Hoher Lindkogel

Veľmi dlho už ležia vedľa seba – na vzdialenosť zhruba 50 km. Vo svojej histórii sa nachádzali v jednom štátnom zriadení, obe boli kráľovské, veľakrát sa v nich, medzi nimi a aj v ich okolí diali dôležité historické udalosti. V určitom časovom úseku storočí, v ktorých existovali,  boli násilne oddelené ostnatým drôtom.

Sú chvíle, kedy sa dá dovidieť z vyvýšených miest na každé z nich. Sú to dve mestá – Bratislava a Viedeň – sú rozdielne a predsa rovnaké. Niekedy by som povedal, že z určitého uhlu pohľadu sú zrkadlovo postavené. Za každým z nich začína jeden velikánsky geologický celok a presne z tej druhej strany, keď sa na ne človek z ich stredu medzi ne pozerá. Trebárs z Hundsheimu,  ale to nie je stred. Dá sa dovidieť do každého z týchto miest a za jedným sa začínajú Alpy predhorím Wienerwald a za druhým sa vrstvia Karpaty svojim prvým pohorím od Bratislavy – Malými Karpatmi. Je to naozaj zaujímavé, na akú malú vzdialenosť sú tieto pohoria, tiahnuce sa polovicou Európy, od seba vzdialené svojimi prvými kopčekmi – sotva 40 km rozdeľuje tieto pohoria rovina zvaná Moravské pole, pritom je v Rakúsku.

Dnes upriamim svoju pozornosť na predhorie Álp za mestom Wien s názvom Wienerwald. Už som tu prešiel zopár kilometrov, v tomto článku k ním pridám ďalšie.

Mal som pre seba celú nedeľu, trošku som bol lenivý no o to viac som bol zvedavý. A keďže som si na tento víkendový deň  neplánoval žiadne sedenie za počítačom ani úpravy fotiek, začal som rozmýšľať, čo by som podnikol – ale len tak jemnúčko,  bez nejakej námahy.

„Čo keby som preskúmal a previezol sa do mesta Baden  pod Viedňou?“ – napadlo ma.

Veď nemusím veľa chodiť, len spoznám nové miesta a cestu pre prípad, že by som sa rozhodol spraviť v týchto lokalitách nejakú novú dlhšiu túru. Myšlienka dala myšlienku, vzal som foťák a poďho do sveta. Ja viem, len tak si zmyslieť a vyjsť niekam naverímboha – to je teda myšlienka. Ale už som bol rozhodnutý. Vzal som auto a vyrazil do západného sveta.

Doteraz som poznal len cestu do mestečka Mödling na juh od Viedne – mesto Baden leží ešte južnejšie. Po preskúmaní cesty som mohol skonštatovať, že nemusím nevyhnutne  investovať do kúpy diaľničnej známky, ktorá by ma vyšla na čistý čas pol hodiny cesty ďiaľnicou niečo vyše 8 Eur.

Vyrazil som teda smerom na Schwechat – túto cestu robím prakticky vždy, keď sa vydávam do týchto končín. Popri letisku vo Schwechate si to pekne šiniem cestou vedľa rafinérie OMV až do centra Schwechatu. Tu si treba dávať pozor a za mostom cez rieku pri starom kostolíku odbočujem vždy doľava – smer   Mödling. Ďalej idem stále cez dediny – prejdem popri katedrále s krížovou cestou pri nej v dedine Maria-Lanzendorf a v nasledujúcej dedine Achau už ale nepokračujem na Mödling,  ale dám sa na kruhovom objazde doľava k juhu – prechádzam cez dedinu Münchendorf a po asi 10 km sa dostávam k mestečku Oberwaltersdorf,  kde si to nasmerujem na západ k Badenu. Je to fajn cesta, pretože nevedie priamo do centra ale obchádza Baden z juhu smerom priamo do pohoria Wienerwald. No ako si tak pozerám mapu a vypisujem názvy miest – postrehnem aj cestu z mestečka Fischamend, ktorá sa mi zdá na mape ešte lepšia a rýchlejšia.

 A tak ani neviem ako sa ocitnem  pri vjazde do pohoria. Okolo mňa sa pomaly vypínajú kopce nad Badenom a na každom z nich zaujímavo vyzerajúca ruina. Cesta ide pomaly pomedzi kúpeľnými domami v Badene – ale je to už len koniec mesta, takže to nie je dlhé. Rozmýšľam, či tu zaparkujem a vybehnem na tie spomínané ruiny. Nakoniec si to ale rozmyslím. Mám totižto iný cieľ, ktorý som nespomínal, nevedel som, koľko mi bude táto cesta trvať. Bolo to zo dve hodinky a ja mám plno času, tak prečo by som nevybehol na kopec Hoher Lindkogel, ktorý mám vo svojom itinerári výstupov už dlho. Nechcem robiť nejakú dlhú trasu, tak som si našiel na mape parkovisko. Dá sa zaparkovať aj skôr - v mieste, ktoré tu zovú Cholerakapelle, ale ja chcem isť ďalej. A tak sa popri riečke Schwechat dostávam na začiatok akéhosi zoskupenia domov, povedal by som osada pod názvom Krainerhütte. Pri odbočke na chatu Augustinerhütte je parkovisko na jednej i druhej strane rieky a ja sa len tak preventívne spýtam okolo parkujúcich, či tu možno nechať auto. Odpoveď je jednoduchá  – „JA“.

Viac som nepotreboval vedieť, rovno som nahodil vybramy, prekontroloval mapu a ráznym krokom som sa vydal na výstupu do  kopca. Počasie bolo o ničom, nízka oblačnosť mi naznačovala, že toto nebude o výhľadoch - ani nebolo. Ale ja som sa aj napriek tomu zahryzol do výstupu. Ako stupák to nebol veľmi namáhavý ale dlhýýýýý a ja dlhé tiahle stupáky nemám – teda vôbec nemám rád. Ale predsa to nevzdám! Pomaly som naberal výšku. Stromy ešte neboli posiate lístím, ale koberce trávy a lány  medvedieho cesnaku sa predo mnou zelenali vo svojich krásnych jarných farbách. Páčilo sa mi to. Do toho som si obzeral zaujímavé žlté trsy kvetov, ktoré u nás vôbec nerastú.

 Samozrejme aj snežienky, fialky a všetka tá jarná kvetena, ktorá sa na mňa usmieva pri prvých krokoch  na jarných túrach.

Zakusol si do značky

Čim viac som stúpal, tým ma obaľovali väčšie a väčšie chuchvalce mrakov. Hore na Lindkogeli  je rozhľadňa.  Snáď sa tam trošku vyčasí a budem mať aspoň možnosť niečo si pozrieť naokolo. V tomto presvedčení som zdolával prevýšenie na zhruba 4 km výstupu na túto horu, či skôr kopec. Les sa prestriedal s lúkou, rúbaniskom, znovu som sa dostal do lesa – výškové metre pribúdali a ja som už každú chvíľu očakával kedyže sa ocitnem hore.

A už to bolo – predo mnou sa z hmly vylúpla vrcholová chata s názvom Eisernes Tor. Pri nej krásna kamenná rozhľadňa. Celá bola zahalená v oblakoch. Moje očakávania o vylepšenom počasí sa žiaľ nekonali. Všetko – celý les – bol zahalený do bielych mrakov a ja som mohol len skonštatovať: „Musíš prísť znovu“.

