Roklina Rám a vyhliadka Prédikálószék nad Dunajom

Práve som absolvoval ďalší krok, ktorý skončil podkĺznutím na strmom prachovom, kamienkovom podklade. Samozrejme sa mi z mojich útrob derie niečo štipľavé na jazyk.  Nejaká tá super nadávočka, ktorá tak pomáha uľaviť, keď sa nevysvetliteľne driapeme do kopcov len preto, aby sme s dušou na jazyku, niekde tam hore, chvíľu poobdivovali okolité hory, krajinu a podobne. Čo nás tam – do riti – ťahá?! Nemôžeme sa vyvaľovať niekde v doline, pri vode, pozerať na krásne pozadia alebo popredia ďalších kúpajúcich, opaľujúcich sa a podobne. Nie do čerta – poďme na ďalší krok. Možno za tou hranou už skončí tento debilný stupák, o ktorom som si myslel, že to nič nebude.  Veď dolu sa písalo, že len kilometer.

A vo fľaši mám deci vody, ešte že sú tu povyrastané aj nejaké krivé menšie stromy, lebo tam nad zeleným stromovým porastom, celkom dobre pripeká. Vraj už leto skončilo, ale to nie je pravda. Leto je ešte tu a spríjemňuje nám chvíle pri vyvaľovaní sa, ale znepríjemňuje nám taký výstup aký  tu práve absolvujem.

No ale nezačneš radšej od začiatku, ako si sa sem dostal, nech to tu nie je také neprehľadné a nech zas ľudia spoznajú ďalšie pekné prírodné miesto?! - spýtal som sa samého seba.

Tak poďme na to.

Začiatkom septembra sa mi ohlásil na návštevu kamoš Miro z Valašska. Už sme nejaké tie túry porobili, aj som ich tu popísal. Teraz pre zmenu chcel prísť ku mne na dolniaky, veď prečo nie. Nebudeme robiť nejaké veľké výstupy a dlhšie túry. Len také piánko. Pri našich plánovacích konzultáciach padol do pléna aj návrh navštíviť Ostrihom. Mirec chcel vidieť katedrálu.

„Ale veď si už bol pri nej, nie?“ – namietam, pretože aj ja som tam už bol.

„To nevadí“ – oponuje mi Miro – „ja by som tam chcel ešte zájsť.“

No dobre vravím si, prečo nie. Spomenul som si, že som čítal o kopcoch na druhej strane Dunaja. Zovú ich Pilíž alebo Pilížske vrchy. Veď aj tam by sme sa mohli pozrieť. Čítal som tam o nejakej maďarskej rokline v článku na portáli Hiking. Volá sa Rám.

S týmto som sa podelil s Mirkom a povedali sme si, že tam zájdeme.

Nadišlo ráno nášho výjazdu a my sme sa hnali o sto-dvesto smerom na Štúrovo. Vyše dve hodiny cesty autom, ale bola príjemná. Vždy si máme čo povedať. A tak to má byť.

Takže po príchode do Štúrova sme prešli cez Dunaj a trošku sme sa autom pomotali po cestách a uličkách Ostrihomu. To viete – neznáme miesto. Naveľa sme našli tú správnu cestu smerom na dedinku Domos. Je to od Ostrihomu ešte asi 10 kilometrov na východ. Zvládli sme to a dorazili k východziemu bodu. Na druhom konci dediny je parkovisko. Je ho krásne vidieť. Najväčší problém je s platením. Treba mať pripravené forinty v drobných - je tam automat na drobné. My sme však žiadne nemali, ale na šťastie tam chodil chlapík pripravený vymeniť nám eurá za drobné forinty. Mal posledné, takže aj trošku šťastia zafungovalo. A my sme celý šťastní v rukách držali papierik z automatu v maďarskom jazyku, ktorý sme mohli založiť za čelné sklo nášho tátoša. To bolo radosti. Niekedy človek ani netuší, čo všetko ho poteší.

A už toľko omieľané v mojich článkoch obúvanie turistických bagančí, nahodenie batohu, naštelovanie navigácie – predsa len cudzí svet a mohli sme sa vybrať po asfaltke smerom do hôr. Zhruba kilometer to trvalo po asfaltke do údolia, ubehlo to rýchlo, predsa len v neznámom prostredí človek veľa toho spoznáva a nemá čas zaoberať sa nejakým pochodom po asfalte. Na konci dediny prejdeme cez mostík na lesný chodník. Asfaltka tiež pokračuje do údolia, ale my sme radšej na tom lesnom chodníku. Ide sa nám dobre. Po zhruba 20 minútach pochodu prídeme k zaujímavej kaplnke.

Kaplnka a prameň pred roklinou

 Tu odbáča jedna turistická značka smerom na nejakú vyhliadku do kopcov nad Dunaj, my však ešte pokračujeme ďalej do údolia k vchodu do maďarskej rokliny Rám v Piližských vrchoch. Nazbieralo sa aj celkom dosť ľudí. Ale to nevadilo. Prešli sme okolo bodu, kde sa z rokliny Rám okružnou trasou vrátime. Ešte asi 500 metrov a vnoríme sa do lesa smerom do rokliny.

Z cesty vojdeme do lesa a do rokliny

 Chodník do rokliny je príjemný, popri ňom sa kľukatí potôčik – teraz momentálne skôr koryto potoka, ktoré určite vychádza z rokliny. Pomaly ale iste sa začínajú okolo nás zdvíhať steny – najprv porastené lesom, ale čím strmšie, tým to viac prechádza do skalných stien. Samozrejme veď ideme do rokliny. Čo by sme chceli?! Roklina je vlhká, ako sme mali predtým istý krok po suchom, teraz si musíme dávať veľký pozor. Mokré listy a mokré skaly majú pripravené nástrahy pre našu chôdzu. Radšej ideme pomaly.

Vstupné partie

Aj keď to nie je nič extrémne – nemôže sa to rovnať Slovenskému raju a ani iným roklinám,  ktoré som pochodil, aj tak má roklina svoje čaro. Na každý krok si musíme dávať pozor, aby sme sa nepošmykli. Pomaly prichádzame aj k technickým pomôckam. No vlastne nie je to také ako u nás, žiadne reťaze. Skoro po celej rokline sa tiahne dlhočizné zábradlie z nerezu. Je zabudované do skaly.

