Emócie nielen vianočné.

Pomaly sa blíži starý rok k novému, ako vždy to veľmi rýchlo ubehlo. A ja sedím v autobuse cestou z ďalšieho môjho výjazdu a dochádza na mňa splín. Za oknom sa mi mihajú rozsvietené okná domov a bytov. Tie sú ešte veselšie, skrývajú osudy. Tie nerozsvietené temné skrývajú smútok, opustenosť. Alebo možno len obyvatelia nie sú doma.

Hlavu mám opretú o sklo okná autobusu a v hlave mi behajú rôzne predstavy o osudoch obyvateľov  za oknami utekajúcimi za mnou do minulosti.

Aha – tamto okno už je ozdobené vianočnými motívmi. Určite je tam rodinka s deťmi a tešia sa na nasledujúce obdobie. Emócie tohto okna i moje myšlienky vyžarujú veľkú pohodu a kľud. Sála to z vianočných hviezd vysvietených v tomto okne. Doslova v hlave vidím veselý pohľad štrbavého chlapca ako sa nedočkavo nevie dočkať  svojho Ježiška. Veď mu prinesie darčeky. Mama a oco sa za ním škeria a vedia svoje. Oviala ma veľmi príjemná nálada z tohto výjavu.

Radosť a smútok sa vedia vždy rýchlo vystriedať. Stačí pozrieť o pár okienok ďalej. Spoza obstarožnej záclony vykúkajú smutné oči staršieho pána. Ošumelý nábytok akoby pripomínal väzenie v jeho byte. Vyhliada von oknom tiež, ale nie Ježiška. Oči by mu poskočili i nabrali iskru, keby zbadal niekoho blízkeho, možno i niekoho vzdialenejšieho. Možno by bodol aj niekto úplne neznámy, ktorý si s ním pár slov vymení.  Môžu si aj trošku pobrblať, pokritizovať okolitý svet. Len nech počuje svoj hlas. Lebo sám je obklopený len smútkom. Lepšie je povedať si par slovíčok. Netreba stromček, netreba darčeky, netreba ozdoby i koláče. Treba len úsmev a nejakú tú spriaznenosť. Mihá sa mi toto okno pred očami a ja pevne verím, že v tom okamihu sa objaví pri tomto okne spriaznená duša.

Autobus poskočil na výmole, hlava mi drgne do okna, preruší mi tok myšlienok. Ale to len na chvíľu. Mihajúce okná ma znovu uspávajú a prichádzajú ďalšie a ďalšie myšlienky.

Emócie sú pred Vianocami omnoho silnejšie. Môžu byť krásne, veselé, smutné i otrasné. Aháááá tam objal priateľ svoju priateľku, úsmev od ucha k uchu. Verím tomu, že sa dozvedel krásnu správu, ktorá mu spríjemní sviatky ale i celý život. Sú spolu dvaja a sú šťastný. Tak to má byť.

Sekunda a následne pod tmavým oknom postrehnem ťažko sa kývajúcu osobu. Určite má v hlave a pravdepodobne by sa chcela vrátiť znovu do krčmy, lebo za tým oknom ju nečaká nič. Len osamelosť. V krčme sú ľudia, za pár poldeci pripitému aspoň dodajú pocit, že je s niekým. Dočasný pocit. Na Vianoce sú však krčmy zavreté a tak ho čakajú dosť ťažké dni. Vlastne pre takýchto sú Vianoce to najväčšie zlo. Sedieť doma a čakať, kým sa opäť dostanú ku svojim kamarátom z mokrej štvrte nie je nič úžasné. A to je prosím pekne dvakrát za rok. No nechajme ho osudu, pevne verím, že si v budúcom roku nastaví  iný smer života.

Pred očami mi prebehlo nové svetlo okna. Okno mi ponúkne krásnu scénku matky i dospievajúcej dcéry. Sedia spolu a chichocú sa na svojich zážitkoch z minulosti mamy a z prítomnosti dcéry. Aké sú tie zážitky podobné. Až neskutočné. Minúty pohody týchto dvoch sálajú z okna až neskutočne úžasne. Ano Ano !!! Nech ten večer pre nich nikdy neskončí.

Ahaho – tam je nedorozumenie, párik sa na seba mračí a tie pohľady, ktorými sa obdaruvávajú neveštia nič dobre. Možno žiarlivosť, možno domýšľavosť, možno sklamanie. Negatívne emocie ovládli toto okno. Ľudkovia boží, je to také malicherné. Možno z toho všetkého, z čoho sa obviňujú  nie je nič pravda. Len fantázia jedného môže pokaziť život druhému. Ale jeden neverí a druhý mu nemá ako dokázať to čo by chcel. Zbytočne pokazený vzťah, obetoval by som aj Vianoce aby sa to časom dalo všetko do poriadku. Možno to ale nebude to čo by mohlo byť. Ale verím tomu, že áno. 

A v nasledujúcom okne sa mi marí o podávanej pomoci, o tom, že jeden trpí a druhý sa ho nechce vzdať. Bojuje aj za neho. Každá hodina, každá minúta je dobrá. Je to smutná ale pesimistická ľudská emócia, bez nej by sme neboli tým čím sme - ľudia.

Ale nie – ten usmiaty chlap na balkóne pred bytom. Na tvári mu je vidieť, že niekoho stretol, niekoho spoznal. V jeho úsmeve je  vidieť ten prísľub budúcich snáď pekných dní, mesiacov, rokov. V tvári chlapa stredného veku je možno aj vidieť, že už dlho nikoho nestretol. Emocia samoty, ktorú možno vystrieda niečo pekné je zreteľná a veľmi uspokojivá.

A tak sa mihajú okná, za každým z nich je nejaká tá emócia, buď dobrá alebo zlá. Buď zlostná, či liečivá. Buď s nádejou do budúcnosti, alebo skeptická – chmúrna ako keď dohára sviečka. Dobrá emócia môže byť často ale falošná, zas naopak zlá emócia môže naštartovať k novému napredovaniu.

 Zabudnime na tieto pocity pred sviatkami. Verme, že budúcnosť bude pekná. Poďme na optimistické myšlienky – trebárs od týchto Vianoc, alebo nie – s každým nasledujúcim načatým dňom. Lebo bez toho sme len prežívajúci – nie šťastne žijúci.

To prajem každému, kto sa svojim okom dopracoval mojimi filozofickými, unavujúcimi oči, písmenkami až sem.

Nie každý to musí zvládnuť, ale prajem všetkým Krásne Vianoce a Šťastný Nový rok.

V lete neodporúčam !!!!