Uvítacia brána na vrchole

Hütte Eisernes Tor

Tak som aspoň nabehol do chaty a dal som si dobrý čajík. Bol som  v absolútnej pohode. Vždy niečo novo spoznané ma privedie do fajn nálady, prevládal pocit spokojnosti. Horšie to je, keď niečo nezvládnem. To nebývam dobrý. Vtedy len netrpezlivo čakám na vhodnú príležitosť znovu sa vrhnúť na nedokončenú túru alebo prechádzku. Strašne ma to štve – proste ješiťák.

Čaj bol dobrý, čas bol dobrý tiež, tak hovorím si – pôjdem dolu trošku inou cestou. Nie príliš  vzdialenou od tej čo som vyšiel, ale možno bude zaujímavejšia. Bola.

Zo začiatku som išiel krásnym zahmleným skalným hrebienkom, ten sa mi veľmi páčil. Bol super. Hmla okolo mňa tvorila nádhernú atmosféru – povedal by som, že mi zahaľovala tajomstvá okolitého lesa a mne sa páčilo predstavovať si, čo všetko sa tam za skalné útvary skrývajú. Pomaly som došiel k zostupovej fáze tohto chodníka.

 Vinul sa pomädzi skaly a na skalách boli pripevnené úchyty na opatrnejší zostup alebo výstup. To som tu nečakal, ale bolo to pozoruhodné, proste  iné ako nudný výstup dlhým nekonečným stúpaním. Páčilo sa mi to, bolo to síce v lese, ale iné. Z hmly podo mnou sa vynorila turistka, zaváhala, asi sa ma zľakla. Ja nie – usmial som sa a to ju povzbudilo, povedali sme si tradičné rakúske „Hallo“ alebo „Grüß Gott“, minuli sme sa a každý sme sa dali svojim smerom. Takto som stretol ešte tri také samotárky. To sa mi na Slovensku nestáva často, aby som stretol samotnú turistku hlboko v lese. Ale asi si veria – a to je dobre.  

Opatrne som po vlhkých skalách zdolal zostup medzi skaly – bolo dosť vlhko tak to muselo byť veľmi opatrné. Predsa len v zahraničí a sám – treba byť dvojnásobne opatrný. Ale zvládol som a po zhruba 100-metrovom prevýšení smerom dolu som sa dostal na lesnú cestu, odbočil som doľava a po 10 minútach som sa napojil na trasu, ktorú som zdolával smerom hore. Tu to už bolo jednoduchšie. Užíval som si znovu prechod z oblačnosti na trošku viditeľnejšie miesta – ale výhľady do okolia neboli žiadne. No nič sa nedá robiť – snáď to bude nabudúce lepšie. A tak som sa chodníčkom po lese, plnom jarných kvietkov – známych aj neznámych, dostal na parkovisko pri riečke Schwechat.

Čakala ma cesta domov, pri zvukoch hudby som sa spokojne usmieval, predsa len mám vždy dobrý pocit z toho, keď spoznám nejakú novú lokalitu a viem, že sa tam môžem znovu vrátiť. Už teraz sa na to teším. Táto poobedná prechádzka na vrch Hoher Lindkogel – 834 m.n.m. -  bola dlhá asi 8 km s prevýšením 554 metrov. Po celej trase som nenatrafil na vodu, treba vziať do batohu. Občerstviť a aj najesť sa dá na chate Eisernes Tor – na vrchole Hoher Lindkogel. Treba ale brať do úvahy rakúske ceny.

Album k článku:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6284086309930868017

Tak zatiaľ.... 

Monológ odvodňovacieho kanála.

Dovolte aby som sa predstavil. Mám minimálne dve mená – na mapách som označený ako Biela voda, čo sa však v lokalite kde tečiem vôbec neujalo. Moje pravé meno, pod ktorým pretekám okolo  dediny je Dunájok. Ak sa spýtate, kde tečie Biela voda – to Vám nikto zo starších obyvateľov obce nepovie, ak sa spýtate, kde tečie Dunájok – máte omnoho väčšiu šancu na lokalizáciu mojej polohy.

 Neviem sa určiť, som potok, kanál alebo stoka?

Kedysi dávno by som sa určoval ako potok. Krásne čisté brehy, ľudia, ležiaci teraz na cintoríne, pod ktorým pretekám sa o moje brehy a stráne vedúce ku korytu – starali.

Mal som krásne brehy porastené stromami, nikde žiadne krovie a len tráva. Po mojich brehoch dietká pásli hydinu, kozy, ovce, krávky. Proste všetko čo sa chovalo v hospodárskych dvoroch. Vodu som mal čistú – žiadne odpadky by ste vo mne nenašli. Dokonca sa dietka vo mne aj kúpali. Rád som ich prijal do svojho vodného objatia, aby sa v sparnom lete pri svojich povinnostiach trošku osviežili. Na jednom mieste dokonca vzniklo malé futbalové ihrisko – že vraj Maracana – to miestny nazvali – he-he-he. Ale futbal sa hral ostošesť. Pár lôpt som aj nadšeným hráčom ukradol svojim prúdom. Joooj to je dávno. Potom však prišli pochmúrne časy, vyschol som, do koryta mi bolo nahádzaného plno odpadu, smetí a rôznych splaškov. To trvalo dlho. Veľmi dlho. Okolie zarástlo, všade narástlo take krovie, že zámok šípkovej Rúženky sa mohol červenať, nemal na moje zarastené brehy. Po chvíli mojej pasivity sa našťastie ľudia prebrali a naraz som vo svojom koryte pocítil bagre, prebágrovali moje koryto, poškrabkali mi dno svojimi lopatami a znovu sa do môjho koryta napustila voda. A tak ja Dunajok som fungoval ďalej. Nič iného sa ale nedialo. Stále som divoko zarastal, len na niektorých miestach sa ľudia pustili do úpravy mojich brehov za svojimi záhradami. Ale to bolo málo. Stromy okolo mňa rástli, niektoré sa rozširovali a mocneli. Iné vyschli – ochoreli, pomreli od staroby, od chorôb. Ani sa nečudujem, v tej džungli, kde sa slnko nedostalo sa dostali rôzne chrobače a zničili pár krásnych stromov. Stromy popadali a niektoré nie vlastným pričinením padli na ploty záhrad susediacich s mojim tokom. No čo – škoda, s tým treba predsa niečo robiť. A tak som s potešením pri svojom prúdení zachytil rozhlasové hlásenie, že sa príde na moje brehy znovu pracovať, že sa les prečistí a presvetlí, vyrúbu sa choré stromy a preriedi sa les. Bol som šťastný a bol som rád. Každý les potrebuje obnovu, presne ako ľudia potrebujú odpočinok. Tak les na mojich brehoch už bol tomuto činu veľmi rád.

A tak nabehli stroje, ľudia pracujúci v inštitúcii, ktorá toto zastrešovala prišli s pílami, nákladiakmi, drvičkami konárov a všetkým, čo bolo potrebné k tomu aby les na mojom brehu omladol. A tak sa voda v koryte jednu chvíľu skvela v prečistenom lese, pracovníci vysekali a presekali les, mohutné stromy obrezali, vyrezali, naložili na autá a odviezli. Veď tomu sa hovorí predsa lesné hospodárstvo, to treba spraviť. Všetko bolo ok – ale len na úseku zhruba 200 metrov môjho toku. 

