Starý ešús rozpráva: Vrbovce - Javorina - Velký Lopeník

„Osobný vlak do Nového Mesta nad Váhom je na druhom nástupišti pripravený na odchod. Ukončite nástup“ – zaznelo z ampliónov v hale stanice Púchov.

„No do prdele – čo teraz“ – mal som asi tak dve sekundy na rozhodnutie. Ale lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche, preto som rozkýval svoje telo rýchlosťou jemu vlastnou do podchodu stanice. Ale vlastne ja som Vám zabudol povedať – čo sa to vlastne deje. Že áno.

Takže pekne poporiadku, od začiatku. Už dávno som bol dohodnutý s kamošom Mirom na nejakej viacdennej túre. Nadišiel čas ju zrealizovať a po elektronicko-mailovej korešpondencii sme sa dohodli, že si ju dáme znovu po moravsko-slovenskej hranici, ale južnejšie ako minule. Aby som okolo toho veľmi obšírne nekecal, tak východzí bod bol z dedinky Vrbovce a mali sme v pláne prejsť cez Veľkú Javorinu, Veľký Lopeník smerom na Mikulčin vrch a ukončiť túru v Starom Hrozenkove. Predstava bola síce takáto, ale itinerár trasy sa nám trochu zmenil, keďže na Mikulčinom vrchu sme nezohnali ubytovanie. No ale o tom neskôr, ak sa k tomu vôbec dostanem.

Ale čo ten Púchov?! To je jednoduché – proste som si tu zjednal opravu auta u kamaráta. Tak som mu ho skoro ráno priviezol s tým, že o ôsmej hodine rannej sadnem na rýchlik, ktorý ma privezie k prípoju na Myjavské kopanice do Nového Mesta nad Váhom. Ten odtiaľ vychádzal o 09:20 hodine. Vypadalo to tak krásne!!!!

Takže cesta autom prebehla super. neodolal som a kúpil som si kávu do auta. Neskutočne rád pochlipkávam kávu pri jazde. Vychutnávam si ju a to bolo moje šťastie v tom smere, že som si dával rezervy. Prišiel som ku kamošovi a hneď prvá otázka: „Dáš si kávu?“

„Nie Feri, radšej by som bol na stanici a v kľude, aj keď v predstihu si kúpil lístok“ - po mojich skúsenostiach so Slovenskými železnicami, a.s. som si chcel všetko vybaviť vopred. A tak ma kamoš vysadil na stanici, odstál som si drobnú radu pri pokladni a kúpil lístok priamo do Vrboviec. Otočil som sa a pohľad mi zavadil o informačnú tabulu. Ejha, rýchlík na ktorý som chcel nasadnúť, mešká 25 minút a to je skoro práve tá rezerva, ktorú som mal mať na prestup v Novom Meste nad Váhom. Ja neskúsený v železničnej preprave som začal mať pochybnosti. Vôbec som si nevšimol na info-tabuli nejaký osobák do Nového Mesta. Ani som nevedel, kedy tam má prísť.

Až zaznelo to hlásenie. A ja som dal na toho vrabca v hrsti. Schody do podchodu som bral po troch, nabral som celkom slušnú rýchlosť. Zátačka doprava do podchodu ma zbrzdila. Rád by som napísal, ako krásne som ju vybral. Ale to nie je pravda. Ešte teraz sú tam v betóne vyrité moje šlapy. Utekal som v podchode až k východu na druhé nástupište. Vpredu sa mi brucho natriasalo, vzadu sa mi natriasal nabalený batoh – moje rýchle šprintérske bežecké umenie dosiahlo maximum. Nie som totižto šprintér, skôr vytrvalec, takže náhodný okoloidúci určite videl celkom obézneho maxi-slimáka s úsilím vyvinúť rýchlosť vetra – ale v skutočnosti to bol len taký vánok. No dobre, ten pomalý šprint nechám bokom a začal som brať schody na nástupište po dvoch. Vyšiel som. Hurá – vlak bol ešte pristavený, vhupol som do otvorených dverí a skoro som sa zadusil. Interiér vagóna bol nevyvetraný, nepríjemne vydýchaný vzduch a ja som nevedel nabrať prvé sekundy po mojom bežeckom výkone dych. Našťastie sa mi to so sebazaprením potom podarilo. Sadol som si do prvej štvorsedačky, batoh hodil na policu a začal som si vychutnávať prvé chvíle jazdy osobákom po neviem koľkých rokoch – aká to nostalgia.