Pribúda skalných partii

Takisto rebríky na skalných prahoch a ťažko zdolateľných miestach sú z nerezu. A sú aj patrične šmykľavé. Noha v zablatenom spodku topánky sa veľmi ľahko šmykne buď k pravému alebo ľavému kraju. Radšej ju vždy prikladám na stup rebríku pri okraji, aby som mal aj zboku istotu. Takto to ide ľahšie a bezpečnejšie. Je tu dosť veľa ľudí a hlavne ako badám, veľa ich má veľmi nepraktickú obuv. Ale to badám aj u nás v slovenských krasových roklinách, takže žiadna novinka. Všade sú rovnakí ľudia, čo nedbajú na bezpečnosť. Niekde je zábradlie možno len dvadsať centimetrov nad zemou. Žeby mali aj trpaslíci svoju zónu? Asi pre dietky. Posledná časť rokliny tvoriaca akési esko je úžasne pekná, obsahuje zopár metrový vodopád, ktorý teraz len kvapkal. Zato steny bokov rokliny stúpajú prudko hore do peknej výšky.

Najzaujimavejšia časť

Aj nejaké rebríky

Po esku nasleduje len dlhší rovný chodníček, tu sa práve nachádza zábradlie o výške pre pigmejov, t.j.  20-30 centimetrov.

Zábradlie pre trpazlíkov

Záver rokliny

A už nás čaká len pekne upravený výstup z rokliny po pohodlných schodoch, prechod cez malý mostík a potom stále dohora, až na križovatku turistických ciest.

Jedna strana nás pozýva do Dobogokö, je to názov dediny vraj zapísanej v kultúrnom dedičstve UNESCA, druhá je cesta naspäť po lese, odkiaľ sme prišli. Tou sa vraciame smerom k tej príjemnej kaplnke.

Je však skoro a do Ostrihomu sa mi zas až tak nechce. Stále si predstavujem nejakú vyhliadku z Piližských vrchov smerom na Visegrád a Dunaj. Od kaplnky je odbočka na vyhliadky Prédikálószék vraj len 1,5 km. Zabudol som, že som sa dostal na úroveň Dunaja. Zas ale by to nemalo byť nejaké hrozné stúpanie. Nie, nebolo to výškovo veľmi veľké, ale v teple cez obed, bez vody a so šmykľavou šotolinou na svahoch kopca Prédikálószék som bol po chvíli dobre vycucaný zo síl. Ešte že za mnou Miro nešiel, určite čaká na mňa dolu tak, ako sme sa dohodli. Veď aj preto som mal nástup do kopca na mňa neprimerane rýchly.

Stúpanie na vyhliadku Prédikalószék

Veľmi neobozretné. Tak pôjdem len po prvý vyhliadkový bod, pozriem, odfotím a vrátim sa naspäť. Problém nastal s tým, že som nedodržiaval rytmus a skôr som sa ponáhľal do toho kopca - dych sa krátil a srdce bilo. Dostal som sa k prvým veľmi zaujímavým skalným vežičkám.

Zaujimavé skalné veže a vežičky

Bolo to krásne, výhľady boli ale skôr k juhu a do vnútrozemia Maďarska, ale nie smerom na Dunaj. Vidím pred sebou ďalšie vežičky. Idem ešte ďalej, veď Miro počká a tých 300 metrov vydržím aj bez vody. Tak si idem, výhľady krásne – ale nie tam, kam som si to predstavoval. Len dovnútra Pilížskych vrchov. No ale už sa musím vrátiť, Miro sa asi bude báť. Zazvoní mi telefón, ale asi len prezvonenie, lebo zmĺkne. Volá Mirko – tak reku zavolám mu naspäť. Vytáčam a začínam mať halucinácie – spoza skaly sa ozve zvonenie a o chvíľu sa v telefóne ozve hlas môjho spoločníka:

„Kde jsi?“ – počúvam rozdýchaný hlas – „ja šlapu za Tebou.“ Jasné, bol odo mňa 15 metrov za skalou. Tak sme sa počuli aj mimo telefónu. Zasmiali sme sa. Hovorím – veď si mal čakať dolu, tak ako sme sa dohodli.

„To ale nie je pravda, ja som Ta len pustil dopredu, aby si mohol isť svojim tempom a ja som išiel za Tebou svojim tempom.“

Skoro ma piclo, ja tu z posledných síl lapám po dychu, lebo som sa ponáhľal,  aby som bol skoro dolu a nečakal na mňa a môj kamoš mi toto zahlási. Mohol som v pohode pomaličky stúpať a nebol by som taký zničený.

Tak sme si odpočinuli a reku čo s načatými kilometrami. Stále som sa nevzdával tej vyhliadky a okoloidúci mi hovorili, že vyhliadka tam je. A pekná. Tak ideme ďalej – rozhodli sme sa. A bolo to dobré rozhodnutie, aj keď realizácia hodne pomalá. Fakt bez vody to nebolo to naj. Som bol ako na Sahare, prvýkrát som pocítil deficit vody. Vždy si jej nosím veľa a teraz nič.

Našťastie Mirko nejakú mal, tak sme sa bratsky podelili a pobrali sme sa na ten posledný kilometer smerom do kopca. Už to nebolo také strmé, len boli úseky ktoré sme brali traverzovaním a tie boli teda poriadne šmykľavé. Teraz som sa vôbec nečudoval, že niektoré maďarské turistky pri našich obdivných pohľadoch na ich zadné partie, ich mali celé zablatené. Proste sa spúšťali týmto svahom po riti. Aby som to ľudovo povedal. A ja, že to je nejaký odpudzovací rituál pre mužské pohľady v zahraničí. No nie. Sem-tam sme takú nejakú šmýkajúcu sa turistku aj zazreli. Ale po čase to prešlo a my sme sa dostali na hrebeň vrchu a postupne sme sa dostali k nádhernej vyhliadke, odkiaľ bol neskutočný výhľad na tok Dunaja.

