Vrbovce - Javorina - Velký Lopeník - Mikulčin vrch 1.deň

„Osobný vlak do Nového Mesta nad Váhom je na druhom nástupišti pripravený na odchod. Ukončite nástup“ – zaznelo z ampliónov v hale stanice Púchov.

„No do prdele – čo teraz“ – mal som asi tak dve sekundy na rozhodnutie. Ale lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche, preto som rozkýval svoje telo rýchlosťou jemu vlastnou do podchodu stanice. Ale vlastne ja som Vám zabudol povedať – čo sa to vlastne deje. Že áno.

Takže pekne poporiadku, od začiatku. Už dávno som bol dohodnutý s kamošom Mirom na nejakej viacdennej túre. Nadišiel čas ju zrealizovať a po elektronicko-mailovej korešpondencii sme sa dohodli, že si ju dáme znovu po moravsko-slovenskej hranici, ale južnejšie ako minule. Aby som okolo toho veľmi obšírne nekecal, tak východzí bod bol z dedinky Vrbovce a mali sme v pláne prejsť cez Veľkú Javorinu, Veľký Lopeník smerom na Mikulčin vrch a ukončiť túru v Starom Hrozenkove.  Predstava bola síce takáto, ale itinerár trasy sa nám trochu zmenil, keďže na Mikulčinom vrchu sme nezohnali ubytovanie. No ale o tom neskôr, ak sa k tomu vôbec dostanem.

Ale čo ten Púchov?! To je jednoduché – proste som si tu zjednal opravu auta u kamaráta. Tak som mu ho skoro ráno priviezol s tým, že o ôsmej hodine rannej sadnem na rýchlik, ktorý ma privezie k prípoju na Myjavské kopanice do Nového Mesta nad Váhom. Ten odtiaľ vychádzal o 09:20 hodine. Vypadalo to tak krásne!!!!

Takže cesta autom prebehla super. neodolal som a kúpil som si kávu do auta. Neskutočne rád pochlipkávam kávu pri jazde. Vychutnávam si ju a to bolo moje šťastie v tom smere, že som si dával rezervy. Prišiel som ku kamošovi a hneď prvá otázka: „Dáš si kávu?“

„Nie Feri, radšej by som bol na stanici a v kľude, aj keď v predstihu si kúpil lístok“  - po mojich skúsenostiach so Slovenskými železnicami, a.s. som si chcel všetko vybaviť vopred.  A tak ma kamoš vysadil na stanici, odstál som si drobnú radu pri pokladni a kúpil lístok priamo do Vrboviec. Otočil som sa a pohľad mi zavadil o informačnú tabulu. Ejha, rýchlík na ktorý som chcel nasadnúť, mešká 25 minút a to je skoro práve tá rezerva, ktorú som mal mať na prestup v Novom Meste nad Váhom. Ja neskúsený v železničnej preprave som začal mať pochybnosti. Vôbec som si nevšimol na info-tabuli nejaký osobák do Nového Mesta. Ani som nevedel, kedy tam má prísť.

 Až zaznelo to hlásenie.  A ja som dal na toho vrabca v hrsti. Schody do podchodu som bral po troch, nabral som celkom slušnú rýchlosť. Zátačka doprava do podchodu ma zbrzdila. Rád by som napísal, ako krásne som ju vybral. Ale to nie je pravda. Ešte teraz sú tam v betóne vyrité moje šlapy. Utekal som v podchode až k východu na druhé nástupište. Vpredu sa mi brucho natriasalo, vzadu sa mi natriasal nabalený batoh – moje rýchle šprintérske bežecké umenie dosiahlo maximum. Nie som totižto šprintér, skôr vytrvalec, takže náhodný okoloidúci určite videl celkom obézneho maxi-slimáka s úsilím vyvinúť rýchlosť vetra – ale v skutočnosti to bol len taký vánok. No dobre, ten pomalý šprint nechám bokom a začal som brať schody na nástupište po dvoch. Vyšiel som. Hurá – vlak bol ešte pristavený, vhupol som do otvorených dverí a skoro som sa zadusil. Interiér vagóna bol nevyvetraný, nepríjemne vydýchaný vzduch a ja som nevedel nabrať prvé sekundy po mojom bežeckom výkone dych. Našťastie sa mi to so sebazaprením potom podarilo. Sadol som si do prvej štvorsedačky, batoh hodil na policu a začal som si vychutnávať prvé chvíle jazdy osobákom po neviem koľkých rokoch – aká to nostalgia.

Po chvíli prišiel sprievodca - úžasný, milý, ústretový chlapík a to som si len pred chvíľou hovoril, že už ma na železnici nič neprekvapí.

„Myslíte si, že budeme v Trenčíne púšťať ten meškajúci rýchlik?“ – pýtam sa. „Lebo by som tam potom doňho hneď prestúpil.“

„Neviem, neviem, aké má meškanie, skúste si to sledovať, pozrieť na mobile“ – vraví mi -  „ale keď bude mať meškanie viac ako 40 minút, tak ho určite nebudeme pred výlukou v Trenčíne čakať. Tento vlak príde do Nového Mesta o 09:06 hod.“ – dodal sprievodca.

Jój,  to je dobre – pomyslel som si, mám tam rezervu 15 minút. Pomaly som sa dostával do zvyklostí železničnej prepravy. Vybral mobil z vrecka a pozrel, ako chodia vlaky na stránke železníc. Môj plánovaný rýchlik mal meškanie pred Žilinou už vyše 50 minút, takže bolo rozhodnuté. Len tak pre zaujímavosť som sa cestou pozeral na pohyb a meškania vlakov na stránke našich železníc. A pomaly ale iste som dochádzal k názoru, že som v tom najlepšom vlaku, aký ma mohol postretnúť. Tento vlak totiž, ako jeden z mála, nemal meškanie. Super.

Blížili sme sa ku konečnej – teda stanici Nové Mesto nad Váhom – všetko išlo ako po masle – na minútu presne, ale dva kilometre pred stanicou vlak zastavil.

