Krížom-krážom Slovenským Rajom

Tomášovsky výhľad, je jednou z prírodných atrakcií Slovenska. V Slovenskom Raji patrí medzi lákadlá pre turistov. Keďže som sa naň ešte  nedostal, rozhodol som sa to napraviť hneď na druhý deň, ktorý som trávil v Slovenskom Raji.

Rozmýšľal som, ako by som sa najlepšie dostal k tejto atrakcií a nakoniec som sa rozhodol autom zájsť na Čingov, tam zaparkovať a vydať sa smerom k Tomášovskému výhľadu.

Ale celú noc lialo ako z konvy. Už v posteli som sa chystal na vyslovene leňošský dníček ako budem s vyloženými nohami a s rozkošou sebe vlastnou, nadávať na to, ako som zalezený ,  lebo vonku prší a ja zarytý turista sa nemôžem nikam vybrať. Vadilo mi to? Uhádnite.J No ale pánbožko toto pre mňa nemal prichystané. Proste svitlo ráno bez dažďových kvapiek, predpoveď sľubovala pekný deň a ja hromžiac na to, že nestrávim vysnívaný deň, zalezený na gauči, ale idem si vybehnúť. To keby som bol niekde v stane, tak by sa mi to nestalo. Celučký deň by pršalo, stan by začal postupne pretekať, kvapkalo by mi na nos, poprípade do otvoreného, chrapot vydávajúceho otvoru pod nosom a ja by som si nemohol ani pospať. Tu mám možnosť stráviť deň takouto disciplínou, a nie – ono si to počasie robí všetko po svojom. No nič – ideme na to, povzdychol som si trpko.

Ráno pri výstupe na Tovašovskú vyhliadku
 

Z Čingova som sa vybral po žltej znacke smerom k Tomášovskému výhladu. Mokro síce bolo, šmykľavo tiež,  ale nebo sa trhalo a vypadalo to na celkom pekný deň pre turistiku, proste predpoveď vyšla. Pomaly som naberal výšku a po vstupe do lesa som sa chodnickom dostával k prvým výhľadom a vyhliadkam. Najprv to bola Ihla a … zhruba 500 metrov po žltej značke som sa dostal na vyhliadkovú plošinu Tomášovského výhľadu. V dolinách rozprestierajúcich sa predomnou sa v rovine môjho výhľadu trhali mraky a všetko vyzeralo tak, že by som mohol pokračovať ďalej. Ja som ale vôbec nemal žiadnu predstavu a ani som  nič neplánoval pre ďalšie pokračovanie túry, teda kam a kadiaľ. No, ale to nechám na neskôr. Na Tomášovskom výhľade som stretol na dlhý čas posledných dvoch turistov. Kde sa len všetci podeli?! Este som sa nad tým nezamýšľal, aj keby to človeku mohlo byť zvláštne či až podozrivé. A tak som si nastavil statív a pofotil som si nejaké scenérie Tomasovskeho výhľadu, pokochal sa krásou a strmými skalami pod výhľadom.

Vyhliadky po ceste

Tomašovský výhľad predomnou

Malé odbočenie:  na druhý deň mi člen Horskej služby rozprával len o dvoch pádoch o ktorých vedel, že sa stali. Jedným z nich bol mladík v čiernom s nagelovanou hlavou,  ktorý si vraj celkom úmyselne za zvukov šialenej hudby na ušiach, vzal život. Ten druhý prípad bol o jednej fotografke, ktorá pri hľadaní kompozicie pozabudla na pevnú pôdu pod nohami. Viď varovanie pre mňa. Ale ako podotýkam, to mi vravel člen Horskej služby v Slovenskom Raji.

Tomašovský výhľad

Tomašovský výhľad

Dal som sa ďalej po žltej značke smerom k východnému ústiu Prielomu Hornádu a ústiu Bieleho Potoka. Pekne pomaličky lesom som strácal výšku a blížil som sa k rieke Hornad, ktorá si v týchto miestach prerazila cestu cez vrchy k ďalšiemu svojmu pokračovaniu cez východ Slovenska. Všade na mňa tak trošku kvapkalo zo stromov, ale bolo prijemne a teplo,  tak som vode nevenoval pozornosť. Ale len do chvíle, kým som nezbadal divoký, tmavohnedo sfarbený Hornád,  valiaci sa svojím korytom smerom k Čingovu. Tak mohutný som ho ešte jakživ nevidel. Bola to riadna masa vody, ktorá mi doslova burácala pod nosom.