Môj príspevok je tak trošku varovaním. Niekedy človek musí aj upozorniť, kam sa nevydať turistickým krokom, že to bol aj môj omyl.  Ale proste život to tak dal. Nemôžem povedať, že by som ľutoval toho, že by som zablúdil do Červeného Kláštora do prírodného parku Pieniny. Práveže táto oblasť je veľmi krásna a aj fotogenická. Návšteva kláštora je veľmi inšpiratívna a takisto si myslím, že tamojší chrám je jeden z najkrajších aký som kedy navštívil. Celé miesto dýcha históriou a zaslúži si pozornosť každého, kto tam zablúdi. Duchovno tohto miesta ma dostalo. Kláštor má krásnu a fantastickú atmosféru.  Áno, je tam fajn. Tak som si s obdivom prezrel kostol a aj priľahlé budovy kláštora. Naši predkovia vedeli postaviť krásne objekty a vytvoriť nádherné umelecké diela.

Červený Kláštor a Tri Koruny

V chráme

Freska na stene

V chráme

V lekárni

Lenže to je len krátky časový úsek výjazdu do tejto lokality. Na splav plťami po Dunajci nemáme chuť. Ale zas spoznať prielom Dunajca nie je na škodu, keď som sa sem dotrepal z takej diaľky – myslím z Blavy. A tak sme sa vybrali turistickým chodníkom popri toku Dunajca smerom na Lesnicu. Tam končia aj plavby slovenských pltníkov smerom dolu riekou. Prieskum profilu chodníka nesľuboval žiadne veľké prevýšenia a namáhavé úseky. Proste pohoda popri brehu rieky. Pri ceste popri Dunajci môžete obdivovať riečne zákutia, točenie sa Dunajca medzi zalesnenými kopcami, popri vysokých bralách i preskakovanie vĺn rieky cez skalné prahy brániace vode v toku.

Prečo neísť?

Nechcel som sa nejako veľmi ničiť, tak ideme. Mali ma však varovať všetky požičovne bikov, plné parkoviská s autami. Myslel som si, že všetci idú na plte. A tých tam bolo veru požehnane.

Dunajec sa v prielome cez Pieniny mení v plťovú diaľnicu. S úžasom a otvorenou hubou som sledoval ten reťazec za sebou idúcich pltí. Snáď každý 20-30 metrov na rieke bola nová a nová plť. Už to nebola pohodová plavba po prázdnej rieke.  Poľské alebo slovenské plte, to je jedno, sa nám producírovali pred očami každých pár sekúnd. Medzitým sa objavovali aj rafty, kanojky i kajaky súkromných vodákov. Proste diaľničná premávka. Pltníci sa neskutočne nadrú, každý deň ich čaká neskutočná drina s prevozom. Nezávidím im.

Ale my sme nastúpili na turistickú cestu lesom popri rieke. Ešte sme pomaly ani nevkročili na turistický chodník a už som videl tú riavu ľudí a cyklistov, ktorý si to valili po turistickom chodníku, ktorým sme sa vybrali. Vlastne to bola skôr lesná cesta. Žiadne oddelenie na cyklistickú a turistickú časť, proste sa išlo rovno za nosom. Každú chvíľu som počul nejaké to vykrikovanie a  upozorňovanie na prítomnosť cyklistu, nadávky turistov, ktorý si šliapali svojou stopou. Ten dav ľudí mi pripomenul niektoré davové výstupy na Hrebienok vo Vysokých Tatrách. Tu to bolo ešte pestrejšie. Požičovne bicyklov na oboch stranách trasy, či už v Lesnici, alebo v Červenom Kláštore majú nevyčerpateľnú zásobu bicyklov pre prípadných záujemcov a turistov. A to všetko sa vydáva na trasu popri rieke medzi týmito dvoma bodmi. Bicykle od výmyslu sveta, niekedy som sa až čudoval, čo všetko nepožičajú v požičovniach. Cyklisti zverujú svoje ratolesti do závesných vozíkov bicyklu, ktoré vo mne nevzbudzovali mnoho raz ani trošku dôvery. Proste radosť v úvodzovkách na to pozerať.

Ale keď sa na to odhodlajú – mňa by to nemalo trápiť. Šliapnu do pedálov a dajú sa na kľučkovaciu trasu popri Dunajci. Vozík s ratolesťami lieta za bicyklom zo strany na stranu a decká si čuchnú k  adrenalínu už od samej mladosti. Technický stav niektorých vozíkov vo mne vyvolával divné pocity.  Počul som tam aj prípadoch, kedy celá súprava zaparkovala neplánovane v Dunajci.

 No radosť.

Cez množstvo ľudí sa pomaly dostávame k Jánošíkovmu skoku. Najužšie miesto Dunajca je obsadené zamestnanými fotografmi, ktoré cvakajú turistov a návštevníkov Pienin sediacich na pltiach. Následne a okamžite to zasielajú do fototlačiarni v Lesnici. 

Na Jánošíkovom skoku

Turisti pri príchode do Lesnice vítajú prichystané fotky z tohto nezabudnuteľného splavu. Pred úžinou brzdia a spomaľujú svoje plte skúsený pltníci.  Nedá sa tam prejsť len tak, vedľa seba sa nezmestia a tak pltníci brzdia lode ako sa len dá. Možno si fotografi  potrebujú zaostriť svoje objektívy a vyhovuje im to. Jánošíkov skok je ale veľmi pekný zaujímavý úsek rieky. Pochybujem však, že by tam hockto rieku preskočil. Je tam ale pekne, len tie davy ľudí. To je fakt sila. Tiež som si pofotil. Síce po mne profíci zazerali že z akej som fotografickej  spoločnosti.  Ale po nadviazaní kontaktov boli spokojný. Nechcem im brať samozrejme kšeft. Nepotrebujem to.

Na brehu Jánošikovho skoku sme si odpočinuli, podarilo sa nájsť miesto, kde nebol žiadny dav, tak nám to veľmi bodlo. Ja som si aspoň mohol vyskúšať nejaké techniky fotenia rieky. Nedarilo sa veľmi, ale som optimista. Takisto som veľmi nechválil som svoj výber túry, ale fakt by ma ani vo sne nenapadlo, že tu budú také davy návštevníkov. Poučil som sa. A to bol, prosím pekne pracovný deň. No ale dovolenky si nevyberajú pracovné dni, že áno. Inak scenérie okolo Dunajca boli krásne. Kopce sa strmo zdvíhali do výšky. Kamenné steny sa striedali s lesmi a ponúkali zaujímavé pohľady na celý prielom. Proste prostredie je to krásne.

