Južnou časťou Javorníkov - 1. deň

Milá Zlatka

Zo začiatku tohto imaginárneho listu Ťa veľmi pekne pozdravujem. 
Érou SMS-iek a mobilov sa akosi pozabudlo, že ľudia si niekedy vymieňali svoje dojmy formou písaného textu. Dnes už to tak nie je, každý vykecáva do mobilu alebo napíše rýchlu správu. Akoby sa báli, že čo dajú na papier, tak sa im to jedného dňa vráti a nebudú to môcť odvolať.A tak píšem aspoň takto imaginárne.

 Končí sa mi jeden fajn deň – aj keď bez Teba. Proste nám to teraz nevyšlo a ja som sa vybral na dvojdňový prechod južnou časťou pohoria Javorníkov. Svoje imaginárne znenie listu vymýšľam po  prvom dni túry v malej izbičke na chate Portáš. Chcem Ti popísať prvý deň ktorý sme absolvovali na mojom výjazde, ktorý som dlho nosil v hlave a podujal som sa ho zrealizovať. Pôvodne som chcel isť sám, no nakoniec som sa dohodol s kamošom z Rožnova. Vlastne to bola velmi milá a vítaná spoločnosť. Teraz tu vedla mna odfukuje spokojne po prvom dni, ktorý sme zvládli.

Ale pekne po poriadku.

Už dávnejšie som chcel prejsť týmto pohorím. Vždy ma to lákalo začať túru v Púlčíne v lokalite Púlčínske skály. Začiatkom mája som musel dať auto do poriadku. Dohodol som sa s kámošom Ferim v Púchove, ktorý sa mi pustí do údržby auta a na moju prosbu mi sľúbil, že ráno ma odvezie do Pulčína. Po ceste sme v Lidečku na stanici pribrali Mirka.

Ráno bolo krásne, sľubovalo pekné počasie a pekný deň. Tešil som sa a poriadne som bol nažhavený na túto túru. Prvý deň nás čakalo zhruba 21 km so stúpaním okolo 1017 metrov a klesaním 767 metrov. Proste kopčeky – hore-dolu hore-dolu.  No trošku som bol na pochybách či to zvládneme. Ale veď čo, Feri z Púchova to istí, po prípade pre nás niekde skočí a skončíme na pive – buď na slovenskej alebo českej strane. To bolo jedno.

V každom prípade ale odhodlanie vyraziť nechýbalo ani u mňa a ani u Mirka. A tak sme sa ocitli na začiatku Púlčína, ďalej už s autom Feri nemohol. To ale vôbec nevadilo. Tak som chcel úvodnú fotku z túry, ale v tom zhone sme na ňu akosi pozabudli a Feri sa stratil s autom za zákrutou. Teraz čo?

Naštastie, kým sme hodili batohy na chrbát objavil sa starší obyvatel Pulčína. Poprosili sme ho o fotku s našími nahodenými pozami. No ale starý pán to akosi nevedel. Hladačik na Mirovom foťáku nebol a milý pánko sa nevedel zmieriť s výklopným náhľadom. Považoval ho za hladáčik a uplne si ho priložil k oku.

„Veď ja Vás tam nevidím!!!“ – bola to trošku komická situácia, kedže mi z dolniakov sme toto považovali za absolútne normálnu záležitosť. Starý pánko to nezvládal, ale nakoniec sa mu to podarilo. Holt – my páni fotografický amatéri  si myslíme, že všetci naokolo zvládajú takú triviálnu záležitosť ako odfotenie digitálom ako my. Ale možno keby nám dal do rúk sekery a my by sme mu mali narúbať drevo, tak by sa karta obrátila a chichúňal by sa starý pán.  Aspoň sme boli v realite, že sme niekde inde – na horách a tomu sme sa podriadili.

Za Púlčínom

Púlčínske skaly

Pomaly – rozbehovým tempom sme sa dostali cez dedinu k začiatku Púlčínských skál. Je to velmi zaujimavá lokalita a je tam čo na pozeranie. Je to na začiatok trošku stupák – ale nie velmi. Aspoň sme sa rozohriali a rozhýbali sme staré kosti zlajdačené zimou. Ale zvládli sme to a dostali sme sa na kopec Hradisko. Trošku sme sa vydýchali, napili sme sa vody.

Na vrchole Púlčínských skál

„Chceš sa isť pozrieť do skalného bludiska na Hradisku?“ – pýtam sa Mira.

„Nie, nie“ – to bolo asi pod dojmom toho stúpania – vraví mi Miro, máme ešte pred sebou dlhú cestu, ktovie ako nám to pôjde.