Divoký Hornád

 

Bezradne som sa rozhliadal kadiaľ ísť a tak som sa rozhodol, že to dám ďalej proti prúdu rieky k Letanovskému mlynu. Chodník popri rieke bol síce mokrý po daždi, ale dalo sa, a mňa po fotolínii celkom zaujímal prúd vody, ktorý popri mne burácal smerom von z prielomu. Koryto bolo dosť úzke, po rieke som sem-tam zazrel plaviaci sa padnutý strom. Sila vodného živla vie byť neskutočná v niektorých okamihoch. Po hodnej chvíli som sa dostal k Stupačkám nad vodou. Boli pevne zakotvené do skaly, nebolo vidiet ich koniec – bol za rohom a tak som sa vydal ponad vodnú hladinu, aby som dokázal zdolať danú prekážku. Zajdúc za roh som videl, že stupačky pomáhali turistickému chodníku ešte hodnú chvíľu. Masa vody podo mnou vzbudzovala patričný rešpekt, zhora zo skaly som dostával studenú sprchu zadarmo, asi ako pozornosť za to, že som sa odhodlal zdolať túto adrenalínovú prekážku. Snažil som sa nemyslieť na rôzne katastrofické scenáre a hovadiny, ako je šmyk, potknutie sa alebo len stretko s nejakou úžasnou turistkou na stupačkách. Rradšej som si so stonásobnou opatrnosťou dával pozor nato, aby som mal tri body svojho postupu isté. A takto som sa pomaly ale iste dostaval ponad burácajúcu hladinu k výstupu z tohto úseku. Ako som postupoval po stupačkách, moja zadná časť tela, sa čím ďalej, tým viac stískala a obe polovice sa následkom môjho vypätia, postupne spájali do jedného celku. Ale predsa sa nebudem vracat. To v žiadnom pripade!  A tak som to silou vôle zdolal, vybehol som na briežok, ktorý bol už na dosť bezpečnom mieste a pokúsil som sa pravou rukou odtrhnúť si pravú polovicu zadnice od tej ľavej. Ništ!!! Nohavice som mal vryté do zadnice, obe polky boli vyšponované ako keby som bol v latexe. Brrr – takto nemôžem isť ani na Kláštorisko, ani do Podlesku. Veď by ma rovno zhabala módna turistická polícia. A to nevravím o pohladoch druhého pohlavia na moju zadnú časť tela.  Chytil som svoje obe polky zadnice oboma rukami a znovu ništ - nešli oddeliť. Boli tak zaseknuté, ako keď sa hysterik zasekne niekde na rebríku, 100 metrov nad zemou. Tak moja, momentálne hysterická zadnica reagovala rovnako. Tak toto teda nemôžem dopustiť!  Spomenul som si na môj dávny jednohodinový výcvik v karate, ktorý sme absolvovali s kamošom pred dvadsiatimi rokmi. Bola len jedna hodina výcviku, lebo pred druhou sme uprednostnili pivo a posedenie v bratislavskom  Mamute. Môj jednohodinový kurz sebaobrany ma síce neochranil, ale aspoň mi zadnicu zachránil. Človek nikdy nevie, čo sa mu kde zíde.  Oddeľujúc obe polovice zadnice od seba som si karatistickým kopom do prázdna pred seba, dodal potrebnú silu na popisovanú akciu a po chvíľke napätia som si mohol fakt že nahlas zaujúkať, že aký som frajer. Nikto ma nesledoval, nikto ma nevidel, čo bolo naozaj divné, ale nevadilo mi to.   

Stupačky čo mi priniesli adrenalínový zážitok. Tu to ani tak hrozne nevypadá.

 

Už spokojným turistickým krokom som sa dostal k Letanovskému mlynu. Je tu krásny kamenný most, ktorý sa oplatí vidieť.

 

 Spomenul som si na super guláš hore na Kláštorisku, tak prečo by som si ho po takom stresujúcom zážitku nedal?!  Opäť som  načal výšku a vykročil som po červenej turistickej značke k tomuto severnému stredisku Slovenského Raja. Gulášik nesklamal, môj žalúdok prijal do svojich útrob overenú pochúťku. Mal som ešte trosku času, tak reku čo s ním. Našiel som na mape zachádzku k Obrovskému vodopádu. Rozhodol som sa, že zbehnem sa tam pozrieť. Po modrej turistickej značke som sa dostal k odbočke na žltú, ktorá ma zaviedla k potoku Kyseľ. 

Stupačky k Obrovskému vodopádu

 

Ako si tak kráčam po žltej,  toť – naraz znovu stupačky. Viedli znovu ponad potok do neznáma. Tu už však potok nebol nejak hrozivý, ale reku čo už, vyskúšam to. Zabočil som za roh a pekne po stupačkách som sa dostal k obrovskému vodopádu. Stál som na mostíku a vodopád sa mi strácal pod nohami v hlbočine rokliny Kyseľ.