Skalné partie pri Dunajci

Dlho sme však nemohli posedkávať, treba sa nám pobrať ďalej. A tak sme znovu vhupli do valiaceho sa davu na turistickom chodníku, zrak sa nám nastavil do krajnej pohotovosti a postupovali sme ďalej po toku rieky. Nie, nebolo ticho, žiadne tiché prostredie – okolo nás sa prelínali hlavne slovenské, poľské a české slová prechádzajúcich turistov. K tomu výkriky splavujúcich pridávali do tohto chorálu rečí štipľavé korenie.

 Pomaly ale iste sa k nám dostávala únava z tejto prechádzky. Bolo toho moc na nás  človiečikov milujúcich ticho. Omyl, jeden velikánsky  omyl.

Aj napriek krásnemu prostrediu, v ktorom sme sa nachádzali sme proste chceli čo najskôr ukončiť túto túru a byť v Lesnici, nech sa deje, čo sa deje čo najskôr. Z poľskej strany sa z Dunajca zdvíhali strmé vysoké bralá, chcel by som to obdivovať dlhšie. No každú chvíľu do mňa niekto vráža, uhýbam sa manévrom cyklistov. Nie – nie už to chcem mať za sebou. Radšej sa na druhý deň vyberiem na túru niekde tam na Sokolicu, tam to snáď nebude také hrozné.

http://popluhar.blogspot.com/2018/10/dve-sokolie-vyhliadky-v-jednom-tyzdni.html

 Kde sú moje milé Malé Karpaty. Tam síce stretneš ľudí, ale máš aj možnosti vychutnať si samotu a ticho hôr a lesov.

Žiadne spievanie vtákov z okolo rastúcich lesov som nepočul. Cvrčky nehrali svoje melódie a vietor som nepočul ani náhodou. Pieniny sú veľmi pekne pohorie, to áno, ale nie v lete. Čo je veľa, to je veľa. Radšej sem prídem niekedy na konci jesene alebo v zime, či na jar. Bude to pre mňa asi prijateľnejšie.

Pred odbočkou k Lesnici

Hlava už z toho rýchleho otáčania sa vpravo, vľavo a nepretržitého dávania si pozor na blížiace nebezpečenstvo začínala bolieť. Našťastie sa cesta rozdeľovala. Jedna cesta viedla do Lesnice a druhá do poľskej časti – Szciawnice. Už to nebolo ďaleko. Na začiatku v Červenom Kláštore sme plánovali vrátiť sa popri rieke znovu naspäť. To ale v tom okamihu neprichádzalo do úvahy. A tak sme si počkali v Lesnici na autobus, ktorý zvážal turistov späť do Červeného Kláštora. Cesta cez Haligovce bola pekná.

Viem, že tu veľmi frflem, ale táto turistická trasa nie je absolútne vhodná pre pokojamilovných turistov. Treba sa jej vyhnúť, hlavne v lete a cez víkendy. Ešte teraz mi vlasy na hlave vstávajú ako po pripojení na elektrickú sieť, keď si spomeniem na tento výjazd.

Aby som len nefrflal. Musím sa vrátiť ešte k zastávke pri krčmičke v dedine Haligovce. Už po ceste ráno smerom k Červenému Kláštoru som si ju všimol. A hlavne nápis – Cigánske špeciality. Tak sme sa tam samozrejme zastavili po ceste do Starej Ľubovne, kde sme spali. Dal som si Goju – zemiakovú špecialitu, niečo ako jaternicu, ale do  črievok sú natlačené  zemiaky a nie ryža s mäsom. K tomu bolo pridané bravčové koleno, aby mi nebolo ľúto, že len zemiaky jem.  Neskutočne chutné jedlo, ktoré zaplnilo snáď všetky prázdne dutiny, ktoré som mal vo svojom bruchu. No veľmi som si pochutil. Super to bolo. Doteraz neviem ako som sa  s tým preplneným bruchom dostal do auta.

 Toto mi vždy zlepší náladu, aj keď ma hlava z hluku desaťkilometrového šlapania bolela. Nevadilo. Jedlo mi to všetko napravilo. Som rád, že som si to dal.

Tak zatiaľ.

Ďalšie obrázky :

Červený Kláštor:

 https://photos.app.goo.gl/Pk1FzFPcrHvQrn6m6

Prielom Dunajca:  

https://photos.app.goo.gl/x9TT94DwzgXj5Tk69

Dve sokolie vyhliadky v jednom týždni.

Je to celkom divné. 

Ani vo sne by ma nenapadlo, že v jednom týždni navštívim dve vyhliadkové miesta, ktoré majú skoro rovnaké názvy. No nie je to úplne rovnaké ale meno sokol sa v nich vyskytuje. Jedna sa volá Sokolovica a druhá Sokolica. Sú od seba vzdialené pomerne dosť -  takých 400 km a aj tak som ich obe neplánovane navštívil.

O Sokolovici nad Trenčianskými Teplicami som ani nevedel že existuje. Zistil som to až na turistickom chodníku na túre smerom na Omšenskú Babu.

 Keby že som sokol, možno by so o nej vedel. Nie som sokol, neviem lietať, prirovnal by som sa k nelietavému ťažkotonážnemu  pštrosovi, po ktorom ale nie sú žiadne pštrosie názvy v slovenských a poľských lokalitách. Možno v Afrike. Ktovie. Žeby som to skočil preveriť?

Proste som sa vybral znovu spoznávať okolie Trenčianskych Teplíc. Funel som si to do kopca po červenej turistickej značke od mestskej časti Baračka. Už som mal v nohách nejaký 3,5 kilometra, stále v lese, čo mi celkom vyhovovalo v tých horúčavách tohto leta. Prešiel som turistický smerovník Kamenné vráta, mimochodom na bočnej skale sú tiež krásne výhľady a následne po ďalšom kilometri stúpania som našiel nejakú miestnu odbočku na vyhliadku s názvom Sokolovica.  

Prístupový chodník k Sokolovici

Prečo nepozrieť – že áno?  Tak som tam zbehol. Aj keď neznášam strácať výšku, keď som ju už s toľkou námahou nastúpal. Tu to však nebolo nič hrozné, išlo to asi 50 metrov dolu kopcom, pomädzi malé skalné vežičky a útvary a naraz som sa dostal na trávnatú plošinu nad kamenným previsom. 

Bralá Sokolovice

Nebol nejako monumentálny, dolu padali skalné steny nejakých dvadsať-tridsať  metrov.  To však stačí na krásny ale obmedzený výhľad tejto lokality. Výhľad bol polokruhový, smerom na juh, západ aj východ. Veď za mnou bol kopec. Vidieť krásne časť Trenčianskych Teplíc s menom Baračka. Omšenie ku ktorému som sa vybral bolo však  schované za kopcom. Takisto sú tam krásne výhľady na Strážovské vrchy.

A ticho !!!

Ale to asi preto, že som tam bol v pracovný deň. Fakt, že som tam nestretol jediného človiečika. Bol to balzam na nervy. 