Po 200 metrov toku sa ráz mojich brehov zmenil, les bol síce vyrúbaný, ale všetky konáre a odpad zo stromov ležal asi v polmetrovej výške na zemi, prišla drvička, bol spracovaný len ten najnutnejší  odpad pri výrube stromov. Jasné – kvalitné drevené pňe sa odviezli, škoda by to bolo tam nechať, ale konáre zostali ležať tam, kde odpadli od rúk pracujúceho človeka. Veď prečo sa s ním namáhať. Keď domáci zo záhrady nechcú mať v záhradách červotoče, komáre, rôznu háveď z umierajúcich stromov, nech si to vyčistia. No nie? Veľmi veľa stromov bolo pri páde zotnutej kvalitnej drevárskej zmesi poškodených – ale asi nemali patričné parametre na to aby boli tiež vyrúbané. 

Proste zostali tam stáť dolámané a vystavené otvorenými ranami všetkým nástrahám, ktoré prídu z porúbaného porastu.

 Veľa konárov popadalo do vody a  poupchávalo môj tok. Takže ľudkovia ospravedlňujem sa všetkým za to, že z neprietočného toku k vám bude dochádzať smrad hnijúcich odpadkov, priletí množstvo komárov, veď oni teraz budú mať omnoho viac miesta na založenie komárich kolónii. Proste asi si to v budúcnosti užijete.

A tak si tečiem ďalej – dostávam sa pomaly do svojej tradičnej zarastenej džungle, ktorou som tiekol dlhé roky. Veď to je fajn. Zrazu svetlo po sto metroch – z pravej strany môjho toku vidím velikánsky priesek do lesa, nie – nie je to priesek. Proste inštitúcia, ktorá robila poriadky s lesom na začiatku môjho toku si tu po pár stoviek metroch vyhliadla kvalitné, hrubé parádne stromy. Mali jednu chybu. Boli vrastené do krovísk od agátov a iných stromov. Problém???? 

Nie – proste vpálime traktormi do lesa, vyrežeme strom kvalitný, zdravý strom – zapriahneme a vytiahneme z lesneho priestoru na pole. Že pritom dolámeme desiatky iných stromov??? – Koho to trápi!!!! – Ešte predtým však tie kvalitné stromy obrežeme a všetok ten bordel tam necháme ležať v doničenom lese. Tie stromy asi chore neboli, až z koryta som videl na opracovaných kmeňoch značky – kolko kubíkov dreva sa môže znovu predať. Vraj majú ludia take náboženstvo – že PEŇÁZE. Na úkor desiatok stromov, ktoré tam zostali dolámané. Tečiem si – tečiem a na úseku 100 metrov je vpádov traktorom do lesa asi 5x, Ďalej radšej zavriem oči a nepozerám sa. Načo aj.

Hútam o tom ako to bolo kedysi, moje vody boli pospájané s vodnými plochami okolo celej dediny. Pamätám si, ako pri výjazde z dediny vysadili predkovia súčasných obyvateľov krásnu čerešňovu aleju. Na jar po zime, keď čerešne rozkvitli – prinášala radosť svojou ružovou farbou všetkým obyvateľom, ktorý týmto miestom prechádzali smerom do práce, takisto ich vítala po príchode z práce. Bola krásna, aj keď rozkvitnuté čerešne nemali dlhú trvácnosť. Ale stojace stromy čerešní boli zárukou toho, že o rok a o ďalší rok a znovu o rok sa ľudia majú na čo tešiť. Prišiel však rok, kedy zvíťazili peniaze nad alejou. Proste pre výstavbu veľkoobchodu bola celá aleja vyrúbaná, korene vytiahnuté. A zostala len holá pláň – nevadí – trebalo inžinierske siete k veľkoobchodu naťahať. Peniaze treba, kupujúci musíte sa svojich peňazí zbaviť a my vo svojom veľkoobchode ich radi uskladníme vo svojich kešeniach. Čo tam po nejakých stromoch. A viete čo – páni predstavitelia obce – tu máte nejaký groš ako odškodnenie a sľúbte všetkým obyvateľom, že my sa postaráme a vysadíme novú alej. Nech im zacpete huby týmto tvrdením a nech zbytočne nekvákajú.  Veď časom sa zabudne. A miesto čerešní budeme prekvitať my – a to celý rok. To bolo už pred pár rokmi. 

(Poznámka autora: Som rád, že z vtedajších predstaviteľov obce sa nik pri voľbách nedostal k moci, neviem-neviem či by sme mali ešte parky v dedine.)

Tak to by sme mali nejakú tú spomienku, len tak aby sa vedelo, že sa nezabúda.

A tak si tečiem ďalej, hútam a snívam o tom, či tá inštitúcia čo mala na starosti výrub dá aj nejaký zisk z toho dedine, kedže aj občania sa dosť podieľali na vyčistení mojich brehov. Hlavne za svojimi záhradami. Aj keď tie pozemky vôbec nie sú ich vlastníctvo. Proste im to nedalo. Ale ako tak trošku poznám ľudské povahy – toto určite zostane len v polohe snov. A to už radšej ani nepomyslím, čo zostane z toho zdevastovaného lesa, ktorý nemá to šťastie, že má vedľa seba pozemky pracovitých záhradkárov, ktorý si za svojimi pozemkami aspoň počistia. Asi nič – zostane len môj zanesený tok a zarastené brehy, to všetko bude po určitej dobe páchnuť a bude semenišťom komárov.

Vtečiem do Malého Dunaja a možno sa dozviem aj o tom, či výrub na ostrove pri Dunaji – Sihoť – bude robiť tá istá inštitúcia, čo na mojom toku. Ak áno – amen-tma – možno budú rúbať stromy – zdravé a mohutné aj 5 km mimo uvedených lokalít.

Tak zatiaľ. 

Tri ročné obdobia v jednom dni

Tento rok sme prežili už druhýkrát po sebe celkom teplú zimu. Už to človeka aj hnevá, že si my, dole na dolnej zemi, poriadne ani snehu neužijeme. Žeby za to mohol  El Ňiňo, alebo  El homo sapiens – so svojimi tvrdými zásahmi do biosféry našej matičky zeme?! Neviem, nedá sa to zistiť a ani to nikdy nezistím, ale úvaha tu určite je na mieste. V každom prípade sa každému z nás môže stať, že v jeden februárový, ešte zimný deň, podarí zažiť na túre rovno vzorku troch ročných období, ako v zrýchlených políčkach 8 mm filmu. Teda leto v zime nečakajte. Ale nebudem predbiehať …. pekne poporiadku.

Túra:  Mechenice – Žibrica – Trojchotár – Zobor – Meškov vrch – Mechenice.

V zime toho človek dedinský nemá nejako veľa na programe, tak sa často stáva, že sa môže vybrať na túru aj v deň, ktorý má bežne počas roka určený na práce v záhrade. Aj mne sa to stalo. A tak som si pri výbere túry spomenul na návštevu Zoboru, z ktorého som videl ďalší vrch s názvom Žibrica. Už vtedy som si hovoril, že sa tam vrátim a vyleziem aj na tento známy tribečský vrchol. Veď treba spoznávať aj ďalšie prírodné krásy nášho územia. Keďže som však nechcel isť zo Zoboru – svoj styčný bod som si určil v dedinke Mechenice – východne od pohoria Tribeč. Pre moju následujúcu túru to bol ideálny bod, nakoľko som mohol z tohto miesta spraviť túru bez toho, aby som išiel tam aj naspäť. No proste okružnú.