Nad Obrovským vodopádom

Oproti mne vyrástla skalná stena a vytvárala spolu s vodopádom  úžasnú scenériu. Vychutnával som si ju celkom dlho. Bolo tam krásne, proste som bol rád, že som sa podujal na takéto bezcielne túlanie. Síce cieľom bol Tomášovský výhlad, ale ďalej to už bolo len o tom,  kam ma nohy podnesú. Žltá značka ma okruhom znovu priviedla na modrú a po návrate na Kláštorisko som sa skratkou hodil po žltej značke na križovatku Ústie potoka Kyseľ. Doslova hodil, lebo to som neklesal, chodnik doslova padal dolu do doliny. V  ten deň by som už nechcel stúpať po tom chodníku hore na Kláštorisko. Strmé to bolo poriadne.

Sútok potoka Kyseľ a Bieleho potoka

Onedlho som bol pri ústí potoka Kyseľ do Bieleho potoka, ktoré je veľmi pekným a kľudným miestom. Je priam predurčené na vypustenie všetkej nahustenej pary a nervov,  ktoré sa v človeku nazbiera počas všedných dní v roku. Tak som si tam len tak sadol a užíval si tej chvile kľudu. Bolo tam kúzelne a nestretol som skoro žiadnych ľudí. Zopár ich síce bolo, ale len v tých horných pasážach Slovenského Raja. Po chvľke relaxovania som sa pustil dolu Bielym potokom smerom k jeho ústiu. Cesta mi ubiehala vo veľkej pohode, bol som spokojný s dnešným tulavým dňom. Ani neviem ako, a už som bol znovu pri Hornáde. Jeho prudký tok mi pripomenul moje predpoludňajšie adrenalínové zážitky. Kľudným krokom som sa vybral na parkovisko Čingov a potom na moje obľúbené miesto – aké asi?

 A prečo neboli ľudia?!

Na druhý deň som sa vybral pozrieť lokalitu Gačova skala, ktorú som musel absolvovať so sprievodcom z Horskej služby. Sú odtiaľ  nádherné výhlady na Vysoké Tatry, Královú holu ale aj na juh – na prehradu Palcmanská Maša. A len tak medzi rečou som spomenul, že aké som mal šťastie, že som v Prielome Hornadu nestretol žiadnych ľudí. No a on mi na to vravel, že to nebolo dielom šťastia, lež bol na ten deň vyhlásený zákaz vstupu do roklín a Prielomu. A tak, keď som šiel cez Tomášovský výhlad, vlastne som sa vyhol nevedomky vstupným miestam, kde sú umiestnené aj informácie o prístupnosti roklín. Tak už som v tom mal jasno. Ale deň to bol pekný a som rád, že nepršalo.

Tak zatiaľ.   

Dalšie fotky tu:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6055680495670707937

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6051541716291779169

Gurmánska túra lesom plným medvedieho cesnaku nad Viedňou

Túry?!

Človek si môže pri záujme o tento druh pohybu  vybrať množstvo druhov  – trebárs sa môže dať na :

-          Náročnú      – oči mám vypúlené,  nohy sa trasú pod nákladom tuku nad nimi,

                         buchot srdca vyplaší divú zver 500 metrov odo mňa, nečakane  

                         niekedy aj mňa samotného, nohy sa trasú  – tuším to otočím.

-          Nenáročnú  – vyfúknem slastný cigaretový dym a prehlásim :  Toť som išiel zo Zochovej chaty na  

-                                   Homolu, chlapi nikdy v živote  to nerobte – šialený stupák, skoro som sa zadusil.

-          Romantickú – z očka do očka – iskričky lietajú, romantika ako vyšitá: „Miláčik, kam sme sa to  

                         dostali?“

-          Ukecanú       – A vieš, že  v tom obchode mali úžasné veci na ples?! A vieš, že jedna známa bola  

                         hospitalizovana na zápal močového mechúra? Počula si o tom?

-          Fototúru      – Cvak-cvak-cvak – už sa stmieva – cvak – tuším sa vrátim naspäť zo štvrtiny túry –

                         cvak, akosi som sa pozabudol pri hľadaní foto scenérii – cvak.

-          Cyklotúru    – turista šliape do pedálov s popevkom : „A slunce páli jen, a slunce páli jen“- ktorý sa

                         v pomere na našliapané kilometre mení na popevok : „A riť ma páli jen, a riť ma páli     

                         jen ......“

-          Gurmánsku – výber lokality s čo najväčším počtom miestneho gurmánskeho občerstvenia, ktoré    

                         bez akýchkoľvek výčitiek môžete napratať do seba, lebo nás čaká ešte zo desať  

                         kilometrov šlapania.

 

Takto by som mohol pokračovať dlho, ale  každý človek už absolvoval nejakú tú tematickú túru. Domnievam sa, že jednou z mojich obľúbených tipov túr je práve tá gurmánska. Niet nad spomienku  na tú ktorú  túru. Že na Limbe pod Rakytovom pripravili úžasný hustý paprikáš (Vojto, dodnes mám tú chuť na jazyku). Počas túry v areáli Ledníc som sa doslova prežral  mäsových cigár na rošte – fakt výborné. Alebo pri túre v Jizerských horách som si na rozhľadni dal úplne úžasnú sviečkovú na smotane s kysnutými knedlíkmi.

