Falkenstein - Poysbrunn (k tomu aj malá úvaha o závisti)

Pohybom páčky som uvoľnil nedočkavé kvapky vlažnej vody, ktoré ako kone na štarte vybehli zo sprchovej ružice a pekne spôsobne mi začali dopadať na hlavu, nos, tvár, ramená. Pomaly sa združili na rozbehovej dráhe mojej hrude a veselým výskotom sa cez skokanský mostík – moje brucho, rozbehli smerom k podlahe. Akoby som počul ich veselé chichotavé erdžanie z toho, čo za čudo v kožuchu to stretli pri skoku a veselo sa rozprskli na dlážke sprchového kúta. Je to úžasný pocit po takej túre,  dopriať si sprchu. Vedel som, že už ma čaká moje odpočívadlo, tešil som sa, ustrojený do pižama som skočil do postele šípku  a ..... auuuuuuuu – mohol som byť akokoľvek ospalý, v tom momente som vyskočil ako srnec a trel som si čelo, spálené slnkom z dnešnej túry. Že ja nešťastník som si dnes zabudol svoj obľúbený biely klobúk. Ráno to ale nevyzeralo na nejaké slnečné orgie. A tak prebratý, ozdobený bielou vrstvou masti proti popáleninám – vyzerám ako Rambo za počítačom – som sa rozhodol, že si zrekapitulujem dnešok a snáď mi po prvé zaberie masť a po druhé zaujmem ďalších turistov tak, že  navštívia lokalitu, o ktorej bude práve reč.

Aháááááá! Ja som Vám ešte nenapísal, kam sa to s písmenkami a spomienkami vyberieme tentoraz. No tak dobre: dostala sa mi pred časom do rúk knižka s názvom Dolné Rakúsko  s popisom 50 zaujímavých túr na Moravskom poli a v rakúskej oblasti Weinviertel. Už na prvý pohľad ma zaujala lokalita na severe dolného Rakúska pod moravským mestečkom Mikulov. Priznávam sa, už som tam bol zo dvakrát, ale teraz som chcel spraviť túru smerom na opačnú stranu, nadýchať sa jarného vzduchu medzi vinohradmi, pokochať sa čerstvou zelenou trávou na mierne zvlnených kopčekoch dolného Rakúska.

Cestu som si vybral cez Moravu, predsa len diaľnica ušetrí dosť času. Išiel som už aj cez dediny po rakúskej strane, len tam je obmedzená rýchlosť  a dosť dlho trvá dostať sa do mestečka Poysdorf. Takto som až na hranicu s Českom prišiel pekne po diaľnici, odbočil som na Kúty a odtiaľ cez Lanžhot, Břeclav, Valtice pred Mikulov, odkiaľ bola odbočka smerom na Rakúsko. Prejazd cez prvú rakúsku dedinu Drasenhofen je strašný – hustá premávka,  plno nákladiakov a osobných aut. Niekde veru otvorenie hraníc asi neprivítali. Na šťastie je tento úsek cesty celkom krátky, hneď za uvedenou dedinou je odbočka na dedinu Stutzenhofen. Po prudkej odbočke sa dostávam na cestu, ktorá je prázdna, vedie krásnou pohodovou zvlnenou krajinou. Za dedinou Stutzenhofen odbočím prudko doľava a dostávam sa do cieľa cesty – dedinky Falkenstein.

Ako základňu pre uskladnenie svojho tátoša si vždy vyberám parkovisko pod hradom Falkenstein – no honosné, že „parkovisko“ – vlastne je to lúka pod hradom. Ale vyznačené to je ako parkovisko. Dostať sa tam nie je problém, na kruhovom objazde pri vjazde do Falkensteinu sa dáte smerom na poslednú odbočku od vjazdu na kruháč, cesta vedie ku kostolu, ktorý je viditeľný z diaľky. Ku kostolu sa dostanete úzkou cestičkou. Pod kostolom je tiež pekne vyznačené parkovisko, ale ja idem popri parkovisku stále hore, držím sa stále odbočiek vľavo a po jednom kilometri som hore na parkovisku. Je tu krásny výhľad na hrad Falkenstein – ten ma bude sprevádzať stále počas celej túry.

