Darček k narodeninám na vrchu Zobor

No jasné, tak,  ako každoročne mi stránka kalendára pripomenula ten deň, v ktorý váham či ho mám oslavovať , alebo ho oplakávať. Vždy dva dni pred Vianocami má Starý ešus narodeniny. Čím viac – v počte ich mám, tým sa mi chce viac plakať, i keď, zrením napr. archívne víno stúpa na cene. Nemám už náladu na  spev, bujaré oslavy s rukou hore. Pozriem sa na seba, ako som každým rokom obéznejší, zošúverenejší, čim ďalej, tým menej príťažlivejší. Pre opasok si musím isť do predajne pre moleťákov, lebo také dlhé kusy už v normálnych predajniach nepredávajú, proste na zaplakanie.  Kedysi dávno, keď ešte hory boli čistejšie, zelenšie, lebo v nich kraľovalo viac stromov ako domov,  bolo lepšie tieto dni oslavovať.

Ale žiaľ – je to proste čas, ktorý mne a aj každému z nás odkrajuje zo  životnosti, no keďže tento jav je ale nepísaným zákonom života na tejto planéte,  my ľudia to oslavujeme a užívame si to aj v stovke.

A tak som dospel k svojmu 55. míľniku – vysoký to vek,  poviem Vám. Ale zatiaľ sa cítim celkom fajn, ešte zvládnem porýľovať  záhradu (teda ak ma znenazdajky neprepadne nejaký ten menší alebo väčší hexenšusík), ešte zvládnem aj nejaký ten výstup, či túru. Hlavne, aby bola k tomu motivácia.

Minulý rok, keďže tento rok som ešte narodky nemal, som si vyberal dovolenku a v hlave mi prelietali  nejaké tie plány, či podnety v rámci voľných dní. Všetci boli ešte v práci, dobiehali  zameškané úlohy, ktoré mali do dovolenky stihnúť. Iní pre zmenu doma pečú koláče, medovníky. Každé druhé okno sa pýšilo veľmi pracovitou čistoty chtivou domácou pani, alebo výsledkami nejakej  upratovacej  služby. Koberce na bránach vzdychali pod buchnátmi prakerov v rukách zanietených gazdiniek a domáci páni sa pre zmenu snažili uniknúť z tohto nebezpečného priestoru  do všetkých možných dostupných zariadení. Pod zámienkou nákupov sa im to zväčša darí. Veď aj ja si niečo vymyslím. Prečo nie?!

Ráno som tak trošku rozmýšľal, čo teda podniknem. Najprv som sa chcel vybrať do kopcov nad Hundsheim – zopakovať si trasu z minulého roku:

http: //hiking.sk/hk/ar/3439/hundsheimska_osmicka.html

Nebolo by to zlé, ale ako obyčajne, ma na poslednú chvíľu osvietila myšlienka – zamieriť svojim vozidlom smerom východným. Smer Nitra. Tieto končiny nemám veľmi preskúmané, vždy keď som tadiaľ išiel, tak som si hovoril, že raz sa na ten Zobor musím vybrať.

Pri výjazde z mojej rodnej obce som ešte  stále nebol pevne rozhodnutý. Stočím to na západ, alebo na východ? Ale potom som si spomenul na poriadne zápchy na obchvate Bratislavy, ktorých som si užil pred sviatkami nad rámec normálnosti. Tak to teda nie! V tom momente som strhol volant smerom východným – k Nitre. Cesta mi začala ubiehať  v pocite pohodlia, rádio hralo obľúbenú rockovú hudbu a ja som si to parádne užíval. Do Nitry je to od Bratislavy zhruba hodinka cesty, čo stačí na to, aby som ako obyčajne úplne automaticky prestal dávať pozor na odbočky. Takže jazda ubiehala, jedna ruka klopkala v hárdrockovom  rytme na volant, druhá sa starala o rýchlostnú páku. Časť mojej hlavy šoférovala a dávala pozor na cestu, tá druhá časť mozgovej tkaniva sa zapodievala myšlienkovými pochodmi úplne iného charakteru. A tak sa stalo, že pred Nitrou som si pomýlil odbočku. Nie aby som to dal smerom na Topoľčany, ja som sa vybral smerom na obchvat Nitry do Banskej Bystrice. Stačí malá nepozornosť a ste v rici. A to som sa hrdil sám pred sebou tým, že nič sa nemôže stať, mám krásne rozplánovaný čas v najkratšom dni roka.