Strážovské vrchy zo Sokolovice

Tak som si tam pekne sadol, dal do brucha nejakú tú energiu, veď ešte potiahnem ďalej. Ale o tom v inom článku v inom periodiku. Tu sa mi jedná len o tú zhodu náhod, že som navštívil jednu zo sokolích vyhliadok. Pozerám napravo, pozerám naľavo no sokol mi nad hlavou žiadny nekrúžil, nič vtáčie mi do záberu nevletelo. Aj keď bol foťák pripravený. Tak som si aspoň zdokumentoval tie zaujímavé pohľady, ktoré je vidieť z tejto lokality. A bolo mi fajn. Rozmýšľal a tešil som sa na svoj nasledujúci výjazd. Bol naplánovaný do Pienin a mal som v pláne vybrať sa tam za tri dni. Vtedy som  tiež ani netušil, že je na svete vyhliadkové miesto s názvom Sokolica.

Bolo.

Pri potulkách a spoznávaní kraja okolo Starej Ľubovne som sa o nejaké štyri dni ocitol v regióne Pienin. Ľudí ako maku všade, pomaly som sa potkýnal o bicyklistov, rafterov alebo len normálnych dovolenkujúcich, ktorý sa veľmi preveľmi chceli zviesť na pltiach dolu Dunajcom. Z Dunajca vyliezali padlí cyklisti s kolesami biku do osmičky. To bola samozrejme sranda,  ale vraj sa to tam stáva. Že ich zopár zahučí do rieky.  Takže neskutočné šóry turistov.  V Lesnici, lebo tam som zablúdil, som na informačných tabuliach zbadal šípku na trasu k vyhliadke Sokolica. Zas sokol v názve. Tak to by som mal navštíviť. Nad Dunajcom je pár pekných brál, odkiaľ môžu byť parádne výhľady. Vyskúšame – no nie?

Tu bola prístupová trasa k vyhliadke omnoho strmšia, ale to len pre informáciu na začiatok. Najprv som sa musel dostať cez Dunajec. Poliaci to majú dobre vymyslené. Priamo na turistickej značke smerom na vyhliadku Sokolica prevážajú člnkom alebo skôr pramicou cez Dunajec. Samozrejme nie zadarmo. Nejaké dve Eurá sa musí obetovať na to aby sa človek dostal na druhú stranu. Ale kto by nedal.

Už nám ide

Na člnok sa čaká nejakých desať minút. Teda ak nie je to šťastie, že ho stihnete na svojej strane. Ak nie, sadnem si na lavičku a voľným okom monitorujem prácu pltníka. Ide mu to dobre. Prevoz je plynulý a o chvíľu sme nastupovali do člnka. Inak prevoznik je poriadne vytrénovaný, odráža sa s palicou od dna rieky a štráduje si to skoro celý deň z jedného brehu k druhému a naspäť. Síce veľmi neverím, že to vydrží celý deň ale ktovie. Love sú love.  Člnok prevezie tak desať pasažierov. Prevozník neustále dáva pozor na prechádzajúce poľské plte, ktoré si to šinú po rieke do prístavu. Kľučkuje a odhaduje vzdialenosti s ľahkosťou jemu vlastnou.  Slovenské plte sa už nakladajú v Lesnici. Takže je to redšie.  No ale o pltiach stačilo.

Hneď po vystúpení z pramice nastupujeme na celkom ostré stúpanie, ktorý sa bude ťahať až na vrchol vyhliadky. Je to asi 300 metrov prevýšenia. Nie je to samozrejme nič hrozné, no človek sa zadýcha.  Samozrejme je tam aj odpočinkové miesto, nejakých 200 metrov miernejšieho terénu a následne potom serpentínami až hore. Niekto to zvláda pomaly, niekto rýchlo. Asi po dvesto metroch som bol ponúkaný pivkom od skupiny turistov. Že treba si aj odpočinúť. Oj nie, mne stačí voda. Aj z toho sa človek dosť spotí. Na vrchnej časti miernejšieho terénu sú lavičky. Tu sa dá dobre vydýchať s výhľadom na poľské mestečko Szczawnica. 

Pohľad k mestečku Szczawnica

Jasné vydýchali sme sa s mojou parťáčkou a hajde do serpentín. Tie sa krútili hore raz doprava a raz doľava. Bol tu jasný úmysel smerovania turistov tak aby sa nedriapali priamo hore. Mnohí by to veru nedali. A tak sme sa pomaly dokotúlali až výbercovi poplatku ku vstupu na vyhliadku Sokolica. Našťastie bral aj Euráče, lebo inak by sme sa hore nedostali. Nasledoval úsek skalnatý osadený technickými pomôckami a so zábradlím. Dalo by sa aj bez toho isť hore, ale pre bezpečnosť výstupu je to lepšie.  Bol fajn upravený, len pri tom väčšom množstve ľudí, ktorý neviem, kde sa tam nabrali to bolo celkom náročné. Hlavne dávať pozor na druhých.  Ale zvládli sme to a hore nás čakal monumentálny panoramatický výhľad na celý tok Dunajca cez Pieniny. Bolo to fakt úžasné. Pod nami taká tristometrová skalná priepasť, skoro až k toku Dunajca. Bolo krásne vidieť koľko pltí premáva po toku.

Ale národa – jooooj – tam bolo požehnane. Bol veru problém nájsť miesto na fotenie. No pri trošku trpezlivosti sa mi podarilo niečo odfotiť aj bez turistov. Mohol som však  zabudnúť na tiché rozjímanie niekde na vyhliadke. To sa proste nedalo. Bolo mi aj trošku ľúto za našou slovenskou Sokolovicou. A tým tichom, čo som na nej zažil.

Výhľady zo Sokolice

Výhľady zo Sokolice

No ale aspoň som videl jeden z najfotografovanejších stromov v Poľsku. Poznám jeden v Malých Karpatoch na Skalnatej. Teraz mám na fotografiách zdokumentovaný aj ten poľský fotogenický strom.  Je fakt na krásnom mieste. Rastie nad tou priepasťou a užíva si každodenné pohľady na túto krásnu krajinu pod ním. 

Známy strom na Sokolici

 Fakt by to ale chcelo trošku menej návštevníkov na skalných partiách Sokolice. No nemôžem chcieť všetko. Nevadí. A tak sme sa pomaly a opatrne hlavne v prvých častiach zostupu pobrali smerom dolu k Dunajcu.  To dopĺňanie energie som uskutočnil na lavičkách dolu pod serpentínami. Aj tam to dobre bodlo.

Za džavotu detí turistov, ktoré sa hrali na priľahlej lúčke to nebolo také ako na trenčianskej Sokolovici, ale čo už, každý má nárok na vstup do lesa. Že áno?

