať. Bál som sa pri tej rýchlosti každej zatáčky, či tam niečo nevyletí do protismeru. Nabudúce už ma nikto z môjho auta nedostane. A tak sme prišli do Kleinzelu. Tu bola odbočka doprava smerom na Reisalpe. Vyšli sme serpentínami v lese celkom dobrú výšku a zaparkovali sme na parkovisku Ebenwald. Bolo vo výške zhruba 960 m.n.m. Tam nás už čakal Franzov kamarát Peter. Ten s nami zdieľal celú túru. Na to že mal vyše 70-tky to bol veľmi milý, čulý a super chlapík. Franzovi kamaráti sa od nás odpojili, lebo nechceli vyliezť na Hochstaff a tak my sme sa vybrali hore kopcom priamo na tu pomenovaný kopec. Stúpanie bolo strmé ale šliapalo sa celkom fajn. Mňa tešilo, že som sa vôbec nemusel orientovať. Všetko som nechával na svojich rakúskych priateľov a Franz – ten teda šliapal ako mladý žrebec. 

Peter sa skôr držal so mnou a spolu sme sa učili nejakým výrazom buď v nemčine alebo slovenčine. Veľmi opatrne som sa dostal k slovíčkam typu – prd – ale zas si to vôbec nepamätám, ako to volajú. Išlo o to, že skôr či neskôr zapnú moje raketové ritné motory a potom mi to niekedy utečie. Nechcel som aby dostali chlapci rakúski nejaký šok z môjho neplánovaného nedopatrenia. Tak snáď nebudú veľmi prekvapený. Ale vôbec som ich neprekvapil, myslím si, že v prírode si všetci chlapi uľavujú ako sa len dá. A tak sme prišli na to, že proste na každého to príde. Jasné chlapské starosti.

 Chodníkom smerom hore sme preťali horskú cestu a nad ňou smerom do ďalšej lesnej časti som zbadal po prvýkrát vo svojom živote naživo horu Ötscher. 

Videl som ju mnohokrát na fotkách, ale nikdy nie takto naživo. Tak som už vyťahoval fotoaparát a tešil som sa z krásnych výhľadov. A oni boli parádne.  Pokračovali sme stále priamo do kopca menom Hochstaff. Začínali trošku skalné partie, tak trošku mi Hochstaff pripomínal vrchy okolo Blatnice. Po celom vrchole sú zo severozápadu skalné partie, ktoré dotvárajú kopcu krásnu atmosféru. 

Výhlad z vrchu Hochstaff

Trošku mi to pripomína vrchol Tlstej vo Veľkej Fatre, ale tam sú skalné partie omnoho monumentálnejšie. Výhľady sú krásne skoro kruhové, niekde výhľad zakrýva les, ale stačí sa posunúť o pár metrov ďalej a máme znovu výhľad na stranu predtým zarastenú stromami. Akurát na sever-západ bolo jasne vidieť smogový opar, ktorý sa ťahal v celej dĺžke nad rovinou pri St Pölten. Trošku sme spočinuli pri vrcholovom kríži, pokecať sa veľmi nedalo, predsa len až taký zbehlý v nemčine nie som, ale dalo sa to zvládnuť. S Petrom som nadviazal celkom fajn komunikáciu – bol párkrát na Slovensku, v Česku a aj v Poľsku tak si nejaké tie slovíčka pamätal. Čiže dorozumievanie bolo celkom fajn. 

Hochstaff

Zostup sme začali po lúkach dolu druhou stranou Hochstaffu smerom ku Kleinzeller Hinteralm. Sem-tam trošku strmšie, len som sa trošku desil toho, že zostupujeme vlastne na úroveň nadmorskej výšky akú sme začínali (niečo pod 1000 m.n.m.) a ďalší kopec Reisalpe je ešte vyšší ako Hochstaff – dalšie prevýšenie niečo nad 400 metrov. To dostanú moje ladné nôžky znovu zabrať. Na mojej tvári však vládla spokojnosť. V sedle pri Kleinzeller Hinteralm bolo krásne, jeseň bola v plnom prúde. Stromy hrali naokolo všetkými farbami. 

