Osmička Ždanickou pahorkatinou

Pootvorím oko na divný zvuk, ktorý ma prebudil. Nejaké to čvirikanie zaznievalo spoza okna a rušilo môj slastný spánok. Do ...píp... prekliaty vtáci -  to snáď nie! Veď je ešte zima, majú tam niekde čušať zababušený do svojich našuchorených pierok. Alebo sa mýlim a už je  tu znovu jar?! To je neskutočné, je koniec mojim dlhým ranným radovánkam popretkávaným lesklou niťou snov, som nútený skôr vstávať. Po východe slnka nemôžem isť v pohode na siedmu, musím sa z postele trtúliť na svitaní o tretej, svetlo sa vnucuje už od piatej hodiny, nemôžem si pochrapkať. A vonku čaká robota ako na kostole. Joooooj moja slastná leňošská zima, kdeže si sa mi podela?

Po chvíli ma ovalil spoza pootvoreného okna prenikajúci svieži (vraj svieži!!!) jarný vzduch. Otras, nie je nad zaprdený, omamujúci  a najmä vlažný odér, zakrádajúci sa nenápadne spod perín a ja som nútený užívať si ten hrozný jarný čerstvý vzduch. Jój to nie.  A to som si ešte sľúbil jarný  výjazd,  do mne neznámych končín Ždanických pahorkov. No nič,  zdvíhaj kostrou starec, treba sa pobrať z postele. Vystrč  ten pupok spod iglu z perín a poďho dýchať ten sviežimi jarnými vôňami opradený luft.

Lokalitu Ždanických pahorkov som objavil pri prezeraní  albumov na i-nete, zaujala ma hlavne lokalita mandloňových sadov nad Hustopečami.  Hovorím si, že by to mohlo byť celkom zaujímavé a tak som si pri mrknutí do mapy vytýčil znovu takú „o-smičkovú“ túru, ktorú by som chcel v jeden hrozný jarný deň prejsť. Namieril som si to teda do mestečka Hustopeče  autom, čo trvá cca hodinu aj niečo z môjho bydliska pri Bratislave.

Po príchode do Hustopečí som to švihol priamo pod diaľnicu k cintorínu  - teda nieže by som sa tam chystal zaľahnúť,  ale je tam vyhovujúce parkovisko, kde sa dá krásne zaparkovať. Popri parkovisku vedie zelená turistická značka priamo na Hustopečský Starý vrch. Chvíľu po ceste a potom prudko zabočíme doľava na Starý vrch. Je to príjemné stúpanie, ktoré nám cestou spríjemňuje pohľad dopredu na rozhľadňu stojacu na Starom vrchu,  i pohľad dozadu na pohorie Pálava. Jedným slovom krásne výhľady  dávajú zabudnúť na trošku náročnejšiu časť túry, ale nič hrozné.

 Zhruba dvesto metrov pred rozhľadňou sa dostávame do prvého mandloňového sadu. Najlepšie je tam prísť  asi koncom marca, či skôr začiatkom apríla, keď stromy mandloní rozvíjajú tisícky bielych kvetov  ešte pred vyrašením zelených listov.

 Stromy sú už síce staré, tých plodov tam nebude veľmi veľa, ale tento rok bol najkrajší pohľad na rozkvitnuté stromy priamo zvrchu rozhľadne, keďže hore v korunách stromov bolo najviac rozkvitnutých bielych kvetov. 

Bol to ale krásny, netypický pohľad na pekne upravený sad. Potom, ako som sa dobrovoľne nechal poprefukovať celkom ostrým jarným vetrom – no veď hovorím zima je zima - mohol som byť pod perinou,  som zostúpil dole a vybral som sa priamo na západ pomedzi mandloňový a marhuľový sad a taktiež po peknej lúke.

 Značku som nechal odbočiť doprava a vydal som sa po neznačkovanej cestičke. Zablúdiť nemôžete, všetko je otvorené a je zreteľne vidieť, čo turistu čaká a kadiaľ má isť. 

Zo Starého vrchu som zostúpil do údolia k dvom vodným nádržiam. Okolie bolo pekne upravené a voda len čakala na väčšie horúčavy,  aby mohla svoje útroby pripraviť pre vodomilných návštevníkov.

