Ako sme hladali

Skalné brány a okná.

Tajomné útvary vytvorené dlhodobou trpezlivosťou a  silou prírody,  vedia človeka uchvátiť, dokonca očariť. Najmä ten, kto je označkovaný ako turista, nikdy neodolá objavom a obhliadkam nejakých takýchto skalnatých výtvorov. Tvoria sa tisícky rokov, sú poschovávané a pozašívané v rôznych kútoch obcí i miest. Verte mi, je ich veľa, len ich treba nájsť. K niektorým vedú turistické chodníky, niektoré sú tak populárne, že pre nával návštevníkov, ochotných vidieť ich, sa tam človek ani nepretlačí. Matka príroda ich za tisíce rokov vytvorila na rôzne spôsoby a ich architektúra sa nikdy, ale nikdy neopakuje. Podaktoré z toho nespočetného množstva majú to šťastie alebo nešťastie, že sú neobjavené. Ja by som povedal, že šťastie.

Človek si chodí celý život po turistickom chodníku, ktorý už pozná naspamäť a pritom by ani neuveril, že 500 metrov od tohto chodníka je krásny skalný útvar. Len ho treba hľadať, dostať na neho tip. Na tom je super to, že hľadať sa dá aj na internetových portáloch - moderný vek v podobe prehliadačov a fotoalbumov vie z času na čas ponúknuť prekvapenie vo forme nejakej prírodnej atrakcie, o ktorej turista vo svojom domovskom chotári ani nechyroval. Pritom sa ale nachádza  tak blízko blizúčko jeho obľúbených trás, že je to až na počudovanie, že  o danej atrakcii nevie.

Aj ja som jednu skalnú bránu našiel v albumoch na portáli – Rajče.idnes.cz. Rád si totižto prezerám albumy z prírody a keď tam vidím zábery z lokalít mne blízkych – čiže napr. z Malých Karpát, tak si to rád pozriem. Samozrejme že 95% lokalít zverejnených  na fotkách poznám, ale niekedy nájdem niečo, čo ma zaujme. Tak to bolo aj s touto skalnou bránou. Pozeral som ako puk na nádhernú skalnú bránu na novo objavených fotkách v albume neznámeho prispievateľa. Pretieram oči, či dobre vidím, že to je v Malých Karpatoch. Je.

Viem, že o Malých Karpatoch hlavne v blízkosti Bratislavy sa deklaruje, že takýchto skalných atrakcii je tam neskutočne málo, preto ma to  prekvapilo. Napísal som autorovi galérie a poprosil ho o súradnice. Bol veľmi ústretový a milý, okamžite mi poslal súradnice. Nahodím do mapy -a čože????!!!!

Miesto sa mi ukázalo neskutočne blízko chodníkov, ktoré navštevujem pravidelne. Každý rok tadiaľ chodievam, či už v zime, alebo v lete – proste v každom ročnom období. Je to blízko červenej turistickej značky na druhý najvyšší vrch Malých Karpát - kopec Vysoká. Kto by povedal, že pri odbočení 500 metrov od chodníka, nájdem takúto krásnu scénu. Teda ešte som ju nenašiel. Len ju vidím na mape.

Moja tohtoročná situácia po zdravotnej stránke ma však nabádala k opatrnosti, pretože veľké túlanie sa po skalách, mi nebolo samému absolútne odporúčané. Dotyčná osoba mala pravdu. Vyvrtnutie členku by pre mňa malo dosť blbé následky, tak som poprosil Martina, či by si niekedy nenašiel čas a išiel by so mnou hľadať túto  skalnú bránu. To bolo neskoro na jar. Leto sme už mali obaja v programoch vyčlenené na iné aktivity, tak som ho ani nenaháňal v tom období. Po čase som už ani nedúfal, že by to mohlo vyjsť. Ale trošku času sa mi naskytlo začiatkom novembra minulého roku, reku opäť oslovím Martina. Našťastie to aj jemu vyhovovalo. Takže super.

Mailová korešpondencia nám dopomohla k určeniu miesta stretnutia v lokalite  Zochova chata. Na parkovisku ma čakal Martin – plodný autor portálu Hiking.sk. Ja až taký plodný nie som, ale nemusia byť všetci.

„Vieš čo Martin?“ – oslovil som ho po zvítaní.

„Nebudeme parkovať tu na parkovisku pri Kolibe, poď za mnou autom – lepšie parkovanie je asi o kilometer ďalej - pri Chate pod lesom. Rovno vbehneme do lesa a nemusíme šliapať po asfaltke.“

Tak aj bolo. Tradičné nahodenie batohov, kontrola zamknutia auta a už sme šliapali. Teda videli sme sa v živote len raz a to na autorskom stretnutí Hikingu.sk aj to sme prehodili iba zopár slov. Komunikácia písomná na nete síce nejaká bola, ale to neznamená, že si musíme sadnúť.

Aaaale – už hneď od začiatku, sme sa nevedeli dostať k slovu, pretože každý z nás mal toho nejako veľa na jazyku a veru mali sme si vzájomne čo povedať, čo sa mi často nestáva. A okrem toho, väčšinou nechávam rozprávať druhých.

A tak sme šliapali do kopca, ktorý nebol príkry, smerom na lúku Čermák. Od Čermáka okolo vynoveného náhrobného kameňa lesníka Csermáka sme sa vydali smerom na križovatku turistických ciest –  Hubalová.

Stále po turistickej značke. Po známych cestách.

