Roklina Rám a vyhliadka Prédikálószék nad Dunajom

Práve som absolvoval ďalší krok, ktorý skončil podkĺznutím na strmom prachovom, kamienkovom podklade. Samozrejme sa mi z mojich útrob derie niečo štipľavé na jazyk.  Nejaká tá super nadávočka, ktorá tak pomáha uľaviť, keď sa nevysvetliteľne driapeme do kopcov len preto, aby sme s dušou na jazyku, niekde tam hore, chvíľu poobdivovali okolité hory, krajinu a podobne. Čo nás tam – do riti – ťahá?! Nemôžeme sa vyvaľovať niekde v doline, pri vode, pozerať na krásne pozadia alebo popredia ďalších kúpajúcich, opaľujúcich sa a podobne. Nie do čerta – poďme na ďalší krok. Možno za tou hranou už skončí tento debilný stupák, o ktorom som si myslel, že to nič nebude.  Veď dolu sa písalo, že len kilometer.

A vo fľaši mám deci vody, ešte že sú tu povyrastané aj nejaké krivé menšie stromy, lebo tam nad zeleným stromovým porastom, celkom dobre pripeká. Vraj už leto skončilo, ale to nie je pravda. Leto je ešte tu a spríjemňuje nám chvíle pri vyvaľovaní sa, ale znepríjemňuje nám taký výstup aký  tu práve absolvujem.

No ale nezačneš radšej od začiatku, ako si sa sem dostal, nech to tu nie je také neprehľadné a nech zas ľudia spoznajú ďalšie pekné prírodné miesto?! - spýtal som sa samého seba.

Tak poďme na to.

Začiatkom septembra sa mi ohlásil na návštevu kamoš Miro z Valašska. Už sme nejaké tie túry porobili, aj som ich tu popísal. Teraz pre zmenu chcel prísť ku mne na dolniaky, veď prečo nie. Nebudeme robiť nejaké veľké výstupy a dlhšie túry. Len také piánko. Pri našich plánovacích konzultáciach padol do pléna aj návrh navštíviť Ostrihom. Mirec chcel vidieť katedrálu.

„Ale veď si už bol pri nej, nie?“ – namietam, pretože aj ja som tam už bol.

„To nevadí“ – oponuje mi Miro – „ja by som tam chcel ešte zájsť.“

No dobre vravím si, prečo nie. Spomenul som si, že som čítal o kopcoch na druhej strane Dunaja. Zovú ich Pilíž alebo Pilížske vrchy. Veď aj tam by sme sa mohli pozrieť. Čítal som tam o nejakej maďarskej rokline v článku na portáli Hiking. Volá sa Rám.

S týmto som sa podelil s Mirkom a povedali sme si, že tam zájdeme.

Nadišlo ráno nášho výjazdu a my sme sa hnali o sto-dvesto smerom na Štúrovo. Vyše dve hodiny cesty autom, ale bola príjemná. Vždy si máme čo povedať. A tak to má byť.

Takže po príchode do Štúrova sme prešli cez Dunaj a trošku sme sa autom pomotali po cestách a uličkách Ostrihomu. To viete – neznáme miesto. Naveľa sme našli tú správnu cestu smerom na dedinku Domos. Je to od Ostrihomu ešte asi 10 kilometrov na východ. Zvládli sme to a dorazili k východziemu bodu. Na druhom konci dediny je parkovisko. Je ho krásne vidieť. Najväčší problém je s platením. Treba mať pripravené forinty v drobných - je tam automat na drobné. My sme však žiadne nemali, ale na šťastie tam chodil chlapík pripravený vymeniť nám eurá za drobné forinty. Mal posledné, takže aj trošku šťastia zafungovalo. A my sme celý šťastní v rukách držali papierik z automatu v maďarskom jazyku, ktorý sme mohli založiť za čelné sklo nášho tátoša. To bolo radosti. Niekedy človek ani netuší, čo všetko ho poteší.