Do Mecheníc som dorazil bez problémov, žiadne zablúdenie sa nekonalo – nič také, ani by som to nechcel, lebo by mi to dosť nabúralo časový harmonogram predsavzatia. Ono, predsa len, ešte aj vo februári sú celkom krátke dni a potme sa mi blúdiť vôbec nechcelo. Zaparkoval som teda pod viaduktom opustenej železničnej trate, vraj tu už vlaky nepremávajú, ale viadukt bol pekný, zachovalý. Odtiaľ sa ťahala žltá značka na východné stráne vrchu Žibrica, tak som vyrazil do kopca.

Polia nad Mechenicami, predo mnou Žibrica

 Počasie bolo typické jesenné, po dosiahnutí otvorených stráni vyššie menovaného vrcholu, som sa dostal na zablatenú poľnú cestu, ktorá viedla popri poliach smerom k rázcestiu Pod Dlhou skalou.

Cestu som zdolával rôznymi prískokmi, preskokmi cez mäkkú zem. Vetrík vejúci sa z vrcholu, mi začal na tvári vytvárať typické jabĺčkovské farby. Polovica oblohy bola modrá a polovica bola tak zamračená, že som sa začal obávať, či vôbec niekam dôjdem. Predsa len – bolo to tak na polovicu. Pri vstupe do lesa bolo zo začiatku ešte všetko jesenné a mazľavo šmykľavé. Moje návleky odolávali a ja som si gratuloval k ich nasadeniu, veď inak by som bol parádne zašpinený. Dá sa to aj inak povedať, ale zostanem pri adekvátnych slovách. Cesta ma viedla do kopca a zhruba po trištvrte hodine som sa dostal k rázcestiu Pod Dlhou skalou.

 Žltá značka tu skončila, rovnako ako aj žltá farba jesene. Pri odbočení doprava na červenú turistickú značku a naberaní výšky smerom na Žibricu, bolo čim ďalej, tým chladnejšie počasie. Začalo sa mi to aj viac páčiť, pretože zimy a snehu som si tento rok príliš veľa neužil. Cesta sa zmenila na turistický chodník, ktorý sa čim ďalej, tým viac nakláňal smerom nahor. Ale zvládnuť sa to dalo, aj keď som fučal ako parná lokomotíva. Nevadí. Tú námahu mi vynahrádzali pekné zimné scenérie okolitého lesa.

Medzi stromami som nachádzal pohľadom rozkvitnuté snežienky, ktoré boli prikryté novou vrstvou sriene a snehu. Tie boli nádherné. Pomaly ale iste som častejšie vyťahoval foťák z brašne a snažil som sa niečo z tej pohody a zimnej atmosféry dostať do pamäte fotoaparátu. Jasné že som neodpočíval, to nech Vás ani nenapadne, nepotreboval som minúty na výdychy a odfukovanie. Proste som to chcel odfotiť. A tak som v tom krásnom zimnom lese pomaličky naberal výšku a bol som rád, že som si vybral túto túru. Zas asi po štyridsaťminútovom stúpaní som sa dostal na rázcestie pod vrcholom Žibrice. K vrcholu to bolo ešte zopár minút, ale odtiaľ proste nebol žiadny výhľad. Tak som si sadol na vrcholový kameň a doprial som si pár dúškov čaju a fajn jablko, ktoré som našiel na dne batoha. Bolo tam fajn - les bol tichý a neskutočne pokojný, až tak, že som si počul tĺcť vlastné srdce – splašené mojim výstupovým tempom na vrchol - malo to proste svojskú atmosféru a patrične som si ju užíval. Chvíľu som poblúdil po vrchole a hľadal nejaké výhľadové miesto, ktoré by uspokojilo moje fotografické chúťky, ale nenachádzal som žiadne.

Tadiaľ povedú moje kroky

Les na Žibrici

Začali ma trápiť návlekové remence pod topánkami. Stále sa mi na nich vytvárali snehom obalené ľadové valčeky, ktoré vôbec nedodávali môjmu kroku stabilitu. Asi každý desiaty krok som si svoje dezény na nohách čistil obúchaním o nejakú skalu alebo strom – ale to bol taký márny boj s podmienkami. Proste som na klenbe nohy stále cítil ten nepríjemne tvrdý ľadový nános. Pri návrate na rázcestie ma čakal dosť prudký zostup zo Žibrice, na povrchu chodníka riadne náľadie, tak som príliš neváhal a nasadil som si na topánky aj turistické želiezka. Je to dobrá vec, len problém som mal stále s tými zľadovatenými remencami  a snehom, ktorý sa mi lepil na popruhy od návlekov. Povedal som si, že nejako to vydržím.

Zostup do sedla pod Žibricou

 Dobre som spravil s tými železami, aj keď boli potrebné zhruba len asi na kilometer, ale môj krok nadobudol o to väčšiu istotu a dolu strmým kopcom som mi dodali potrebnú stabilitu. Po chvíli zostupu sa mi otvorili krásne výhľady na dedinku Mechenice,  odkiaľ som vyšiel. Čím som išiel nižšie,  tým viac zima okolo mňa ustupovala,  na hlavu mi kvapkalo zo stromov. Kvapky si spravili na mojej čapici odrazové miesto pre svoje vodotryskové ambície. Určite sa im to páčilo, lebo moju hlavu neprestajne vyhľadávali ako odrazový mostík na rozprsknutie. Klesanie na chodníku sa pomaly zmierňovalo a ja som sa postupne dostal na jarné lúky na červenej turistickej značke pod Žibricou. Okolo mňa sa rozhostilo krásne jarné optimistické počasie.

Lúky pod Žibricou

 Lúky síce neboli zakvitnuté, ale nebo nado mnou bolo modré a mne sa krásne kráčalo. Chodníkom som klesol až do sedla pod Žibricou. Tu som našiel odpočinkové miesto, vybalil som tvarohové buchty, znovu som si nalial z čaju a v pohode som sa pustil do lesného obeda na svojej trase, s ktorou som bol spokojný. Veď kedy môžete na zopár kilometrovom úseku prechádzať z jesene do zimy až do jari?! Mne sa to podarilo a keďže som mal pred sebou ďalšie stúpanie na vrch Zobor, tešil som sa na nasledujúce zimné scenérie, ktoré ma ešte len čakali. Tak som sa nedočkavo pustil do ďalšieho pochodu. Pomaly som naberal výšku v Tribečskom pohorí a tešil som sa na zoborské scenérie. Chcel som konečne odtiaľ vidieť Nitru ako na dlani. Veď predtým, keď som tam bol, som mal nádherné výhľady na mraky podo mnou, tie boli prekrásne. Chodník sa vinul lesom a skalnými partiami, pomaly stúpal zas do výšky, ktorú som stratil pri zostupe zo Žibrice. Žiaľ ale, dosť sa oteplilo, takže zima sa už veľmi nekonala. Nevadí. Užíval som si čaro lesa tak či tak. Chodník ma viedol lesom – chvíľu do kopca, chvíľu po rovine – po určitej dobe som čakal na vrchol Zobora, ten však nie a nie prísť – stále sa predo mnou objavil ďalší strmý uhol a naberanie výšky, ktoré som musel zdolať a stále som sa znovu a znovu zahryzol do naberanie nadmorskej výšky. Tým lesom to bolo trošku jednotvárne, ale skalné partie popri chodníku mi pochod spestrovali. Sem-tam sa objavili prieseky v lese, ktorými bolo vidieť východné a južné časti krajiny pod Zoborom. A tak som sa vždy zastavil a trochu zadychčaný som si prezrel nové a nové miesta, ktoré som spoznával. Toto ročné obdobie asi nie je najvhodnejšie pre túto túru. Tento úsek bol dosť fádny. Ale nedalo sa nič robiť, nemôžem mať všetko úžasné. Stúpanie a trasa zo sedla pod Žibricou až na vrchol Zoboru bola záležitosťou nejakej vyše hodiny. 