Obe vyhliadkové miesta sú krásne svojim spôsobom. Jedna mi dopriala požehnane kľudu a rozjímania, druhá zas parádne panoramatické výhľady na krásnu časť krajiny. Oplatí sa ku obom zablúdiť – neobanujete.

Tak zatiaľ.

Lednickým parkom po rieke Dyji

Prvá myšlienka na vodný splav – hriešna a veľmi optimistická:

 „Len si tak človek sedí, sem tam začrie veslom do vody, buzeruje svojho háčka tam niekde vpredu na kánojke, voda ho unáša, je mu proste fajn“.

Áno – veľmi fajná predstava a keď si spomeniem na krásne časy  „mládí“,  keď som na obstarožnom kajaku splavoval Hron, Hornád a i Hnilec – tak moja romantická predstava len narástla. Všetko obťiažne a zlé z plavby vyplývajúce už dávno vyfučalo z hlavy a bolo tam len to super. Napríklad, keď je taký úžasný prúd, že vlastne človek ani veslovať nemusí, len si vystrie nohy a vyzerá dopredu, či nejaký ten hnusný kameň netrčí z vody. Hmmmm – teraz som si spomenul na prvé negatívum – veru kamene netrčali, boli pod hladinou, tým pádom som ichnevidel. Na Hnilci veru často trhali dno kajaku. Večere som netrávil romanticky pri gitare ale laminovaním a lepením člna. Už mi z toho hrabalo, ruky mi smrdeli od laminátového lepidla. Ale čln bolo treba udržovať. Kdeže by sme zohnali nejakú nové úžasné. Mali sme staré akože „rachotiny“ vyradené niekde z vysokej školy. Ale dali sa opraviť a to bolo na tom úžasné. Ale tieklo do nich – hlavne po prebrúsení tými skalkami. Ale inak romantika.

Čo takto vyskúšať nejaký ten splav? Dobrá to myšlienka, veru dobrá, ale nie som na to už poriadne starý??? Mám už svoje roky, svoje kilá a veru neviem, neviem ako sú dnešné lode stavané. Či sú prispôsobené aj takým bombám ako som ja? A nezabúdať samozrejme na nosnosť takého člna. Zavoláme do požičovne. Našiel som si krásnu trasu. Prečo neskúsiť – že áno. A tak som aj urobil. Potúlal som sa trošku po nete, nech nájdem niečo zaujímavé, primerané môjmu telesnému stavu a primerané mojej fyzickej spôsobilosti. Našiel som!!!

http://www.pujcovnadyje.cz/okruzni_plavba.htm

Aj s popisom trasy, na ktorú som si trúfal. Boooože to sa teraz ľahko hovorí. Už to že je to stojatá voda ma malo varovať. Žiadne romantické unášanie prúdom – nič. Ale pekne po poriadku.

Celý nadšený som sa do toho vrhol, všetko šlo úžasne. Veď dnes za prašule ide všetko super. Ale aby som bol spravodlivý, splnili mi všetko čo som si predniesol. Takže si ich – tie prašule – samozrejme zaslúžili.

Nafukovací čln – kanojka - hmmmm – to je niečo úplne iné ako som v mladosti používal. Zákony veslovania sú tu úplne iné, zosúladiť sa s parťákom dá poriadne zabrať. Ale keď nevyskúšame, tak nevieme, či to zvládneme.

Čln pripravený k štartu na brehu Dyje. S pochybnosťami sebe vlastnými sa pozerám na prúd rieky Dyje. Nejako to prudko tečie. Na čo som sa to vlastne dal. Kde je ten profík, ktorý sa hrdil splavovacou minulosťou. Nafukovacie kanoe sa všelijako krútilo, už na zemi som na tom nevedel poriadne ustáť rovnováhu.

„Preboha, čo bude na vode???“  - hnala sa mi hlavou negatívna myšlienka. A to nie som zvyknutý plaviť sa vo dvojici. Robí mi veľký problém prispôsobovať sa aj druhému v člne. Sem-tam som proste egoista. Ale to len preto, že sám za seba zodpovedám bez problému.

„Preč všetky hnusné myšlienky!!!!!“ – „Dajme to na vodu!!!“ – čím dlhšie budem rozmýšľať, tým budem nerozhodnejší. Takže šup, šup na vodu.

A to je asi najväčší problém pri týchto splavoch. Nastupovanie a vystupovanie mojich neznalých starých kostí do týchto pohyblivých gumových člnkov. Na nováčika som mal pri nastupovaní šťastie. Akosi som to ustál za ochkania parťáka, že čo robím. Ufffff – bolo to tvrdé, ale po chvíli sa to ustálilo. Odrazenie a šup – ideme na to.

„Kde je ten vodný prúd??? Veď z brehu sa mi to javilo ako prudký tok.“

Pri týchto myšlienkach som prišiel na to, že ten člnok sa ani veľmi nehýbe. Neochotne ale odhodlane začieram s veslom do vody, vyrovnávam čln do polohy súbežnej s pomalým hnusným tokom rieky Dyje a púšťam sa do veslovania.

„Musíme sa zosumarizovať!!!“ – zaznievajú tony od predného háčka. Pche, že zosumarizovať. Aj tak sa nám člnok točí z jednej strany na druhú, jednu chvíľu ideme k pravému a v druhej chvíli k ľavému brehu. Ale zas nie sme až taký neohrabaný. Začína sa nám to dostávať do kostí. Len keby sa nemuselo toľko veslovať.

Po pár sto metroch nám to už celkom dobre ide, začínam si to užívať, aj keď tá rýchlosť vody je dosť slabá.

Mal by prísť – jez – stále neviem ako sa po slovensky povie – možno splav, možno hať. Nepreveroval som to. Vraj je to tam ľahké, dá sa to zísť. Znelo v inštrukciach od požičovne. No dobre – ideme si to radšej pozrieť. To bol problém – vystúpiť z toho člna na betónové mólo tróniace dosť vysoko nad mojou hlavou. Všetkými rukami som sa pridržiaval betónu móla. Úbohé na toto netrénované svaly mi nabehli, ale ustál som to. Háčik vystúpil a následne som to s vratkými a roztrasenými nohami skúsil ja.

Pozrieme na splav-jez. Hmmmmm – to asi nie. V člne máme mobily, foťáky. Síce máme batoh aj vodácke vrece. Nikto nám však neukázal ako sa to viaže J - tak som prišiel na jedinú chybičku krásy od požičovne. Ani vodácke vesty neboli zrovna šité na moju veľkosť.

