Hore Spálenou dolinou

„Sadajte!“

 – zavelil kamoš a štvorica obstarožných, trošku vypuklejších lyžiarov v obtiahnutých lyžiarskych overaloch sa so šarmom, sebe vlastným, vyvalila na sedadlá 6-miestnej sedačky. Pod lyžiarskymi bundami znenazdajky tíško zapraskalo. To keď sa brucho roztiahne – tak zapínacie časti na lyžiarskych nohaviciach podľahnú tlaku tukových vrstiev a znovu a znovu už po neviem koľkýkrát sa rozopnú. S tým nič nenarobíme, proste to tak je, hore sa to zapne a po jazde a nástupe na sedačku sa to všetko znovu zopakuje.

Teraz si užívame - ale jazdu hore na svah. Predsa len spúšťanie sa po svahoch Spálenej doliny dá celkom zabrať kolenám. Čim sme bližšie obedu, sneh je ťažší, nohy a kolena sa trasú ako mäso v huspenine, keď si ju posúvate k ústam. Ale chutí – aj huspenina a aj lyžovanie. Predsa len čerstvý vzduch je super a po večerných orgiách vôbec nie je zlé sa takto vyšantiť.

Sedačka nás znovu unáša do výšok doliny. Obzeráme sa po lyžiaroch, hodnotíme štýly lyžiarov, preberáme úplne nepodstatné veci okolo pekných lyžiarok, nejaký ten vtip padne a:

„Pozrite“ – vraví Ondro – „už zase sa teperia hore svahom skialpinisti“

 hlavy sme obrátili smerom k postavám naberajúcim výšku po svahu pod sedačkou. Skôr ale zo zvedavosti, lebo medzi skialpinistami sa nájdu krásne vyformované postavy skialpinistiek, ktoré si to šinú hore svahom. Samozrejme odtiaľto -  medzi nami, môžeme sa navzájom upozorňovať na jednotlivé krásne objekty, ktoré sa nám vlnia pred očami.

„Tak já by som sa na toto nedal, sú to blázni, takto sa terigať hore svahom, keď tu je sedačka“  

- vraví Robo a my štyria pupkáči natlačení na 6-miestnej sedačke horlivo prikyvujeme.

No ale moje druhé turistické ja v hlavne začne oponovať. Ani neviem ako:

 „Ja by som to tuším aj vyskúšal“ – vyhrkne zo mňa.

Tri hlavy sa ku mne otočia v nepredstieranom úžase, a prezerajú si ma, či mi náhodou nešibe. Ďalej sa im v tvári zráči obava, aby som niekoho z nich nevyzval, že nech to skúsi so mnou. Vedia, že keď ja také niečo poviem, tak ku skutku to koľkokrát nemá ďaleko. Hlavne keď to je reálne.

„Vlado, tu nikde nie je požičovňa na skialpy“ vraví jeden,

 „Čo Ti šibe?“ vraví druhý.

 Ale ja skialpy nechcem a viem, že nikoho z nich nútiť nebudem. Lebo ani sám som si nie istý, či také niečo po čase zvládnem. Hlavne keď chcem do toho navliecť moje snežnice, tajne prihodené do výbavy na lyžovačku. Veď - keby niečo.

S blahosklonnými úsmevmi načali inú tému moji spoločníci a ja som začal premýšľať o mojej trúfalosti. Bol som už síce na snežniciach, ale také prevýšenie som nikdy nerobil. Na druhú stranu – výstup po boku lyžiarskeho svahu, ktorý je už zjari predsa len prázdnejší, by mohol byť o dosť jednoduchší, ako brodenie sa niekde v hlbokom svahu. Moja hlava ale  mala už aj iné plány. Ťahalo ma zistiť, čo je tam ďalej za kopčekom na konci sedačky, kde sa všetci skialpinisti strácajú. Aké to tam je, čo za fotky by sa dali spraviť. Proste zvedavosť – to je moje.

A tak som začal študovať všetky etapy svojho budúceho výstupu.

V mojej mysli sa odohrávala takáto cesta hore dolinou:

Od parkoviska je to ľahké – je tam taká somárska lúka, nič hrozné, to by som mal na snežniciach zvládnuť ľavou zadnou. Bojím sa len hromady detí a začínajúcich lyžiarov, ale to snáď nebude až taký problém. A keby náhodou, že nevládzem už na tejto lúčke – proste sa vrátim.

Reál:

Za tajomného vyškierania sa mojich spoločníkov, som si na druhý deň navliekol na nohy snežnice a pomedzi džavot detí v lyžiarskej škole, som sa vydal hore somárskou lúkou. Po chvíli som už ale zastavoval. Nie – nebojte sa, zvládneme to, ešte nekončím.Nebolo nič hrozné, ale musel som si dať dolu vrchnú vrstvu oblečenia. Slnko hrialo a to ma začalo ničiť. Ešte že mám čapicu. Následne ako nič som bol hore nad lúčkou pre začínajúcich lyžiarov.

V hlave:

Nad lúkou pre deti začína strmé esíčko. To bude iná makačka, ale snáď sa tam nejako dostanem. Zahryznem sa do toho a to by v tom boli všetci svätí, aby som  to nezvládol. Keď som bol mladší,  tak ......

„Jasné keď si bol mladší!!!“ – ozval sa ten pochybovačný hlas na negatívnej linke myšlienok. „Netvár sa, aký si úžasný a nefandi si, pozri sa na seba – to nemáš šancu zdolať.“

Ale takéto pochybnosti sa dajú optimistickou linkou myšlienok ľahko zaplašiť. Nie je to žiadny problém, proste sa do toho zahryznem a vymakám to hore. Frázy, frázy, frázy.

Reál:

Zahrýzol som sa. Po úspešnom hravom zdolaní lyžiarskej lúčky moje sebavedomie nabralo nepatričné grády a snažil som sa dostať do tempa v omnoho strmšom kopci. Desať krokov – dávam sa do trička, srdce začína mať iný rytmus, na čele sa mi začínajú vytvárať kvapôčky slaného potu. Ale všetko zatiaľ ok, veď som zdolal somársku lúku – nevrátil som sa, idem ďalej. Snežnice výborne držia na snehu, ale nejako sa mi divne vytáča noha smerom do vrchu. Veď ja mám možnosť upraviť si tú snežnicu tak, aby som nedošľapoval úplne dolu. Zastal som, upravil som, vykročil som a hneď to bola iná káva. Na dvadsať metrov. Stále som len na začiatku strmého esíčka, ktoré sa vinie do vrchných partii lyžiarskeho svahu. Predbehol ma prvý skialpinista, za chvíľu skialpinistka. Pomaly sa dostávam na úroveň Spáleného žľabu, ktorý je povestný svojimi lavínami. Zavalilo tu už pár horychtivých jedincov. Osobne som mal tú česť vidieť padnutú tú lavínu, ktorá tu pochovala českých turistov spred pár rokov. Fúha, keď začnem rozmýšľať nad niečím iným, lepšie sa mi ide. Musím si svoj výstup nejako systematicky rozdeliť. Budem počítať kroky. Začnem do 50.

„Raz, dva, tri ..... desať .... tridsať“ – fúha, trošku som to prehnal. Tridsať krokov stačí, trošku sa vydýcham.

 Som v polovičke esíčka. Pomaly ma prišli prvýkrát skontrolovať kamoši spúšťajúci sa na lyžiach dolu svahom.