„Moje nervy!!!!!“ – prehnalo sa mi hlavou. „Nestihnem to a Miro bude čakať, vlastne prídem určite neskoro na východzie miesto a ani sa nebude dať isť.“ – proste myšlienky najpesimistickejšieho rangu. Nebudem tu však nikoho napínať. Vlak sa po desiatich minútach pohol a ja som mal znovu približne tri minúty na zorientovanie sa v stanici - nájsť vlak a to som si tam chcel kúpiť bagetu a fajn sa najesť. Bagetu som si kúpil pri rýchlej chôdzi pravou rukou, ľavou som si pridržiaval batoh a po peróne som mašíroval svižnou chôdzou k lokálke. Stihol som všetko. Bol som rád. Konečne si môžem vychutnávať pohodové cestovanie a to veru aj bolo.

Cesta lokálkou Čachtickými Karpatmi a Myjavskými kopanicami bola vskutku úžasná. Odporúčam každému sa ňou len tak previezť. Proste poézia a ja som sa dostával do pohodového trávenia času, ktorý mal trvať tri dni. Aj tak bolo. Pozerajúc z okna na Čachtický hrad, dedinku Višňové – cestu pahorkami Myjavskej pahorkatiny, som si vychutnával spolu z bagetou z novomestskej železničnej stanice a ani neviem ako, som mal prázdne ruky, zababrané majonézou a cesta bola za mnou. Vystúpil som vo Vrbovciach na konečnej a dal som sa do čakania na parťáka Mirka. 

Vrbovce - železničná stanica

Na stanici nič nebolo – žiadny bufet , len voda z vodovodu. Zaujala ma ale staničná toaleta, kde boli nainštalované staré kachle na pevné palivo. V zime to tu pri prevádzanej potrebe môže byť dosť divoké. Ale idem radšej ďalej od takýchto myšlienok.

A už tu mám parťáka

Vlak z Moravy sa objavil pred staničnou budovou a ja som vyhliadal Mirka. Mali meškanie, takže si cestovanie užil asi tak ako ja. Naštastie spoje na seba čakali, inak by som už kráčal sám horou ku svahom Velkej Javoriny.

Po zvítaní sme hneď a zaraz začali naberať prvé metre tohto trojdňového výjazdu. Prvý nocľah bol zabezpečený na Holúbyho chate na Veľkej Javorine. Čakalo nás skoro 20 km stúpania, ktorého začiatok bol nádherný – po prechode železnice sme kráčali pomedzi nádherné, zelené bielokarpatské lúky, ošperkované stromami - solitérmi.

Prvé metre a kilometre

 Vypadalo to tam ako v nejakom parku. Pri prechádzaní okolo informačnej tabule sme sa dozvedeli, že je to vlastne niečo na spôsob anglického parku – U sabotov.  Prírodná rezervácia pod kopcom Machová. Na tých lúkach bolo vidieť, že sa o ne starajú. Zo strání rezervácie sa na nás chichotali tisícky veselých prvosienok. Príjemné pohľady. Neviem, či tie prvosienky zdieľali s nami príjemný pohľad na nás - dvoch tulákov. Ale aspoň mali z toho pohľadu dobrú náladu.

Naraz nám preletela ponad cestu chmára. Potom prišlo zahrmenie, obloha sa začala poriadne zaťahovať. Búrky vo voľnej prírode nemusím. Zažil som ich už zopár, takže by sa nemuseli opakovať.

Vzbudzovalo to obavy

„Vrátime sa?“ – pýtam sa Mirka. Bolo to zhruba hodinu od stanice. Ale Mircov postoj byl „nesmlouvavý“

 „Ideme ďalej!“.

Dobre – ideme ďalej – veď pršiplášte máme, nejako bude.

A už je veselšie

Mali sme šťastie – kopec Machová nás od búrky oddelil. Obišlo nás to celkom  natesno a my sme sa pomaly vnorili do bielokarpatských lesov. Tu toho síce na fotenie veľa nie je, ale cesta nám ubiehala úplne super, veď sme si mali toho čo povedať. Dlhšie sme sa nevideli, tak sme toho patrične  využili.

Po zhruba hodine sme sa dostali ku križovatke turistických ciest – Kamenné vráta  – o skaly sa tu nedá príliš zavadiť, takže neviem odkiaľ je ten názov, ale budiš.  

Kamenné vráta

Ďalšia zastávka  „Krúžok“, následne „Kubíkov vrch“. Pekne po lese sme  šliapali, znenazdajky sa nám žalúdky začali ozývať,  zvrchu nás začal osviežovať jarný dáždik, ktorý pomaly prerastal v poriadny dážď, takže vetrovky na seba a sviežo do kopca na Šibeničný vrch. Tam celkom dobre pršalo.

Zo Šibeničného vrchu

Rozhliadli sme sa po okolí a ako dvaja chlapci sme vliezli pod hustý smrek - neskutočná chvíľa pohody. Vytiahli sme obživu určenú na doplnenie energii. Na nos nám smrek sem tam poslal nejakú tú kvapku vody, takže nám to cinkalo na hlavu, za krk. Ale to nás nemohlo rozhodiť. Tie chvíle sme si tam parádne užili - jeden z krásnych vrcholov pohody tejto túry. Aspoň teda podľa mňa. Lenže nič netrvá večne a my sme sa museli pobrať ďalej, dážď-nedážď. Tak sme znovu vhupli na trasu a poď ho šliapať. Prešli sme asi 500 metrov a dažďová sprcha bola ta-tam.  Prejdená lokalita – Šibeničný vrch – bol posledný úsek pred Veľkou Javorinou, kde sa otvárajú výhľady. Žiaľ, kvôli dažďu nám nebolo dopriate nejaké dokumentovanie tejto lokality a tak sme šliapali ďalej v nádeji, že sa počasie umúdri a slniečko predsa len vylezie.

A aj vyliezlo.

