Zaujimavé fotomiesta - I.

Zátoka Závratnica

Už druhý deň nám na pobreží mora nepríjemne fučalo. Vietor skučal, upravoval nám účesy podľa svojho vkusu raz doprava, inokedy dupkom a sem-tam nám nafúkal drobný piesok do očí. V noci sa zas veľmi nedalo spať, ono bolo na chorvátskom pobreží tradične teplo, aj ten vietor čo fučal, tak bol dosť teplý. Taký som ja ešte nezažil. Človek si spravil prievan a milý vetrík si začal zavíjať aj v izbe – prelietaval si cez celý apartmán ako meluzína, ale taká škrekľavá. Zavíjal nám v každom rohu obydlia a budil nás pri každej príležitosti. 

„Skúsme nájsť nejaké zaujímavé miesto, kde by sme mali aspoň šancu na bezvetrie“ – padol návrh Janky.

Tak som sa začal tváriť, že rozmýšľam, zo začiatku som ani nemal predstavu, kam by sme vybehli. Po chvíli tvárenia sa, akože dumám nad problémom som si spomenul na fotky krásnej zátoky, ktoré som zazrel v albumoch na internete. Pamätal som si, že zátoka nebola veľká, bola ohraničená vysokými skalami a bola krásna. To je ono – toto chcela naša delegácia v Chorvátsku! Nazriem do mapy - nebolo to síce blízko, ale zas ani nie veľmi ďaleko, tak prečo to neskúsiť?!

Po chorvátskom pobreží

Kríž nad dedinou Sveti Juraj

Z Nového Vinodolského sme sa vybrali južným smerom na mestečko Senj a Sv. Juraj. Cesty tesne pred sezónou v Chorvatsku boli celkom prázdne, išlo sa dobre, ale my sme sa skepticky pozerali na more, ktoré spolu s vetríkom mistrálom nesľubovalo nejaké úžasné kúpanie a zážitky. Ale veď máme dovolenku, tak – vo co go?

Idem na to – stále na juh. Juh je naša prioritná doména. Ale len asi na 50-60 km. Už som vyhliadal niekde odbočku na dedinku Jablanac, pri ktorej sa dotyčná zátoka mala nachádzať. Konečne odbočka bola. Zamierili sme si to smerom k moru. Tu si však treba dávať pozor - Jablanac je len malilinkatá dedinka, pokojná – aspoň mi to tak pripadalo pred sezónou, cez ktorú prechádza len jednosmerná cesta, čiže sa treba držať ukazovateľov na ceste.

Jednosmerka k dedinke Jablanac - dolu chodník k zátoke

 Po chvíli sa pred nami rozprestrelo more, napodiv pri našej dedinke už nebolo tak zbrázdené vlnami spôsobenými tým neposlušným vetrom. Na jednosmerke v dedine a pred ňou sa dalo zaparkovať. Očakával som okamžité pribehnutie strážcu parkoviska a prvé vyinkasovanie poplatku za parkovanie. Vyhliadam napravo, vyhliadam naľavo – nič. 

Jablanac

Dostal som šok, čo toto má byť. Začal som byť nervózny z toho, že moje auto nebude ozdobené štítkom parkovacej služby. Po desiatich minútach, počas ktorých sme sa zbalili na cestu, bol pri aute stále kľud a nikto v okolí sa ani nezberal vykonávať takú „osožnú“ činnosť, ako je inkasovanie parkovného. No čo už, veď poprípade nájdeme nejaký štítok za stieračmi.

Z informácii na internete som vedel, že musíme isť dlhšie peši, aby sme sa dostali do vysnenej zátoky. Tak sme sa s odhodlaním pustili po pekne upravenom chodníku v skalách na pobreží. Z jednej strany vysoká  skalná stena, z druhej strany čoraz strmší spád a priepasť rovno do mora. Veľmi zaujimavé a bizarné prostredie. Ale chodník bol bezpečný – aj sa dobre išlo. Vetrík bol ta-tam a my sme odhodlane odpočítavali kroky k vysnenej destinácii.

Tu sa vchádza do zátoky

Po asi kilometri kráčania popísaným chodníkom sa pred nami otvorilo hrdlo zátoky. Cestička sa do zátoky vinula popod skalné bralá, ktoré na chvíľu padali do mora a na druhej strane zátoky sa znovu ostro vynárali z mora. Pripadal som si ako pri vchode do nejakej rozprávkovej pirátskej zátoky. Nikde žiadny konzum, bufet – nič – len skalné bralá a voda, ktorá si dnes zobrala na seba farbu modrú azúrovú. Proste krása. Zrazu sa pred nami otvoril skalný tunel. Bol umelo vytvorený, inak by sme museli nabrať väčšiu výšku, aby sme sa mohli do zátoky dostať. Proste romantika ako vyšitá. 

Chodník do zátoky lemovaný skalným zábradlím

Chodník bol lemovaný skalným zábradlím, brehy boli vysoké a strmé a dopadali skoro rovno do vody. Jednoducho povedané, nevedeli sme sa vynadívať. Po pár metroch sme prišli ku schodom, ktoré nás priviedli pravotočivou zákrutou pod ďalšie bralá. A tak sme popri mori išli stále hlbšie do zátoky. Azúrová voda nás vítala svojimi vlnkami, narážajúcimi do belavých skál. Akoby nám tlieskala, že sme to tu našli. Proste super. Stále sme išli sami, bolo ráno a nikde ani človiečika. Až sa nám do cesty priplietla chata strážcu zátoky. Mohol by som byť akokoľvek naivný, ale to by už asi bolo veľa, keby sem -  do národného parku, nevyberali nejaký poplatok. Za jednodňový vstup to bolo 20 Kuna na osobu a k tomu sme mali ešte bonus – naozaj milo pôsobiaceho domáceho, ktorý veľmi dobre poznal Bratislavu. Začal o tom rozprávať. Ale bol zbehlí – vedel, kde čo je, tak som si nemusel hovoriť, že pri Poliakoch by naozaj dobre poznal Varšavu. Ale pre dobrý pocit je fajn, keď sa človek o domovine porozpráva, no nie?!

