Anno domini 2014 mi z akýchsi objektívnych príčin padla dovolenka v Chorvátsku,
proste nedalo sa vycestovať za hranice k
moru. Keďže som mal tyžden dovolenky len tak, sám pre seba, rozmyšľal som nad
nejakou zaujimavou lokalitou, ktorá by stála za návštevu. Predstavoval som si
nejaký raj, kde si odpočinie moja duša, nohy dostanú zabrať a oko sa napasie
novými snímkami cez môj fotoaparát. Hmmmm tuho rozmýšlam: „Raj, raj.... a prečo
nie Slovenský Raj?”
Nebol som tam už poriadne dávno, no
poviem vám, určite takých 10 rokov a niektoré rokliny som ešte v živote jakživ neprešiel.
Na to síce nie som veľmi hrdý, ale
dostal som chuť tento stav zmeniť. Je to
predsa len z Bratislavy dosť ďaleko a jednodňové túry sú nezmyselné pre nás - západniarov.
Nejaké peniažky boli našetrené na chorvátsku dovolenku – presunuli sa ale z domácej ekonomickej
kolonky: má dať = zahraničná
dovolenka, do kolónky: dal = domáca dovolenka. Ako môžete vidieť, moje ekonomické
vzdelanie sa proste nezaprie. A keďže som mal finančnú kolónku naplnenú v
dostatočnej miere, rozhodol som sa pre
ubytovanie v hotely. Pozriem do mapy – východzia lokalita pre moje účely a
plány: Podlesok. Je celkom zaujimavá, vždy som v Slovenskom Raji absolvoval skôr
túry z juhu - z oblasti Mlynkov, tam to poznam. Hotel nebol veľmi velkým problémom
vybrať zoširokej škály, klikol som preto na prvý kontakt na nete – hotel Slovenský Raj (neviem, či môžem
zverejniť) a zavolal som si tam. Chcel som jednoposteľovku, ale takým niečím
nedisponovali, napriek tomu, nebol problém
my vyjsť v ústrety a ubytovať ma v dvojposteľovej izbe, za cenu pre jedného
spachtoša. Także som bol v podstate spokojný. Pri nástupe do hotela som ocenil čistotu,
voľné parkovacie miesta, ochota personálu
bola veľká – ospravedlňovali sa mi za menšiu izbu. „Preboha – veď to nie je veľkosť
ako v stane, pre mňa je to celkom dostačujúca
izba” – vravím. Nič mi nechýbalo k mojej spokojnosti. Snáď len to, že nemali
polpenziu, ale všetko stravovanie bolo na objednávku. Keď starého barda obskakuje mladé usmievavé žieňa,
tak to je celkom milé, tomu som sa naozaj poľahky prispôsobil.
No ale vrátim sa k Slovenskému
Raju: v jeden deň som absolvoval túru v
rokline Suchá Belá. Je to jedn z najpopulárnejších roklín v tejto lokalite. Aby
som sa priznal, nechcel som v roklinách trhať rekordy v dlžke túry, nechcel som všetko prejsť tou najrýchlejšou
cestou. Chcel som fotiť a podľa toho
vypadala moja výbava, hompálajúca sa na
mojom chrbte. Statív mi vysel na batohu,
polovica tiaže batohu sa skladala z fotografickej výbavy. Każdý, kto fotí takto vodu v roklinach, teda v dosť náročných svetelných podmienkach, to dôverne pozná. Samozrejme k tomu treba i poriadnu obuv, lebo
ako mi povedali domaci:
“Hlavným dôvodom, prečo ste prišli
do Slovenského Raja je voda, potoky a mokré scenérie. A tak treba
počítať s tým, že nohy budú mokré, nohavice špinavé. Čím kvalitnejšie
turistické topánky, tým lepšie. Alebo len nejaké sandálky, keď máte nohy odolné
voči studenej vode.”
