Falkenstein - Poysbrunn (k tomu aj malá úvaha o závisti)

Pohybom páčky som uvoľnil nedočkavé kvapky vlažnej vody, ktoré ako kone na štarte vybehli zo sprchovej ružice a pekne spôsobne mi začali dopadať na hlavu, nos, tvár, ramená. Pomaly sa združili na rozbehovej dráhe mojej hrude a veselým výskotom sa cez skokanský mostík – moje brucho, rozbehli smerom k podlahe. Akoby som počul ich veselé chichotavé erdžanie z toho, čo za čudo v kožuchu to stretli pri skoku a veselo sa rozprskli na dlážke sprchového kúta. Je to úžasný pocit po takej túre,  dopriať si sprchu. Vedel som, že už ma čaká moje odpočívadlo, tešil som sa, ustrojený do pižama som skočil do postele šípku  a ..... auuuuuuuu – mohol som byť akokoľvek ospalý, v tom momente som vyskočil ako srnec a trel som si čelo, spálené slnkom z dnešnej túry. Že ja nešťastník som si dnes zabudol svoj obľúbený biely klobúk. Ráno to ale nevyzeralo na nejaké slnečné orgie. A tak prebratý, ozdobený bielou vrstvou masti proti popáleninám – vyzerám ako Rambo za počítačom – som sa rozhodol, že si zrekapitulujem dnešok a snáď mi po prvé zaberie masť a po druhé zaujmem ďalších turistov tak, že  navštívia lokalitu, o ktorej bude práve reč.

Aháááááá! Ja som Vám ešte nenapísal, kam sa to s písmenkami a spomienkami vyberieme tentoraz. No tak dobre: dostala sa mi pred časom do rúk knižka s názvom Dolné Rakúsko  s popisom 50 zaujímavých túr na Moravskom poli a v rakúskej oblasti Weinviertel. Už na prvý pohľad ma zaujala lokalita na severe dolného Rakúska pod moravským mestečkom Mikulov. Priznávam sa, už som tam bol zo dvakrát, ale teraz som chcel spraviť túru smerom na opačnú stranu, nadýchať sa jarného vzduchu medzi vinohradmi, pokochať sa čerstvou zelenou trávou na mierne zvlnených kopčekoch dolného Rakúska.

Cestu som si vybral cez Moravu, predsa len diaľnica ušetrí dosť času. Išiel som už aj cez dediny po rakúskej strane, len tam je obmedzená rýchlosť  a dosť dlho trvá dostať sa do mestečka Poysdorf. Takto som až na hranicu s Českom prišiel pekne po diaľnici, odbočil som na Kúty a odtiaľ cez Lanžhot, Břeclav, Valtice pred Mikulov, odkiaľ bola odbočka smerom na Rakúsko. Prejazd cez prvú rakúsku dedinu Drasenhofen je strašný – hustá premávka,  plno nákladiakov a osobných aut. Niekde veru otvorenie hraníc asi neprivítali. Na šťastie je tento úsek cesty celkom krátky, hneď za uvedenou dedinou je odbočka na dedinu Stutzenhofen. Po prudkej odbočke sa dostávam na cestu, ktorá je prázdna, vedie krásnou pohodovou zvlnenou krajinou. Za dedinou Stutzenhofen odbočím prudko doľava a dostávam sa do cieľa cesty – dedinky Falkenstein.

Ako základňu pre uskladnenie svojho tátoša si vždy vyberám parkovisko pod hradom Falkenstein – no honosné, že „parkovisko“ – vlastne je to lúka pod hradom. Ale vyznačené to je ako parkovisko. Dostať sa tam nie je problém, na kruhovom objazde pri vjazde do Falkensteinu sa dáte smerom na poslednú odbočku od vjazdu na kruháč, cesta vedie ku kostolu, ktorý je viditeľný z diaľky. Ku kostolu sa dostanete úzkou cestičkou. Pod kostolom je tiež pekne vyznačené parkovisko, ale ja idem popri parkovisku stále hore, držím sa stále odbočiek vľavo a po jednom kilometri som hore na parkovisku. Je tu krásny výhľad na hrad Falkenstein – ten ma bude sprevádzať stále počas celej túry.

Po nahodení batohu na chrbát s ťažšou fotovýbavou, koľkokrát zbytočne nosím niektoré veci k foteniu, ale na druhú stranu, koľkokrát - ako naschvál, potrebujem akurát tú časť fotovýbavy, ktorú som si nezobral. Tak radšej môj batoh neskúšajte – neoplatí sa. Dnes budem robiť okruh na východ od hradu smerom k dedine Poysbrunn.   