V Zavratnici

Po zaplatení obnosu sa strážca zátoky znovu vyvalil na svoj vyležaný matrac v domčeku a my sme sa vydali ďalej do útrob zátoky. Nebolo jej vidieť na koniec, ale dali sa obdivovať všetky kamenné svahy popri nej. Zašli sme za roh od domčeka a po chvíli sa pred nami v priezračnej vode črtal potopený vrak  lode. Nebojte sa, nebola to žiadna pirátska galeona a nič príliš atraktívne. Mne to pripadala ako kostra lode, ktorá  ťažila piesok a štrk z morského dna, alebo nejaký vlečný čln. V každom prípade ale po chvíli sa v hrdle zátoky objavila prvá výletná loď, natlakovaná turistami. Nakláňajúc sa z lode s pripravenými foťákmi sa snažili identifikovať onen vrak. Veď im predali výlet k atrakcii, reklama zabrala a chudáci turisti snáď z ďalekého východu fotili aspoň čo sa dalo. Podľa môjho názoru to ale z tej lode nemalo ktovieaký význam. Fotenie tohto objektu si vyžadovalo určitú vzdialenosť a takisto aj výšku. A nie nakláňanie sa nad hladinu a z metrovej výšky pofotiť zhrdzavené železo vraku. 

Potopena loď

Potopená loď

No ale ja im – morským vlkom na lodi – nebudem kaziť kšeft. O chvíľu už za sebou stáli tri takéto výletné lode a bolo zaujímavé sledovať, ako sa z očakávania a atrakcie chtivých výletníkov, ktorí čakajú na objav prinajmenšom galery Krištofa Kolumba, stávajú sklamaní návštevníci. Nehovorím, že to nie je zaujímavé pre suchozemcov, ale mňa osobne by to sklamalo. Pre mňa bola omnoho hodnotnejšia vychádzka a celá táto zátoka, ktorá patrí medzi jeden z klenotov chorvátskeho pobrežia. Teda toho, ktoré som ja doteraz navštívil.

Pomaly sme sa dostali na koniec zátoky. Bolo tam krásne, nefučalo a vodná hladina bola hladká ako zrkadlo. Už len sa ponoriť do vody a ochladiť si telo. Chvíľu sme hľadali tieň, predsa len – veľa ho tu nebolo. Zátoka pokračovala údolím vrezaným do hôr – v strede údolia rástli stromy. Bolo fajn nájsť si pod nimi pekné tienisté miesto. Najúžasnejšie na tom všetkom boli tie chvíle, keď sme tu boli úplne sami. Neskutočné na toto miesto a aj na chorvátske pobrežie. Nečudujem sa však tomu. Nebol tu žiadny bufet a ani reštika, žiadne atrakcie, len zátoka. Úžasná, tichá a krásna. Do tejto zátoky si tým pádom treba priniesť pitnú vodu a aj stravu, ak si však nechcete odbehnúť dva kilometre do Jablanacu na obed.

Pár záberov pri obhliadke zátoky

Lode s turistami chvalabohu zmizli a len sem-tam sa objavovali podobní samotári, ako sme boli my, aby si vychutnali kúpanie na tomto atraktívnom mieste. Ak som ich tam ale za čas svojho pobytu v Zavratnici zbadal 10 - 15, tak to bolo veľa. Dojem z miesta mi skôr kazili jachtári, ktorí sa síce nedostali úplne do zátoky, ale okolo obeda ich bolo zakotvených v zátoke asi desať. Sem-tam sa na nich objavili vyvalení páprdovia s bielymi holými zadkami. Nie je nad romantickejší pohľad, ako na chlápka, ktorý má riadne brucho, bielu zadnicu a vytaseného fičúra, ako sa premáva na jachte pred nejakou nežnou polovičkou. No neviem, či sa na tom mám smiať, alebo plakať. Ja volím ale tretiu možnosť – povznesiem sa  nad tým.

Za chvíľu sme už brázdili vody zátoky. Bola úžasná, čistá a teplá, proste fantastická. Nebol by som to ale ja, aby som už nešpekuloval nad tým, ako by sa dalo vyliezť na vyhliadku nad zátokou, ktorá bola vyznačená na mape. Bola to ale dosť odvážna idea, keďže teplo na teplomery už presiahlo 30°C a skaly všade okolo vyhrievali, dokonca by som povedal, že až prehrievali útroby tejto lokality. Ale ja viem, že by mi to nedalo spať. Veď na mape to vôbec nevypadá ďaleko, skôr je to vysoko. A tak som sa teda vydal na vyhliadku.

Cesta zátokou na vyhliadku

Na rameno brašňu s foťákom, do ruky sedmičku s vodou a poďme. Prvé metre popod vetvy stromov boli príjemné, chodník sa stále ťahal do vnútra údolia. Všade vôkol popadané skaly z okolitých skalnatých brál. Keď to tu padá, tak asi poriadne. Ale tu dolu to bolo ešte fajn. V momente ale, keď sa bralá pred chodníkom začali zdvíhať do ostrejších výšok, chodník zatočil do pravého svahu a vytváral serpentíny. 

Tento úsek som prechádzal s rešpektom pred tým ulomeným čerstvým balvanom

Tu to bolo dosť hnusné, slnko pieklo, cez optiku kvapiek potu na tvári bolo ešte svetlo lúčov slnka ostrejšie. Metre sa podo mnou ťahali ako slimáky pri ceste vyprahnutou púšťou. Vždy na lome serpentíny som sa musel poriadne vyfučať, poutierať pot z tváre a isť ďalej. Radšej 20 km pri normálnej teplote, ako toto kilometrové stúpanie v teplovzdušnej trúbe. Ale dal som sa na cestu, tak musím bojovať.

Serpentíny na vyhliadku

Po štyroch-piatich serpentínach som sa konečne doteperil na vrchol, ale ešte som  na vyhliadke nebol. Chodník sa mi stratil v kamennom poli, takže som sa snažil držať len smer podľa poslednej šípky. V poli kameňov sa ani nedá vidieť vyšľapaná cestička. Našťastie sa chodník nestáčal bez upozornenia na zmenu smeru, takže som to zvládol a dostal som sa až na cestu smerom k vyhliadke. Bolo zaujímavé zistenie, že na vyhliadku sa dá dostať autom. Bol tam jeden karavan pristavený a v ňom fučali traja turisti rómskej národnosti. Tuším ani na vyhliadku ani nešli, len sa spamätávali z teplotného šoku v tieni karavanu. Ja som ale šiel a neľutujem. Výstup hore sa mi odmenil krásnymi panorámami na celú túto lokalitu a po chvíli som aj zabudol na všetku tú námahu, ktorú som podstúpil výstupom sem. Je to jedno z krásnych fotografických miest, na ktoré som mal tú česť , sa v živote  dostať. 

Foto z vyhliadky

Tak ja si ešte zaplávam a majte sa.    

Južnou časťou Javorníkov - 2.deň

Milé zlatko Zlatka

Veľmi pekne Ta zdravím a cestou domov, kedy na Teba myslím trošku v tomto imaginárnom prípise zosumarizujem druhý deň môjho výjazdu do Javorníkov, ktorý sa konal roku-pána 2016 v mesiaci máji.

Nejako extrémne dobre som sa nevyspal, predsa len – moja domáca posteľ je niečo iné na spanie ako posteľ v turistickej izbe na Portáši. Ale asi k tomu viac prispelo chrápanie Mira – určite som aj ja pochrápal, poznám sa, ale samozrejme o tom by som mal radšej pomlčať.

V každom prípade sme ráno sice nevyskočili z postelí, ale dali sme si sprchu a plný očakávania sme zbehli na raňajky. Jooooj ale dolu to bolo božie dopustenie – v chate bolo plno návštevníkov, hlavne rodín s deťmi – tak bol stôl s raňajkami patrične obsadený. Musím skonštatovať, že raňajky boli výborné aj bohaté na jedlo, len  sme si museli každú chvíločku rýchlo si isť niečo ukradnúť zo švédskeho stolu, ktorý bol neustále okupovaný ubytovanými. Ale nevadilo – veď tak to má byť.Ľudia v horách sú hladný a potrebujú na ráno dobrú štartovaciu pozíciu. A k tomu patrí dobré najedenie sa.

Aby som nezabudol, ani jeden sme sa nesťažovali na nejakú únavu z predchádzajúceho dňa – práveže by som povedal, že sme boli vyslovene nažhavený na druhú časť tejto hrebeňovky, ktorá nám podľa mapy sľlubovala  atraktívnejšie prostredie, výhľady a aj prírodne krásy. No to je pravda, ale má to aj svoju chybu krásy – o tom neskôr. A tak sme dali ešte štartovacie kafíčko, spravili jednu foto zo začiatku dňa a znovu sme načali prvé metre našej štreky. Tešili sme sa. No ale to chcelo aj rozcvičku. 

Chata Portáš - ráno

A tá začala rovno za chatou – hneď stúpaniena vrch Stolečný – síce krátke – ale na stvrdnuté nôžky obstarožných turistov predsa len bolo ťažšie. Fakt to chcelo nejakú rozcvičku a tento stupáčik bol na to ideálny.

Zadýchaný sme dosiahli vrchol Stolečného a dostali sme sa zas do pochodovej reality. Obloha nad nami sľubovala vcelku príjemný deň, plný krásnych zážitkov z výhľadov a veľkej jarnej májovej pohody. A tak sme to chceli. Už sme boli patrične rozcvičený, zbehli sme do Frňovského sedla pod Malým  Javorníkom.

Pred Malym Javorníkom

Že rozcvičený – joooooooj – nenahováram si nič, ale dolu kopcom sa to dá ľahko povedať, keď sa človeku dobre ide. Počkáme si na ďalšie naberanie výšky. Samozrejme to už bude iné kafé.

Ale nebolo – z Frňovského  sedla pod Malým Javorníkom sme krásne vyšli na Malý Javorník pôvabnou javorníckou krajinou po hranici medzi Českom a Slovenskom. Vôbec som necítil nejakú veľkú únavu, práveže sa mi výborne išlo a Miro na tom bol určite tak-isto. Skôr som mu v tvári badal nadšenie z nového dňa, ktorý sme akurát načali. Tak to je super – nie?

Na Malom Javorníku

Na vrchole Malého Javorníka obšťastnil svojim bonmótom turistov, ktorých sme míňali. On vie povedať super luxusné velmi originálne bonmóty, ktoré ja nedokážem vymyslieť. Len škoda, že ja si neviem ani na jeden spomenúť. To je to. A pritom sa dajú veľmi mnohostranne vysvetliť. No ale snáď zas niekedy zažijem jeho poznámky. Najsuper poznámky mal pri stretnutiach s osobami opačného pohlavia, ktorých sme tento deň na chodníkoch pohoria stretli požehnane. Ja sa môžem len pousmiať. Nemám takú pohotovú výrečnosť ako Mirko.

Sedlo Bukovina pred Stratencom

V každom prípade sme svižným krokom potiahli smerom k lokalite Stratenec. Tu na nás čakala rozhľadna a pamätník vojakom padlým počas vraj prudkých bojov v II.svetovej vojne. Pamätníkov na padlých vojakov je na hrebeni viac. Je to smutné, keď sa človek s týmto stretne v týchto prekrásnych horách.

Stratenec

Z rozhladne na Stratenci

 V každom prípade z rozhľadne na Stratenci sme na severozápade mohli znovu identifikovať krásne vrcholy Beskýd. Radhošť, Kněhyňe, Lysá Hora, Travný a dalšie kopce sa pred nami vinuli na obzore a lákali naše oči k pohľadom k nim. Z rozhľadne sme smerom na východ takisto prvýkrát mohli identifikovať ladné krivky krásnej Malej Fatry. Kľak na Slovensku je tuším odvšadiaľ vidieť a nie je problém ho identifikovať, pretože je jedinečný.

Chvíľu sme pobudli v tejto lokalite, dali pár glgov vody do vysmädnutej telesnej schránky a následne nahodili batohy na chrbát. Poďho ďalej. Ešte nás toho veľa čaká. Tu sa dostanem k tej chybičke krásy, ktorú sme zažili. Na tejto časti hrebeňovky bolo neskutočne veľa ľudí.

„Čo čakáš chlape, veď je víkend a je len dobre, že sa nájde toľko ľudí, čo obľubujú hory“ – vravím si.

Len my sme boli rozmlsaný opustenými chodníčkami z predchádzajúceho dňa, tak sa mi nečuduj Zlatka, že som takto frflal. Čakal nás najfrekventovanejší úsek cesty, kde bolo neúrekom národa. A to smer na Veľký Javorník. Je to ale neskutočne pekný kus krajiny,  v pracovných dňoch sa musí tadiaľto parádne isť. Mali sme krásne počasie, farby krajiny nás povzbudzovali do ďalších metrov naplánovanej túry.  A my sme to využívali všetkými dúškami. Ako keby sme vodu alebo pivko pili.

Naraz:

 „Práááááásk“ – rana ako z dela. Čo sa deje, vari vypukla vojna, alebo čo. No poviem Ti, keď takto hučali delá a pušky počas vojny, to nebola žiadna selanka. A to vojaci nemali štuple do uší, aké si ja dávam, keď môj spolunoclažník chrápe. Ale nie, nebola to vojna, to si len potomok Portášov, ktorý robil po kopcoch exkurziu deťom,  vystrelil zo svojej muškety. 

Potomok portášov

Ja by som z takej nechcel strieľať, ešte teraz mi zvoní v ušiach. Nič extra. Radšej mám ticho. A tak sme sa ocitli v sedle Gežov plnom portášov v historických uniformách a plnom detí dychtiacich po ďalších výstreloch z muškiet.

Úbočím na Velký Javorník - pohľad späť k sedlu Gežov

Zo sedla Gežov  sme sa úbočím tiahli pomalým krokom na vrchol Veľkého Javorníka. Zvláštne je, že tento vrchol nie je veľmi spomínaný na turistických smerovníkoch – neviem či mal aj vrcholovú ceduľu na svojom úpätí, skôr tam bol len kríž a veľa turistov. Predsa len to je najvyšší vrchol tejto časti Javorníkov.  Zhodili sme batohy a pustili sme sa s chuťou do pochutín, ktoré sme mali v batohu. Chutilo – bohu-otcu prisahám – poriadne. Aj ten potajomky švihnutý rožok z chaty Portáš.

Na Veľkom Javorníku

Dobrým znamením však bolo, že od sedla Gežov, kde sa portáši v uniformách predvádzali začalo turistov znateľne ubúdať. To bolo fajn. Tu na Veľkom Javorníku končil úsek našej trasy s krásnymi výhľadmi. Znovu sme sa ponorili do javorníckych lesov a do kroku nám šepkali stromy svoje tóny a šum listov tomu tvoril pozadie. Takto sme prišli nad rekreačné stredisko Kasárna. 

Stredisko Kasárna

Zviezli sme sa do sedla pri Kasárňach a na druhej strane sme načali stúpanie úbočiami Hričovca. Nebolo to nič hrozné. Striedali sa lesné partie s lúkami, bolo príjemne a nám sa dobre šliapalo. Proste fajn, tak ako sme si to predstavovali. Už sme mali dosť prejdené ale lesom nám krásne ubúdali kilometre. Zastavili sme sa pri Javorníckej studničke. 

Javornícka studnička

Parádna voda, vyšliapali sme ešte zopár výškových metrov a následne sme sa prudko spustili do sedla pod Lemešnou.

„Huráááá Miro – teš sa, už sa blížime k cieľu – bude to super!“

„Joj ogare, to jsem rád, tak mi lepí hubu, potřebuju doušek piva!“

 dostal som očakávanú odpoveď. Veď aj ja som sa tešil do Valašského šenku, dúfam, že budú mať nealkoholický pivný mok. Predsa len budem šoférovať domov a aj keď aj tak vždy pijem len nealkoholické pivo, takto to môžem aj inak zdôvodniť, nie že nechcem. Proste šoférujem.

Takže sme v sedle pod Lemešnou – a čo to!!!

„Miro vidím tu nejaké vrstevnice, ja som tušil nejaký stupák – na kopec Lemešná, ale vôbec som ho radšej nepripomínal“

„To snad nemyslíš vážne, veď včera sme mali pred koncom túry  stúpanie na Krkoštenu  – dnes zase????“

„To je sila, dúfam, že tu bude len niečo mierne!“

Ale nebolo, nebolo – načali sme tuším najprudší výbeh v rámci tohto treku. Alebo to bolo tým dvadsiatym kilometrom dnešného dňa???

No ale fučali sme poriadne, trošku som si nadbehol Mira ale mal som toho tiež dosť. Nebudem mu predsa ukazovať meniace sa farby mojej fasády. Hádzal som určite všetky farby Face. Do toho mi tĺklo parádne srdiečko. Ale nevzdával som to, ani za svet. To zvládneme. Po prudšom stúpaní som si tak trošku sadol na hraničný kameň – zadok som si nechal na Slovensku a moje tlapy ubolené si to namierili do Česka. S nezávidiacim pohľadom som sledoval boj Mira s výstupom. A on potvoriak tam balil cyklistky, ktoré zostúpili z bicyklov a veselým úsmevom ho rozptyľovali. Netrafil by Vás šlak???

V stupáku ešte aj kurizovať musel.

No ja nanho nemám šancu. Proste je to valašský junák.

Vstal som a už miernejším kopčekom som to vytiahol až na Lemešnú, kde som počkal na Mirca. Radšej som mu o cyklistkách nič nehovoril, ešte by si myslel, že mu závidím.

 Že by????

Čakal nás už len úsek lesom k ceste na Bumbálku. Tam nás už pomaly čaká Fero, tak si musíme švihnúť. Ale to sa veľmi nedá, keď človek má po pravej strane výhľady na slovenské hory a po ľavej sa mu vinú krivky Beskýd. Proste to sme museli dostať do fotáčiku.

Záverečná. 

Naveľa, naveľa sme sa dotiahli k cieľu cesty – soche partizána hádžuceho granát. Nám sa končili dva krásne dni, Valašský šenk sme našli zavretý a tak sme sa bez akýchkoľvek turistických výčitiek svedomia nechali vyviezť Ferim na Bumbálku, kde sme zakončili tieto dva dni super pivečkom v miestnej krčme. Bolo to fajn.

Tak som Ti Zlatka aspoňn trošku priblížil naše putovanie Javorníkmi, dúfam, že ho ešte niekedy absolvujeme.

Ahooooj.

Druhá časť trasy bola dlhá 22 km so stúpaním 725 metrov a klesaním 835 metrov.

Všetky foto tu:

https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6305748143711808161

Južnou časťou Javorníkov - 1. deň

Milá Zlatka

Zo začiatku tohto imaginárneho listu Ťa veľmi pekne pozdravujem. 
Érou SMS-iek a mobilov sa akosi pozabudlo, že ľudia si niekedy vymieňali svoje dojmy formou písaného textu. Dnes už to tak nie je, každý vykecáva do mobilu alebo napíše rýchlu správu. Akoby sa báli, že čo dajú na papier, tak sa im to jedného dňa vráti a nebudú to môcť odvolať.A tak píšem aspoň takto imaginárne.

 Končí sa mi jeden fajn deň – aj keď bez Teba. Proste nám to teraz nevyšlo a ja som sa vybral na dvojdňový prechod južnou časťou pohoria Javorníkov. Svoje imaginárne znenie listu vymýšľam po  prvom dni túry v malej izbičke na chate Portáš. Chcem Ti popísať prvý deň ktorý sme absolvovali na mojom výjazde, ktorý som dlho nosil v hlave a podujal som sa ho zrealizovať. Pôvodne som chcel isť sám, no nakoniec som sa dohodol s kamošom z Rožnova. Vlastne to bola velmi milá a vítaná spoločnosť. Teraz tu vedla mna odfukuje spokojne po prvom dni, ktorý sme zvládli.

Ale pekne po poriadku.

Už dávnejšie som chcel prejsť týmto pohorím. Vždy ma to lákalo začať túru v Púlčíne v lokalite Púlčínske skály. Začiatkom mája som musel dať auto do poriadku. Dohodol som sa s kámošom Ferim v Púchove, ktorý sa mi pustí do údržby auta a na moju prosbu mi sľúbil, že ráno ma odvezie do Pulčína. Po ceste sme v Lidečku na stanici pribrali Mirka.