Po nahodení batohu na chrbát s ťažšou fotovýbavou, koľkokrát zbytočne nosím niektoré veci k foteniu, ale na druhú stranu, koľkokrát - ako naschvál, potrebujem akurát tú časť fotovýbavy, ktorú som si nezobral. Tak radšej môj batoh neskúšajte – neoplatí sa. Dnes budem robiť okruh na východ od hradu smerom k dedine Poysbrunn.   

No, Popluhár, už toľko nekecaj a poďme na to. Z parkoviska sa dám krátkou  cestou naspäť – prídem ku krížu a vydám sa smerom na sever. Predo mnou je výhľadový pahorok – Hollenstein. Pomaličky sa naňho vydriapem a začínam si užívať prvé výhľady na celú túto krásnu krajinu. Zvlášť pohľady na hrad majú svoju čarokrásnu atmosféru. Už som sa pokochal, dám sa smerom dolu – stále na sever. Pomaličky sa spúšťam do sedla, ak sa to tak dá nazvať. Po pár metroch objavím zaujímavý skalný útvar, ktorý by som tu veru nečakal. Skalisko akoby tam niekto vyrúbal, človeku sa nechce veriť, že by sa na takomto pahorku mohla taká skala objaviť. No bola tam, zdokumentoval som si ju a zbehol som dolu

 

. V sedle sa vedľa mňa objavil plot z jednej strany, po chvíli plot z druhej strany. Za plotom krásne pláne zelených lúk a na nich sa pásli srny v malom stáde. Kým som však nahodil teleobjektív na svoj aparát, ozvalo sa zapískanie – také som ešte nepočul a pozriem – stádočko v rýchlom slede za sebou utekajúcich sŕn  zmizlo v zelenom lese a mne zostali akurát tak oči pre plač. A ten piskot?! To si len srnec plnil svoje povinnosti a keďže ma zaregistroval skôr ako ja jeho, piskotom zahnal svoje stádočko  do bezpečia. Turistická cesta viedla asi 500 metrov pomedzi dva ploty v poľovníckej obore. Ja osobne som si pripadal ako v ZOO – žeby som bol prezeraný exemplár?! Ale je fakt, že o oboru sa starali naozaj ukážkovo a vzorne. Po asi kilometri som sa dostal do lesa a keď som sa z neho vynoril, objavili sa predo mnou nové výhľady na kraj okolo mňa. Vľavo popri ceste som zaregistroval nádherný poľovnícky zámoček – do takého sa ja v živote nedostanem, taká celebrita nikdy nebudem. Ale udržiavaný bol krásne. Za zámočkom sa objavila cesta, ktorá ma vlastne doviedla do Falkensteinu.

 

 Tu sa mi otvorili krásne výhľady na Pálavu, Mikulov a takisto na kopček Schweinbartherberg.

 

Prečo ho spomínam? Nachádza sa na ňom Südmahrerkreuz – pamiatka po násilnom vysťahovaní moravských Nemcov po vojne. Nie som tu na posudzovanie toho, či to bolo oprávnené alebo nie, v každom prípade sa z tohto kopčeka chodili vysťahovalci pozerať na svoju domovinu za ostnatým drôtom. Ak by si vzali ďalekohľady, určite by zaregistrovali ľudí na Svätom kopčeku nad Mikulovom, ktorý  taktiež vyzerali do zakázaného sveta spoza ostnatého plotu. A tak si chodíme po svete a závidíme si – jedni závidia druhým nestratený domov, druhí závidia prvým nestratený názor – tretí zas závidia štvrtým dôveru medzi ľuďmi, štvrtý tým tretím bonvivánstvo  a všetci si navzájom závidíme nos medzi očami. A svorne zabúdame nato, že sme sami prispeli k tomu, že závidíme niečo tým druhým. Boooože – zas filozofuješ, padaj ďalej, kam takto chceš dôjsť?!

Prešiel som cez cestu a kráčam si nádherným krajom východným smerom ponad vinice. Objavujú sa mi nové a nové pohľady na jednu aj druhú stranu – na rakúske vinice, moravskú Pálavu, Mikulov, ruiny hradu Falkenstein. Proste nie je čas nudiť sa. Všade, na oboch stranách sa mi ponúkajú krásne kompozície pre fotenie. Rozhodol som sa, že ešte skočím po túre pozrieť na výhľadový kopec  ku krížu Südmahrekreuz, snáď mi to  vyjde.