A tak mi jedného dňa pred nedávnom napísal môj kamarát Franz z Viedne, či pre zmenu na oplátku  túry, ktorú so mnou absolvoval v Malých Karpatoch, neskočíme zas na par kilometrov tam k nim,  do pohoria Wienerwald - Viedenský les. Nezabudol pripomenúť, že to bude túra na taký iný spôsob, pôjdeme cez dve chaty a cez dve rozhľadne. Prečo nie, už som v tých miestach síce bol, len nikdy nie s domorodým sprievodcom dobre znalým miestne pomery.

 A tak som ráno v dohodnutý deň zaparkoval na známom parkovisku a počkal som si na Franza, ktorý sa objavil čo nevidieť, hneď som teda prestúpil do jeho auta, keďže začiatok túry naplánoval z iného východzieho miesta.

výbeh pre obyvatelov Viedne a ich miláčikov

 

Zaparkovali sme pri velikánskej lúke. Bola fakt obrovská. Slúži obyvateľom Viedne na prechádzky a vyvenčenie svojich domácich miláčikov - psov. Po chvíľke obdivovania zmiešaných párov sme ale nabrali kurz hore kopcom k atraktívnej vyhliadke s názvom Husaren-tempel. Ono je to skôr vyhliadková plošina so stavbou v neoklasicistickom štýle - veď na fotke ju možno vidieť.

Husáren Tempel

 

S Franzom sa mi išlo naozaj ľahko – ako domáci turista to tam ovládal dokonale. Raz sme išli po značke, raz nie. Les lemovalo množstvo rôznych chodníčkov a lesných cestičiek, stratiť sme sa však nemohli. Proste strmo do kopca. Franz presne vedel,  kde sa nachádzame a to bolo super, preto som sa nechal viesť. Každú chvíľu sa ku mne obrátil a pýtal sa, že kadiaľ by som chcel  isť, či strmo do kopca, alebo po bežnej turistickej trase.  A ja na to len: Ja, ja, ja ... ich verstehe J. Isteže  mnohým frázam rozumiem, len proste on rozpráva veľmi rýchlo a kým sa môj tempomat zorientuje v jeho poznámkach, on už je myšlienkovo niekde inde. Ale zhoda tam určite bola. Cestou hore sa nám z každej uličky i chodníčka vynárali rakúsky turisti, turistky, bežci aj bikeri. To boli veľkí adrenalisti, ja osobne by som ani nepomyslel na to, spúšťať sa strmhlav dolu kopcom na biku. Také dosť o držku sa mi to zdalo, no ale keď si trúfajú .....odvážnym patrí - v tomto prípade - les.

Franz a chodníčky pre bikerov

 

Hore sme si vychutnali parádne výhľady smerom na majestátnu Viedeň a priľahlé dediny. Neprehliadnuteľný je aj hrad Lichtenstein.

Pohľad na Vieden od Husaren Tempel

 Dlho sme sa však nezdržali, Franz to zase zatiahol do lesa a navzdory všetkým turistickým a označeným cestám, sme sa dali priamo k chate Krauste Linde. Po pravde, už na druhý deň by som asi nenatrafil na tie cestičky, ktorými ma Franz vodil. Po ceste mi ukázal skalné zoskupenie so skalným oknom, ale nezostalo len pri ukazovaní. Začal preliezať skalné okno a na druhej strane zoskočil z asi dvojmetrovej výšky dolu. Z jeho rozprávania som vyrozumel, že kto prelezie tým skalným okno,  tak bude zdravý. Franz je rovnako poverčivý ako ja J, lenže ja skákať nebudem dolu z takej výšky. Moje brucho by to nezvládlo a tak som sa vybral opačným smerom. Zo začiatku to nešlo nejako dobre. Nemohol som začať poriadne výstup. Ale mne, slovenskému bruchatému junákovi nikto nebude hovoriť, že nezvládol takú výšku. No jasné, trefa -  ješitnosť J - našiel som zaujímavé tri pevné body pre moje nohy a ruku a po chvíli som bol v skalnom okne.

Zdolávam zdravotné okienko. Foto: Franz

Nechal som sa tam zvečniť a s triumfálnym úsmevom, s tým, že snáď budem aj pri zdraví dlho, som sa vybral ďalej za Franzom. Cestou lesom sme asi trikrát križovali turistickú značku a po zhruba polhodine sme sa vynorili pri chate Krauste Linde. Tu mi už bol Franzom ponúkaný prvý chod z nášho gurmánskeho výletu. Že či si dám lievance?!