Po daždi

My sme prešli okolo Dibrovovho pamätníka, cestička bola celkom rozbahnená po daždi. Ešte že sa nevynoríme niekde v príliš civilizovanej oblasti. Moje nohavice zašpinené až po kolená, by tam neboli príliš na obdiv a neslúžili by na reprezentáciu mojej maličkosti. Ale to len tak okrajom. Stretli sme cyklistu, predtým sme sa s ním rozprávali už na rázcestí „Krúžok“. Dal si na Holúbyho chate pivko a pomaly sa vracal na slovenskú stranu. Pivo vraj čaká, tak sme nabrali taký cieľový rytmus a dali sme sa do posledného stupáku pred Veľkou Javorinou. Po chvíli sme vyšli z lesa a v zajatí slnečných lúčov sme sa kochali na vrcholovej lúke Veľkej Javoriny. 

Pár záberov z Veľkej Javoriny

Tá nám dopriala nádherné výhľady - jedna neopísateľná krása. Videli sme všade. Smerom na sever sme sa ale príliš nepozerali, bol tam totiž Veľký Lopeník a ten nás čaká zajtra a to bude ťažšie ako dnes. Ale s tým sme sa veľmi nezaoberali. Uchvátilo nás fotenie na vrcholovej lúke. 

Holúbyho chata čaká

Pomaly sme prešli okolo vysielača na Veľkej Javorine a pomaly sme sa spúšťali smerom k Holúbyho chate. Tam čakala dobrá večera, pivko, kofolka a rovnako dobrá nálada. Tak prečo o to prísť?!

Tak zatiaľ.

https://photos.google.com/share/AF1QipN2flAwVKLUGmAqbaEYXbtNfLkMlefK_CfYhAL766pJzGW9gF-3SS6YwMhXINTDVw?key=TThxbmp5LU1URHJwTzNtQUwwLUZaZTRVY3dEZzZ3

Bezovec - Piešťany

Lúky a pasienky pri Bezovci

A tak som sa zas vybral. Znovu sa vo mne prebudila mánia túlať sa. Čo si pomôžem?!  Je to síce na jeden deň,  ale mne sa také túry páčia a po druhé, fakt nemám časový priestor na viacdňové túry. Nevadí , takto mi to vyhovuje.

Odstavil som auto v nedeľu ráno v Piešťanoch na platenom parkovisku. Jasné že sa mi nechcelo cestovať vlakom do Piešťan - som pohodlný, ja viem. Ďalej som sa však rozhodol cestovať autobusom. Mojim cieľom bolo postaršie rekreačné stredisko Bezovec. Prišiel som polhodinu pred odchodom autobusu, vedľa parkoviska bolo trhovisko. Aj napriek dňu voľna tam boli trhovníci, tak reku pozriem čo ponúkajú. Už pri druhom stánku sa ma zmocnila svojim obchodným šarmom postaršia trhovníčka – veď aj ja som postarší – ale táto bola ešte postaršejšia.

“Mladý pánko, reďkovku mám – úžasnú, mladučkú, je krásne maslová, nekúpite?” – zahrala to na moje chuťové poháriky omamnými rečami.

Reku: “Dajte mladá pani.” – prešiel som na jej predajno-nákupnú rétoriku. Trhovníčke sa rozžiarili očká dokorán.

“Ej Vy lichotník!”  kontruje mi a natíska poriadne veľký zväzok červenej reďkovky. Pochyboval som, že bude maslová. Bola totiž fakt veľká, tipoval som na drevnatosť,  ale už som sa nechcel vyhovárať. Kúpil som si zväzok. Moje lichotenie ale nezabralo – zľava nebola žiadna – ale nevadí. Hodil som reďkovku do batohu a poďho na druhú stranu cesty na autobusovú zastávku.

Keďže nie som veľmi zvyknutý na cestovanie autobusom, dal som si 15-minútovú rezervu, tak som si ju odsedel, ale autobus prišiel načas. Nastúpil som do dopravného prostriedku, ktorý som za posledné roky viac menej zabudol používať, zvedavo som sa rozhliadol po cestujúcich. Babky s košíkmi sa uvelebili na predných sedadlách. Posadil som sa za nich. Vzadu sa mi nechcelo  natriasať. Zaregistroval som turistku osamotenú na sedadle opodiaľ. Samozrejme, že som si neprisadol. Možno pôjde tiež na Bezovec, pomyslel som si. Tak som sa uvelebil a začal si vychutnávať cestu. Po dlhom čase som sa zúčastnil katolíckej omše. Síce len pasívne - audiovizuálne, ale bolo to aj tak poriadne nahlas. Šofér ju mal totižto naladenú na rádiu a všetci zbožne počúvali. Tak som  aj ja, chtiac-nechtiac  zaregistroval božie slovo. Veď čo, raz za čas nezaškodí.

Fešná turistka vystúpila tri zastávky pred mojim cieľom, hmmm, nebudem mať s kým pokecať. Nevadilo mi to, aj tak som potreboval isť sám. Páči sa mi chodiť len so svojimi myšlienkovými pochodmi, dávať pritom pozor, aby som sa pritom nestratil a zároveň aj obdivovať krajinu vôkol seba. Proste je to pre mňa super relax.

Vystúpil som na Bezovci.

“Pán turista – nechcete isť do Hornej Dolnej? Viete tu v nasledujúcej dedine – Novej Lehote sa nakrúca ten seriál.“ – lákal ma šofér na ďalšiu cestu. Ale nie, nepozerám ten seriál a vôbec ma to neinteresovalo. Tešil som sa na sériu lúk pod Bezovcom a na cestu Považským Inovcom.