Výhlad zo Zobora - smer východ

Ale po tomto časovom úseku som mohol obdivovať výhľady od Pyramídy na mesto Nitra. Tu sa už premiestňovala masa ľudí, Nitra bola zahalená oparom, takže to nebolo až také úžasné. 

Výhlady spod Pyramídy

Radšej som sa pobral modrou a zelenou turistickou trasou k Meškovemu vrchu. Túto trasu som už prešiel, tak som sa príliš nezdržiaval, akurát som sa zastavil na výhľadovom mieste pri Troch duboch. Výhľady pekné, ale nedalo sa to porovnávať s tými, ktoré som zažil počas môjho narodeninového výjazdu. Nevadí, ja som bol spokojný. Odpočinkovým krokom som sa dostal ešte na Meškov vrch a odbočil som na žltú smerom na Mechenice. Po chvíli som sa dostal na krásne výhľadové miesto pod Meškovým vrchom.

Výhlady spod Meškovho vrchu

 Pred sebou som mal ako na dlani celú moju dnešnú trasu. Vľavo vrch Žibrica, ďalej sedlo pod ním, Trojchotár a úplne vpravo som videl znovu telekomunikačnú vežu pod Zoborom, no proste krásne scenérie, páčili sa mi. Žltá značka viedla postupným klesaním až do Mecheníc. Problém bol len v tom, že postupne sa dostala na spevnenú cestu, ktorá sa zmenila postupne na asfaltovú. Cesta viedla pomädzi vinohrady, spestrovali mi pochod jednotvárnou a nudnou cestou. Najhoršia časť trasy. Radšej budem šliapať trikrát do kopca a fučať, ako isť nudnou asfaltovou cestou - zvládol som ju. Prešiel som prvýkrát popod železničnú trať a vedel som, že pri nasledujúcom križovaní s traťou budem pri aute, aj tak bolo. V potoku pod viaduktom som si umyl neskutočne zašpinené topánky a mohol som sa po naštartovaní vydať na cestu domov. Bol som spokojný.

Trasa dlhá 15 km a s výškovým prevýšením 700 metrov je stredne náročná, na Žibrici som trošku čakal nejaké výhľadové miesta, ktoré sa ale objavili až pri klesaní z vrcholu. Všetko mi však vynahradil krásny zasnežený zimný les na vrcholce. To som si užil. Čo som si neužil bol jednotvárny asfaltový úsek na žltej turistickej značke smerom do Mechenic. Bol to dosť otupný záver túry, ale nič nemôžem mať ideálne. Tak zatiaľ...... 

Vlastne – ako keby som mal dostať nejaké odškodnenie za tú štrapáciu po asfaltke - cestou naspäť sa mi krásne ukázal spln mesiaca nad Rotundou sv. Michala a rozlúčil sa so mnou nádherným pohľadom na neho.

Tak ešte raz a naozaj – Tak zatiaľ ...

Foto: 

https: //plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6270487761515097809

Moja prvá jazýčková

Toš priatelia moji: „Ako začať tento príspevok?!“.

Mal by byť bez fotiek, iba také spísané myšlienky z mojej mladosti. Mohol by som začať asi takto – na  dôchodcovsky štýl :

„Jáááj dietky moje, to  keď som bol mladý, to ja bol onakvejší  švihák a junák. Všetky baby sa za mnou obzerali, nevedel som si napreberať...“

Alebo aj takto:

„Ja som bol taký turista a tulák, že onakvejšieho nebolo. Do kopca som vybiehal v polovičných limitoch, ktoré boli vypísané na informačných cedulečkách, moje nohy neskutočne kmitali, ostatne ako nikomu a v batohu som nemal nič odľahčené, pekne krásne som šiel cestou Hrdinov SNP z Dukly cez Bardejov, Prešov, Kysak, Košice, Rožňavu, Telgárt – durch cez Nízke Tatry až po Donovaly. A zas som pri babách, nedokázal som všetky tie východonemecké baby v kempe na Donovaloch od seba odháňať“.

Takže dúfam, že mi tieto písmenká neuveríte. Baby sa po mne vôbec neobzerali, bol som len taký obyčajný chalan, ktorý rád po horách chodil. A to nielen vtedy ale aj teraz. V tých limitoch mi však môžete veriť. Darilo sa mi dobre šliapať, ale to je už tak dáááávno. Teraz mám problém nejaký ten limit z informačnej cedule splniť (nebude to tým fotením?)

„Vlado nevyhováraj sa. Samozrejme s tým pivným bruchom – pozostatkom z mladosti – na tých tenkých nôžkach máš vôbec problém vyfučať sa do kopca. Nezvaľuj vinu na fotenie, proste mladý už nebudeš!“.

No dobre, mladý som bol, tak Vám o tom niečo porozprávam (to viete, nostalgia) :

Vynoril som sa z lesov Nízkych Tatier, bolo krásne leto, také aké býva v spomienkach. Slnko pripekalo, okolo mňa voňali nízkotatranské lesy, cvrčky mi hrali do rytmu môjho kroku. Vysoká tráva mi šteklila lýtka. Vibramy boli už dobre vyšľapané, boli úplne super, taká tá poctivá obuvnícka robota - samá koža. Veď mi aj vydržali skoro 20 rokov. Batoh so stanom ma už trošku ťažil a rezal ma do ramien. Ale už som to nemal ďaleko. Dohodol som sa s priateľmi na stretávke – takej mládežníckej – SMZ-áckej - ako sa za starých čias hovorilo a nazvali to Dňami horehronskej mládeže.  

Ako názov pekný, ale opijáš to bol neskutočne realistický. Neviem či to takto dopadlo aj niekde inde. Ale asi áno. Vošiel som do campu, kde sa uvedená akcia konala. Priplietol som sa medzi davy mladej uvedomelej generácie – tej mojej, preskakoval som nohy presvedčenej, jemne otrávenej horehronskej mládeže, vyvalenej v tráve, ktorá sa tu stretla s myšlienkou hviezdnych, šťastných zajtrajškov. Niektorí  ležali vo vlastných zvratkoch, iní hlasne chrápali a svojim snami sa pripravovali na ďalší nočný ťah v mene svetlých červených zajtrajškov, vyšperkovaných pozlátenými prekríženými koláčikmi a kladivkami. Tie zajtrajšky vôbec neboli a ani nebudú také krásne a úžasné, ako sa to hovorí v plamenných heslách všetkých partajníkov. Bola len boľavá hlava, prázdne brucho a neskutočne trúchlivé poopičné myšlienky. Ale to už predbieham udalosti.

Teraz sa tomu hovorí „párty“ – my sme mali tiež za mojich mladých čias svoje party. Niekedy sme si už pomaly po takých opijášoch mohli aj parte písať, čo sme boli takí zdevastovaní a kým sme sa ponachádzali, to bola hotová udalosť dňa.