Stále v družnom rozhovore, takže som ani nevnímal, ako nám to po stranách chodníka ubieha. Veľmi známe miesta, ktoré som očami sledoval mnohokrát pri výjazdoch, sa strácali v diaľke.  V každom období a dokonca každučký deň sú ale iné, to je pravda.

Červená značka nás priviedla cez Hubalovú, až na križovatku turistických ciest Panské Uhliská. Tu sme už nepokračovali po červenej na Taricové skaly, ale dali sme sa doľava na modrú turistickú značku. Len na krátko - smerom ku kopcu Vysoká. Tu niekde už sme museli zísť z turistického chodníka a hľadať lokalitu podľa danej súradnice. Najprv sme ale zle odbočili. Trošku sme sa pomotali po konármi a krovinami zarastenom lese, až sme prišli k záveru, že to nebude úplne ono. Tak sme sa vrátili na modrú turistickú značku a prešli sme po nej ešte zopár stoviek metrov ďalej. Tu je to dôležité pre každého, kto by chcel nájsť onú skalnú bránu. Treba prísť až k informačnej tabuly,  ktorá označuje začiatok rezervácie Vysoká. Na tomto mieste už fakt natvrdo odbočujeme z chodníka a ideme po hraniciach rezervácie dolu do údolia. Nie však dlho. Po chvíli sa nám pod nohami už vinie aká taká lesná cestička, ktorá je stále výraznejšia. Zvedavo rekognoskujeme terén, skalné útvary, kde by sa mohla brána nachádzať. Veď je jasné, že skalné útvary môžu byť len v skalách. Po asi 500 metroch sa nám vpravo objavujú skalné bralá. Neverím, že by sme našli tú bránu hneď na prvýkrát. Ale našli sme. Treba len vojsť do skalného zoskupenia asi dvesto metrov vpravo od lesnej cestičky. A ani neviem ako, už zíram s prekvapeným pohľadom  na krásnu skalnú bránu predo mnou. 

Martin sa neondie - rovno ide cez skalnú bránu.

Nad skalnou bránou

Sme nad ňou, čiže ju ešte nevidieť vo veľmi dobrom uhle. Ale je krásna, atraktívna a celkom veľká.  Traja štyria ľudia vedľa seba sa do nej pohodlne vojdú. Aj keď na skalu nad bránou neodporúčam liezť. Skala alebo špunt pôsobí dosť zvetralo a vratko. Fotoaparát vyletí z batohu ako kolt z puzdra pištoľníka. A ja  hľadám dobré miesto na zdokumentovanie i komponovanie obrazu tohto skalného útvaru. Je pekný a myslím, že aj Martinovi sa páči. Tiež to tu obieha. 

Obehnem po skalách bránu a teraz ju vidím i z podhľadu. Pripomína mi skalnú bránu ako do nejakého rozprávkového mestečka. Len za bránou nie je nič rozprávkové. Zato vpravo objavujeme ako čerešničku na torte ešte skalné okno. Takže rozprávkový domček s bránou i oknom. No paráda. Spredu sa dosť zle fotila. Slnko aj keď za mrakmi mi robilo dosť šarapatu. V protisvetle vidno odlesky na snímkach. Nevadí, prídem aj inokedy. Zlostí ma, že som sa tam nedostal v zasnežených podmienkach. Ale to len tak mimochodom.

A ešte skalné okno.

A tak sa ako obyčajne neviem dostať z ošiaľu fotografovania. Martin už netrpezlivo prešľapuje. On to tak nežerie J. Možno už aj ľutuje, že sa dal do grupy s takým šialeným fotografistom. Ale naveľa už som pripravený na ďalšiu cestu. Nejdeme naspäť. Chcem mu ešte ukázať vyhliadku na vrch Vysoká z Horného vrchu. Máme času a času. Podľa navigácie pokračujeme ďalej po lesnej cestičke. Vľavo sa nám predvádzajú skalné masívy severovýchodnej časti Východnej. Martin si ju pozorne prezerá. Už sa mu v hlave rodí plán. Určite ho zrealizuje. Nateraz prichádzame ale k iným skalným útvarom pri ceste. Sú pekné a ostré. Ešte chvíľu sa ťaháme lesnou cestičkou a potom prudko doprava na hrebeň, kde by sa mali nachádzať Taricové skaly. Ani to ďaleko nebolo.

Vpravo skaly Horného vrchu - tam mierime.

Severovýchodný hrebeň Vysokej. 

Cestou k Taricovým skalám. 

Vyfučal som si to a znovu som bol na známych miestach. Len dolu z Taricových skál po červenej smerom na Skalku sa mi nechcelo. Je to nepríjemný úsek turistickej trasy. Skaly sa podšmykujú, kývajú a je to dosť prudké. Zídeme dolu a následne hneď zas hore. Taká divná turistická trasa. No vyšliapali sme ju. Naspäť už tadiaľto nepôjdeme – to je nám obom jasné. Po chvíli trasy pozdĺž oplotenia zvernice sa prudko stáčame doľava smerom hore na Horný vrch. Prejdeme jeho hrebeňom, aby sme sa dostali na krásnu vyhliadku, známu mne spred pár rokov. Tu sme si dali posilňovaciu prestávku. 

Na skalnej plošine Horného vrchu - vzadu Taricové skaly. 

Výhľady zo skalnej plošiny Horného Vrchu - Vysoká.