Vyhliadka Prédikalószék

Pohlad k Dunaju

Rieka tvorila pod nami akési ú-čko – jedna časť účka pritekala zo Slovenska a druhá sa strácala za Pilížom v rovinách Maďarskej republiky. Bola tu postavená nová rozhľadňa – pomaly sme sa vyteperili až na druhé poschodie, sadli na lavičku hore a spoločne vydýchavajúc sme si vychutnávali tieto krásne chvíle. Také nie sú často a o to sú krajšie. Nič však nie je večné, hlad sa tiež ozýval a my sme zbehli dolu k odpočinkovým stolíkom a pustili sme sa do naberania energie. Miro vytiahol paradajku, mne sa zbehli všetky sliny ako upírovi pri pohľade na pulzujúcu červenú stravu. Ani mi ju nemusel    veľmi ponúkať a ja som sa aj bez upírích tesákov prisal k paradajke a cucal som všetku šťavu tohto plodu. Bolo to super. V živote mi tak paradajka nechutila ako tu. Našťastie nám zostalo pre oboch ešte aspoň decko vody a tak po doplnení energie zlepencami, sme vycucali aj poslednú kvapku z fliaš a pobrali sme sa smerom dolu k Dobogókö. Nechcelo sa mi isť z tohto krásneho miesta, ale všetkého do času.

Z ľavej strany opúšťa Dunaj Slovensko a na pravej už je v Madarsku. 

Smer Višegrad

A tak sme opatrne zostupovali šmykľavým nestabilným svahom. V lese boli úseky, ktoré neboli veľmi vysušené a práve na tých najstrmších miestach. Ale zvládli sme. Párkrát sme sa ešte zastavili pri skalných vežičkách na úpätí zdolaného kopca  a potom stále dolu. Už som sa nevedel dočkať kaplnky. Pri nej tiekol taký kvapkový prameň – že vraj svätá alebo živá voda. Nevadila mi ani tá a ani tá. Našťastie kvapkalo rýchlo, takže som sa mohol dobre občerstviť vodou. Asi preto je živá, lebo človeka preberie do života po tých chvíľach bez vody. Odpočinuli sme si po predchádzajúcom strmom zostupe a pobrali sme sa ešte také dva-tri kilometre k autu.

Cesta nám prebehla parádne. Už nebolo veľa času do zotmenia, ale Miro chcel stále ešte k tej katedrále zájsť. Nebolo nám to ale veľmi dopriate – ale nevymýšľam si, prišli sme k autu a začalo pršať. A poriadne. Tak sme preleteli okolo katedrály. Vieš čo, miesto katedrály poďme na Halászle do Čárdy – navrhujem.

„Čo je to Halászle?“ – šokovala ma jeho otázka.

„Takú dobrotu nepoznáš? To snáď nie. Je to maďarská rybacia polievka.“ – objasňujem mu môj predošlý slovný výraz.

„Hmm – tak to teda okoštujem.“ – boli jeho posledné slová.

On to ale neokoštoval, on to zlízal do poslednej kvapky v tanieri. Bol som veľmi rád, že mu chutilo a niečo nové som mu pomohol spoznať. Samozrejme aj mne – myslím tým roklinu Rám a vyhliadku . Prédikálószék.

Túra mala zhruba 15,5 km a prevýšenie 900 metrov. Na Maďarské nízke kopčeky to bolo celkom slušné.

Tak zatiaľ.

https://photos.app.goo.gl/jCALYVWExBZuD2B62

Klosterneuburg - Wien

Nastupujem do vlaku. Je ráno a vypadá to na krásny deň. Na Slovensku je štátny sviatok, tak prečo to nevyužiť na návštevu našich západných susedov. Áno, chcem cestovať smerom do Viedne – ale nie tam pobývať – Viedeň je len prestupová stanica. Batoh sa mi hompáľa na chrbte, vypadá to však, že vlak bude plný. Postrehnem aj nastupovanie nejakých tých inokrajcov – vypadá to na študentov z ďalekého východu. Hodím batoh na policu a usadím sa. Vlak sa postupne zapĺňa. Vo vedľajšom kupé sa skôr opísaný mládenci a dievčence v šatkách, ukradomky pozerajú po mne. Hlavou mi prebehne taká story.

Roztrhla sa mi šnúrka na topánke, musím si ju vytiahnuť z batoha. Hľadám, šmátram, prevaľujem batoh, šomrem až ju nahmatám. Pomaly začnem ťahať šnúrku z batoha. Pritom si zaspievam od šťastia „Halleluja!“ – pozriem dookola a všetci vo vagóne ležia na podlahe a rukami si kryjú hlavy.

Ale to je len taká moja personifikácia na súčasnú situáciu vo svete.  Usmejem sa, aj keď táto téma by nemala byť veľmi popularizovaná.

Ale aj to sú väčšinou ľudia a tiež sa boja fanatikov, ako všetci ostatní. Aspoň to je môj názor. Ale to teraz nechcem rozpitvávať. Vlak sa pomaly rozbieha z bratislavskej stanice a mne v hlave znie popevok,  ako z otrepaných trampských pesničiek:

Zo zaplivanej, zasmradenej staničky

pohýňa sa so mnou môj vlak maličký,

vezie ma v diaľ, pár kilometrov opodiaľ.

V chodbičke robia toaletné dvere buch, buch,

vháňajú k nám čerstvý toaletný puch.

No dobre mám dobrú náladu, tak som si aj básničku napísal. Natiahnem nohy, treba mi ich šetriť. Veziem sa k prvej prestupovej zastávke - Viedni. Následne chcem ísť niekde, kde som ešte nebol, ale ani neviem ako sa tam dostať. Len som si to naštudoval na mape, tak som zvedavý, kam sa až dostanem.

