Ako sme hladali

Skalné brány a okná.

Tajomné útvary vytvorené dlhodobou trpezlivosťou a  silou prírody,  vedia človeka uchvátiť, dokonca očariť. Najmä ten, kto je označkovaný ako turista, nikdy neodolá objavom a obhliadkam nejakých takýchto skalnatých výtvorov. Tvoria sa tisícky rokov, sú poschovávané a pozašívané v rôznych kútoch obcí i miest. Verte mi, je ich veľa, len ich treba nájsť. K niektorým vedú turistické chodníky, niektoré sú tak populárne, že pre nával návštevníkov, ochotných vidieť ich, sa tam človek ani nepretlačí. Matka príroda ich za tisíce rokov vytvorila na rôzne spôsoby a ich architektúra sa nikdy, ale nikdy neopakuje. Podaktoré z toho nespočetného množstva majú to šťastie alebo nešťastie, že sú neobjavené. Ja by som povedal, že šťastie.

Človek si chodí celý život po turistickom chodníku, ktorý už pozná naspamäť a pritom by ani neuveril, že 500 metrov od tohto chodníka je krásny skalný útvar. Len ho treba hľadať, dostať na neho tip. Na tom je super to, že hľadať sa dá aj na internetových portáloch - moderný vek v podobe prehliadačov a fotoalbumov vie z času na čas ponúknuť prekvapenie vo forme nejakej prírodnej atrakcie, o ktorej turista vo svojom domovskom chotári ani nechyroval. Pritom sa ale nachádza  tak blízko blizúčko jeho obľúbených trás, že je to až na počudovanie, že  o danej atrakcii nevie.

Aj ja som jednu skalnú bránu našiel v albumoch na portáli – Rajče.idnes.cz. Rád si totižto prezerám albumy z prírody a keď tam vidím zábery z lokalít mne blízkych – čiže napr. z Malých Karpát, tak si to rád pozriem. Samozrejme že 95% lokalít zverejnených  na fotkách poznám, ale niekedy nájdem niečo, čo ma zaujme. Tak to bolo aj s touto skalnou bránou. Pozeral som ako puk na nádhernú skalnú bránu na novo objavených fotkách v albume neznámeho prispievateľa. Pretieram oči, či dobre vidím, že to je v Malých Karpatoch. Je.

Viem, že o Malých Karpatoch hlavne v blízkosti Bratislavy sa deklaruje, že takýchto skalných atrakcii je tam neskutočne málo, preto ma to  prekvapilo. Napísal som autorovi galérie a poprosil ho o súradnice. Bol veľmi ústretový a milý, okamžite mi poslal súradnice. Nahodím do mapy -a čože????!!!!

Miesto sa mi ukázalo neskutočne blízko chodníkov, ktoré navštevujem pravidelne. Každý rok tadiaľ chodievam, či už v zime, alebo v lete – proste v každom ročnom období. Je to blízko červenej turistickej značky na druhý najvyšší vrch Malých Karpát - kopec Vysoká. Kto by povedal, že pri odbočení 500 metrov od chodníka, nájdem takúto krásnu scénu. Teda ešte som ju nenašiel. Len ju vidím na mape.

Moja tohtoročná situácia po zdravotnej stránke ma však nabádala k opatrnosti, pretože veľké túlanie sa po skalách, mi nebolo samému absolútne odporúčané. Dotyčná osoba mala pravdu. Vyvrtnutie členku by pre mňa malo dosť blbé následky, tak som poprosil Martina, či by si niekedy nenašiel čas a išiel by so mnou hľadať túto  skalnú bránu. To bolo neskoro na jar. Leto sme už mali obaja v programoch vyčlenené na iné aktivity, tak som ho ani nenaháňal v tom období. Po čase som už ani nedúfal, že by to mohlo vyjsť. Ale trošku času sa mi naskytlo začiatkom novembra minulého roku, reku opäť oslovím Martina. Našťastie to aj jemu vyhovovalo. Takže super.

Mailová korešpondencia nám dopomohla k určeniu miesta stretnutia v lokalite  Zochova chata. Na parkovisku ma čakal Martin – plodný autor portálu Hiking.sk. Ja až taký plodný nie som, ale nemusia byť všetci.

„Vieš čo Martin?“ – oslovil som ho po zvítaní.

„Nebudeme parkovať tu na parkovisku pri Kolibe, poď za mnou autom – lepšie parkovanie je asi o kilometer ďalej - pri Chate pod lesom. Rovno vbehneme do lesa a nemusíme šliapať po asfaltke.“

Tak aj bolo. Tradičné nahodenie batohov, kontrola zamknutia auta a už sme šliapali. Teda videli sme sa v živote len raz a to na autorskom stretnutí Hikingu.sk aj to sme prehodili iba zopár slov. Komunikácia písomná na nete síce nejaká bola, ale to neznamená, že si musíme sadnúť.