Lenže mne upútala pozornosť  skôr špargľová polievka, takú som ešte nejedol. Tak som Franza poprosil, či by ju neobjednal. Bola výborná, veľmi mi chutilo. I keď tá cena – tá bola na moje finančné pomery za polievku dosť vysoká, no ale Viedenské lesy sú Viedenské lesy. Polievka stála tuším 3,60 €. Franz si potom vyzdvihol na chate svojho verného spoločníka  - psíka a pokračovali sme ďalej k Anningerhausu. Vedie tam asfaltová cesta pre mestských turistov, ale vedel som, že ona asi Franza ani mňa nezláka a nezavedie ku chate. A veru po chvíli sme už bočili do lesa, na hrebene okolitých kopcov. Pri výstupe sme prišli na úžasné miesta pokryté bielym kobercom tkaným z medvedieho cesnaku.

Cesnakové královstvo

Medzi bielymi kvetmi cesnaku sa sem-tam ukázali trsy žltých kvietkov, ktoré tam pôsobili ako zlaté šperky na bielych šatách lesa. Proste neskutočná krása a k tomu zavanula ešte aj opojná vôňa cesnaku, hotový raj.

Chôdza cesnakovými pláňami

 

Prišli sme k Anningerhausu, ale ja som sa nechcel opäť prepchávať, tak som Franza poprosil, aby sme si nechali návštevu tohto reštauračného zariadenia na spiatočnú cestu, zatiaľ nám vytrávi. Vybrali sme sa teda na rozhľadňu – Jubileumswarte. Franz sa ani nezohrial na turistickom chodníku a hopsa znovu do zarasteného lesa a ja s dôverou za ním. Tak ale to bola iná húština! Obával som sa návštevy rakúskych kliešťov na mojom chrbte, ale pravdepodobne pre nich nie som zaujímavý, lebo sa do mňa nezahryzol ani jeden. Proste moja krv z východu je pre nich neprijateľná, možno až pričervená. Po približne dvesto metroch prerážania krovinami sme sa vynorili na polome z vyrúbaných stromov a znovu hore na kopec.

Výhlad na Viedeň spod Jubiläumswarte

 Pri výstupe polomom sa mi pomaličky začala v diaľke ukazovať od vrchu rozhľadňa Jubileumswarte. Štíhla oceľová konštrukcia lákala k vzdialeným výhľadom na krajinu. Zvládli sme to. Z rozhľadne opäť nádherný výhľad na všetky strany, akurát strážny kopec Viedenských Álp – Schneeberg, bol zahalený do množstva mrakov. Nevadí, povedal som si a vychutnal si krásne výhľady.

Jubiläumswarte

Následne sme si to nasmerovali na, v poradí druhú, rozhľadňu Wilhelmswarte. Tá sa nachádza na vrchole kopca Anninger. Prešli sme znovu aj lesom, aj húštinami a dostali sme sa na poľnú cestu, ktorá nás po chvíli priviedla k odbočke na Wilhelmswarte. Táto časť túry bola fajn, vychutnával som si šliapanie bez prítomností ľudí v tichom jarnom lese.

Wilhelmswarte

Z rozhľadne Wilhelmswarte sú krásne výhlady na tri svetové strany: juh, východ a sever. Upútali ma obrysy Hohe-Wand, Schneeberg sa mi znovu schovával za mrakmi. Asi sa hanbil, aj keď nemal za čo.    

Pohľad z Wilhelmswarte, ten ostrý svah v strede v dialke je Hohe Wand

Pomaličky sme sa pustili naspäť chodníkom aj cestičkou k chate Anningerhaus. Franz dlho neváhal a vkročil do dverí, ja za ním. Na rakúske chaty som nikdy nejako nechodil, proste som sa obával, že sa tam nedorozumiem a podobne. S Franzom také nič nehrozilo, akurát som pri pestrej ponuke jedálneho lístka veru nevedel vybrať.

Môj obed. Foto: Franz

Menu pre Franza

 Kto sa má vyznať v názvoch ich jedál?! Samozrejme som si tipol a dal na odporúčanie obsluhujúcej servírky. Jedlo však bolo fajné, vychutnával som si každou bunkou pravú gurmánsku turistiku s vedomím toho, že po ceste všetko zo seba dostanem. Bolo proste fantasticky. Franz – že či si dám kávu. Veľmi sa mi nežiadalo, tak reku dáme si ju pri vrátení psíka na chate Krauste Linde.

Cestou späť sme sa túlali inými, ale rovnako zaujímavými chodníčkami, ktoré viedli pri starých hraničných kameňoch, ešte z čias Márie-Terézie.

Svedok dávnych časov

 Kamene ledabolo trčali z rozkvitnutého cesnaku a dýchal z nich duch bohatý na históriu. Musím podotknúť, že pekné zaujímavosti.