Aj takých
turistov som videl.
 |
| Informačná tabula |
Z hotela som sa celkom v pohode vybral smerom na Podlesok, keďže túra roklinou
Suchá Belá začina pri autokempingu Podlesok – cca 1 km od hotela. Mal som dosť času
a možností poopraviť si upevnenie batohu, pritiahnutie páskov na batohu. Takto
pripravený som prišiel ku vchodu do rokliny a za patričný poplatok ma vpustili
dovnútra. Hneď od začiatku rokliny treba zapnúť kontrolky ostražitosti, keďže
chodník vedie prevažne pri potoku, v potoku, po drevených rebríkoch a vnútro
rokliny je, ako sa patrí, mokré, vlhké a
samozrejme klzké.
 |
| Na rebríku |
Paličky sa zídu, treba sa istiť a każdy trošku neštandartný
krok treba radšej zvážiť. Už len kvôli trošku drahšej výbave na chrbte. Ale
samozrejme aj kvôli nejakému úrazu, ktorý sa poľahky môže pritrafiť pri páde z
drevených rebríkov. Netrvalo ale dlho a
fotoaparát a statív sa ocitli na tom správnom pohotovostnom mieste – v mojich
rukách.
 |
| Krásna scenéria |
Paličky zavadzali, skončili preto na batohu, o to opatrnejšie som musel
postupovať. Ako som už spomenul, neplánoval som trhať žiadne rekordy, proste
som si chcel užívat krásu rokliny či už bežným pohľadom alebo cez uzávierku svojho foťáku.
Po chvili chôdze ma čakala prvá atrakcia na turistickom chodníku, lemovanom
zelenými značkami – Misove vodopády a takisto Roklina Misových vodopádov.
Musim
ešte podotknúť, že som mal celkom štastie. V roklinách bolo pomenej ľudi,
neviem vlastne prečo, prazdniny už predsa začali. Sem, tam som síce musel pri
komponovaní počkať, no ono to nevadilo. Ten čas, keď čakáte na kompozíciu bez
ľudských návštevníkov, sa dá využiť na podrobnejší pohľad na danú scenériu.
Človek toho objaví viac, ako pri rýchlom prebehnutí roklinou s tým, aby už bol na konci a mal další zápis k
už prejdeným lokalitám. Som samozrejme aj tvor dosť lenivý a nechcelo sa mi stále
skladať statív a znovu ho rozkladať. Także som na strmých rebríkoch rokliny
Misovych vodopádov mal foťák aj statív zavesený v jednom kuse na chrbte. Tam mi
sprvu patrične zavadzali, ale po chvíli som si zvykol, aspoň som bol viac
opatrný. V rokline Misových vodopádov sa treba pohybovať vcelku opatrne, je to
pre návštevníkov Slovenského Raja celkom adrenalínový zážitok, vyškriabať sa až
hore. Ale je to zvládnuteľné, len netreba veľmi riešiť situaciu pod nohami.
Roklina stúpa strmo po viacerých rebríkoch, na konci je to už celkom slušná
výška. Treba tu počítat so zdržanim, lebo pri väčšom množstve návštevnikov, sa
tu tvoria zápchy.
 |
| Misové vodopády |
Ale jasné, že roklinku zvládneme - mame za sebou prvé krajšie a
dramatickejšie miesto a pokračujeme ďalej krásami veľmi turisticky atraktivnej
rokliny Suchá Belá. Ďalším zaujímavým
miestom prechodu, je Roklina a Okienkový
vodopad. V Rokline som už mal nohy celkom mokré, síce nevadilo, ale o to
opatrnejšie človek musel ísť.Viem, že
stále upozorňujem na opatrnosť, ale viem z môjho okolia, že úrazy s
nepríjemnými dôsledkam,i sa tam veru stali.
 |
| V Rokline |
Šmýkalo sa a na mokrých drevených rebríkoch,
sa pri troške neopatrnosti može všeličo prihodiť. V Rokline som sa musel trošku
sťahovať v páse – výdych, nádych – ale prechod úzkou a šikmou roklinou som
zvladol. Predomnou sa objavil Okienkový vodopád. Krásne miesto vo vnútri skalnej
lokality. Rebrík sa ťahal šikmou plochou popri vodopáde, na konci rebríka sa treba smerom k vodopádu pridržiavať reťaze a
prejsť zhruba trojmetrovým traverzom k priechodziemu okienku ku koncu vodopádu.
