Bezovec - Piešťany

Lúky a pasienky pri Bezovci

A tak som sa zas vybral. Znovu sa vo mne prebudila mánia túlať sa. Čo si pomôžem?!  Je to síce na jeden deň,  ale mne sa také túry páčia a po druhé, fakt nemám časový priestor na viacdňové túry. Nevadí , takto mi to vyhovuje.

Odstavil som auto v nedeľu ráno v Piešťanoch na platenom parkovisku. Jasné že sa mi nechcelo cestovať vlakom do Piešťan - som pohodlný, ja viem. Ďalej som sa však rozhodol cestovať autobusom. Mojim cieľom bolo postaršie rekreačné stredisko Bezovec. Prišiel som polhodinu pred odchodom autobusu, vedľa parkoviska bolo trhovisko. Aj napriek dňu voľna tam boli trhovníci, tak reku pozriem čo ponúkajú. Už pri druhom stánku sa ma zmocnila svojim obchodným šarmom postaršia trhovníčka – veď aj ja som postarší – ale táto bola ešte postaršejšia.

“Mladý pánko, reďkovku mám – úžasnú, mladučkú, je krásne maslová, nekúpite?” – zahrala to na moje chuťové poháriky omamnými rečami.

Reku: “Dajte mladá pani.” – prešiel som na jej predajno-nákupnú rétoriku. Trhovníčke sa rozžiarili očká dokorán.

“Ej Vy lichotník!”  kontruje mi a natíska poriadne veľký zväzok červenej reďkovky. Pochyboval som, že bude maslová. Bola totiž fakt veľká, tipoval som na drevnatosť,  ale už som sa nechcel vyhovárať. Kúpil som si zväzok. Moje lichotenie ale nezabralo – zľava nebola žiadna – ale nevadí. Hodil som reďkovku do batohu a poďho na druhú stranu cesty na autobusovú zastávku.

Keďže nie som veľmi zvyknutý na cestovanie autobusom, dal som si 15-minútovú rezervu, tak som si ju odsedel, ale autobus prišiel načas. Nastúpil som do dopravného prostriedku, ktorý som za posledné roky viac menej zabudol používať, zvedavo som sa rozhliadol po cestujúcich. Babky s košíkmi sa uvelebili na predných sedadlách. Posadil som sa za nich. Vzadu sa mi nechcelo  natriasať. Zaregistroval som turistku osamotenú na sedadle opodiaľ. Samozrejme, že som si neprisadol. Možno pôjde tiež na Bezovec, pomyslel som si. Tak som sa uvelebil a začal si vychutnávať cestu. Po dlhom čase som sa zúčastnil katolíckej omše. Síce len pasívne - audiovizuálne, ale bolo to aj tak poriadne nahlas. Šofér ju mal totižto naladenú na rádiu a všetci zbožne počúvali. Tak som  aj ja, chtiac-nechtiac  zaregistroval božie slovo. Veď čo, raz za čas nezaškodí.

Fešná turistka vystúpila tri zastávky pred mojim cieľom, hmmm, nebudem mať s kým pokecať. Nevadilo mi to, aj tak som potreboval isť sám. Páči sa mi chodiť len so svojimi myšlienkovými pochodmi, dávať pritom pozor, aby som sa pritom nestratil a zároveň aj obdivovať krajinu vôkol seba. Proste je to pre mňa super relax.

Vystúpil som na Bezovci.

“Pán turista – nechcete isť do Hornej Dolnej? Viete tu v nasledujúcej dedine – Novej Lehote sa nakrúca ten seriál.“ – lákal ma šofér na ďalšiu cestu. Ale nie, nepozerám ten seriál a vôbec ma to neinteresovalo. Tešil som sa na sériu lúk pod Bezovcom a na cestu Považským Inovcom.

Pasienky pred Kostolným vrchom

Takže som urýchlene vystúpil z autobusu, aby ma do tej Hornej-Dolnej neuniesli a vytiahol z batohu svoje dve rôzne paličky. Prečo rôzne?! No to je jasné - pri dvoch pároch paličiek som vždy jednu z páru ohol. Naposledy v Salatínskej doline, keď sa mi zaborila meter do záveja, na paličku som sa zvalil ja a už bolo po súmerne zladenom páre. Takže mám jednu paličku čiernu, druhú mám červenú. Je mi ich ľúto vyhodiť, predsa len sú funkčné a dobre sa mi s nimi ide. A teraz som Vám prezradil, ako ma v nasledujúcich dňoch - ale len dočasne, spoznáte.

A načal som prvé metre nastávajúcej 20-kilometrovej túry. Aha,  to som vám nepovedal, takže už to viete. Moje kroky viedli úžasne zelenými lúkami a pasienkami po červenej turistickej značke vedúcej ku Kostolnému vrchu. Táto časť túry bola úžasná - výhľady s mráčikmi nádherné a ja som sa kochal. Metre a kilometre aj pri fotení mi doslova ubiehali, veľmi sa mi páčilo. Stále sa išlo hore, potom chvíľu dolu. Na každej vyvýšenine som vytiahol svojho foto-kamoša a snažil som sa zvečniť krajinu vôkol. A bolo čo fotiť. I keď na fotografii už to tak krásne neukáže, ako sa príroda tejto lokality predvádzala pred mojimi očami. Proste krása, ale všetkého dočasu. 