Na chate Krauste Linde som si dal asi najsilnejšiu kávu, akú som v živote v Rakúsku pil, normálne ma hodilo do kresla. Taká silná bola, že v nej stála aj lyžička, ale naštartovala ma - pozitívne. Samozrejme Franz to s lievancami nevzdal,  ani som sa nestačil ohradiť a už predo mnou stál tanier s lievancami, ozdobené slušnou porciou šľahačky a preliate čokoládou.

Tak som sa dorazil

 Boli výborné, aj keď skôr oči jedli, lebo brucho sa mi už vzpieralo z toľkého náporu dobrôt. Ale čo, nemohol som si to odpustiť. Oči vypučené, opasok som si nenápadne uvoľnil, aby sa brucho dostalo do prevádzkyschopného režimu a o chvíľu bol predo mnou prázdny tanier a v ústach nebíčko. No ale dosť bolo priberania. Z chaty Krauste Linde sme nabrali smer priamo k parkovisku s autom a po hodinách krásneho chodenia skríženého jedením som sa s Franzom zas na určitý čas rozlúčil. Verím, že to je len na určitý čas. Rád s ním chodím, je totiž veľmi dobrým spoločníkom a ďakujem, Franz.

Ich gehe gerne mit Dir und Danke für alles, Franz. Auf Wiedersehen, Franz.

 

Dvaja

Link na ostatné fotky Franza:
https://plus.google.com/u/0/photos/106626652404257191535/albums/6147265223193309777

Link na ostatné moje fotky:
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6159864276768493793
 

Falkenstein - Poysbrunn (k tomu aj malá úvaha o závisti)

Pohybom páčky som uvoľnil nedočkavé kvapky vlažnej vody, ktoré ako kone na štarte vybehli zo sprchovej ružice a pekne spôsobne mi začali dopadať na hlavu, nos, tvár, ramená. Pomaly sa združili na rozbehovej dráhe mojej hrude a veselým výskotom sa cez skokanský mostík – moje brucho, rozbehli smerom k podlahe. Akoby som počul ich veselé chichotavé erdžanie z toho, čo za čudo v kožuchu to stretli pri skoku a veselo sa rozprskli na dlážke sprchového kúta. Je to úžasný pocit po takej túre,  dopriať si sprchu. Vedel som, že už ma čaká moje odpočívadlo, tešil som sa, ustrojený do pižama som skočil do postele šípku  a ..... auuuuuuuu – mohol som byť akokoľvek ospalý, v tom momente som vyskočil ako srnec a trel som si čelo, spálené slnkom z dnešnej túry. Že ja nešťastník som si dnes zabudol svoj obľúbený biely klobúk. Ráno to ale nevyzeralo na nejaké slnečné orgie. A tak prebratý, ozdobený bielou vrstvou masti proti popáleninám – vyzerám ako Rambo za počítačom – som sa rozhodol, že si zrekapitulujem dnešok a snáď mi po prvé zaberie masť a po druhé zaujmem ďalších turistov tak, že  navštívia lokalitu, o ktorej bude práve reč.

Aháááááá! Ja som Vám ešte nenapísal, kam sa to s písmenkami a spomienkami vyberieme tentoraz. No tak dobre: dostala sa mi pred časom do rúk knižka s názvom Dolné Rakúsko  s popisom 50 zaujímavých túr na Moravskom poli a v rakúskej oblasti Weinviertel. Už na prvý pohľad ma zaujala lokalita na severe dolného Rakúska pod moravským mestečkom Mikulov. Priznávam sa, už som tam bol zo dvakrát, ale teraz som chcel spraviť túru smerom na opačnú stranu, nadýchať sa jarného vzduchu medzi vinohradmi, pokochať sa čerstvou zelenou trávou na mierne zvlnených kopčekoch dolného Rakúska.

Cestu som si vybral cez Moravu, predsa len diaľnica ušetrí dosť času. Išiel som už aj cez dediny po rakúskej strane, len tam je obmedzená rýchlosť  a dosť dlho trvá dostať sa do mestečka Poysdorf. Takto som až na hranicu s Českom prišiel pekne po diaľnici, odbočil som na Kúty a odtiaľ cez Lanžhot, Břeclav, Valtice pred Mikulov, odkiaľ bola odbočka smerom na Rakúsko. Prejazd cez prvú rakúsku dedinu Drasenhofen je strašný – hustá premávka,  plno nákladiakov a osobných aut. Niekde veru otvorenie hraníc asi neprivítali. Na šťastie je tento úsek cesty celkom krátky, hneď za uvedenou dedinou je odbočka na dedinu Stutzenhofen. Po prudkej odbočke sa dostávam na cestu, ktorá je prázdna, vedie krásnou pohodovou zvlnenou krajinou. Za dedinou Stutzenhofen odbočím prudko doľava a dostávam sa do cieľa cesty – dedinky Falkenstein.