Súhlasil som, aj keď krátku odbočku do skalného bludiska Hradisko všetkým čitateľom odporúčam. Tiež som si ale nebol uplne istý či budeme stíhať. A tak sme vyrazili k dalšiemu bodu našej cesty – Sedlo Radošov   - toto bol fajn odpočinkový úsek – išlo sa lesom – v tieni to bolo pekné a my sme sa konečne dostali aj k rozhovoru, kedže sme sa dlho nevideli. Po križovatku v sedle Radošov sme ani nevnímali ako nam to prešlo. Usek sme fajn prešli, po zadýchaní nebolo ani stopy a išlo sa nám v tieni stromov bol velmi príjemný. Nevnímali sme pri našom kecaní ani šum stromov a ani krásnu zeleň ktorá nás obostierala. Proste sme išli. 

V sedle Radošov

Od Radošova sme si to stále valili lesom po červenej turistickej značke. Za vrchom Šerklava sme sa vynorili z bezpečného objatia lesných porastov na západnom konci Senickým lúk. Tu sú pekné výhlady na východne stráne Javorníkov. V rukách sa nám ako obyčajne vynorili naše fotografické prístroje a my sme sa snažili čo najlepšie zakomponovať nejaké tie výhlady. Pomaly sme prešli týmto volným priestranstvom a po vnorení do lesa sme o chvílu našli krásne výhladové miesto, odkial sme sa mohli znovu pokochať pohladmi na Senické lúky. 

Senické lúky

Nadlho to budú asi jediné poriadne výhlady. Čaká nas dalšia cesta lesným kráľovstvom Javorníkov. Po dlhej dobe sme na chodníku pod Valašskou Kyčerov stretli človeka – pravdepodobne lesník. Vraj dávajte si pozor – môžete stretnúť medveďa. Hmmm – to človeku na pokoji nepridá, ale kvôli tomu vzdávať v tretine túru – tak to teda nie.

Sme fakt v tretine? Na začiatku som si nahodil do mobilu nahrávanie turistickej trasy do turistickej navigácie. No ano – sme – ale čo to – veď ja mám asi len na 20% nabitý mobil. Fuuuha – tá navigacia žerie energiu ako nič. A to som sa tak chcel pochváliť s tým kolko toho prejdeme na mobilnej aplikácii. Hmmm – s ťažkým srdcom a nechuťou som navigáciu uplne zrušil, s tým že sa budem modliť že mi mobil vydrží. Nie som na nich závislý, ale predsa len – sem-tam treba dať o sebe vedieť. Hlavne keď mi máš volať.

Cesta lesom

Takže už bez nahrávania v navigácii pokračujeme lesom ďaľej – pomalým výstupom na Valašskú Kyčeru – 863 m.n.m. a následným zostupom do sedla na výšku 791 m.n.m. – nič hrozné. Potom nás čaká výstup na najvyšší bod dnešného dňa – na vrchol Makyty 923 m.n.m.

Náš nepodstatný rozhovor pokračoval, len po chvíli prišla otázka :

„Čo tak kričíš?“ – pýta sa ma Miro. Fúúúúha – fakt – som nejaký hlasný.

„Ale to vieš“ – vravím – „máme výstrahu pred medveďmi , tak nech o nás vedia, zvonce nemáme – tak aspoň hlasný hovor sem tam zapojme ako ohlasovanie pred touto návštevou.“

Ale po medveďovi ani chýru a ani slychu – stále ideme tichým lesom a tešíme sa z toho, že ešte nám to celkom dobre šlape. Pred sedlom pod Makytou stretávame druhého a posledného turistu v ten deň. Neviem či to je tým, že je piatok, alebo že by túto časť Javorníkov považovali ludia za menej atraktívnu? Mne osobne sa zatiaľ páčilo. Trošku sme poklábosili, veď stretnúť človeka v lese dáva vždy fajn možnosť vymeniť nejaké tie skúsenosti z túr a z toho čo nás čaká.

Výstup na Makytu bol zo začiatku tiahly, postupne sa zmenil na kratší ostrý úsek, ktorý sme s fučaním celkom zvládli. Vrchol je bez výhladov a zalesnený. Hore malý odpočinkový prístrešok. Pod strechou prístreška boli vystavené vypité flašky zo všetkých možných období, ktoré tu turisti ponavštevovali.

Na vrchole Makyty

 Pri našom fučaní nás ani nenapadlo preštudovať, ktorá flaša je tu najstaršia. Tak len vrcholové foto z najvyššieho bodu dnešného dňa a pomaly sa chystáme na zostup z Makyty do Papájskeho sedla. Najnižší bod treku. Vraj nás čaká dosť ťažký úsek zostupu, aby sme sa pripravili. A tak sme psychicky pripravený. Klesáme-klesáme a stále nič. Snad niektorý z tých úsekov bol ten hnusný – nepríjemný. Turista, ktorého sme stretli pred Makytou – povedal : „Keď to príde určite to poznáte“.