Pootvorím očká, ďalší sníček na mňa počká – zas rým – ja viem, takže pootvorím oči, vykuknem a predo mnou sa už mihajú paneláky Viedne. Po hodinke jazdy vlakom medzi Bratislavou a Viedňou vystupujem na modernej, vzdušnej a preľudnenej stanici vo Viedni. Oni majú pracovný deň, takže tu je iný chaos. Nevadí. Musím pohľadať nástupisko U-bahn. Cedule v staničných priechodoch ma spoľahlivo dovedú až k U-1. Ja sa chcem dostať do Heiligenstadtu. Podľa mapy liniek musím prestúpiť na U-4 a potom sa previesť až na konečnú. Toto všetko ovládam, nerobí mi to problém. Môžem prestúpiť na zastávke Karlsplatz, alebo zastávke Swedenplatz. Tu to aj spravím a v U-štvorke si sadnem na prázdne sedadlo. Malo to svoje opodstatnenie. Po chvíli sa metro vynorí na denné svetlo a ja sledujem spoza okna dunajský kanál, ktorý bude viesť dráhu U-bahnu hodne dlho, skoro až do cieľa cesty. Tam budem asi nahratý aj so svojou nemčinou. Desím sa ďalšej dopravy a aj to, ako sa dostať do mestečka Klosterneuburg. Predsa len z konečnej v Heiligenstadt chodia už len autobusy a budem musieť zašušlať niečo svojou primitívnou nemčinou. Horšie by bolo ale kupovať si lístok cez automat. V tých automatoch sa vôbec, ale vôbec nevyznám. Asi by som musel dlho študovať a skúšať. Možno by som aj o vymyslenú túru prišiel. To ale veru nehodlám. Tak si skúšam nakloniť na svoju stranu predavačku v trafike. Naveľa, naveľa pochopila, že chcem lístok na miestnu dopravu a informovala ma, že lístky sa kupujú priamo v autobuse.

Voiláááá – veď to je ako na Slovensku. Takže sa staviam na zastávku a trpezlivo čakám. Autobus má byť pristavený zhruba o desať minúť. Ja si gratulujem, že som taký dobrý v zahraničnej doprave a ako som to rýchlo zvládol do cieľa svojej cesty. Autobus pripravený, ja pripravené drobáky.

„Ein Ticket please“ – vravím mu svojou anglomčinou. Šofér ku mne vzhliadne, ale hlavne že pochopil. Stláča tlačítko na pokladni a mne vylieza účtenka. Rýchlo na ňu pozriem. Radšej vidím totiž čísla na papieri, ako keby mi ich mal hovoriť šofér svojou viedenskou vravou. Podávam približnú sumu, čo som si odhadol – nejaké tri Eurá a ešte som aj dostal naspäť. Z mojej pokakanosti  z dopravy, sa stáva moja cestovateľská nadutosť a velikášstvo. Že aký si dobrý!!!! Veď dostať sa z Viedne do Klosterneuburgu – 15 km – to dá zabrať. Neviem ako by som cestoval lietadlom trebárs do Londýna. Ale mne stačí takýto malý ciel.

Vyzerám z okna, sledujem zastávky, itinerár zastávok mám v hlave dopredu naštudovaný a teším sa na to historické mestečko, ktoré sa mi má každú chvíľu zjaviť za oknom autobusu. Cesta sa ťahá popri Dunaji, ktorý ale nevidno. Skôr ho len tuším, sem-tam zazriem nejaké stožiare malých plachetničiek hompáľajúcich sa kdesi v slepých ramenách Dunaja. Ale aj to poteší. Mám dobrý smer. Autobus prechádza popod svetoznámy kláštor v Klosterneuburgu. Chcem tam ísť, ale zastávka nie je ešte tá, na ktorej som chcel vystúpiť. Chcem vystúpiť ďalej v  historickom centre. Aj tak som sa tam nedostal. Autobus zastavil na predposlednej zastávke, šofér vybral z mne neznámeho dôvodu mobil a bavil sa chatovaním. To nie je na mňa, ja už som nažhavený na chodenie, moje nohy už túžia po chodení. Keby ste vedeli čo Vás čaká???!!!!  Takže vybehnem z autobusu a nahodím batoh na chrbát.  Idem šliapať. To je pre mňa podstatnejšie. Dnes by som povedal, že to bude tak z polovice taká mestská turistika. Musím prejsť skoro celé mestečko Klosterneuburg, veru, ale je dlhé to mestečko neskutočne. Tvrdý povrch si podá moje krásne úžasné chodidlá. Dúfam, že nebudem jajkať. Ale budem – len to teraz ešte neviem.

Morový stĺp v Klosterneuburg

Prvý môj ciel si musím nájsť – je to ten kláštor a katedrála v Klosterneuburgu. Tak si naštelujem navigáciu a pohnem sa nevybúreným krokom. Predsa len vozenie autobusom nie je to pravé orechové pre mňa. Navigácia ma nasmeruje k tej krásnej historickej pamiatke z druhej strany, ako som išiel autobusom. Míňam nádherný morový stĺp, vôkol mňa sa objavujú a strácajú historické domčeky Klosterneuburgu. Ešte by to chcelo nedeľu, aby tu bol kľud a nemusel by som sa báť nejakej zrážky s motorovým vozidlom. Ruch tu ale panuje poriadny. No čo, je predsa pracovný deň. Po chvíli zatočím na pešiu zónu, kde je už pokojnejšie prostredie. Prechádzam starým historickým mestom. Je tu čisto, ticho a pohoda. Vybieham kopček ku kláštoru a kostolu a vnáram sa do duchovného ticha katedrály,  kláštora a priľahlých záhrad tohto krásneho historického miesta.

 Je to nádherná pamiatka, ľudia sa tu o to dosť starajú – ani sa nečudujem. Láka to tu poriadne turistov, ale teraz je tu tichšie. Predsa len nie je víkend. To je veľká výhoda. Z batohu mi vyletí fotoaparát a ja si svoje oči vnáram do sveta hľadáčika svojho Olíka. Vojdem do katedrály, niečo si pofotím. 

Z interiéru katedrály

V katedrále je malá omša, ale nik so mnou nemá problém. Našťastie som len na začiatku trasy, žiadne blato na nohaviciach, žiadne bodliaky na zadku – takže môžem aj reprezentovať. Nasýtim svoju fotografickú vášeň vnútri a obieham kláštor koldokola. Je tu čo obdivovať. Je krásny a pekne farebný. Okolo pekné záhrady. 