Po chvíli prišiel sprievodca - úžasný, milý, ústretový chlapík a to som si len pred chvíľou hovoril, že už ma na železnici nič neprekvapí.

„Myslíte si, že budeme v Trenčíne púšťať ten meškajúci rýchlik?“ – pýtam sa. „Lebo by som tam potom doňho hneď prestúpil.“

„Neviem, neviem, aké má meškanie, skúste si to sledovať, pozrieť na mobile“ – vraví mi - „ale keď bude mať meškanie viac ako 40 minút, tak ho určite nebudeme pred výlukou v Trenčíne čakať. Tento vlak príde do Nového Mesta o 09:06 hod.“ – dodal sprievodca.

Jój, to je dobre – pomyslel som si, mám tam rezervu 15 minút. Pomaly som sa dostával do zvyklostí železničnej prepravy. Vybral mobil z vrecka a pozrel, ako chodia vlaky na stránke železníc. Môj plánovaný rýchlik mal meškanie pred Žilinou už vyše 50 minút, takže bolo rozhodnuté. Len tak pre zaujímavosť som sa cestou pozeral na pohyb a meškania vlakov na stránke našich železníc. A pomaly ale iste som dochádzal k názoru, že som v tom najlepšom vlaku, aký ma mohol postretnúť. Tento vlak totiž, ako jeden z mála, nemal meškanie. Super.

Blížili sme sa ku konečnej – teda stanici Nové Mesto nad Váhom – všetko išlo ako po masle – na minútu presne, ale dva kilometre pred stanicou vlak zastavil.

„Moje nervy!!!!!“ – prehnalo sa mi hlavou. „Nestihnem to a Miro bude čakať, vlastne prídem určite neskoro na východzie miesto a ani sa nebude dať isť.“ – proste myšlienky najpesimistickejšieho rangu. Nebudem tu však nikoho napínať. Vlak sa po desiatich minútach pohol a ja som mal znovu približne tri minúty na zorientovanie sa v stanici - nájsť vlak a to som si tam chcel kúpiť bagetu a fajn sa najesť. Bagetu som si kúpil pri rýchlej chôdzi pravou rukou, ľavou som si pridržiaval batoh a po peróne som mašíroval svižnou chôdzou k lokálke. Stihol som všetko. Bol som rád. Konečne si môžem vychutnávať pohodové cestovanie a to veru aj bolo.

Cesta lokálkou Čachtickými Karpatmi a Myjavskými kopanicami bola vskutku úžasná. Odporúčam každému sa ňou len tak previezť. Proste poézia a ja som sa dostával do pohodového trávenia času, ktorý mal trvať tri dni. Aj tak bolo. Pozerajúc z okna na Čachtický hrad, dedinku Višňové – cestu pahorkami Myjavskej pahorkatiny, som si vychutnával spolu z bagetou z novomestskej železničnej stanice a ani neviem ako, som mal prázdne ruky, zababrané majonézou a cesta bola za mnou. Vystúpil som vo Vrbovciach na konečnej a dal som sa do čakania na parťáka Mirka.

Vrbovce - železničná stanica

Na stanici nič nebolo – žiadny bufet , len voda z vodovodu. Zaujala ma ale staničná toaleta, kde boli nainštalované staré kachle na pevné palivo. V zime to tu pri prevádzanej potrebe môže byť dosť divoké. Ale idem radšej ďalej od takýchto myšlienok.