Pasienky pred Kostolným vrchom

Takže som urýchlene vystúpil z autobusu, aby ma do tej Hornej-Dolnej neuniesli a vytiahol z batohu svoje dve rôzne paličky. Prečo rôzne?! No to je jasné - pri dvoch pároch paličiek som vždy jednu z páru ohol. Naposledy v Salatínskej doline, keď sa mi zaborila meter do záveja, na paličku som sa zvalil ja a už bolo po súmerne zladenom páre. Takže mám jednu paličku čiernu, druhú mám červenú. Je mi ich ľúto vyhodiť, predsa len sú funkčné a dobre sa mi s nimi ide. A teraz som Vám prezradil, ako ma v nasledujúcich dňoch - ale len dočasne, spoznáte.

A načal som prvé metre nastávajúcej 20-kilometrovej túry. Aha,  to som vám nepovedal, takže už to viete. Moje kroky viedli úžasne zelenými lúkami a pasienkami po červenej turistickej značke vedúcej ku Kostolnému vrchu. Táto časť túry bola úžasná - výhľady s mráčikmi nádherné a ja som sa kochal. Metre a kilometre aj pri fotení mi doslova ubiehali, veľmi sa mi páčilo. Stále sa išlo hore, potom chvíľu dolu. Na každej vyvýšenine som vytiahol svojho foto-kamoša a snažil som sa zvečniť krajinu vôkol. A bolo čo fotiť. I keď na fotografii už to tak krásne neukáže, ako sa príroda tejto lokality predvádzala pred mojimi očami. Proste krása, ale všetkého dočasu. 

Lesy Povážskeho Inovca

Šlapanie lesom

Lúky sa pomaly míňali, boli stále menšie a ja som sa pomaly, ale isto vnáral do Inoveckého lesa, až som sa dostal ku križovatke pri Horárni pod Kostolným vrchom.      Napájala sa k červenej turistickej značke aj modrá a všetko to viedlo po lesnej lesníckej ceste. Les bol krásny, no tie najkrajšie časti som mal pre tentoraz za sebou. Niežeby som nerád chodil lesom, ale predsa len lúky sú úplne o inom. Po kilometri súbežnej modrej a červenej značky som sa dostal na rázcestie Kostolný vrch – sedlo. A koho nevidím - fešná turistka z autobusu si to štrádovala proti mne. Aj sa ma zľakla. Jasné - samá dievka v lese zbadá niekoho s mojou vyzážou – tak sa ani nečudujem. Ale samozrejme – tu sa dalo už aj prihovoriť a dať priestor svojmu rečníckemu šarmu. Ale aby ste si nemysleli, vo všeobecnosti rečník nie som. Tak sme hodili pár slov kam ideme, odkiaľ sme a tak podobne. Moje ego dostalo poriadnu ranu, lebo ona si ma v autobuse nevšimla. Popravde,  otriaslo to so mnou, ale snáď to zvládnem. Rozlúčili sme sa a pobrali každý na svoju stranu. A samozrejme po kilometri už moje ego ani nevedelo, že dostalo ranu a ješitnosť tiež.

Život naučí!!!

Už zas mudruješ Vlado. Takže na tejto križovatke som sa dal po modrej smerom k lokalite Gonové lazy - zvláštny názov. 

Križovatka Gonové lazy

Ale takých je v slovenských horách neúrekom. Cesta viedla krásnym vynoveným jarným lesom. Nohy pod bruchom sa mi dostávali do pravidelného chodeckého rytmu a mne sa fakt že dobre išlo. Za smerovníkom Gonové lazy ma čakalo tiahle stúpanie lesom k vrchu menom Grnica - ďalší divný názov. Nevyšiel som až na vrchol, pred vrcholom turistický chodník spravil traverz okolo vrcholu. Zbadal som odbočku na vyhliadku. 

Zarastená vyhliadka na Piešťany

Nebola veľmi na mapách značená a tak som odbočil asi 300 metrov do lesa a po významovej značke som sa dostal na pomerne zarastenú vyhliadku. Ale medzi stromami sa dalo celkom pekne vidieť mesto Piešťany a jeho okolie. Takisto pri dobrom počasí je vidieť aj Malé Karpaty. Tak som tam niečo cvakol a pri návrate na hlavnú trasu som zas pomaly naberal rýchlosť smerom dolu z kopca Grnica smerom k sedlu Skalka. 

Krásne sa tu išlo

To viete také statné telo keď naberie rýchlosť, to už potom ťažko zastaviť. A tak primeranou rýchlosťou som sa dostal do sedla pod Skalkou. Čakal ma kratší výstup na krásny výhľadový kopec. Bolo síce už asi hodinu po dvanástej, no ja som si naplánoval obed na Skalke. Reku vybalím tú giga maslovú reďkovku – nakrájam si ju do zlepencov a bude mi fajn. Ale ešte urobím ten kratší výstup, ktorý som si akože skrátil priamo do kopca. 

V sedle pod Skalkou

Pri stúpaní na Skalku

Po chvíli som sa dostal medzi kroviny a na navigácii mi pribúdali cikcak krivky po tom, ako som blúdil na svahu v snahe nájsť medzi krovinami čo najrýchlejšiu cestu k vrcholu. V konečnom dôsledku som si cestu neskrátil – nevadilo, bol som na Skalke. Nádherný výhľadový vršok s dvojkrížom. 

Skalka

Tu sa bude obedovať. Napodiv nikde nikoho v tomto krásnom počasí, o to som bol radšej. Trošku som si to prešiel po vrchole, aby som sa vydýchal, zvalil som sa do trávy a vytiahol všetku poživeň. Musím podotknúť, že babka neklamala – neviem či to bolo hladom, alebo tou reďkovkou,  ale nakrájaná medzi chlebom s nátierkou oškvarkovou mi neskutočne chutila. Vôbec nebola drevená, ako som predpokladal. Ona bola super, mne bolo super. Nohy natiahnuté na lúke, napchával som sa zlepencami a imaginárne som ďakoval trhovníčke, že mi tú červenú pochúťku predala. Potom som už len odfukoval a následne si vytiahol foťák a dal som sa do fotenia z tohto úžasného miesta. Viditeľnosť bola tuším od malokarpatských Zárub cez Čachtický hrad, Veľkú Javorinu až po Trenčín. Možno až ďalej. Mal som pod sebou celé dolné Považie, polia sa podo mnou vlnili, pripadal som si ako niekde v Toskánsku. Je fakt, že mi výhľady kazili nejaké priemyselné objekty a lomy, ale to už patrí k slovenskej krajine - nevadí. Nabúchal som do foťáku pár záberov a aj keď nerád, musel som sa pobrať. No chvíľu som ešte čakal na osvetlenie hradu Tematín. Stále bol zahalený v mrakoch, pri odchode som však pobadal, že smerom k ruine hradu sa tiahne slnečný pás, tak som to ešte dal a počkal som. Bolo to síce dlhšie, ale kam sa mám ponáhľať. Na spoj sa nenáhlim, takže super. Dočkal som sa.