Jez na Dyji

„No nič – prenesieme – nie?“ – tak aj bolo. Vytiahli sme naše plavidlo a zo 50 metrov sme ho preniesli na lenivú vodu. No sa to povie, ale tam neboli nijaké nástupné miesta. Kým som svoju postavu usídlil tak ako sa má, spadlo mi pár kvapiek potu z oroseného čela. Ale dalo sa. Teraz treba nájsť stavidlo, ktoré prepúšťa vodu zo Starej Dyje do koryta rieky. Na mape sa to krásne dá nájsť. Len či to tak bude aj v realite. Zatiaľ sme si užívali super plavbu. Začínalo sa mi to páčiť.

Po necelej hodinke sa objavilo niečo ako stavidlo. Iný prítok tam nikde nebol, tak sme nehodlali riskovať plavbu do Břeclavi. Problém nie je ani tak nájsť trasu, problém je nájsť aké také miesto, kde by sa moja telesná schránka bez problémov dostala na pevnú zem. Tu sa aj dostala, ale bolo treba ten čln vytiahnuť zhruba do 5 metrovej výšky. Zo zeme trčali akési železné tyče, omnoho väčší pozor trebalo dávať. Nechcelo sa mi vracať prepichnutý čln. Všetko sme zvládli, čln sme museli preniesť asi 100 metrov na ďalšie vhodné miesto na nalodenie sa. Ale medzitým dáme niečo k jedlu, niečo na pitie. Pred nami sa ukazovala celkom zaujímavá plavba – Dyje bola celkom zarastená, stromy boli popadané do rieky, na brehoch plno rákosia. Vypadalo to úžasne aj s volavkami i velikánskou ropuchou, ktorá sa s nami zviezla zadarmo. Našťastie nás celkom dobrovoľne opustila.

Nahodíme čln do vody, ja sa zapriem do brehu, cítim sa už ako starý harcovník. Veď som do člna už dvakrát nastupoval. Nie – nebola to moja vina, že podmáčaný breh podo mnou povolil a ja som sa ocitol skoro po pás vo vode. Pekná mútna, bahnová zelenými žabačincami ozdobená voda skrášlila blatom moje úžasné nôžky. Svaly na stehnách som mal potetované lepivým bahnom. Jedna sandála dostala taký šok, že už sa s ňou nedalo počítať a ja som zbytok plavby absolvoval s jednou funkčnou sandálov a druhou totálne rozsypanou. Aspoň si to zapamätám. No skúsme ten nástup na druhý krát.

Podarilo sa.

Začína plavba po Starej Dyji

Na Starej Dyji

Moja mokrá riť sa uvelebila na sedátko, dostal som sa do rovnováhy a mohli sme sa plaviť ďalej. Ufff – dúfam, že to bude naposledy.

Táto časť splavu bola krásna, myslím si, že najviac neupravené a najdivokejšie miesto, kadiaľ sme sa plavili. Samozrejme som chcel aj niečo fotiť, prsty ma svrbeli a po obidvoch stranách Starej Dyje sa ukazovali nádherné scenérie. Ale akonáhle som začal niečo robiť so svojim telom, kanojka to asi zacítila, všetko sa začalo triasť, kanojka sa otáčala ako hodiny a ja som sa začal obávať, že skončím vo vode až po krk. Alebo aj v bahne.

„Žiadne fotenie kámo!!!!“ – tak som si zavelil, takže z tejto akcie mi chýba podstatná časť fotodokumentácie. Ale spomienky zostávajú.

A tak sme sa preplietali kanálom Starej Dyje smerom k Janovmu hradu. Po čase krásnej opatrnej a pozornej (to znamená bez foťáku) plavby, prepletaním sa medzi rákosím, starými stromami – celkom dobrodružnej sme zazreli mostík cez Dyje smerom k Janovmu hradu. Uffff – je nízko, to nedáme, to sa musí znovu preniesť. S rozčaptanou sandálou, mokrými gaťami som si pripadal ako vodník, ale ten by vyliezol úchvatne z člnka alebo z vody. Ja som to zvládol s vypätím všetkých svojich rovnovážnych síl. Ale zvládol. 

Pri Janovom hrade

Pri Janovom hrade ľudí ako maku ale aj tak sme si odpočinuli. Nemali sme sa kam ponáhľať. Bolo to fajn, aj som niečo pofotil. Musíme ale ďalej. Preniesli sme čln za mostík a hybaj do člna. Aj som tam nasadol, ale rovnováha je neskutočná sviňa – ako som sa snažil, tak som sa snažil – vodná príťažlivosť bola tentokrát omnoho silnejšia ako moja telesná schránka. Ťahalo ma to doprava, prevážil som sa doľava. Ale veľmi prudko. Tento pohyb som už neustál a rútil som sa do blatovej, mútnej vody za obdivných pohľadov turistov stojacich na mostíku. Po brucho som sa ocitol vo vode. Tak ma Dyje pokrstila. Našťastie batoh s fotoaparátom  bol v suchu, ale mobil vo vačku to dostal plnou dávkou žabacej mútnej vody.

„Už je po mobile.“ – vravím si. Radšej som sa ani nepozeral. Nasadol som do člna trošku ďalej a odvtedy to už bolo s rovnováhou dobre. Asi to moje okúpanie stačilo starenke Dyji  na moje pokrstenie.

Po čase som sa opatrne pozrel na mobilček. Išiel. Hurááááá. To ma veľmi potešilo. To som bol rád. Okúpanie sa neľutujem, aspoň bol zážitok. O drahú hračku by som nerád prišiel. A to radšej ani foťák nevyťahujem. Nechcem ho okúpať. Aj keď by sa tu dalo všeličo pofotiť. A tak sa plavíme po stojatých vodách Dyje v Lednickom parku. Trebalo máknuť s veslami. Hlavne sme museli vypadať ako skúsený vodáci pred návštevníkmi tohto areálu, ktorých okolo nás prepravovali na motorových člnoch. Každý po nás kričal:  

„Ahoooooj!!!“ .

Bolo to smiešne ako sa starý pupkáč škerí z člna, snažiac sa udržať rovnováhu ale tváriac sa ako najskúsenejší vodák na svete. Ešte že to nikto nespoznal.

Koryto Dyje stojatej sa klukatilo raz doprava, raz doľava, prestával som si už cítiť aj rameno čo som toľko vesloval. Holt netrénovaná časť tela dostávala zabrať. Aj riť akosi začala pobolievať. Už som sa nevedel dočkať Minaretu, kedy vystúpim z tej mučiacej lavice. Mohol som sa prevaľovať ako som chcel, akurát som spredku člna počúval výroky tipu: „Nemrv sa, vypadneme!!!“ a tak podobne. Čo mi už zostávalo. Vydržať!!!