Lesy Povážskeho Inovca

Šlapanie lesom

Lúky sa pomaly míňali, boli stále menšie a ja som sa pomaly, ale isto vnáral do Inoveckého lesa, až som sa dostal ku križovatke pri Horárni pod Kostolným vrchom.      Napájala sa k červenej turistickej značke aj modrá a všetko to viedlo po lesnej lesníckej ceste. Les bol krásny, no tie najkrajšie časti som mal pre tentoraz za sebou. Niežeby som nerád chodil lesom, ale predsa len lúky sú úplne o inom. Po kilometri súbežnej modrej a červenej značky som sa dostal na rázcestie Kostolný vrch – sedlo. A koho nevidím - fešná turistka z autobusu si to štrádovala proti mne. Aj sa ma zľakla. Jasné - samá dievka v lese zbadá niekoho s mojou vyzážou – tak sa ani nečudujem. Ale samozrejme – tu sa dalo už aj prihovoriť a dať priestor svojmu rečníckemu šarmu. Ale aby ste si nemysleli, vo všeobecnosti rečník nie som. Tak sme hodili pár slov kam ideme, odkiaľ sme a tak podobne. Moje ego dostalo poriadnu ranu, lebo ona si ma v autobuse nevšimla. Popravde,  otriaslo to so mnou, ale snáď to zvládnem. Rozlúčili sme sa a pobrali každý na svoju stranu. A samozrejme po kilometri už moje ego ani nevedelo, že dostalo ranu a ješitnosť tiež.

Život naučí!!!

Už zas mudruješ Vlado. Takže na tejto križovatke som sa dal po modrej smerom k lokalite Gonové lazy - zvláštny názov. 

Križovatka Gonové lazy

Ale takých je v slovenských horách neúrekom. Cesta viedla krásnym vynoveným jarným lesom. Nohy pod bruchom sa mi dostávali do pravidelného chodeckého rytmu a mne sa fakt že dobre išlo. Za smerovníkom Gonové lazy ma čakalo tiahle stúpanie lesom k vrchu menom Grnica - ďalší divný názov. Nevyšiel som až na vrchol, pred vrcholom turistický chodník spravil traverz okolo vrcholu. Zbadal som odbočku na vyhliadku. 

Zarastená vyhliadka na Piešťany

Nebola veľmi na mapách značená a tak som odbočil asi 300 metrov do lesa a po významovej značke som sa dostal na pomerne zarastenú vyhliadku. Ale medzi stromami sa dalo celkom pekne vidieť mesto Piešťany a jeho okolie. Takisto pri dobrom počasí je vidieť aj Malé Karpaty. Tak som tam niečo cvakol a pri návrate na hlavnú trasu som zas pomaly naberal rýchlosť smerom dolu z kopca Grnica smerom k sedlu Skalka. 

Krásne sa tu išlo

To viete také statné telo keď naberie rýchlosť, to už potom ťažko zastaviť. A tak primeranou rýchlosťou som sa dostal do sedla pod Skalkou. Čakal ma kratší výstup na krásny výhľadový kopec. Bolo síce už asi hodinu po dvanástej, no ja som si naplánoval obed na Skalke. Reku vybalím tú giga maslovú reďkovku – nakrájam si ju do zlepencov a bude mi fajn. Ale ešte urobím ten kratší výstup, ktorý som si akože skrátil priamo do kopca. 

V sedle pod Skalkou

Pri stúpaní na Skalku

Po chvíli som sa dostal medzi kroviny a na navigácii mi pribúdali cikcak krivky po tom, ako som blúdil na svahu v snahe nájsť medzi krovinami čo najrýchlejšiu cestu k vrcholu. V konečnom dôsledku som si cestu neskrátil – nevadilo, bol som na Skalke. Nádherný výhľadový vršok s dvojkrížom. 

Skalka

Tu sa bude obedovať. Napodiv nikde nikoho v tomto krásnom počasí, o to som bol radšej. Trošku som si to prešiel po vrchole, aby som sa vydýchal, zvalil som sa do trávy a vytiahol všetku poživeň. Musím podotknúť, že babka neklamala – neviem či to bolo hladom, alebo tou reďkovkou,  ale nakrájaná medzi chlebom s nátierkou oškvarkovou mi neskutočne chutila. Vôbec nebola drevená, ako som predpokladal. Ona bola super, mne bolo super. Nohy natiahnuté na lúke, napchával som sa zlepencami a imaginárne som ďakoval trhovníčke, že mi tú červenú pochúťku predala. Potom som už len odfukoval a následne si vytiahol foťák a dal som sa do fotenia z tohto úžasného miesta. Viditeľnosť bola tuším od malokarpatských Zárub cez Čachtický hrad, Veľkú Javorinu až po Trenčín. Možno až ďalej. Mal som pod sebou celé dolné Považie, polia sa podo mnou vlnili, pripadal som si ako niekde v Toskánsku. Je fakt, že mi výhľady kazili nejaké priemyselné objekty a lomy, ale to už patrí k slovenskej krajine - nevadí. Nabúchal som do foťáku pár záberov a aj keď nerád, musel som sa pobrať. No chvíľu som ešte čakal na osvetlenie hradu Tematín. Stále bol zahalený v mrakoch, pri odchode som však pobadal, že smerom k ruine hradu sa tiahne slnečný pás, tak som to ešte dal a počkal som. Bolo to síce dlhšie, ale kam sa mám ponáhľať. Na spoj sa nenáhlim, takže super. Dočkal som sa.

