Z Rače cez hory do Ivanky pri Dunaji.

Nástup na trasu : Rača – 08:00.

Veľakrát som odtiaľto nastupoval na túru do Malých Karpát. Ale to boli výjazdy spred čias dávno minulých.  Električka mala konečnú pri cintoríne v Rači a odtiaľ sme sa už vždy hrnuli hore do kopcov. Takisto aj teraz vychádzam smerom k námestiu. Už tadiaľ veľmi často nechodievam, tak ukradomky sledujem, čo sa tu všetko pomenilo.

Námestie v Rači

Staré námestie je krásne, čisté. Modrá turistická značka na Biely kríž ma vedie okolo bývalého vyhláseného hostinca „U troch zajacov“. Je zavretý. Bez otvorených dverí je to len taká obyčajná nezáživná budova. V dávnych časoch sme sa tu vždy zastavili. Kofola alebo pivo vždy bodlo, či to už bolo pred, alebo po túre. Smerom na Biely kríž už nebolo nič na občerstvenie, takže to bola posledná možnosť. Teda okrem pitiva v batohu.

Krčma bola za tými zamrežovanými dverami. 

Teraz sa už ani tu nemôžem zastaviť. Zatvorené, ovanie ma len nostalgia a spomienka na dobré dávne časy. Usmejem sa pri spomienke,  ako sme si trasu z Rače do Borinky zvolili ako tréningovú,  pred slávnym prechodom z Dukly do Bratislavy, po ceste hrdinov SNP. Tréning sme absolvovali dvakrát – raz len na Biely kríž a raz až do Borinky. Mladosť a pochabosť nás presvedčila, že to na absolvovanie Cesty hrdinov SNP stačí. Stačilo to tak na polovicu trasy. Ale už je to proste len spomienka.

Stúpam jarným lesom smerom k Bielemu krížu. Celkom nezáživná trasa. Ale keď som si to už vybral, nemôžem v duchu protestovať. Ani nechcem. Niekde musím predsa nabrať výšku. Jarný zelený les je ale krásny. Milujem takúto májovú atmosféru po daždi, keď je zelená fakt že sýto zelená a nádherná. Tak si to užívam.

Po ceste na Biely kríž

Vlastne prečo idem na Biely Kríž? No mám sa tam stretnúť s kamošmi , čo absolvujú prechod od Mohyly na Bradle až k Mohyle v Ivanke pri Dunaji. Záverečnú trasu som sa s nimi dohodol, že absolvujem s nimi. Nemali to predchádzajúce tri dni vôbec ľahké. Stále pršalo a bolo zima. Tak snáď im prinesiem lepšie podmienky na pochod.

Bod stretu je Včelín na Bielom Kríži, vyhlásená to občerstvovacia stanica pre turistov a bikerov nad Račou.

To píšem len o tom, aká bola predstava o túre. Chodník na Biely kríž stále postupne stúpa. Vedie lesom, ale neďaleko je cesta. Tadiaľ som neraz fučal na biku smerom do kopca. Nikdy som to nevyšiel na jeden raz. Hold, nie som Superman, len obyčajný chlapík. 

Biely kríž sa blíži. Jasné že to viem, veď som tu bol minimálne desať raz. Pri prieseku lesa pod vedením elektrického prúdu sa zastavujem. Pokiaľ človek chodí, je fajn. Nie je ani zima. Tak si tu cvaknem pár záberov a poberiem sa k horárni.

Zložím si tam batoh na sedenie a obzerám sa. Vyhlásený bufet je zatvorený. Vraj sa otvára až neskôr. Nevadí.

Na Bielom kríži.

 Len som tu príliš skoro a po chvíli odpočinku mi začína byť predsa len chladnejšie. Volám kamošom, že kde sú. Vypadá to na dlhú dobu čakania, akurát sú na vrchu Somár nad Limbachom. Hmm – to teda nie. To mi tu bude zima. Napíšem Tomášovi, že im idem oproti. Predpokladám, že sa stretneme na rázcestí  turistických značiek s menom „Salaš“. Aspoň uvidím, či tam skutočne niečo ako salaš je. Vlastne som rád, že idem takto, nechce sa mi ich viesť do rovín Podunajskej nížiny cez Biely Kríž. Sú aj zaujímavejšie trasy. Uvidím, ale čo povedia na moje návrhy.

Radar ma Javorníku. 

Les je sem-tam trošku preriedený. Nikdy som nevidel pracovisko a radar na Javorníku. Teraz ho krásne vidím. Podchádzam ho po červenej turistickej značke. Zas mi je teplo, jasné že to je chodením. Ale ticho a vôňa lesa mi pridáva k nálade dostatok optimizmu. Viem, že ma čaká len cesta lesom, ale aj tak sa mi pritrafilo príjemné prekvapenie. Jurské jazierko na hrebeni je veľmi zaujímavé. Nepoznal som ho, vôbec si nepamätám, že by som okolo neho niekedy išiel. Tak vytasím fotoaparát z batohu a spravím pár záberov. 

Jurské jazero.

Fotografovanie veru zaberá dosť času. Ja ho však dnes asi mám celkom dosť. Páči sa mi v tejto lokalite. Je tu pekne. Takto ráno nestretávam žiadnych ľudí, čo mi celkom vyhovuje. Ešte na Bielom kríži bolo pár cyklistov, ale to bolo tak všetko.

Idem ďalej. Nech som na tom „Salaši“. Nechcel by som sa samozrejme už vracať, tak by som uvítal, aby išli budúci parťáci podľa mojej predstavy.

Neviem prečo, ale myslím si, že som dobrý. Fakt som dobrý! Myslím vo vypočítaní miesta stretnutia. Prichádzam k rázcestníku a z druhej strany už vidím Tomáša prichádzať zo severu. Neskutočné, ako dobre som si to vyrátal. Úsmev, podanie rúk, zoznámenie sa s novými kamošmi, privítanie so starými. Toto sú krásne chvíle v objatí lesa. Zložíme batohy a ja im predostriem môj návrh pochodu. Nechce sa mi isť od Jura po cyklistickej asfaltovej trase do Ivanky pri Dunaji. Zhruba 10 km po jednej, do diaľky sa tiahnucej trase je na psychiku veľmi veľa. To teda nie.

Vravím : “Nechce sa Vám isť radšej teraz smerom na Jur? Keď to nasmerujeme smerom na Jur, podľa mňa pôjdeme po krajšej trase.”

Po vysvetlení, že Včelín je zavretý a pivo na trase nebude, sa môj návrh stáva príliš reálnym. Pridám k tomu cestu po pútnickej trase na Marianku, návštevu ruiny Bieleho Kameňa, pekne upravené námestie vo Sv. Jure a prechod okolo Šúrskeho lesa, misky váh rozhodovania sa začali prikláňať na môj návrh. Posledný ťažký argument som si nechal na koniec. Vo Sv. Jure  je tiež dobrá krčma, v ktorej čapujú pivo. Tým som zlomil akýkoľvek náznak odporu a predsavzatie isť po oficiálnej trase.

A len tak mimochodom – Salaš je len názov. Nie je tam nič len les a turistický rázcestník.

Cestou do Svätého Jura.

Vlastne im to asi celkom bolo jedno. Mali za sebou ťažkú noc na Šenkárke, pred sebou ešte celkom dosť kilometrov. Nebolo ťažké ich presvedčiť. Len Tomáš samozrejme nechcel isť po značke, ktorá sa vinula cestou až do Sv. Jura. Tak sme to strihli priamo po lese od modrej turistickej na žltú. Je to tá, ktorá kopíruje pútnickú cestu zo Sv. Jura do Marianky. Krížov je na nej požehnane. Súhlasím ale s Tomášom - po tom lese mimo značiek, to bolo aj celkom zaujímavé. Blúdenie žiadne. Dnešné navigácie človeka prevedú neznámymi časťami lesov a hôr bez akýchkoľvek problémov.

Prichádzajúc na žltú pútnickú trasu sme hodili trošku prestávku, posilnenie bolo potrebné. Usadili sme sa na mieste zvanom Dušičky. 

Dušičky

Modrý kríž.

Jasné, že červený kríž. 

Nasledoval po trase modrý, červený, kamenný kríž, až sme dorazili na ruinu hradu Biely Kameň nad Sv. Jurom. Nebol som tam už dlhšie. Prekvapilo ma, že je viac rozľahlý, ako som si pamätal. Ale asi sa tam niečo robí a pár miest sa vyčistilo a sprístupnilo. Niežeby to bolo nejaké reprezentatívne, ale aj tak to bolo fajn.

Ruiny hradu Biely Kameň. 