 Tu som sa napojil na červenú turistickú značku, ktorá ma popri oboch jazerách viedla priamo k druhému zaujímavému turistickému cieľu – Kamennému vrchu. Červená turistická značka sem vedie taktiež z Hustopeče, ale isť po asfaltovej ceste mi veľmi nevoňalo, preto som sa vlastne vybral trasou, ktorá viedla aj neznačkovanými cestičkami. Červená turistická značka ma priviedla svojimi krivolakými lesnými zákutiami priamo na Kamenný vrch. Ono nie sú to vrchy v priamom slova zmysle, skôr také pahorky. Ale dlhé tiahle stúpania sú viac skúškou vytrvalosti pri nudných stúpaniach. Zvládnuť sa to dá. Na Kamennom vrchu ma čaká nádherná teplomilná flóra, ktorá mi už z diaľky priateľsky máva, aby som sa s foťákom pristavil pri tej alebo onej dáme - kvetinke. 

No jasne, zvalím sa do trávy a začnem zoomovať. Pozriem prvá fotka – prepálená, prestavím na manuálne nastavenie clony – znovu cvak – ešte viac prepálená. Čo do čerta to je?!  Vypnem foťák, nepohnem na chvíľu s objektívom a zapnęm – cvak, fotka vypadá dobre. Zazoomojem – všetko sa vrátilo do „prepaľovacieho“ módu, čiže foto v prdeli. No milé dámy kvetinky, niečo sa stalo s foťákom. Hlaváčiky smutne pokývali hlavou, osamelá snežienka sa mi vyškerila, že čo som to za fotografa a poniklec sa odo mňa pohŕdavo odvrátil a všetku svoju krásu venoval novo príchodziemu fotografovi s Full-framom. 

 Ja som už nebol preňho zaujímavý. No čo, pomôžem si?!  A tak som foťák na chvíľu vypol a pobral som sa vrcholom Kamenného vrchu ďalej po mnou vytýčenej trase. Časť cesty viedla znovu štátnou cestou, tam to bolo celkom nepríjemné chodenie, ale keď sa nedá, tak sa nedá. Po chvíli som prišiel k rázcestníku s názvom Pod Majákem, ktorý ma naviedol na modrú turistickú značku a tá nasmerovala moje kroky do ďalších zakutí Ždanickej pahorkatiny. Ešte predtým ma upútala smerovka ku ….. krížu s názvom U Josífka. Na kríži bola umiestnená tabuľka s osudom nešťastníka - nebožtíka, ktorý tu bol zabitý v 17. storočí tatarmi. No neviem ako sa sem tatari v tom období dostali, viem ale, že tí tu boli ako okupanti omnoho skôr, ale možno ako nejaká tatarská jednotka, pridružená k nejakej okupačnej armáde. Kto vie, nech mi to prosím napíše do poznámky pod mojim príspevkom.  

Pohodovým krokom som sa vydal po modrej turistickej značke na ďalší pahorok. Je z diaľky dobre identifikovateľný, zdobí ho totiž  telekomunikačná veža a sám pahorok sa volá Holý. Keď to mám zhrnúť do jednej vety – dnes som navštívil Starý, Kamenný, Holý vrch a čaká ma ešte Úval. Tie tri názvy vo mne evokujú rôzne myšlienky smerom k môjmu egu, ale tie si radšej nechám pre seba J. Radšej by som v porovnaní smerom ku mne bral názvy – Úžasný, Priťažlivý – no radšej nebudem pokračovať. A tak pri ceste na Holý vrch míňam pasienky so scenériami pasúcich sa koní, proti oblohe a svetlu vyzerajú nadmieru zaujímavo, žeby vyskúšam foták?! Ale tentoraz skúsim teleobjektív. Zazoomujem  na koníky a všetko prebehlo úplne v poriadku.  Síce fotenie s týmto teleobjektívom nemám rád, nie  sú s ním úplne najkvalitnejšie fotky - nevyhovujúca kresba, ale keď ho už mám...

Trošku som odbočil z turistického chodníka a navštívil som vrchol Holého vrchu, kde ma čakali parádne výhľady na pohorie Pálava, pred ktorým sa zrkadlila hladina vodnej nádrže Nové Mlyny a bola to nadmieru pôsobivá scenéria, proste pekná. Dám si svoj klasický objektív, odfotím – super, foto vyšlo, zazoomojem – foto v prdeli. Už som toho mal plné zuby. Ale bolo mi jasné len to, že môj najkvalitnejší objektív mi vypovedal poslušnosť. A tak som bol nútený ďalšie fotografie robiť bez zoomovania, alebo pomocou teleobjektívu.