No, Popluhár, už toľko nekecaj a poďme na to. Z parkoviska sa dám krátkou  cestou naspäť – prídem ku krížu a vydám sa smerom na sever. Predo mnou je výhľadový pahorok – Hollenstein. Pomaličky sa naňho vydriapem a začínam si užívať prvé výhľady na celú túto krásnu krajinu. Zvlášť pohľady na hrad majú svoju čarokrásnu atmosféru. Už som sa pokochal, dám sa smerom dolu – stále na sever. Pomaličky sa spúšťam do sedla, ak sa to tak dá nazvať. Po pár metroch objavím zaujímavý skalný útvar, ktorý by som tu veru nečakal. Skalisko akoby tam niekto vyrúbal, človeku sa nechce veriť, že by sa na takomto pahorku mohla taká skala objaviť. No bola tam, zdokumentoval som si ju a zbehol som dolu

 

. V sedle sa vedľa mňa objavil plot z jednej strany, po chvíli plot z druhej strany. Za plotom krásne pláne zelených lúk a na nich sa pásli srny v malom stáde. Kým som však nahodil teleobjektív na svoj aparát, ozvalo sa zapískanie – také som ešte nepočul a pozriem – stádočko v rýchlom slede za sebou utekajúcich sŕn  zmizlo v zelenom lese a mne zostali akurát tak oči pre plač. A ten piskot?! To si len srnec plnil svoje povinnosti a keďže ma zaregistroval skôr ako ja jeho, piskotom zahnal svoje stádočko  do bezpečia. Turistická cesta viedla asi 500 metrov pomedzi dva ploty v poľovníckej obore. Ja osobne som si pripadal ako v ZOO – žeby som bol prezeraný exemplár?! Ale je fakt, že o oboru sa starali naozaj ukážkovo a vzorne. Po asi kilometri som sa dostal do lesa a keď som sa z neho vynoril, objavili sa predo mnou nové výhľady na kraj okolo mňa. Vľavo popri ceste som zaregistroval nádherný poľovnícky zámoček – do takého sa ja v živote nedostanem, taká celebrita nikdy nebudem. Ale udržiavaný bol krásne. Za zámočkom sa objavila cesta, ktorá ma vlastne doviedla do Falkensteinu.

 

 Tu sa mi otvorili krásne výhľady na Pálavu, Mikulov a takisto na kopček Schweinbartherberg.

 

Prečo ho spomínam? Nachádza sa na ňom Südmahrerkreuz – pamiatka po násilnom vysťahovaní moravských Nemcov po vojne. Nie som tu na posudzovanie toho, či to bolo oprávnené alebo nie, v každom prípade sa z tohto kopčeka chodili vysťahovalci pozerať na svoju domovinu za ostnatým drôtom. Ak by si vzali ďalekohľady, určite by zaregistrovali ľudí na Svätom kopčeku nad Mikulovom, ktorý  taktiež vyzerali do zakázaného sveta spoza ostnatého plotu. A tak si chodíme po svete a závidíme si – jedni závidia druhým nestratený domov, druhí závidia prvým nestratený názor – tretí zas závidia štvrtým dôveru medzi ľuďmi, štvrtý tým tretím bonvivánstvo  a všetci si navzájom závidíme nos medzi očami. A svorne zabúdame nato, že sme sami prispeli k tomu, že závidíme niečo tým druhým. Boooože – zas filozofuješ, padaj ďalej, kam takto chceš dôjsť?!

Prešiel som cez cestu a kráčam si nádherným krajom východným smerom ponad vinice. Objavujú sa mi nové a nové pohľady na jednu aj druhú stranu – na rakúske vinice, moravskú Pálavu, Mikulov, ruiny hradu Falkenstein. Proste nie je čas nudiť sa. Všade, na oboch stranách sa mi ponúkajú krásne kompozície pre fotenie. Rozhodol som sa, že ešte skočím po túre pozrieť na výhľadový kopec  ku krížu Südmahrekreuz, snáď mi to  vyjde.