Výhľady zo Skalky

Výhľady zo Skalky

Výhľady zo Skalky

Ruina hradu Tematín zo Skalky

Nasledoval zostup do dediny Hubina. Pomaly ale isto som strácal nadmorskú výšku a v dedine som vyšiel pri kostole. Odtiaľto sa ťahala turistická značka po asfaltovej ceste. Dúfal som, že to bude len krátko.  

No to som si ale dal. Žiadna odbočka – všetko pekne priamo po asfaltke. Nohy mi na tom povrchu stvrdli, slnko pripekalo a ja som sa ťahal ako slíž z pod noža skúsenej gazdinej. Pôvodne som chcel vyjsť na hradisko Ducové, ale fakt že sa nedalo. Predo mnou ešte dlhá cesta a mal som neblahé tušenie, že to nebude nič extra. Ani nebolo. Po chvíli som prešiel hlavnú cestu z Piešťan a vydal som sa po modrej k hrádzi pri Váhu. Prečo??? No jasné, lebo čo si vezmem do hlavy, to musím spraviť aj keď je to o ...... Radšej som mal nastúpiť na autobus a odviezť sa do Piešťan. Stihol by som ešte aj to hradisko. Ale nie – moja hlava trvala na tom. A tak som sa dostal na turisticko-sado-masochistický úsek cesty. 

Otrasný úsek cesty

Takéto ceste sú pohromou pre každého turistu. Asfaltová cesta cez polia dlhá tak tri kilometre, nekončiaca trasa, slnko mi pieklo na hlavu a ja som si nadával a banoval za lúkami na Bezovci. Ešte že som si vzal svoju klobúkovú pokrývku na hlavu. Inak neviem, neviem. Popri majeri ma táto turistická trasa doviedla do silážnej jamy,  respektíve – ľudovo povedané či napísané - do hnojiska. Omámený vôňou hovien, som si až na poslednú chvíľu na hnojovej jame všimol turistickú odbočku doľava. Brrrrr – neviem si ani len predstaviť, ako by som sa omámený motal po členky zaborený v hnojovej jame. Kto mohol takúto trasu vyznačiť?! Lepšie by to bolo do Piešťan okolo vodnej nádrže Striebornica. Mal som isť tade naslepo. Ale nie – si starý vôl – čo si vezmeš do hlavy to musí byť.

Ešte asi kilometer k hrádzi pri Váhu to bolo trápenie, ale postupne sa to lepšilo.

Cesta ku Váhu

 Už nebola asfaltová, ale len poľná cesta. Po štvrťhodinke som sa dostal na hrádzu. Bolo to predsa o kúsok lepšie, ale že by to bolo nejaké víťazstvo, to teda nie. Stále rovno po hrádzi a poľnej ceste, ale aspoň boli vôkol stromy, listy mi ševelili svoje pesničky a mňa čakalo ešte zhruba 5 kilometrov do Piešťan. 

Na hrádzi pri Váhu

Pri Váhu

Jedna odbočka k Váhu ma zaujala – tam bolo pekne. Ale inak stále rovnaká dlhá rovná trasa. Čim bližšie som bol ku kúpeľnému ostrovu, tým častejšie som stretával kúpeľných hostí. Naveľa - naveľa som sa popri Váhu dostal ku kúpeľnému ostrovu pri Piešťanoch. 

Pri Váhu

Pri vstupe na Kúpeľný ostrov

Prešiel som hrádzou stredom golfového ihriska, ktorého jamky sa nachádzali aj na pravej a ľavej strane. Chvíľu som sa posadil a pozeral som na ľudí oháňajúcich sa paličkami. Každého baví niečo iné – že áno. Dopil som všetku tekutinu z fľaše a záverečným finišom som sa doplazil ku Sklenenému mostu v Piešťanoch. Zostával mi už len finiš po moste a posledné vyklusanie  smerom k parkovisku. Zvládol som to.

Pohľad zo Skleneného mostu na Váh, vzadu ruina hradu Tematín

Navigácia mi ukázala prejdených 21,5 km, smerom dohora vraj 650 metrov a smerom dolu 1023 metrov.

Tak zatiaľ.

https://goo.gl/photos/XzWMZxRhubXwcKPd8

Predsezónny príhovor komára Sosáka

Vážení hostia, vážení moji spoluletci z komárieho spoločenstva v lokalite Biele vody pri Ivanke pri Dunaji. Vítam Vás na predsezónnom stretnutí nášho spoločenstva. Súčasne vítam všetkých ostatných obyvateľov tejto lokality – červotočov,  lykovcov, kliešťov a ostatné škodlivé hmyzie a chrobačie spoločenstvo, ktoré sa tu nazbieralo za posledný rok.

Minulý rok sa v našej lokalite vytvorili veľmi-veľmi priaznivé podmienky na náš výskyt a samozrejme aj na našu reprodukciu. V odkazoch od našich minuloročných predkov sa hovorí o vytvorení úžasného priestoru. Priestoru plného trojmetrových burín, polámaných a zlikvidovaných stromov, aj kríkov. Všetko som sa dozvedel z odkazu od svojej matere. Písala mi o úžasných životných podmienkach nás – škodlivého hmyzu. Do našej lokality vbehol človek a spravil tu akože poriadok. Nie – nespravil tu poriadok, vyrúbal všetko čo sa dalo speňažiť a predať.