„Tak čo, vládzeš?“ 

No čo im má na toto odpovedať ješitný pupkáč, ktorému trošku padli šance na dôjdenie do cieľa?! Aspoň na vrchol tohto strmého esíčka.

A keď nie, ľahko sa vrátim dolu.

V hlave:

Stojím rozvážne, nezadychčaný na vrchole esíčka na lyžiarskom svahu. Jednu zo strmín mám za sebou, ale mne to akosi nevadí. Cítim sa fajn. Okolo presvištal Robo s Ferom a s otvorenými ústami pri pohľade na mňa je im vidieť všetky zubné výplne. Závidia mi obdivné pohľady, ktoré smerujú k mojej postave od úžasných štíhlych skialpinistiek, alebo aj lyžiarok promenádujúcich sa na svahu vo farebných lyžiarskych overaloch. Líca mám vyštípané, tričko sa mi vlní vo vetre a ovieva moju svalovú hmotu na všetkých častiach tela. Pred sebou mám trošku ľahší úsek lyžiarskeho svahu smerom k chate vo vrchných partiách zjazdovky. S entuziazmom sebe vlastným sa púšťam a idem do ďalšieho výstupu.

Reál:

 „Trinásť – štrnásť – pätnásť“ – som hore nad strminou v esíčku.

V ušiach mi hučí, srdce mi búši. 

Pre intenzívne kvapkanie potu pomaly nevidím, tričko je spotené a prilepené na chrbte, ale nemám žiadne odpadávajúce stavy, takže je to ešte stále ok.

„Preboha – hádžeš farby ako  v reklame na farby, laky, fermeže“ – vraví mi sv. Rochus.

„Čože, už vidím prvého svätého?! Pretriem oči a miesto svätca s berlou v ruke a svätožiarou, vidím Odreja v helme, ako sa škerí nad mojim dýchavičným stavom.

„To vieš, okrem toho, že vidím pomaly nejakých svätých, som OK“ – vravím mu a dodávam : „Nemám žiadny problém, potrebujem sa vydýchať a aj keďmiesto Teba som tu chvíľu videl sv. Rocha, som uplne v poriadku. Pokračujem.“

Som rád, že mám okolo seba kamošov, dodáva mi to určitú tvrdohlavú odvahu, že to nevzdám.

V hlave:

Nasleduje úsek pohodového terasovitého stúpania, chvíľami skoro rovno, chvíľami taký skok na ďalšiu terasu a ja kráčam bez vzrušenia, v celkovej pohode. Predbieham všetkých skialpinistov, ktorí sa predomnou nachomejtli a pravidelným rytmom pred očami obdivujúcich lyžiarov sa pomaly blížim k  drevenici s občerstvením, nachádzajúcej sa skoro pod vrcholom zjazdovky.

Reál:

Tento úsek nad esíčkovou strminou, ponúka oddychové pasáže – skoro rovné úseky a aj nejaké malé vyvýšenia, ide sa stále do kopca ale ide sa mi v pohode, krízu z výstupu som prekonal. Skialpinisti okolo mňa preletujú ako automobil zn. Ferrary okolo Trabanta. Ešte že som taký šedý, že ma ani nevidieť.  Teším sa na čaj a aj na partiu, čo ma čaká hore – už na mňa máva boh vína a občerstvenia – Bakchus: „Švihni sv. Vladus, už Ťa tu čaká dobrý čaj a menšia prestáv(k)očka“.

Vlastne to asi nebude žiaden svätý ani antický boh, len Fero a bez kočky. Takže asi nejaké následky s mojim vedomím to bude mať. Ale nie – po tomto úseku len srandujem.

V hlave:

Po vydýchaní sa, ktoré by som vlastne ani nepotreboval, sa s vervou sebe vlastnou, púšťam do nasledujúceho stupáku - je síce kratší ako dolné esíčko, ale je podľa mňa strmší. Musím v hlave krotiť svoje emócie, akože všetko zvládam, aj keď myšlienkovo to zvládam super. Nohy mám ľahké ako pierko a trúfam si predbehnúť toho skialpinistu, ktorý sa ladnými pohybmi blíži k záveru zjazdovky.

Reál:

Uff – tak toto je strmina! Čo som zastavoval na ten čaj?! Celý som stvrdnutý, svah je dosť strmý a podšmykuje sa mi. Nič moc. Počítanie krokov vsnežniciach som znížil na desať. Trošku odfukovania a znovu ďalších desať krôčikov. Ale výšku naberám.

Z vrchu stupáku na mňa máva Markíz de Sade: „Otroku, máš všetky moje sympatie, takto sa ničiť – počkaj – mám pre Teba pripravené muky svalovice z tohto výstupu. Teším sa na to, ako budeš jajkať.“

Zas halucinácie?! To len Robo vraví – „Nebooooj, za chvíľu si hore.“

„Ja viem“ – precedím cez zuby. Nechce sa mi príliš vysvetľovať, že to zvládnem, lebo ja to zvládnem. Za chvíľu sa vyšvihnem cez prah tohto prudkého úseku a predomnou je koniec zjazdovky. Všetka únava je ta tam – teším sa, že mám tento úsek za sebou. Prečo?

V hlave aj v reále:

Pretože v priebehu pár minútok sa dostanem z civilizácie, z hluku lyžiarskej zjazdovky do nádherného ticha, medzi majestátnosť hôr, predo mojim zrakom sa budú vlniť snehové preveje, rušené sem-tam kosodrevinou. Kľučkujem v tom tichu. Narúša ho len šum vetra, ktorý nado mnou pasie oblaky, ženie ich cez vrcholy Roháčov. Tam smerujú kroky všetkých skialpinistov. Tak na výstup až tam si netrúfam - reálne zhodnocujem svoje možnosti.

„Ale snáď nabudúce“ – zašepká mi optimistická myšlienka v hlave a veľmi rád s tým súhlasím.

Odbáčam od skialpinistickej stopy a nepoškvrneným snehom sa pomedzi kosodrevinové konáriky uberám smerom k sedlu Parichvost. Teda myslím si, že to tam je. Neštudoval som to veľmi na mape. Predsa len som nepočítal s tým, že sa až  tak ďaleko dostanem, ale v podstate som rád, že som sa dostal. Pred sklom môjho objektívu sa každú chvíľu menia svetelné podmienky, raz mi slnko pošteklí zátylok, potom mi ho zmrazí sneh, nafúkaný potmehútom- vetríkom za golier. Teší ma to. Každú chvíľu prikladám fotoaparát k oku, lebo sa neviem nabažiť týchto scenérii v krásnej bielej doline, kde niet ruchu, kde niet ľudského kriku, ani hrkotu sedačky. Len ja, vietor, slnko, kosodrevina a sneh.

„Mám sa vrátiť????“

Dalšie foto z tejto snežnicovačky:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6292752015589942321

Hoher Lindkogel

Veľmi dlho už ležia vedľa seba – na vzdialenosť zhruba 50 km. Vo svojej histórii sa nachádzali v jednom štátnom zriadení, obe boli kráľovské, veľakrát sa v nich, medzi nimi a aj v ich okolí diali dôležité historické udalosti. V určitom časovom úseku storočí, v ktorých existovali,  boli násilne oddelené ostnatým drôtom.