Pod nami sa nachádzali skalné útvary Horného vrchu a naproti skalné útvary Vysokej, ktoré sme videli zdola z cesty. Martin sa rozhoduje. Ide prudko dolu po skalách a následne chce vyjsť po skalách na Vysokú. Toto ja zavrhujem. Noha mi to zatiaľ nedovoľuje. Nechcem riskovať. A tak sa po nasýtení pribaleným jedlom a rozhovore pozdravíme, stisneme ruky a každý ideme na inú stranu. Ja samozrejme nie na Taricove skaly. Nechce sa mi ísť tým nepríjemným úsekom zas hore. Nájdem si dieru v plote a orientujem sa podľa navigácie. Smerom dolu kopcom už vo zvernici nájdem najbližšiu cestu k Panskému domu. Pánsky dom je síce zrúcanina, ale je to dobrý orientačný bod.

Výhľady vo zvernici.

Zas som sám, počúvam šuchot listov pod nohami a zvuky vetra v korunách stromov. Vtáci mi do toho notujú svoju otrepanú vtáčiu pesničku. Ale do kroku pasuje a mne je fajn. Prudší zostup mi je milší ako zostup a výstup na Taricové skaly po značke. A idem v neznámom prostredí. Nájdem aj nejaký ten výhľadový bod. Pofotím a idem ďalej. Po zhruba pol kilometri som na ceste k hore spomínanému Panskému domu. 

Pri panskom dome. 

Je tu krásna lúka a normálne závidím pôvodným obyvateľom tejto horárne, či čo to bolo. Muselo sa tu krásne ale aj ťažko žiť. Ale ten kľud je tu fantastický. Asi preto, že tadiaľto nevedú značené cesty. Obídem si to, spravím len pár fotiek, už som tu fotil, tak nebudem sa zdržovať. 

Zábery z lesa pri spiatočnej ceste.

 Ešte asi kilometer a pol po lesnej ceste a som pri bráne zo zvernice na turistickom rázcestí Hubalová. všetko ok. Už len dôjsť po dôverne známej ceste smerom cez Čermák k Chate pod Lesom.

Vyskúšam?

Áno vyskúšam sa spýtať v tejto chate, či nemajú náhodou uvarenú hríbovú polievku. Už som ju tu jedol a je fantastická. Kladné stanovisko kuchára ma priviedlo do rajského rozpoloženia. Bože, to je krásne zavŕšenie tohto výjazdu. Fakt to stojí za to si ju tam dať. Po vychádzke v Karpatoch je to ako balzam na dušu i telo.

Takže už len naskočiť do auta a znovu zabrúsiť do všedných dní nášho žitia.

Tak zatiaľ.

Apropó – skoro som zabudol GPS súradnice skalnej brány:

N48.4194° E17.2293

A ešte nejaké to foto naviac:

https://vladko00.rajce.idnes.cz/Skalna_brana_a_okno_pod_Vysokou%2C_Horny_vrch

Skialp na Velkú Homolu

Roky človeku utekajú. To musím na začiatku skonštatovať. Hmmm žiaľ – ale je tu aj spravodlivosť - pre všetkých rovnaké

.

S pribúdajúcim časom prichádzajú na oči nám postarším osobám rôzne novinky, mnohokrát neskutočné lákadlá. Času už je pomenej, fyzická konštrukcia už takého aktivity nemusia zvládnuť ale aj tak by sa patrilo tieto lákadlá využiť.

Čo sa týka mňa – dosť ma zaujala ski-alpová turistika. Je veľa článkov o nej, veľa zaujímavých fotiek sa dá pri nej spraviť. Dá sa nájsť veľa videozáznamov zo zjazdov v náročnom teréne.  Nie nebojte sa, na žiadne divočiny  by som sa určite nechystal. Žiadne brodenie sa v hlbokom snehu, prevýšenia 1000 a viac metrov, ski-alpovanie pod  nestabilnými snehovými stenami, v lavínových žľaboch. Zjazdy ako o život v 45-stupnovom sklone svahu  úzkej úžľabine, kde sa moja osoba pomaly ani nezmestí. Nejaké tie skoky pri ktorých by za mnou vial šál i vlasy (tie moje nevejú – sú 5 milimetrové a pod čapicou) a podobne frajerské kúsky. Jaaaaaj – veď viete, že moje achilovky by toto už nezniesli. Takže čo s tým lákadlom????

Chlape, čo váhaš,  veď sú aj jednoduché trasy, na ktorých môžeš vyskúšať pohodovú, nenáročnú skialpinistickú turistiku. Žiadne divočiny. Len Ty, les, biely sneh okolo a to ticho. To je najdôležitejšie.

Tak som si raz tú skialpovú výbavu požičal. Vyfučal som si to vraj ľahkými serpentínami  do sedla nad Losenheimom.  Pod vrchom Schneeberg.

Pod Schneebergom na vôbec prvých skialpinistických lyžiach

 Krajina je to pekná, vždy sa mi tam páčilo. Musím sa však priznať, na konci som mal dosť. Malo to svoje dôvody v nefunkčnosti brzdy na viazaní, ktorá sa neustále uvoľňovala. Keďže som dostal inštrukcie, že na skialpových lyžiach sa treba šúchať po zemi lyžami. Tá spustená brzda bola veľmi ale veľmi na obtiaž. Ťahal som lyže aj s brzdou v snehu. Nevedel som pochopiť, prečo mi to tak ťažko ide. Holt začiatočník. Kým som na to prišiel, bol som už v núdzovom režime nohy sa mi  triasli, tričko vytiahnuté z pračky je suchšie ako som ho mal ja vtedy. Mal som celkom vyťahané kroky. Proste na hov...