Po zhruba 6 km strávených na cestičkách a chodníčkom vinárskeho kraja sa dostávam do dedinky Poysbrunn. Z neďalekého pahorka trčí kostolná veža – tam si odpočiniem. Slnko začalo poriadne pripekať a ja som si zabudol svoj biely klobúk, ako som už spomenul na začiatku článku. Kostol  bol otvorený – všetky kostoly v tomto kraji bývajú otvorené. Aj tento bol, prezrel som si teda svätostánok, dostať som sa mohol skoro všade, nikto ma nezastavil, nikto ma nevyháňal. V tomto kraji vládne ľudská dôvera. To je krásne.

 

Po pár hltoch vody som sa vydal na ďalšiu cestu – teraz  viedla južnou turistickou cestou smerom na západ. Vôkol som míňal sady s jabloňami, vinice i políčka s inými pestovanými druhmi tunajšej flóry. Jednoducho krása pozemská.

 

Po asi 4 kilometroch som sa dostal na križovatku. Vybral som sa ešte na vrch Galgenberg (Šibeničný vŕšok). Na vrchole som videl telekomunikačnú vežu, ktorá bola viditeľná v tomto kraji snáď odvšadiaľ. Tušil som tam nádherné výhľady na túto lokalitu a nemýlil som sa. Neuveriteľný výhľad na dedinu Falkenstein, ruiny hradu, v diaľke bolo krásne vidieť Mikulov, Pálavu, Svatý Kopeček nad Mikulovom. Proste úžasná scenéria. Chcel by som ju fotiť niekedy pri západe slnka, mohlo by to byť úžasné, nasiaknuté pokojom a pohodou.

Z Galgenbergu sa dá zisť do Falkensteinu aj z východu a aj zo západu, to je jedno. Zablúdiť sa nedá. Ja som sa vrátil po ceste naspäť, keďže som chcel navštíviť vínnu uličku vo Falkensteine. Je krásna, s ničím si nezadá s tými juhomoravskými. I keď na južnej Morave sú viac reprezentatívne. Prekvapil ma ďalší dôkaz bezbrehej ľudskej dôvery. Vošiel som do vinnej pivnice, chcel som si kúpiť nejaké to vínko, už keď som tu bol. Nikde nikoho – útrobami dlhej klenbovej pivnice som mohol prejsť až na jej koniec. V prvej miestnosti boli rozložené vína rôznych druhov s cenovkami, v chladničke načaté  fľaše s vínami, muštami, minerálkami a na papieriku napísaný odkaz,  koľko treba zaplatiť do priloženej plechovej pokladničky. Vyvalil som oči a snažil som sa predstaviť si  štamgastov z našich mokrých štvrtí, ako sa tu vrhnú na vyložený tekutý mok s tým, že je to zadarmo. No nie je. Problém je, že je za dôveru. Našťastie je to veľmi ďaleko. A tak závidím trošku  aj ja, že nežijem uprostred ľudí, ktorí nezištne a bezbreho dôverujú. To sa u nás nenosí.

Nekúpil som si však nič, nemal mi kto vydať z 20-eurovky, takže oni závidia mne, že som ušetril J.

Po prejdení dedinou som vystúpal na parkovisko pre auto a keďže som mal trochu času, vybral som sa ešte nad dedinu Kleinschweinbarth ku krížu, o ktorom som sa zmieňoval. Výhľady sú odtiaľ fantastické – ale to už posúďte sami z priložených fotiek vo fotoalbume.

 

Krém na popáleniny postupne zabral,  pri písaní článku som sa usmieval, že mne môžu zas závidieť iní  miesta, ktoré som navštívil. Proste sme len ľudia, závidieť si budeme stále.

Viem, že som Vás  tento krát zaťažoval priveľkým filozofovaním, ale čo už so mnou, iný už nebudem. A tak si radšej ľahnem do postele a príjemné spomienky a zážitky z krásnej lokality ma budú sprevádzať nočnou snovou krajinou.

Túra krajinou okolo Falkensteinu bola dlhá 12 km – miernymi kopčekmi som nastúpal a zostúpal cca 450 metrov a vodu som mal vlastnú. Ale kto má rád dobré vínko, toho tam je neúrekom, stačí iba vhodiť patričnú sumu(nezabudnite si drobné) do plechovej pokladničky a vziať si fľašku so sebou.

Tak zatiaľ.