Sú chvíle, kedy sa dá dovidieť z vyvýšených miest na každé z nich. Sú to dve mestá – Bratislava a Viedeň – sú rozdielne a predsa rovnaké. Niekedy by som povedal, že z určitého uhlu pohľadu sú zrkadlovo postavené. Za každým z nich začína jeden velikánsky geologický celok a presne z tej druhej strany, keď sa na ne človek z ich stredu medzi ne pozerá. Trebárs z Hundsheimu,  ale to nie je stred. Dá sa dovidieť do každého z týchto miest a za jedným sa začínajú Alpy predhorím Wienerwald a za druhým sa vrstvia Karpaty svojim prvým pohorím od Bratislavy – Malými Karpatmi. Je to naozaj zaujímavé, na akú malú vzdialenosť sú tieto pohoria, tiahnuce sa polovicou Európy, od seba vzdialené svojimi prvými kopčekmi – sotva 40 km rozdeľuje tieto pohoria rovina zvaná Moravské pole, pritom je v Rakúsku.

Dnes upriamim svoju pozornosť na predhorie Álp za mestom Wien s názvom Wienerwald. Už som tu prešiel zopár kilometrov, v tomto článku k ním pridám ďalšie.

Mal som pre seba celú nedeľu, trošku som bol lenivý no o to viac som bol zvedavý. A keďže som si na tento víkendový deň  neplánoval žiadne sedenie za počítačom ani úpravy fotiek, začal som rozmýšľať, čo by som podnikol – ale len tak jemnúčko,  bez nejakej námahy.

„Čo keby som preskúmal a previezol sa do mesta Baden  pod Viedňou?“ – napadlo ma.

Veď nemusím veľa chodiť, len spoznám nové miesta a cestu pre prípad, že by som sa rozhodol spraviť v týchto lokalitách nejakú novú dlhšiu túru. Myšlienka dala myšlienku, vzal som foťák a poďho do sveta. Ja viem, len tak si zmyslieť a vyjsť niekam naverímboha – to je teda myšlienka. Ale už som bol rozhodnutý. Vzal som auto a vyrazil do západného sveta.

Doteraz som poznal len cestu do mestečka Mödling na juh od Viedne – mesto Baden leží ešte južnejšie. Po preskúmaní cesty som mohol skonštatovať, že nemusím nevyhnutne  investovať do kúpy diaľničnej známky, ktorá by ma vyšla na čistý čas pol hodiny cesty ďiaľnicou niečo vyše 8 Eur.

Vyrazil som teda smerom na Schwechat – túto cestu robím prakticky vždy, keď sa vydávam do týchto končín. Popri letisku vo Schwechate si to pekne šiniem cestou vedľa rafinérie OMV až do centra Schwechatu. Tu si treba dávať pozor a za mostom cez rieku pri starom kostolíku odbočujem vždy doľava – smer   Mödling. Ďalej idem stále cez dediny – prejdem popri katedrále s krížovou cestou pri nej v dedine Maria-Lanzendorf a v nasledujúcej dedine Achau už ale nepokračujem na Mödling,  ale dám sa na kruhovom objazde doľava k juhu – prechádzam cez dedinu Münchendorf a po asi 10 km sa dostávam k mestečku Oberwaltersdorf,  kde si to nasmerujem na západ k Badenu. Je to fajn cesta, pretože nevedie priamo do centra ale obchádza Baden z juhu smerom priamo do pohoria Wienerwald. No ako si tak pozerám mapu a vypisujem názvy miest – postrehnem aj cestu z mestečka Fischamend, ktorá sa mi zdá na mape ešte lepšia a rýchlejšia.

 A tak ani neviem ako sa ocitnem  pri vjazde do pohoria. Okolo mňa sa pomaly vypínajú kopce nad Badenom a na každom z nich zaujímavo vyzerajúca ruina. Cesta ide pomaly pomedzi kúpeľnými domami v Badene – ale je to už len koniec mesta, takže to nie je dlhé. Rozmýšľam, či tu zaparkujem a vybehnem na tie spomínané ruiny. Nakoniec si to ale rozmyslím. Mám totižto iný cieľ, ktorý som nespomínal, nevedel som, koľko mi bude táto cesta trvať. Bolo to zo dve hodinky a ja mám plno času, tak prečo by som nevybehol na kopec Hoher Lindkogel, ktorý mám vo svojom itinerári výstupov už dlho. Nechcem robiť nejakú dlhú trasu, tak som si našiel na mape parkovisko. Dá sa zaparkovať aj skôr - v mieste, ktoré tu zovú Cholerakapelle, ale ja chcem isť ďalej. A tak sa popri riečke Schwechat dostávam na začiatok akéhosi zoskupenia domov, povedal by som osada pod názvom Krainerhütte. Pri odbočke na chatu Augustinerhütte je parkovisko na jednej i druhej strane rieky a ja sa len tak preventívne spýtam okolo parkujúcich, či tu možno nechať auto. Odpoveď je jednoduchá  – „JA“.

Viac som nepotreboval vedieť, rovno som nahodil vybramy, prekontroloval mapu a ráznym krokom som sa vydal na výstupu do  kopca. Počasie bolo o ničom, nízka oblačnosť mi naznačovala, že toto nebude o výhľadoch - ani nebolo. Ale ja som sa aj napriek tomu zahryzol do výstupu. Ako stupák to nebol veľmi namáhavý ale dlhýýýýý a ja dlhé tiahle stupáky nemám – teda vôbec nemám rád. Ale predsa to nevzdám! Pomaly som naberal výšku. Stromy ešte neboli posiate lístím, ale koberce trávy a lány  medvedieho cesnaku sa predo mnou zelenali vo svojich krásnych jarných farbách. Páčilo sa mi to. Do toho som si obzeral zaujímavé žlté trsy kvetov, ktoré u nás vôbec nerastú.

 Samozrejme aj snežienky, fialky a všetka tá jarná kvetena, ktorá sa na mňa usmieva pri prvých krokoch  na jarných túrach.

Zakusol si do značky

Čim viac som stúpal, tým ma obaľovali väčšie a väčšie chuchvalce mrakov. Hore na Lindkogeli  je rozhľadňa.  Snáď sa tam trošku vyčasí a budem mať aspoň možnosť niečo si pozrieť naokolo. V tomto presvedčení som zdolával prevýšenie na zhruba 4 km výstupu na túto horu, či skôr kopec. Les sa prestriedal s lúkou, rúbaniskom, znovu som sa dostal do lesa – výškové metre pribúdali a ja som už každú chvíľu očakával kedyže sa ocitnem hore.

A už to bolo – predo mnou sa z hmly vylúpla vrcholová chata s názvom Eisernes Tor. Pri nej krásna kamenná rozhľadňa. Celá bola zahalená v oblakoch. Moje očakávania o vylepšenom počasí sa žiaľ nekonali. Všetko – celý les – bol zahalený do bielych mrakov a ja som mohol len skonštatovať: „Musíš prísť znovu“.

Uvítacia brána na vrchole

Hütte Eisernes Tor

Tak som aspoň nabehol do chaty a dal som si dobrý čajík. Bol som  v absolútnej pohode. Vždy niečo novo spoznané ma privedie do fajn nálady, prevládal pocit spokojnosti. Horšie to je, keď niečo nezvládnem. To nebývam dobrý. Vtedy len netrpezlivo čakám na vhodnú príležitosť znovu sa vrhnúť na nedokončenú túru alebo prechádzku. Strašne ma to štve – proste ješiťák.

Čaj bol dobrý, čas bol dobrý tiež, tak hovorím si – pôjdem dolu trošku inou cestou. Nie príliš  vzdialenou od tej čo som vyšiel, ale možno bude zaujímavejšia. Bola.

