Starý ešús rozpráva: Hore Spálenou dolinou

„Sadajte!“

– zavelil kamoš a štvorica obstarožných, trošku vypuklejších lyžiarov v obtiahnutých lyžiarskych overaloch sa so šarmom, sebe vlastným, vyvalila na sedadlá 6-miestnej sedačky. Pod lyžiarskymi bundami znenazdajky tíško zapraskalo. To keď sa brucho roztiahne – tak zapínacie časti na lyžiarskych nohaviciach podľahnú tlaku tukových vrstiev a znovu a znovu už po neviem koľkýkrát sa rozopnú. S tým nič nenarobíme, proste to tak je, hore sa to zapne a po jazde a nástupe na sedačku sa to všetko znovu zopakuje.

Teraz si užívame - ale jazdu hore na svah. Predsa len spúšťanie sa po svahoch Spálenej doliny dá celkom zabrať kolenám. Čim sme bližšie obedu, sneh je ťažší, nohy a kolena sa trasú ako mäso v huspenine, keď si ju posúvate k ústam. Ale chutí – aj huspenina a aj lyžovanie. Predsa len čerstvý vzduch je super a po večerných orgiách vôbec nie je zlé sa takto vyšantiť.

Sedačka nás znovu unáša do výšok doliny. Obzeráme sa po lyžiaroch, hodnotíme štýly lyžiarov, preberáme úplne nepodstatné veci okolo pekných lyžiarok, nejaký ten vtip padne a:

„Pozrite“ – vraví Ondro – „už zase sa teperia hore svahom skialpinisti“

hlavy sme obrátili smerom k postavám naberajúcim výšku po svahu pod sedačkou. Skôr ale zo zvedavosti, lebo medzi skialpinistami sa nájdu krásne vyformované postavy skialpinistiek, ktoré si to šinú hore svahom. Samozrejme odtiaľto - medzi nami, môžeme sa navzájom upozorňovať na jednotlivé krásne objekty, ktoré sa nám vlnia pred očami.

„Tak já by som sa na toto nedal, sú to blázni, takto sa terigať hore svahom, keď tu je sedačka“

- vraví Robo a my štyria pupkáči natlačení na 6-miestnej sedačke horlivo prikyvujeme.

No ale moje druhé turistické ja v hlavne začne oponovať. Ani neviem ako:

„Ja by som to tuším aj vyskúšal“ – vyhrkne zo mňa.

Tri hlavy sa ku mne otočia v nepredstieranom úžase, a prezerajú si ma, či mi náhodou nešibe. Ďalej sa im v tvári zráči obava, aby som niekoho z nich nevyzval, že nech to skúsi so mnou. Vedia, že keď ja také niečo poviem, tak ku skutku to koľkokrát nemá ďaleko. Hlavne keď to je reálne.

„Vlado, tu nikde nie je požičovňa na skialpy“ vraví jeden,

„Čo Ti šibe?“ vraví druhý.

Ale ja skialpy nechcem a viem, že nikoho z nich nútiť nebudem. Lebo ani sám som si nie istý, či také niečo po čase zvládnem. Hlavne keď chcem do toho navliecť moje snežnice, tajne prihodené do výbavy na lyžovačku. Veď - keby niečo.

S blahosklonnými úsmevmi načali inú tému moji spoločníci a ja som začal premýšľať o mojej trúfalosti. Bol som už síce na snežniciach, ale také prevýšenie som nikdy nerobil. Na druhú stranu – výstup po boku lyžiarskeho svahu, ktorý je už zjari predsa len prázdnejší, by mohol byť o dosť jednoduchší, ako brodenie sa niekde v hlbokom svahu. Moja hlava ale mala už aj iné plány. Ťahalo ma zistiť, čo je tam ďalej za kopčekom na konci sedačky, kde sa všetci skialpinisti strácajú. Aké to tam je, čo za fotky by sa dali spraviť. Proste zvedavosť – to je moje.

A tak som začal študovať všetky etapy svojho budúceho výstupu.

V mojej mysli sa odohrávala takáto cesta hore dolinou:

Od parkoviska je to ľahké – je tam taká somárska lúka, nič hrozné, to by som mal na snežniciach zvládnuť ľavou zadnou. Bojím sa len hromady detí a začínajúcich lyžiarov, ale to snáď nebude až taký problém. A keby náhodou, že nevládzem už na tejto lúčke – proste sa vrátim.

Reál:

Za tajomného vyškierania sa mojich spoločníkov, som si na druhý deň navliekol na nohy snežnice a pomedzi džavot detí v lyžiarskej škole, som sa vydal hore somárskou lúkou. Po chvíli som už ale zastavoval. Nie – nebojte sa, zvládneme to, ešte nekončím.Nebolo nič hrozné, ale musel som si dať dolu vrchnú vrstvu oblečenia. Slnko hrialo a to ma začalo ničiť. Ešte že mám čapicu. Následne ako nič som bol hore nad lúčkou pre začínajúcich lyžiarov.

