Chleb a Chata pod Chlebom

Panoráma z Chlebu smerom k Rozsutcu

Súčasnosť:

Po  piatich rokoch ma znovu ofúkol vetrisko v Snílovskom sedle. Dostal som sa na hrebeň a musel som sa poriadne podopierať paličkami – tak mávalo s mojou stokilovou telesnou schránkou v tom vetrisku. Nerozumel som tomu, ako sa tam môžu udržať tie 60-kilové tintítka na ski-alpoch. Ale asi vedia ako na to. Ja som si s nasadenými snežnicami neskutočne vychutnával pohyb po hlbokom snehu. Mal som aj prečo. Pred štyrmi rokmi som tu zažil prechádzku na Chatu pod Chlebom, ktorá sa zmenila na moju nočnú moru.

Chleb

Pred piatimi rokmi:

To sme sa vybrali traja – povedzme že Dlhý, Široký a Bystrozraký. No dobre ja som bol aj Dlhý a k Širokému som niečo mal. Až na to, že ja som nemal snežnice a Bystrozraký bol  ľahučký ako pierko, toho snehová škrupinka udržala ako nič, Široký mal snežnice a ja som mal len paličky. Oj to bolo radosti, keď sme sa v Snilovskom sedle vyteperili z lanovky. Huráááá – ideme fotiť západy slnka s prespaním na Chate pod Chlebom. V pláne bolo večerné vybehnutie na Veľký Fatranský Kriváň a ranné vybehnutie na Chleb, že by boli nejaké parádne výhlady pri východe slnka. To by bolo fajn. Počasie tomu nasvedčovalo. Výhľady boli parádne aj slniečko nám celkom ukazovalo cestu.  Prebehli sme spolu cez Snilovské a dali sme sa chodníkom na Chatu pod Chlebom. Teda nedali sme sa – Bystrozraký a Široký sa dali. Dlhoširoký teda ja začal pomaly ale iste zaostávať. K Chate pod Chlebom to bolo nejakých 20 minút cesty. Joooj – toľko toho stihneme. A tak som vykročil. Desať krokov a bum – zapadol som do pol pása do snehu. Paličky sa ohli ale vydržali. Lenže to bol jeden-jediný krôčik. Ďalší krok – bum – ďalšie zapadnutie do snehu. Čože? Moje dva kilometre sa mi v myšlienkach preonačili z obrovitého záberu krokov na mravenčie. Desať krokov a nič. Pohoda. Jedenásty krok – zapadol. Pri každom ďalšom zapadnutí som sa zastavil o svoj rozkrok a širšiu časť tela. Tak neviem – 50 metrov od rázcestnika, mokrý som bol, kamaráti sa stratili a ja som sa brodil neskutočne ťažkou snehovou pokrývkou.

Súčasnosť:

Nemám absolútne žiadny problém, vykračujem si ako gróf, predbieham tých par ľudí čo sa vybrali na Chleb a nebyť vetra by som si to parádne užíval. Konečne som si zaobstaral tú parádnu vecičku na nohy – snežnice. Kto nezažil taký pochod v snehu ako ja pred štyrmi rokmi, tak nevie ako parádne mu snežnice pomáhajú.

Veľký Fatranský Kriváň z úbočí Chlebu

Pred piatimi rokmi:

Vrátim sa do Snilovského? Mám ho ešte na dosah. Takáto myšlienka mi skrsla v hlave po 200 metroch. Ale hádam nie, som nejaký ješitný chlapík, nebudem to len tak ľahko vzdávať. Kde je tá prekliata chata. Ale veď idem možno pol kilometra. Idem – teda brodím sa dobrú polhodinku. Predbiehajú ma všetci na skialpoch a niekto aj snežnice má. Alebo len ľahšiu váhu ako Bystrozraký. Neprepadáva sa mu to tak ako mne. A tak sa ďalej brodím. Začínam toho mať celkom dosť. Po zime nemám ktovieakú kondičku. Po chvíli si priľahnem jednu paličku a celá je ohnutá. Chrániče proti zabáraniu sa paličiek som už dávno stratil. A tak už len s jednou paličkou rovnou a s jednou ohnutou sa borím ďalej. Ešte nie som ani v polovičke cesty. Už idem dobrú hodinu. Ale aspoň výhľady mám parádne, môžem sa vyhovoriť na fotografovanie scenérii, keď ma stretávajú nejaký super vybavený turisti. A tak fotím, čo sa len dá.

Súčasnosť:

Som na vrchole Chlebu, mal som tu byť pred štyrmi rokmi, nepodarilo sa. Ten výjazd za východom slnka na Chlebe sa zmenil na moju nočnú moru. Veru niekedy sa mi sníva, ako sa brodím ťažkým, vlhkým snehom, nohy sa mi zamotávajú do kosodreviny a ja stále nie a nie dôjsť do chaty. Ťažké sny.