Po zhruba kilometri cesty z ruiny hradu sme sa z lesa vynorili vo Sv.  Jure pri Bratislave, v časti Neštich –tak sa to tu nazýva.

Teraz to už ide len dolu kopcom. Svätý Jur je krásne mesto. V poslednom čase tam zapracovali na skrášlení a námestie i pamiatky sú fakt pekné. Aspoň podľa mňa. Atmosféra starého vinárskeho mestečka na nás dýcha z každého rohu budov, z každej ulice.

Vo Svätom Jure.

 Kráčame okolo Kostola sv. Juraja. Dá sa krásne dostať do areálu z jednej i z druhej strany okolia kostola. Z plošiny pred kostolom je nádherne vidieť krajinu, ktorou pôjdeme v nasledujúcich hodinách. Pred nami je námestie vo Sv.  Jure, za ním sa v diaľke rozprestiera Šúrský les. Je to asi posledná pravá divočina v okolí Bratislavy. Dovnútra lesa sa ale nedá dostať. Je to za prvé prírodná rezervácia a za druhé je celé les prakticky pod vodou. Nedá sa tam chodiť. Po okraji sa však dá prejsť smerom na Ivanku pri Dunaji. To nás ale ešte len čaká.

Nejaké informácie sa dajú aj na tejto stránke prečítať: http://www.svatyjur.sk/content/pamiatky

Dolu schodmi od kostola sa dostávame do historického centra Sv. Jura. Je krásne, udržiavané a oplatí sa ho prejsť. Dolu pri hlavnej ceste nás už čaká stará jurská krčma U jeleňa. Pivko a kofola bodli.

Ozýva sa nám v bruchu prázdnota a túžba po niečom teplom. Po chvíli hľadania sme uhasili aj túto ľudskú potrebu a mohli sme sa vydať ďalej po našej trase.

Treba sa nám dostať na druhú stranu šúrskeho kanála. To bola asi najväčšia prekážka ak nerátam ešte hlavnú železničnú trať. Musím sa priznať, že z tejto strany končiny okolo Šúru nepoznám. A tak sme kráčali popri kanáli. V diaľke sa črtal most ponad kanál, svižne sme sa k nemu vybrali. Ale on bol stále akosi ďaleko. Po dlhej rovnej ceste to bolo akoby sme sa k nemu nepribližovali. Utrpenie. Spomenul som si, ako by to asi bolo, keby sme išli popri kanáli po turistickom chodníku k Mohyle M.R. Štefánika. To je cesta dlhá zhruba 10 km, toto bolo len asi dva kilometre ale stačilo. Na dôvažok po prekročení mosta sme sa museli zhruba jeden kilometer vrátiť naspäť. Čo by som dal za jednu fošňu cez kanál!!!!

Možno by ma ale neuniesla.

Len našou vytrvalosťou sme zdolali túto prekážku a mohli sme vykročiť po ceste smerujúcej popri Šúrskom lese smerom k Čiernej Vode.

Čo to? – Cesta sa po chvíli stratila a na mňa doľahla veľká zodpovednosť za to, kam som parťákov doviedol. Brrrr.

“Zakufrovali sme???” – počujem zozadu.

“Kdeže” – ozvala sa moja ješitnosť. To v žiadnom prípade. Matne rozoznávam chodníky na tri strany, ktoré sa strácajú v hustom poraste rákosia, kríkov a ostatnej flóry.

Dáme sa prvým chodníkom – zle.

Druhý vypadá veľmi dobre – ale končí v močiari.

Tretí vypadá hrozne, dlho aj premýšľam, či tadiaľ isť, ale nakoniec som to skúsil. Bola to tretia možnosť a správna. Našťastie sa ukázali dosky zapadnuté v tráve, ktoré nám uľahčili dosť problematický prechod týmto úsekom. Po prekonaní tejto prekážky sa už okolo nás rozprestierali len pláne a lesy šúrskej lokality. Po chvíli mi to už bolo známe, mohol som sa vrátiť k svojmu profesionálnemu zjavu vodcu – nie zvodcu. Nepomýliť si prosím pojmy.

Popri Šurskom lese. 

Jediná prekážka bola – otrasné mraky komárov. Nikde inde som ich v túto jar nevidel, ale tu ich bolo neúrekom. Vyvažovali tú krásu zaujímavej prírody dookola. Aj keď len z kraja prírodnej rezervácie, inak sa nedalo isť. Komáre boli také veľké, že by mohli kľudne  uniesť na pleciach injekčné striekačky na prečerpanie našej krvi do foroty.