V hlave:

Nad lúkou pre deti začína strmé esíčko. To bude iná makačka, ale snáď sa tam nejako dostanem. Zahryznem sa do toho a to by v tom boli všetci svätí, aby som to nezvládol. Keď som bol mladší, tak ......

„Jasné keď si bol mladší!!!“ – ozval sa ten pochybovačný hlas na negatívnej linke myšlienok. „Netvár sa, aký si úžasný a nefandi si, pozri sa na seba – to nemáš šancu zdolať.“

Ale takéto pochybnosti sa dajú optimistickou linkou myšlienok ľahko zaplašiť. Nie je to žiadny problém, proste sa do toho zahryznem a vymakám to hore. Frázy, frázy, frázy.

Reál:

Zahrýzol som sa. Po úspešnom hravom zdolaní lyžiarskej lúčky moje sebavedomie nabralo nepatričné grády a snažil som sa dostať do tempa v omnoho strmšom kopci. Desať krokov – dávam sa do trička, srdce začína mať iný rytmus, na čele sa mi začínajú vytvárať kvapôčky slaného potu. Ale všetko zatiaľ ok, veď som zdolal somársku lúku – nevrátil som sa, idem ďalej. Snežnice výborne držia na snehu, ale nejako sa mi divne vytáča noha smerom do vrchu. Veď ja mám možnosť upraviť si tú snežnicu tak, aby som nedošľapoval úplne dolu. Zastal som, upravil som, vykročil som a hneď to bola iná káva. Na dvadsať metrov. Stále som len na začiatku strmého esíčka, ktoré sa vinie do vrchných partii lyžiarskeho svahu. Predbehol ma prvý skialpinista, za chvíľu skialpinistka. Pomaly sa dostávam na úroveň Spáleného žľabu, ktorý je povestný svojimi lavínami. Zavalilo tu už pár horychtivých jedincov. Osobne som mal tú česť vidieť padnutú tú lavínu, ktorá tu pochovala českých turistov spred pár rokov. Fúha, keď začnem rozmýšľať nad niečím iným, lepšie sa mi ide. Musím si svoj výstup nejako systematicky rozdeliť. Budem počítať kroky. Začnem do 50.

„Raz, dva, tri ..... desať .... tridsať“ – fúha, trošku som to prehnal. Tridsať krokov stačí, trošku sa vydýcham.

Som v polovičke esíčka. Pomaly ma prišli prvýkrát skontrolovať kamoši spúšťajúci sa na lyžiach dolu svahom.

„Tak čo, vládzeš?“

No čo im má na toto odpovedať ješitný pupkáč, ktorému trošku padli šance na dôjdenie do cieľa?! Aspoň na vrchol tohto strmého esíčka.

A keď nie, ľahko sa vrátim dolu.

V hlave:

Stojím rozvážne, nezadychčaný na vrchole esíčka na lyžiarskom svahu. Jednu zo strmín mám za sebou, ale mne to akosi nevadí. Cítim sa fajn. Okolo presvištal Robo s Ferom a s otvorenými ústami pri pohľade na mňa je im vidieť všetky zubné výplne. Závidia mi obdivné pohľady, ktoré smerujú k mojej postave od úžasných štíhlych skialpinistiek, alebo aj lyžiarok promenádujúcich sa na svahu vo farebných lyžiarskych overaloch. Líca mám vyštípané, tričko sa mi vlní vo vetre a ovieva moju svalovú hmotu na všetkých častiach tela. Pred sebou mám trošku ľahší úsek lyžiarskeho svahu smerom k chate vo vrchných partiách zjazdovky. S entuziazmom sebe vlastným sa púšťam a idem do ďalšieho výstupu.

Reál:

„Trinásť – štrnásť – pätnásť“ – som hore nad strminou v esíčku.

V ušiach mi hučí, srdce mi búši.

Pre intenzívne kvapkanie potu pomaly nevidím, tričko je spotené a prilepené na chrbte, ale nemám žiadne odpadávajúce stavy, takže je to ešte stále ok.

„Preboha – hádžeš farby ako v reklame na farby, laky, fermeže“ – vraví mi sv. Rochus.

„Čože, už vidím prvého svätého?! Pretriem oči a miesto svätca s berlou v ruke a svätožiarou, vidím Odreja v helme, ako sa škerí nad mojim dýchavičným stavom.

