Sára

„Ostrá“ bola bez nálady a nevrlá. Vrátila sa akurát z hnania stáda - jej každodennej úlohy, vbehla do koterca a veľmi sa tešila na svoje tri guľôčky. Niečo sa jej nepozdávalo. Nečakalo ju žiadne privítanie jej troch guľôčok, veselé pišťanie a skákanie, kotrmelce, ktoré od radosti predvádzali jej šteniatka – nič. Cítila len ticho klietky, na ktoré nebola už dávno zvyknutá. Vbehla do búdy, pre istotu. Ale nič, nikde nikoho. Vybehla von. Jej psovod medzitým už dávno zavrel dvere a ťahal za svojou dávkou oblbovadla. Nezazlievala mu to - bol s ňou asi nemohol mať nič spoločné zo zmiznutím jej guľôčok. Boli jediné, čo ju spojovalo s predchádzajúcim životom. S horskými pasienkami, obrovitánskymi lúkami a nádhernou slobodou a vôňou ktorá ju v tom živote sprevádzala. A bol tam ešte Hans. Jej pán a najmilší človek akého kedy stretla. Vedel sa krásne smiať, keď vybehli spolu na kopec, v očiach mu skákali iskierky šťastia nad ďalším zdolaným cieľom, ktorý spolu zdolali. Hory boli krásne, s radosťou hnala stáda na pašu, s radosťou ich strážila a usmerňovala podľa príkazov svojho pána.

Ale potom raz prišiel, bol oblečený v divnom hnedom mundúre, na hlave mal zvláštnu čiapku, alebo čo to bolo a bol celkom smutný. Pohladil ju po srsti ako to len on vedel, usmial sa – oči však boli bez iskry. Niečo ich tam zahasilo. To ho videla naposledy.

Po určitom čase prišli iný ľudia a Ostrú si vzali. Budeš hnať stáda – na to si dobre vycvičená.

V podvečernom svetle vagón, kde sa viezla začal pribrzďovať. Ešte že mali okienka aspoň na vzduch – po troch dňoch čo Sára strávila vo vagóne v spoločnosti mami  a aj ostatných zubožených ľudí už ani nevnímala, čo sú to strasti. Sem tam im cez tie okienka niekto podal vodu a kus chleba. Mama jej to po častiach dávala. Chránila pred všetkými  pohľadmi na okolo stojacích zúbožených ľudí, ktorý sa tam tlačili a cestovali spolu s nimi. Všetko sa ale nedalo zamaskovať, mama ju nemohla stále upútavať jej rozprávkami a dobrých princoch, zlých drakoch. Kde princ vždy príde oslobodiť princezny ako je ona a všetko bude zas pekné. Stačili drobné útržkovité pohľady po ľuďoch naokolo, ich plač, niektorý spali, vlastne spali už veľmi dlho. Uložili ich na druhom konci vagóna, Sára si hovorila, že nechcú byť vyrušovaný a tak si hovorila, že je to pre nich lepšie, keď si pospia v tej spare v ktorej sa nachádzali. Vagón pomaly začal spomaľovať a Sára začula zvonku krik ľudí a štekot psov. Už sú tu – konečne sa dostane na čerstvý vzduch. Už síce ani nevnímala vydýchané a smradľavé ovzdušie okolo seba, zvykla si, ale predsa len sa tešila. Na dverách zahrkotala reťaz.

Pomaly nastal čas pre ďalší výbeh z koterca. „Ostrá“ vedela, že prišli znovu povinnosti. Ale nemala na to vôbec chuť. Neznášala ten smrad, ktorý sa vyvalil z vagónov, keď sa otvorili dvere a neznášala ten dav, ktorý mala usmerňovať do vzdialených budov. Veru si v minulosti párkrát poriadne vycerila zuby a aj napadla tých úbožiakov, ktorý sa tam motkali a kráčali v ústrety budúcnosti. Jej psovod sa len smial, to ju povzbudzovalo. Psovod sa priblblo aj teraz smial, páchlo z neho a to tiež neznášala. Jeho pripitý smiech bol na ňom ale najhorší.

„Poď Ostrá – ideme si plniť povinnosti“. Ani sa ju nesnažil dať na vodítko. Vždy išla bodro, vedela, že čím skôr si svoje odbije, tým skôr sa vráti k svojim guľôčkam. Ale to sa zmenilo. Nemala sa ku komu vrátiť. Hlavu mala sklonenú a kráčala vedľa vrávorajúcej postavy, ktorá je viedla k nástupišťu. Vôkol štekalo všetko psie osadenstvo tábora. Nechcelo sa jej pridať k tomuto orchestru. Zarinčali reťaze na vagónoch a vo dverách sa objavili prvé postavy. Boli zhrbené, špinavé od jedla, zvratkov, moču a všetkého čo ich postihlo. Snažili sa pomaly zliezať, ale boli len hnané. Pomaly pomaličky sa tvoril na nástupišti chumeľ ľudí z vlaku.