Ako základňu pre uskladnenie svojho tátoša si vždy vyberám parkovisko pod hradom Falkenstein – no honosné, že „parkovisko“ – vlastne je to lúka pod hradom. Ale vyznačené to je ako parkovisko. Dostať sa tam nie je problém, na kruhovom objazde pri vjazde do Falkensteinu sa dáte smerom na poslednú odbočku od vjazdu na kruháč, cesta vedie ku kostolu, ktorý je viditeľný z diaľky. Ku kostolu sa dostanete úzkou cestičkou. Pod kostolom je tiež pekne vyznačené parkovisko, ale ja idem popri parkovisku stále hore, držím sa stále odbočiek vľavo a po jednom kilometri som hore na parkovisku. Je tu krásny výhľad na hrad Falkenstein – ten ma bude sprevádzať stále počas celej túry.

Po nahodení batohu na chrbát s ťažšou fotovýbavou, koľkokrát zbytočne nosím niektoré veci k foteniu, ale na druhú stranu, koľkokrát - ako naschvál, potrebujem akurát tú časť fotovýbavy, ktorú som si nezobral. Tak radšej môj batoh neskúšajte – neoplatí sa. Dnes budem robiť okruh na východ od hradu smerom k dedine Poysbrunn.   

No, Popluhár, už toľko nekecaj a poďme na to. Z parkoviska sa dám krátkou  cestou naspäť – prídem ku krížu a vydám sa smerom na sever. Predo mnou je výhľadový pahorok – Hollenstein. Pomaličky sa naňho vydriapem a začínam si užívať prvé výhľady na celú túto krásnu krajinu. Zvlášť pohľady na hrad majú svoju čarokrásnu atmosféru. Už som sa pokochal, dám sa smerom dolu – stále na sever. Pomaličky sa spúšťam do sedla, ak sa to tak dá nazvať. Po pár metroch objavím zaujímavý skalný útvar, ktorý by som tu veru nečakal. Skalisko akoby tam niekto vyrúbal, človeku sa nechce veriť, že by sa na takomto pahorku mohla taká skala objaviť. No bola tam, zdokumentoval som si ju a zbehol som dolu

 

. V sedle sa vedľa mňa objavil plot z jednej strany, po chvíli plot z druhej strany. Za plotom krásne pláne zelených lúk a na nich sa pásli srny v malom stáde. Kým som však nahodil teleobjektív na svoj aparát, ozvalo sa zapískanie – také som ešte nepočul a pozriem – stádočko v rýchlom slede za sebou utekajúcich sŕn  zmizlo v zelenom lese a mne zostali akurát tak oči pre plač. A ten piskot?! To si len srnec plnil svoje povinnosti a keďže ma zaregistroval skôr ako ja jeho, piskotom zahnal svoje stádočko  do bezpečia. Turistická cesta viedla asi 500 metrov pomedzi dva ploty v poľovníckej obore. Ja osobne som si pripadal ako v ZOO – žeby som bol prezeraný exemplár?! Ale je fakt, že o oboru sa starali naozaj ukážkovo a vzorne. Po asi kilometri som sa dostal do lesa a keď som sa z neho vynoril, objavili sa predo mnou nové výhľady na kraj okolo mňa. Vľavo popri ceste som zaregistroval nádherný poľovnícky zámoček – do takého sa ja v živote nedostanem, taká celebrita nikdy nebudem. Ale udržiavaný bol krásne. Za zámočkom sa objavila cesta, ktorá ma vlastne doviedla do Falkensteinu.

 

 Tu sa mi otvorili krásne výhľady na Pálavu, Mikulov a takisto na kopček Schweinbartherberg.

 

Prečo ho spomínam? Nachádza sa na ňom Südmahrerkreuz – pamiatka po násilnom vysťahovaní moravských Nemcov po vojne. Nie som tu na posudzovanie toho, či to bolo oprávnené alebo nie, v každom prípade sa z tohto kopčeka chodili vysťahovalci pozerať na svoju domovinu za ostnatým drôtom. Ak by si vzali ďalekohľady, určite by zaregistrovali ľudí na Svätom kopčeku nad Mikulovom, ktorý  taktiež vyzerali do zakázaného sveta spoza ostnatého plotu. A tak si chodíme po svete a závidíme si – jedni závidia druhým nestratený domov, druhí závidia prvým nestratený názor – tretí zas závidia štvrtým dôveru medzi ľuďmi, štvrtý tým tretím bonvivánstvo  a všetci si navzájom závidíme nos medzi očami. A svorne zabúdame nato, že sme sami prispeli k tomu, že závidíme niečo tým druhým. Boooože – zas filozofuješ, padaj ďalej, kam takto chceš dôjsť?!