Pooznačované drevo, ktoré sa rýchlo odvážalo. Po týždni už ho tu nebolo. Foto - marec 2016

Ktovie prečo toto drevo tak rýchlo zmizlo? Foto marec 2016

 Všetko ostatné tu nechal napospas nám hmyziemu spoločenstvu. Bolo to od neho veľmi šľachetné gesto voči našej spoločnosti. Pre našich predkov sa tu znenazdajky zo dňa na deň zjavilo eldorádo. Zvesť o objavení takéhoto kusu priaznivej zeme sa rozniesla široko-ďaleko. Hneď sa tu aj nazlietalo hmyzu plné mraky. Na priesekoch v lese vyrástli trojmetrové buriny, ktoré si veselo rašili k výšinám. Lístie týchto porastov udržiavalo úplne úžasné vlhko pre nakladenie vajíčok pre nás ich potomkov. Musel to byť raj. 

Tam kde je vysoká burina, boli minulý rok prieseky do lesa - kvôli vyťahovaniu velkých stromov

Velká burina zostala

A v nej zbytky z minuloročného výrubu - foto marec 2017

Veru aj bol. Ľudia už do lesa ani nepáchli. Nedalo sa. Pri našej činnosti, nájazdoch, vyciciavaní a saní životných tekutín sa proste človeku znechutilo vojsť do našich končín. A tak sa tu mohol vytvoriť úplne úžasný kus prírody vhodný pre naše žitie. Aj keď – moja matka – komárka Vcucka -  si zavzdychala vo svojom posolstve. Bola totižto svedkom ako si dvaja človečí jedinci vymieňali názory. Bolo tam povedané asi toto:

„Jooooj susedko, to je hrozné, čo sa stalo s tým našim lesom za záhradami, všade plno porezaných konárov, drevo tam hnije v tých burinách. Je to hrozné“. 

A zároveň pokračoval v rozhovore:

„Tí drevorubači to na začiatku jari nestihli všetko pomlieť a poupratovať. Poľnohospodári už potrebovali vybehnúť na polia vedľa kanála, tak si drevorubači zbalili svoje saky-paky a zdúchli preč.“

„A všetok ten bordel tam nechali.“

Druhý sused mu ale oponoval:

„Neboj susedko, rozprával som sa so starostom. On o všetkom vie, sľúbil mi, že v budúcej zimnej sezóne, keď už budú poľnohospodári mať všetko spracované, znovu povolajú firmu ktorá to tu zanechala v tomto stave, vlastne povedzme si to po našom, ktorá to tu zasvinila. Oni to dokončia.“

No to nemala komárica Vcucka ani počuť, vajíčka už mala nakladené, svoje poslanie splnila, mohla si len lietať po ľudoch a krv im piť. Taká bola šokovaná z tých rečí, že si ani nestihla vcucnúť svoju dávku krvi. To jej ale zachránilo život, lebo sa mohla uhnúť pričapnutiu ľudskou dlaňou.

A tak mi moja matka Vcucka zanechala len posolstvo, že ju to veľmi mrzí. Že nás nechcela dostať do takej situácie, aby sme sa vyliahli do úplne super krásneho vyčisteného, prevzdušneného lesa. Do sveta sucha, svetla, slnečných lúčov, presvitajúcich pomädzi sviežou zeleňou skrášlených stromov. Ale do komárieho eldoráda. S tým aj odišla na druhý svet tradičnou komáriou smrťou – pričapnutím pri sosaní.

Zbytky po minuloročnom sprietočnení lokality Biele vody. 

A tak sme sa vyliahli. Tisícky komárov v trojmetrovej burine.

OOOOO - vlastne my sme sa vyliahli!!!!!

Hurááááá – obzreli sme sa okolo seba a - Vualááááá – proste úžas. Okolo nás neskutočne úžasné komárie teritórium.

Nové trojmetrové buriny zakryli a zahustili priestor po starých uschnutých krovinách. Až tak, že tam už ľudská noha nevkročí. Na každom kroku sú zhnité, Vami červotočmi prešpikované veľké zbytky dreva a konárov po vyrúbaných stromoch. To všetko malo skončiť v drvičke drevospracujúcej firmy. Pre nich zostali zisky z predaného narúbaného dreva a našťastie pre nás – hmyzí národ – to tu zostalo. Je to proste úžasné, komárí, červotočí, lykovcoví životný priestor, ktorý nám môžu závidieť iné spoločenstvá.

„Bude nás veľa!!!“  – zakričme si heslo do budúcnosti. Po zhnití dreva v našich zónach sa môžeme vrhnúť na všetky záhradky, ktoré sú na dolet od našich končín. Je tam plno úžasného ovocného dreva, plno ľudskej krvi. Dostane sa na každého komára, na každého kliešťa, na každého červotoča a lykovca.  Spravíme ľuďom peklo v našom raji. Bude to úžasné.

 Ale to hovorím len víziu pre budúce generácie. My si tu môžeme v kľude žiť a nažívať v pokoji v našich zarastených a spráchnivených vlhkých krovinách.  Ešte je tu plno stromov, do ktorých môžeme navŕtať svojimi zúbkami chodbičky. Vnútri budú spráchnivené, aj keď navonok pri sile. Je to len dočasu.

Áno – musíme sa vysporiadať s tým, že niektorí ľudia si aj cudzí les za záhradou vyčistia – brrrrr – sú to veľký poctivci. Strach z nich sála. Len naše šťastie je v tom, že ich je málo a všetko vyčistiť nestihnú. Našich je ostatných 90% lesa. Huráááá – to musíme osláviť. Ale aj na tých vyčistených plochách sa môžeme smelo pustiť do stromov.