Treba si všetko na začiatok skontrolovať. Takisto zjazd bol neskutočne ťažký, bál som sa o achilovky, každú chvíľu som na tom lade v serpentínach stál, z dôvodu obáv, aby ma nesťahovali borci z rakúskej horskej služby z nejakého stromu. Mohol by som byť potom ako predloha pre kreslené postavičky narazené v plnej rýchlosti do steny. Bola by zo mňa proste placka. Serpentínová cesta bola celkom úzka a často ľadová, bolo tam plno nerovností, veď tam aj ratráky jazdili. No proste sranda. Ustál som to, nohy vydržali a napodiv som vôbec na skialpy nenadával. Po rozležaní v hlave som si povedal, prečo nie? Veď ako som niekde vpredu písal, nie sú skialpinistické cesty len v lavínových žľaboch. Ten adrenalín asi už nikdy nezažijem. Aj napriek tomu som ho mal celkom dosť po zjazdení tejto trasy. 

Po malej časovej odmlke som v rukách držal svoje skialpičky. Jasné, úplne začiatočnícke, ľahké skôr také lyže na turistickú úroveň. Čakalo ma učenie sa zapínať lyžiarky, poriadne vedieť manipulovať s viazaním i technikou skialpinizmu. To ale nie je veľmi  pre mňa. Skôr sa rovno na tie lyže postavím. Razím zásadu, že potrebujem nové lákadlá  používať a prax naučí. Viem-viem – niekedy na to doplatím, ale prečo nie, iný aj tak nebudem. 

A tak ako som rozmýšľal nad mojou skialpinistickou túrou napadla mi cesta zo Zochovej chaty na Veľkú Homolu. Veľká Homola je skoro môj materský kopec. Čnie sa nad mojou domovinou. Každý deň ma cestou do práce sprevádza pohľad na Homolu. Teda ak nie je hmla alebo tma. Zaslúži si, aby som svoje prvé kroky na vlastných skialpoch  venoval jej.

Z cesty na Velkú Homolu

Snehu je tento rok požehnane – tak prečo nie. Pravdepodobne to budem šliapať sám a možno to ani nevyjdem. S tým všetkým som sa na túto trasu vybral. Nevadilo mi, keď sa aj spustím z polovičky kopca. Samozrejme, že viete, že budem bojovať.

Ráno som si dal záležať, chcel som byť na Zoške ešte pred spustením všetkých detských vlekov. Pekne pomaličky vyjdem po zjazdovke. Po ruke bol fotoaparát. V prípade veľkého funenia budem samozrejme fotiť. Popritom sa vydýcham a môžem šúchať nohami  ďalej. Aj tak pôjdem sám – nikto ma nebude okukovať. Mýlil som sa.

Na zjazdovke už boli nejaký lyžiari s deťmi. Veľa ich nebolo a to bolo dobre. Po chvíľke stúpania som už šúchal lyžami po lesnej ceste smerom k hvezdárni. Naraz zhora začujem šuchot lyží. Jooooj ako som závidel. Prvý skialpinista. Jeho ahoj znelo ešte dlho po prefičaní okolo mňa. Ejha – tak aj tu chodia skialpinisti. Musim aj dodať, že tento skialpinista to robil viackrát. Aj tak ma potešilo, že túto trasu skialpinisti zvyknú absolvovať. Tak som si šliapal, pomaličky som naberal metrík za metríkom smerom do výšky.

Ticho a kľud - bol čas aj na fotenie

Snehu bolo celkom dosť, ale stopa bola fajn prešliapaná. Nič mi nechýbalo. Zima nebolo – mal som akurát takú dobrú prevádzkovú teplotu. Bolo to proste super. Viazania držali, lyže sa dozadu nešmýkali, topánky netlačili a nohy neboleli. Čo som chcel viac. Prišiel prvý kopček. Moja technika šúchania nie je dokonalá. V kopci si chcem zdvihnúť pätku na chodidle. Samozrejme viazanie sa vyplo. Nevadí, treba sa mi naučiť zapínať si lyže. Ale podchvíľou sa mi to šmýkalo smerom dolu. Ale len trošku. Snažil som sa viac traverzovať tento malý stupák. Išlo to aj keď s vypínaním viazania.  Nerobil som z toho problém. Po chvíli bolo to mierne väčšie stúpanie za mnou a ja som znovu mohol vychutnávať cestu skoro po rovine. Dobre trošku to do kopca išlo. Ďalšie stúpanie, celkom fajn. Akurát som začal rozmýšľať, ako otáčať pätkou tak, aby som nemusel vypínať lyže. Skúšal som to, samozrejme sa mi viazanie vyplo. Otočil som pätkami na vypnutých lyžiach už neviem po koľký krát, nahodil lyže na nohy a poďme ďalej hore svahom.  Na konci stúpania sa leňochovi na lyžiach sa však nechcelo na pätku vracať naspäť a tak som ďalších pár metrov robil v takom miernom kačacom režime krokov. Bolo to únavné, dlho som nevydržal, to mi verte.  Znovu lyže dolu a napravil som pätku na viazaní. Také malé štrapácie. Už sa teším, keď budú moje pätky na viazaní tak vybehané, aby som toto nemusel stále absolvovať.

Je to pasia ísť takýmto snežným lesným tunelom. 

Som však v lese, míňajú ma len skialpinisti, väčšinou poradia čo a ako a ja  skúšam nové veci. Vôbec mi to nevadilo. Po čase som dorazil pod Veľkú Homolu. Dole keby mi povedali, že sem dôjdem, vysmial by som ich. Ale došiel som. Pomaly ale predsa. Minulo ma pár skialpinistov smerom dolu i pár čo išli zdola. Ale žiadne úsmešky – skôr slová podpory. Bolo to super.