Výhľady zo Skalky

Výhľady zo Skalky

Výhľady zo Skalky

Ruina hradu Tematín zo Skalky

Nasledoval zostup do dediny Hubina. Pomaly ale isto som strácal nadmorskú výšku a v dedine som vyšiel pri kostole. Odtiaľto sa ťahala turistická značka po asfaltovej ceste. Dúfal som, že to bude len krátko.  

No to som si ale dal. Žiadna odbočka – všetko pekne priamo po asfaltke. Nohy mi na tom povrchu stvrdli, slnko pripekalo a ja som sa ťahal ako slíž z pod noža skúsenej gazdinej. Pôvodne som chcel vyjsť na hradisko Ducové, ale fakt že sa nedalo. Predo mnou ešte dlhá cesta a mal som neblahé tušenie, že to nebude nič extra. Ani nebolo. Po chvíli som prešiel hlavnú cestu z Piešťan a vydal som sa po modrej k hrádzi pri Váhu. Prečo??? No jasné, lebo čo si vezmem do hlavy, to musím spraviť aj keď je to o ...... Radšej som mal nastúpiť na autobus a odviezť sa do Piešťan. Stihol by som ešte aj to hradisko. Ale nie – moja hlava trvala na tom. A tak som sa dostal na turisticko-sado-masochistický úsek cesty. 

Otrasný úsek cesty

Takéto ceste sú pohromou pre každého turistu. Asfaltová cesta cez polia dlhá tak tri kilometre, nekončiaca trasa, slnko mi pieklo na hlavu a ja som si nadával a banoval za lúkami na Bezovci. Ešte že som si vzal svoju klobúkovú pokrývku na hlavu. Inak neviem, neviem. Popri majeri ma táto turistická trasa doviedla do silážnej jamy,  respektíve – ľudovo povedané či napísané - do hnojiska. Omámený vôňou hovien, som si až na poslednú chvíľu na hnojovej jame všimol turistickú odbočku doľava. Brrrrr – neviem si ani len predstaviť, ako by som sa omámený motal po členky zaborený v hnojovej jame. Kto mohol takúto trasu vyznačiť?! Lepšie by to bolo do Piešťan okolo vodnej nádrže Striebornica. Mal som isť tade naslepo. Ale nie – si starý vôl – čo si vezmeš do hlavy to musí byť.

Ešte asi kilometer k hrádzi pri Váhu to bolo trápenie, ale postupne sa to lepšilo.

Cesta ku Váhu

 Už nebola asfaltová, ale len poľná cesta. Po štvrťhodinke som sa dostal na hrádzu. Bolo to predsa o kúsok lepšie, ale že by to bolo nejaké víťazstvo, to teda nie. Stále rovno po hrádzi a poľnej ceste, ale aspoň boli vôkol stromy, listy mi ševelili svoje pesničky a mňa čakalo ešte zhruba 5 kilometrov do Piešťan. 

Na hrádzi pri Váhu

Pri Váhu

Jedna odbočka k Váhu ma zaujala – tam bolo pekne. Ale inak stále rovnaká dlhá rovná trasa. Čim bližšie som bol ku kúpeľnému ostrovu, tým častejšie som stretával kúpeľných hostí. Naveľa - naveľa som sa popri Váhu dostal ku kúpeľnému ostrovu pri Piešťanoch. 

Pri Váhu

Pri vstupe na Kúpeľný ostrov

Prešiel som hrádzou stredom golfového ihriska, ktorého jamky sa nachádzali aj na pravej a ľavej strane. Chvíľu som sa posadil a pozeral som na ľudí oháňajúcich sa paličkami. Každého baví niečo iné – že áno. Dopil som všetku tekutinu z fľaše a záverečným finišom som sa doplazil ku Sklenenému mostu v Piešťanoch. Zostával mi už len finiš po moste a posledné vyklusanie  smerom k parkovisku. Zvládol som to.

Pohľad zo Skleneného mostu na Váh, vzadu ruina hradu Tematín

Navigácia mi ukázala prejdených 21,5 km, smerom dohora vraj 650 metrov a smerom dolu 1023 metrov.

Tak zatiaľ.

https://goo.gl/photos/XzWMZxRhubXwcKPd8