Aaaale – už hneď od začiatku, sme sa nevedeli dostať k slovu, pretože každý z nás mal toho nejako veľa na jazyku a veru mali sme si vzájomne čo povedať, čo sa mi často nestáva. A okrem toho, väčšinou nechávam rozprávať druhých.

A tak sme šliapali do kopca, ktorý nebol príkry, smerom na lúku Čermák. Od Čermáka okolo vynoveného náhrobného kameňa lesníka Csermáka sme sa vydali smerom na križovatku turistických ciest –  Hubalová.

Stále po turistickej značke. Po známych cestách.

Stále v družnom rozhovore, takže som ani nevnímal, ako nám to po stranách chodníka ubieha. Veľmi známe miesta, ktoré som očami sledoval mnohokrát pri výjazdoch, sa strácali v diaľke.  V každom období a dokonca každučký deň sú ale iné, to je pravda.

Červená značka nás priviedla cez Hubalovú, až na križovatku turistických ciest Panské Uhliská. Tu sme už nepokračovali po červenej na Taricové skaly, ale dali sme sa doľava na modrú turistickú značku. Len na krátko - smerom ku kopcu Vysoká. Tu niekde už sme museli zísť z turistického chodníka a hľadať lokalitu podľa danej súradnice. Najprv sme ale zle odbočili. Trošku sme sa pomotali po konármi a krovinami zarastenom lese, až sme prišli k záveru, že to nebude úplne ono. Tak sme sa vrátili na modrú turistickú značku a prešli sme po nej ešte zopár stoviek metrov ďalej. Tu je to dôležité pre každého, kto by chcel nájsť onú skalnú bránu. Treba prísť až k informačnej tabuly,  ktorá označuje začiatok rezervácie Vysoká. Na tomto mieste už fakt natvrdo odbočujeme z chodníka a ideme po hraniciach rezervácie dolu do údolia. Nie však dlho. Po chvíli sa nám pod nohami už vinie aká taká lesná cestička, ktorá je stále výraznejšia. Zvedavo rekognoskujeme terén, skalné útvary, kde by sa mohla brána nachádzať. Veď je jasné, že skalné útvary môžu byť len v skalách. Po asi 500 metroch sa nám vpravo objavujú skalné bralá. Neverím, že by sme našli tú bránu hneď na prvýkrát. Ale našli sme. Treba len vojsť do skalného zoskupenia asi dvesto metrov vpravo od lesnej cestičky. A ani neviem ako, už zíram s prekvapeným pohľadom  na krásnu skalnú bránu predo mnou. 

Martin sa neondie - rovno ide cez skalnú bránu.

Nad skalnou bránou

Sme nad ňou, čiže ju ešte nevidieť vo veľmi dobrom uhle. Ale je krásna, atraktívna a celkom veľká.  Traja štyria ľudia vedľa seba sa do nej pohodlne vojdú. Aj keď na skalu nad bránou neodporúčam liezť. Skala alebo špunt pôsobí dosť zvetralo a vratko. Fotoaparát vyletí z batohu ako kolt z puzdra pištoľníka. A ja  hľadám dobré miesto na zdokumentovanie i komponovanie obrazu tohto skalného útvaru. Je pekný a myslím, že aj Martinovi sa páči. Tiež to tu obieha. 

Obehnem po skalách bránu a teraz ju vidím i z podhľadu. Pripomína mi skalnú bránu ako do nejakého rozprávkového mestečka. Len za bránou nie je nič rozprávkové. Zato vpravo objavujeme ako čerešničku na torte ešte skalné okno. Takže rozprávkový domček s bránou i oknom. No paráda. Spredu sa dosť zle fotila. Slnko aj keď za mrakmi mi robilo dosť šarapatu. V protisvetle vidno odlesky na snímkach. Nevadí, prídem aj inokedy. Zlostí ma, že som sa tam nedostal v zasnežených podmienkach. Ale to len tak mimochodom.

A ešte skalné okno.