Pod rozhľadňou na Veľkej Homole

Nabieham na  strmý svah pod rozhľadňou na Veľkej Homole. Bolo na ňom naviateho snehu a snehu. Nič lepšie ma v mojom poslednom úseku lyžovania nenapadlo ako si to nasmerovať bezhlavo a nerozvážne smerom do kopca. Bol som tak nadšený, že som až sem prišiel, že som sa vôbec nevenoval úpravám pätky, žiadne preverenie viazania. V polovičke svahu v najväčšom snehu sa mi viazanie vyplo, nebolo totiž vôbec zaistené. Veď kto by na to v záverečnom finiši myslel. Lyža sa mi stratila niekde v hlbokom snehu a ja som lovil v snehu a hľadal svoju drahú lyžu. Samozrejme sa mi pri tejto činnosti vypla aj druhá lyža a pri následných pokusoch pri lovení lyží v sypkom snehu som zapadol po pás do snehu. Dúfam, že ma takto nikto nevidel ako sa metám v tom velikánskom záveji a hľadám svoje lyže. To by bolo veľmi neprofesionálne a niekto by sa ušťával ešte teraz nad pohľadom, ktorý mal priamo pred očami. Lyže som vylovil. Samozrejme som si ich nevedel nahodiť na nohy. Stále som strácal vo svahu rovnováhu a takisto sa mi zabáralo. Čo s tým???

Dolu nepôjdem!!!.

„Nie je nad to, upraviť si všetko pre stúpaním.“

 Ale na to som prišiel až neskôr. Nevadí. Chytil som svoju vzácnu skialpovú lyžu, hodil som ju tri metre pred seba. Druhú čakal ten istý osud. A ja poďho v hlbokom snehu za nimi. Samozrejme, že to bol len kúsok svahu. Tak som hádzal lyže pred sebou – samozrejme opatrne, ale veľmi skialpinisticky neprofesionálne. Alebo lepšie povedané, to nie je to pravé skialpinistické zdolávanie svahu.

Serkám na to!!!

 Potrebujem sa dostať z toho svahu s hlbokým závejom a účel proste svätí prostriedky. No nie? A tak mi tých výškových 25 metrov chvíľu trvalo. Nakoniec sa dostávam na akú takú plošinku asi v polovičke stúpania k rozhľadni. Skúšam nahodiť lyže. Vôbec mi to nešlo. Tak som to na svoju skialpinisticku hanbu vyniesol celé hlbokým snehom až k rozhľadni.

 Ale vyšiel som to. Sranda. Aspoň mám nad čím rozmýšľať, kde som chybu spravil. Hore odpočinok, rozhľadňa bola celá v hmle. Takže žiadny výstup na jej vrchol. Bol som tam mnohokrát. Neľutoval som to.

Na Veľkej Homoli

 Dal som dolu pásy, pekne zmotal do batohu, nahodil podľa návodu viazanie na zjazd a následne si pripol lyže. Ejha – nejako rýchlo to ide. V tom hlbokom snehu a s mojim lyžiarskym umením musím veľmi opatrne dolu. Tu hore sa nedalo ani pluhovať. A tak som sa so stisnutými pologuľami svojho pozadia pomaličky šúchal dolu bokmi lyží.  

Tých 40 výškových metrov som celkom zvládol. Dole už pohodová cestička zvažujúca sa dolu lesom. Najprv som vyskúšal prechodený chodník. 

Fotenie cestou dolu.

Ale čo to? Na tých lyžiach sa to nejako rozbehlo. Stromy sa začali vôkol mňa akosi rýchlo mihotať. Nie som nejaký extra lyžiar. Tak som to šupol do hlbokého snehu popri vyšliapanom chodníku. To už bola iná pasia. Ja viem pomalá, ale vždy lepšie ako skončiť ako placka na dube. To radšej nie. Vychutnával som si to parádne. Jazda dolu svažíkom dlhá asi dva kilometre bola úžasná. Chytilo ma to.

A tak som si to o dva týždne zopakoval znovu. V rámci učenia sa skialpinizmu. Vyvaroval som sa všetkých chýb, ktoré som robil. Dokonca som na lyžiach vyšiel až hore. Žiadne hádzanie lyžiarskeho výstroja. Bol som viac  sebavedomejší aj výstup trval omnoho kratšie.

O dva týždne.

 Proste krása. Jazdu dolu pod rozhľadňou som si spestril zabočením do parádneho čistého nedotknutého snehu v lese. Síce veľmi neobratne som to točil okolo stromov. Nemôžete sa mi čudovať. Bola to však pasia akú na upravenom svahu nikto nezažije. Žiadne zabáranie sa, viac zabrať do nôh a dokonca sa lyža aj bez pluhovania otočila.

 Nie to nie je to upravený terén, nie nie je to veru jednoduché. Ale ide to. Tak že som sa dokonca odvážil aj pre rýchlejšiu jazdu. Ani neviem kde sa predo mnou objavil asi pol metra vysoký prah snehu. A môj prvý pád na skialpoch. Nohy domotané, lyže zapichnuté niekde tam v hĺbke snehu. Kýval som sa zo strany na stranu aby som si uvoľnil svoje haksne aj s lyžami. Ale nevadilo. Ešte nie som  taký dobrý, ako som si to predstavoval. Taká frčka do stredu môjho sebavedomia sa veru hodila.  No aspoň som lyže pokrstil – aj to treba.