To ako kamoš vybehol zo stanu, oči červené z nočnej štafety fľašou a vyčíta spolunoclažníkovi:

„Počuvaj nabudúce blvaj v tom stane na druhú stranu a nie mne na chrbát!“

Vlastne to ani nebolo hovorené slovo,  ale kvílenie zdevastovaného prepitého hlasu.  A ten spolubývajúci mu na to hovorí:

„A čo Tebe šibe? Veď to si sa sám oblval. Toť ja som mal Anču pri sebe a tá mi dosvedčí, že to tak bolo.“ – zamilovaná Anča len kývla hlavou, veď ani nevie, o čom bola reč.

„No jasné“ – vraví oblvaný – „To som si akože v noci otočil hlavu na chrbát a poriadne som to tam vyložil?!l“ – no predstava tohto všetkých ostatných dostala do divokého rehotu.

Proste jedna z opijášskych akcii, ktorými som prešiel – tak mi napadla pri prechádzaní stanovým mestečkom, plným horehronskej uvedomelej mládeže. Sem tam bolo vidieť aj nejakú tú zväzácku košeľu. Svoje si už odslúžila – uvádzací ceremoniál bol niekde v minulosti a to modré čo sa nazývalo  zväzácka košeľa,  sa ledva dala po dvoch dňoch pitiek identifikovať.

Možno to bolo aj niečo iné – čo ja už viem.

Ale dobre, prešiel som popri amfíku vidiac v diaľke moju cieľovú partiu, ktorá mi už z diaľky mávala. Len tak pomimo som v kúte oka postrehol, že horehronské víly šalejú pri vtedajšom popovom hite – Citrónová holka – alebo ako sa to volalo. Na pódiu sa tam za bubnami divoko oháňal idol vtedajších študentiek Československa, sám velikánsky spevák Víťa Vávra. Bol fakt vysoký, pri svojej výške mu kolená trčali nad bubnovou súpravou, nohy lietali kade-tade okolo bubnov a on stále dookola vyspevoval refrén o Citrónové dívce. Vlasy mu viali pri kmitaní paličkami a ako v tranze neustále opakoval to isté. Asi by som to nedokázal spievať celý rok, tento hit – už by mi muselo z toho – s prepáčením švitoriť. Dá sa to aj inak povedať, ale nebudem zachádzať do podrobností. Predsa len som už starší distingvovaný pán. A „dívky“ v hľadisku šaleli pri ďalšom hite o dívce Glórii, skákali, pod napnutými zväzáckymi košieľkami im poskakovali  vŕšky, aké som doteraz absolvoval. Jasné že som si to všimol, bol som predsa chlap, ktorý možno týždeň nevidel poriadnu ženskú. A tak som si pospevoval pri predstave nasledujúcich hodín:  Glóry, Glóry – alelúúúja – to bude jááááázda.....

No ale už ma vítala zmiešaná partia kamarátov,  niektorých a niektoré som poznal, s inými som sa spoznal pri nasledujúcom štamprlíku domácej pálenky. Ani sme si nemuseli vypisovať, hádzať po sebe smailíky a like či podobné hovadiny, špamprlík nás dal okamžite do správnej zoznamovacej roviny. Jasné, že to všetko smerovalo k divokému večeru, trošku som sa šetril, trošku som sa prespal a večer sa zas išlo na koncert. Teda nešlo – privrávoralo sa tam. Ani neviem, ktorá z oných populárnych kapiel vystupovala, to mi už vyšumelo z hlavy – dôležitý bol hit o citrónové holce, ktorý navždy zostane v mojej hlave v súvislosti so Stretnutím horehronskej mládeže niekde pri Telgárte.

A tak kolovala medzi nami fľaštička takej domácej terkelice od Brezna, ktorú vystriedala fľaštička domáceho páleného od Štiavnice a ukončila to fľaštička domácej od Bratislavy. Pomaly ale iste sme sa dostávali do stavu hodného tejto úžasnej akcie.

„Nemohol by si isť so mnou tam niekde za potok?  Potrebujem sa vyčúrať“ – zaševelila za mnou akási horehronská víla. Nevedel som, či to bolo pre mňa, ale som predsa nejaký gentlas, čo by som nespravil pre vílu. V tom momente som veľmi nepremýšľal, prečo vždy musia ísť ženy na tieto chúlostivé výjazdy  vždy vo dvojici. Teda aspoň minimálne vo dvojici. Nám to až taký problém nerobí. Ale dobre, vtedy som bol podgurážený a aj polichotený, že som vyvolený, sprevádzať horehronskú vílu. Spolu sme sa začali kymácať k bystrine, ktorá pretekala za campom.

Po príchode k potoku mi ale vraví:

„Vieš tu je to veľmi na očiach, nájdime nejaký mostík, prejdeme na druhú stranu.“

„Ho-ho-ho“ – já na to:  „som predsa nejaký chlap, nejaký potok ma nemôže zastaviť v pomoci takej úžasnej krasavici.“

„Vezmem Ťa na ruky a prenesiem Ťa cez potok“ – vypol som kohútí hrudník, to nezvládnem, pche.

No pri našom stave ani nebolo treba veľa prehovárania, vyskočila mi do náručia a ja som vykročil smerom k tečúcej, zurčiacej vode. Bolo to fajn niesť takú vílu a cítiť sa ako správny horehronec. Už som sa videl ako v romantickom filme, kde mužný hrdina ladným krokom, s vlajúcou hrivou umytých vlasov hravo zvládne skok nad trojmetrovou riekou s devou v náručí a dostane za to zaslúženú odmenu.

A tak som sa dovliekol k brehu potoka.

„Nič to nie je, ani nie si ťažká – preskočím to troma krokmi-skokmi“ – to som len chcel povedať. Miesto toho zapracovala vlhká tráva pod nohami a aj zemská príťažlivosť. Nohy sa dostali do sklzu, nabrali poriadnu rýchlosť len nesprávnym smerom - k nebesám. Pred očami sa mi zatmelo, môj ctený zadok dopadol do mäkkej mokrej trávy, ktorá rašila z malej kaluže vody, nohy do vody a do úst mi vletel, akoby nedopatrením,   slimák. Klzký a vlhký a metal sa ako šialený. Svojim pohybom sa mi ovíjal okolo zdreveneného jazyka a čistil mi zuby. Snažil som sa nadýchnuť, zacítil som zmes vzduchu premiešanú arómou domácej pálenôčky.

Vlastne som nevedel, čo mám skôr vnímať. Moja víla sa na mne celá rozpleštila po tvrdom páde a po pravde, nebola až taká ľahká. To som pocítil až pri dopade na tvrdú zem. Do vibrám mi začala tiecť studená potočná voda, na zadok sa mi prilepili menčestráky premočené vlhkou rosou z trávy a ten hnusný domnelý slimák sa mi nedal vypľuť z úst.  

„To čo je???“.  Otvorím oči a ledva cez alkoholické opojenie začínam vnímať, že na moje ústa sú prilepené pery horehronskej divy.

„Veď to je jazýčková Vlado!“ – „To snaď nie, to je ten preslávený bozk-bozkov, ktorý je úžasný a jedinečný?“

„Ako si ho mám užiť, keď mi v topánkach žblnká studená horehronská voda, na riti mám fľaky lúčnej rosy zmiešané s bahnom z mláky. Nie je to žiadna romantika, ani tanec na lúčnych kvetoch!  Skôr sa metám v snahe dostať sa z tej mláky pod sebou, nájsť polohu na nejakých suchších kameňoch. Nohy by som potreboval dostať na opačnú stranu svojho pádu. Aby som nemal všetko mokré, nielen v dutine ústnej, no nedá sa.