V sedle medzi Hochstaff a Reissalpe

Takže fotoaparát cvakal a ja som raz behal hore, potom zas dole, vôbec som si neuvedomoval, že mám ešte pred sebou ďalšie stúpanie. Ale nevadilo. Velikánske pasienky okolo nás boli ako pokosené kosačkou. Len to nebola kosačka – ale tie alpské kravky a ovce, ktoré sa tu chovali. Čo tie dokážu s lúkami. Nikde sme sa nebrodili veľkou trávou, všetko parádne schodné. Až som pozeral. Pri obdivovaní okolitej krajiny sme sa dostali k zavretému salašu Kleinzeller Hinteralm. Značka viedla priamo na Reisalpe (1399 m.n.m.). Už som začal kalkulovať so svojou kondíciou. Výstup mi nevadil, viem, že by som ho zvládol. Problém bol v tom, že som začal Franzovym tempom a to je riadne vysoké a takisto dokáže unaviť. Na šťastie moji dvaja kamaráti začali výstup skôr traverzom hory, mimo turistických značiek. Pomaly sme sa ťahali po poľnej ceste a naberali výšku. Nebolo to bohvieako atraktívne. Ale nechcel som do toho zasahovať, predsa len – nebolo to žiadne prudké stúpanie. Asi po dvoch kilometroch sme prudko stočili doprava a cesta sa stávala pomaly ale iste strmšou. Stále sme však išli pohodovou lesnou cestou, pokiaľ ma nezastavil rázny hlas Franza:  „Links!“ – zastavil som ako kobyla pred krčmou a že aké – links – ved tam je strmina ako hrom. Pozerám – pozerám a v tom zbadám celkom úzky chodníček kadiaľ zabočili Franz aj Peter do celkom dobrého prudkého stúpania. A na tomto úseku ma dobehlo a zničilo Franzove tempo, ktorému som sa snažil prispôsobiť. To bol šok pre mňa – hlavou mi prebleslo – tak toto nedám!!! No ale na rozmýšľanie bolo málo času, nemohol som sa nechať zahanbiť ako veľký ješitný slováčisko. Nebudem sa predsa strapňovať! Lenže kríza je kríza a ja som sa šmatlal do kopca ako slimák. Neviem aké závažia mi to prišli do nôh, nevedel som sa dostať do tempa a tak som len nadával a snažil som sa zakryť oddychové prestávky fotením zo všetkých možných uhlov. Viem, nemal by som prezrádzať svoje tajné odpočinkové zbrane, ale tam som musel. Pomalými krokmi a celkom častými zastávkami  som sa doplazil do vrcholových partii Reisalpe. Franz s Petrom sa každú chvílu pytali: „Gut? Gut?“ a ja že: „jasne“ – teda:„Klar!“ „Klar!“.

Ale najradšej som bol keď sa nepozerali, aby som sa mohol uchýliť k foteniu možno zaujímavých scenérii. No neboli až také zaujímavé, ale aspoň som sa vydýchal. No kríza pomaly pominula a ja som sa vyteperil hore.

V tom momente som si spomenul na to, že vlastne je Sviatok všetkých svätých. Tak sa pýtam Franza – ako sa povie po nemecky – Všetci svätý . Následne som sa dozvedel – Alle Heiligen – tak to si zapamätám nadosmrti. Jasné, že som sa spýtal Franza, že či videl na tom stupáku to čo ja – teda všetkých svätých – Alle Heiligen – a on sa začal smiať. To bolo fajn. Kríza bola ta tam a ja som pokračoval už svojim tempom so svojim parťákmi na chatu Reisealpen-Schutzhaus na vrchole Reisealpe. 

Na vrchole Reissalpe - vzadu pohlad na Hochstaff

Chata Reissalpe Stutzhaus

Vrcholový kríž

Pohľad z Reissalpe na vrch Unterberg

Tam bolo ľudí. Ale všetci sa zmestili. Dali sme si výborný neskorý obed. Chutilo parádne a aj bolo príjemne. Zhruba 50 metrov od chaty je vrcholový kríž. Znovu sa človek môže kochať nádhernými výhľadmi, či už na Schneeberg, Otscher, Rax, Viedenský les a proste na všetky kopce navôkol. Keby nefučalo dalo sa celkom fajn slniť. Ale toto ročné obdobie už prinášalo aj chlad z dolín a vietor z Álp. Ale dalo sa a my sme sa pobrali na spiatočnú cestu k parkovisku. Prešli sme zas chodníčkami inou trasou z Reisalpe, ale ja sám by som si to netrúfal prejsť. Mal som však znalých a dobrých spoločníkov, takže som bol rád. Bez akýchkoľvek krízových a únavných situácii sme sa dostali na parkovisko.