Ešte pár záberov z novej rozhľadne. 

A tak sa teraz môžem rozhodovať medzi zjazdom v dave ľudí a čistým kľudným prostredím zasneženými cestičkami hôr. No hádajte čo momentálne vyhráva!!!

Už sa teším na ďalšie amatérske skialpovanie. Len dúfam, že nohy vydržia. Fakt ako vravím, už nie som najmladší. Nebráni mi to však vo vyskúšaní niečoho nového.

Tak zatiaľ.

Smer Praha

Večerný pražský hrad

„Tak pánko sa tu hrá hry s mobilom, nieže by sa pozrel vedľa seba, veď mne je taká zima.“ – zaznelo mi spoza chrbta. Aha zabudol som priblížiť situáciu.

Proste som sa v ten deň vybral len tak naverímboha do Prahy. Každý koho som v ten deň stretol  sa na mňa zadíval so zvláštnym pohľadom. V očiach bolo niečo ako:

„To len tak v tieto sviatočné dni?“ – ten chlapík sa ale má.

Ale veď každý môže – no nie?

Takže ráno o 06:10 mi vyrážal vlak z Bratislavy. Prišiel som na stanicu o 5:30. Nemám rád príchody na poslednú chvíľu. Vždy si môžem pozrieť radenie vlaku a v kľude si nájsť svoje miesto podľa miestenky. Mal som však čas, informáciu o mieste vagóna som vyčítal na informačnej celuly – je to na konci vlaku. Tak reku sadnem do čakárne a počkám polhodinku. Sadol som si asi medzi 20 čakajúcich. V tom sa objavila „dáma“ – sieťkované pančušky, krátke nohavice, nejaká bundička a prelietavý pátravý pohľad medzi zákazníkmi slovenských železníc a možno aj jej potencionálneho zákazníka.  Vypadala ako po šichte a po niečom prídavnom. Vonku bola poriadne zima. Musela sa určite posilniť.

Necítil som sa na to, že by som vypadal ako bohatší klient. No ale asi som ju nejako zaujal. Ona mňa nezaujala, ale to ju nemohlo zastaviť. Nevedela to. Nemôžem jej však zakazovať kam si sadne. A tak si sadla ako osa na med – na vedľajšie sedadlo. A po  chvíli som počul onú vetu zo začiatku môjho článku. Nereflektoval som na to. Fakt že som nepotreboval nejakú spoločnosť. V ten deň som chcel byť sám so sebou. A tak som sa viac venoval svojmu mobilu, kde som nehral hry, skôr som si pozeral správy a maily. Niečo si za mnou žundrala. Po očku som musel dávať pozor, predsa len batoh a foťák som mal uložené vo veľmi tesnej blízkosti dotyčnej dámy. Snažila sa zaujať, ale veľký odborník v komunikácii nebola.

Po chvíli postrehnem, že niečo ako servítka letelo na druhú stranu, pristálo to na sedadlách čakárne oproti. Pár sekúnd nato, tam letela použitá vreckovka.  To už som nevydržal:

„Zlatá pani, tam máte predsa kôš, prečo sa nezdvihnete a nehodíte to tam. Tá čakáreň pre cestujúcich je teraz otvorená a čistá. Asi ste nikdy nerobila upratovačku, ale ako sa na Vás pozerám, tak to máte v poradovníku.“ – nie nechcem zneúctiť týmto článkom upratovačky. Je to veľmi záslužné zamestnanie.

Zazrela na mňa a zaprskala:

„No pánko sa teraz prebudil a všimol si ma. A čo Vás potom, čo tu ja robím?“

Si myslela, že ma aroganciou dostane. Kašlal som na ňu, stačilo mi, že som videl ako sa snažila hrdo vstať, trošku sa zatackala a do nejakého vytiahnuvšieho igelitového sakla pozbierala ten neporiadok po sebe. Snažila sa dôstojne odkráčať, ale veľmi sa jej to nedarilo. Takže posledný pokus ohúriť ma:

„A vyprosím si, aby ste ma volali moja zlatá pani!!!!“

 – posledné slovko sa strácalo už v mojom smiechu. Čo som mal robiť, prišlo mi to neskutočne smiešne. Skôr som sa zahral v myšlienkach na básnika, takže jej myšlienka mohla byť aj takáto:

Všetci si tu strážia a vláčia svoje lyže,

nikto nemá záujem o moje neglyžé.

Vyparila sa mi zo života ako para nad hrncom a ja som po chvíli čakania mohol konečne vyštartovať do svojho vagóna – smer Praha.

Vlak pristavil, môj označený vagón nikde. Začal som tak trošku zmätkáriť. Tak som sa informoval sprievodcu s následným upravením radenia vagónov. Môj vagón nebol posledný ale prvý. Preradili ho. Dopadlo to dobre, akurát som za pohybu vlaku prešiel celý vlak. Ale fajn. Usadil som sa a driemkajúc som si užíval nasledujúcu načatú jazdu svojich túlačiek.

Mal som namierené do Prahy. Už som tam dávno nebol a vždy som zablúdil len na Václavske námestie, Karlov most, Staromestské námestie alebo Hradčany. Tak som si vytipoval nové ciele. Vyšehrad a vyhliadkový kopec Petřín. Tam som v živote nebol, tak spoznám niečo nové. V batohu vytlačené mapky metra, akými trasami sa dostanem tam kam chcem. Tešil som sa. Všetko už prebiehalo v to ráno dobre. Pochutnal som si na káve vo vlaku a niečo sa mi aj prisnilo v tých pár minútach driemania.

