Ve Valašském království

„Tož vitaj Ogare v tom našem Valašském království“ – boli prvé slová, ktoré som počul od kámoša na dohodnutom mieste. Túto stretávku a samozrejme aj túru sme si dohodli už dávnejšie, no až teraz sa podarila. So svojim tátošom som sa dopravil do mestečka Zubří pri Rožnově pod Radhosťěm, skoro priamo do srdca Valašska,  pod krásny vrch Radhošť. Cesta od diaľnice v Bytči bola ubíjajúca, ťahal som sa za kamiónmi v serpentínach Javorníkov. Pomaly, ale iste som sa dopracoval sem na parkovisko pri Tescu v Zubři. A tu ma čakal rozložitý statný chlap, ktorý mňa - starého odroňa, nazval Ogarom. Akoby som bol nejaký dvadsaťročný mládenec, čo má všetko pred sebou, ktorý  všetko zvládne ľavou zadnou a nie päťdesiatnik,  ktorý sa snaží byť trošku atraktívny a nejaké tie dobré výkony zo seba vydať na turistike.

Sadol na bicykel a s príkazom: „ Pojeď za mnů, půjdem prve ke mne domů“, a ja som sa poslušne zaradil do vidieckej premávky. Kamoš šliapol do pedálov a ja sledujúc ten neskutočný elán s ktorým sa dal na výstup do kopčeka, som vypleštil oči, že: 

„Tak toto nie!!!“

Trielil na biku tak, že som si začal všímať bočné únikové cesty z tohto kráľovstva, kde sú všetci namakaný. Reku,  najbližšia ulička, švihnem tam autom a radšej sa po špičkách vytratím domov. Veď  ten chlap ma zničí. Budem mu na smiech pri našej naplánovanej túre. Ale nakoniec som sa nejako premohol a moje auto, ktoré ledva stíhalo cyklistickému výkonu tohto  valašského cyklisticky-zdatného kmeťa,  po chvíli zaparkovalo pred jeho domom.

Kamoš vbehol do domu a o chvíľu som ho privítal s batôžkom – nasadli sme do auta – smer Staré Zubří a vydali sme sa v ústrety novému dňu.

Po zaparkovaní, prezutí sa a nahodení batohu sme sa vydali cez Staré Zubří smerom k Veřovickým vrchom. Naplánovali sme si túru na Velký Javorník. Zo Starého Zubří akosi neviedla značka na hrebeň hôr a tak sme sa vydali len tak, naslepo, cez dedinu do hôr v nádeji, že na značku  určite naďabíme. Veď sa snáď nestratíme, mám predsa slávnu navigáciu, keby niečo, aspoň nám pomôže pri orientácii.

Cesta viedla hore miernym kopčekom okolo krásnej kaplnky, ktorú si tunajší ľudia svojpomocne postavili. Fotografie od tejto kaplnky sa mi žial nepodarili, takže sa ospravedlňujem. Bola veľmi zaujímavá a pekná, škoda len, že sa nedalo dovnútra pozrieť. A tak sa valašsko-slovenská dvojica dala naberať prvé metre po lúkach a lesoch Veřovických vrchov.

Stále sme boli mimo značiek,  no môj spoločník všetko vedel – aspoň som to tak vycítil.

Ale pre istotu sme sa spýtali miestnych pri ceste, či ideme správne na Velký Javorník.

Odpoveď bola pozitívna :  „To je jednoduché chlopi, nejdřiv půjdete rovně přes samotu Boňkov,  za ňů přijdete na cestu, dáte se doleva, potom po chvilce doprava, pozor, další znovu doprava, pak doleva, půjdete stale do kopce, potom vpravo, následne vlevo a po 500 metrech přímo do kopce. A ste na červené značce vedoucí na Javorník!“

Trafili by ste, že?

A tak naša trasa zo začiatku viedla cez romantické malebné samoty Starého Zubrí. Samota Boňkov nebol žiaden problém, je tam prekrásne a aj napriek zamračenej oblohe sme si užívali výstup a kecali sme v tej našej čechoslovácčine říznutej valaštinou aj bratislavčinou.

Samota Boňkov

Chalúpky na samote Boňkov

 Cestičkami sme sa dostali do lesa a stále sme naberali výšku smerom do kopca. To bolo dôležité, lebo ako náhle idete zdolať nejaký vrchol a naraz sa pristihnete, že idete dolu kopcom – tak asi niečo nie je dobre J.