A už toľko omieľané v mojich článkoch obúvanie turistických bagančí, nahodenie batohu, naštelovanie navigácie – predsa len cudzí svet a mohli sme sa vybrať po asfaltke smerom do hôr. Zhruba kilometer to trvalo po asfaltke do údolia, ubehlo to rýchlo, predsa len v neznámom prostredí človek veľa toho spoznáva a nemá čas zaoberať sa nejakým pochodom po asfalte. Na konci dediny prejdeme cez mostík na lesný chodník. Asfaltka tiež pokračuje do údolia, ale my sme radšej na tom lesnom chodníku. Ide sa nám dobre. Po zhruba 20 minútach pochodu prídeme k zaujímavej kaplnke.

Kaplnka a prameň pred roklinou

 Tu odbáča jedna turistická značka smerom na nejakú vyhliadku do kopcov nad Dunaj, my však ešte pokračujeme ďalej do údolia k vchodu do maďarskej rokliny Rám v Piližských vrchoch. Nazbieralo sa aj celkom dosť ľudí. Ale to nevadilo. Prešli sme okolo bodu, kde sa z rokliny Rám okružnou trasou vrátime. Ešte asi 500 metrov a vnoríme sa do lesa smerom do rokliny.

Z cesty vojdeme do lesa a do rokliny

 Chodník do rokliny je príjemný, popri ňom sa kľukatí potôčik – teraz momentálne skôr koryto potoka, ktoré určite vychádza z rokliny. Pomaly ale iste sa začínajú okolo nás zdvíhať steny – najprv porastené lesom, ale čím strmšie, tým to viac prechádza do skalných stien. Samozrejme veď ideme do rokliny. Čo by sme chceli?! Roklina je vlhká, ako sme mali predtým istý krok po suchom, teraz si musíme dávať veľký pozor. Mokré listy a mokré skaly majú pripravené nástrahy pre našu chôdzu. Radšej ideme pomaly.

Vstupné partie

Aj keď to nie je nič extrémne – nemôže sa to rovnať Slovenskému raju a ani iným roklinám,  ktoré som pochodil, aj tak má roklina svoje čaro. Na každý krok si musíme dávať pozor, aby sme sa nepošmykli. Pomaly prichádzame aj k technickým pomôckam. No vlastne nie je to také ako u nás, žiadne reťaze. Skoro po celej rokline sa tiahne dlhočizné zábradlie z nerezu. Je zabudované do skaly.

Pribúda skalných partii

Takisto rebríky na skalných prahoch a ťažko zdolateľných miestach sú z nerezu. A sú aj patrične šmykľavé. Noha v zablatenom spodku topánky sa veľmi ľahko šmykne buď k pravému alebo ľavému kraju. Radšej ju vždy prikladám na stup rebríku pri okraji, aby som mal aj zboku istotu. Takto to ide ľahšie a bezpečnejšie. Je tu dosť veľa ľudí a hlavne ako badám, veľa ich má veľmi nepraktickú obuv. Ale to badám aj u nás v slovenských krasových roklinách, takže žiadna novinka. Všade sú rovnakí ľudia, čo nedbajú na bezpečnosť. Niekde je zábradlie možno len dvadsať centimetrov nad zemou. Žeby mali aj trpaslíci svoju zónu? Asi pre dietky. Posledná časť rokliny tvoriaca akési esko je úžasne pekná, obsahuje zopár metrový vodopád, ktorý teraz len kvapkal. Zato steny bokov rokliny stúpajú prudko hore do peknej výšky.

Najzaujimavejšia časť

Aj nejaké rebríky

Po esku nasleduje len dlhší rovný chodníček, tu sa práve nachádza zábradlie o výške pre pigmejov, t.j.  20-30 centimetrov.

Zábradlie pre trpazlíkov

Záver rokliny

A už nás čaká len pekne upravený výstup z rokliny po pohodlných schodoch, prechod cez malý mostík a potom stále dohora, až na križovatku turistických ciest.