Hlavné nádraží v Prahe som už nepoznával. Pri prejazde vlakom z mojej vojenskej služby si pamätám úplne iné budovy. Ale veď to je už skoro 40 rokov, čo sa čudujem. Hneď pri prvej príležitosti  si kupujem denný lístok na mestskú dopravu v Prahe – nejakých 105 Kčs. To je skoro zadarmo, na to, čo chcem absolvovať. Bol som spokojný. Zabočil som do diery v zemi na príjazdové miesta v Metre a podľa rád internetovej kámošky z portálu Rajče som sa dopravil na stanicu Vyšehradská. Odtiaľ sa už pešo  dalo krásne dôjsť na mnou vytipované miesto podľa značiek. I v tomto mi veľmi pomohla   internetová kamoška Hajenas z portálu Rajče. Týmto jej veľmi pekne ďakujem.

Vyšehrad bol krásny, bol som neskutočne spokojný s výberom miesta na moje spoznávanie. Každým krokom som bol viac a viac zasypávaný úžasnou duchovnou atmosférou tohto miesta.

Z Vyšehradu

 Rotunda, valy, kostol i cintorín na mňa neskutočne zapôsobili. Vyhliadky na Prahu a Vltavu z miesta nad riekou nemali chyby. V dôsledku toho, že sa každú chvíľu mohol privaliť dážď tam ani nebolo extrémne veľa turistov a návštevníkov. To sa mi páčilo. Našťastie nepršalo a ja som si mohol podľa svojej chuti i ľubovôle kráčať týmto nádherným areálom. Atmosféra cintorína ma doslova pohltila, toľko známych i mne neznámych osobností asi človek nestretne nikde inde len na cintoríne.

 Taký český alebo pražský malý Perre Lachaise to bol. 

Zo zákutí vyšehradského cintorína.

Fakt že to bol pre mňa zážitok poprechádzať sa medzi toľkými známymi menami. Ale čakal ma Petřín, z ktorého som chcel prejsť trasou na Hradčany a tak som sa vybral smerom naspäť metrom.

 Je úžasné mať v takých veľkých mestách metro. Návštevník sa bez problémov dostane hockam. Na stanici Malostranská som sa po radách od domácich vybral na električku smerom pod Petřin. Po  časoch keď som ja jazdil mestskou dopravou sa nado mnou už zaprášilo, takže som si to aj celkom vychutnával. Dnes sa človek skoro všade chce dostať autom a fakt že mesto dvakrát nevyhľadávam. Ale dostal som sa električkou na stanicu Ujezd a odtiaľ som sa vybral do kopca smerom na Petřín. Musím podotknúť, že som sa stretol s neskutočnou ochotou všetkých Pražanov, ktorých som žiadal o radu na cestu. Bol som z toho milo prekvapený. Dnes sa každý niekam ponáhľa, ale ja som mal šťastie na vysvetlenie cesty. Bolo to úžasné. Pomaly som si kráčal smerom po ceste po chodníkoch betónových, kockových i asfaltových. Fakt som to neskúmal aké sú. Tak radšej vymenujem všetky tipy. Aj štrkopieskové.

Smerom na Petřín.

Asi v polovičke cesty – kvap – prvá kvapka mi dopadla na nos, druhá za krk poza vetrovku mi stekala dolu chrbtom. No už je tu dážď. Nahodil som kapucňu a vykračoval som si dalej. Pochvílu som míňal reštauráciu – Petřínske valy, no veď by nebolo na škodu si dať niečo teplé do brucha.

„Vážený zákazník, v dôsledku nepripojenia na internet nemôžeme v tomto období akceptovať Vaše platobné karty!“ – bol vyvesený v češtine oznam na dverách. Nemal som peniaze na plnohodnotné jedlo. Tak som sa spýtal, či si nemôžem dať len nejakú polievku a klobáskové cigáro pečené. Z pohľadu čašníka bolo celkom jasné, že sa mu to nepáči. Možno si ale len nahováram. Prívetivý teda nebol. Na to mám ale v Prahe šťastie. No ale čo, je to ich chyba, nie moja, že si nemôžem dať poriadne jedlo. Nakoniec sme to nejako vyriešili, dal som si hore menované jedlo. Pršalo však ďalej. Nechcel som tu veľmi zostávať a tak som sa dal na ďalšiu cestu smerom do kopca. Po chvíli fučania do schodov som pred sebou zbadal toľko mnou očakávanú rozhľadňu. Dosť pršalo a ja som nechcel byť veľmi mokrý. Zvolil som preto výstup na rozhľadňu výťahom. Cesta hore schodmi by nebola nejaká ťažká, ale nechcel som byť nasledujúce tri hodiny v Prahe celý mokrý. Aj tak som bol, ale o tom neskôr. Takže výstup na rozhľadňu – 150 Kčs, výťah k tomu 60 Kčs. Všetko OK. Bol som na to pripravený, ešte že som neminul peniaze v tej reštaurácii pod Petřinom.

Výhľady z Petřínskej rozhladne. Fotené za dažďa. 