Zo začiatku som išiel krásnym zahmleným skalným hrebienkom, ten sa mi veľmi páčil. Bol super. Hmla okolo mňa tvorila nádhernú atmosféru – povedal by som, že mi zahaľovala tajomstvá okolitého lesa a mne sa páčilo predstavovať si, čo všetko sa tam za skalné útvary skrývajú. Pomaly som došiel k zostupovej fáze tohto chodníka.

 Vinul sa pomädzi skaly a na skalách boli pripevnené úchyty na opatrnejší zostup alebo výstup. To som tu nečakal, ale bolo to pozoruhodné, proste  iné ako nudný výstup dlhým nekonečným stúpaním. Páčilo sa mi to, bolo to síce v lese, ale iné. Z hmly podo mnou sa vynorila turistka, zaváhala, asi sa ma zľakla. Ja nie – usmial som sa a to ju povzbudilo, povedali sme si tradičné rakúske „Hallo“ alebo „Grüß Gott“, minuli sme sa a každý sme sa dali svojim smerom. Takto som stretol ešte tri také samotárky. To sa mi na Slovensku nestáva často, aby som stretol samotnú turistku hlboko v lese. Ale asi si veria – a to je dobre.  

Opatrne som po vlhkých skalách zdolal zostup medzi skaly – bolo dosť vlhko tak to muselo byť veľmi opatrné. Predsa len v zahraničí a sám – treba byť dvojnásobne opatrný. Ale zvládol som a po zhruba 100-metrovom prevýšení smerom dolu som sa dostal na lesnú cestu, odbočil som doľava a po 10 minútach som sa napojil na trasu, ktorú som zdolával smerom hore. Tu to už bolo jednoduchšie. Užíval som si znovu prechod z oblačnosti na trošku viditeľnejšie miesta – ale výhľady do okolia neboli žiadne. No nič sa nedá robiť – snáď to bude nabudúce lepšie. A tak som sa chodníčkom po lese, plnom jarných kvietkov – známych aj neznámych, dostal na parkovisko pri riečke Schwechat.

Čakala ma cesta domov, pri zvukoch hudby som sa spokojne usmieval, predsa len mám vždy dobrý pocit z toho, keď spoznám nejakú novú lokalitu a viem, že sa tam môžem znovu vrátiť. Už teraz sa na to teším. Táto poobedná prechádzka na vrch Hoher Lindkogel – 834 m.n.m. -  bola dlhá asi 8 km s prevýšením 554 metrov. Po celej trase som nenatrafil na vodu, treba vziať do batohu. Občerstviť a aj najesť sa dá na chate Eisernes Tor – na vrchole Hoher Lindkogel. Treba ale brať do úvahy rakúske ceny.

Album k článku:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6284086309930868017

Tak zatiaľ.... 

Monológ odvodňovacieho kanála.

Dovolte aby som sa predstavil. Mám minimálne dve mená – na mapách som označený ako Biela voda, čo sa však v lokalite kde tečiem vôbec neujalo. Moje pravé meno, pod ktorým pretekám okolo  dediny je Dunájok. Ak sa spýtate, kde tečie Biela voda – to Vám nikto zo starších obyvateľov obce nepovie, ak sa spýtate, kde tečie Dunájok – máte omnoho väčšiu šancu na lokalizáciu mojej polohy.

 Neviem sa určiť, som potok, kanál alebo stoka?

Kedysi dávno by som sa určoval ako potok. Krásne čisté brehy, ľudia, ležiaci teraz na cintoríne, pod ktorým pretekám sa o moje brehy a stráne vedúce ku korytu – starali.

Mal som krásne brehy porastené stromami, nikde žiadne krovie a len tráva. Po mojich brehoch dietká pásli hydinu, kozy, ovce, krávky. Proste všetko čo sa chovalo v hospodárskych dvoroch. Vodu som mal čistú – žiadne odpadky by ste vo mne nenašli. Dokonca sa dietka vo mne aj kúpali. Rád som ich prijal do svojho vodného objatia, aby sa v sparnom lete pri svojich povinnostiach trošku osviežili. Na jednom mieste dokonca vzniklo malé futbalové ihrisko – že vraj Maracana – to miestny nazvali – he-he-he. Ale futbal sa hral ostošesť. Pár lôpt som aj nadšeným hráčom ukradol svojim prúdom. Joooj to je dávno. Potom však prišli pochmúrne časy, vyschol som, do koryta mi bolo nahádzaného plno odpadu, smetí a rôznych splaškov. To trvalo dlho. Veľmi dlho. Okolie zarástlo, všade narástlo take krovie, že zámok šípkovej Rúženky sa mohol červenať, nemal na moje zarastené brehy. Po chvíli mojej pasivity sa našťastie ľudia prebrali a naraz som vo svojom koryte pocítil bagre, prebágrovali moje koryto, poškrabkali mi dno svojimi lopatami a znovu sa do môjho koryta napustila voda. A tak ja Dunajok som fungoval ďalej. Nič iného sa ale nedialo. Stále som divoko zarastal, len na niektorých miestach sa ľudia pustili do úpravy mojich brehov za svojimi záhradami. Ale to bolo málo. Stromy okolo mňa rástli, niektoré sa rozširovali a mocneli. Iné vyschli – ochoreli, pomreli od staroby, od chorôb. Ani sa nečudujem, v tej džungli, kde sa slnko nedostalo sa dostali rôzne chrobače a zničili pár krásnych stromov. Stromy popadali a niektoré nie vlastným pričinením padli na ploty záhrad susediacich s mojim tokom. No čo – škoda, s tým treba predsa niečo robiť. A tak som s potešením pri svojom prúdení zachytil rozhlasové hlásenie, že sa príde na moje brehy znovu pracovať, že sa les prečistí a presvetlí, vyrúbu sa choré stromy a preriedi sa les. Bol som šťastný a bol som rád. Každý les potrebuje obnovu, presne ako ľudia potrebujú odpočinok. Tak les na mojich brehoch už bol tomuto činu veľmi rád.

A tak nabehli stroje, ľudia pracujúci v inštitúcii, ktorá toto zastrešovala prišli s pílami, nákladiakmi, drvičkami konárov a všetkým, čo bolo potrebné k tomu aby les na mojom brehu omladol. A tak sa voda v koryte jednu chvíľu skvela v prečistenom lese, pracovníci vysekali a presekali les, mohutné stromy obrezali, vyrezali, naložili na autá a odviezli. Veď tomu sa hovorí predsa lesné hospodárstvo, to treba spraviť. Všetko bolo ok – ale len na úseku zhruba 200 metrov môjho toku. 

Po 200 metrov toku sa ráz mojich brehov zmenil, les bol síce vyrúbaný, ale všetky konáre a odpad zo stromov ležal asi v polmetrovej výške na zemi, prišla drvička, bol spracovaný len ten najnutnejší  odpad pri výrube stromov. Jasné – kvalitné drevené pňe sa odviezli, škoda by to bolo tam nechať, ale konáre zostali ležať tam, kde odpadli od rúk pracujúceho človeka. Veď prečo sa s ním namáhať. Keď domáci zo záhrady nechcú mať v záhradách červotoče, komáre, rôznu háveď z umierajúcich stromov, nech si to vyčistia. No nie? Veľmi veľa stromov bolo pri páde zotnutej kvalitnej drevárskej zmesi poškodených – ale asi nemali patričné parametre na to aby boli tiež vyrúbané. 