„Viete ako je ťažko vystúpiť z člna so stŕpnutou riťou???“

Na to je jediná odpoveď – hrôza J.  Božínku keď som stál na vlastných – to bola neskutočná úľava. Po chvíli všetko prešlo a mohli sme sa znovu bez problémov nalodiť.

Minaret v Lednickom parku

 Pri minarete sme zavolali do požičovne, že kde nás môžu vyzdvihnúť. Napodiv, ten posledný úsek plavby bol úžasný, naladili sme sa skoro na spoločnú vlnu a išlo sa nám parádne. Akoby sme si chceli možno naposledy užiť ten pocit plavby, kĺzanie sa člnka a ohrev lúčov Oskara nad hlavami.

Prišlo už len vylodenie.

Viem, že som si možno niekde v článku aj trošku pofrflal nespokojne ohľadne plavby.

Ale poviem Vám, každý by si to mal vyskúšať. Je to proste super, zážitok parádna a spomienka úžasná.

Tak zatiaľ.

Trošku viac fotiek:

https://photos.google.com/share/AF1QipPX9MnOT0WNLApW7hzyc1Jc9dcH6u2AuccWAOsBohnuX8T1tuxAsX001pBbVvigZA?key=ZkdvTWgyYldwRDdQUWY0d3dRRUZTVU1IRi04VnB3

Ťažký život Orga

Zase som Org. Hmmmm – ja viem, slušne po slovensky sa to povie organizátor. Ale keďže chcem byť v kontakte s mladšou generáciou, teda keď chcem byť -in- tak som Org. No organizátor znie fakt honosnejšie, ale čo už. Aj Ing je vlastne Inžinier, tak potom Org môže byť tiež dobré. Zbytočne polemizujem. Proste sa s tým zmierim. Poďme Org na to.

Tento rok som sa nedostal na Chopok – smrk, smrk  (pre neznalých – to nie je kopec Smrk, ale fňukanie) – fakt som tam chcel ísť. Ale nedalo sa. Tak som vzal nové pôsobisko, vraj tam má Org ťažký život. No ale čo, iné mi nezostáva. Spoznám nových ľudí, budem vo väčšom kolektíve. Bude sranda.

V Bratislave naberám Mira, zopárkrát sme spolu boli, kecali sme až do Trnavy. Na pumpe na obchvate mám dohodnuté stretnutie s Kadlom. Tohto Orga vôbec nepoznám ale ani na chvíľu nepochybujem, že to bude s ním dobré. Veď už týždeň predtým ma spucoval do telefónu.  Vraj prečo som ho nevyzdvihol podľa dohody, keď som išiel na Nízkotatranskú. Ja v šoku na Roháčoch, on zas v šoku zbalený v Trnave na pumpe. Čo si budeme nahovárať. Ani jeden nevedel čo a ako. Našťastie ja mám lepšiu pamäť a vravím mu, že veď na stíhačku ideme za týždeň. Kadlo onemel od prekvapenia a zdekoval sa do telefonickej imunity. To bol prvý organizátorský kontakt s Kadlom.  O 5 hodím keď som si spokojne odfukoval po prejdení časti Kvačianskej doliny a pri plných ústach skvostného a úžasného jedla mi zvoní telefón.

„To som zas ja – Kadlo – prepáč telefón mi zahaproval a vytočil mi Teba“ – vraví mi. No nič – podarený chlapík to je, akurát že by ma nemusel rušiť pri bohu ľúbych činnostiach. Radšej vravím o jedení, nie o inom.

„Jasné Kadlo – nič sa nedeje, utekaj spať!“ – zavelím – „A dávaj pozor, nieže Ti budem zdvíhať telefon pri inej bohu ľúbej činnosti!!!“ – brrrr, to by som nechcel.

Ale spoznanie bolo fajn, som rád, že som ho spoznal. Na môj vkus sú obaja veľmi ukecaný  (zato Vás samozrejme nezatracujem), len upozorňujem, že nestíham odpovedať na všetky Vaše komentáre v aute a musím šoférovať.

O piatej večer vystupujeme na Donovaloch. Pohádžeme batohy do pridelenej izby a  ......   – kdeže žiadne pivo.

„Ideme von“ – zavelia. Len tam hore k osade Polianka. Nič ďaleké. Veď vieme že máš problémy s nohou. Som rád, lebo pôvodne chceli na Zvolen – myslím vrch. Tam by som nemohol.

„Nepočkáme na šéfku??? Soňu???“ – pýtam sa. Ale pýtajte sa dvoch nažhavených chlapov, čo majú to najkrajšie pre nich na dosah. Samozrejme myslím hory, nie Soňu.

Pohľad na Donovaly

Tak sme ten výbeh nazvali – Rekognoskácia terénu pre pretekárov – a úprava trate. Kto by sa ale štrachal po asfaltke hore svahom. Máme to predsa ťažké. Ideme autom hore k osade Polianka. Ani jeden sa nebránil. Prvé prevýšenie sme mali za sebou. „Poďme len tam k vodárni, budú tam krásne výhľady na Donovaly i na príchodziu cestu pre pretekárov.“  - vravím. Samozrejme prišiel súhlas. Vyškriabali sme sa ťažko s dvadsaťmetrovým prevýšením na kopček a ticho sme si užívali hory, ktoré sa nám dostali na dohľad.

Ďalší návrh:

 „Poďme po tomto lyžiarskom svahu smerom do osady Polianka.“

Kontrola trate 

  

Jasné prečo nie, a vlastne keď máme tú ťažkú kontrolnú činnosť, poďme ďalej po trase. Treba vyzbierať všetky prekážky, ktoré by viac zaujali pretekárov. Musíme ich predsa ušetriť rôznych nástrah rastúcich na pretekárskej trase.  A ani nie 100 metrov v lese – už sme tie rozptylovacie veci ponachádzali. Obrovské boli. 

Pridať popis

Bez komentára

Neviem síce ako ich Kadlo vie tak rýchlo nájsť, ale šťastný bol v tvári – to je vidieť. Ani zbalenie krásnej ženy mu lepšiu náladu neprinesie.

Miro sa na dôvažok snažil navrhnúť rôzne spôsoby privítania pretekárov v cieli. Samozrejme mnohé sme zavrhli, ale aj tak to premýšľanie nad srdečným príjmom pretekárov v cieli a zbieranie dubákov na trati dalo celkom zabrať.

"Myslíš, že takýmto stiskom ich môžem vítať?"

Po chvíli zazvoní telefón. Šéfka!!!!

 „Kde ste, čo ste na mňa nepočkali, Kadlo mi sľúbil Zvolen a Vy sa túlate kade-tade.“

 Jasné, že sme vysvetlili dôvody nášho pohybu v inom teréne. Veď sme Orgovia, musíme ten terén prekontrolovať a zrekognoskovať. To by mala šéfka pochopiť.