Stromy napadnuté škodcami - už len čakám kedy spadnú. Foto apríl 2016

 Vycicať z nich životnú energiu, spraviť z nich spráchnivené trosky. Je to náš údel, naša cesta. Tak na ňu smelo vyrazme. Spravme z lesa hnilú burinovú džungľu. Zem tam niekde v strede dediny nech si spieva, tu však bude hniť a plakať.

Čo dodať? Len toľko. Veď my sme jej stromy a lesy nezničili. My si len užijeme to, čo pre nás pripravili.

A tak milé naše spoločenstvo, radujme sa, veseľme sa, nech naše zhnité porasty zostanú zarastené trojmetrovou vlhkou zelinou. Nech máme kam naklásť naše potomstvo, ktoré po nás prevezme náš smelý údel - ničenie ivanského lesa.

A zakričme si: „Teš sa ivanská krv na nás  rodiny Sosákov, Vcuckov, Násoskov, Bzučiakov, Otravov, Mrchožrútov a dalších nemenovaných.

Teš sa!!!!!!“


Članok spred roka k tejto tématike:

http://popluhar.blogspot.com/2016/04/monolog-odvodnovacieho-kanala.html

Stühleck - dve malé snežnicové túry

1.     

P   Pod Stühleckom

Počas Vianoc národa chtivého lyžovania vo vychýrenom stredisku Stuhleck, ako maku. V rámci parkovania som si odstál asi dvojkilometrovú kolónu. Ale tí naši susedia sú naozaj veľmi šikovný, zvládli to veľmi operatívne a ani nie za polhodinu som mal tátoša odstaveného na jednom z viacerých velikánskych parkovísk pod svahmi Stuhlecku. Okolo mňa pobiehali ľudkovia, natlačení v pestrofarebných a tesných kombinézach, upachtení z navliekania lyžiarok. Odvšadiaľ bolo počuť fučanie pánov v mojom veku, zo snahy dostať sa po roku v tesnom oblečení do tesných lyžiarskych topánok. Viem si predstaviť to utrpenie, lebo mám tiež tento problém. Našťastie ma akosi prešla lyžiarska anabáza. Odkedy som si kúpil snežnice, veľmi rád ich používam. Majú síce nevýhodu – to áno, nedá sa na nich spustiť dolu, ale inak je to super. Kráčať si lesom, užívať si to ticho okolo seba, to je na nezaplatenie. Ale prestanem pre tento krát o tom básniť.

Preplietol som sa medzi davy ľudí, čo čakali na lístok na zjazd a prešiel som v turistickom na kraj lyžiarskeho strediska. Bol som tu prvýkrát, tak som sa  nikam neponáhľal, veď išlo len také poznávanie. Mal som na tento výstup zhruba tri hodiny, tak som sa chcel len tak prejsť. Po chvíli som sa dostal do pokojnejšej oblasti a mohol som si na nohy nasunúť svoje oranžové pomôcky. Hop – mám nové topánky, akosi to nejde. Tak som sa s tým trošku potrápil, spravil som 10 krokov a snežnice sa mi vysunuli. Holt príprava nebola dostatočne adekvátna, tak som sa do toho pustil znovu na svahu - išlo to. Po chvíľke uťahovania a uvoľňovania remienkov snežnice sedeli na nohách tak, akoby tam boli od nepamäti. Tak som si to začal fučať smerom hore. Pri zahrievacom krokoradí som sa začal kochať okolo pomaly ubiehajúcou krajinou. Keď ide človek zdola od parkoviska, nemá veľké šance na nejaké výhľadovky. Skôr to bolo o pohľadoch na jeden z lyžiarskych svahov. Našťastie bol vcelku ďaleko, popri mne švihali rýchlosťou blesku len skialpinisti. Vyhovovalo mi to. Sem tam som dostal spŕšku zo zasnežovacích diel - osvieženie zadarmo, prečo by som nebral.

Zimné impresie

 Dole ide vetrovka, dole ide mikina, zostalo mi len tričko – bol som len frajer, ktorý si neprial byť videný. Predsa len pseudolopta pod tričkom, nie je príliš obdivuhodná záležitosť. A tak som podľa navigácie stúpal po asi sánkarskej dráhe pre deti hore svahom Stühlecku. Po hodine mi bolo jasné, že budem rád, že v rámci mojich časových možnosti vyjdem tak do polovičky - nevadí. Som rád aspoň tomu. Desať metrov širokú sánkarskú zjazdovku, vinúcu sa medzi stromami som po hodine opustil a navigácia ma zaviedla priamo do lesa. Veril som jej. Začalo prudšie stúpanie, vyviedlo ma k jednému z jazierok napájajúcich zasnežovacie zariadenia. Kompenzáciou mi boli aspoň nejaké výhľady. Sneh sa trošku boril, ale keby som nemal snežnice, tak ani sem by som nevyšiel. Normál som si to užíval.

Pridať popis

Zásobovacie jazierko pre snežné delá

 Od jazierka som znovu vbehol na snežnicami prechodený chodník. Po chvíli sa stretával aj so skialpinistickou stopou. Stúpania už bolo celkom dosť. Trošku spotený som sa ťahal v ihličnatom lese očakávajúc každú chvíľu svoj cieľ -chatu Fridrichshütte. Je to niečo vyše polovice výstupu na Stuhleck. Viac som ani nemal v úmysle vyjsť. 

Lesom

Trošku som podcenil čas, niečo mi zabrala aj úprava snežníc, ale zatiaľ mi to nevadilo, že som nevyšiel až hore, aj tak mi to povianočná kondička a tukom obalené brušné partie nedovoľovali. Tak som si pri výstupe ku chate parádne užíval výhľady smerom na Rax, Schneeberg a iné alpské končiare. Veď ako som písal, som tu prvýkrát a určite sa sem chcem vrátiť. Usadený v detskej šmýkačke pri chate a kŕmiaci sa vianočnými perníkmi, nadájajúci sa teplým čajom, som si vychutnal výstup.