Ale podarí sa mi zablúdiť aj do skladového a priemyselného kúta kláštora a tam čuduj sa svete sa to podobá na podobný kút ako u nás. Takže super. Sme rovnaký.

Skryté miesta 

Vraciam sa pred kláštor a nasmerujem si to na hlavné námestie mestečka, popozerám ešte krásu tohto miesta a podľa navigácie si nájdem cestu smerom do kopcov medzi Klosterneuburgom a Viedňou. Jasné že sa nechcem vrátiť autobusom.

Zvesela vykročím cestou z betónu

na chrbte predsa nenesiem žiadnu tonu.

Nôžky sa na ceste mihajú,

oči rôzne kompozície hľadajú.

Veď foťák je pripravený. Ale veľa tu toho nie je. Niežeby sa nedalo fotiť , ale ja sa chcem aj niekam dostať. Takže nič mimoriadne na fotenie. Cesta cez mestečko je poriadne dlhá, ani som to netušil. Stále stúpam do mierneho kopčeka, raz aj zle odbočím, ale navigácia ma stiahne späť. Je to dobrá vec, hlavne v mestách, lebo na to nie som veľmi dobrý navigačný špecialista.

Z Hlavného námestia

A tak stúpam tým tvrdým podkladom mestskej cesty a nohy už začínajú pišťať a túžiť po niečom mäkšom – po lesnom machu, trávnatej lúke – môže byť aj hovňačinec – nevadí, len nech to je niečo príjemne mäkké. Cesta vedie honosnejšou štvrťou, niečo ako bratislavská Koliba. Domce bohatších domorodcov majú nádherné výhľady na údolie Dunaja, na stále viac sa vzďaľujúcu katedrálu a kláštor. Vpravo za linkou Dunaja postrehnem v diaľke hrad, niečo ako naše Bojnice. 

Z vinohradou

Hrad Kreuzenstein

Kláštor Klosteneubrug

Vypadá zaujímavo – musím sa pozrieť do mapy, ako sa volá – už to mám Kreuzenstein. Veľmi sa o ňom v našich končinách nehovorí, ale vypadá veľmi zaujímavo. Raz sa tam vyberiem.  Peknú vilovú štvrť na kraji Klosterneuburgu pomaly ale isto striedajú vinohrady miestnych vinárov. Krásne obrobené a prístupné. Vystúpim nad jeden, na akýsi vyvýšený val a prekvapí ma nádherný pohľad na Dunaj, poriadne vzdialený kláštor.

Čelo, Veterlín, Záruby od Viedne - vzdialenosť tak 80 km

 Je úžasná viditeľnosť, je po daždi, zaostrím zrak a vidím v diaľke koniec Malých Karpát – trojvršie Záruby, Veterlín, Čelo – to musí byť odtiaľto vzdialené aj 80 kilometrov a predsa je krásne na obzore vidieť linku týchto vrchov. A samozrejme aj celé naše malokarpatské pohorie. Super. Také výhľady som veru už dávno nezažil. Páči sa mi to. Niečo nacvakám do pamäte flešky a po asi 5 minútach sa vnorím do lesa Wienerwaldu. Konečne. Moje už úpejúce nôžky potrebovali zmenu podložia. Chodník, na ktorý som sa dostal, vypadá byť menej frekventovaný, ja som v tejto časti nestretol jediného človeka. Vedie celkom hustým lesom začínajúceho pohoria Wienerwald. Stúpal som presekanými krovinami k mnou tušenej vyhliadke na Viedeň. Už sa teším na pohľad zo západu na tok Dunaja tečúceho cez Viedeň. Asi po hodine stúpania sa dostanem k historickému objektu s názvom Leopoldsberg. Po asi troch kilometroch krásneho stúpania v lese sa znovu dostávam na civilizovanú asfaltovú cestu. Samozrejme, že som s tým na tejto túre počítal, ale nôžky si žiadali iný podklad.

Výhľad na Viedeň z Leopoldsbergu

Dunaj - Donau

Otvoril sa mi nádherný pohľad na Viedeň. Mal som ju pred sebou krásne rozloženú. Začal som sa baviť vyhľadávaním architektonických objektov Viedne historických aj moderných. Dunaj sa tiahol po ľavej strane mesta, lemovalo ho množstvo mostov a po bokoch ho sprevádzali v toku jeho odvodňovacie kanály. Pomaly som sa zahľadel do ulíc vzdialených tak 10 km. Nachádzam Hofburg, Schlossburg – ale ani za svet neviem určiť, kde je Stephansdom. Nasadím teleobjektív a hľadám.

Nič.

Pri koncentrovanom obhliadaní, sa mi do nosa dostáva neskutočná vôňa. Zo 10 metrov ďalej sediaci turisti rozbalia svoje saky-paky a vyťahujú rezne. Môj žalúdok úpí – dožaduje sa svojho práva na obľúbenú lahôdku.

„Máš pravdu, milé moje tráviace ústrojenstvo – treba mi dať niečo do seba.“

 Sadnem a ládujem do seba vopred pripravené žemle so salámou. Zapíjam vodou jemne reznutou pomarančovým sunquickom. Akosi som si na to v poslednej dobe zvykol. Je mi dobre. Pozriem na hodiny, no je to tak natesno. Aby som stihol ten vlak čo som chcel. Predo mnou je ale ešte celkom dosť cesty. A tak sa vydám viedenským lesoparkom. Slnko mi svieti na lebeňu a ja si vykračujem lesom popri príjazdovej ceste k Leopoldsbergu za mojim chrbtom. Veď aj dôchodcovia sa tam chcú dostať. Popri mojom asfaltovom chodníku objavujem parádny adrenalin park. Množstvo lanových opičích dráh obťiažností od nulovej po hardcore sa vinie po stromoch a vnárajú sa svojimi chápadlami ďalej do lesa. Prejdem kilometer a objaví sa mi stredisko tejto atrakcie. Atrakcia má názov Waldseilpark a nejaké info nájdete tu:

 http://www.waldseilpark-kahlenberg.at/

Waldseilpark

Nie je  najlacnejšie toto lezenie, ale je fakt, že je to krásne upravené. Nie je to úplne atrakcia pre mňa, ale ktovie, možno raz to vyskúšam. Prečo nie?! Raz aj s ferátami treba začať. A toto je dobrý tréning.