„Ale ja som chcela ísť s Vami!“

„Veď prídi za nami, nie sme ďaleko – to zvládneš.“

Tak aj bolo.

Ani nevieme ako, dostávame sa do sedla pod Kečku. V nej tabula – Utulňa. Ešte sme o nej nepočuli. Hmmm to musíme preštudovať. Ale najprv chcem vyliezť na Kečku – kým je svetlo a zlatá hodinka. Nech si aspoň tie predzápadové výhľady trošku užijeme. Tak sme sa vyštverali. Pre náš objektív sme mali vhodného modela – Mira. Síce bol do svojej úlohy dosť zažraný, trošku ufrflaný, že najviac práce musí odmakať. Tváriť sa ako model to je pre neho drina – ale zvláda. Pomôžeme si – je to proste celebrita. Aj tak z tých fotiek nič nebolo.

Stúpanie na Kečku

Úplne úžasné výhľady boli z Kečky, krása. Opreli sme sa o bicyklový stojan na tomto mieste zaparkovaný a kochali sme sa kruhovým výhľadom, ktorý bol úžasný. Prekrásny. 

Pohľady z Kečky

Ale my sme už boli zničený z ťažkej práce Orgov a tak nás to ťahalo dolu do útulne. Boli tam nejaký turisti, my sme ale zvedavý, musíme zistiť, čo všetko tam majú. Okrem toho sme išli len na vodáreň s prevýšením asi 20 metrov. A tak sme aj boli oblečený. Žiadne čelovky, žiadne náhradné oblečenie, len tričko a kraťasy – Miro teda nemal kraťasy. Ale postupujúci večer už začal načahovať svoje studené chápadlá po našich odhalených údoch.

Našťastie to napravil úžasný bylinkový čaj v útulni. Nie pivo. Môžeme sa hanbiť, že sme dali pauzu od piva a dali sme si ten čaj. Ale fakt bol výborný. Povesť naprávaš len Ty Kadlo, teda TyKadlo – ten jediný zdolal jednu plechovku.

Po chvíli k nám už po vysokej tráve cupká v sukničke a plátenkách šéfová. V očiach zdesenie, oblečenie ako do nákupného centra a ocitne sa na bohom zabudnutej útulni. To sa jej asi ani nesnívalo. Holt aj ona to má ťažké. Ale potom to už bolo OK.

Príchod k útulni

Dokonca mi aj v okienku zapózovala. Mohol by som povedať, že to je vhodná fotografia do nejakého šláger programu. 

Ešte keby tam zaspievala

„V záhradôčke tam v okienku stojí Sonička

Za chrbtom sa na šporáku varia vajíčka.

Mám ja turistu, čo ho milujem,

Aj pierko za klobúčik mu darujem.“

Ufff, radšej jej ten šláger nebudem vkladať do úst. Práve sa vrátila z Pohody. Mohol by som vyfásnúť. Môj verš sa jej do punkového nápevu nehodí. No veď ťažký život Orga.

Cesta naspäť už bola celkom fajn, dorazili sme na naše pôsobisko, hodili večeru a piatok nás tak zmohol, že sme sa rovno hodili do postele. Veď zajtra náš čaká ťažší deň.

Veru ťažký deň sme strávili na izbe, monitorovaním pohybu pretekárov, ťažkým a zložitým lámaním pripojenia na notebooku, rozhodovaním sa o čase stavby privítacieho portálu a podobne.

Momentky z monitorovania preteku

„Ale veď ten portál má čas. Stačí o štvrtej.“ – utešujeme sa. Pomaly sa chystáme na dlhšiu noc, ktorá nás čaká.

Ale čo to, prvý pretekár má asi v zadku tryskové motory, láme všetky časové limity, nebezpečne blízko sa blíži do cieľa.

Nič sa nedá robiť – privítací portál Nízkotatranskej stíhačky treba postaviť. No ale čo to. Celý deň slnko, teraz sa na nás ženie neskutočný mrak. Nedá sa nič robiť. Ideme fúkať. Najprv sme to zle pripojili, kompresor pôsobil ako vysávač, skoro nám to vcuclo všetko dovnútra. Ale veď na prvýkrát nejde všetko dokonale. Bolo treba ale rýchlo. Hnusný tmavý mrak a prvé kvapky dažďa, ktorým nás počastovala tmavá obloha nás hnali do veľkej rýchlosti. A tak staviame za najvyššieho dažďa. 

Stavba portálu v parádnom lejaku

Nie, to nie je pretekár!!!

No čo už. Zvládli sme to. Sme šikovný Orgovia a tú ťažkosť si vyrábame aj sami. Všetko hotové. Idem naproti pretekárom, reku nech niečo pofotím. Ešte som sa ani hore na vysnívané foto miesto nedostal a už vidím ako prvý rekordér trieli oproti mne. Do spotených rúk beriem rýchlo telefón. Vytáčam Kadla:

 „TyKadlo, za tri minúty tam máte prvého!“

A viac menej si predstavujem aké modrozelené tryskové plamene museli vyšľahnúť zo zadkov privítacieho teamu. Vidím to až zvrchu. Všetko sa zrýchlilo a práca začína.

Celú noc sme srdečne a s potleskom a samozrejme i s neskonalým obdivom privítali každého bežca, ktorý to zvládol až pod nami nafúknutý privítací portál. Každý z nich si zaslúžil ten potlesk. Presne sme sa držali manuálu orga – proste všetko pre pohodu pretekárov.

No teda musím uznať, že boli aj chvíle, kedy sa niektorý manuálu nedržali a nešklebili sa na každú stranu. Aj hluché chvíle musia byť.

 Vždy ale keď prišlo k potrebe držať sa manuálu, tak sa ho držalo.

Noc utiekla, nevravím, že človek bol pri každej chvíli, každom privítaní pretekára – veď predsa – je to ťažký ten osud Orga. Ale spoločne sa to zvládlo.

Ráno prišlo ticho – s ním prišli aj posledný pretekári, nastali chvíle vyhodnotenia, odmeňovania, balenia a lúčenia.

Súzvuk balenia

Niektoré kreácie balenia sme nacvičovali pod choreografiou vedúceho preteku. Radšej som odfotil len predtanečníkov, nám ostatným to až tak dobre nešlo.

Dajte sa dokopy Orgovia

Hlavne ale išlo o to, aby boli pretekári spokojný a to sa nám dúfam podarilo. Takže bolo to síce ťažké ale samozrejme aj krásne. Proste nezabudnuteľné.  Tak zatiaľ – snáď sa stretneme v budúcom roku.

Ostatné foto:     https://photos.app.goo.gl/qDZxGVjudjMJgLeK7