Veľmi šmyklavé miesto, treba postupovať nanajvýš opatrne.
 |
| Nad Okienkovým vodopádom |
Pretiahol som sa okienkom pri vodopáde a toť – stretol som rozprávkovu bytosť.,
teda aspoň tak som si pripadal. Zbadal som najatraktívnejšieho navštevníka, akého
som kedy stretol v slovenskych horach. Pozrel na mňa – možno som bol pre neho
tak isto atraktívny a cez ústa mu prešlo niečo ako „Hellou”.
Úsmev vyvolal úsmev a naraz sme boli
kamoši. Neviem po anglicky a
pri tej výslovnosti, akú mal dotyčný turista, by som mu veru nerozumel. Niečo
som skomolil, akože odkiaľ je. Rozumel som niečo na – I, żeby Islanc? Brada mu
siahala po brucho, fúzy taktiež, oči mu hrali spokojnosťou a ja som bol rád, ze
to sa mu tak páči u nás. Tak som si to chcel ozrejmiť: „Pochádzaš z Islandu?” „No-no-no,!
dal si viac záležať na výslovnosti a
povedal stroho: „ Izrael.” Veru samé atraktívne krajiny pre mňa. Osobne som bol
rád, že som získal takého spoločníka.
Potom som tak trošku pochopil, prečo sa ku mne vlastne pripojil. Neviem čím to
je, že nás zavštívia takí vzacni hostia
a naši ľudia, pracujúci v oblasti turistického ruchu, nevedia ľuďom dať
poriadnu mapu, aby tu najmä zahraniční turisti nezablúdili. Sice asi by tento
inzraelita v Suchej nezablúdil, ale predsa len, asi si nebol istý. Mal len
akýsi výrez leteckej fotografie, ktorý rozdávajú v hoteloch a tvária sa
pravdepodobne tak, že aké dobré inštrukcie
poskytli turistom.
 |
| Atraktívny turista pri Bočnom vodopáde |
Prišli sme k bočnému vodopádu, poslednému
väčšiemu v Suchej Belej. Už sme spolu aj pojedli a čo to nezrozumiteľné
poklábosili a tak sme si spravili fotku. Medzitým som mal možnosť ochutnať pravý židovský chlieb – challah, ešte doteraz
z neho polovičku nosim v batohu , ako pamiatku. Skoro som sa ním zadusil, keďže
bol veľmi suchý, tak som si ho radšej nenápadne strčil do bočného vrecka
bahotu, aby som neurazil srdečného spolupútnika. Pomaly, ale iste, sme sa cez
Kaskády dostali ku koncu rokliny Sucha Bela. Tu som milému turistovi pre istotu
strčil svoju mapu do rúk, keďže sme każdý šli inym smerom a myslím, že na seba len tak nezabudneme. Možno si na
mňa spomenie, keď vyloví v ďalekom Izraeli
moju mapu z batohu. Budem tomu rád.
 |
| Spoločný obed |
Ja som sa vydal na cestu smerom ku Kláštorisku.
 |
| Zrúcaniny kaplnky na Kláštorisku |
 |
| Výhlady z Kláštoriska |
 |
| Kriváň |
Tu som si dal neskorý teplý
obed - dobrý guláš, ten predsa nie je
nikdy na zahodenie a pomaly som sa spokojne odobral na Podlesok, cestou na
Kláštorisku prenajímali kolobežky na zjazd dolu kopcom, čo ma fakt nadchlo, ale
keď som si predstavil svoju postavu, vynímajúcu sa na tom približovadle, tak
som to radšej pustil z hlavy a šiel ďalej po svojich.
 |
| Cestou na Podlesok |
Album z tejto túry:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára