Svitanie na Chopku.

Otvoril som oči.

Tma už nebola taká hustá, znamenalo to blížiace sa svitanie. Nepredpokladal som, že sa zobudím. Večer som sa ukladal k spánku na Kamienke celkom unavený a moji parťáci Mirko a Janka z hliadky Nízkotatranskej stíhačky takisto. Bol to celkom únavný deň. Lietať okolo pretekárov na ich behu podujatím „Nízkotatranská stíhačka“  dá celkom zabrať. Niežeby sa z tých pretekárov  stali primadony – nie to nie, oni sú fajn.

V očiach im človek číta - len keby sa dalo priniesť pitie, keby sa dalo priniesť polievočku, len podať jontový nápoj.

Pomôcť pri rôznych úkonoch na stanovišti hliadky stíhačky na Chopku od zhruba sobotnajšieho obeda do večera zhruba do 21:00 to dá zabrať. Ale keď sme sa  na to dali musíme to aj vydržať.  Neviem, či sa parťáci dajú na to aj budúci rok, ja pravdepodobne áno. Každý rok stretávam známych i neznámych ľudí. Je to ale dobrý relax.

 Ale odbočil som.

Večer sme padli do postelí na nocľahárni a užívali sme si zaslúžený odpočinok. Hlavou mi prešla myšlienka:

 „ Čo takto vstať a ísť pozrieť svitanie z vrcholu Chopku?“.

Negatívna myšlienka sa okamžite ozvala:

„Čo si sa zbláznil? Nemáš toho dosť?!“  – priznávam dobrovoľne - mal som. Ale ten nápad pozitívnej myšlienky sa vôbec nestratil z hlavy.

„Viete čo  myšlienky? Necháme to na náhodu.“  

„Keď sa zobudím a bude čo len trošku pekné nezamračené nebo, tak idem.“

Proti tomuto argumentu samozrejme nemala ani jedna z myšlienok žiadny argument.

Takže. 

Zobudil som sa. Otvoril som oči do ešte poriadnej tmy. Mobil hlásil 4:30. Ak isť na svitanie, tak najvyšší čas. Ale z toho pelechu sa mi tak strááááášne nechcelo.

„Prekonaj sa Vlado!!!“ – zaznelo rázne v mojej hlave.

Jasné – idem na to. Potichu – aspoň som si myslel som sa vystrojil, nahmatal som fotoaparát a aby som mal čisté svedomie tak som zaševelil do tmy  otázku.  Trošku hlasnejšie:

„Ide niekto na svitanie?“

Odpoveď prišla znenazdajky – z jednej strany priletela papuča a z druhej nejaká časť výstroja. Svojou obratnosťou som sa tým letiacim predmetom  vyhol a domyslel som si, že na žiadnu kladnú odpoveď už nemusím čakať.

Vyšiel som z chaty. Bolo trošku chladnejšie – ale čo chcem – som vo výške 2000 m.n.m.  a aj v lete sa tu zíde teplejšie oblečenie a poriadne topánky. To všetko som mal. Takže som sa s tým netrápil. Nahmatal som fotoaparát. Trošku som mal obavy, či budú dosť nabité baterky. Ja som si totižto zabudol nabíjačku a mal som len požičanú  dobíjaciu šnúru. Fotoaparát bol nabitý tak na 20% - no na celodenné fotenie to vôbec nebolo. Aspoň budem rozmýšľať nad tým, čo odfotiť. Ono sa to ale ľahko povie. To nie je ako za starých čias klasického fotenia, keď mal fotografujúci k dispozícii len 32 snímok na filme a maximálne ešte jeden film. V súčasnosti už sme zvyknutí  na cvakanie o sto-dvesto na každú stranu. Veď zapisovacie karty toho pojmú neskutočne veľa. Len baterka nemusí vydržať. A to bol môj prípad. Ešte jedna vec ma nahnevala. Mal som len 50mm portrétový objektív – ten druhý, určený na fotenie krajiny.  som zabudol na izbe. No to je radosť, ale pri myšlienke na nejakú ťažšiu formu napomenutia od spachtošov som upustil od návratu.

 Nevadí – užijem si to aj tak bez nejakého veľkého fotenia. 

A pustil som sa do stúpania. Veru už sa začínalo brieždiť. Je to zvláštny pocit isť sám miestom, kde sa každý deň premelie množstvo návštevníkov. Bol som však úplne sám a bol som tomu rád. Stúpanie od Kamienky je taká malina, žiadna veľká námaha a tak som bol po chvíli hore. Kruhové výhľady sú fantastické, no na sever neboli najúžasnejšie. Vysoké Tatry pokrývala nejaká smogová inverzia. Ale čo už, veď počkám.