Ale nič – hovorím si, na najbližšom výjazde to stočím naspäť. Prišiel nasledujúci výjazd – vyšiel som z diaľnice. Ale nikde som nezbadal vjazd na diaľnicu z druhej strany. Moje vízie o tom, ako rýchlo prídem do Drážoviec – tie boli cieľom mojej cesty – sa začali rozplývať. A s myšlienkami, že snáď budem mať šťastie, som auto nasmeroval do centra Nitry. Veď možno sa cez tú Nitru akosi premotkám. Lenže hop – smerovky cez Nitru som buď prehliadol, alebo neboli, dokonca na kruháčoch ani neboli pooznačované výjazdy, že kam vedie tá ktorá odbočka. Proste cesta pre domácich a nie pre človeka, ktorý  tadiaľto jazdí prvýkrát v živote. Tak sa ani nečudujte, že som sa  síce dostal za Nitru, ale niekde do šírych polí, prešiel som popod diaľnicu a cesta sa stočila niekam k východu, namiesto k severu.

Tak znovu – vraciam sa na miesto môjho posledného mylného odbočenia a rozbieham sa ďalej. Samozrejme ma čakalo centrum Nitry a s ním aj zápchy spojené s mestskou dopravou. Mal som len jediné šťastie, že ma cesta doviedla až k hlavnej ceste na Levice a ja som sa pomaly, ale isto zorientovával. A tak som sa dal po starej ceste naspäť smerom k Bratislave. Už som vedel kde som a vedel som, kam mám odbočiť a takisto mi bolo jasné, že žiadne poklepkávanie v rockovom rytme a zamyslenia sa nad svojou úžasnosťou, sa už konať nebudú. Našťastie teraz už všetko klaplo. Mal som síce zdržanie vyše hodiny, čo mi na kľude veru nepridávalo, ale čo už. Nemusí sa všetko podariť.  

V obci Drážovce pri kostole sa pýtam, či sa dá zaparkovať a ako ďaleko je ku románskemu kostolíku sv. Michala-archanjela  na skalnatom kopci. Okolostojaci ľudia ma nasmerovali až niekde do lesa. Nikde na ceste som nevidel  značky zákazu státia a potešil som sa preto, že aspoň trošku zmažem moje manko, ktoré som nabral svojou ľahkovážnou a nepozornou jazdou. Vybral som sa ku kostolíku, niečo pofotiť. Samozrejme som stretol tri grácie, ktoré sa na mňa vyrútili s tým, že parkovisko je dolu v obci. Hmmmm,  zákaz nebol, tak som im povedal, že po obhliadke kostolíka sa zveziem dolu.

Románsky kostolík sv. Michala Archanjela

Pohlad od kostolíka k Zoboru

Teraz sa už všetko začalo meniť, lebo románsky kostolík aj svetlo na vršku nad Drážovcami bolo fajn a ja som sa rozhodol predsa len spraviť okruh nad Nitrou cez vrch Zobor tak, ako som si to naplánoval.

Nasmeroval som si sa na zelenú značku smerom na Pliešky, Meškov vrch a Zobor. Naspäť sa vrátim spodom popri liečebnom ústave a budem mať taký fajn okruh spravený. Keby tak všetko vychádzalo, ako si človek naplánuje v hlave. Ale v tento deň som mal súdené zmeniť  naplánované trasy.

Takže zelená – postupné stúpanie – ja celý nažhavený dohnať stratu svojím blúdením som sa doslovne rozbehol do kopca. Rýchly a náhlivý krok sa pomaly ale iste menil na normálne tempo, ktoré už pred Zoborom malo celkom pomalú frekvenciu. Raz darmo, keď sa človek rozbehne do kopca, musí čakať aj odozvu a k tomu tá 55-ka (môj vek). Ale nepredbiehajme. Cesta mi ubiehala lesom fajn, pri Plieškoch som sa dostal k prvým výhľadom, vyzeralo to, že bude pekne, ale od juhu sa zbierala nenormálna oblačnosť. Nie, nebál som sa dažďa, iba som si myslel, že budem mať zo Zoboru výhľad na celučičkú Nitru. Pod Meškovým vrchom, na mieste akéhosi kultového kamenného kruhu, som sa pristavil a fotil. 

Pod Meškovým vrchom

Bol som celkom spotený, tak som si dal čiapku za batohový pás, reku, tam ju budem mať po ruke. Niežeby som si ju dal do vrecka, ach jaj, a tak po kilometri na Meškovom vrchu som zistil, že som bez čiapky. Ja totiž pravidelne strácam čiapky a táto bola darček, takže som bol dosť nasraný na seba, ale pokračoval som ďalej.

Meškov vrch za mnou

 Pri stúpaní na Zobor pred miestom Tri duby som sa dostal na krásne miesto s výhľadom,  ktoré zaujalo moje fotografické ego. Pohľad na zrúcaniny hradu  Gýmeš bol nádherný, a ešte k tomu keď ho spestrovala nádherne sa tvoriaca inverzia v dolinách. Tak nízko som ešte v živote nebol, aby som ešte aj inverziu pod sebou zažil. To mi nedalo pokoj a po uspokojení mojich foto-chúťok som sa s ešte väčšou vervou vydal smerom k Zoboru.