Za nepretržitého pohybu rúk i nôh sme prešli týmto úsekom. Využil som jeden posed na krásny pohľad do vnútra močiara. Prekvapivo pekný pohľad to bol. Stál za všetky problémy, ktoré sme si užili v tomto úseku trasy.

Pohľady z posedu. 

Mohli sme isť ďalej. Na Čiernu vodu sme už  v pokročilom čase dorazili. Nohy boli už celkom unavené. Bolo to vidieť na parťákoch, hlavne toho nežnejšieho pohlavia. No ale do Ivanky ešte zhruba 5 kilometrov, z toho polovica po asfaltke. Tomu sa už nedalo vyhnúť.

Ako ich povzbudiť??? – z hlavy sa mi parí, ako im dodať energie. No nič iné mi nezostáva.

„Viete, že v Ivanke je tiež parádna krčma?“

„Volá sa La Paloma, a je to parádna typická krčma, pivo v nej dobré čapujú.“ Oznamujem.

No čo treba ľudom potulujúcim sa po všemožných ďalekých a blízkych končinách. Spomenieš pivo a nálada sa zlepší, krok sa zrýchli a do cieľa je to omnoho, omnoho bližšie.

Ani neviem ako a hodnotili sme posledný deň  ich pochodu a môj jediný deň. Bolo to fajn a som veľmi rád, že som stretol týchto ľudkov z inej časti Slovenska.

Len tak mimochodom, skoro mi vypadol krokomer z ruky, keď som sa pozrel na prejdenú vzdialenosť.

37 km.

To som prešiel len za časov môjho skvostného ohybného mladého tela.

Tak zatiaľ.

Dalšie foto: 
https://vladko00.rajce.idnes.cz/Z_Race_cez_hory_do_Ivanky_pri_Dunaji.

Hrady - Hričov, Lietava

Hričov

Lietava

Mnohokrát čítam články o turistike

-            t.j. o turistických pochodoch,

-           t.j. o náročných trasách trvajúcich niekoľko dní,

-          t.j. o rekordných prevýšeniach čo sa rátajú na tisícky metrov,

-           a množstvo prejdených kilometrov radšej ani nepozerám.

Trošku sa aj do turistiky dostalo to naháňanie sa za diaľkami, výškami, rekordmi. Vlastne je to aj o naháňaní osobných rekordov, ktoré sa zapisujú do štatistiky tej ktorej zúčastnenej osoby. Samozrejme aj ja sa rád hrdím tým

          -  že som vyliezol toľko a toľko metrov v rámci jednej túry,

          -  že som prešiel veľa kilometrov

          -  a takisto časový údaj som často pokladal za nezanedbateľný.

Áno, je to v pohode a treba si to vyskúšať. Ale sú aj túričky alebo skôr prechádzky, ktoré zaujmú nie rekordmi ale pohodou počas nej.

Je veľmi veľa lokalít v prírode, ktoré síce človek pozná. 

Vystihnúť však pri návšteve tej-ktorej lokality fotogenické počasie v ročnom období, ktoré hýri farbami, to je absolútne výnimočný zážitok. Proste niečo  neskutočné. Tá atmosféra, ktorú pritom človek zažije je proste nezabudnuteľná. Pre takéto návštevy hôr je veľmi vhodná neskorá jeseň. Túlanie sa koncom októbra alebo začiatkom novembra má všetky atribúty hore spomínaného.

Tak som sa vybral v rámci jedného dňa na dva hrady. Hlavne pri výstupe na prvý – Hričovský hrad – som nečakal, že ma príroda v lese prekvapí svojou krásou, tajomnosťou a nádherou.

To sú proste  Súľovské skaly - krásne miesto v každom ročnom období – ale na jeseň a pri správnom počasí je nezabudnuteľné. Človek si kráča lesom vo chvíľu sychravom počasí, ktoré sa za pár okamihov zmení na slnečné pastorále. Po stráňach medzi stromami sa prevaľuje jemná hmla, ktorá ozvláštnieva tie svahy či ten les plný popadaných farebných listov. Pri pohľade hore ku korunám stromov sa sem-tam objaví aj modrá obloha, ktorá je každú chvíľu zatiahnutá oponou oblakov alebo aj oparu. Čo sa skrýva za oponou? Nejaká dráma, či slnečná veselohra? 