„Tak si vyber Vlado!!!!“ vravím si v duchu. Chcel si mať už konečne jazýčkovú – tak ju máš. Vybodni sa na nohy v potoku, zadok v kaluži rosy, sústreď sa na to, čo má byť najpríjemnejšie.  A bolo????

Svetlý zajtrajšok mojej mladosti začal šialeným  hlavebôľom po prebudení sa v stane. Kamarát mi podal fľašu vody, ktorú som, úplne vyprahnutý, vydzunkal jedným vrzom.

Horehronskú vílu som už viac v živote nevidel, zmizla v prepadlisku mojej minulosti, no nezmizla z mojich spomienok.

A to je všetko, čo by som k tomu chcel dodať. (ale vážne – bol to len nevinný bozk, nič viac – to viem presne).

Darček k narodeninám na vrchu Zobor

No jasné, tak,  ako každoročne mi stránka kalendára pripomenula ten deň, v ktorý váham či ho mám oslavovať , alebo ho oplakávať. Vždy dva dni pred Vianocami má Starý ešus narodeniny. Čím viac – v počte ich mám, tým sa mi chce viac plakať, i keď, zrením napr. archívne víno stúpa na cene. Nemám už náladu na  spev, bujaré oslavy s rukou hore. Pozriem sa na seba, ako som každým rokom obéznejší, zošúverenejší, čim ďalej, tým menej príťažlivejší. Pre opasok si musím isť do predajne pre moleťákov, lebo také dlhé kusy už v normálnych predajniach nepredávajú, proste na zaplakanie.  Kedysi dávno, keď ešte hory boli čistejšie, zelenšie, lebo v nich kraľovalo viac stromov ako domov,  bolo lepšie tieto dni oslavovať.

Ale žiaľ – je to proste čas, ktorý mne a aj každému z nás odkrajuje zo  životnosti, no keďže tento jav je ale nepísaným zákonom života na tejto planéte,  my ľudia to oslavujeme a užívame si to aj v stovke.

A tak som dospel k svojmu 55. míľniku – vysoký to vek,  poviem Vám. Ale zatiaľ sa cítim celkom fajn, ešte zvládnem porýľovať  záhradu (teda ak ma znenazdajky neprepadne nejaký ten menší alebo väčší hexenšusík), ešte zvládnem aj nejaký ten výstup, či túru. Hlavne, aby bola k tomu motivácia.

Minulý rok, keďže tento rok som ešte narodky nemal, som si vyberal dovolenku a v hlave mi prelietali  nejaké tie plány, či podnety v rámci voľných dní. Všetci boli ešte v práci, dobiehali  zameškané úlohy, ktoré mali do dovolenky stihnúť. Iní pre zmenu doma pečú koláče, medovníky. Každé druhé okno sa pýšilo veľmi pracovitou čistoty chtivou domácou pani, alebo výsledkami nejakej  upratovacej  služby. Koberce na bránach vzdychali pod buchnátmi prakerov v rukách zanietených gazdiniek a domáci páni sa pre zmenu snažili uniknúť z tohto nebezpečného priestoru  do všetkých možných dostupných zariadení. Pod zámienkou nákupov sa im to zväčša darí. Veď aj ja si niečo vymyslím. Prečo nie?!

Ráno som tak trošku rozmýšľal, čo teda podniknem. Najprv som sa chcel vybrať do kopcov nad Hundsheim – zopakovať si trasu z minulého roku:

http: //hiking.sk/hk/ar/3439/hundsheimska_osmicka.html

Nebolo by to zlé, ale ako obyčajne, ma na poslednú chvíľu osvietila myšlienka – zamieriť svojim vozidlom smerom východným. Smer Nitra. Tieto končiny nemám veľmi preskúmané, vždy keď som tadiaľ išiel, tak som si hovoril, že raz sa na ten Zobor musím vybrať.

Pri výjazde z mojej rodnej obce som ešte  stále nebol pevne rozhodnutý. Stočím to na západ, alebo na východ? Ale potom som si spomenul na poriadne zápchy na obchvate Bratislavy, ktorých som si užil pred sviatkami nad rámec normálnosti. Tak to teda nie! V tom momente som strhol volant smerom východným – k Nitre. Cesta mi začala ubiehať  v pocite pohodlia, rádio hralo obľúbenú rockovú hudbu a ja som si to parádne užíval. Do Nitry je to od Bratislavy zhruba hodinka cesty, čo stačí na to, aby som ako obyčajne úplne automaticky prestal dávať pozor na odbočky. Takže jazda ubiehala, jedna ruka klopkala v hárdrockovom  rytme na volant, druhá sa starala o rýchlostnú páku. Časť mojej hlavy šoférovala a dávala pozor na cestu, tá druhá časť mozgovej tkaniva sa zapodievala myšlienkovými pochodmi úplne iného charakteru. A tak sa stalo, že pred Nitrou som si pomýlil odbočku. Nie aby som to dal smerom na Topoľčany, ja som sa vybral smerom na obchvat Nitry do Banskej Bystrice. Stačí malá nepozornosť a ste v rici. A to som sa hrdil sám pred sebou tým, že nič sa nemôže stať, mám krásne rozplánovaný čas v najkratšom dni roka.

Ale nič – hovorím si, na najbližšom výjazde to stočím naspäť. Prišiel nasledujúci výjazd – vyšiel som z diaľnice. Ale nikde som nezbadal vjazd na diaľnicu z druhej strany. Moje vízie o tom, ako rýchlo prídem do Drážoviec – tie boli cieľom mojej cesty – sa začali rozplývať. A s myšlienkami, že snáď budem mať šťastie, som auto nasmeroval do centra Nitry. Veď možno sa cez tú Nitru akosi premotkám. Lenže hop – smerovky cez Nitru som buď prehliadol, alebo neboli, dokonca na kruháčoch ani neboli pooznačované výjazdy, že kam vedie tá ktorá odbočka. Proste cesta pre domácich a nie pre človeka, ktorý  tadiaľto jazdí prvýkrát v živote. Tak sa ani nečudujte, že som sa  síce dostal za Nitru, ale niekde do šírych polí, prešiel som popod diaľnicu a cesta sa stočila niekam k východu, namiesto k severu.

Tak znovu – vraciam sa na miesto môjho posledného mylného odbočenia a rozbieham sa ďalej. Samozrejme ma čakalo centrum Nitry a s ním aj zápchy spojené s mestskou dopravou. Mal som len jediné šťastie, že ma cesta doviedla až k hlavnej ceste na Levice a ja som sa pomaly, ale isto zorientovával. A tak som sa dal po starej ceste naspäť smerom k Bratislave. Už som vedel kde som a vedel som, kam mám odbočiť a takisto mi bolo jasné, že žiadne poklepkávanie v rockovom rytme a zamyslenia sa nad svojou úžasnosťou, sa už konať nebudú. Našťastie teraz už všetko klaplo. Mal som síce zdržanie vyše hodiny, čo mi na kľude veru nepridávalo, ale čo už. Nemusí sa všetko podariť.  

V obci Drážovce pri kostole sa pýtam, či sa dá zaparkovať a ako ďaleko je ku románskemu kostolíku sv. Michala-archanjela  na skalnatom kopci. Okolostojaci ľudia ma nasmerovali až niekde do lesa. Nikde na ceste som nevidel  značky zákazu státia a potešil som sa preto, že aspoň trošku zmažem moje manko, ktoré som nabral svojou ľahkovážnou a nepozornou jazdou. Vybral som sa ku kostolíku, niečo pofotiť. Samozrejme som stretol tri grácie, ktoré sa na mňa vyrútili s tým, že parkovisko je dolu v obci. Hmmmm,  zákaz nebol, tak som im povedal, že po obhliadke kostolíka sa zveziem dolu.