A tak sa ako obyčajne neviem dostať z ošiaľu fotografovania. Martin už netrpezlivo prešľapuje. On to tak nežerie J. Možno už aj ľutuje, že sa dal do grupy s takým šialeným fotografistom. Ale naveľa už som pripravený na ďalšiu cestu. Nejdeme naspäť. Chcem mu ešte ukázať vyhliadku na vrch Vysoká z Horného vrchu. Máme času a času. Podľa navigácie pokračujeme ďalej po lesnej cestičke. Vľavo sa nám predvádzajú skalné masívy severovýchodnej časti Východnej. Martin si ju pozorne prezerá. Už sa mu v hlave rodí plán. Určite ho zrealizuje. Nateraz prichádzame ale k iným skalným útvarom pri ceste. Sú pekné a ostré. Ešte chvíľu sa ťaháme lesnou cestičkou a potom prudko doprava na hrebeň, kde by sa mali nachádzať Taricové skaly. Ani to ďaleko nebolo.

Vpravo skaly Horného vrchu - tam mierime.

Severovýchodný hrebeň Vysokej. 

Cestou k Taricovým skalám. 

Vyfučal som si to a znovu som bol na známych miestach. Len dolu z Taricových skál po červenej smerom na Skalku sa mi nechcelo. Je to nepríjemný úsek turistickej trasy. Skaly sa podšmykujú, kývajú a je to dosť prudké. Zídeme dolu a následne hneď zas hore. Taká divná turistická trasa. No vyšliapali sme ju. Naspäť už tadiaľto nepôjdeme – to je nám obom jasné. Po chvíli trasy pozdĺž oplotenia zvernice sa prudko stáčame doľava smerom hore na Horný vrch. Prejdeme jeho hrebeňom, aby sme sa dostali na krásnu vyhliadku, známu mne spred pár rokov. Tu sme si dali posilňovaciu prestávku. 

Na skalnej plošine Horného vrchu - vzadu Taricové skaly. 

Výhľady zo skalnej plošiny Horného Vrchu - Vysoká.

Pod nami sa nachádzali skalné útvary Horného vrchu a naproti skalné útvary Vysokej, ktoré sme videli zdola z cesty. Martin sa rozhoduje. Ide prudko dolu po skalách a následne chce vyjsť po skalách na Vysokú. Toto ja zavrhujem. Noha mi to zatiaľ nedovoľuje. Nechcem riskovať. A tak sa po nasýtení pribaleným jedlom a rozhovore pozdravíme, stisneme ruky a každý ideme na inú stranu. Ja samozrejme nie na Taricove skaly. Nechce sa mi ísť tým nepríjemným úsekom zas hore. Nájdem si dieru v plote a orientujem sa podľa navigácie. Smerom dolu kopcom už vo zvernici nájdem najbližšiu cestu k Panskému domu. Pánsky dom je síce zrúcanina, ale je to dobrý orientačný bod.

Výhľady vo zvernici.

Zas som sám, počúvam šuchot listov pod nohami a zvuky vetra v korunách stromov. Vtáci mi do toho notujú svoju otrepanú vtáčiu pesničku. Ale do kroku pasuje a mne je fajn. Prudší zostup mi je milší ako zostup a výstup na Taricové skaly po značke. A idem v neznámom prostredí. Nájdem aj nejaký ten výhľadový bod. Pofotím a idem ďalej. Po zhruba pol kilometri som na ceste k hore spomínanému Panskému domu. 

Pri panskom dome. 

Je tu krásna lúka a normálne závidím pôvodným obyvateľom tejto horárne, či čo to bolo. Muselo sa tu krásne ale aj ťažko žiť. Ale ten kľud je tu fantastický. Asi preto, že tadiaľto nevedú značené cesty. Obídem si to, spravím len pár fotiek, už som tu fotil, tak nebudem sa zdržovať. 

Zábery z lesa pri spiatočnej ceste.

 Ešte asi kilometer a pol po lesnej ceste a som pri bráne zo zvernice na turistickom rázcestí Hubalová. všetko ok. Už len dôjsť po dôverne známej ceste smerom cez Čermák k Chate pod Lesom.

Vyskúšam?

Áno vyskúšam sa spýtať v tejto chate, či nemajú náhodou uvarenú hríbovú polievku. Už som ju tu jedol a je fantastická. Kladné stanovisko kuchára ma priviedlo do rajského rozpoloženia. Bože, to je krásne zavŕšenie tohto výjazdu. Fakt to stojí za to si ju tam dať. Po vychádzke v Karpatoch je to ako balzam na dušu i telo.

Takže už len naskočiť do auta a znovu zabrúsiť do všedných dní nášho žitia.

Tak zatiaľ.

Apropó – skoro som zabudol GPS súradnice skalnej brány:

N48.4194° E17.2293

A ešte nejaké to foto naviac:

https://vladko00.rajce.idnes.cz/Skalna_brana_a_okno_pod_Vysokou%2C_Horny_vrch