Krížom-krážom Slovenským Rajom

Tomášovsky výhľad, je jednou z prírodných atrakcií Slovenska. V Slovenskom Raji patrí medzi lákadlá pre turistov. Keďže som sa naň ešte  nedostal, rozhodol som sa to napraviť hneď na druhý deň, ktorý som trávil v Slovenskom Raji.

Rozmýšľal som, ako by som sa najlepšie dostal k tejto atrakcií a nakoniec som sa rozhodol autom zájsť na Čingov, tam zaparkovať a vydať sa smerom k Tomášovskému výhľadu.

Ale celú noc lialo ako z konvy. Už v posteli som sa chystal na vyslovene leňošský dníček ako budem s vyloženými nohami a s rozkošou sebe vlastnou, nadávať na to, ako som zalezený ,  lebo vonku prší a ja zarytý turista sa nemôžem nikam vybrať. Vadilo mi to? Uhádnite.J No ale pánbožko toto pre mňa nemal prichystané. Proste svitlo ráno bez dažďových kvapiek, predpoveď sľubovala pekný deň a ja hromžiac na to, že nestrávim vysnívaný deň, zalezený na gauči, ale idem si vybehnúť. To keby som bol niekde v stane, tak by sa mi to nestalo. Celučký deň by pršalo, stan by začal postupne pretekať, kvapkalo by mi na nos, poprípade do otvoreného, chrapot vydávajúceho otvoru pod nosom a ja by som si nemohol ani pospať. Tu mám možnosť stráviť deň takouto disciplínou, a nie – ono si to počasie robí všetko po svojom. No nič – ideme na to, povzdychol som si trpko.

Ráno pri výstupe na Tovašovskú vyhliadku
 

Z Čingova som sa vybral po žltej znacke smerom k Tomášovskému výhladu. Mokro síce bolo, šmykľavo tiež,  ale nebo sa trhalo a vypadalo to na celkom pekný deň pre turistiku, proste predpoveď vyšla. Pomaly som naberal výšku a po vstupe do lesa som sa chodnickom dostával k prvým výhľadom a vyhliadkam. Najprv to bola Ihla a … zhruba 500 metrov po žltej značke som sa dostal na vyhliadkovú plošinu Tomášovského výhľadu. V dolinách rozprestierajúcich sa predomnou sa v rovine môjho výhľadu trhali mraky a všetko vyzeralo tak, že by som mohol pokračovať ďalej. Ja som ale vôbec nemal žiadnu predstavu a ani som  nič neplánoval pre ďalšie pokračovanie túry, teda kam a kadiaľ. No, ale to nechám na neskôr. Na Tomášovskom výhľade som stretol na dlhý čas posledných dvoch turistov. Kde sa len všetci podeli?! Este som sa nad tým nezamýšľal, aj keby to človeku mohlo byť zvláštne či až podozrivé. A tak som si nastavil statív a pofotil som si nejaké scenérie Tomasovskeho výhľadu, pokochal sa krásou a strmými skalami pod výhľadom.

Vyhliadky po ceste

Tomašovský výhľad predomnou

Malé odbočenie:  na druhý deň mi člen Horskej služby rozprával len o dvoch pádoch o ktorých vedel, že sa stali. Jedným z nich bol mladík v čiernom s nagelovanou hlavou,  ktorý si vraj celkom úmyselne za zvukov šialenej hudby na ušiach, vzal život. Ten druhý prípad bol o jednej fotografke, ktorá pri hľadaní kompozicie pozabudla na pevnú pôdu pod nohami. Viď varovanie pre mňa. Ale ako podotýkam, to mi vravel člen Horskej služby v Slovenskom Raji.

Tomašovský výhľad

Tomašovský výhľad

Dal som sa ďalej po žltej značke smerom k východnému ústiu Prielomu Hornádu a ústiu Bieleho Potoka. Pekne pomaličky lesom som strácal výšku a blížil som sa k rieke Hornad, ktorá si v týchto miestach prerazila cestu cez vrchy k ďalšiemu svojmu pokračovaniu cez východ Slovenska. Všade na mňa tak trošku kvapkalo zo stromov, ale bolo prijemne a teplo,  tak som vode nevenoval pozornosť. Ale len do chvíle, kým som nezbadal divoký, tmavohnedo sfarbený Hornád,  valiaci sa svojím korytom smerom k Čingovu. Tak mohutný som ho ešte jakživ nevidel. Bola to riadna masa vody, ktorá mi doslova burácala pod nosom.