Pohlad na pohorie Tribeč spod Zobora

  Čakal ma stupáčik, fučal som ako lokomotíva, ale odmena za toto všetko bola úžasná. Proste príroda mi dala nádherný darček k tým narodeninám a ja som si v duchu spieval, oslavoval som, imaginárne tancoval od radosti, že som také niečo zažil. Už neboli myšlienky na moju otrasnú vekovú identitu, bola len spokojnosť nad tým,  aké krásne miesto a v akom super čase som našiel. Proste nádhera. Také chvíle treba zažiť – oni sa ťažko opisujú. Po výstupe na vrch Zobor som sa vydal ešte k sedlu Zoboru a následne k stavbe vysielača na Zobore – Pyramída, kde bola nad skalami nádherná vyhliadka na nič!!!! Teda skôr na velikánske more oblakov, ktoré zahaľovali celučičkú Nitru a tiahli sa na juh, západ i k východu. Ako príliv, sa oblaky zastavovali na vrchoch pohoria Tribeč  a vytvárali ilúziu pohľadu z vtáčej perspektívy. Samozrejme bol som na skalách, nie na helikoptére, ale predstavy sú nádherné – no nie?

Inverzia nad Nitrou

Inverzia nad Nitrou pri západe slnka

Nemal som ale veľa času, predsa len – krátky deň, veľké zdržanie po ceste a blúdenie v Nitre mi neponúkalo nejaké veľké časové možnosti na fotografické orgie, a tak som sa rozhodol, keďže mi bolo ľúto tej stratenej čapice, vrátiť sa tou istou trasou, ako som prišiel. Snáď sa zadarí čiapku nájsť a nebudem musieť vysvetľovať, aký som ľahkovážny.

Cesta dolu kopcom  a svahmi Zoboru ubiehala parádne. Prispievalo k tomu svetlo zlatej hodinky -nastávajúceho západu slnka a ja som až na čapicu, začínal byť spokojný s práve prebiehajúcim dňom. Mám narodky, zažil som parádne scenérie výhľadov na úžasnú inverziu a ešte som mal pred sebou zaujímavý západ slnka. 

Západ slnka z Meškovho vrchu

Aspoň sa mi to tak marilo pri pohľade na zapadajúce slnko, ktorému som kráčal v ústrety. Malo to proste svoje magické čaro. Ešte tak stretnúť druida, ktorí vzýva slnko a napĺňa sa pokojom nastávajúceho večera, tak  to by bolo ono. Vedel som, že čiapka bude spadnutá niekde na úbočiach Meškovho vrchu, smerom k Plieškom. Tak som na tomto úseku zbystril pozornosť, pomaly kráčajúc som striedal pohľad smerom k zemi a takisto k zapadajúcemu slnku, takto som sa dostal znovu k magickému kruhu z kameňa odkiaľ sa dalo krásne sledovať západ slnka. Pozrel som do slnka, v očiach sa mi od tej žiary zatmelo, pretrel som si oči a v strede toho magického kruhu stál on – moderný druid. Ruky mal natiahnuté smerom slnku, dlhé vlasy mu povievali vo vetríku. Stál tam nehybne ako socha a nasával do seba všetku energiu toho javu prírody.

Moderný druid vo svojom rozjímaní

Teraz čo??? Ešus – čiapku ešte nemáš, čo spravíš?!  Zišla by sa, keď som sa už toľko vracal. Mám tohto vznešeného druida otravovať v jeho duchovnom rozjímaní takou nemiestnou malichernou otázkou, či nenašiel čapicu? Veru dlho som sa hotoval. Tak som sa najprv tak potichu spýtal:

„Pane, nenašli ste tu takú čiernu čiapku s nápisom vpredu?“ – Nič – môj hlas zanikol v šepote vetra, ktorý sa vznášal okolo povievajúcich vlasov druida nasávajúceho energiu slnka.

A tak moderný zástupca turizmu na Slovensku – to akože ja – svoju otázku zopakoval omnoho mohutnejším hlasom. Druidovi sa zachveli zavreté oči, skoro som očakával že z nosa a z úst mu vyšľahne plameň – ale nie – otvoril oči a usmial sa na mňa. Siahol do vrecka svojich nohavíc a vytiahol moju čiapku. Podal mi ju a poprial mi krásny večer. Bol krásny  - ten večer.

Pobral som sa o úctivý kúsok ďalej a snažil som sa zachytiť objektívom všetku tú krásu a ticho, ktoré prichádzalo tým nádherným západom slnka.

Následne som sa otočil a popri meditujúcom druidovi a načal som záverečnú časť svojho narodeninového výjazdu. 

Dalšie foto:

https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6248595807381089457