Ráno bolo krásne, sľubovalo pekné počasie a pekný deň. Tešil som sa a poriadne som bol nažhavený na túto túru. Prvý deň nás čakalo zhruba 21 km so stúpaním okolo 1017 metrov a klesaním 767 metrov. Proste kopčeky – hore-dolu hore-dolu.  No trošku som bol na pochybách či to zvládneme. Ale veď čo, Feri z Púchova to istí, po prípade pre nás niekde skočí a skončíme na pive – buď na slovenskej alebo českej strane. To bolo jedno.

V každom prípade ale odhodlanie vyraziť nechýbalo ani u mňa a ani u Mirka. A tak sme sa ocitli na začiatku Púlčína, ďalej už s autom Feri nemohol. To ale vôbec nevadilo. Tak som chcel úvodnú fotku z túry, ale v tom zhone sme na ňu akosi pozabudli a Feri sa stratil s autom za zákrutou. Teraz čo?

Naštastie, kým sme hodili batohy na chrbát objavil sa starší obyvatel Pulčína. Poprosili sme ho o fotku s našími nahodenými pozami. No ale starý pán to akosi nevedel. Hladačik na Mirovom foťáku nebol a milý pánko sa nevedel zmieriť s výklopným náhľadom. Považoval ho za hladáčik a uplne si ho priložil k oku.

„Veď ja Vás tam nevidím!!!“ – bola to trošku komická situácia, kedže mi z dolniakov sme toto považovali za absolútne normálnu záležitosť. Starý pánko to nezvládal, ale nakoniec sa mu to podarilo. Holt – my páni fotografický amatéri  si myslíme, že všetci naokolo zvládajú takú triviálnu záležitosť ako odfotenie digitálom ako my. Ale možno keby nám dal do rúk sekery a my by sme mu mali narúbať drevo, tak by sa karta obrátila a chichúňal by sa starý pán.  Aspoň sme boli v realite, že sme niekde inde – na horách a tomu sme sa podriadili.

Za Púlčínom

Púlčínske skaly

Pomaly – rozbehovým tempom sme sa dostali cez dedinu k začiatku Púlčínských skál. Je to velmi zaujimavá lokalita a je tam čo na pozeranie. Je to na začiatok trošku stupák – ale nie velmi. Aspoň sme sa rozohriali a rozhýbali sme staré kosti zlajdačené zimou. Ale zvládli sme to a dostali sme sa na kopec Hradisko. Trošku sme sa vydýchali, napili sme sa vody.

Na vrchole Púlčínských skál

„Chceš sa isť pozrieť do skalného bludiska na Hradisku?“ – pýtam sa Mira.

„Nie, nie“ – to bolo asi pod dojmom toho stúpania – vraví mi Miro, máme ešte pred sebou dlhú cestu, ktovie ako nám to pôjde.

Súhlasil som, aj keď krátku odbočku do skalného bludiska Hradisko všetkým čitateľom odporúčam. Tiež som si ale nebol uplne istý či budeme stíhať. A tak sme vyrazili k dalšiemu bodu našej cesty – Sedlo Radošov   - toto bol fajn odpočinkový úsek – išlo sa lesom – v tieni to bolo pekné a my sme sa konečne dostali aj k rozhovoru, kedže sme sa dlho nevideli. Po križovatku v sedle Radošov sme ani nevnímali ako nam to prešlo. Usek sme fajn prešli, po zadýchaní nebolo ani stopy a išlo sa nám v tieni stromov bol velmi príjemný. Nevnímali sme pri našom kecaní ani šum stromov a ani krásnu zeleň ktorá nás obostierala. Proste sme išli. 

V sedle Radošov

Od Radošova sme si to stále valili lesom po červenej turistickej značke. Za vrchom Šerklava sme sa vynorili z bezpečného objatia lesných porastov na západnom konci Senickým lúk. Tu sú pekné výhlady na východne stráne Javorníkov. V rukách sa nám ako obyčajne vynorili naše fotografické prístroje a my sme sa snažili čo najlepšie zakomponovať nejaké tie výhlady. Pomaly sme prešli týmto volným priestranstvom a po vnorení do lesa sme o chvílu našli krásne výhladové miesto, odkial sme sa mohli znovu pokochať pohladmi na Senické lúky. 

Senické lúky

Nadlho to budú asi jediné poriadne výhlady. Čaká nas dalšia cesta lesným kráľovstvom Javorníkov. Po dlhej dobe sme na chodníku pod Valašskou Kyčerov stretli človeka – pravdepodobne lesník. Vraj dávajte si pozor – môžete stretnúť medveďa. Hmmm – to človeku na pokoji nepridá, ale kvôli tomu vzdávať v tretine túru – tak to teda nie.

Sme fakt v tretine? Na začiatku som si nahodil do mobilu nahrávanie turistickej trasy do turistickej navigácie. No ano – sme – ale čo to – veď ja mám asi len na 20% nabitý mobil. Fuuuha – tá navigacia žerie energiu ako nič. A to som sa tak chcel pochváliť s tým kolko toho prejdeme na mobilnej aplikácii. Hmmm – s ťažkým srdcom a nechuťou som navigáciu uplne zrušil, s tým že sa budem modliť že mi mobil vydrží. Nie som na nich závislý, ale predsa len – sem-tam treba dať o sebe vedieť. Hlavne keď mi máš volať.

Cesta lesom

Takže už bez nahrávania v navigácii pokračujeme lesom ďaľej – pomalým výstupom na Valašskú Kyčeru – 863 m.n.m. a následným zostupom do sedla na výšku 791 m.n.m. – nič hrozné. Potom nás čaká výstup na najvyšší bod dnešného dňa – na vrchol Makyty 923 m.n.m.

Náš nepodstatný rozhovor pokračoval, len po chvíli prišla otázka :

„Čo tak kričíš?“ – pýta sa ma Miro. Fúúúúha – fakt – som nejaký hlasný.

„Ale to vieš“ – vravím – „máme výstrahu pred medveďmi , tak nech o nás vedia, zvonce nemáme – tak aspoň hlasný hovor sem tam zapojme ako ohlasovanie pred touto návštevou.“

Ale po medveďovi ani chýru a ani slychu – stále ideme tichým lesom a tešíme sa z toho, že ešte nám to celkom dobre šlape. Pred sedlom pod Makytou stretávame druhého a posledného turistu v ten deň. Neviem či to je tým, že je piatok, alebo že by túto časť Javorníkov považovali ludia za menej atraktívnu? Mne osobne sa zatiaľ páčilo. Trošku sme poklábosili, veď stretnúť človeka v lese dáva vždy fajn možnosť vymeniť nejaké tie skúsenosti z túr a z toho čo nás čaká.

