Monológ odvodňovacieho kanála.

Dovolte aby som sa predstavil. Mám minimálne dve mená – na mapách som označený ako Biela voda, čo sa však v lokalite kde tečiem vôbec neujalo. Moje pravé meno, pod ktorým pretekám okolo  dediny je Dunájok. Ak sa spýtate, kde tečie Biela voda – to Vám nikto zo starších obyvateľov obce nepovie, ak sa spýtate, kde tečie Dunájok – máte omnoho väčšiu šancu na lokalizáciu mojej polohy.

 Neviem sa určiť, som potok, kanál alebo stoka?

Kedysi dávno by som sa určoval ako potok. Krásne čisté brehy, ľudia, ležiaci teraz na cintoríne, pod ktorým pretekám sa o moje brehy a stráne vedúce ku korytu – starali.

Mal som krásne brehy porastené stromami, nikde žiadne krovie a len tráva. Po mojich brehoch dietká pásli hydinu, kozy, ovce, krávky. Proste všetko čo sa chovalo v hospodárskych dvoroch. Vodu som mal čistú – žiadne odpadky by ste vo mne nenašli. Dokonca sa dietka vo mne aj kúpali. Rád som ich prijal do svojho vodného objatia, aby sa v sparnom lete pri svojich povinnostiach trošku osviežili. Na jednom mieste dokonca vzniklo malé futbalové ihrisko – že vraj Maracana – to miestny nazvali – he-he-he. Ale futbal sa hral ostošesť. Pár lôpt som aj nadšeným hráčom ukradol svojim prúdom. Joooj to je dávno. Potom však prišli pochmúrne časy, vyschol som, do koryta mi bolo nahádzaného plno odpadu, smetí a rôznych splaškov. To trvalo dlho. Veľmi dlho. Okolie zarástlo, všade narástlo take krovie, že zámok šípkovej Rúženky sa mohol červenať, nemal na moje zarastené brehy. Po chvíli mojej pasivity sa našťastie ľudia prebrali a naraz som vo svojom koryte pocítil bagre, prebágrovali moje koryto, poškrabkali mi dno svojimi lopatami a znovu sa do môjho koryta napustila voda. A tak ja Dunajok som fungoval ďalej. Nič iného sa ale nedialo. Stále som divoko zarastal, len na niektorých miestach sa ľudia pustili do úpravy mojich brehov za svojimi záhradami. Ale to bolo málo. Stromy okolo mňa rástli, niektoré sa rozširovali a mocneli. Iné vyschli – ochoreli, pomreli od staroby, od chorôb. Ani sa nečudujem, v tej džungli, kde sa slnko nedostalo sa dostali rôzne chrobače a zničili pár krásnych stromov. Stromy popadali a niektoré nie vlastným pričinením padli na ploty záhrad susediacich s mojim tokom. No čo – škoda, s tým treba predsa niečo robiť. A tak som s potešením pri svojom prúdení zachytil rozhlasové hlásenie, že sa príde na moje brehy znovu pracovať, že sa les prečistí a presvetlí, vyrúbu sa choré stromy a preriedi sa les. Bol som šťastný a bol som rád. Každý les potrebuje obnovu, presne ako ľudia potrebujú odpočinok. Tak les na mojich brehoch už bol tomuto činu veľmi rád.

A tak nabehli stroje, ľudia pracujúci v inštitúcii, ktorá toto zastrešovala prišli s pílami, nákladiakmi, drvičkami konárov a všetkým, čo bolo potrebné k tomu aby les na mojom brehu omladol. A tak sa voda v koryte jednu chvíľu skvela v prečistenom lese, pracovníci vysekali a presekali les, mohutné stromy obrezali, vyrezali, naložili na autá a odviezli. Veď tomu sa hovorí predsa lesné hospodárstvo, to treba spraviť. Všetko bolo ok – ale len na úseku zhruba 200 metrov môjho toku. 

Po 200 metrov toku sa ráz mojich brehov zmenil, les bol síce vyrúbaný, ale všetky konáre a odpad zo stromov ležal asi v polmetrovej výške na zemi, prišla drvička, bol spracovaný len ten najnutnejší  odpad pri výrube stromov. Jasné – kvalitné drevené pňe sa odviezli, škoda by to bolo tam nechať, ale konáre zostali ležať tam, kde odpadli od rúk pracujúceho človeka. Veď prečo sa s ním namáhať. Keď domáci zo záhrady nechcú mať v záhradách červotoče, komáre, rôznu háveď z umierajúcich stromov, nech si to vyčistia. No nie? Veľmi veľa stromov bolo pri páde zotnutej kvalitnej drevárskej zmesi poškodených – ale asi nemali patričné parametre na to aby boli tiež vyrúbané. 

Proste zostali tam stáť dolámané a vystavené otvorenými ranami všetkým nástrahám, ktoré prídu z porúbaného porastu.