Link na dalšie fotky:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6153812533726071841

Osmička Ždanickou pahorkatinou

Pootvorím oko na divný zvuk, ktorý ma prebudil. Nejaké to čvirikanie zaznievalo spoza okna a rušilo môj slastný spánok. Do ...píp... prekliaty vtáci -  to snáď nie! Veď je ešte zima, majú tam niekde čušať zababušený do svojich našuchorených pierok. Alebo sa mýlim a už je  tu znovu jar?! To je neskutočné, je koniec mojim dlhým ranným radovánkam popretkávaným lesklou niťou snov, som nútený skôr vstávať. Po východe slnka nemôžem isť v pohode na siedmu, musím sa z postele trtúliť na svitaní o tretej, svetlo sa vnucuje už od piatej hodiny, nemôžem si pochrapkať. A vonku čaká robota ako na kostole. Joooooj moja slastná leňošská zima, kdeže si sa mi podela?

Po chvíli ma ovalil spoza pootvoreného okna prenikajúci svieži (vraj svieži!!!) jarný vzduch. Otras, nie je nad zaprdený, omamujúci  a najmä vlažný odér, zakrádajúci sa nenápadne spod perín a ja som nútený užívať si ten hrozný jarný čerstvý vzduch. Jój to nie.  A to som si ešte sľúbil jarný  výjazd,  do mne neznámych končín Ždanických pahorkov. No nič,  zdvíhaj kostrou starec, treba sa pobrať z postele. Vystrč  ten pupok spod iglu z perín a poďho dýchať ten sviežimi jarnými vôňami opradený luft.

Lokalitu Ždanických pahorkov som objavil pri prezeraní  albumov na i-nete, zaujala ma hlavne lokalita mandloňových sadov nad Hustopečami.  Hovorím si, že by to mohlo byť celkom zaujímavé a tak som si pri mrknutí do mapy vytýčil znovu takú „o-smičkovú“ túru, ktorú by som chcel v jeden hrozný jarný deň prejsť. Namieril som si to teda do mestečka Hustopeče  autom, čo trvá cca hodinu aj niečo z môjho bydliska pri Bratislave.

Po príchode do Hustopečí som to švihol priamo pod diaľnicu k cintorínu  - teda nieže by som sa tam chystal zaľahnúť,  ale je tam vyhovujúce parkovisko, kde sa dá krásne zaparkovať. Popri parkovisku vedie zelená turistická značka priamo na Hustopečský Starý vrch. Chvíľu po ceste a potom prudko zabočíme doľava na Starý vrch. Je to príjemné stúpanie, ktoré nám cestou spríjemňuje pohľad dopredu na rozhľadňu stojacu na Starom vrchu,  i pohľad dozadu na pohorie Pálava. Jedným slovom krásne výhľady  dávajú zabudnúť na trošku náročnejšiu časť túry, ale nič hrozné.

 Zhruba dvesto metrov pred rozhľadňou sa dostávame do prvého mandloňového sadu. Najlepšie je tam prísť  asi koncom marca, či skôr začiatkom apríla, keď stromy mandloní rozvíjajú tisícky bielych kvetov  ešte pred vyrašením zelených listov.

 Stromy sú už síce staré, tých plodov tam nebude veľmi veľa, ale tento rok bol najkrajší pohľad na rozkvitnuté stromy priamo zvrchu rozhľadne, keďže hore v korunách stromov bolo najviac rozkvitnutých bielych kvetov. 

Bol to ale krásny, netypický pohľad na pekne upravený sad. Potom, ako som sa dobrovoľne nechal poprefukovať celkom ostrým jarným vetrom – no veď hovorím zima je zima - mohol som byť pod perinou,  som zostúpil dole a vybral som sa priamo na západ pomedzi mandloňový a marhuľový sad a taktiež po peknej lúke.

 Značku som nechal odbočiť doprava a vydal som sa po neznačkovanej cestičke. Zablúdiť nemôžete, všetko je otvorené a je zreteľne vidieť, čo turistu čaká a kadiaľ má isť. 

Zo Starého vrchu som zostúpil do údolia k dvom vodným nádržiam. Okolie bolo pekne upravené a voda len čakala na väčšie horúčavy,  aby mohla svoje útroby pripraviť pre vodomilných návštevníkov.

 Tu som sa napojil na červenú turistickú značku, ktorá ma popri oboch jazerách viedla priamo k druhému zaujímavému turistickému cieľu – Kamennému vrchu. Červená turistická značka sem vedie taktiež z Hustopeče, ale isť po asfaltovej ceste mi veľmi nevoňalo, preto som sa vlastne vybral trasou, ktorá viedla aj neznačkovanými cestičkami. Červená turistická značka ma priviedla svojimi krivolakými lesnými zákutiami priamo na Kamenný vrch. Ono nie sú to vrchy v priamom slova zmysle, skôr také pahorky. Ale dlhé tiahle stúpania sú viac skúškou vytrvalosti pri nudných stúpaniach. Zvládnuť sa to dá. Na Kamennom vrchu ma čaká nádherná teplomilná flóra, ktorá mi už z diaľky priateľsky máva, aby som sa s foťákom pristavil pri tej alebo onej dáme - kvetinke. 