Popod vrch Hochstaff smerom na parkovisko

Na parkovisku už nastalo len lúčenie s Petrom, ktoré zaklincoval slovami adresovanými mne:

„Ja ljublju Tibia“.

 Musel som sa smiať ale následne som mu vysvetlil, že tak sa to nehovorí, proste len, že som rád, že sme sa stretli. A to bolo obojstranné.

Túra to bola fantastická, počasie krásne, na takú sa určite nechám znovu zlákať. Nebola veľmi dlhá – nejakých 14 km a prevýšenie mi ukázalo na navigácii niečo nad 900 metrov, píšem niečo nad, lebo podľa mapy by to malo byť 830 metrov. Ale moje behanie za kompozíciami fotiek k tomu určite pridalo par metrov.

Večer po:

Prudké svetlo prebralo rozprávkové zrkadlo z príjemného snenia. Rýchlo si zažmurkalo aby bolo pripravené na ďalšie povedanie pravdy. Do kúpelne sa vtiahol Starý Ešus. Ani sa nesnažil ťahať nejakú pravdu zo zrkadla. Zrkadlo síce nič hrozné na Ešusovi nezbadalo ale bolo vidieť, že pohyb nie je až taký svieži ako minulý večer. Zrkadlo zažmúrilo oči a vedelo, že dnes sa nebude konať žiadne vyjavovanie pravdy. Pri driemaní sem tam započulo tlmené ochkanie Starého Ešúsa, ktoré vyliezalo zo sprchového kúta. 

Ostatné foto: 

https://plus.google.com/106027095356333264134/posts/3WVfBmuTBHd

Sára

„Ostrá“ bola bez nálady a nevrlá. Vrátila sa akurát z hnania stáda - jej každodennej úlohy, vbehla do koterca a veľmi sa tešila na svoje tri guľôčky. Niečo sa jej nepozdávalo. Nečakalo ju žiadne privítanie jej troch guľôčok, veselé pišťanie a skákanie, kotrmelce, ktoré od radosti predvádzali jej šteniatka – nič. Cítila len ticho klietky, na ktoré nebola už dávno zvyknutá. Vbehla do búdy, pre istotu. Ale nič, nikde nikoho. Vybehla von. Jej psovod medzitým už dávno zavrel dvere a ťahal za svojou dávkou oblbovadla. Nezazlievala mu to - bol s ňou asi nemohol mať nič spoločné zo zmiznutím jej guľôčok. Boli jediné, čo ju spojovalo s predchádzajúcim životom. S horskými pasienkami, obrovitánskymi lúkami a nádhernou slobodou a vôňou ktorá ju v tom živote sprevádzala. A bol tam ešte Hans. Jej pán a najmilší človek akého kedy stretla. Vedel sa krásne smiať, keď vybehli spolu na kopec, v očiach mu skákali iskierky šťastia nad ďalším zdolaným cieľom, ktorý spolu zdolali. Hory boli krásne, s radosťou hnala stáda na pašu, s radosťou ich strážila a usmerňovala podľa príkazov svojho pána.

Ale potom raz prišiel, bol oblečený v divnom hnedom mundúre, na hlave mal zvláštnu čiapku, alebo čo to bolo a bol celkom smutný. Pohladil ju po srsti ako to len on vedel, usmial sa – oči však boli bez iskry. Niečo ich tam zahasilo. To ho videla naposledy.

Po určitom čase prišli iný ľudia a Ostrú si vzali. Budeš hnať stáda – na to si dobre vycvičená.