Románsky kostolík sv. Michala Archanjela

Pohlad od kostolíka k Zoboru

Teraz sa už všetko začalo meniť, lebo románsky kostolík aj svetlo na vršku nad Drážovcami bolo fajn a ja som sa rozhodol predsa len spraviť okruh nad Nitrou cez vrch Zobor tak, ako som si to naplánoval.

Nasmeroval som si sa na zelenú značku smerom na Pliešky, Meškov vrch a Zobor. Naspäť sa vrátim spodom popri liečebnom ústave a budem mať taký fajn okruh spravený. Keby tak všetko vychádzalo, ako si človek naplánuje v hlave. Ale v tento deň som mal súdené zmeniť  naplánované trasy.

Takže zelená – postupné stúpanie – ja celý nažhavený dohnať stratu svojím blúdením som sa doslovne rozbehol do kopca. Rýchly a náhlivý krok sa pomaly ale iste menil na normálne tempo, ktoré už pred Zoborom malo celkom pomalú frekvenciu. Raz darmo, keď sa človek rozbehne do kopca, musí čakať aj odozvu a k tomu tá 55-ka (môj vek). Ale nepredbiehajme. Cesta mi ubiehala lesom fajn, pri Plieškoch som sa dostal k prvým výhľadom, vyzeralo to, že bude pekne, ale od juhu sa zbierala nenormálna oblačnosť. Nie, nebál som sa dažďa, iba som si myslel, že budem mať zo Zoboru výhľad na celučičkú Nitru. Pod Meškovým vrchom, na mieste akéhosi kultového kamenného kruhu, som sa pristavil a fotil. 

Pod Meškovým vrchom

Bol som celkom spotený, tak som si dal čiapku za batohový pás, reku, tam ju budem mať po ruke. Niežeby som si ju dal do vrecka, ach jaj, a tak po kilometri na Meškovom vrchu som zistil, že som bez čiapky. Ja totiž pravidelne strácam čiapky a táto bola darček, takže som bol dosť nasraný na seba, ale pokračoval som ďalej.

Meškov vrch za mnou

 Pri stúpaní na Zobor pred miestom Tri duby som sa dostal na krásne miesto s výhľadom,  ktoré zaujalo moje fotografické ego. Pohľad na zrúcaniny hradu  Gýmeš bol nádherný, a ešte k tomu keď ho spestrovala nádherne sa tvoriaca inverzia v dolinách. Tak nízko som ešte v živote nebol, aby som ešte aj inverziu pod sebou zažil. To mi nedalo pokoj a po uspokojení mojich foto-chúťok som sa s ešte väčšou vervou vydal smerom k Zoboru.

Pohlad na pohorie Tribeč spod Zobora

  Čakal ma stupáčik, fučal som ako lokomotíva, ale odmena za toto všetko bola úžasná. Proste príroda mi dala nádherný darček k tým narodeninám a ja som si v duchu spieval, oslavoval som, imaginárne tancoval od radosti, že som také niečo zažil. Už neboli myšlienky na moju otrasnú vekovú identitu, bola len spokojnosť nad tým,  aké krásne miesto a v akom super čase som našiel. Proste nádhera. Také chvíle treba zažiť – oni sa ťažko opisujú. Po výstupe na vrch Zobor som sa vydal ešte k sedlu Zoboru a následne k stavbe vysielača na Zobore – Pyramída, kde bola nad skalami nádherná vyhliadka na nič!!!! Teda skôr na velikánske more oblakov, ktoré zahaľovali celučičkú Nitru a tiahli sa na juh, západ i k východu. Ako príliv, sa oblaky zastavovali na vrchoch pohoria Tribeč  a vytvárali ilúziu pohľadu z vtáčej perspektívy. Samozrejme bol som na skalách, nie na helikoptére, ale predstavy sú nádherné – no nie?

Inverzia nad Nitrou

Inverzia nad Nitrou pri západe slnka

Nemal som ale veľa času, predsa len – krátky deň, veľké zdržanie po ceste a blúdenie v Nitre mi neponúkalo nejaké veľké časové možnosti na fotografické orgie, a tak som sa rozhodol, keďže mi bolo ľúto tej stratenej čapice, vrátiť sa tou istou trasou, ako som prišiel. Snáď sa zadarí čiapku nájsť a nebudem musieť vysvetľovať, aký som ľahkovážny.

Cesta dolu kopcom  a svahmi Zoboru ubiehala parádne. Prispievalo k tomu svetlo zlatej hodinky -nastávajúceho západu slnka a ja som až na čapicu, začínal byť spokojný s práve prebiehajúcim dňom. Mám narodky, zažil som parádne scenérie výhľadov na úžasnú inverziu a ešte som mal pred sebou zaujímavý západ slnka. 

Západ slnka z Meškovho vrchu

Aspoň sa mi to tak marilo pri pohľade na zapadajúce slnko, ktorému som kráčal v ústrety. Malo to proste svoje magické čaro. Ešte tak stretnúť druida, ktorí vzýva slnko a napĺňa sa pokojom nastávajúceho večera, tak  to by bolo ono. Vedel som, že čiapka bude spadnutá niekde na úbočiach Meškovho vrchu, smerom k Plieškom. Tak som na tomto úseku zbystril pozornosť, pomaly kráčajúc som striedal pohľad smerom k zemi a takisto k zapadajúcemu slnku, takto som sa dostal znovu k magickému kruhu z kameňa odkiaľ sa dalo krásne sledovať západ slnka. Pozrel som do slnka, v očiach sa mi od tej žiary zatmelo, pretrel som si oči a v strede toho magického kruhu stál on – moderný druid. Ruky mal natiahnuté smerom slnku, dlhé vlasy mu povievali vo vetríku. Stál tam nehybne ako socha a nasával do seba všetku energiu toho javu prírody.

Moderný druid vo svojom rozjímaní

Teraz čo??? Ešus – čiapku ešte nemáš, čo spravíš?!  Zišla by sa, keď som sa už toľko vracal. Mám tohto vznešeného druida otravovať v jeho duchovnom rozjímaní takou nemiestnou malichernou otázkou, či nenašiel čapicu? Veru dlho som sa hotoval. Tak som sa najprv tak potichu spýtal:

„Pane, nenašli ste tu takú čiernu čiapku s nápisom vpredu?“ – Nič – môj hlas zanikol v šepote vetra, ktorý sa vznášal okolo povievajúcich vlasov druida nasávajúceho energiu slnka.

A tak moderný zástupca turizmu na Slovensku – to akože ja – svoju otázku zopakoval omnoho mohutnejším hlasom. Druidovi sa zachveli zavreté oči, skoro som očakával že z nosa a z úst mu vyšľahne plameň – ale nie – otvoril oči a usmial sa na mňa. Siahol do vrecka svojich nohavíc a vytiahol moju čiapku. Podal mi ju a poprial mi krásny večer. Bol krásny  - ten večer.

Pobral som sa o úctivý kúsok ďalej a snažil som sa zachytiť objektívom všetku tú krásu a ticho, ktoré prichádzalo tým nádherným západom slnka.

Následne som sa otočil a popri meditujúcom druidovi a načal som záverečnú časť svojho narodeninového výjazdu. 

Dalšie foto:

https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6248595807381089457