Divoký Hornád

 

Bezradne som sa rozhliadal kadiaľ ísť a tak som sa rozhodol, že to dám ďalej proti prúdu rieky k Letanovskému mlynu. Chodník popri rieke bol síce mokrý po daždi, ale dalo sa, a mňa po fotolínii celkom zaujímal prúd vody, ktorý popri mne burácal smerom von z prielomu. Koryto bolo dosť úzke, po rieke som sem-tam zazrel plaviaci sa padnutý strom. Sila vodného živla vie byť neskutočná v niektorých okamihoch. Po hodnej chvíli som sa dostal k Stupačkám nad vodou. Boli pevne zakotvené do skaly, nebolo vidiet ich koniec – bol za rohom a tak som sa vydal ponad vodnú hladinu, aby som dokázal zdolať danú prekážku. Zajdúc za roh som videl, že stupačky pomáhali turistickému chodníku ešte hodnú chvíľu. Masa vody podo mnou vzbudzovala patričný rešpekt, zhora zo skaly som dostával studenú sprchu zadarmo, asi ako pozornosť za to, že som sa odhodlal zdolať túto adrenalínovú prekážku. Snažil som sa nemyslieť na rôzne katastrofické scenáre a hovadiny, ako je šmyk, potknutie sa alebo len stretko s nejakou úžasnou turistkou na stupačkách. Rradšej som si so stonásobnou opatrnosťou dával pozor nato, aby som mal tri body svojho postupu isté. A takto som sa pomaly ale iste dostaval ponad burácajúcu hladinu k výstupu z tohto úseku. Ako som postupoval po stupačkách, moja zadná časť tela, sa čím ďalej, tým viac stískala a obe polovice sa následkom môjho vypätia, postupne spájali do jedného celku. Ale predsa sa nebudem vracat. To v žiadnom pripade!  A tak som to silou vôle zdolal, vybehol som na briežok, ktorý bol už na dosť bezpečnom mieste a pokúsil som sa pravou rukou odtrhnúť si pravú polovicu zadnice od tej ľavej. Ništ!!! Nohavice som mal vryté do zadnice, obe polky boli vyšponované ako keby som bol v latexe. Brrr – takto nemôžem isť ani na Kláštorisko, ani do Podlesku. Veď by ma rovno zhabala módna turistická polícia. A to nevravím o pohladoch druhého pohlavia na moju zadnú časť tela.  Chytil som svoje obe polky zadnice oboma rukami a znovu ništ - nešli oddeliť. Boli tak zaseknuté, ako keď sa hysterik zasekne niekde na rebríku, 100 metrov nad zemou. Tak moja, momentálne hysterická zadnica reagovala rovnako. Tak toto teda nemôžem dopustiť!  Spomenul som si na môj dávny jednohodinový výcvik v karate, ktorý sme absolvovali s kamošom pred dvadsiatimi rokmi. Bola len jedna hodina výcviku, lebo pred druhou sme uprednostnili pivo a posedenie v bratislavskom  Mamute. Môj jednohodinový kurz sebaobrany ma síce neochranil, ale aspoň mi zadnicu zachránil. Človek nikdy nevie, čo sa mu kde zíde.  Oddeľujúc obe polovice zadnice od seba som si karatistickým kopom do prázdna pred seba, dodal potrebnú silu na popisovanú akciu a po chvíľke napätia som si mohol fakt že nahlas zaujúkať, že aký som frajer. Nikto ma nesledoval, nikto ma nevidel, čo bolo naozaj divné, ale nevadilo mi to.   

Stupačky čo mi priniesli adrenalínový zážitok. Tu to ani tak hrozne nevypadá.