Výhľad od chaty Fridrichshütte 

 Trval vyše dvoch hodín a musel som isť naspäť. Spolucestujúci lyžiari na mňa čakali. S radosťou som sa vnoril do lesa pod chatou, fakt, že výskanie lyžiarov a davy ľudí okolo mňa som až tak nepotreboval a tak som sa rôzne cik-cakom pustil do zostupu.

Zo zostupu

 Ten trval asi hodinu a vychutnal som si ho. Dopadla fajn moja prvá návšteva tejto oblasti, určite sa sem ešte vrátim.

2.      Na Stühleck zo sedla Pfaffensattel

Ani nie po dvoch týždňoch som objavil na Faceboku fotku chaty na Stuhlecku. Dala ju tam kamoška z portálu Hiking.sk – Adush (neskôr o tom napísala aj článok: https://hiking.sk/hk/ar/4588/na_zimny_stuhleck_zo_sedla_pfaffensattel.html) – tak dúfam, že sa nebudem opakovať. V každom prípade som túto informáciu  využil s tým, že pri povianočnej kondícii by som na druhýkrát nadviazal na výstup na tento kopec a dosiahol aj vrchol. Ja viem, že ten výraz na dvakrát nie je to vie čo,  ale predsa len som už nie najmladší a kondíciu na snežnicové mega výstupy ešte nemám úplne najsuper. Ale to ma už neovplyvňuje, nejaké výčitky, že som niečo nevyšiel na jedenkrát. Som proste v pohode. Tak som pri prvej možnej príležitosti naskočil do auta – snežnice pripravené a už som si jachal do už známej destinácie. Do sedla Pfaffensattel som sa dostal podľa mapy hladko, nebol žiadny problém. Ludí málo, akurát sú tu celkom strmé serpentíny, preto na prvýkrát treba isť opatrne. A tak som sa dostal do výšky 1372 m.n.m. Tak nejako som skončil pri prvom výstupe svahmi Stuhlecku.

Výhlady z prístupovej cesty zo sedla Pfaffensattel

Zimný pohľad 

 Teraz som postupoval vyššie. Samozrejme snežnice na nohy a už som prepletal nôžkami hore platenou cestou. Chcel som byť čo najskôr hore a nechcel som zablúdiť. Cesta je istota. Dolu to skúsim inakadiaľ. Je fakt, že tie snežnice som až tak nepotreboval, no na druhú stranu som mal omnoho istejší krok. Zhruba kilometer lesom a po chvíli sa mi začali otvárať očakávané výhľady najprv k východu a severu a následne čím viac som naberal výšku, tým sa uhol pohľadu rozširoval. 

Vrchol Stühleck a Alois Günther Haus v diaľke

Po chvíli som už v diaľke zbadal vrcholovú chatu, čo ma patrične potešilo, veď keď je cieľ v dohľade, viem, že už nezablúdim. Na vyratrakovanú cestu sa postupne pripájali stopy skialpinistických lyží, ktoré sa spájali do jednej lyžiarskej stopy a viedli tým smerom ako môj cieľ. Bolo krásne, slnko svietilo, panoráma sa otvárala na všetky strany. Identifikoval som Schneeberg, Rax, Hohe Wand, Hirschkogel nad Semmeringom. Biely sneh a kosodrevina trčiaca zo snehu a dodávali tomuto kopcu zaujímavú atmosféru. 

Po zruba troch kilometroch stúpania som sa už vyzúval pri chate Alois Günther Haus. Dovnútra ma ťahala chuť na dobrý čaj.

Vrcholovka

Alois Günther Haus

 A že vraj majú boršč, postrehol som na infotabuli, tak prečo nepotešiť svoje zmysly. No jedol som už lepšie boršče, ale zas ani tento nebol zlý. Akurát že u nás sa dáva do boršču aj smotana a tam nie – diétne prevedenie, takže až taký úžasný nebol. Teplo po polievke v bruchu bolo parádne, vrecká sa mi odľahčili o nejaké tie euráče, navýšené o vysokohorskú prirážku a tak som sa vydal smerom dolu. Rozmýšľal som a reku nedám si snežnice, zavesím ich na batoh a pôjdem vyratrakovanou cestou pomaly len v turistických bagančiach. Tak aj bolo. Lenže zhruba po 500 metroch som narazil na trošku inú turistickú trasu smerom do sedla. Prečo to tam nespoznať – prebleslo mi hlavou. A tak som odbočil. Bola to omnoho zaujímavejšia cesta, prešľapaná bola tiež ako tak. Zo začiatku sa mi fajn išlo. Po ľavej strane bizarné skalné útvary,

Návrat inou cestou

Po pravej výhľady do údolia. Dobre sa kráčalo. Lenže tie rakúske turistické značenia! Samozrejme, že som zišiel z cesty. Nestratil som sa, to nie, ale cestu, ktorou som vyšiel som videl dvesto metrov pod sebou, medzi nami ležala len snehová pláň okrášlená vlnovkami skialpinistických zjazdárov. A keďže sa mi nechcelo isť naokolo, pustil som sa rovno dolu. He-he-he – bez snežníc, lebo však čo, som nejaký frajo. Po 15 metroch som sa zaboril do pol pása a tak to išlo až dolu. Snežnice som si nemal ako nasadiť, lebo by som sa asi preboril na chrbte a ani sa mi nechcelo. Radšej som sa boril, plazil, zabáral snehom na tejto dvestometrovej lúke. Dalo mi to zabrať. Bolo toho veľa – ale naveľa, naveľa som bol na ceste a už mi nič nebránilo dôjsť bez problémov k autu.

Z toho vyplýva ponaučenie: Keď je okolo Vás snehom nafučané, nenoste snežnice na batohu ale na nohách.  Po boji som múdry, čo?!

Kompletný album fotiek:

https://photos.google.com/share/AF1QipPadKC1b9GKQOs4LTbNIlQVUtcghCFPeZqnYBHHWMjw1o6V6tJWCI3Y09h4OkJsdg?key=M21aTTBlUGVCelZqNGNEZkR0akljbnNhWHBwUTB3

Tak zatiaľ.