Proste zostali tam stáť dolámané a vystavené otvorenými ranami všetkým nástrahám, ktoré prídu z porúbaného porastu.

 Veľa konárov popadalo do vody a  poupchávalo môj tok. Takže ľudkovia ospravedlňujem sa všetkým za to, že z neprietočného toku k vám bude dochádzať smrad hnijúcich odpadkov, priletí množstvo komárov, veď oni teraz budú mať omnoho viac miesta na založenie komárich kolónii. Proste asi si to v budúcnosti užijete.

A tak si tečiem ďalej – dostávam sa pomaly do svojej tradičnej zarastenej džungle, ktorou som tiekol dlhé roky. Veď to je fajn. Zrazu svetlo po sto metroch – z pravej strany môjho toku vidím velikánsky priesek do lesa, nie – nie je to priesek. Proste inštitúcia, ktorá robila poriadky s lesom na začiatku môjho toku si tu po pár stoviek metroch vyhliadla kvalitné, hrubé parádne stromy. Mali jednu chybu. Boli vrastené do krovísk od agátov a iných stromov. Problém???? 

Nie – proste vpálime traktormi do lesa, vyrežeme strom kvalitný, zdravý strom – zapriahneme a vytiahneme z lesneho priestoru na pole. Že pritom dolámeme desiatky iných stromov??? – Koho to trápi!!!! – Ešte predtým však tie kvalitné stromy obrežeme a všetok ten bordel tam necháme ležať v doničenom lese. Tie stromy asi chore neboli, až z koryta som videl na opracovaných kmeňoch značky – kolko kubíkov dreva sa môže znovu predať. Vraj majú ludia take náboženstvo – že PEŇÁZE. Na úkor desiatok stromov, ktoré tam zostali dolámané. Tečiem si – tečiem a na úseku 100 metrov je vpádov traktorom do lesa asi 5x, Ďalej radšej zavriem oči a nepozerám sa. Načo aj.

Hútam o tom ako to bolo kedysi, moje vody boli pospájané s vodnými plochami okolo celej dediny. Pamätám si, ako pri výjazde z dediny vysadili predkovia súčasných obyvateľov krásnu čerešňovu aleju. Na jar po zime, keď čerešne rozkvitli – prinášala radosť svojou ružovou farbou všetkým obyvateľom, ktorý týmto miestom prechádzali smerom do práce, takisto ich vítala po príchode z práce. Bola krásna, aj keď rozkvitnuté čerešne nemali dlhú trvácnosť. Ale stojace stromy čerešní boli zárukou toho, že o rok a o ďalší rok a znovu o rok sa ľudia majú na čo tešiť. Prišiel však rok, kedy zvíťazili peniaze nad alejou. Proste pre výstavbu veľkoobchodu bola celá aleja vyrúbaná, korene vytiahnuté. A zostala len holá pláň – nevadí – trebalo inžinierske siete k veľkoobchodu naťahať. Peniaze treba, kupujúci musíte sa svojich peňazí zbaviť a my vo svojom veľkoobchode ich radi uskladníme vo svojich kešeniach. Čo tam po nejakých stromoch. A viete čo – páni predstavitelia obce – tu máte nejaký groš ako odškodnenie a sľúbte všetkým obyvateľom, že my sa postaráme a vysadíme novú alej. Nech im zacpete huby týmto tvrdením a nech zbytočne nekvákajú.  Veď časom sa zabudne. A miesto čerešní budeme prekvitať my – a to celý rok. To bolo už pred pár rokmi. 

(Poznámka autora: Som rád, že z vtedajších predstaviteľov obce sa nik pri voľbách nedostal k moci, neviem-neviem či by sme mali ešte parky v dedine.)

Tak to by sme mali nejakú tú spomienku, len tak aby sa vedelo, že sa nezabúda.

A tak si tečiem ďalej, hútam a snívam o tom, či tá inštitúcia čo mala na starosti výrub dá aj nejaký zisk z toho dedine, kedže aj občania sa dosť podieľali na vyčistení mojich brehov. Hlavne za svojimi záhradami. Aj keď tie pozemky vôbec nie sú ich vlastníctvo. Proste im to nedalo. Ale ako tak trošku poznám ľudské povahy – toto určite zostane len v polohe snov. A to už radšej ani nepomyslím, čo zostane z toho zdevastovaného lesa, ktorý nemá to šťastie, že má vedľa seba pozemky pracovitých záhradkárov, ktorý si za svojimi pozemkami aspoň počistia. Asi nič – zostane len môj zanesený tok a zarastené brehy, to všetko bude po určitej dobe páchnuť a bude semenišťom komárov.

Vtečiem do Malého Dunaja a možno sa dozviem aj o tom, či výrub na ostrove pri Dunaji – Sihoť – bude robiť tá istá inštitúcia, čo na mojom toku. Ak áno – amen-tma – možno budú rúbať stromy – zdravé a mohutné aj 5 km mimo uvedených lokalít.

Tak zatiaľ. 

Tri ročné obdobia v jednom dni

Tento rok sme prežili už druhýkrát po sebe celkom teplú zimu. Už to človeka aj hnevá, že si my, dole na dolnej zemi, poriadne ani snehu neužijeme. Žeby za to mohol  El Ňiňo, alebo  El homo sapiens – so svojimi tvrdými zásahmi do biosféry našej matičky zeme?! Neviem, nedá sa to zistiť a ani to nikdy nezistím, ale úvaha tu určite je na mieste. V každom prípade sa každému z nás môže stať, že v jeden februárový, ešte zimný deň, podarí zažiť na túre rovno vzorku troch ročných období, ako v zrýchlených políčkach 8 mm filmu. Teda leto v zime nečakajte. Ale nebudem predbiehať …. pekne poporiadku.

Túra:  Mechenice – Žibrica – Trojchotár – Zobor – Meškov vrch – Mechenice.

V zime toho človek dedinský nemá nejako veľa na programe, tak sa často stáva, že sa môže vybrať na túru aj v deň, ktorý má bežne počas roka určený na práce v záhrade. Aj mne sa to stalo. A tak som si pri výbere túry spomenul na návštevu Zoboru, z ktorého som videl ďalší vrch s názvom Žibrica. Už vtedy som si hovoril, že sa tam vrátim a vyleziem aj na tento známy tribečský vrchol. Veď treba spoznávať aj ďalšie prírodné krásy nášho územia. Keďže som však nechcel isť zo Zoboru – svoj styčný bod som si určil v dedinke Mechenice – východne od pohoria Tribeč. Pre moju následujúcu túru to bol ideálny bod, nakoľko som mohol z tohto miesta spraviť túru bez toho, aby som išiel tam aj naspäť. No proste okružnú.

Do Mecheníc som dorazil bez problémov, žiadne zablúdenie sa nekonalo – nič také, ani by som to nechcel, lebo by mi to dosť nabúralo časový harmonogram predsavzatia. Ono, predsa len, ešte aj vo februári sú celkom krátke dni a potme sa mi blúdiť vôbec nechcelo. Zaparkoval som teda pod viaduktom opustenej železničnej trate, vraj tu už vlaky nepremávajú, ale viadukt bol pekný, zachovalý. Odtiaľ sa ťahala žltá značka na východné stráne vrchu Žibrica, tak som vyrazil do kopca.

Polia nad Mechenicami, predo mnou Žibrica

 Počasie bolo typické jesenné, po dosiahnutí otvorených stráni vyššie menovaného vrcholu, som sa dostal na zablatenú poľnú cestu, ktorá viedla popri poliach smerom k rázcestiu Pod Dlhou skalou.