Po zhruba 6 km strávených na cestičkách a chodníčkom vinárskeho kraja sa dostávam do dedinky Poysbrunn. Z neďalekého pahorka trčí kostolná veža – tam si odpočiniem. Slnko začalo poriadne pripekať a ja som si zabudol svoj biely klobúk, ako som už spomenul na začiatku článku. Kostol  bol otvorený – všetky kostoly v tomto kraji bývajú otvorené. Aj tento bol, prezrel som si teda svätostánok, dostať som sa mohol skoro všade, nikto ma nezastavil, nikto ma nevyháňal. V tomto kraji vládne ľudská dôvera. To je krásne.

 

Po pár hltoch vody som sa vydal na ďalšiu cestu – teraz  viedla južnou turistickou cestou smerom na západ. Vôkol som míňal sady s jabloňami, vinice i políčka s inými pestovanými druhmi tunajšej flóry. Jednoducho krása pozemská.

 

Po asi 4 kilometroch som sa dostal na križovatku. Vybral som sa ešte na vrch Galgenberg (Šibeničný vŕšok). Na vrchole som videl telekomunikačnú vežu, ktorá bola viditeľná v tomto kraji snáď odvšadiaľ. Tušil som tam nádherné výhľady na túto lokalitu a nemýlil som sa. Neuveriteľný výhľad na dedinu Falkenstein, ruiny hradu, v diaľke bolo krásne vidieť Mikulov, Pálavu, Svatý Kopeček nad Mikulovom. Proste úžasná scenéria. Chcel by som ju fotiť niekedy pri západe slnka, mohlo by to byť úžasné, nasiaknuté pokojom a pohodou.

Z Galgenbergu sa dá zisť do Falkensteinu aj z východu a aj zo západu, to je jedno. Zablúdiť sa nedá. Ja som sa vrátil po ceste naspäť, keďže som chcel navštíviť vínnu uličku vo Falkensteine. Je krásna, s ničím si nezadá s tými juhomoravskými. I keď na južnej Morave sú viac reprezentatívne. Prekvapil ma ďalší dôkaz bezbrehej ľudskej dôvery. Vošiel som do vinnej pivnice, chcel som si kúpiť nejaké to vínko, už keď som tu bol. Nikde nikoho – útrobami dlhej klenbovej pivnice som mohol prejsť až na jej koniec. V prvej miestnosti boli rozložené vína rôznych druhov s cenovkami, v chladničke načaté  fľaše s vínami, muštami, minerálkami a na papieriku napísaný odkaz,  koľko treba zaplatiť do priloženej plechovej pokladničky. Vyvalil som oči a snažil som sa predstaviť si  štamgastov z našich mokrých štvrtí, ako sa tu vrhnú na vyložený tekutý mok s tým, že je to zadarmo. No nie je. Problém je, že je za dôveru. Našťastie je to veľmi ďaleko. A tak závidím trošku  aj ja, že nežijem uprostred ľudí, ktorí nezištne a bezbreho dôverujú. To sa u nás nenosí.

Nekúpil som si však nič, nemal mi kto vydať z 20-eurovky, takže oni závidia mne, že som ušetril J.

Po prejdení dedinou som vystúpal na parkovisko pre auto a keďže som mal trochu času, vybral som sa ešte nad dedinu Kleinschweinbarth ku krížu, o ktorom som sa zmieňoval. Výhľady sú odtiaľ fantastické – ale to už posúďte sami z priložených fotiek vo fotoalbume.

 

Krém na popáleniny postupne zabral,  pri písaní článku som sa usmieval, že mne môžu zas závidieť iní  miesta, ktoré som navštívil. Proste sme len ľudia, závidieť si budeme stále.

Viem, že som Vás  tento krát zaťažoval priveľkým filozofovaním, ale čo už so mnou, iný už nebudem. A tak si radšej ľahnem do postele a príjemné spomienky a zážitky z krásnej lokality ma budú sprevádzať nočnou snovou krajinou.

Túra krajinou okolo Falkensteinu bola dlhá 12 km – miernymi kopčekmi som nastúpal a zostúpal cca 450 metrov a vodu som mal vlastnú. Ale kto má rád dobré vínko, toho tam je neúrekom, stačí iba vhodiť patričnú sumu(nezabudnite si drobné) do plechovej pokladničky a vziať si fľašku so sebou.

Tak zatiaľ.

Link na dalšie fotky:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6153812533726071841