„He-he-he Vlado,  Ty si čo za optimistu?!“ – ozve sa posmešný hlas v mojej hlave.

„Pozri na svoje brucho, veď im to tam všetko polámeš!!!“ „Buď trošku ohľaduplný voči mladým nádejným horolezcom.“

No dobre, pustím teda myšlienku na zdolávanie najľahšej detskej opičej dráhy z hlavy, nech netečie slza z modrých očiek nevinných malých feratistov, ktorým zničil ich obľúbenú trasu nejaký potrhlý pupkáč, poskakujúci po tenkých linkách detskej opičej dráhy a  naprávajúci si svoje ego na ich detských lanách.

Kráčam ďalej, pri pohľade na okolité atrakcie aj nôžky trošku prestali reptať na asfalt a ja sa dostávam k ďalšiemu pútnickému miestu. 

Kostol sv. Jozefa na Kahlenberg-u

Na Kahlenbergu sa nachádza pekný kostolík Sv. Jozefa, je otvorený.  Nazriem dovnútra, nie je tam ale nič mimoriadne pre zdokumentovanie. Paradoxne okolo neho pobehujú páriky iného náboženstva. Spoznávam to samozrejme podľa ich odevov. Ale kostolík je pekný a aj 50 metrov vzdialený hotel. Pri ňom ďalšia nádherná vyhliadka na Viedeň, tak sa ešte kochám.

Výhľad na Viedeň od Kahlenberg-u

Šípka na smerovníku ma láka na vyhliadkovú vežu pri telekomunikačnej veži. Neodolávam a vyberiem sa tým smerom. Fúha, aká pekná vyhliadková  veža sa predo mnou vynára. Pristúpim bližšie s úmyslom ešte sa na ňu dostať. Všetko je však pozatvárané. 

Turistická rozhladňa Kahlenberg - pri mojej návšteve zatvorená.

Takže nič z toho. Vraciam sa na svoju turistickú trasu a cestou sa vydávam k Heiligenstadtu – okrajovej časti Viedne. Krásna cesta sa vinie medzi vinohradmi. 

Pomädzi vinohradu ku Viedni

Po pravej strane cesty mi do očí vlezie vinohradnícky obchodík s občerstvením, jedlom ale aj predajom sadeníc vinnej révy. Kúpim si ako atrakciu vínny mušt – Weinsaft, vylogám to a keďže mi čas veľmi uteká, poberiem sa rýchlo k mestu. Nestíham – tuším to. A to sa musím každú chvíľu pozerať kvôli uliciam na navigáciu. No vlak asi nestihnem. Prichádzam ku konečnej električky. Nejaká odchádza, tak do nej naskočím. Len tak bez rozmyslu. Podľa mapy určujem, že ide smerom k zastávke U-štvorky. Mám lístok na vlak s tým, že môžem jazdiť aj mestskou dopravou, ale nie som si úplne istý, či to platí aj v týchto okrajových štvrtiach. V hlave si už hotujem myšlienky v nemčine na nejaké vysvetlenie mojej čiernej jazdy, ak by ma Herr instruktor vzal do svojich osídiel. Ale prejde pár zastávok a nič, len ja to nevydržím. Nechce sa mi veľmi riskovať, tak jednu zastávku pred U-bahnom vystúpim a na stanicu sa prišuchcem po vlastných. Nevadí. Sadnem do pristavenej súpravy a aj s prestupom sa dostávam na Hauptbahnhof. Vlak mi samozrejme utiekol. Čo s tým.?! Tak sa ešte odveziem k zámočku Belvedér a pokochám sa krásnymi záhradnými scenériami s vodotryskami. Tí šľachtici sa mali kedysi dobre.

Na záver pár snímkov z Belvedéru. 

A to je všetko – bol to krásny deň, už dávno som chcel spraviť túto trasu. Možno pre niekoho nezaujímavú – ale mňa zaujala a páčila sa mi.

Tak zatiaľ.

PS: „Ešte sme tu mi nohyýýýý – nepočúvajte ho. 75% cesty po asfalte – ak nás máte radi, rozmyslite si to!!!!“

  Dalšie foto : https://photos.app.goo.gl/DNL30YpnObssvjsZ2

Moja "Nízkotatranská stíhačka 2017"

Uplynuli dva roky odvtedy, ako som vystúpil pri hoteli Srdiečko, stretol sa s Tomášom a vyviezli sa hore ku Kamennej chate na Chopok, aby sme sa znovu a radi stali dobrovoľníkmi na stanovisku preteku Nízkotatranská stíhačka. Vtedy som nevedel zaparkovať, všade plno aut. Neskutočné.

Za ten čas sa dala ale do prevádzky nástupná stanica novej lanovky na Chopok na Krupovej a ja som celkom v pohode na parkovisku pri hoteli Srdiečko vytiahol batoh z kufra, zabuchol dvere auta a vybral sa hľadať Tomáša. Mal by mať aj dve ďalšie spoločníčky na naše tradičné stanovisko Nízkotatranskej stíhačky – tak som samozrejme zvedavý. Z diaľky vidím spoločenstvo omnoho mladších odo mňa, spĺňať pitný režim na terase hotela Srdiečko. Tam asi Tomáš nebude. Taký cichý človek. Ale bol tam!!! Okolo neho davy žien a samozrejme jeden turista.

Aj s mojou ctenou veličkosťou

„Čo sa to deje?“ znie mi v hlave otázka. Pripadá mi to akoby sa Tomáš v playboya zmenil. Veď mali byť len dve dobrovoľníčky, vidím ich tam najmenej štyri. No nič poručeno pánubohu – vtrhnem do tejto spoločnosti. Ten úžas v očiach dobrovoľníčok pri pohľade na mňa. Nevedel som ho zaradiť – čo je, čo sa deje? Nie som až taký fešák, veď som sa ráno ani neoholil!