Po zhruba 15 minútach čakania zdvihlo oponu divadlo s názvom „Svitanie.“

Ak sa vydarí – nemá to chybu a na to predstavenie nikdy v živote nezabudnete. Síce som už mal studený zadok od kameňa na ktorom som sedel, ale to po chvíli pozerania na vychádzajúce slnko prešlo. Je to krásny pocit byť sám a hora a slnko, ktoré sa z diaľky vynorí nad Vysokými  Tatrami. Lúče si prerážajú cestu na osvetlenie podhorských oblastí a ukončujú vládu noci. Tieto chvíle treba zažiť, tie sa veľmi nedajú opísať. Niekto si ich užije a niekto ich zatratí. Je to na každom z nás.

Divadlo „Svitanie“ však netrvá dlho. Je div vidieť ako sa slnko veľmi rýchlo vyhupne na oblohu. Slnko naberá na sile a jeho svetlo už nie je také mäkké a teplé. Pre fotografujúceho je dôležité to jemné svetlo v zlatej hodinke. Postupom času už to nie je ono. Slnko stúpa stále vyššie na oblohu a ovláda svetlo pod sebou.

Po polhodinke ma mäkké svetlo  opustilo a ja som sa vybral chodníkom dolu. Veď už nič iné nezažijem. To som si ale len myslel. Posledná zatáčka na chodníku pri zostupe z Chopka. Už som sa videl znovu v teplom pelechu. Zrazu sa predo mnou otvoril pohľad na severný kotol Chopku a tam sa niečo hemží.

Neskutočné – pretrel som si  oči či nesnívam. Nie, nie  je to sen? Zíram na stádo asi 30 kamzíkov. Predvádzajú sa predo mnou, lietajú po stráni, pasú sa a šantia. Videl som už kamzíky, ale také veľké stádo veru ešte nie. Veľká skupina kamzíkov  si žila svojim životom a na mňa vôbec nebrala ohľad. Bol som ale ďaleko, mal som len portrétny objektív a veru som až teraz  ľutoval, že som si nevzal niečo viac približovacie. Ale čo už, fotil som, čo sa dalo aj s takým objektívom. Už som nebral ani ohľad na baterku. Veď koľko vydrží toľko vydrží. Je fantastické pozerať sa na mladé kamzíčatá ako sa hrajú, skáču cez kamene a proti sebe, nehrozí im žiadne nebezpečenstvo, lanovkoví turisti ich nevyrušujú. Proste jedna veľká paráda.

Musím sa opakovať, toto treba zažiť. Môžem ja vymýšľať prirovnania, básnické zvraty opisu a  chvály tých chvíľ. Aj tak nedokážem vystihnúť tie úžasné sekundy, ktoré som trávil v spoločnosti týchto tvorov. Žiadna fotka a ani veta však úplne verne nepriblíži to čo som zažíval v tej chvíli.

Všetkého ale do času. Kamzíky sa po chvíli stratili mne z dohľadu, zlákala ich asi lepšia paša niekde v údolí pod Chopkom a ja som sa mohol vrátiť do chaty, kde som si dal ešte nejakú tú hodinku šlofíka.

Bodla mi (myslím tá hodinka).

Po raňajkách sme sa s Mirkom ešte rozhodli pre nejakú menšiu túru smerom na Ďumbier a Štefánikovu chatu. Tadiaľ som ešte nešiel. Ráno o ôsmej sa krásne išlo prázdnou nízkotatranskou hrebeňovkou. Stretávali sme len hrebeňovkárov, ktorý sa snažili ešte za ránky urobiť svoje naplánované kilometre. Čím sme sa ale viac blížili k Štefáničke, tým viac už bolo turistov na magistrále.

Nebolo ich však až tak veľa aby sme nezaregistrovali na skale asi dvadsať metrov od chodníka vyvaľujúceho sa svišťa. Svišťa som ešte vo voľnej prírode nevidel, takže som to pokladal za úspešné zavŕšenie tohto krásneho dňa. Aj keď pán Svištík nám nedal veľa možností na fotenie. Keď sme sa k nemu totižto priblížili, v tom momente zmizol v diere pod skalami. Vrátili sme sa na chodník, obzreli sme sa a svištík si leží na pôvodnom mieste vyvalený ako nejaký skalný pupkatý futbalový fanúšik pre televíznym prenosom z obľúbeného podujatia.

Nechali sme ho v jeho prírodnej skalnej obývačke a my sme sa pobrali ku Štefáničke v ústrety napeneným krígľom známeho nápoja. Chutilo neskutočne. Čakal nás však zostup ku Trangoške a cesta domov – takže sme sa dlho nezdržovali.

Aj tak to bol jeden z krásnych dní tohto roka a ja Vám všetkým prajem plno takýchto dní aj v Novom roku 2020.