 

Na vrchole Chlebu 

Pred piatimi rokmi:

Ďalšia zatáčka na ceste, chata zas nikde, vrátiť sa už nechcem, dopredu neviem koľko ešte mam isť. Nohy sa mi trasú ako po 50-kilometrovej túre a to mám možno za sebou ani nie kilometer. Paličky mi skôr zavadzajú ako pomáhajú. Môj cieľ je vždy vzdialený 5-10 metrov, určený mnou samým. Kdeže Chata pod Chlebom, ta je vzdialená niekde ďaleko v budúcnosti. Stačí sa znovu dostať svojim mravenčím tempom k desať metrov vzdialenej kosodrevine alebo vytŕčajúcemu kameňu. Znovu a znovu ďalšie maličké víťazstvo na ceste. Jedenapolkilometrová trasa pochod krok, zapadnutie po pas, vyhrabanie sa z diery, narovnanie sa na tenkej škrupinke primrznutého snehu a ďalší pád do diery, ktorá sa vytvorila pod mojou váhou. Toto sa snáď nikdy neskončí. Pozri Vlado – o 5 metrov máš ďalší kameň – musíš sa k nemu dostaneš, nevzdávaj to.

Súčasnosť :

Pod sebou vidím Chatu pod Chlebom, vôbec to nie je ďaleko, keď som sa vtedy dávno pokúsil vyliezť z Chaty pod Chlebom na Chleb tak som to mal do cieľa na vrchol asi dvesto metrov. Ale nevyšiel som to, začalo sa stmievať večer a ja som musel počítať s cestou dolu. Teraz vidím asi priestor kde som sa otočil vtedy dávno. Bol som však rád, že som to spravil.

Z úbočia Chlebu

Pred piatimi rokmi:

Zazvonil mi mobil: „Vlado, kde si?“ – v pozadí počujem chichot určite spokojných turistov na chate. To už sú pomaly dve hodiny, čo sa mordujem cestou zo Snilovského sedla na Chatu pod Chlebom. V lete by som to prebehol ani nie za štvrťhodinku, teraz nie.

Tak som si do telefónu poriadne uľavil a reku – som v poriadku, dúfam, že už chata nebude ďaleko. A zas krok dopredu, vytiahnutie druhej nohy z predchádzajúcej diery, narovnanie sa, vystretie nohy. Darmo hľadám nejaký pevný kúsok primrznutého snehu, kde by som mohol spraviť krásny jeden krôčik a užiť si ten parádny krok-krôčik bez zapadnutia. Už sa usmejem, že sa mi to podarilo a toť – znovu sa pozerám na svet z mravčej perspektívy. Znovu vyťahujem nohu na sneh a znovu sa snažím narovnať, aby som zas zapadol po pás do ťažkého primrznutého, vlhkého snehu.  

Súčasnosť:

Zbehol som z Chlebu a dal som si pri lanovke fajn čajík. Rozmýšľam : „Vybehnem ešte na Veľký Fatranský Kriváň?“ Mohlo by to byť fajn. Ale nie – mam dohodnuté stretnutie, musím dolu. Aj tak to bolo krásne a páčilo sa mi to. Bolo to vlastne také polovičné splnenie záväzku, ktorý som si dal pred piatimi rokmi. Veľký Fatranský v zime ešte počká. Myslím si, že nikam neutečie.

Pred piatimi rokmi:

Konečne – neskutočne sladký pohľad sa mi vynoril. Predo mnou sa po dvoch hodinách objavili ladné krivky búdy zvanej Chata pod Chlebom. Už sa ani nesnažím hľadať nejaké pevné miesto na našliapnutie nohy. Nemyslím na to, že zajtra ma pri návrate čaká to isté. Teraz myslím na to: nikdy, nikdy viac. Ale viem, že zajtra musím. Vliezam do chaty. Vnútri je fajn, teplúčko. Kamaráti sa vyškierajú, ale ja viem svoje. Že idú na Veľký Fatranský – oj moji milý, choďte kam chcete. Ja chcem posteľ. A tak som sa natiahol a veru som si dve hodinky len tak odfúkol. Dobre padlo. Pokúsil som sa ešte o výstup na Chleb ale ako som už spomenul, nedalo sa. Proste to bol výjazd-blbec. Ale viem jedno – hory sa len tak ľahko nedajú. Ale ani ľudia nie. Vrátim sa sem, kúpim si snežnice a budem si to vychutnávať rovnako ako Vy dvaja. To mi verte.

 

Chleb

Súčasnosť:

Hoci sa na to pozerám z veľkého časového odstupu – s úsmevom – viem jedno, ten kilometer a pol  na Chatu pod Chlebom bol jeden z mojich najnáročnejších turistických úsekov, aké som kedy zdolal. Pre mňa má velikánsku hodnotu. Aj keď som si nemyslel, že to bude na takejto ľahučkej prechádzkovej trase.

 Dalšie fotky tu:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6134280849317374465