Cestu som zdolával rôznymi prískokmi, preskokmi cez mäkkú zem. Vetrík vejúci sa z vrcholu, mi začal na tvári vytvárať typické jabĺčkovské farby. Polovica oblohy bola modrá a polovica bola tak zamračená, že som sa začal obávať, či vôbec niekam dôjdem. Predsa len – bolo to tak na polovicu. Pri vstupe do lesa bolo zo začiatku ešte všetko jesenné a mazľavo šmykľavé. Moje návleky odolávali a ja som si gratuloval k ich nasadeniu, veď inak by som bol parádne zašpinený. Dá sa to aj inak povedať, ale zostanem pri adekvátnych slovách. Cesta ma viedla do kopca a zhruba po trištvrte hodine som sa dostal k rázcestiu Pod Dlhou skalou.

 Žltá značka tu skončila, rovnako ako aj žltá farba jesene. Pri odbočení doprava na červenú turistickú značku a naberaní výšky smerom na Žibricu, bolo čim ďalej, tým chladnejšie počasie. Začalo sa mi to aj viac páčiť, pretože zimy a snehu som si tento rok príliš veľa neužil. Cesta sa zmenila na turistický chodník, ktorý sa čim ďalej, tým viac nakláňal smerom nahor. Ale zvládnuť sa to dalo, aj keď som fučal ako parná lokomotíva. Nevadí. Tú námahu mi vynahrádzali pekné zimné scenérie okolitého lesa.

Medzi stromami som nachádzal pohľadom rozkvitnuté snežienky, ktoré boli prikryté novou vrstvou sriene a snehu. Tie boli nádherné. Pomaly ale iste som častejšie vyťahoval foťák z brašne a snažil som sa niečo z tej pohody a zimnej atmosféry dostať do pamäte fotoaparátu. Jasné že som neodpočíval, to nech Vás ani nenapadne, nepotreboval som minúty na výdychy a odfukovanie. Proste som to chcel odfotiť. A tak som v tom krásnom zimnom lese pomaličky naberal výšku a bol som rád, že som si vybral túto túru. Zas asi po štyridsaťminútovom stúpaní som sa dostal na rázcestie pod vrcholom Žibrice. K vrcholu to bolo ešte zopár minút, ale odtiaľ proste nebol žiadny výhľad. Tak som si sadol na vrcholový kameň a doprial som si pár dúškov čaju a fajn jablko, ktoré som našiel na dne batoha. Bolo tam fajn - les bol tichý a neskutočne pokojný, až tak, že som si počul tĺcť vlastné srdce – splašené mojim výstupovým tempom na vrchol - malo to proste svojskú atmosféru a patrične som si ju užíval. Chvíľu som poblúdil po vrchole a hľadal nejaké výhľadové miesto, ktoré by uspokojilo moje fotografické chúťky, ale nenachádzal som žiadne.

Tadiaľ povedú moje kroky

Les na Žibrici

Začali ma trápiť návlekové remence pod topánkami. Stále sa mi na nich vytvárali snehom obalené ľadové valčeky, ktoré vôbec nedodávali môjmu kroku stabilitu. Asi každý desiaty krok som si svoje dezény na nohách čistil obúchaním o nejakú skalu alebo strom – ale to bol taký márny boj s podmienkami. Proste som na klenbe nohy stále cítil ten nepríjemne tvrdý ľadový nános. Pri návrate na rázcestie ma čakal dosť prudký zostup zo Žibrice, na povrchu chodníka riadne náľadie, tak som príliš neváhal a nasadil som si na topánky aj turistické želiezka. Je to dobrá vec, len problém som mal stále s tými zľadovatenými remencami  a snehom, ktorý sa mi lepil na popruhy od návlekov. Povedal som si, že nejako to vydržím.

Zostup do sedla pod Žibricou

 Dobre som spravil s tými železami, aj keď boli potrebné zhruba len asi na kilometer, ale môj krok nadobudol o to väčšiu istotu a dolu strmým kopcom som mi dodali potrebnú stabilitu. Po chvíli zostupu sa mi otvorili krásne výhľady na dedinku Mechenice,  odkiaľ som vyšiel. Čím som išiel nižšie,  tým viac zima okolo mňa ustupovala,  na hlavu mi kvapkalo zo stromov. Kvapky si spravili na mojej čapici odrazové miesto pre svoje vodotryskové ambície. Určite sa im to páčilo, lebo moju hlavu neprestajne vyhľadávali ako odrazový mostík na rozprsknutie. Klesanie na chodníku sa pomaly zmierňovalo a ja som sa postupne dostal na jarné lúky na červenej turistickej značke pod Žibricou. Okolo mňa sa rozhostilo krásne jarné optimistické počasie.

Lúky pod Žibricou

 Lúky síce neboli zakvitnuté, ale nebo nado mnou bolo modré a mne sa krásne kráčalo. Chodníkom som klesol až do sedla pod Žibricou. Tu som našiel odpočinkové miesto, vybalil som tvarohové buchty, znovu som si nalial z čaju a v pohode som sa pustil do lesného obeda na svojej trase, s ktorou som bol spokojný. Veď kedy môžete na zopár kilometrovom úseku prechádzať z jesene do zimy až do jari?! Mne sa to podarilo a keďže som mal pred sebou ďalšie stúpanie na vrch Zobor, tešil som sa na nasledujúce zimné scenérie, ktoré ma ešte len čakali. Tak som sa nedočkavo pustil do ďalšieho pochodu. Pomaly som naberal výšku v Tribečskom pohorí a tešil som sa na zoborské scenérie. Chcel som konečne odtiaľ vidieť Nitru ako na dlani. Veď predtým, keď som tam bol, som mal nádherné výhľady na mraky podo mnou, tie boli prekrásne. Chodník sa vinul lesom a skalnými partiami, pomaly stúpal zas do výšky, ktorú som stratil pri zostupe zo Žibrice. Žiaľ ale, dosť sa oteplilo, takže zima sa už veľmi nekonala. Nevadí. Užíval som si čaro lesa tak či tak. Chodník ma viedol lesom – chvíľu do kopca, chvíľu po rovine – po určitej dobe som čakal na vrchol Zobora, ten však nie a nie prísť – stále sa predo mnou objavil ďalší strmý uhol a naberanie výšky, ktoré som musel zdolať a stále som sa znovu a znovu zahryzol do naberanie nadmorskej výšky. Tým lesom to bolo trošku jednotvárne, ale skalné partie popri chodníku mi pochod spestrovali. Sem-tam sa objavili prieseky v lese, ktorými bolo vidieť východné a južné časti krajiny pod Zoborom. A tak som sa vždy zastavil a trochu zadychčaný som si prezrel nové a nové miesta, ktoré som spoznával. Toto ročné obdobie asi nie je najvhodnejšie pre túto túru. Tento úsek bol dosť fádny. Ale nedalo sa nič robiť, nemôžem mať všetko úžasné. Stúpanie a trasa zo sedla pod Žibricou až na vrchol Zoboru bola záležitosťou nejakej vyše hodiny. 

Výhlad zo Zobora - smer východ

Ale po tomto časovom úseku som mohol obdivovať výhľady od Pyramídy na mesto Nitra. Tu sa už premiestňovala masa ľudí, Nitra bola zahalená oparom, takže to nebolo až také úžasné. 