A už tu mám parťáka

Vlak z Moravy sa objavil pred staničnou budovou a ja som vyhliadal Mirka. Mali meškanie, takže si cestovanie užil asi tak ako ja. Naštastie spoje na seba čakali, inak by som už kráčal sám horou ku svahom Velkej Javoriny.

Po zvítaní sme hneď a zaraz začali naberať prvé metre tohto trojdňového výjazdu. Prvý nocľah bol zabezpečený na Holúbyho chate na Veľkej Javorine. Čakalo nás skoro 20 km stúpania, ktorého začiatok bol nádherný – po prechode železnice sme kráčali pomedzi nádherné, zelené bielokarpatské lúky, ošperkované stromami - solitérmi.

Prvé metre a kilometre

Vypadalo to tam ako v nejakom parku. Pri prechádzaní okolo informačnej tabule sme sa dozvedeli, že je to vlastne niečo na spôsob anglického parku – U sabotov. Prírodná rezervácia pod kopcom Machová. Na tých lúkach bolo vidieť, že sa o ne starajú. Zo strání rezervácie sa na nás chichotali tisícky veselých prvosienok. Príjemné pohľady. Neviem, či tie prvosienky zdieľali s nami príjemný pohľad na nás - dvoch tulákov. Ale aspoň mali z toho pohľadu dobrú náladu.

Naraz nám preletela ponad cestu chmára. Potom prišlo zahrmenie, obloha sa začala poriadne zaťahovať. Búrky vo voľnej prírode nemusím. Zažil som ich už zopár, takže by sa nemuseli opakovať.

Vzbudzovalo to obavy

„Vrátime sa?“ – pýtam sa Mirka. Bolo to zhruba hodinu od stanice. Ale Mircov postoj byl „nesmlouvavý“

„Ideme ďalej!“.

Dobre – ideme ďalej – veď pršiplášte máme, nejako bude.

A už je veselšie

Mali sme šťastie – kopec Machová nás od búrky oddelil. Obišlo nás to celkom natesno a my sme sa pomaly vnorili do bielokarpatských lesov. Tu toho síce na fotenie veľa nie je, ale cesta nám ubiehala úplne super, veď sme si mali toho čo povedať. Dlhšie sme sa nevideli, tak sme toho patrične využili.

Po zhruba hodine sme sa dostali ku križovatke turistických ciest – Kamenné vráta – o skaly sa tu nedá príliš zavadiť, takže neviem odkiaľ je ten názov, ale budiš.

Kamenné vráta

Ďalšia zastávka „Krúžok“, následne „Kubíkov vrch“. Pekne po lese sme šliapali, znenazdajky sa nám žalúdky začali ozývať, zvrchu nás začal osviežovať jarný dáždik, ktorý pomaly prerastal v poriadny dážď, takže vetrovky na seba a sviežo do kopca na Šibeničný vrch. Tam celkom dobre pršalo.

Zo Šibeničného vrchu

Rozhliadli sme sa po okolí a ako dvaja chlapci sme vliezli pod hustý smrek - neskutočná chvíľa pohody. Vytiahli sme obživu určenú na doplnenie energii. Na nos nám smrek sem tam poslal nejakú tú kvapku vody, takže nám to cinkalo na hlavu, za krk. Ale to nás nemohlo rozhodiť. Tie chvíle sme si tam parádne užili - jeden z krásnych vrcholov pohody tejto túry. Aspoň teda podľa mňa. Lenže nič netrvá večne a my sme sa museli pobrať ďalej, dážď-nedážď. Tak sme znovu vhupli na trasu a poď ho šliapať. Prešli sme asi 500 metrov a dažďová sprcha bola ta-tam. Prejdená lokalita – Šibeničný vrch – bol posledný úsek pred Veľkou Javorinou, kde sa otvárajú výhľady. Žiaľ, kvôli dažďu nám nebolo dopriate nejaké dokumentovanie tejto lokality a tak sme šliapali ďalej v nádeji, že sa počasie umúdri a slniečko predsa len vylezie.

A aj vyliezlo.