Jedna strana nás pozýva do Dobogokö, je to názov dediny vraj zapísanej v kultúrnom dedičstve UNESCA, druhá je cesta naspäť po lese, odkiaľ sme prišli. Tou sa vraciame smerom k tej príjemnej kaplnke.

Je však skoro a do Ostrihomu sa mi zas až tak nechce. Stále si predstavujem nejakú vyhliadku z Piližských vrchov smerom na Visegrád a Dunaj. Od kaplnky je odbočka na vyhliadky Prédikálószék vraj len 1,5 km. Zabudol som, že som sa dostal na úroveň Dunaja. Zas ale by to nemalo byť nejaké hrozné stúpanie. Nie, nebolo to výškovo veľmi veľké, ale v teple cez obed, bez vody a so šmykľavou šotolinou na svahoch kopca Prédikálószék som bol po chvíli dobre vycucaný zo síl. Ešte že za mnou Miro nešiel, určite čaká na mňa dolu tak, ako sme sa dohodli. Veď aj preto som mal nástup do kopca na mňa neprimerane rýchly.

Stúpanie na vyhliadku Prédikalószék

Veľmi neobozretné. Tak pôjdem len po prvý vyhliadkový bod, pozriem, odfotím a vrátim sa naspäť. Problém nastal s tým, že som nedodržiaval rytmus a skôr som sa ponáhľal do toho kopca - dych sa krátil a srdce bilo. Dostal som sa k prvým veľmi zaujímavým skalným vežičkám.

Zaujimavé skalné veže a vežičky

Bolo to krásne, výhľady boli ale skôr k juhu a do vnútrozemia Maďarska, ale nie smerom na Dunaj. Vidím pred sebou ďalšie vežičky. Idem ešte ďalej, veď Miro počká a tých 300 metrov vydržím aj bez vody. Tak si idem, výhľady krásne – ale nie tam, kam som si to predstavoval. Len dovnútra Pilížskych vrchov. No ale už sa musím vrátiť, Miro sa asi bude báť. Zazvoní mi telefón, ale asi len prezvonenie, lebo zmĺkne. Volá Mirko – tak reku zavolám mu naspäť. Vytáčam a začínam mať halucinácie – spoza skaly sa ozve zvonenie a o chvíľu sa v telefóne ozve hlas môjho spoločníka:

„Kde jsi?“ – počúvam rozdýchaný hlas – „ja šlapu za Tebou.“ Jasné, bol odo mňa 15 metrov za skalou. Tak sme sa počuli aj mimo telefónu. Zasmiali sme sa. Hovorím – veď si mal čakať dolu, tak ako sme sa dohodli.

„To ale nie je pravda, ja som Ta len pustil dopredu, aby si mohol isť svojim tempom a ja som išiel za Tebou svojim tempom.“

Skoro ma piclo, ja tu z posledných síl lapám po dychu, lebo som sa ponáhľal,  aby som bol skoro dolu a nečakal na mňa a môj kamoš mi toto zahlási. Mohol som v pohode pomaličky stúpať a nebol by som taký zničený.

Tak sme si odpočinuli a reku čo s načatými kilometrami. Stále som sa nevzdával tej vyhliadky a okoloidúci mi hovorili, že vyhliadka tam je. A pekná. Tak ideme ďalej – rozhodli sme sa. A bolo to dobré rozhodnutie, aj keď realizácia hodne pomalá. Fakt bez vody to nebolo to naj. Som bol ako na Sahare, prvýkrát som pocítil deficit vody. Vždy si jej nosím veľa a teraz nič.