„Ideme pešo hore!!!“

Už je to jasné - úžas v ich očiach nebol spôsobený mojou príťažlivosťou, ale skôr otázkou v ich očiach: „Zvládne to ten tučko? Cipána toho budeme musieť asi hore vytiahnuť!“.

Zalapal som po dychu, pozrel do tej strminy nado mnou. Predpokladal som, že pôjdeme ako po minulé roky  – teda raz – lanovkou a už dopredu mi vyrazili na čele a chrbte kvapky potu. S tým som veru nepočítal. Samozrejme že moja ctená ješitnosť, ktorá mala za divákov krásne spoločenstvo Tomášových kámošiek, nemohla dopustiť nejakú tú porážku – to teda nie. Musím sa s tým teda nejako vysporiadať. Veď už teraz som mal problémy s dychom pri pravidelnom vťahovaní bachora pod hrudné kosti a to som ešte nešiel do kopca. Tomáš a spol sa len usmiali možno po treťom pive, nahodili batohy a poďho do kopca. Čo mi iné zostávalo?! Mal som zbehnúť na lanovku a isť hore za nimi trapácky na nej?! Hmmmmm – toť ťažká otázka pre človeka môjho kalibru.

„Poručeno pánu bohu“ – povedal som si, nahodil batoh a poďme. Započala moja „Nízkotatranská stíhačka“.

 „A žiadne naháňačky a predvádzačky Vlado. Aj tak už nemáš čím ohúriť. Pekne pomaličky“ – myslím si. A myšlienky pokračovali:

 „Veď ak to zdolám po Kosodrevinu a nebudem vládať, nasadnem tam na lanovku.“

Zo začiatku to bolo dobré – predo mnou sa mihali krásne postavy turistiek, mali síce väčšie batohy, na nich zavesené karimatky, čo mi zastieralo výhľady na určité partie, ktoré sa mi mohli stať dopingom pre moje obstarožné telo, ale držal som sa. No už v polovičke prvej polovičky som sa začal držať svojho plánu, pomaly, pomáličky, žiadne naháňačky – na serpentínach k hotelu Kosodrevina som sa ocitol sám a tak som si to šinul svojim tempom. Vraj sa neponáhľame. Po chvíli sa ale ozvalo iné trápenie. Ja som nič nejedol od rána a potrebujem doplniť energiu na výstup a aj do náročného dňa, ktorý ma čakal. No nič – prestávka na Kosodrevine bola nutná. Mali len kapustovú, neznášam síce kapustovú polievku, ale prázdny žalúdok je väčší pán, ako moje chute. Nepomohol som si, nadžgal som sa kapustnicou a chlebom. Moji spoločníci si dali horkú polievku a mohli sme isť ďalej. Prvé metre ďalšieho postupu boli  po horskej ceste – asi dôležitej pre vlekárske spoločenstvo a po chvíli to Tomáš, ako správny vodca dal strmo do kopca pomedzi kosodrevinu. Teraz neviem, či som bol spotený už predtým, alebo pohľad na ten chodník priamo na Chopok nado mnou vyvolal na mojom čele a aj tele, to väčšie množstvo potných tekutín.

Zabudol som ale napísať, že po polievke som ani nepomyslel na vyvezenie sa lanovkou. Nebudem predsa nejaký trapák. Nevadí, že som od všetkých o 20 rokov starší.

„Mal som veru na to pomyslieť“ – prebehla hriešna myšlienka na po prvých 100 metroch stúpania na Chopok. Jasné, nie je to veľmi atraktívne stúpať v lyžiarskom stredisku hore svahom, ale musím sa s tým popasovať. Samozrejme atraktívne dopingové pozadia mi po 100 metroch zmizli zo zorného pola a ja som sa musel biť sám so sebou.

Z výstupu na Chopok

Krok sa mi ustálil, nemusel som na nikoho brať ohľad, na nikoho som nečakal, veď ma všetci aj tak prebiehali. Moje občerstvovacie pauzy na mojej súkromnej Nízkotatranskej stíhačke boli veľmi, ale veľmi variabilné. Zo začiatku to bola hrdinská pauza po 50 výškových metroch – ale verte, neverte v priebehu mojich súkromných pretekov sa dychové a fotiace pauzy zmenšili pomaly aj na 10 výškových metrov. Holt – to je tak, keď všade okolo vidíte krásne kompozície zložené so starých drôtov po vlekoch. Úžasné výhľady na lanovkové drôty tiež mali niečo do seba. To sa proste človek musí zastaviť – s tým si nepomôžem.

Skoro hore

Ale!!!!

Vrchol sa blížil, to je ten veľký doping – miesto toho predchádzajúceho – zbadať cieľ cesty, že už to nie je až tak ďaleko. A tak som najprv zbadal vrcholovú stanicu lanovky, potom som zbadal Kamienku a odo mňa až po vrchol sa tiahol celkom dobrý rad turistov. Aspoň nezablúdim – vravím si. Ani navigáciu človek nemusí zapínať. Trošku moje sebavedomie utlmovalo to, že všetci čo tam boli predo mnou, ma predbehli. No dobre, nie úplne všetci – ten fučiaci dedko s vnučkou za mnou, to mali tiež ešte ďaleko. Ale cieľ sa blížil. Dodalo to sily. Moji spoločníci tam hore už budú v dobrej náladičke, určite si vravia odkiaľ som sa asi vrátil. Ale ja som išiel – ako v tej pesničke:

 „Šiel, šiel za neznámym cieľom.

   Šiel, šiel – kráčal pláňou bielou.

   Šiel, šiel v nelútostných búrkach – hladať ten svoj pól.“

No pláň to nebola biela, ale skôr zelená od kosodreviny, červeno-sivá od skál a popretkávaná nitkami poprepletanými zo starých vlekárskych odpadkov a  lán. Proste úžas.

Ale!!!!