Ďalšia cesta modrou turistickou značkou viedla na križovatku turistických ciest Přední kout - sedlo. Odtiaľto som sa znovu dal po zelenej turistickej značke smerom k dedinke Kurdějov. Celý zostup je skrášlený výhľadmi na juh smerom k Pálave. Pri vstupe do dediny zaplesala moja dušička neskutočnou radosťou, lebo je zaťažená na zaujímavé historické stavby. Dolu ma čakal opevnený kostol v Kurdějove.  Vskutku netradičná sakrálna stavba, bez veže na kostole – ale vedľa boli veže hneď dve a to všetko sa tiesnilo v ohraničenom priestore obohnanom veľmi zachovalým múrom. Kurdějovský kostol je vlastne prestavané hradisko a pevnosť z dávnych čias. Malo to svojské čaro. Všetko som si pekne zdokumentoval bez zoomovania.   Mimochodom v  albume pri tomto článku sú fotky aj s približovaním, tie sú trošku z iného obdobia, tak aby ste si nemysleli, že Vás,  milí čitatelia, zavádzam s pokazeným fotoaparátom.

Po prelezení všetkých kútov kostola som sa pobral ďalej zelenou smerom k Hustopečiam. Teda nepobral som sa hneď. Moje druhé ja – to gurmánske,  natrafilo  priamo za kostolom na reštauráciu. Času som mal fúru, tak prečo by som si niečo dobré nedal a nepotešil chuťové poháriky. Veď tieto končiny sú povestné nielen úžasnými vínami, ale aj výbornou a lacnou stravou, tak šup do reštiky. Vnútri sa ma zaraz ujala čašníka, obskakovala ma a pri dopyte na jedlo ma zaviedla do super luxusnej časti reštaurácie. Poháre sa leskli, obrúsky boli postavené do pyramíd, všetko pôsobilo tak snobsky, chcel som sa preto pobrať preč, ale čo keď  Vás obskakuje kus príťažlivej a milej ženy, po dlhšom čase strávenom v lesných kútoch?!  Samozrejme som neodolal. Keď som nazrel do jedálneho lístka, tak sa mi zatajil dych - cenové relácie totiž nemali nič spoločné s lacným menü. Ale nech to para tlačí, veď si to môžem dovoliť a tak som si sadol a objednal nejaké bezmäsité ravioli ochutené medvedím cesnakom a vajcom, veď stále nemusím rezne žrať  a keď už je tá jar... medvedieho cesnaku čas... No dobre, priznávam, bolo to najlacnejšie,  ale aj tak som práve toto chcel vyskúšať. Po chvíli čakania a slintania medzi bielymi pyramídami textilných obrúskov sa objavila čašníčka s velikánskym tanierom. Moje srdce poskočilo, oči sa zaleskli a ja som sa tešil na úžasnú porciu jedla a inštinktívne som preglgol. Keď ale tanier položila pred môj zrak a ja plný očakávania zaostrím, zisťujem, že pozerám do prázdneho taniera. Vylovil som pohotovo z batoha ďalekohľad, pozriem na sever taniera – nič, prejdem k východu – stále nič. Dalekohľadom som zrekognoskoval všetky svetové strany taniera a následne v strede taniera som zbadal 4 kúsky ravioli, ozdobené zelenými lístkami posekaného medvedieho cesnaku. Rozkošnícky na mňa svorne žmurkali zo spodku taniera.  Dobre, dobre nebol tam žiaden ďalekohľad, ale to prirovnanie bolo fakt trefné. Vám sa nepáči? Tak som tie ravioli, mimo snobského obliga  turisticky zožral a v domnienke,  že to bude asi predjedlo, čakal som na ďalší chod, no namiesto neho ku mne pricupital  už len účet. Hm, čo už ,  radšej pôjdem nabudúce do staničnej reštiky, pomyslel som si. Pri východe z reštaurácie som vylovil z batoha zabudnutý lepeňák z domu, ktorý bol bez účtu a pochutnával som si na ňom pri ceste cez dedinu Kurdějov. A ako chutil, mmmm.

Za Kurdějovom som sa zelenou značkou vyplazil znovu hore na Kamenný vrch a inou cestou – po zelenej som sa dostal k rozhľadni na Hustopečský Starý vrch. Cesta viedla velikánskym sadom marhúľ, ktoré sa chystali kvitnúť na ružovo,  ale tie ešte neboli pripravené k obdivovaniu.

Svoju púť toho dňa som zakončil zostupom z Hustopečského Starého vrchu k autu,  ktoré na mňa radostne zažmurkalo po celodennom vernom čakaní.

Túra bola dlhá cca 16 km, prevýšenie bolo 611 metrov. Vodu si treba vziať vlastnú, keďže ja som sa k nej dostal až v obci Kurdějov.

Ďakujem za Vašu pozornosť.

Tak zatiaľ...