 Veľa konárov popadalo do vody a  poupchávalo môj tok. Takže ľudkovia ospravedlňujem sa všetkým za to, že z neprietočného toku k vám bude dochádzať smrad hnijúcich odpadkov, priletí množstvo komárov, veď oni teraz budú mať omnoho viac miesta na založenie komárich kolónii. Proste asi si to v budúcnosti užijete.

A tak si tečiem ďalej – dostávam sa pomaly do svojej tradičnej zarastenej džungle, ktorou som tiekol dlhé roky. Veď to je fajn. Zrazu svetlo po sto metroch – z pravej strany môjho toku vidím velikánsky priesek do lesa, nie – nie je to priesek. Proste inštitúcia, ktorá robila poriadky s lesom na začiatku môjho toku si tu po pár stoviek metroch vyhliadla kvalitné, hrubé parádne stromy. Mali jednu chybu. Boli vrastené do krovísk od agátov a iných stromov. Problém???? 

Nie – proste vpálime traktormi do lesa, vyrežeme strom kvalitný, zdravý strom – zapriahneme a vytiahneme z lesneho priestoru na pole. Že pritom dolámeme desiatky iných stromov??? – Koho to trápi!!!! – Ešte predtým však tie kvalitné stromy obrežeme a všetok ten bordel tam necháme ležať v doničenom lese. Tie stromy asi chore neboli, až z koryta som videl na opracovaných kmeňoch značky – kolko kubíkov dreva sa môže znovu predať. Vraj majú ludia take náboženstvo – že PEŇÁZE. Na úkor desiatok stromov, ktoré tam zostali dolámané. Tečiem si – tečiem a na úseku 100 metrov je vpádov traktorom do lesa asi 5x, Ďalej radšej zavriem oči a nepozerám sa. Načo aj.

Hútam o tom ako to bolo kedysi, moje vody boli pospájané s vodnými plochami okolo celej dediny. Pamätám si, ako pri výjazde z dediny vysadili predkovia súčasných obyvateľov krásnu čerešňovu aleju. Na jar po zime, keď čerešne rozkvitli – prinášala radosť svojou ružovou farbou všetkým obyvateľom, ktorý týmto miestom prechádzali smerom do práce, takisto ich vítala po príchode z práce. Bola krásna, aj keď rozkvitnuté čerešne nemali dlhú trvácnosť. Ale stojace stromy čerešní boli zárukou toho, že o rok a o ďalší rok a znovu o rok sa ľudia majú na čo tešiť. Prišiel však rok, kedy zvíťazili peniaze nad alejou. Proste pre výstavbu veľkoobchodu bola celá aleja vyrúbaná, korene vytiahnuté. A zostala len holá pláň – nevadí – trebalo inžinierske siete k veľkoobchodu naťahať. Peniaze treba, kupujúci musíte sa svojich peňazí zbaviť a my vo svojom veľkoobchode ich radi uskladníme vo svojich kešeniach. Čo tam po nejakých stromoch. A viete čo – páni predstavitelia obce – tu máte nejaký groš ako odškodnenie a sľúbte všetkým obyvateľom, že my sa postaráme a vysadíme novú alej. Nech im zacpete huby týmto tvrdením a nech zbytočne nekvákajú.  Veď časom sa zabudne. A miesto čerešní budeme prekvitať my – a to celý rok. To bolo už pred pár rokmi. 

(Poznámka autora: Som rád, že z vtedajších predstaviteľov obce sa nik pri voľbách nedostal k moci, neviem-neviem či by sme mali ešte parky v dedine.)

Tak to by sme mali nejakú tú spomienku, len tak aby sa vedelo, že sa nezabúda.

A tak si tečiem ďalej, hútam a snívam o tom, či tá inštitúcia čo mala na starosti výrub dá aj nejaký zisk z toho dedine, kedže aj občania sa dosť podieľali na vyčistení mojich brehov. Hlavne za svojimi záhradami. Aj keď tie pozemky vôbec nie sú ich vlastníctvo. Proste im to nedalo. Ale ako tak trošku poznám ľudské povahy – toto určite zostane len v polohe snov. A to už radšej ani nepomyslím, čo zostane z toho zdevastovaného lesa, ktorý nemá to šťastie, že má vedľa seba pozemky pracovitých záhradkárov, ktorý si za svojimi pozemkami aspoň počistia. Asi nič – zostane len môj zanesený tok a zarastené brehy, to všetko bude po určitej dobe páchnuť a bude semenišťom komárov.

Vtečiem do Malého Dunaja a možno sa dozviem aj o tom, či výrub na ostrove pri Dunaji – Sihoť – bude robiť tá istá inštitúcia, čo na mojom toku. Ak áno – amen-tma – možno budú rúbať stromy – zdravé a mohutné aj 5 km mimo uvedených lokalít.

Tak zatiaľ.