Výstup na Makytu bol zo začiatku tiahly, postupne sa zmenil na kratší ostrý úsek, ktorý sme s fučaním celkom zvládli. Vrchol je bez výhladov a zalesnený. Hore malý odpočinkový prístrešok. Pod strechou prístreška boli vystavené vypité flašky zo všetkých možných období, ktoré tu turisti ponavštevovali.

Na vrchole Makyty

 Pri našom fučaní nás ani nenapadlo preštudovať, ktorá flaša je tu najstaršia. Tak len vrcholové foto z najvyššieho bodu dnešného dňa a pomaly sa chystáme na zostup z Makyty do Papájskeho sedla. Najnižší bod treku. Vraj nás čaká dosť ťažký úsek zostupu, aby sme sa pripravili. A tak sme psychicky pripravený. Klesáme-klesáme a stále nič. Snad niektorý z tých úsekov bol ten hnusný – nepríjemný. Turista, ktorého sme stretli pred Makytou – povedal : „Keď to príde určite to poznáte“.

Aj sme spoznali J. Naraz sa pred nami prudko prepadol turistický chodník do velmi nepríjemného šmyklavého padáku.

Prudký zostup z Makyty

 Bol trošku vlhký a fakt, že to bolo veľmi nepríjemné zostupové miesto. Skúšal som to lesom po bokoch, bolo to lepšie, ale - Zlatka – fakt sme si museli dávať pozor. Bolo to nepríjemné miesto, ktoré by som radšej išiel smerom hore ako dolu. Ale nebooooj – aj výstupu prudkého smerom hore sme sa ešte dočkali.

Boli sme pred Papájskym sedlom. Pred nami sa nam otvorili výhlady na nasledujúci hrebeň Jeseníkov – na ktorý musíme vyliezť.

Pred Papájskym sedlom - na hrebeni presvitá strecha Kohútky

 Je pred nami Krkoštena – 867 m.n.n. – a 200 metrov prudko smerom do kopca. Na začiatku túry by to bol pre nás celkom úsmevný výšlap, ale teraz už máme toho v tom teplom dni celkom dosť. Jasné že to nevzdávame, ale radšej by sme boli hore. No veď nás to ešte len čaká. V Papájskom si dáme neskorší obed, ktorý bodol. Možno to bola trošku chyba – teperiť sa  s plným žalúdkom do kopca. Ale hlad bol väčší ako nejaká chyba. Tak sme si dali a pustili sme sa do stúpania na Krkoštenu. Dych sa nam zrýchlil, pupky sa natriasali pod váhou batohu a samozrejme aj plným obsahom v nich. Po chvíli sa nám stratila značka. Ale smer som – Zlatka – nestratil. Tak sme sa dostali na spodnú časť rúbaniska, ktoré sa nad nami čňelo dosť ostro. No nič – musíme hore. Tam by sme sa mali napojiť na značku. Nabral som tempo a išiel som. Miro dolu čakal, či trafím – bol to na slnku dosť náročný stupák, oči mi oslepovali kvapky slaného potu, ale zvládol som. Zopakujem sa, nebyť za nami skoro celá časť túry, tak by to nebolo až také hrozné. Našiel som značku a kričím na Mira ktorý bol neviditelný pod svahom.

„Je to dobrýýýýýý!!!!“

Nič. Znovu po slovensky: 

Na vrchole Krkošteny

„Je to dobréééé!!!!!“ – znovu nič. Do čerta – musim zostúpiť nižšie? Premeriaval som si stupák, ktorý som práve vyšiel a vôbec sa mi nechcelo ukrojiť z toho výstupu a zbehnúť nižšie.

Ale musel som. Snažil som sa zísť čo najnižie ale velmi sa nedalo. Batoh som nechal hore – ale aj tak som nechcel znovu stratiť vystúpanú výšku. Naštastie po miernom zostupe som zbadal Mira ako si to štráduje hore rúbaniskom. Zamávali sme si a znovu sme sa stretli hore na Krkoštene.

Pred nami už bol ľahký úsek túry smerom ku Kohútke a k Portášu. Tak sme uplne spokojný išli s novým elánom v ústrety budúcnosti, ktorú pre nás predstavovalo vychladené pivko na horskej chate. Po prejdení vrcholového kríža na Kohútke sme s ochabujúcim elánom stúpali po asfaltke k horskej chate Kohútka. Pre mňa osobne dosť nepríjemný výstup, kedže na cestu dosť pieklo a ťiahle stúpanie mi nič nedarovalo. Ešte kúsok, ešte kúsok. A tak rozkúskovane som to zvládol.

Na Kohútke

Následne zostup do malého sedla, okolo informačného centra na Kohútke, cez cestu, ktorá spája dva štáty. A zas hore smerom k Portášu. Už som to tu poznal. Slina sa už lepila na podnebie mojej huby – poviem to tak ivánsky – a to mi dodávalo k tempu. Miro zaostával môjmu tempu. Jeho túžba po orosenom občerstvení na Portáši asi nebola až taká magnetická ako moja. Ale aj tak ku mne doľahol jeho výkrik:

„Nech ma tam čakáááá  dobre orosené – nezabudni!!!!!“.

Tak som vyrazil a dorazil. Velmi dobre sa mi čakalo s dvoma pivnými mokmi na terase horskej chaty a po dovŕšení prvého dňa prechodu na cielovom mieste – hoteli Portáš.

A tak tu teraz ležím, spoločne poprdkávame, zachvílu pochrápeme v malej turistickej izbe – je nám fajn. Nevieme čo nás čaká zajtra, spoločne sme sa aj napriek trošku ťažším nohám zhodli na tom, že ideme ďalej.

Tak sa pekne maj a nech sa Ti dobre spí milá Zlatka – Tvoj zlatko.

Dalšie foto :
 https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6303150766634619681

 

Západovky od chaty Portáš

Hore Spálenou dolinou

„Sadajte!“

 – zavelil kamoš a štvorica obstarožných, trošku vypuklejších lyžiarov v obtiahnutých lyžiarskych overaloch sa so šarmom, sebe vlastným, vyvalila na sedadlá 6-miestnej sedačky. Pod lyžiarskymi bundami znenazdajky tíško zapraskalo. To keď sa brucho roztiahne – tak zapínacie časti na lyžiarskych nohaviciach podľahnú tlaku tukových vrstiev a znovu a znovu už po neviem koľkýkrát sa rozopnú. S tým nič nenarobíme, proste to tak je, hore sa to zapne a po jazde a nástupe na sedačku sa to všetko znovu zopakuje.