Luxusne farebná jesenná cestička

Z cesty viedli rôzne odbočky, už sme ani nevedeli že či vpravo, alebo vľavo. Vlastne ten pojem sme stratili asi už pri tom vysvetľovaní cestou na Javorník od miestneho dobráka. Nakoniec sme prišli na rázcestie, kde sme už nevedeli, či máme isť vpravo, či vľavo, hore, či dolu a tak sme to po našej chybnej úvahe švihli doprava. Lenže po 500 metroch sa neobjavoval žiaden chodník do kopca k značke. Hmmm – nejako dlho sme šliapali lesnou cestou. Pravdepodobne sme obaja tušili, že je zle. Našťastie sa oproti nám zjavila Valašská bežecká víla. 

A môj spoločník, ktorý je povestný vo svojej lokalite svojim šarmom a úsmevom,  sa jej prihovoril. Vlastne prečo len on, svoj šarm sme uplatňovali obaja a víla dokonca prerušila svoj bežecký tréning a pekne krásne nám ochotne povysvetľovala čo a ako ďalej. Určite by s nami chcela konverzovať aj dlhšie, ale problémom bolo, že musela pokračovať v tréningu. A keďže nemohla ísť s nami a ani nechcela medzi nami vzbudzovať nejaké nálady dvoch súperiacich kohútov na jednom smetisku, ktorí sa naparujú, dala nám vale. Po 500 metroch nášho postupu sme o nej už mohli len snívať. Bola rýchla. Konečne som sa mohol poriadne nadýchnuť a uvoľniť svoje rýchlo stiahnuté ploché brucho, na rýchlo vymodelované pre tento účel. Mohlo dostať svoje tradičné pivárske parametre.

Po tých 500 metroch sme pomaly ale iste začali znovu nachádzať nejaké nejasnosti na trase. Stále sme išli mimo značiek a stále nám to nešlo do hlavy, že sa skôr od Javorníka vzďaľujeme, ako sa k nemu približujeme.

Zachránila nás modrá značka – supeeeer ! Nebola síce na mojej navigácii, ktorú som použil tuším  prvýkrát v Čechách,  ale nevadí, značka je značka. Javorník musí byť vpravo. Nepôjdeme predsa od Javorníka. Lenže hop – cesta sa po chvíli stočila a začala klesať.

Blúdenie na modrej má svoje čaro

Žiadne klesanie, žiadne klesanie – to sme si tu už predsa povedali.

A tak zhruba po kilometri  nám bolo jasné, že musíme isť pravdepodobne opačne. A tak sme  znovu zmenili smer – malo to byť naposledy, ale nebolo. Pri návrate na miesto omylu  sme sa po modrej dali stúpať na vrch Kamenárka. Nepríjemné tiahle stúpanie, ktoré veľmi nemusím, nás predsa len nezdolalo. Les okolo nás bol vlhký, studený ale boli sme na značkovanej ceste a to bolo dobre. Aspoň sme už orientačne vedeli,  kde sa nachádzame. To je predsa úspech nie?!

Po popísanom dlhom, tiahlom stúpaní, sme sa aj my dotiahli na vrchol kopca Kamenárka – 862 m.n.m. – posledná značka, zarúbaný vrchol plný popadaných stromov,  chodníček sa rozdvojil. Jedna vetva viedla vľavo, ďalšia sa ťahala rovno cez popadané stromy. A tak sme si to nasmerovali doľava. Žiadna modrá, nikde nič, traverzoval som cez ten kopček v nádeji, že  nájdem dôverne známy symbol našich turistických výjazdov – turistickú značku. Až nakoniec – tu je!!! Lenže chyba lávky, to miesto mi bolo akési známe. Bol som znovu na tom istom mieste,  odkiaľ sme vyšli z konca stúpania na Kamenárku. Sklamanie.

Vrchol Kamenárka - chodníky sa strácali takisto ako značka

Tak znovu. S týmto javom som sa v mojej turistickej kariére ešte nestretol. Prisámbohu – obišli sme Kamenárku dookola ešte trikrát s tým istým výsledkom. To bolo čosi neskutočné. Prestal som dôverovať svojmu vrodenému orientačnému zmyslu, ktorý ma predtým (prisahám so zdvihnutým prstom, alebo aj dvoma) nikdy nesklamal.