Sáru oslepilo slnko a vzápätí ju začal unášať dav ľudí snažiacich sa čo najskôr dostať z toho vydýchaného sladkastého ozónu, ktorý sa naokolo vznášal. Ani nevedela ako a dostala sa na nástupište. Ale mamu nevidela. „Mamííííí“ – vypustila zo seba hlasitý výkrik. Zmocňovala sa jej panika. Mala predsa len 5 rokov a nechcela sa dostať od mamy ďaleko. Všade vôkol krik, nad davom ľudí sa ako výkričníky vznášali zvuky nárekov, ťažoby a obáv z nadchádzajúceho. Ťažko im bolo rozhýbať nerozhýbané kosti a kĺby z vlaku. Boli radi, že sú von, neboli radi kde sú – ale v tomto momente to bolo aspoň trochu dýchatelné. Sara začala plakať a panika sa jej zmocňovala čím dalej tým viac. Kde si??? A v tom počula zo vzdialenosti zopár metrov:

„Saráááá!!!“

Ostrá sa strhla, oči jej ožili a uši sa vstýčili. Niečo ju prebralo z apatie. Ten ženský krik, ktorý jej niečo veľmi pripomínal. Keďže nebola na vodítku a psovod bol veľmi zabratý do rozhovoru s ďalším podobným, rozbehla sa v ústrety tomu výkriku. Nebola ostrá, bola zvedavá. Prečo tu niekto spomína niečo z jej minulosti. Naraz sa jej pred očami objavila dvojica – žena a dievčatko – žena si dievčatko pritisla k sebe a držala ju tak silno ako sa len dalo. Navzdory tomu smradu všade naokolo sa Ostrá natiahla ňufákom k tejto dvojici. Žena sa zľakla v očiach sa jej objavil veľký strach ale aj akési odhodlanie brániť si svoje. „Ostrá“ ale nemala záujem ubližovať ani hrýzť. Naraz jej nevadil ani pach, ktorý sa tu všade navôkol vznášal. To dievčatko bolo to čo ju zaujalo. Našla v ňom niečo čo vo svojich guľôčkach. Nevinnosť a hravosť. Pomaly ju očuchala a oblizla jej ruku. Toto nerobila už veľmi dávno. Vlastne odkedy bola tu.

Sára sa usmiala, bola šťastná, že vidí svoju mamu a veľmi sa jej páčil ten pes, ktorý sa správal uplne inak ako tí ostatní. Nebála sa ho. Natiahla ruku a pohladila jemnú srsť toho veľkého tvora. Ruka jej išla proti srsti a zastavila sa za uchom, kde ho nevdojak poškrabkala pod uchom. Sára sa smiala navzdory všetkému čo bolo vôkol.

Ostrá zavrela oči a cítila to. Po srsti jej znovu – naposledy behali jej guľôčky, hrali sa a liezli po nej. Nevdojak ju poškrabali za uchom. To mala tak rada. Pocítila posledný okamih lásky, ktorú mala v sebe. Naraz ju ale prerušila bolesť od palice a cvaklo voditko.

Sára sa trhla, keď sa objavil ten velký chlap so zlým pohľadom. Švihol psíka po chrbte a pripútal ho na vodítko. Počula zvýšený hlas: „Čo to s Tebou dne s je „Ostrá“, snáď nežiališ za tou pouličnou zmesou, ktorej sme sa Ťa dnes zbavili?“ Psa prudko trhol a odvliekol ho niekam preč.

Sára pocítila teplú a zodranú ruku svojej mamy a pomaly sa vliekli v zástupe ľudí smerom k vzdialeným prízemným barakom.

„Počula som, že sa pôjdeme osprchovať Sárinka, večer si ľahneme, možno sa nám ujde miesto pri okne. Budeš sa pozerať na mesiac a ja Ti poviem novú rozprávku. Teraz som ju vymyslela špeciálne pre Teba“.

Sára sa šťastne usmiala, ešte na rukách cítila srsť toho psíka a bude mať novú rozprávku. Aj keď bola hladná a smädná, predstava novej rozprávky ju potešila.

Pomaly sa zvečerievalo, slnko im krásnym sunsetom robilo úžasnú spoločnosť a odprevádzalo ich na tejto ceste. Proste krásny deň. Už nebolo tak teplo a všetkým unaveným bytostiam sa nádherne uľavilo. Sú to krásne chvíľky, len tak sa vyhrievať.

Dorazili k budovám, všetky ženy a deti sa museli povyzliekať. Príkazy tak zneli a nikto sa nemohol protiviť. Sára sa kŕčovito držala svojej mami. Tá sa na ňu usmievala nepokojným hraným úsmevom. Sára ale nedokáže vylúštiť nepokoj v ľudskej tvári, tak je spokojná. Teší sa na rozprávku. Vošli do divnej miestnosti, zhora na nich čumelo plno sprchových ružíc. Nahé sa tisli vo svojom životnom priestore a pri zabuchnutí dverí sa miestnosťou nieslo plno vzlykov, plaču a obáv. Mama zakryla Sáre uši a pritisla si ju k svojim horúcim nohám. – Neboooj zlatko, všetko bude v poriadku. –

„Ja viem mamička, veľmi sa teším na tú Tvoju rozprávku – veľmi“.

Hore v sprchových ružiciach niečo zachrastilo a Sára si spomenula na jemnú srsť psíka, ktorého stretla na ceste sem.

Ostra už ležala vo svojom výbehu. Tých par švihov palicou ju vôbec netrápilo oproti tomu, ako jej chýbali jej milé hravé guľôčky. Pomaly zaspávala a ešte raz na krátku chvíľu zacítila jemný dotyk dievčatka, ktoré volali Sára. Alebo to bol dotyk jej guľôčok, ktoré už nikdy neuvidí?

Zajtra zabudne.

Neviem či psy snívajú, ale „Ostrej“ sa v noci zdalo ako behá po horských lúkach po boku s krížencom od susedného stáda. A za ňou k nej pomaly zaznieval hlas Hansa, ktorý ju privolával naspäť: „SAAARA!!!“.