Prešiel som cez cestu a kráčam si nádherným krajom východným smerom ponad vinice. Objavujú sa mi nové a nové pohľady na jednu aj druhú stranu – na rakúske vinice, moravskú Pálavu, Mikulov, ruiny hradu Falkenstein. Proste nie je čas nudiť sa. Všade, na oboch stranách sa mi ponúkajú krásne kompozície pre fotenie. Rozhodol som sa, že ešte skočím po túre pozrieť na výhľadový kopec  ku krížu Südmahrekreuz, snáď mi to  vyjde.

Po zhruba 6 km strávených na cestičkách a chodníčkom vinárskeho kraja sa dostávam do dedinky Poysbrunn. Z neďalekého pahorka trčí kostolná veža – tam si odpočiniem. Slnko začalo poriadne pripekať a ja som si zabudol svoj biely klobúk, ako som už spomenul na začiatku článku. Kostol  bol otvorený – všetky kostoly v tomto kraji bývajú otvorené. Aj tento bol, prezrel som si teda svätostánok, dostať som sa mohol skoro všade, nikto ma nezastavil, nikto ma nevyháňal. V tomto kraji vládne ľudská dôvera. To je krásne.

 

Po pár hltoch vody som sa vydal na ďalšiu cestu – teraz  viedla južnou turistickou cestou smerom na západ. Vôkol som míňal sady s jabloňami, vinice i políčka s inými pestovanými druhmi tunajšej flóry. Jednoducho krása pozemská.

 

Po asi 4 kilometroch som sa dostal na križovatku. Vybral som sa ešte na vrch Galgenberg (Šibeničný vŕšok). Na vrchole som videl telekomunikačnú vežu, ktorá bola viditeľná v tomto kraji snáď odvšadiaľ. Tušil som tam nádherné výhľady na túto lokalitu a nemýlil som sa. Neuveriteľný výhľad na dedinu Falkenstein, ruiny hradu, v diaľke bolo krásne vidieť Mikulov, Pálavu, Svatý Kopeček nad Mikulovom. Proste úžasná scenéria. Chcel by som ju fotiť niekedy pri západe slnka, mohlo by to byť úžasné, nasiaknuté pokojom a pohodou.

Z Galgenbergu sa dá zisť do Falkensteinu aj z východu a aj zo západu, to je jedno. Zablúdiť sa nedá. Ja som sa vrátil po ceste naspäť, keďže som chcel navštíviť vínnu uličku vo Falkensteine. Je krásna, s ničím si nezadá s tými juhomoravskými. I keď na južnej Morave sú viac reprezentatívne. Prekvapil ma ďalší dôkaz bezbrehej ľudskej dôvery. Vošiel som do vinnej pivnice, chcel som si kúpiť nejaké to vínko, už keď som tu bol. Nikde nikoho – útrobami dlhej klenbovej pivnice som mohol prejsť až na jej koniec. V prvej miestnosti boli rozložené vína rôznych druhov s cenovkami, v chladničke načaté  fľaše s vínami, muštami, minerálkami a na papieriku napísaný odkaz,  koľko treba zaplatiť do priloženej plechovej pokladničky. Vyvalil som oči a snažil som sa predstaviť si  štamgastov z našich mokrých štvrtí, ako sa tu vrhnú na vyložený tekutý mok s tým, že je to zadarmo. No nie je. Problém je, že je za dôveru. Našťastie je to veľmi ďaleko. A tak závidím trošku  aj ja, že nežijem uprostred ľudí, ktorí nezištne a bezbreho dôverujú. To sa u nás nenosí.

Nekúpil som si však nič, nemal mi kto vydať z 20-eurovky, takže oni závidia mne, že som ušetril J.

Po prejdení dedinou som vystúpal na parkovisko pre auto a keďže som mal trochu času, vybral som sa ešte nad dedinu Kleinschweinbarth ku krížu, o ktorom som sa zmieňoval. Výhľady sú odtiaľ fantastické – ale to už posúďte sami z priložených fotiek vo fotoalbume.

 

Krém na popáleniny postupne zabral,  pri písaní článku som sa usmieval, že mne môžu zas závidieť iní  miesta, ktoré som navštívil. Proste sme len ľudia, závidieť si budeme stále.

Viem, že som Vás  tento krát zaťažoval priveľkým filozofovaním, ale čo už so mnou, iný už nebudem. A tak si radšej ľahnem do postele a príjemné spomienky a zážitky z krásnej lokality ma budú sprevádzať nočnou snovou krajinou.

Túra krajinou okolo Falkensteinu bola dlhá 12 km – miernymi kopčekmi som nastúpal a zostúpal cca 450 metrov a vodu som mal vlastnú. Ale kto má rád dobré vínko, toho tam je neúrekom, stačí iba vhodiť patričnú sumu(nezabudnite si drobné) do plechovej pokladničky a vziať si fľašku so sebou.

Tak zatiaľ.

Link na dalšie fotky:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6153812533726071841