Čo teraz?!  Vracať sme sa veru nechceli. Značky nikde. Ešte že som mal moju novú navigáciu v mobile – LOCUS. V navigacii bola zaznačená ďalšia značka, ale červená, ktorá viedla pod kopcom Kamenárka. No čo už,  riskneme to a tak sme sa spustili dolu strmým kopcom z Kamenárky. Až mi bolo ľúto, že sme museli to tiahle stúpanie absolvovať, aby sme sa potom spustili príkrym zrazom naslepo znovu dolu. Už som si fakt myslel, že sa stratíme, keď vtom môj spoločník s úľavou v hlave (to som zreteľne postrehol) zakričal : “Ešús – vualáááá  - tu to poznám”.

Neuľavilo sa len jemu, moja turistická orientačná ješitnosť dostávala do daného okamihu poriadne kvapky pokory, pred týmto blúdením Veřovickými vrškami. A to sa nebudem vyhovárať, že som tu prvýkrát. To ste dúfam, postrehli.

Ale boli sme na červenej značke vedúcej k Malému Javorníku, čo bolo úplne super. Užívali sme si značkovaný prechodený chodník tak, ako už dávno nie. Dokonca sme sa vrátili k našej nepodstatnej debate, ktorá akosi vymizla pri orientačnom zákyse vo vrchoch.

A tak pomaly po červenej sme sa doplahočili na najvyšší bod našej túry – k chate a rozhľadni na Veľkom Javorníku – 917 m.n.m. To bolo radosti a veselosti – ako sme to krásne zvládli. Všetky naše strasti a únavu zahnala super klobása a dobré pivko, či kofola hore na Javorníku. Tam to bolo fantastické. Na vrchole stojí krásna nová rozhľadňa na valašský štýl. Celodrevená stavba je tou najväčšou atrakciou tohto kopca.

Na vrchole Velkého Javorníka

Vybehol som (ešus zas si nenamýšľaj) – no dobre nejako som sa tam vyplazil – na vrchol tej rozhľadne. Môžu tu byť krásne výhľady, ale dnes neboli – bolo zamračené, kopce boli zahalené v opare, ale aj tak to bol celkom zážitok, mať pred sebou Beskydy a chvíľu si ich užívať z tejto krásnej rozhľadne.

Výhlady z rozhľadne na Velkom Javorníku

 Ale zdola už zaznievalo mocné valašské nariadenie, že aby sme už išli, predsa len, trošku sme boli v sklze. A tak sme sa vybrali dolu. Najprv po červenej turistickej značke a následne aby sme sa nevracali po tej istej ceste, sme prešli na zelenú, smerom k časti Rožnova pod Radhoštěm s názvom Dolní Paseky.

Cesta lesom

Cesta nám ubiehala vo veľmi príjemnej atmosfére a v dobrej nálade. Veď cesta domov ani iná nemôže byť. Pomaly sme sa vynorili z lesa a pred nami sa rozprestierali Dolní Paseky. Ale Staré Zubří bolo stále ďaleko za kopcom. Znamenalo to znovu sa pustiť do zápasu s kopcom, ktorý nás oddeľoval od cieľa našej cesty. Nebudem tu popisovať útrpné asfaltové tiahle stúpanie.

Dlhé tiahle asfaltové stúpanie medzi Dolními Pasekami a Starym Zubřím

To pozná každý turista a každý bude pri spomienke na také stúpanie len krútiť hlavami a lamentovať, že horšie nepozná. Ale zvládli sme aj to a stále sme neboli úplne na konci. Ale to som už spustil brušný zostup – čiže nohy sa ťahali voľnopádom za mojim bruchom, ktoré ma ťahalo pomaličky ale iste dolu. A tak sme to zvládli. Obaja sme boli radi, že nám tento spoločne strávený deň vyšiel a taktiež našej vzájomnej spoločnosti a to bolo na tom všetkom to najdôležitejšie. Takže ahoooj najmilší valach zo Zubří,  ktorého som vo svojom živote stretol a ako obyčajne – tak zatiaľ – už sa teším.

A to už je cieľ našej trasy 

Po prepočítaní na mape aj so všetkými orientačnými zradnosťami, som dospel k výsledku, že túra merala 21 km a prevýšenie bolo zhruba 930 metrov. Tak snáď to nebolo až také ľahké. 

Dalšie foto tu:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6237730782170371889