Aj sme spoznali J. Naraz sa pred nami prudko prepadol turistický chodník do velmi nepríjemného šmyklavého padáku.

Prudký zostup z Makyty

 Bol trošku vlhký a fakt, že to bolo veľmi nepríjemné zostupové miesto. Skúšal som to lesom po bokoch, bolo to lepšie, ale - Zlatka – fakt sme si museli dávať pozor. Bolo to nepríjemné miesto, ktoré by som radšej išiel smerom hore ako dolu. Ale nebooooj – aj výstupu prudkého smerom hore sme sa ešte dočkali.

Boli sme pred Papájskym sedlom. Pred nami sa nam otvorili výhlady na nasledujúci hrebeň Jeseníkov – na ktorý musíme vyliezť.

Pred Papájskym sedlom - na hrebeni presvitá strecha Kohútky

 Je pred nami Krkoštena – 867 m.n.n. – a 200 metrov prudko smerom do kopca. Na začiatku túry by to bol pre nás celkom úsmevný výšlap, ale teraz už máme toho v tom teplom dni celkom dosť. Jasné že to nevzdávame, ale radšej by sme boli hore. No veď nás to ešte len čaká. V Papájskom si dáme neskorší obed, ktorý bodol. Možno to bola trošku chyba – teperiť sa  s plným žalúdkom do kopca. Ale hlad bol väčší ako nejaká chyba. Tak sme si dali a pustili sme sa do stúpania na Krkoštenu. Dych sa nam zrýchlil, pupky sa natriasali pod váhou batohu a samozrejme aj plným obsahom v nich. Po chvíli sa nám stratila značka. Ale smer som – Zlatka – nestratil. Tak sme sa dostali na spodnú časť rúbaniska, ktoré sa nad nami čňelo dosť ostro. No nič – musíme hore. Tam by sme sa mali napojiť na značku. Nabral som tempo a išiel som. Miro dolu čakal, či trafím – bol to na slnku dosť náročný stupák, oči mi oslepovali kvapky slaného potu, ale zvládol som. Zopakujem sa, nebyť za nami skoro celá časť túry, tak by to nebolo až také hrozné. Našiel som značku a kričím na Mira ktorý bol neviditelný pod svahom.

„Je to dobrýýýýýý!!!!“

Nič. Znovu po slovensky: 

Na vrchole Krkošteny

„Je to dobréééé!!!!!“ – znovu nič. Do čerta – musim zostúpiť nižšie? Premeriaval som si stupák, ktorý som práve vyšiel a vôbec sa mi nechcelo ukrojiť z toho výstupu a zbehnúť nižšie.

Ale musel som. Snažil som sa zísť čo najnižie ale velmi sa nedalo. Batoh som nechal hore – ale aj tak som nechcel znovu stratiť vystúpanú výšku. Naštastie po miernom zostupe som zbadal Mira ako si to štráduje hore rúbaniskom. Zamávali sme si a znovu sme sa stretli hore na Krkoštene.

Pred nami už bol ľahký úsek túry smerom ku Kohútke a k Portášu. Tak sme uplne spokojný išli s novým elánom v ústrety budúcnosti, ktorú pre nás predstavovalo vychladené pivko na horskej chate. Po prejdení vrcholového kríža na Kohútke sme s ochabujúcim elánom stúpali po asfaltke k horskej chate Kohútka. Pre mňa osobne dosť nepríjemný výstup, kedže na cestu dosť pieklo a ťiahle stúpanie mi nič nedarovalo. Ešte kúsok, ešte kúsok. A tak rozkúskovane som to zvládol.

Na Kohútke

Následne zostup do malého sedla, okolo informačného centra na Kohútke, cez cestu, ktorá spája dva štáty. A zas hore smerom k Portášu. Už som to tu poznal. Slina sa už lepila na podnebie mojej huby – poviem to tak ivánsky – a to mi dodávalo k tempu. Miro zaostával môjmu tempu. Jeho túžba po orosenom občerstvení na Portáši asi nebola až taká magnetická ako moja. Ale aj tak ku mne doľahol jeho výkrik:

„Nech ma tam čakáááá  dobre orosené – nezabudni!!!!!“.

Tak som vyrazil a dorazil. Velmi dobre sa mi čakalo s dvoma pivnými mokmi na terase horskej chaty a po dovŕšení prvého dňa prechodu na cielovom mieste – hoteli Portáš.

A tak tu teraz ležím, spoločne poprdkávame, zachvílu pochrápeme v malej turistickej izbe – je nám fajn. Nevieme čo nás čaká zajtra, spoločne sme sa aj napriek trošku ťažším nohám zhodli na tom, že ideme ďalej.

Tak sa pekne maj a nech sa Ti dobre spí milá Zlatka – Tvoj zlatko.

Dalšie foto :
 https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6303150766634619681

 

Západovky od chaty Portáš