Našťastie Mirko nejakú mal, tak sme sa bratsky podelili a pobrali sme sa na ten posledný kilometer smerom do kopca. Už to nebolo také strmé, len boli úseky ktoré sme brali traverzovaním a tie boli teda poriadne šmykľavé. Teraz som sa vôbec nečudoval, že niektoré maďarské turistky pri našich obdivných pohľadoch na ich zadné partie, ich mali celé zablatené. Proste sa spúšťali týmto svahom po riti. Aby som to ľudovo povedal. A ja, že to je nejaký odpudzovací rituál pre mužské pohľady v zahraničí. No nie. Sem-tam sme takú nejakú šmýkajúcu sa turistku aj zazreli. Ale po čase to prešlo a my sme sa dostali na hrebeň vrchu a postupne sme sa dostali k nádhernej vyhliadke, odkiaľ bol neskutočný výhľad na tok Dunaja.

Vyhliadka Prédikalószék

Pohlad k Dunaju

Rieka tvorila pod nami akési ú-čko – jedna časť účka pritekala zo Slovenska a druhá sa strácala za Pilížom v rovinách Maďarskej republiky. Bola tu postavená nová rozhľadňa – pomaly sme sa vyteperili až na druhé poschodie, sadli na lavičku hore a spoločne vydýchavajúc sme si vychutnávali tieto krásne chvíle. Také nie sú často a o to sú krajšie. Nič však nie je večné, hlad sa tiež ozýval a my sme zbehli dolu k odpočinkovým stolíkom a pustili sme sa do naberania energie. Miro vytiahol paradajku, mne sa zbehli všetky sliny ako upírovi pri pohľade na pulzujúcu červenú stravu. Ani mi ju nemusel    veľmi ponúkať a ja som sa aj bez upírích tesákov prisal k paradajke a cucal som všetku šťavu tohto plodu. Bolo to super. V živote mi tak paradajka nechutila ako tu. Našťastie nám zostalo pre oboch ešte aspoň decko vody a tak po doplnení energie zlepencami, sme vycucali aj poslednú kvapku z fliaš a pobrali sme sa smerom dolu k Dobogókö. Nechcelo sa mi isť z tohto krásneho miesta, ale všetkého do času.

Z ľavej strany opúšťa Dunaj Slovensko a na pravej už je v Madarsku. 

Smer Višegrad

A tak sme opatrne zostupovali šmykľavým nestabilným svahom. V lese boli úseky, ktoré neboli veľmi vysušené a práve na tých najstrmších miestach. Ale zvládli sme. Párkrát sme sa ešte zastavili pri skalných vežičkách na úpätí zdolaného kopca  a potom stále dolu. Už som sa nevedel dočkať kaplnky. Pri nej tiekol taký kvapkový prameň – že vraj svätá alebo živá voda. Nevadila mi ani tá a ani tá. Našťastie kvapkalo rýchlo, takže som sa mohol dobre občerstviť vodou. Asi preto je živá, lebo človeka preberie do života po tých chvíľach bez vody. Odpočinuli sme si po predchádzajúcom strmom zostupe a pobrali sme sa ešte také dva-tri kilometre k autu.

Cesta nám prebehla parádne. Už nebolo veľa času do zotmenia, ale Miro chcel stále ešte k tej katedrále zájsť. Nebolo nám to ale veľmi dopriate – ale nevymýšľam si, prišli sme k autu a začalo pršať. A poriadne. Tak sme preleteli okolo katedrály. Vieš čo, miesto katedrály poďme na Halászle do Čárdy – navrhujem.

„Čo je to Halászle?“ – šokovala ma jeho otázka.

„Takú dobrotu nepoznáš? To snáď nie. Je to maďarská rybacia polievka.“ – objasňujem mu môj predošlý slovný výraz.

„Hmm – tak to teda okoštujem.“ – boli jeho posledné slová.

On to ale neokoštoval, on to zlízal do poslednej kvapky v tanieri. Bol som veľmi rád, že mu chutilo a niečo nové som mu pomohol spoznať. Samozrejme aj mne – myslím tým roklinu Rám a vyhliadku . Prédikálószék.

Túra mala zhruba 15,5 km a prevýšenie 900 metrov. Na Maďarské nízke kopčeky to bolo celkom slušné.

Tak zatiaľ.

https://photos.app.goo.gl/jCALYVWExBZuD2B62