Výhlady spod Pyramídy

Radšej som sa pobral modrou a zelenou turistickou trasou k Meškovemu vrchu. Túto trasu som už prešiel, tak som sa príliš nezdržiaval, akurát som sa zastavil na výhľadovom mieste pri Troch duboch. Výhľady pekné, ale nedalo sa to porovnávať s tými, ktoré som zažil počas môjho narodeninového výjazdu. Nevadí, ja som bol spokojný. Odpočinkovým krokom som sa dostal ešte na Meškov vrch a odbočil som na žltú smerom na Mechenice. Po chvíli som sa dostal na krásne výhľadové miesto pod Meškovým vrchom.

Výhlady spod Meškovho vrchu

 Pred sebou som mal ako na dlani celú moju dnešnú trasu. Vľavo vrch Žibrica, ďalej sedlo pod ním, Trojchotár a úplne vpravo som videl znovu telekomunikačnú vežu pod Zoborom, no proste krásne scenérie, páčili sa mi. Žltá značka viedla postupným klesaním až do Mecheníc. Problém bol len v tom, že postupne sa dostala na spevnenú cestu, ktorá sa zmenila postupne na asfaltovú. Cesta viedla pomädzi vinohrady, spestrovali mi pochod jednotvárnou a nudnou cestou. Najhoršia časť trasy. Radšej budem šliapať trikrát do kopca a fučať, ako isť nudnou asfaltovou cestou - zvládol som ju. Prešiel som prvýkrát popod železničnú trať a vedel som, že pri nasledujúcom križovaní s traťou budem pri aute, aj tak bolo. V potoku pod viaduktom som si umyl neskutočne zašpinené topánky a mohol som sa po naštartovaní vydať na cestu domov. Bol som spokojný.

Trasa dlhá 15 km a s výškovým prevýšením 700 metrov je stredne náročná, na Žibrici som trošku čakal nejaké výhľadové miesta, ktoré sa ale objavili až pri klesaní z vrcholu. Všetko mi však vynahradil krásny zasnežený zimný les na vrcholce. To som si užil. Čo som si neužil bol jednotvárny asfaltový úsek na žltej turistickej značke smerom do Mechenic. Bol to dosť otupný záver túry, ale nič nemôžem mať ideálne. Tak zatiaľ...... 

Vlastne – ako keby som mal dostať nejaké odškodnenie za tú štrapáciu po asfaltke - cestou naspäť sa mi krásne ukázal spln mesiaca nad Rotundou sv. Michala a rozlúčil sa so mnou nádherným pohľadom na neho.

Tak ešte raz a naozaj – Tak zatiaľ ...

Foto: 

https: //plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6270487761515097809

Moja prvá jazýčková

Toš priatelia moji: „Ako začať tento príspevok?!“.

Mal by byť bez fotiek, iba také spísané myšlienky z mojej mladosti. Mohol by som začať asi takto – na  dôchodcovsky štýl :

„Jáááj dietky moje, to  keď som bol mladý, to ja bol onakvejší  švihák a junák. Všetky baby sa za mnou obzerali, nevedel som si napreberať...“

Alebo aj takto:

„Ja som bol taký turista a tulák, že onakvejšieho nebolo. Do kopca som vybiehal v polovičných limitoch, ktoré boli vypísané na informačných cedulečkách, moje nohy neskutočne kmitali, ostatne ako nikomu a v batohu som nemal nič odľahčené, pekne krásne som šiel cestou Hrdinov SNP z Dukly cez Bardejov, Prešov, Kysak, Košice, Rožňavu, Telgárt – durch cez Nízke Tatry až po Donovaly. A zas som pri babách, nedokázal som všetky tie východonemecké baby v kempe na Donovaloch od seba odháňať“.

Takže dúfam, že mi tieto písmenká neuveríte. Baby sa po mne vôbec neobzerali, bol som len taký obyčajný chalan, ktorý rád po horách chodil. A to nielen vtedy ale aj teraz. V tých limitoch mi však môžete veriť. Darilo sa mi dobre šliapať, ale to je už tak dáááávno. Teraz mám problém nejaký ten limit z informačnej cedule splniť (nebude to tým fotením?)

„Vlado nevyhováraj sa. Samozrejme s tým pivným bruchom – pozostatkom z mladosti – na tých tenkých nôžkach máš vôbec problém vyfučať sa do kopca. Nezvaľuj vinu na fotenie, proste mladý už nebudeš!“.

No dobre, mladý som bol, tak Vám o tom niečo porozprávam (to viete, nostalgia) :

Vynoril som sa z lesov Nízkych Tatier, bolo krásne leto, také aké býva v spomienkach. Slnko pripekalo, okolo mňa voňali nízkotatranské lesy, cvrčky mi hrali do rytmu môjho kroku. Vysoká tráva mi šteklila lýtka. Vibramy boli už dobre vyšľapané, boli úplne super, taká tá poctivá obuvnícka robota - samá koža. Veď mi aj vydržali skoro 20 rokov. Batoh so stanom ma už trošku ťažil a rezal ma do ramien. Ale už som to nemal ďaleko. Dohodol som sa s priateľmi na stretávke – takej mládežníckej – SMZ-áckej - ako sa za starých čias hovorilo a nazvali to Dňami horehronskej mládeže.  

Ako názov pekný, ale opijáš to bol neskutočne realistický. Neviem či to takto dopadlo aj niekde inde. Ale asi áno. Vošiel som do campu, kde sa uvedená akcia konala. Priplietol som sa medzi davy mladej uvedomelej generácie – tej mojej, preskakoval som nohy presvedčenej, jemne otrávenej horehronskej mládeže, vyvalenej v tráve, ktorá sa tu stretla s myšlienkou hviezdnych, šťastných zajtrajškov. Niektorí  ležali vo vlastných zvratkoch, iní hlasne chrápali a svojim snami sa pripravovali na ďalší nočný ťah v mene svetlých červených zajtrajškov, vyšperkovaných pozlátenými prekríženými koláčikmi a kladivkami. Tie zajtrajšky vôbec neboli a ani nebudú také krásne a úžasné, ako sa to hovorí v plamenných heslách všetkých partajníkov. Bola len boľavá hlava, prázdne brucho a neskutočne trúchlivé poopičné myšlienky. Ale to už predbieham udalosti.

Teraz sa tomu hovorí „párty“ – my sme mali tiež za mojich mladých čias svoje party. Niekedy sme si už pomaly po takých opijášoch mohli aj parte písať, čo sme boli takí zdevastovaní a kým sme sa ponachádzali, to bola hotová udalosť dňa.

To ako kamoš vybehol zo stanu, oči červené z nočnej štafety fľašou a vyčíta spolunoclažníkovi:

„Počuvaj nabudúce blvaj v tom stane na druhú stranu a nie mne na chrbát!“

Vlastne to ani nebolo hovorené slovo,  ale kvílenie zdevastovaného prepitého hlasu.  A ten spolubývajúci mu na to hovorí:

„A čo Tebe šibe? Veď to si sa sám oblval. Toť ja som mal Anču pri sebe a tá mi dosvedčí, že to tak bolo.“ – zamilovaná Anča len kývla hlavou, veď ani nevie, o čom bola reč.

„No jasné“ – vraví oblvaný – „To som si akože v noci otočil hlavu na chrbát a poriadne som to tam vyložil?!l“ – no predstava tohto všetkých ostatných dostala do divokého rehotu.