No jasne, zvalím sa do trávy a začnem zoomovať. Pozriem prvá fotka – prepálená, prestavím na manuálne nastavenie clony – znovu cvak – ešte viac prepálená. Čo do čerta to je?!  Vypnem foťák, nepohnem na chvíľu s objektívom a zapnęm – cvak, fotka vypadá dobre. Zazoomojem – všetko sa vrátilo do „prepaľovacieho“ módu, čiže foto v prdeli. No milé dámy kvetinky, niečo sa stalo s foťákom. Hlaváčiky smutne pokývali hlavou, osamelá snežienka sa mi vyškerila, že čo som to za fotografa a poniklec sa odo mňa pohŕdavo odvrátil a všetku svoju krásu venoval novo príchodziemu fotografovi s Full-framom. 

 Ja som už nebol preňho zaujímavý. No čo, pomôžem si?!  A tak som foťák na chvíľu vypol a pobral som sa vrcholom Kamenného vrchu ďalej po mnou vytýčenej trase. Časť cesty viedla znovu štátnou cestou, tam to bolo celkom nepríjemné chodenie, ale keď sa nedá, tak sa nedá. Po chvíli som prišiel k rázcestníku s názvom Pod Majákem, ktorý ma naviedol na modrú turistickú značku a tá nasmerovala moje kroky do ďalších zakutí Ždanickej pahorkatiny. Ešte predtým ma upútala smerovka ku ….. krížu s názvom U Josífka. Na kríži bola umiestnená tabuľka s osudom nešťastníka - nebožtíka, ktorý tu bol zabitý v 17. storočí tatarmi. No neviem ako sa sem tatari v tom období dostali, viem ale, že tí tu boli ako okupanti omnoho skôr, ale možno ako nejaká tatarská jednotka, pridružená k nejakej okupačnej armáde. Kto vie, nech mi to prosím napíše do poznámky pod mojim príspevkom.  

Pohodovým krokom som sa vydal po modrej turistickej značke na ďalší pahorok. Je z diaľky dobre identifikovateľný, zdobí ho totiž  telekomunikačná veža a sám pahorok sa volá Holý. Keď to mám zhrnúť do jednej vety – dnes som navštívil Starý, Kamenný, Holý vrch a čaká ma ešte Úval. Tie tri názvy vo mne evokujú rôzne myšlienky smerom k môjmu egu, ale tie si radšej nechám pre seba J. Radšej by som v porovnaní smerom ku mne bral názvy – Úžasný, Priťažlivý – no radšej nebudem pokračovať. A tak pri ceste na Holý vrch míňam pasienky so scenériami pasúcich sa koní, proti oblohe a svetlu vyzerajú nadmieru zaujímavo, žeby vyskúšam foták?! Ale tentoraz skúsim teleobjektív. Zazoomujem  na koníky a všetko prebehlo úplne v poriadku.  Síce fotenie s týmto teleobjektívom nemám rád, nie  sú s ním úplne najkvalitnejšie fotky - nevyhovujúca kresba, ale keď ho už mám...

Trošku som odbočil z turistického chodníka a navštívil som vrchol Holého vrchu, kde ma čakali parádne výhľady na pohorie Pálava, pred ktorým sa zrkadlila hladina vodnej nádrže Nové Mlyny a bola to nadmieru pôsobivá scenéria, proste pekná. Dám si svoj klasický objektív, odfotím – super, foto vyšlo, zazoomojem – foto v prdeli. Už som toho mal plné zuby. Ale bolo mi jasné len to, že môj najkvalitnejší objektív mi vypovedal poslušnosť. A tak som bol nútený ďalšie fotografie robiť bez zoomovania, alebo pomocou teleobjektívu.