 Rozhľadňu som si parádne užil a bol som rád, že som to nevystúpal hore schodmi. Návštevníci prichádzali hore totálne mokrý. Výhľady sú z vyhliadkovej plošiny krásne, akurát, že ja som ich mal trošku obmedzené poveternostnými vplyvmi. K tomu veľmi ochotné usmernenia môjho pohľadu od prísediaceho informátora. Nemalo to až na počasie chybu. Splnil som si týmto všetko čo som si predsavzal. Spoznal nové miesta, to bolo fajn. Môj ciel bol viac menej splnený. Pešiu prechádzku na Hradčany som v dôsledku dažďa, vetra a snehu vypustil. Pôjdem dolu cez Malú Stranu, Karlov most na Staromestské námestie pozrieť vianočné trhy. Tak aj bolo. Predtým som chcel ešte pod rozhľadňou navštíviť hygienické miesto. A to ma dostalo.

Po zaplatení 210 Kčs som si myslel, že aspoň použitie jedného pisoáru by si mohli v cene vstupu dovoliť miestny.  Ale nie. Otvorenou náručou ma pred vchodom vítal turniket s požiadavkou na 20,- Kčs. Tak to teda nie, to sa mi už nepáčilo. Turistov a návštevníkov by si mali všade vážiť. Veď keď raz niečo zaplatím, tak by som v tom mal mať full-servis. Možno sa asi dožijem časov, kedy aj vo vlaku budem po zaplatení lístka platiť ešte aj vstup na toaletu. Prežil som reštiku, dalo sa to zvládnuť, toto jediné sa mi v tomto dni nepáčilo. Ale nemôžme mať všetko úplne super. Vybral som sa lesom dolu. . A ďalej som si užíval krásne miesta na petřínskych svahoch.

Mal som sa držať upravených chodníkov! Pršalo, všetko mokré ale ja som sa pozeral do diaľky, hľadal nové a zaujímavé kompozície pre svoj objektív. Našiel som krásne miesto na fotenie. Bolo krásne vidieť v diaľke Týnsky chrám, proste krása. Naštelujem si fotoaparát, ale v pravom hornom rohu mi stále trčal konár. Nevadí, veď si stúpnem viac doľava. Tak som aj urobil, vykročil som.

Nohy vyleteli hore. Ja na chrbte v parádnom blate, batoh sa podo mnou rozpleštil, riť som mal úplne celú v bahne a ako som sa tam rochnil v blate ako prasiatko v ležovisku, tak som sa nemohol dostať na nohy. Ruky sa mi zabárali do bahna a ja som sa tam prevaľoval zo strany na stranu ako účinkujúci v bahnovej zápasníckej aréne. Akurát som bojoval sám so sebou. Nechcite počuť moje nadávky. Tie sú nepublikovateľné. Zadok blatový studený, na rukách blatové rukavice. Našťastie foták pri dopade na mňa neutrpel žiadnu újmu. Zvládol to celkom dobre. Chudák on ešte nevie, čo všetko si pri mne užije.

 Našťastie nikto okolo. Nemal som žiadneho svedka. Zašil som sa tam za akúsi kaplnku a trávou i papierovými vreckovkami som sa snažil dať sa akosi do poriadku. Doma pri vyzlečení nohavíc som sa zhrozil ako som takto mohol chodiť po najpamätnejších miestach matičky Prahy. Kľudne ma mohla kopnúť do prdele a vyšmariť von z mesta. Ale zvládla to so mnou. Vpredu som ako tak vypadal, tak som sa opatrne dal do akého takého zostupu z inkriminovaného miesta. Dúfam, že sa pražáčky nepozerajú po zadkoch, lebo ten môj by ich odradil na chvíľu od tejto neresti.

Ale zvládol som to, na zadok som natiahol z plnej sily vetrovku, čo najviac sa dalo. Veľmi sa ale nedalo. Zachránil ma slabý dážď prichádzajúca tma a nezáujem o moju schick-postavu. Aspoň som v to pevne veril.

Momentky z Karlovho mostu

 Po chvíli som sa ocitol na Karlovom moste. Krásne som si to tam užil. Nebolo až tak veľa národa, dokonca som nadviazal jednominútové turistické priateľstvo s nejakými azijskými turistkami (nevideli samozrejme môj zadok, inak by utiekli). Pekne sme sa pofotili, vymenili si slovka uznania – že – super, super a každý sme išli na svoju stranu.

Minutové turistické kamarátstvo z Karlovho mostu. 

Návšteva vianočných trhov bola krásna čerešnička na torte tohto krásneho upršaného, zablateného dňa, ktorý som v Prahe prežil. Trhy boli podľa mňa nádherné. Bol som na trhoch v Bratislave, Viedni, Krakove. Tieto mali ale úplne inú a krásnu atmosféru. Veľmi pekné. Odporúčam si to každému pozrieť. Ale nie so zablatenými zvrškami. 

Ten anjel, viem, že to je asi nejaká špinka na chipe alebo objektíve, ale mne sa to páči. 

Momentky z vianočného trhu v Prahe. Všetko fotené v daždi, takže kvalita nie je najúžasnejšia. 

Takže v daždi by som asi nabudúce Petřín vynechal. Z trhov sa mi vôbec nechcelo odísť. Zabudol som aký som mokrý a špinavý a užíval som si to tam. Radšej som ale zmizol v tej chvíli, keď mi pri nohách pristála desaťkorunová minca od nejakého ľútostivého turistu. Asi na nové gate J.

Tak som sa pobral na vlak, sadol som si pekne na miesto, čo najviac zakrývajúc svoje inkriminované partie tela a tak som čakal. Nie dlho, jedálny vozeň a hlad je veľmi veľký súper. Veď ani tam ma nie je vidieť.

Takže som to celkom dobre zvládol, deň to bol pekný a určite sa budem snažiť ešte v budúcnosti vyjsť pozrieť nejaké nové pražské ciele. Už sa na to teším.

 Tak zatiaľ.