Teraz si užívame - ale jazdu hore na svah. Predsa len spúšťanie sa po svahoch Spálenej doliny dá celkom zabrať kolenám. Čim sme bližšie obedu, sneh je ťažší, nohy a kolena sa trasú ako mäso v huspenine, keď si ju posúvate k ústam. Ale chutí – aj huspenina a aj lyžovanie. Predsa len čerstvý vzduch je super a po večerných orgiách vôbec nie je zlé sa takto vyšantiť.

Sedačka nás znovu unáša do výšok doliny. Obzeráme sa po lyžiaroch, hodnotíme štýly lyžiarov, preberáme úplne nepodstatné veci okolo pekných lyžiarok, nejaký ten vtip padne a:

„Pozrite“ – vraví Ondro – „už zase sa teperia hore svahom skialpinisti“

 hlavy sme obrátili smerom k postavám naberajúcim výšku po svahu pod sedačkou. Skôr ale zo zvedavosti, lebo medzi skialpinistami sa nájdu krásne vyformované postavy skialpinistiek, ktoré si to šinú hore svahom. Samozrejme odtiaľto -  medzi nami, môžeme sa navzájom upozorňovať na jednotlivé krásne objekty, ktoré sa nám vlnia pred očami.

„Tak já by som sa na toto nedal, sú to blázni, takto sa terigať hore svahom, keď tu je sedačka“  

- vraví Robo a my štyria pupkáči natlačení na 6-miestnej sedačke horlivo prikyvujeme.

No ale moje druhé turistické ja v hlavne začne oponovať. Ani neviem ako:

 „Ja by som to tuším aj vyskúšal“ – vyhrkne zo mňa.

Tri hlavy sa ku mne otočia v nepredstieranom úžase, a prezerajú si ma, či mi náhodou nešibe. Ďalej sa im v tvári zráči obava, aby som niekoho z nich nevyzval, že nech to skúsi so mnou. Vedia, že keď ja také niečo poviem, tak ku skutku to koľkokrát nemá ďaleko. Hlavne keď to je reálne.

„Vlado, tu nikde nie je požičovňa na skialpy“ vraví jeden,

 „Čo Ti šibe?“ vraví druhý.

 Ale ja skialpy nechcem a viem, že nikoho z nich nútiť nebudem. Lebo ani sám som si nie istý, či také niečo po čase zvládnem. Hlavne keď chcem do toho navliecť moje snežnice, tajne prihodené do výbavy na lyžovačku. Veď - keby niečo.

S blahosklonnými úsmevmi načali inú tému moji spoločníci a ja som začal premýšľať o mojej trúfalosti. Bol som už síce na snežniciach, ale také prevýšenie som nikdy nerobil. Na druhú stranu – výstup po boku lyžiarskeho svahu, ktorý je už zjari predsa len prázdnejší, by mohol byť o dosť jednoduchší, ako brodenie sa niekde v hlbokom svahu. Moja hlava ale  mala už aj iné plány. Ťahalo ma zistiť, čo je tam ďalej za kopčekom na konci sedačky, kde sa všetci skialpinisti strácajú. Aké to tam je, čo za fotky by sa dali spraviť. Proste zvedavosť – to je moje.

A tak som začal študovať všetky etapy svojho budúceho výstupu.

V mojej mysli sa odohrávala takáto cesta hore dolinou:

Od parkoviska je to ľahké – je tam taká somárska lúka, nič hrozné, to by som mal na snežniciach zvládnuť ľavou zadnou. Bojím sa len hromady detí a začínajúcich lyžiarov, ale to snáď nebude až taký problém. A keby náhodou, že nevládzem už na tejto lúčke – proste sa vrátim.

Reál:

Za tajomného vyškierania sa mojich spoločníkov, som si na druhý deň navliekol na nohy snežnice a pomedzi džavot detí v lyžiarskej škole, som sa vydal hore somárskou lúkou. Po chvíli som už ale zastavoval. Nie – nebojte sa, zvládneme to, ešte nekončím.Nebolo nič hrozné, ale musel som si dať dolu vrchnú vrstvu oblečenia. Slnko hrialo a to ma začalo ničiť. Ešte že mám čapicu. Následne ako nič som bol hore nad lúčkou pre začínajúcich lyžiarov.

V hlave:

Nad lúkou pre deti začína strmé esíčko. To bude iná makačka, ale snáď sa tam nejako dostanem. Zahryznem sa do toho a to by v tom boli všetci svätí, aby som  to nezvládol. Keď som bol mladší,  tak ......

„Jasné keď si bol mladší!!!“ – ozval sa ten pochybovačný hlas na negatívnej linke myšlienok. „Netvár sa, aký si úžasný a nefandi si, pozri sa na seba – to nemáš šancu zdolať.“

Ale takéto pochybnosti sa dajú optimistickou linkou myšlienok ľahko zaplašiť. Nie je to žiadny problém, proste sa do toho zahryznem a vymakám to hore. Frázy, frázy, frázy.

Reál:

Zahrýzol som sa. Po úspešnom hravom zdolaní lyžiarskej lúčky moje sebavedomie nabralo nepatričné grády a snažil som sa dostať do tempa v omnoho strmšom kopci. Desať krokov – dávam sa do trička, srdce začína mať iný rytmus, na čele sa mi začínajú vytvárať kvapôčky slaného potu. Ale všetko zatiaľ ok, veď som zdolal somársku lúku – nevrátil som sa, idem ďalej. Snežnice výborne držia na snehu, ale nejako sa mi divne vytáča noha smerom do vrchu. Veď ja mám možnosť upraviť si tú snežnicu tak, aby som nedošľapoval úplne dolu. Zastal som, upravil som, vykročil som a hneď to bola iná káva. Na dvadsať metrov. Stále som len na začiatku strmého esíčka, ktoré sa vinie do vrchných partii lyžiarskeho svahu. Predbehol ma prvý skialpinista, za chvíľu skialpinistka. Pomaly sa dostávam na úroveň Spáleného žľabu, ktorý je povestný svojimi lavínami. Zavalilo tu už pár horychtivých jedincov. Osobne som mal tú česť vidieť padnutú tú lavínu, ktorá tu pochovala českých turistov spred pár rokov. Fúha, keď začnem rozmýšľať nad niečím iným, lepšie sa mi ide. Musím si svoj výstup nejako systematicky rozdeliť. Budem počítať kroky. Začnem do 50.

„Raz, dva, tri ..... desať .... tridsať“ – fúha, trošku som to prehnal. Tridsať krokov stačí, trošku sa vydýcham.

 Som v polovičke esíčka. Pomaly ma prišli prvýkrát skontrolovať kamoši spúšťajúci sa na lyžiach dolu svahom.

„Tak čo, vládzeš?“ 

No čo im má na toto odpovedať ješitný pupkáč, ktorému trošku padli šance na dôjdenie do cieľa?! Aspoň na vrchol tohto strmého esíčka.