„To vieš, okrem toho, že vidím pomaly nejakých svätých, som OK“ – vravím mu a dodávam : „Nemám žiadny problém, potrebujem sa vydýchať a aj keďmiesto Teba som tu chvíľu videl sv. Rocha, som uplne v poriadku. Pokračujem.“

Som rád, že mám okolo seba kamošov, dodáva mi to určitú tvrdohlavú odvahu, že to nevzdám.

V hlave:

Nasleduje úsek pohodového terasovitého stúpania, chvíľami skoro rovno, chvíľami taký skok na ďalšiu terasu a ja kráčam bez vzrušenia, v celkovej pohode. Predbieham všetkých skialpinistov, ktorí sa predomnou nachomejtli a pravidelným rytmom pred očami obdivujúcich lyžiarov sa pomaly blížim k drevenici s občerstvením, nachádzajúcej sa skoro pod vrcholom zjazdovky.

Reál:

Tento úsek nad esíčkovou strminou, ponúka oddychové pasáže – skoro rovné úseky a aj nejaké malé vyvýšenia, ide sa stále do kopca ale ide sa mi v pohode, krízu z výstupu som prekonal. Skialpinisti okolo mňa preletujú ako automobil zn. Ferrary okolo Trabanta. Ešte že som taký šedý, že ma ani nevidieť. Teším sa na čaj a aj na partiu, čo ma čaká hore – už na mňa máva boh vína a občerstvenia – Bakchus: „Švihni sv. Vladus, už Ťa tu čaká dobrý čaj a menšia prestáv(k)očka“.

Vlastne to asi nebude žiaden svätý ani antický boh, len Fero a bez kočky. Takže asi nejaké následky s mojim vedomím to bude mať. Ale nie – po tomto úseku len srandujem.

V hlave:

Po vydýchaní sa, ktoré by som vlastne ani nepotreboval, sa s vervou sebe vlastnou, púšťam do nasledujúceho stupáku - je síce kratší ako dolné esíčko, ale je podľa mňa strmší. Musím v hlave krotiť svoje emócie, akože všetko zvládam, aj keď myšlienkovo to zvládam super. Nohy mám ľahké ako pierko a trúfam si predbehnúť toho skialpinistu, ktorý sa ladnými pohybmi blíži k záveru zjazdovky.

Reál:

Uff – tak toto je strmina! Čo som zastavoval na ten čaj?! Celý som stvrdnutý, svah je dosť strmý a podšmykuje sa mi. Nič moc. Počítanie krokov vsnežniciach som znížil na desať. Trošku odfukovania a znovu ďalších desať krôčikov. Ale výšku naberám.

Z vrchu stupáku na mňa máva Markíz de Sade: „Otroku, máš všetky moje sympatie, takto sa ničiť – počkaj – mám pre Teba pripravené muky svalovice z tohto výstupu. Teším sa na to, ako budeš jajkať.“

Zas halucinácie?! To len Robo vraví – „Nebooooj, za chvíľu si hore.“

„Ja viem“ – precedím cez zuby. Nechce sa mi príliš vysvetľovať, že to zvládnem, lebo ja to zvládnem. Za chvíľu sa vyšvihnem cez prah tohto prudkého úseku a predomnou je koniec zjazdovky. Všetka únava je ta tam – teším sa, že mám tento úsek za sebou. Prečo?

V hlave aj v reále:

Pretože v priebehu pár minútok sa dostanem z civilizácie, z hluku lyžiarskej zjazdovky do nádherného ticha, medzi majestátnosť hôr, predo mojim zrakom sa budú vlniť snehové preveje, rušené sem-tam kosodrevinou. Kľučkujem v tom tichu. Narúša ho len šum vetra, ktorý nado mnou pasie oblaky, ženie ich cez vrcholy Roháčov. Tam smerujú kroky všetkých skialpinistov. Tak na výstup až tam si netrúfam - reálne zhodnocujem svoje možnosti.

„Ale snáď nabudúce“ – zašepká mi optimistická myšlienka v hlave a veľmi rád s tým súhlasím.

Odbáčam od skialpinistickej stopy a nepoškvrneným snehom sa pomedzi kosodrevinové konáriky uberám smerom k sedlu Parichvost. Teda myslím si, že to tam je. Neštudoval som to veľmi na mape. Predsa len som nepočítal s tým, že sa až tak ďaleko dostanem, ale v podstate som rád, že som sa dostal. Pred sklom môjho objektívu sa každú chvíľu menia svetelné podmienky, raz mi slnko pošteklí zátylok, potom mi ho zmrazí sneh, nafúkaný potmehútom- vetríkom za golier. Teší ma to. Každú chvíľu prikladám fotoaparát k oku, lebo sa neviem nabažiť týchto scenérii v krásnej bielej doline, kde niet ruchu, kde niet ľudského kriku, ani hrkotu sedačky. Len ja, vietor, slnko, kosodrevina a sneh.

„Mám sa vrátiť????“