Ako som sa snažil o fotenie pod vodou

Novi Vinodolski z morskej hladiny

Svieži morský vetrík – taký slabý mistrálik by som povedal – si pekne povieva pomedzi koruny stromov, ktorými je posiata pláž v Novom Vinodolskom. Preháňa sa stromami a schladzuje svalnaté i nesvalnaté trupy návštevníkov pláže. Naolejované i nenaolejované svaly si užívajú ten pekný letný deň. I moja brušná svalovina i ostatné netrénované svaly si krochkajú blahom nad tým, že ich používateľ plní sluby. Bol daný mnou taký – že tri dni túlanie sa po horách a potom tri dni flákanie na pláži. Lepšie predsavzatie pre moje brušné svalstvo sa ani nemohlo vymyslieť.  Konečne si aj ono užíva, nemusia stále len nohy behať, treba sa aj vyvaliť a len tak roztápať tuky na slnku.

Sľub je sľub – treba mi ho plniť, aj keď som si ho dal sám sebe. Lenže už druhý deň ma to prestáva baviť. Ja viem, knižky sú fajn, dajú sa čítať, šnorchlovanie má niečo do seba – ale dobrá prechádzka po horách – to je predsa len to, čo ma baví. Rozhliadam sa svojim orlím dioptrickým zrakom, čo by ma tak zabavilo a rozohnalo tieto chvíle plné vyvaľovania sa a ničnerobenia. Na pláži sú fakt pekné ženy, to zaujme, voda je fajn, nevravím – ale všetkého dočasu. Na vlnách sa plavia loďky, v diaľke krúži nejaký kataraman s hemžiacimi sa ľudkami na palube. Typická prímorská atmosféra. POČKAŤ – STOP – vraciam sa očami predchádzajúcemu okamihu. Katamaran – krúži okolo blízkeho ostrovčeka a ľudia vchádzajú do trupu lode. Fúúúúúha – čo to je? Loď s preskleným dnom.

 TO JE ONO!!! To chcem absolvovať. Veď fotenie pod morskou hladinou môže byť veľmi zaujimavé. Hneď mi nad hlavou vyskakujú  bublinky myšlienok ako v komikse. Moje myšlienkové predstavy sú veľmi pestré. Samozrejme ovplyvnené prírodopisnými filmami z podmorských expedícii. Vidím farebné rybičky, hmýriace sa medzi pestrofarebnými koralmi z ktorých smerom k hladine stúpajú morské liany. Vlnia sa v lúčoch slnka, ktoré sa snaží dostať do tohto pestrofarebného podmorského sveta. A ja za pevným sklom si cvakám svoje fotečky o sto-dvesto. Neviem na ktorú stranu lode sa skôr obrátiť, ktorú kompozíciu skôr cvaknúť. Lebo všetky tieto kompozície si mi mihajú pri pohybe lode a strácajú sa v diaľke. Lúče sa mihocú cez stáda malých rybiek za sklom a ja sa snažím čo mi prsty stačia nafotiť niečo krásne. Naraz sa objaví väčšia ryba, možno žralok – nie biely samozrejme – a majestátne si razí cestu medzi svojou budúcou stravou. Nie je hladný, takže všetko je to veľmi mierumilovné a krásne. Nafotím si v myšlienkach morskú karelu, ktorá si to hasí do diaľky za svojim partnerom a zameriam oko objektívu k ostrým farebným koralom, na ktorých sú prilepené morské živočíchy, lastúry i mušle. Morské koníky a medúzy do toho vnášajú krásny pocit výnimočnosti mojich predstáv.

Moja nuda sa stratila. Predstava fotenia niečoho takého je silnejšia a ja sa rád túžbe podriadim. Vyberiem sa do prístavu Nového Vinodolského zistiť ako je to s tou presklenou loďou, kedy sa môžem nalodiť a čo ma to vyjde. Pri stolíku mi všetko vysvetlili, cena je 12,- Euráčov, ale dnes už loď nepôjde. Nevadí – pôjdem zajtra.

Aspoň si nabijem batériu do fotoaparátu, pripravím si všetko čo budem potrebovať vo fotobrašni. Tak sa aj stalo, vybral som všetky drobnosti, hlavne filtre, samospúšťový káblik, náhradnú baterku a všetky blbosti o ktorých som bol vždy presvedčený, že sa na niečo hodia. Veď to poznáte.  Presvedčil som sa, aby mi foták správne zapadol do fotobrašne, aby sa mi nezavadil o niečo pri rýchlom vyťahovaní k expozíciam. Holt správny fotograf by mal byť ako správny pištolnik. Na rýchlosti záleží a keď človek potrebuje rýchly záber musí rýchlo vytiahnuť svoj kolt – sorry fotoaparát. Viem si sám seba predstaviť ako sústredene a napäto čakám za sklom na všetky moje vysnívané podmorské scenérie.