Vyšiel som – huráááááá – vkročil som do preplnenej chaty, okuliare sa mi automaticky zahmlili skôr, ako som stačil zachytiť nejaký výraz prekvapenia mojich spoločníkov, dávajúcich si do tela po výstupe.  Nevadí – bolo mi to absolútne jedno, bol som rád koncu mojej Nízkotatranskej stíhačky. Aj keď to koniec ešte nebol. Teraz bol ale na rade vrcholový zaslúžený drink – alebo Kamienkový čaj. Jooooj – ten chutil neskutočne – bolo to super.

„Máme čas“ vraví Tomáš „pretekári sú ešte ďaleko. Vyšiel si to veľmi rýchlo.“

Ten človek si zo mňa tuším srandu robí - bola moja myšlienka – ale bol som radšej ticho. Dobrý obed aj čaj mi zlepšili ešte viac moju aj tak dobrú náladu a všetko bolo fajné. Ešte nie som do starého železa, aj keď tam už pravdepodobne patrím samozrejme.

A tak sme po chvíli nachystali stoly, naše spoločníčky sa nastajlovali do uvítacieho výzoru každého pretekára (veru, menej odolný pretekári mali veľké problémy vymotať sa z osídiel nášho uvítacieho výboru, kebyže mužské osadenstvo rázne nezasiahne a nepošle ich na trať – na konci NZS by sme mali viac členov v hliadke ako pretekárov), porozdeľovali sme si úlohy, kto čo a ako. Samozrejme ma Tomáš poveril fotením tak, ako predtým. Moja Nízkotatranská stíhačka neskončila. Fotenie pre mňa neznamená, že budem sedieť na riti na plošine, obdivovať parťáčky a pokúšať sa o ich priazeň. Teraz mi to došlo, to si chcel Tomáš nechať pre seba. Fiškus jeden – tak ma poveril úlohou, pri ktorej nemôžem zavadzať. No nič. Prijal som to. A tak som pobehoval ako taký kohút na chodníku – 500 metrov od chaty, 500 metrov k chate. Našťastie tam nejaké tie prevýšenia neboli. Ale prevýšenia – pardon – som zblbnutý – pretekári nikde. Mám vraj šéfovi zavolať, keď sa prví objavia. Tak fotiť alebo volať?! - to bola dilema, hlavne pri prvom mužstve. Fakt, to bolo niečo neuveriteľné.

Pri pobehovaní po turistickom chodníku

„Oni snáď zosadli zo sedačky.“ – pomyslím si, keď už boli sto metrov za mnou. Nebadal som žiadnu veľkú únavu, z tej dvojice išla neskutočná pohoda a odhodlanie. Jasný víťazi, ale to som nemohol povedať druhej dvojici. Nemôžem ich nakaziť náladou porazených, tak som pridal do povzbudzovania: „Už ich máte, sú Vaši!“

Prvý z druhej dvojice zastrihal svojimi ušami a: „To fakt?“ – znelo za ním vo zvukových vlnách vzďaľujúcej sa dvojice.

Pár záberov z trasy NZS

Tento rok boli ale na Chopku prestávky medzi jednotlivými dobehmi na občerstvovačku dosť dlhé. Nachodil som sa celkom dosť v tých časových oknách. Nevadilo mi to, aspoň mi nebolo zima, lebo to som zabudol spomenúť - po dvoch hodinách na hliadke, nás zakryla hmla svojou duchnou a bolo po výhľadoch, sem tam spŕchlo, bolo vlhko, žiadne leto. 

S konečnou platnosťou toho dňa nás hmla prikryla.

Pre pretekárov úplne super, pre nás až tak nie, ale vydržali sme to. Dalo sa – odhodlanie doviezť tento pretek do zdarného konca držalo snáď každého z nás. Samozrejme aj mňa, lebo som fakt nevedel, kedy moja Nízkotatranská stíhačka skončí. Nakoniec som sa v tej hmle uchýlil k spoločníkom na terasu chaty a keďže bolo stále chladnejšie, nasmerovali sme sa do chaty. To bolo už príjemné. Pekne sme pokecali, spoznali sa – nielen medzi sebou, ale aj s pretekármi. Pretekárom sa nechcelo od ženského osadenstva našej hliadky, ktorá ale, musím uznať, bola veľmi prívetivá a my sme zas dbali na to, aby bolo všetko v medziach slušnosti. Inak na hliadke sa veru neudiali nejaké mimoriadne udalosti. Ak nepomyslím, že sledovať tých úžasných pretekárov je samo o sebe úžasné. Nechápem doteraz, ako takéto niečo môžu zvládnuť. Vo svojich mladých časoch som ani nepomyslel na to, že ľudské odhodlanie dokáže byť také veľké. A keby mi povedal niekto za komančov, že sa takého niečoho zúčastním, tak by som si ťukal na čelo, že také niečo sa ani nemôže organizovať. Ale organizovalo sa.

Tak by som chcel veľmi pekne poďakovať členom mojej hliadky, že mi poskytli pri výstupe morálnu aj dopingovú podporu – keby si Majka zavesila karimatku na batoh a nie pod batoh, mohlo by to byť lepšie – ale lepší vrabec v hrsti ako holub na streche - tak sa u nás vraví. Takisto za ich trpezlivosť, ktorú so mnou mali. Ja im za to odpustím, že sa mi nedostalo žiadnej podpory z ich strany pri behaní a dokumentovaní pretekárov pri ich prirodzenom pohybe. Vždy totiž zaznelo:

„Poďmeeeee, idemeeeeee, do tohoooooo!!!!“ pri každom objavení stíhačkového pretekára s číslom. Dokonca sa to ozvalo aj pri objavení príťažlivého športovo nahodeného rýchlejšie chodiaceho turistu. Ale nie pretekára. Holt baby sú baby. Pri objavení môjho pupka sa ozvalo len úžasné ticho. Mal som, čo som chcel.

Tak zatiaľ.

Moje foto z pretekov:

http://vladko00.rajce.idnes.cz/Nizkotatranska_stihacka_2017_-_stanovisko_Chopok/

http://vladko00.rajce.idnes.cz/Chopok_-_v_den_Nizkotatranskej_stihacky/