V podvečernom svetle vagón, kde sa viezla začal pribrzďovať. Ešte že mali okienka aspoň na vzduch – po troch dňoch čo Sára strávila vo vagóne v spoločnosti mami  a aj ostatných zubožených ľudí už ani nevnímala, čo sú to strasti. Sem tam im cez tie okienka niekto podal vodu a kus chleba. Mama jej to po častiach dávala. Chránila pred všetkými  pohľadmi na okolo stojacích zúbožených ľudí, ktorý sa tam tlačili a cestovali spolu s nimi. Všetko sa ale nedalo zamaskovať, mama ju nemohla stále upútavať jej rozprávkami a dobrých princoch, zlých drakoch. Kde princ vždy príde oslobodiť princezny ako je ona a všetko bude zas pekné. Stačili drobné útržkovité pohľady po ľuďoch naokolo, ich plač, niektorý spali, vlastne spali už veľmi dlho. Uložili ich na druhom konci vagóna, Sára si hovorila, že nechcú byť vyrušovaný a tak si hovorila, že je to pre nich lepšie, keď si pospia v tej spare v ktorej sa nachádzali. Vagón pomaly začal spomaľovať a Sára začula zvonku krik ľudí a štekot psov. Už sú tu – konečne sa dostane na čerstvý vzduch. Už síce ani nevnímala vydýchané a smradľavé ovzdušie okolo seba, zvykla si, ale predsa len sa tešila. Na dverách zahrkotala reťaz.

Pomaly nastal čas pre ďalší výbeh z koterca. „Ostrá“ vedela, že prišli znovu povinnosti. Ale nemala na to vôbec chuť. Neznášala ten smrad, ktorý sa vyvalil z vagónov, keď sa otvorili dvere a neznášala ten dav, ktorý mala usmerňovať do vzdialených budov. Veru si v minulosti párkrát poriadne vycerila zuby a aj napadla tých úbožiakov, ktorý sa tam motkali a kráčali v ústrety budúcnosti. Jej psovod sa len smial, to ju povzbudzovalo. Psovod sa priblblo aj teraz smial, páchlo z neho a to tiež neznášala. Jeho pripitý smiech bol na ňom ale najhorší.

„Poď Ostrá – ideme si plniť povinnosti“. Ani sa ju nesnažil dať na vodítko. Vždy išla bodro, vedela, že čím skôr si svoje odbije, tým skôr sa vráti k svojim guľôčkam. Ale to sa zmenilo. Nemala sa ku komu vrátiť. Hlavu mala sklonenú a kráčala vedľa vrávorajúcej postavy, ktorá je viedla k nástupišťu. Vôkol štekalo všetko psie osadenstvo tábora. Nechcelo sa jej pridať k tomuto orchestru. Zarinčali reťaze na vagónoch a vo dverách sa objavili prvé postavy. Boli zhrbené, špinavé od jedla, zvratkov, moču a všetkého čo ich postihlo. Snažili sa pomaly zliezať, ale boli len hnané. Pomaly pomaličky sa tvoril na nástupišti chumeľ ľudí z vlaku.

Sáru oslepilo slnko a vzápätí ju začal unášať dav ľudí snažiacich sa čo najskôr dostať z toho vydýchaného sladkastého ozónu, ktorý sa naokolo vznášal. Ani nevedela ako a dostala sa na nástupište. Ale mamu nevidela. „Mamííííí“ – vypustila zo seba hlasitý výkrik. Zmocňovala sa jej panika. Mala predsa len 5 rokov a nechcela sa dostať od mamy ďaleko. Všade vôkol krik, nad davom ľudí sa ako výkričníky vznášali zvuky nárekov, ťažoby a obáv z nadchádzajúceho. Ťažko im bolo rozhýbať nerozhýbané kosti a kĺby z vlaku. Boli radi, že sú von, neboli radi kde sú – ale v tomto momente to bolo aspoň trochu dýchatelné. Sara začala plakať a panika sa jej zmocňovala čím dalej tým viac. Kde si??? A v tom počula zo vzdialenosti zopár metrov:

„Saráááá!!!“

Ostrá sa strhla, oči jej ožili a uši sa vstýčili. Niečo ju prebralo z apatie. Ten ženský krik, ktorý jej niečo veľmi pripomínal. Keďže nebola na vodítku a psovod bol veľmi zabratý do rozhovoru s ďalším podobným, rozbehla sa v ústrety tomu výkriku. Nebola ostrá, bola zvedavá. Prečo tu niekto spomína niečo z jej minulosti. Naraz sa jej pred očami objavila dvojica – žena a dievčatko – žena si dievčatko pritisla k sebe a držala ju tak silno ako sa len dalo. Navzdory tomu smradu všade naokolo sa Ostrá natiahla ňufákom k tejto dvojici. Žena sa zľakla v očiach sa jej objavil veľký strach ale aj akési odhodlanie brániť si svoje. „Ostrá“ ale nemala záujem ubližovať ani hrýzť. Naraz jej nevadil ani pach, ktorý sa tu všade navôkol vznášal. To dievčatko bolo to čo ju zaujalo. Našla v ňom niečo čo vo svojich guľôčkach. Nevinnosť a hravosť. Pomaly ju očuchala a oblizla jej ruku. Toto nerobila už veľmi dávno. Vlastne odkedy bola tu.