Proste jedna z opijášskych akcii, ktorými som prešiel – tak mi napadla pri prechádzaní stanovým mestečkom, plným horehronskej uvedomelej mládeže. Sem tam bolo vidieť aj nejakú tú zväzácku košeľu. Svoje si už odslúžila – uvádzací ceremoniál bol niekde v minulosti a to modré čo sa nazývalo  zväzácka košeľa,  sa ledva dala po dvoch dňoch pitiek identifikovať.

Možno to bolo aj niečo iné – čo ja už viem.

Ale dobre, prešiel som popri amfíku vidiac v diaľke moju cieľovú partiu, ktorá mi už z diaľky mávala. Len tak pomimo som v kúte oka postrehol, že horehronské víly šalejú pri vtedajšom popovom hite – Citrónová holka – alebo ako sa to volalo. Na pódiu sa tam za bubnami divoko oháňal idol vtedajších študentiek Československa, sám velikánsky spevák Víťa Vávra. Bol fakt vysoký, pri svojej výške mu kolená trčali nad bubnovou súpravou, nohy lietali kade-tade okolo bubnov a on stále dookola vyspevoval refrén o Citrónové dívce. Vlasy mu viali pri kmitaní paličkami a ako v tranze neustále opakoval to isté. Asi by som to nedokázal spievať celý rok, tento hit – už by mi muselo z toho – s prepáčením švitoriť. Dá sa to aj inak povedať, ale nebudem zachádzať do podrobností. Predsa len som už starší distingvovaný pán. A „dívky“ v hľadisku šaleli pri ďalšom hite o dívce Glórii, skákali, pod napnutými zväzáckymi košieľkami im poskakovali  vŕšky, aké som doteraz absolvoval. Jasné že som si to všimol, bol som predsa chlap, ktorý možno týždeň nevidel poriadnu ženskú. A tak som si pospevoval pri predstave nasledujúcich hodín:  Glóry, Glóry – alelúúúja – to bude jááááázda.....

No ale už ma vítala zmiešaná partia kamarátov,  niektorých a niektoré som poznal, s inými som sa spoznal pri nasledujúcom štamprlíku domácej pálenky. Ani sme si nemuseli vypisovať, hádzať po sebe smailíky a like či podobné hovadiny, špamprlík nás dal okamžite do správnej zoznamovacej roviny. Jasné, že to všetko smerovalo k divokému večeru, trošku som sa šetril, trošku som sa prespal a večer sa zas išlo na koncert. Teda nešlo – privrávoralo sa tam. Ani neviem, ktorá z oných populárnych kapiel vystupovala, to mi už vyšumelo z hlavy – dôležitý bol hit o citrónové holce, ktorý navždy zostane v mojej hlave v súvislosti so Stretnutím horehronskej mládeže niekde pri Telgárte.

A tak kolovala medzi nami fľaštička takej domácej terkelice od Brezna, ktorú vystriedala fľaštička domáceho páleného od Štiavnice a ukončila to fľaštička domácej od Bratislavy. Pomaly ale iste sme sa dostávali do stavu hodného tejto úžasnej akcie.

„Nemohol by si isť so mnou tam niekde za potok?  Potrebujem sa vyčúrať“ – zaševelila za mnou akási horehronská víla. Nevedel som, či to bolo pre mňa, ale som predsa nejaký gentlas, čo by som nespravil pre vílu. V tom momente som veľmi nepremýšľal, prečo vždy musia ísť ženy na tieto chúlostivé výjazdy  vždy vo dvojici. Teda aspoň minimálne vo dvojici. Nám to až taký problém nerobí. Ale dobre, vtedy som bol podgurážený a aj polichotený, že som vyvolený, sprevádzať horehronskú vílu. Spolu sme sa začali kymácať k bystrine, ktorá pretekala za campom.

Po príchode k potoku mi ale vraví:

„Vieš tu je to veľmi na očiach, nájdime nejaký mostík, prejdeme na druhú stranu.“

„Ho-ho-ho“ – já na to:  „som predsa nejaký chlap, nejaký potok ma nemôže zastaviť v pomoci takej úžasnej krasavici.“

„Vezmem Ťa na ruky a prenesiem Ťa cez potok“ – vypol som kohútí hrudník, to nezvládnem, pche.

No pri našom stave ani nebolo treba veľa prehovárania, vyskočila mi do náručia a ja som vykročil smerom k tečúcej, zurčiacej vode. Bolo to fajn niesť takú vílu a cítiť sa ako správny horehronec. Už som sa videl ako v romantickom filme, kde mužný hrdina ladným krokom, s vlajúcou hrivou umytých vlasov hravo zvládne skok nad trojmetrovou riekou s devou v náručí a dostane za to zaslúženú odmenu.

A tak som sa dovliekol k brehu potoka.

„Nič to nie je, ani nie si ťažká – preskočím to troma krokmi-skokmi“ – to som len chcel povedať. Miesto toho zapracovala vlhká tráva pod nohami a aj zemská príťažlivosť. Nohy sa dostali do sklzu, nabrali poriadnu rýchlosť len nesprávnym smerom - k nebesám. Pred očami sa mi zatmelo, môj ctený zadok dopadol do mäkkej mokrej trávy, ktorá rašila z malej kaluže vody, nohy do vody a do úst mi vletel, akoby nedopatrením,   slimák. Klzký a vlhký a metal sa ako šialený. Svojim pohybom sa mi ovíjal okolo zdreveneného jazyka a čistil mi zuby. Snažil som sa nadýchnuť, zacítil som zmes vzduchu premiešanú arómou domácej pálenôčky.

Vlastne som nevedel, čo mám skôr vnímať. Moja víla sa na mne celá rozpleštila po tvrdom páde a po pravde, nebola až taká ľahká. To som pocítil až pri dopade na tvrdú zem. Do vibrám mi začala tiecť studená potočná voda, na zadok sa mi prilepili menčestráky premočené vlhkou rosou z trávy a ten hnusný domnelý slimák sa mi nedal vypľuť z úst.  

„To čo je???“.  Otvorím oči a ledva cez alkoholické opojenie začínam vnímať, že na moje ústa sú prilepené pery horehronskej divy.

„Veď to je jazýčková Vlado!“ – „To snaď nie, to je ten preslávený bozk-bozkov, ktorý je úžasný a jedinečný?“

„Ako si ho mám užiť, keď mi v topánkach žblnká studená horehronská voda, na riti mám fľaky lúčnej rosy zmiešané s bahnom z mláky. Nie je to žiadna romantika, ani tanec na lúčnych kvetoch!  Skôr sa metám v snahe dostať sa z tej mláky pod sebou, nájsť polohu na nejakých suchších kameňoch. Nohy by som potreboval dostať na opačnú stranu svojho pádu. Aby som nemal všetko mokré, nielen v dutine ústnej, no nedá sa.

„Tak si vyber Vlado!!!!“ vravím si v duchu. Chcel si mať už konečne jazýčkovú – tak ju máš. Vybodni sa na nohy v potoku, zadok v kaluži rosy, sústreď sa na to, čo má byť najpríjemnejšie.  A bolo????

Svetlý zajtrajšok mojej mladosti začal šialeným  hlavebôľom po prebudení sa v stane. Kamarát mi podal fľašu vody, ktorú som, úplne vyprahnutý, vydzunkal jedným vrzom.

Horehronskú vílu som už viac v živote nevidel, zmizla v prepadlisku mojej minulosti, no nezmizla z mojich spomienok.

A to je všetko, čo by som k tomu chcel dodať. (ale vážne – bol to len nevinný bozk, nič viac – to viem presne).