 

Už spokojným turistickým krokom som sa dostal k Letanovskému mlynu. Je tu krásny kamenný most, ktorý sa oplatí vidieť.

 

 Spomenul som si na super guláš hore na Kláštorisku, tak prečo by som si ho po takom stresujúcom zážitku nedal?!  Opäť som  načal výšku a vykročil som po červenej turistickej značke k tomuto severnému stredisku Slovenského Raja. Gulášik nesklamal, môj žalúdok prijal do svojich útrob overenú pochúťku. Mal som ešte trosku času, tak reku čo s ním. Našiel som na mape zachádzku k Obrovskému vodopádu. Rozhodol som sa, že zbehnem sa tam pozrieť. Po modrej turistickej značke som sa dostal k odbočke na žltú, ktorá ma zaviedla k potoku Kyseľ. 

Stupačky k Obrovskému vodopádu

 

Ako si tak kráčam po žltej,  toť – naraz znovu stupačky. Viedli znovu ponad potok do neznáma. Tu už však potok nebol nejak hrozivý, ale reku čo už, vyskúšam to. Zabočil som za roh a pekne po stupačkách som sa dostal k obrovskému vodopádu. Stál som na mostíku a vodopád sa mi strácal pod nohami v hlbočine rokliny Kyseľ.

Nad Obrovským vodopádom

Oproti mne vyrástla skalná stena a vytvárala spolu s vodopádom  úžasnú scenériu. Vychutnával som si ju celkom dlho. Bolo tam krásne, proste som bol rád, že som sa podujal na takéto bezcielne túlanie. Síce cieľom bol Tomášovský výhlad, ale ďalej to už bolo len o tom,  kam ma nohy podnesú. Žltá značka ma okruhom znovu priviedla na modrú a po návrate na Kláštorisko som sa skratkou hodil po žltej značke na križovatku Ústie potoka Kyseľ. Doslova hodil, lebo to som neklesal, chodnik doslova padal dolu do doliny. V  ten deň by som už nechcel stúpať po tom chodníku hore na Kláštorisko. Strmé to bolo poriadne.

Sútok potoka Kyseľ a Bieleho potoka

Onedlho som bol pri ústí potoka Kyseľ do Bieleho potoka, ktoré je veľmi pekným a kľudným miestom. Je priam predurčené na vypustenie všetkej nahustenej pary a nervov,  ktoré sa v človeku nazbiera počas všedných dní v roku. Tak som si tam len tak sadol a užíval si tej chvile kľudu. Bolo tam kúzelne a nestretol som skoro žiadnych ľudí. Zopár ich síce bolo, ale len v tých horných pasážach Slovenského Raja. Po chvľke relaxovania som sa pustil dolu Bielym potokom smerom k jeho ústiu. Cesta mi ubiehala vo veľkej pohode, bol som spokojný s dnešným tulavým dňom. Ani neviem ako, a už som bol znovu pri Hornáde. Jeho prudký tok mi pripomenul moje predpoludňajšie adrenalínové zážitky. Kľudným krokom som sa vybral na parkovisko Čingov a potom na moje obľúbené miesto – aké asi?

 A prečo neboli ľudia?!

Na druhý deň som sa vybral pozrieť lokalitu Gačova skala, ktorú som musel absolvovať so sprievodcom z Horskej služby. Sú odtiaľ  nádherné výhlady na Vysoké Tatry, Královú holu ale aj na juh – na prehradu Palcmanská Maša. A len tak medzi rečou som spomenul, že aké som mal šťastie, že som v Prielome Hornadu nestretol žiadnych ľudí. No a on mi na to vravel, že to nebolo dielom šťastia, lež bol na ten deň vyhlásený zákaz vstupu do roklín a Prielomu. A tak, keď som šiel cez Tomášovský výhlad, vlastne som sa vyhol nevedomky vstupným miestam, kde sú umiestnené aj informácie o prístupnosti roklín. Tak už som v tom mal jasno. Ale deň to bol pekný a som rád, že nepršalo.

Tak zatiaľ.   

Dalšie fotky tu:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6055680495670707937

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6051541716291779169