 Dá sa to sledovať neustále. Turista má zo štvorkilometrovej prechádzky závratný a neskutočný pocit. Ísť medzi skalnými útvarmi, ktoré dopĺňajú kmene stromov nádherného farebného lesa je neskutočný pôžitok. Ako keď herci v dráme na chvíľu ustrnú aby sa človek zamyslel nad predvedeným kúskom.  Nevnímam ani že stúpam tak trošku do kopca. Skôr ma hnevá, že ten úsek od Hričovského Podhradia ku hradu Hričov je v podstate taký krátky. V ten deň by som tam rád zlomil rekord v túlaní sa na krátku vzdialenosť. Proste sa len otáčať a túlať vo svojich myšlienkach v jesennom lese.  No všetko raz skončí.

Poďme ale k realite. Treba si aj pozor dávať, nielen sa kochať nádhernou jesennou prírodou. Listy na skalách pri prudšom stúpaní sú šmykľavé. Treba vyčistiť hlavu od snenia a dávať si pozor, kam stúpam. A pri zostupe je treba byť ešte opatrnejší. Radšej niekedy po zadku ako padať po hlave. To nechcem.

No ale som len na začiatku – stúpam si turistickým a náučným chodníkom ku hradu Hričov a je mi super. Každú chvíľu ma parťák pristavuje pri  informačných tabuliach, z ktorých mi predkladajú stále nové fakty  o histórii tohto miesta. Keď k tomu započítam aj časné fotografické zastávky, tak sa vlastne nemám ani kedy zapotiť. Uchvátený týmto malým výstupom na hrad ani neviem ako sme na odbočke k ruine hradu Hričov. Je na vysokej skale. V ruinách si treba dávať pozor. Pracuje sa tam na konzervácii múrov, v skalách sú aj technické pomôcky, ale v každom prípade si treba dávať pozor kam človek stupne a kde sa postaví. 

Dostávame sa na najvyššiu vyhliadku na hrade. Okolo mňa sa preháňajú oblaky ako veľké periny. Chvíľu zakrývajú pohľady na krajinu pod hradom a chvíľu ju na moju radosť znovu odhŕňajú. Vtedy som rád, že mam fotoaparát pripravený na rýchle cvaky krásnej jesennej krajiny podo mnou i vôkol mňa.

Snažím sa spraviť aké také dobré kompozície, netreba sa mi pri tom pohýňať, podo mnou sú celkom strminy. Takže radšej opatrne. Odtiaľto sa dá len ťažko pohnúť na návrat. Ale raz sa musí. Čaká nás zostup nádherným lesom, takže sa prehovorím k návratu, nie je čo riešiť.

Ako som už spomínal – na hrade sa pracuje na konzervácii múrov, podľa toho to tam aj tak vypadá. Niektoré miesta sú zastavané lešením, v jednom výklenku miešačka, pod vstupom do hradu akási chajda pre reštauratérov. No treba to, aby sa nám niečo do budúcnosti zachovalo.

Zostup bol krásny, po hodine pochodu tou nádherou sa dostávame do Hričovského Podhradia. Ešte nechcem isť preč. Vraj tu niekde je skalná ihla. Tak prečo sa k nej nepozrieť. Veď kedy sa sem znovu dostanem. Popýtame sa domácich pri ceste na cestu ku skalnej ihle a vydám sa naznačeným smerom. Nie je to už taká atraktívna cesta, skôr sa ide na hranici lesa a pasienkov a obrábaných polí pod kopcami. Len po chvíli sa cesta stočí dohora – vlastne sú tam cesty dve, obe turistu dovedú k Hričovskej skalnej ihle.

Hričovská skalná ihla.

Našiel som ju. Je poriadne strmá a v spodnej časti má skalné okno ako naozajstná pichľavá ihla. Len tam by sa dali prevliekať aj nite s metrovým priemerom. Chvíľu sa pokocháme a užijeme si túto skalnú atrakciu a druhom cestou pod skalou sa vraciame naspäť k autu v Hričovskom Podhradí.

Chceme sa ešte dostať ku hradu Lietava. K tomu musíme cez Žilinu a odbočiť smerom na Rajec. Cesta ubieha fajn, aj som dobre trafil.