Nastal deň „D“ – teda druhý deň, nebolo velmi pekne, lepšie bolo deň predtým. Zamračené počasie, vietor vytváral malé vlny na morských pláňach. Ale teplo bolo a ja som sa tešil. S veľkými očakávaniami som naklusal na mólo prístavu. Aj keď bolo zamračené, aj tak bolo teplo, loď s preskleným dnom sa vedľa mňa hompálala priviazaná lanom k molu ako žrebec priviazaný pri Lokále na divokom západe. Bola pripravená vyštartovať. O desiatej sa mal začať môj zážitok s podmorským svetom. Ale ešte ani 10 minút po desiatej sa nič nedialo. Po 15 minútach čakania pribehla predavačka lístkov, že kapitán uviazol v zápche. A to ja som si myslel, že tu zápchy neexistujú. Nechcem byť veľký kritik, ale určite pri svojom džobe by mal p. kapitán isť s predstihom za svojimi povinnosťami. To sa vo mne zas ozval vedúci. Ale až tak ma to netrápilo. Veď som na dovolenke, čaká ma niečo nové tak počkám. Zhruba po polhodinke sa objavil kapitán tejto bárky a ospravedlňoval sa za neskorý príchod. To som mu pripočítal k plusovým bodom. Ľudia okolo už ale boli dosť netrpezlivý. Bolo nás asi 10. Kapitán spravil všetko preto aby sme rýchlo nastúpili na loď, otvoril vchod do podpalubia. Nikoho tam však nepustil. Že to je ešte zbytočné. Až neskôr som pochopil, že ten podpalubný priestor by bolo dobré vyvetrať čo najviac a nielen pri jazde k mnou vysnívanej koralovej destinácii. Nevadí. Nechať sa unášať vlnami na lodi nepatrí medzi moje pravidelné činnosti, takže aj na palube bolo fajn. A tak sme vyrazili. Motor i vietor nás unášal k ostrovčeku, ktorý som poznal len pohľadom z pláže. Nepotreboval som isť do podpalubia, veď náš sprievodca a kapitán lode v jednej osobe určite pozná kedy budú pod vodou zaujímavé miesta.

Priblížili sme sa k ostrovu na ktorom bola pekná chorvátska kaplnka. Tá sa mi vždy páčila, tak som si spravil pár záberov. Dostali sme pokyn vliezť do podpalubia. To nám nebolo potrebné viackrát opakovať. Všetci sme sa nahrnuli dolu rebríkom, sadli k priehľadným sklám. Oči všetkých sa zabodli do modrého podvodného sveta a sústredene vyzerali a vyzerali. Zatiaľ bola len modrá voda a bublinky z vĺn ktoré našu cestu sprevádzali. Po chvíli som začal pociťovať nedostatok vzduchu z nie príliš vyvetraného priestoru, plynúca voda okolo mi tiež dvakrát nerobila dobre s mojou motolikou. Sedieť a pozerať sa do modrého plynúceho nudného priestoru a čakať nebolo to pravé orechové čo by som chcel vidieť. Fotoaparát som zvieral v brašni, popruh zavesený na hrdle, náhodou sa mi pri rýchlej akcii foťák vyšmykne z ruky a rozbije to sklenené dno – to by asi nebolo nejaké víťazstvo. Hmmmm.  A kedže ja mám rád voľné priestranstvo a pláne okolo seba po desiatich minútach čakania som vybehol zas hore. 

Kaplnka na ostrove

Na palube nikoho – to mi vyhovovalo,  aspoň som si mohol pofotiť okoloidúce scenérie morského letoviska. Aj to malo niečo do seba. Po chvíli som zas nabehol dolu, lebo už bolo vidieť že sme blízko brehu tak reku niečo uvidím. Z mojej predstavy o úžasných scenériach mi vyšla len jedna fotka. Rád sa s ňou s Vami podelím. Nech sa páči: 

Pod morskou hladinou

A tak sa stalo, že z môjho vysnívaného korálového sna som v ten deň na tom mieste za 12 Euráčov neočakávane videl len jednu veľkú traktorovú pneumatiku, ktorú som od úžasu, že ju na tomto mieste vidím ani nestihol odfotiť.

Môžem len poznamenať na koniec, že niekedy človek očakáva niečo veľké, úžasné a nedostáva nič. Keď neočakáva nič, tak sa mu pripletie do cesty nádherný zážitok. O tom bude asi život. Netreba mať veľké očakávania, treba si všetko užiť. Tak zatiaľ J

Bojka pred prístavom