Ďalšia cesta modrou turistickou značkou viedla na križovatku turistických ciest Přední kout - sedlo. Odtiaľto som sa znovu dal po zelenej turistickej značke smerom k dedinke Kurdějov. Celý zostup je skrášlený výhľadmi na juh smerom k Pálave. Pri vstupe do dediny zaplesala moja dušička neskutočnou radosťou, lebo je zaťažená na zaujímavé historické stavby. Dolu ma čakal opevnený kostol v Kurdějove.  Vskutku netradičná sakrálna stavba, bez veže na kostole – ale vedľa boli veže hneď dve a to všetko sa tiesnilo v ohraničenom priestore obohnanom veľmi zachovalým múrom. Kurdějovský kostol je vlastne prestavané hradisko a pevnosť z dávnych čias. Malo to svojské čaro. Všetko som si pekne zdokumentoval bez zoomovania.   Mimochodom v  albume pri tomto článku sú fotky aj s približovaním, tie sú trošku z iného obdobia, tak aby ste si nemysleli, že Vás,  milí čitatelia, zavádzam s pokazeným fotoaparátom.

Po prelezení všetkých kútov kostola som sa pobral ďalej zelenou smerom k Hustopečiam. Teda nepobral som sa hneď. Moje druhé ja – to gurmánske,  natrafilo  priamo za kostolom na reštauráciu. Času som mal fúru, tak prečo by som si niečo dobré nedal a nepotešil chuťové poháriky. Veď tieto končiny sú povestné nielen úžasnými vínami, ale aj výbornou a lacnou stravou, tak šup do reštiky. Vnútri sa ma zaraz ujala čašníka, obskakovala ma a pri dopyte na jedlo ma zaviedla do super luxusnej časti reštaurácie. Poháre sa leskli, obrúsky boli postavené do pyramíd, všetko pôsobilo tak snobsky, chcel som sa preto pobrať preč, ale čo keď  Vás obskakuje kus príťažlivej a milej ženy, po dlhšom čase strávenom v lesných kútoch?!  Samozrejme som neodolal. Keď som nazrel do jedálneho lístka, tak sa mi zatajil dych - cenové relácie totiž nemali nič spoločné s lacným menü. Ale nech to para tlačí, veď si to môžem dovoliť a tak som si sadol a objednal nejaké bezmäsité ravioli ochutené medvedím cesnakom a vajcom, veď stále nemusím rezne žrať  a keď už je tá jar... medvedieho cesnaku čas... No dobre, priznávam, bolo to najlacnejšie,  ale aj tak som práve toto chcel vyskúšať. Po chvíli čakania a slintania medzi bielymi pyramídami textilných obrúskov sa objavila čašníčka s velikánskym tanierom. Moje srdce poskočilo, oči sa zaleskli a ja som sa tešil na úžasnú porciu jedla a inštinktívne som preglgol. Keď ale tanier položila pred môj zrak a ja plný očakávania zaostrím, zisťujem, že pozerám do prázdneho taniera. Vylovil som pohotovo z batoha ďalekohľad, pozriem na sever taniera – nič, prejdem k východu – stále nič. Dalekohľadom som zrekognoskoval všetky svetové strany taniera a následne v strede taniera som zbadal 4 kúsky ravioli, ozdobené zelenými lístkami posekaného medvedieho cesnaku. Rozkošnícky na mňa svorne žmurkali zo spodku taniera.  Dobre, dobre nebol tam žiaden ďalekohľad, ale to prirovnanie bolo fakt trefné. Vám sa nepáči? Tak som tie ravioli, mimo snobského obliga  turisticky zožral a v domnienke,  že to bude asi predjedlo, čakal som na ďalší chod, no namiesto neho ku mne pricupital  už len účet. Hm, čo už ,  radšej pôjdem nabudúce do staničnej reštiky, pomyslel som si. Pri východe z reštaurácie som vylovil z batoha zabudnutý lepeňák z domu, ktorý bol bez účtu a pochutnával som si na ňom pri ceste cez dedinu Kurdějov. A ako chutil, mmmm.

Za Kurdějovom som sa zelenou značkou vyplazil znovu hore na Kamenný vrch a inou cestou – po zelenej som sa dostal k rozhľadni na Hustopečský Starý vrch. Cesta viedla velikánskym sadom marhúľ, ktoré sa chystali kvitnúť na ružovo,  ale tie ešte neboli pripravené k obdivovaniu.

Svoju púť toho dňa som zakončil zostupom z Hustopečského Starého vrchu k autu,  ktoré na mňa radostne zažmurkalo po celodennom vernom čakaní.

Túra bola dlhá cca 16 km, prevýšenie bolo 611 metrov. Vodu si treba vziať vlastnú, keďže ja som sa k nej dostal až v obci Kurdějov.

Ďakujem za Vašu pozornosť.

Tak zatiaľ...