Po chvíli sme pri penzióne v dedinke Lietava časť Majer. Dedinku obkolesujú krásne skalné  aj lesné partie, ktorými sa dá dostať do Lietavskej Lúčky. Tam však nechceme, náš ciel sa týči na druhej strane údolia. Autom odstavím pred penzioóom, kde máme rezervovanú izbu a hajde – vyberáme sa ešte na druhú zaujímavú prechádzku v ten deň.

Na hrad Lietava.

Ku hradu Lietava.

Jasné nebude to znovu nejaké ničenie sa. To som avizoval už na začiatku tohto príspevku. Nemáme v úmysle sa zničiť, proste si to užívame.  Napojíme sa na modrú turistickú značku, ktorá prechádza touto časťou dediny a poďho znovu do stráne a stúpania ku hradu. Hrad vytŕčajuci nad nami akoby mal patronát nad prichádzajúcimi návštevníkmi. . Týči sa vpravo od turistického chodníka. Vypadá omnoho majestátnejšie ako hrad Hričov. Ale je aj na rozľahlejšom a nižšom kopčeku. Po značke ho obchádzame skoro po celom jeho obvode a dostávame sa ku vchodu z druhej strany kopca.

Po ceste na Lietavský hrad nás míňa omnoho viac hradu chtivých návštevníkov. Ide víkend, ľudia chcú chodiť.  Je stále pekne a turisti využívajú každé dobré počasie. Veď tento hrad je aj atraktívny cieľ. Síce časom sa počasie kazí. No nevadí to.

Proste sme zvedavý aj na tento historický objekt. Po chvíli sa dostávam na prístupovú cestu k hradu. Neodporúčam isť po nej. Sú tam chodníčky, ktoré  odbočujú vpravo, kde sa dostávame na krásne vyhliadkové miesta – nielen pohľady na ruinu hradu, ale aj pohľady na Lietavu, Žilinu. Každú chvíľu sa dá zastaviť a aj pokochať. Zastaví ma až posledné vyhliadkové miesto, odkiaľ je majestátny pohľad na hrad.

Nádherný pohľad.

Tak sa ho snažím aj zvečniť.  Následne zostúpime pred hrad na  prístupovú cestu a vykročime na prvé nádvorie hradu. Tu sa už viac pracuje. Stretávam pracovníkov - murárov i reštaurátorov. Končí im smena a oni sa ešte idú schovať do turistovi neprístupným komnát. Po chvíli mierneho stúpania sa dostávam pre hlavnú hradnú bránu. Tá nás vcucne do útrob hradu. Samozrejme, že s upozornením, že prehliadka je na vlastné nebezpečie. Ale to je na každej ruine u nás. A tak si to tam krásne prechádzam.  

Je to veľmi mohutná stavba, jedna z najväčších, ktoré som na Slovensku navštívil. Prekvapila ma jej rozmernosť. Práce na nej je ako na kostole, ale je vidieť, že sa tam už dosť pracuje. Dokonca je tam aj uzavretá expozícia – nejaké to hradné múzeum. Tam som sa kvôli pokročilej dobe už nedostal. Zato sme si chvíľu pokecali s odchádzajúcimi pracovníkmi. Najlepšie je tam prísť cez víkend a vtedy sa dá dostať aj dovnútra. Trošku ma to mrzelo, ale nemôžem predsa chcieť všetko. Som rád, že som sa sem vôbec dostal.

Ako som už spomínal, hrad je veľmi majestátny, sú tam však aj časti hradu a múrov, pod ktorými by som sa nerád prechádzal. Vypadajú zvetralo a chatrne ale určite sa aj na ne dostane rada pri konzervovaní múrov.

Pri obchádzke som našiel znovu vyhliadkové miesta, z ktorých sa dalo nádherne sledovať okolitú krajinu i civilizáciu v podobe miest a dedín v diaľke. Pokochal som sa, pofotil si a môžeme sa vydať smerom k penziónu na zaslúžený odpočinok. Ešte predtým sa však musíme dostať cez stádo kôz, ktoré zatarasilo cestu k hradu. To však bola len maličkosť.

Páčil sa mi tento deň strávený spoznávaním dvoch zaujímavých miest Slovenska. Na výstup k hradu Hričov jesenným lesom plným farieb a krásnych zákutí sa mi nebude len tak ľahko zabúdať. Vlastne ani nechcem.

Takže to je všetko – tak zatiaľ.

Viac foto k hradu Hričov:
https://vladko00.rajce.idnes.cz/Ruina_hradu_Hricov