A keď nie, ľahko sa vrátim dolu.

V hlave:

Stojím rozvážne, nezadychčaný na vrchole esíčka na lyžiarskom svahu. Jednu zo strmín mám za sebou, ale mne to akosi nevadí. Cítim sa fajn. Okolo presvištal Robo s Ferom a s otvorenými ústami pri pohľade na mňa je im vidieť všetky zubné výplne. Závidia mi obdivné pohľady, ktoré smerujú k mojej postave od úžasných štíhlych skialpinistiek, alebo aj lyžiarok promenádujúcich sa na svahu vo farebných lyžiarskych overaloch. Líca mám vyštípané, tričko sa mi vlní vo vetre a ovieva moju svalovú hmotu na všetkých častiach tela. Pred sebou mám trošku ľahší úsek lyžiarskeho svahu smerom k chate vo vrchných partiách zjazdovky. S entuziazmom sebe vlastným sa púšťam a idem do ďalšieho výstupu.

Reál:

 „Trinásť – štrnásť – pätnásť“ – som hore nad strminou v esíčku.

V ušiach mi hučí, srdce mi búši. 

Pre intenzívne kvapkanie potu pomaly nevidím, tričko je spotené a prilepené na chrbte, ale nemám žiadne odpadávajúce stavy, takže je to ešte stále ok.

„Preboha – hádžeš farby ako  v reklame na farby, laky, fermeže“ – vraví mi sv. Rochus.

„Čože, už vidím prvého svätého?! Pretriem oči a miesto svätca s berlou v ruke a svätožiarou, vidím Odreja v helme, ako sa škerí nad mojim dýchavičným stavom.

„To vieš, okrem toho, že vidím pomaly nejakých svätých, som OK“ – vravím mu a dodávam : „Nemám žiadny problém, potrebujem sa vydýchať a aj keďmiesto Teba som tu chvíľu videl sv. Rocha, som uplne v poriadku. Pokračujem.“

Som rád, že mám okolo seba kamošov, dodáva mi to určitú tvrdohlavú odvahu, že to nevzdám.

V hlave:

Nasleduje úsek pohodového terasovitého stúpania, chvíľami skoro rovno, chvíľami taký skok na ďalšiu terasu a ja kráčam bez vzrušenia, v celkovej pohode. Predbieham všetkých skialpinistov, ktorí sa predomnou nachomejtli a pravidelným rytmom pred očami obdivujúcich lyžiarov sa pomaly blížim k  drevenici s občerstvením, nachádzajúcej sa skoro pod vrcholom zjazdovky.

Reál:

Tento úsek nad esíčkovou strminou, ponúka oddychové pasáže – skoro rovné úseky a aj nejaké malé vyvýšenia, ide sa stále do kopca ale ide sa mi v pohode, krízu z výstupu som prekonal. Skialpinisti okolo mňa preletujú ako automobil zn. Ferrary okolo Trabanta. Ešte že som taký šedý, že ma ani nevidieť.  Teším sa na čaj a aj na partiu, čo ma čaká hore – už na mňa máva boh vína a občerstvenia – Bakchus: „Švihni sv. Vladus, už Ťa tu čaká dobrý čaj a menšia prestáv(k)očka“.

Vlastne to asi nebude žiaden svätý ani antický boh, len Fero a bez kočky. Takže asi nejaké následky s mojim vedomím to bude mať. Ale nie – po tomto úseku len srandujem.

V hlave:

Po vydýchaní sa, ktoré by som vlastne ani nepotreboval, sa s vervou sebe vlastnou, púšťam do nasledujúceho stupáku - je síce kratší ako dolné esíčko, ale je podľa mňa strmší. Musím v hlave krotiť svoje emócie, akože všetko zvládam, aj keď myšlienkovo to zvládam super. Nohy mám ľahké ako pierko a trúfam si predbehnúť toho skialpinistu, ktorý sa ladnými pohybmi blíži k záveru zjazdovky.

Reál:

Uff – tak toto je strmina! Čo som zastavoval na ten čaj?! Celý som stvrdnutý, svah je dosť strmý a podšmykuje sa mi. Nič moc. Počítanie krokov vsnežniciach som znížil na desať. Trošku odfukovania a znovu ďalších desať krôčikov. Ale výšku naberám.

Z vrchu stupáku na mňa máva Markíz de Sade: „Otroku, máš všetky moje sympatie, takto sa ničiť – počkaj – mám pre Teba pripravené muky svalovice z tohto výstupu. Teším sa na to, ako budeš jajkať.“

Zas halucinácie?! To len Robo vraví – „Nebooooj, za chvíľu si hore.“

„Ja viem“ – precedím cez zuby. Nechce sa mi príliš vysvetľovať, že to zvládnem, lebo ja to zvládnem. Za chvíľu sa vyšvihnem cez prah tohto prudkého úseku a predomnou je koniec zjazdovky. Všetka únava je ta tam – teším sa, že mám tento úsek za sebou. Prečo?

V hlave aj v reále:

Pretože v priebehu pár minútok sa dostanem z civilizácie, z hluku lyžiarskej zjazdovky do nádherného ticha, medzi majestátnosť hôr, predo mojim zrakom sa budú vlniť snehové preveje, rušené sem-tam kosodrevinou. Kľučkujem v tom tichu. Narúša ho len šum vetra, ktorý nado mnou pasie oblaky, ženie ich cez vrcholy Roháčov. Tam smerujú kroky všetkých skialpinistov. Tak na výstup až tam si netrúfam - reálne zhodnocujem svoje možnosti.

„Ale snáď nabudúce“ – zašepká mi optimistická myšlienka v hlave a veľmi rád s tým súhlasím.

Odbáčam od skialpinistickej stopy a nepoškvrneným snehom sa pomedzi kosodrevinové konáriky uberám smerom k sedlu Parichvost. Teda myslím si, že to tam je. Neštudoval som to veľmi na mape. Predsa len som nepočítal s tým, že sa až  tak ďaleko dostanem, ale v podstate som rád, že som sa dostal. Pred sklom môjho objektívu sa každú chvíľu menia svetelné podmienky, raz mi slnko pošteklí zátylok, potom mi ho zmrazí sneh, nafúkaný potmehútom- vetríkom za golier. Teší ma to. Každú chvíľu prikladám fotoaparát k oku, lebo sa neviem nabažiť týchto scenérii v krásnej bielej doline, kde niet ruchu, kde niet ľudského kriku, ani hrkotu sedačky. Len ja, vietor, slnko, kosodrevina a sneh.

„Mám sa vrátiť????“

Dalšie foto z tejto snežnicovačky:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6292752015589942321