Sára sa usmiala, bola šťastná, že vidí svoju mamu a veľmi sa jej páčil ten pes, ktorý sa správal uplne inak ako tí ostatní. Nebála sa ho. Natiahla ruku a pohladila jemnú srsť toho veľkého tvora. Ruka jej išla proti srsti a zastavila sa za uchom, kde ho nevdojak poškrabkala pod uchom. Sára sa smiala navzdory všetkému čo bolo vôkol.

Ostrá zavrela oči a cítila to. Po srsti jej znovu – naposledy behali jej guľôčky, hrali sa a liezli po nej. Nevdojak ju poškrabali za uchom. To mala tak rada. Pocítila posledný okamih lásky, ktorú mala v sebe. Naraz ju ale prerušila bolesť od palice a cvaklo voditko.

Sára sa trhla, keď sa objavil ten velký chlap so zlým pohľadom. Švihol psíka po chrbte a pripútal ho na vodítko. Počula zvýšený hlas: „Čo to s Tebou dne s je „Ostrá“, snáď nežiališ za tou pouličnou zmesou, ktorej sme sa Ťa dnes zbavili?“ Psa prudko trhol a odvliekol ho niekam preč.

Sára pocítila teplú a zodranú ruku svojej mamy a pomaly sa vliekli v zástupe ľudí smerom k vzdialeným prízemným barakom.

„Počula som, že sa pôjdeme osprchovať Sárinka, večer si ľahneme, možno sa nám ujde miesto pri okne. Budeš sa pozerať na mesiac a ja Ti poviem novú rozprávku. Teraz som ju vymyslela špeciálne pre Teba“.

Sára sa šťastne usmiala, ešte na rukách cítila srsť toho psíka a bude mať novú rozprávku. Aj keď bola hladná a smädná, predstava novej rozprávky ju potešila.

Pomaly sa zvečerievalo, slnko im krásnym sunsetom robilo úžasnú spoločnosť a odprevádzalo ich na tejto ceste. Proste krásny deň. Už nebolo tak teplo a všetkým unaveným bytostiam sa nádherne uľavilo. Sú to krásne chvíľky, len tak sa vyhrievať.

Dorazili k budovám, všetky ženy a deti sa museli povyzliekať. Príkazy tak zneli a nikto sa nemohol protiviť. Sára sa kŕčovito držala svojej mami. Tá sa na ňu usmievala nepokojným hraným úsmevom. Sára ale nedokáže vylúštiť nepokoj v ľudskej tvári, tak je spokojná. Teší sa na rozprávku. Vošli do divnej miestnosti, zhora na nich čumelo plno sprchových ružíc. Nahé sa tisli vo svojom životnom priestore a pri zabuchnutí dverí sa miestnosťou nieslo plno vzlykov, plaču a obáv. Mama zakryla Sáre uši a pritisla si ju k svojim horúcim nohám. – Neboooj zlatko, všetko bude v poriadku. –

„Ja viem mamička, veľmi sa teším na tú Tvoju rozprávku – veľmi“.

Hore v sprchových ružiciach niečo zachrastilo a Sára si spomenula na jemnú srsť psíka, ktorého stretla na ceste sem.

Ostra už ležala vo svojom výbehu. Tých par švihov palicou ju vôbec netrápilo oproti tomu, ako jej chýbali jej milé hravé guľôčky. Pomaly zaspávala a ešte raz na krátku chvíľu zacítila jemný dotyk dievčatka, ktoré volali Sára. Alebo to bol dotyk jej guľôčok, ktoré už nikdy neuvidí?

Zajtra zabudne.

Neviem či psy snívajú, ale „Ostrej“ sa v noci zdalo ako behá po horských lúkach po boku s krížencom od susedného stáda. A za ňou k nej pomaly zaznieval hlas Hansa, ktorý ju privolával naspäť: „SAAARA!!!“.